Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

23

Minula sa i zima, prišla jar, i leto, a za ten čas máločo sa zmenilo. Štepnica prekvitala ako dosiaľ, žiačok ešte pribudlo. Nepatrná stvora maľovala, z obrázkov jej ešte vždy hovorilo: „Obrázok je obrázok, ale nie život.“ I s Bartákom sa pohádala neraz pre city čisté a preciedzané, hoc sa vyhýbala hádkam, ktoré neviedli k ničomu. Z Úbelnice pod Brezovikom prichádzali časom listy, hoc nie často ako prvej. Vlastimila už neodpovedala na ne tak chytro ako v prvé krásne časy.

Bolo pred skončením školského roku, pred samými skúškami. Nevedieť ako, ale po meste začalo sa pošepkávať, že sa veru panne Vlastimile triafa šťastie; dosť ľahko, že sa vydá, ak nie hneď, ale v krátkom čase. Jedni spomínali doktora Obušteka, iní akéhosi mládenca, ktorý je švárny, ale nevedieť dobre, skadiaľ pochodí a či má zaručenú budúcnosť.

Čudovali sa, ktorí ju znali, že sa zrieka výhodného miesta. Robota nebola namáhavá, hoc sama v sebe je nie ľahká. Ale napospol tvrdili, že má do nej zvláštne vlohy. Kto má do roboty chuť a vlohy, nemôže mu byť ťažká, a čo je hneď výučba a výchova detí v zlom chýre, že strhá ľudí dosť chytro. Zato užívala vážnosť, uznanie a význačné miesto medzi vlastencami; získa si zásluhy za národ a vlasť, po smrti ju čaká pomník a sláva. Čo jej treba ešte? I na peniazoch jej čosi ide, hoc nevedieť, koľko; ale iste toľko, že sa dá vyžiť. Že vraj nestučnie? Nuž a čo očakáva, kto sa postaví na tú postať, čo Vlastimila? Ale Kristus vari zaručil učeníkom skvelé postavenie, keď ich vyprával učiť národy? Vieme, sotva ktorý z nich postúpil do vyššej služobnej triedy. Nuž mysleli, že ostane na tom chlebe až do smrti.

A tu odrazu šťastie, a hneď na dve strany. Obzreli si ju lepšie, aká je, a veru je i mladá i švárna. Začali ju i oceňovať lepšie. Jej škola im začala byť najlepšia, keď sa začali báť, že môže prejsť do horších rúk a hádam i prestať. Pomýšľali, či by sa ju nedalo viazať k nej. Tak Vlastimila stala sa ešte vzácnejšou vlastenkou, ako bola dosiaľ.

Niet sa čomu čudovať, že toho roku mala byť slávnosť založenia štepnice čosi skvelejšia ako po iné roky. Veľmi sa nedohovárali a neradili; vyšlo samo od seba akosi, že slávnosť bude väčšia. Chceli by vložiť do nej niečo, čo by ju priviazalo tuhšie k štepnici, alebo ak by odišla, aby musela ísť aspoň s ľútosťou. Keď sa o veci hovorilo, ukázala sa veľká jednomyseľnosť pri uzavieraní. Uzavretie malo dodatok ako vždy: ,Previesť uzavretie zveruje sa jeho slovutnosti, pánu Jozefovi Záberskému, na pomoc sa mu vysiela pán Fabián Beznožek, pán Jaromír Šiška, panna Berta Hostislava Beznožkovie, a očakáva sa, že ho bude podporovať každý vlastenec dobrej vôle.‘

Záberský vyšiel zas pred slávnosťou zo svojej pracovne, schodil iných členov výboru, ale naostatok priháralo. Urobil sám, čo mohol a ako vedel. Berta Hostislava schodila staršie žiačky, aby sa tiež preukázali. Prišli vyriadiť školu, ako svedčí, a mali ju i ozdobiť kvietím a chvojinou. Pán Beznožek nemohol preložiť krížom slamy, mal s farbiarňou veľké nepríjemnosti a v obchode veľa roboty. Pán Jaromír Šiška tiež vystal. Mal veľkú starosť o litery: boli dosiaľ zabraté v Ohlasoch z našich dúbrav Otakara Drahoráda Sladkého. Veľký spor medzi literátmi o í a j, j a g ešte nerozsúdili učenci.

Berta Hostislava chodila po škole do štepnice riadiť. Pred slávnosťou sa radila i s ctihodným Prokopom. Keď počul o slávnosti a okrášľovaní, navrhol: „Tak ju vybielime!“ Pozeral na ne prekvapený nad svojím návrhom, akoby chcel podletieť ta, kde ukazujú jeho vlasy, na tisíc miest razom.

Zasmiali sa panny, že nieto času na to: bude stačiť zeleň a kvietie. Najmä chvojina môže pokryť ošúchané miesta na stenách.

„I tak dobre,“ pristal Prokop. „Vy ste spanilomyseľné; donesiete kvietie. Ja zas pojmem táčku a za Pohorelskou bránou narežem vrbiny a černičia.“

Rozosmiali sa panny na rade. Nie vrbinu a černičie, i tak ho obhrýzli kozy, ale najmenej čečinu alebo najskôr lipovú chvojinu.

Toho výroku sa zľakol Prokop. Ísť až do ráztockých hôr po čečinu! Lipy rastú i na hradbách, ale by ho chytili mestskí drábi a dali ešte do basy. „Tutti quanti čárikové!“ škrabal sa za uchom v rozpakoch, i panny boli v rozpakoch. Ale tu sa usmial šelmovsky. Čo rozum, to groš. Tvár sa mu nahúžvala, zažmurkal jedným okom. Nepôjde sa on liepať po stromoch, ešte by krky zlomil, ale vie on takých — vystrčil prst dohora na výstrahu — čo pôjdu na lipu i hoďas do horúceho pekla za pannu Vlastimilu.

„A ktorých, ktorých?“ vypytujú sa ho panny.

„He-he! V tých bitkách už nebývam: ale biele osoby budú azda vedieť čosi. Chodieva doktor, nakričí na mňa zakaždým pre lobodu a žihľavu a mládenec z cudzích krajov milý na pohľad, ktorý zastáva lobodu a nerád by ublížil žihľave. Doktora Holohlava poslať na lipu, na samý vrchovec. Začal chodiť i vdovec, he-he, jeho šianať, má deti…“

Panny sa zľakli. Ešte vraj vdovec! Mráz ich prešiel: čo ešte nepočuť, Vlastimila a vdovec!

„Vdovec je na mieste chlap, ani svieca.“ Nestará sa o lobodu, ani o žihľavu, ale takto príde i povie dobré slovo. Dakedy sa i snímu, takto medzi sebou, vždy pekne. Začal im hroziť prstom, tvár sa veľmi nahúžvala, i zažmurkal jedným okom. „Ale jeden deň nebude pekne. I tu, he-he, pod naším odkvapom bolo zle-nedobre, tejto jari. Prišli lastovičky, chúďatá, do hniezda ako na hotové, a našli v ňom vrabce. Nanosili sa im, nebožiatkam, nanosili, zbojnič!“

Berta Hostislava sa zarazila. Lukáš Blahosej je v meste, i Chlebnický; ale Lukáša Blahoseja nevídať u Zlatých krosienok. Myslela si: má on štepnicu i Oceľovú ulicu. Ona badala už takto rok čo-to. Otavský je tiež v meste od dakoľko dní. Netušila veru, že ho sem doviedlo, čo udáva starý vyslúžilec.

Prokop nahúžval tvár a zažmurkal ešte raz. Podvihol prst na výstrahu. „Starší sa lepšie obhadzuje; len by ste ho videli, hm, keď je okolo nej. A ja som myslel takto: starý generál nech hundre, ako patrí starému generálovi, a mladý poručík, hej veru, sem a tam i okolo bielych osôb, a nech i rekviruje, he-he, čo sa trafí pri nich…“

Berta Hostislava poslala subjektov po robote; nanosili konárov z líp kdesi z akejsi záhrady alebo najskôr z hradieb. Mala roboty a starostí, ale jednako myslela často na Vlastimilu a na to, čo počula od Prokopa v štepnici.

Z väčšej čiastky bolo pravda, čo rozprával vyslúžilec. Do štepnice začal prichádzať dosť často Michal Dobroslav Otavský. Zavítal do mesta hneď na začiatku veľkých prázdnin: nemohol vraj obstáť v osirelom dome. Pohľad na siroty ho skľučoval. Sám nevedel, prečo vybral sa do mesta hľadať utíšenie svojmu žiaľu. Jurko Soviak sa tiež vybral s pytlíkmi v nádeji, že sa bude môcť vrátiť na Myjavu k žatve. K nemu sa pripojil Janko Chlebnický. Vychodil prvý rok, čo trvala spoločnosť s pánom Beznožkom a Bartákom. Prichodilo poprezerať, ako ide podujatie, prijať účty a deliť čistý osoh. I tak ledva sa mu podarilo poodložiť cestu až dosiaľ. Celý rok mu dochodili nepriaznivé listy, tu od jedného, tu od druhého spoločníka: samé obžaloby, ponosy a zvady. Nebolo ľahko vyrozumieť, ktorý je vlastne na vine a či práve obaja. Naostatok dostala také listy i sama tetka Karolína; zľakla sa, že príde o všetko, súrila, kým sa Janko nevybral na Myjavu. Keď ta prišiel, u Soviakov našiel i Lukáša Blahoseja, s ktorým sa dorozumel, že zasa pôjdu spolu.

Cesta bola neveselá. Chlebnický bol znepokojený, čo sa to robí vo farbiarni; bol by radšej neslýchal o ničom, skoro si bol istý, že mu príde rozviazať spojivá a rozpustiť spoločnosť.

Každý pôjde zasa svojou stranou, keď nemôžu vydržať spolu. Lukáš Blahosej tiež bol mlčanlivý; rok sa minul, akoby bol bičom pľasol, ale nemohol udať, kedy bude môcť získať ujca, vysokourodzeného Jonatána Živicu. Nepoznať na ňom, že by bol začal priaznivejšie zmýšľať o takom ústave, a na inej ceste chytiť sa do podujatia nebolo spôsobu. Všade ťažkosti i veľké prekážky. Chýbalo peňazí a zasa peňazí na zariadenie. Žiačok by bolo, ústav by sa udržal sám sebou, ale do počiatkov treba dať i zaopatrenie, keďže sú napospol z dedín.

Chlebnický šiel rovnou cestou k pánu Beznožkovi. Tu sa upreli doňho čierne náruživé oči.

„Sklamal nás, ožobráčil, nanivoč doniesol!“ Zadíval sa naňho zmätený. Kde je ten úpadok alebo práve mizina? Bohatý mešťan má pekný oblek, ibaže je prizelený, temer ako veľkonočné vajce, uvarené so žitovou siatinou; od neho sa odráža dosť tuho červenkavý lajblík so žltým kaškovým kvetom. Ani na tvári mu tiež nebadať biedy. I podbradok sa začal spúšťať dosť dobre. „Poďte len, poďte, čo vyparatil!“ za ruku ho viedol k stolu, zhodil naň bal súkna. Bolo belasé, ale na miestach na svetlo, inde na tmavo, alebo skôr na fľaky. „Vidíte, ako babre? Kto vezme taký oblek na seba? Ani vo tme ho nepredať. Ľudia vidia chyby, lebo kolú oči.“

„A taký chýrny majster!“ čudoval sa Chlebnický.

„Chýrny, keby chcel, ale robota smrdí. Choďte do farbiarne, málokedy ho nájdete. Prechádzky, kratochvíle. Ale vy ste na vine!“ Vytreštil naňho oči a vyčítal mu: načo bolo vziať do spolku loptoša? Plat, ak robí dobre mamľas, ak nerobí — hlad. Vykopnúť ho z roboty ako psa. Zaviedol ho do izbičky. Rozložil mu bal sýtozelenej farby, na ňom akési čierne machule. „Zelené súkno na stôl vysokému guberniu. Keď je do úradu, premyslel som: zíde sa orlík o dvoch hlavách. Bolo by prekvapenie vysokému panstvu, objednávky by sa boli sypali. Povážte, koľko je úradov v ríši! Koľko sme mohli zarobiť!“ Chlebnický povážil: pre všetky úrady — mohlo byť zárobku, mohlo. Škoda, čierne rozmazané fľaky — čudné orlíky! Hoc bola vec vážna, udrela na mešec, bol by sa zasmial vďačne, ale spoločník, keď videl, že hnev nenašiel ohlas, rozpajedil sa, udrel na stôl päsťou, len sa tak uhol. „Súkno som potreboval súrne. Predsa nešlo objednávku pustiť iným. Čo som mal robiť? Dal som súkno farbiť u Krajíčka a Drobného. Vidíte, ako ma obslúžili!“ Ukázal mu kus zeleného súkna s krásnym orlíkom ani žúžoľ. Chlebnický prikývol. „Smiali sa do päste, smiali, keď dostali objednávku. Naši protivníci — predchytávajú nám. Dnes-zajtra nás dostanú pod pätu.“

Chlebnickému prešli smiechy, keď nakukol do kníh. Z nich vychodí, že nieto sa na čom veľmi deliť. Farbiareň ledva zdýma, len toľko, že nepracuje so škodou. Predesil sa, čo urobil; čo povie tetka Karolínka?

Zamyslený sa pobral do farbiarne. Bartáka našiel pri kadiach, ruky mal zabelasené do lakťov. Išli do jeho izbičky; spoločník sa ho vypytoval, čo to ide byť. Tu Barták spustil a vysypal hneď celé vrece.

Farbiareň ide zle, vyjde na mindžáre. Správca pracuje pre svoj vačok. Popredal výrobky lacnejšie, ako boli ceny. Pravda, to boli podozrivé predaje židom, od ktorých zas on kúpil ten istý tovar, takže im dal iba oročku. Bolo i nevydarenej roboty, tlačeniny i súkna: ale čože, keď farbivo nie je hodno nič. Iné potrebnosti: dubovina, soli, všetko je najhoršej akosti. Prišli núkať pokútni priekupci akési odpadky a výmetky, pýtali málo, správca sa ulakomil, dal sa chytiť. Z takých látok sa nedá vyvádzať práca bez poškvrny. I púšťa, i presakuje, klia je zhnité, škrob červivý, zmiešaný s akousi múčkou, hádam i kriedou, guma arabská pochádza zo slivák a nie z Arábie. Nie div, že orlíky sa obrátili na machule, keď súkno ťahalo zlé farbivo ani pijací papier. „Skupánstvo, chcieť skývražiť na veciach, ktoré treba kupovať najlepšej akosti, hoc i preplatiť. Nebohý gazda sa ani nejednal, keď ich kupoval.“

Zaviedol ho do skladu. Bochne farbiva dávno prehnili. Bol tam hrozný smrad. Žlté a červené drevo má už bohviekoľko rokov, najsúcejšie na oheň. Dubové jabĺčka boli ako pero: nemohli ani vážiť, keď ich dávno vyjedla črvotoč. Vo vreci mu ukázal sódu, to je vraj nie sóda, ale soľ so sadrou, liadok tiež je skôr potlčená malta ako liadok. Ukázal mu na to haraburdie, na smradľavé bochne, splesnené indigo a riekol: „A z toho tlač orlíky a obrázky jeho kniežacej milosti…“

„Akej milosti?“

„Pána Metternicha.“

„Aké obrázky?“

Vyrozprával mu o vreckových šatôčkach s obrazom najmilostivejšieho zemepána. Bol na nich zárobok, úradníctvo z poddanskej oddanosti muselo ich kupovať. Teraz chcel tlačiť uteráky s obrazom Metternicha. I tie by kupovalo úradníctvo, len mu nahnať strachu. „Ja som stratil chuť pracovať pri takej babračke. Ledva som dočkal, kým prídete. Rok mi vychodí, neostanem tu, čo by ste mi dali mericu[161] dukátov.“

Chlebnický sa zastrájal, že ho znosí ako chlapca; teraz on stál pred ním bez rady ani Kubo v konopách. Teda rozvrat, vonkonečná skaza, a to pre skývraženie a obmedzenosť správcu. A potom i to podlé podlizovanie nahor! Aký to má zmysel: načo?

Barták sa schýlil nad ním, usmial sa nežne očami cez špáry mihalníc i poknísal sa v páse. Vysvetlil mu, že pán Beznožek chorie na ctižiadosť. Chcel by dostať dodavateľstvo od cisárskeho dvora. Preto sa podkladá, podlizuje i mastí kolesá. Hádam by chcel mať i krížik. Tak by sa ľahšie natisol v ozbrojenom zbore za dôstojníka. Má peniaze, tu i tu dá na dačo; i medzi vlastenci sa tisne dopredku. Hľa, dal i na Maticu tisícku. Nuž kliesni si cestu do magistrátu, a potom je už len krôčik na stolec purgmistra[162], k hodnostiam, vyznačeniam.

„A zato má prísť tetka Karolínka o svoje? Čo mi povie?“ Chlebnický sa zamyslel. Hľadel sa vypratať zo smradľavého skladu. Bolo mu, že z nôh spadne. „Čo mi povie? A čo si ja už počnem?“ Zahľadel sa smutne na Bartáka, čakajúc radu.

Barták odvrátil oči, vzal vyčnievajúcu bradu do dlane a knísal sa v bedrách. „O tom potom,“ riekol tajomne. „Poradíme sa. Hlavná vec vypliesť sa mne zo spoločnosti. Hanbím sa sám za svoju robotu. Napľuť na ňu.“

Chlebnický šiel dosť zronený do Slepého bociana. Ba čo povie Lukáš Blahosej o týchto spojivách!

Nenašiel ho doma, vraj odišiel. Chlebnický prikývol: vedel, kde by ho našiel.

Nuž išiel rovno do štepnice. Obriadil sa ako-tak a hrnul, akoby ho hnali. V dopisovaní čosi popustili, akoby boli ustali; ale nie, neustali, iba sa vytrovili. Obsah lásky je bohatý a rozmanitý, ale i najväčší sklad sa vyprázdni, keď sa len berie, berie a nevnáša doň ani zbla. Láska na vzdialenosť je taký sklad bez doplňovania: vyžije sa, vybledne a zaviazne vycivená, tam kdesi na polceste medzi oboma. Ale láska je tu, mocná a živá u oboch, len sa smiať, okriať trochu, zahriať sa pri spoločnom ohníku.

Vo dvore zazrel Prokopa. Pozeral naňho pozorne, nepoznal ho prvým razom. Ale dosť skoro tvár sa pohúžvala, jedno oko naňho žmurklo.

„Nuž je tamdnu kdesi. Nuž panna Vlastimila sa drží rúče. Ak je nie pri tékach, ale je tam. Zaklopte, zaklopte!“ zavolal ešte za ním. Prečo mu to prikrútil, a to vo dva vrhy? Ba akoby počul za chrbtom potuteľné ,he-he‘.

Veľmi sa naňho neobzeral, vošiel do domu chytro. Chcel už otvoriť a vrútiť sa ani víchor, hodiť sa jej k nohám… Ale zdnuka počul jasný, spevný hlas. Nerozoznať slová, ale hlas počuť, a on ho i pozná. Zaklopal, zaklopal, ako mu privolal vyslúžilec. Bolo mu nepríjemné, akoby čul tiché, potuteľné ,he-he‘…

I tí dnu boli zarazení. Nevrútil sa, nehodil sa jej k nohám, stál pred ňou ako poriadny mládenec pred pannou. Zvítali sa, dali si ruky ako vtedy pri lúčení. On stisol úprimne, vrelo, ona stisla, nie — len sa zahnala, stisk ochabol hneď, že vyšlo ako trhnutie. Pozreli si i do očí, v jej očiach vybadať smútok i rozpaky. Boli zas, kde bývali kedysi: ,vážená vlastenka‘ — ,pán Krasoň‘. Bolo mu, akoby bol z duba padol, akoby ho boli vymenili. Čas vzal mokrú hubu do ruky; zotrel, čo bolo po rozchode, ostala neistota, šedivá hmla… Otavský sedel tiež v rozpakoch; na jasnom, umnom čele tiež zasadol obláčik.

„Ani sme sa vám nenazdali,“ riekla mu ona svojím sladkým hlasom, ale on z neho vyciťoval výčitku. „Ktosi povedal, že ste na kaplánke.“

„Ponúkli mi ju, ale som neprijal. Mám iné úmysly, vážená vlastenka, ako viete. Štepnice som sa nezriekol.“ Lukáš Blahosej, inokedy tichý, krotký, vložil do slov niečo tvrdé a tiež čosi výčitky.

„Máte výhľady?“ riekla, akoby hovorila o ľahostajnej veci. „Ako viem, nedarilo sa vám, ako by ste si boli žiadali.“

Bol by odpovedal, radšej pomlčal, bál sa, že by mu zlyhal hlas, bol by sa zahanbil pred slávnym človekom. Ako to k nemu hovorí? Či je to už nie tá istá Vlastimila? Prevládal sa naveľa. „Nedarilo sa, uznám. Jesto ťažkostí. Ale v každom takom diele sa ich nájde. Na ne sme boli pripravení: musíme ich odstraňovať. Štepnica sa dá založiť i viesť so zdarom.“

Pozrela naňho čiernym hlbokým okom, v ktorom vídal indy toľko oddanosti; teraz v ňom bola pochybnosť, tichá výčitka: Keby tak bolo, drahý Lukáš Blahosej, ty by si mi to bol dávno odpísal.

„I zišla by sa,“ prisvedčil Michal Dobroslav. „Ženský svet musíme pritiahnuť k práci. Ostatne, ja musím ísť.“ Vstal, pozeral okolo seba zmätený, hľadal klobúk.

Vlastimila tiež vstala. I ona vraj musí ísť. Lukáš Blahosej pozrel na ňu ako stratený. Keď mali ostať sami po toľkých časiech, hľadí mu vyhnúť, a ako? Rovno ho vyháňa. Musela spozorovať, že úder bol ukrutný, obrátila sa k nemu: „Odpusťte, priateľ,“ riekla mu ako indy, s teplým prízvukom: „Dnes ma hlava bolí, ale zajtra ma bude tešiť.“ Vyjasnila sa mu tvár a hľadal i on svoj klobúk veselo. Našiel zasa Vlastimilu, ako bývala.

Do Oceľovej ulice kráčali spolu, medzi nimi Vlastimila. Máločo i hovorili už; každý mal svoj svet, do ktorého zapadol. Táto spoločnosť nemohla držať dovedna toľké rozdiely v záujmoch, cítili všetci ťarchu neprirodzenej silenosti; iste im odľahlo, keď mohol každý ísť svojou stranou.

„Všetko bude k dobrému — všetkým,“ riekol Michal Dobroslav, keď zmizla, v dome a ostali sami dvaja. Lukáš Blahosej prisvedčil. Počul iba toľko, že bude dobre. Otavský sa spamätal, že hovoril z toho priečinku, odloženého na stranu, kde dosiaľ iba sám chodieval usporadovať veci iným tajné. „Dobre, ja myslím,“ obzeral sa po nebi. „Pred chvíľou bolo na búrku a už sa vyčasilo. Zajtra bude pekne.“

„Hej, i pekne, možno,“ prikývol Lukáš Blahosej. „Prečo nie?“

„Takto nepotrvá, nie,“ uvažoval Michal Dobroslav, idúc Oceľovou ulicou. „Bolí hlavička, keď zrejú v nej rozhodnutia. Prídu rozhodnutia, prídu…“

Prídu, život ich žiada a sám privádza i natisne. Z malej nepatrnosti tvorí obraty, ukazuje nové cesty. Či by bol myslel kedy, že bude pri nohách Vlastimily prosiť od nej milosť. A predsa bol a bude ešte, bude naveky. A to všetko pre slzy, čo vtedy preliala, v deň, keď prišiel k nej náhodou, lebo nebolo Šlechtu. Preliala ich nad ním a ešte skôr nad tichučkou Belou. Vtedy jej ďakoval horúco: netušil, že znamenajú obrat v živote. Až keď Bela odišla a on ostal sám, slzy sa vracali k nemu, tíšili bôľ. Keď bôľ minul, vracali sa znovu, volali ho k žriedlu, z ktorého sa vyronili. Ich hlas bol mocný, nemohol odolať, šiel a stál pred ňou zahanbený. Potešil sa tak chytro! Myslel, že bude brodiť v žiaľoch až do smrti, a hľa, prechodí sa na kvetnatých lúčinách nádejí. Staré listy opršali, nová jar skvitla, v ňom premena, obrat. Slzy ho okúpali, preporodili k novému životu.

Sprvoti sa nezveril. Bolo mu dosť len byť pri nej, ale slzy ho viedli, nútili. Pohľadom sa jej spýtal prvý raz, čo znamenali slzy. Neodpovedala naň, chcela mu vyhnúť, skryť sa v sebe, v nepriehľadných hĺbkach. A vtedy prehovoril.

„Veru sviežosť a lahoda našich lesov! Tichučká Bela v nich ožila prvým razom, schápala sa k novému životu. Vrátila sa radosť znovu. Okolo nás šťastné pokriky detí, ako sa hrali pri potôčiku medzi nezábudkami a záružlím. Myslel som: obišli sme úskalie, vplávali sme na tichú hladinu blaha. Tu nová zima zahnala úsmevy, jar ich neprivolala. Išli sme zasa do lesov, ale sa nechceli usmievať, boli surové, zamračené. Hľadali sme tiché miesto pri poliach, lúkách. Usmievali sa klásím a kvietím, ale úsmevy boli smutné. A tu prikvačila jeseň, zaskučali vetry, kmásali zvädnuté listy z líp, zmetali ich do kútov. Prišli dažde, zaľahli hmly a tichučká Bela zhasla ako svieca, keď vyhorí o polnoci. Osirel ja i deti; ozaj siroty, lebo vidím, nevyznám sa v nich, neviem, neskúsený, ako sa vkradnúť do ich zatvorených duší.“ Pozrela naňho zarazená: nevie, ako si otvoriť dvere do duše svojho dieťaťa? Ako je to? „Veru tak, stratil som kľúč. Šiel som ho hľadať zasa po kvetnatých lúčinách, tônistých chodníkoch. Ja že už som ich odniesol všetky na hroby, a hľa, naučil sa pliesť nové šťastie z prachu a popola. Zas mi svitlo. Vlastimila. Vaše slzy zalievali jeho nový rast…“

Čo tie slzy vtedy! Zadumala sa. Ozaj bôľne zaplakala vtedy. Bôľne sa lúčili: nemohli dopovedať, čo už vedeli.

Otavský sa schápal. Len pred chvíľou bol za bránou. Aký život všade tam: ruch, veselosť, práca. Dolu na lúkach kosci, osla cvendží o kosu, tu i tu blysne kosa na slnci. Ako pracuje ten ľud, akoby mal naveky žiť. A bude žiť, večný, nepretržitý život v budúcich pokoleniach. Všade práca a odvaha. Deti sa hrajú, skáču; i to je práca, lebo u detí sa skrýva do hier. Nuž do práce teda, kovať nové šťastie, akoby mal večne žiť. A potom chce sa spoľahnúť trochu i na jej priateľstvo.

Vyjavil jej, čo ho doviedlo k nej. Hlas mu nebol spevný ako obyčajne: pridúšal ho nepokoj. „Ach, odpusťte, Vlastimila, citom. Ja, otec sirôt, nehľadám, vo vás matku, ale sebe drahú, sladkú družku. V duši sa rozkvitol nový kvet lásky. Nepošliapajte ho, Vlastimila. Zalejte ho vlahou nádeje!“

Hodil sa jej k nohám. Zastonal.

Ona sa zľakla. Jej hrdá budova nového šťastia sa kníše, praští na všetkých uhloch. Mocný chlap pri jej nohách ju zatriasol celou silou. Na jej rumoch by chcel stavať svoje blaho. Dvíha ho, nech vstane, ale on len krúti hlavou. Načo? Nech prídu, vidia, ako žobre. Veď ide o šťastie, o budúcnosť. U nej ho má, v jej rukách jedine. A ona ho dvíha celou silou, akoby sa všetko premenilo, usporiadalo, keď ho zodvihne.

Vstal zasa, ale držal jej ruku. Hodil sa na stoličku, jej ruku pritisol k horúcemu čelu. Zastonal a zajakal sa: „Žobrem, žobrem…“

„Aké príhody, priateľ!“ zastenala i ona. „Ako si zahráva osud. Nedá piť z čistých zdrojov priateľstva…“

„Priateľstvo!“ pozrel na ňu ako vo snách. Slovo ho ohlušilo: „Priateľstvo: teda predsa žobrák. Zbierať omrviny, keď zmetajú stoly po veľkých hodoch.“ Popozeral na ňu, či je to ona, jeho sen, kvet lásky. Ťažkým krokom sa vytackal na chodbu. Myslel, že sa už nevráti, a vrátil sa, i vracia sa. Už nehovorí, ale žobre očami, pohľadom, každým dychom, kým sa pletie trhaný rozhovor. Či sa ešte scelí, vybúši mocným plesavým prúdom?

Dneska zasa ožili nádeje, dvíhajú hlavu. Sňali sa po toľkých časoch, bedlil na každé slovo, každý mih oka: čo si povedia? Máločo si povedali. A teraz bolí hlavička, bolí…

Pracuje ľud, pracuje, akoby mal žiť večne, a bude večne žiť v deťoch a detných deťoch. Nespúšťa sa nádeje, neochabuje. I lastovička strihá vzduchom: pracuje, zbiera holíčatám. Chce žiť, a radostne! Hľa, zvýskla, keď mu šibla temer popri tvári. Neochabuje. Dvíhajú hlavičku nádeje, dvíhajú…

Tak prišiel pred výstavný meštiansky dom v novom meste. Keď vyšiel hore schodmi, zaťahal pri prvých dverách za zvonec. Slúžka si ho poprezerala dosť dobre, keď povedal, koho hľadá, či ho vpustiť, alebo nie. I nad tým neraz rozhodovala pri neznámych. Vedela, že neprichodia na tieto dvere vždy príjemné, potešlivé návštevy. Michal Dobroslav našiel u nej milosť. Otvorila dvere so slovami:

„Nech sa páči do hosťovskej!“

Usmial sa mimovoľne. Obdarovala ho novým slovom. Hosťovskú v iných domoch zvali vtedy slovom, požičaným od susedov. Vo Svite a v kruhoch blízkych jemu usilovali sa vracať vypožičané slová susedovi, lebo nebol radodajný. Čo požičal, nedaroval, zapisoval veľmi starostlivo, nárokoval si vysoké úroky: ničmenej, ako aby dlžník vystúpil zo svojho a oddal mu gazdovstvo.

Skoro zápäť vošiel do hosťovskej domáci pán, jeho slovutnosť Jozef Záberský. Bol v domácom kabáte, ale mal veľkú čiernu mašľu z hodvábnej šatôčky okolo hrdla. Sedela mu pod oholenou bradou ani nočný motýľ.

„Prepáčte, drahý priateľ, že vás vítam takto dôverne,“ ukázal na kabát, ktorého červené kystky mu viseli na boku. Hlas mu bol jasný, zvučný. Bola v ňom istota a sebavedomie. „Vyrozumel som od dievky, že to budete iste vy. Prišiel som, ako som bol, len aby vás videl čím skôr.“

„Ďakujem, že ma vítate takto priateľsky.“ Hlas mu znel mäkko a v starosti ani si nevšimol, ako je oblečený domáci pán. „Skôr by mal prosiť ja, aby ste mi nemali za zlé, že prichádzam so súkromnými vecami. Doma sa uvaria, doma by sa mali i užiť. Ale povaha človeka je taká, že keď je zle, hľadá aspoň účasť, ak nie pomoc.“

„Čo také, vážený priateľ?“ Pozeral naňho s očakávaním, nie bez účasti. Pozná ho dobre, býval veselý, žartovný: všade ho vítali s otvoreným náručím, kde sa ukázal. Dneska z tých vecí nedoniesol k nemu ani jednu, čo sa stalo? Hľadel mu aspoň ulahodiť. „Tu nám nebude dobre,“ riekol ako na udobrenie. „Poďme do mojej…“

Zo slávnostnej svetlice prešli do pracovne. Bola priestranná, ale sa neukazovala priveľká. Svetlé záclony na oblokoch, kanapa, stolík, tri-štyri stoličky. Skoro naprostred izby mal veľký písací stôl s priečinkami. Zaprataný bol papiermi, na kraji knihy, temer celý štós, vo väzbe, alebo len zbodnuté. Už vtedy sa vyrábali knihy ako v horúčke, neviazali ich starostlivo, ako za starých čias, do drevených dosák vo svinskej koži s pozlátkou, ciframi, s mosadznými alebo práve striebornými sponkami, s bliaškami na rohoch, aby sa neotĺkali. Kniha šla na trh v jednoduchej hábe, lebo nebola už výhradou niekoľkých vyvolencov. Boli i zošity v priečinkoch i časopisy a mesačníky. Okolo stien stoja skrine, ale miestami len police: všade knihy, kde len jest miesta, obrátené chrbtom s nápisom k divákovi; tam sú i čísla a litery katalógu. Na zaradených knihách sú zasa väčšie-menšie stôsiky najskôr nových diel. Čakajú, kým ich zaradia medzi druhé, alebo hádam prečítajú.

Záberský sadol za stôl do kresla z dubového dreva bez okrás, iba čo je na sedisku ploský kožený vankúšik. Sediac s lakťami o drevené operadlo, nohami na koberčeku, cítil, že je tu ozaj pán a vladár, sám svoj v tejto rozsiahlej duševnej ríši. Otavský, hoc veľký duševný pracovník, cítil jeho vládu nad sebou. Kedy našiel času, pomerne mladý, prečítať toľké diela, a k tomu napísať toľké diela, ktoré nesú pečať jeho veľkého umu a šľachetného ducha! Bol v horúčke; ale v tichom svete veľkého učenca spúšťal sa pokoj i naňho. Čo mu bolo prvej veľká nebezpeč, nenahraditeľná strata, scvrkalo sa tu na pletku pred vysokým duchom.

Sadol si proti domácemu pánovi, hľadel naňho s obdivom. „Kedy ste zmohli toto všetko?“ Ukázal na knihy v skriniach a policiach, na ktorých miestami viseli dlhé záclony z tlačeného plátna, brániť ich od prachu. Ale neosožia mnoho. Skoro vždy sú zhrnuté dovedna. „Kedy ste sa prebrali týmto materiálom, keď ste sami uverejnili také diela?“

Záberský sa usmial, povďačný za uznanie. „I vy ste sa preukázali a preukazujete sa. Tiež v knihách ako ja. Naša milá spoločnosť. Nenatíska sa, víta nás vďačne, keď ju prídeme navštíviť. Kto je v práci ako vy alebo ja, myslím, musí mať pokoj najsamprv. Pokoj duše a svedomia vraj prevyšuje rozum ľudský. Bráňte si ho, ako môžete, priateľ.“

„Veď brániť!“ zastonal Otavský. Prišla mu na um celá bieda, v ktorej sa oddávna brodí. „Prišiel som k vám. Pomôžte. Ale keď som vstúpil do tejto svätyne, hanbím sa, ku komu som prišiel skuhrať. Skoro mi je môj krok ako prznenie a sväto-krádež.“

Hodil Záberský rukou. „Zabúdate, že máte pred sebou priateľa, i viac ešte — brata.“ Riekol to teplým hlasom. V Otavskom sa tamdnu všetko pohýbalo; horúca vlna mu búšila do tváre. „Komu sa pôjdete požalovať, ak nie mne? Kto vás poľutuje ako ja, ak vám i nebudem môcť pomôcť?“

Otavský vstal a podal mu ruku. Nemohol mu vyjsť hlások z hrdla. Keby sa prisilil preriecť slovo, bál sa, že by sa v ňom zrútilo i to, čo ostalo v ňom sily a vlády. Trvalo dlho, kým sa zobral dovedna ako-tak. „Prišiel som na krátky čas doniesť do poriadku svoje veci. Viete aké. Ovdovel som, mám drobné deti. Treba im matka, a hneď.“ V súre ani nepomyslel, že zamlčal hlavnú vec: nie matku deťom, ale spoločnicu sebe vybral sa hľadať. Keď sa mu ukázal klam, zapálil sa od zahanbenia, ale by nemohol odkryť pred ním srdce. Okúňal sa. „Viete, že úradné povinnosti a iné práce nedoprajú mi času vychovávať vlastné deti, ako sa patrí.“

Záberský mu prisvedčil hlavou. „Naše nešťastie, ktorí sa musíme starať o verejné veci či v politike, vede alebo umení: zanedbávame dom a rodinu. Zabúdame na ženu; deti, ak ich boh požehná, odrastajú bez opatery. Naše deti sú akoby siroty bez otca: ledva stačíme nakuknúť tu i tu do detskej, ako sa majú. Nie sme šťastní ako najostatnejší človek. Nemáme dieťa pre seba, nemôžeme prebúdzať v ňom nového človeka. Verejný človek rozdá všetko, čo má, všetkým a každému po troche, iba deťom neostane nič.“

Na tvári oboch bol smútok. Slová sa dotkli struny, ktorá zazunela smutne. Zamysleli sa obaja nad synmi výtečníkov. Neudajú sa často na otca, svet vidí potom nepatrného syna pri veľkom otcovi, nemyslí, čo je na vine, iba sa smeje. Neraz sa ozve i škodoradosť: veľkosť sa scvrkla, zakrpatela hneď pri prvom kolene. Boháč môže odumrieť syna boháčom, ak peniaze dobre uložil a zabezpečil, ale učenec nemá tej radosti. Koľko ráz vidí pri smrti nepatrného syna pred sebou alebo i ledačinu. Svet necíti vďačnosť k nemu, že obetoval seba i potomstvo blahu a pokroku celku, ale sa raduje, že môže ukázať: iných učil, a svojich nenaučil, iným pomáhal, sebe pomôcť nemôže.

„Veru tak, väčšia vec nezaobíde sa bez obetí. Tomu nemôžeme vyhnúť, ale napraviť môžeme niečo. Viete, kto je najšťastnejší?“

Otavský mal hotovú odpoveď. Kto má ženu, aby rozumela mužovi a vedela sama vychovávať svoje deti. Záberský vstal, začal chodiť po svetlici. Kde sú tie ženy? Kde-tu, hádam, biela vrana. Kde sme ešte od dokonalosti?

Tu prišla na um Otavskému štepnica, Vlastimila a zas jeho starosť a žiaľ. Vyzeral matku deťom, a keď ju našiel, vidí, že prišiel neskoro. Zamlčal, že sa i srdce ozvalo a kvitne nová jar. Cíti, ešte hodný kus života pred sebou, chcel by žiť úplným šťastím. Hovoriac o matke, tmavosivé oko horí mládeneckým ohňom. Záberský to pobadal, riekol mu s vrelým prízvukom: „Kto si ctí vašu prácu, želá vám k nej pokoja, aby ste nemali starosť o deti. Ja vám želám novú jar, nech zakvitne i vo vašej tvorbe. Naša spisba by sa obohatila novými, nádhernými kvetmi vášho ducha.“ Michal Dobroslav ho tíšil: nie tak náhlivo s nádejami. Hodný kus cesty do nich. Vyrozprával mu, aké prechovával nádeje a aké sklamanie v meste. „Nemám sa čo úfať! Prišiel som pozde, pozde…“

Záberský ho pozoroval: hľa, chlap v najlepších rokoch, a trapy na ňom, ktoré sú výsadou prvej mladosti. ,Básnik je básnik, má zápalisté srdce. Omladlo, zakvitlo novým májom!‘ Pokrúcal hlavou nad nevyčerpateľným bohatstvom životnej sily. Ale do očí mu to nepovedal, skôr mu ukázal účasť. „Ľutujem, vážený priateľ, ľutujem. Hocpriam som nebol nikdy na týchto mukách, vidím, že párajú srdce.“

Otavský sa kýval sem a tam, ukazujúc nevdojak, že sú bolestivé, najmä keď sa musia vybúriť samy v sebe, v nemých záchvatoch. I na usmievavej indy tvári poznať, že sú žravé. Zabudol sa na chvíľku opanúvať.

Záberský, berúc veci ako sú, nebol si istý, či ho ľutuje, alebo mu závidí. I muky sú len výraz mocného životného koreňa. Slabúch sa nevie sužovať, ale ani radovať. Nevkročil nikdy do nich a tobôž sa v nich stratiť ako priateľ. Jeho pokojný duch sa vznášal nad tým ovzduším nedotknutý. Predsa sú len do času. I táto búrka vzkypela znezrady a prudko, vybúri sa a zasa nastane zátišie. Veď sa všetko dá napraviť; Vlastimila sa hádam nesľúbila, a ak sa sľúbila, môže vziať sľub nazad. Mladý brat spod Tatier! Nech má trpezlivosť, môže čakať na iné šťastie. A medzitým vec má svoje úzadie: treba rozvážiť a rozsudzovať.

Vec sa mu predstavila dosť zložitá. Vlastimila nie je ako ktorákoľvek panna; zaujíma dôležité miesto v rodinách a v štepnici svojím pôsobením. Ak ju príde obetovať, treba hľadieť, aby sa neodcudzila svojmu poslaniu. Vydajúc sa za Otavského, stratila by sa hádam navždy v cudzom svete; všetky námahy dostať postavenie Otavskému tu v meste boli bez výsledku vo Viedni, a ktovie, či sa ho podarí kedy pritiahnuť do mesta. Viedeň sa bojí čohosi, je obozretná; nechcela by, aby sa tvorilo mocné stredisko v meste priťahovaním doňho výtečných vlastencov. Mladý brat spod Tatier je slobodný, môže ísť, kde chce, za chlebíkom. Ak je ozaj zaľúbený, mohol by ostať tu; našlo by sa mu miesto. Vlastimila by ho mohla pripútať navždy k vlasteneckej veci. Šafárika tiež tak získali vlastenci v Prahe, nie ženou, ale hmotnou podporou. To znamená zhromažďovať a veľadiť všetky sily k mocnému postupu. Mladý brat spod Tatier nie je síce Šafárik — tých sa nenájde za každým uhlom — ale je súci, spôsobný. Má i náhľady, ale čože, prílepky a nátery odstráni život. Život sám tvorí ľudí a dáva im smer. Vie zaobchodiť s mládežou. Mohol by vyvážiť jednu novú štepnicu pre mužskú mládež. I v rodinách by sa uplatnil hádam. Tak by vyšiel pre vec predsa len zisk miesto škody — zisk nie najmenší. Veď vidíme, čo sa strojí v Bratislave medzi nerozvažitou mládežou: hotová streštenosť, romantika. Chcú sa odtrhnúť od tela národa a ísť svojou cestou, žiť vraj svojím životom ako osobitný národ. Začali písať svojím nárečím, odhodili sa od spoločnej reči Kralickej[163]. Také snahy treba potlačiť, ničiť. Či by nebolo dobre jedného z nich získať? O toľko by ich tam bolo menej, a ktovie, či by sa mladý horlivec neobrátil tuná zo Šavla v nového Pavla? Zo súdruha mohol by sa stať i neúprosným protivníkom.

Záberský držal pre seba tieto mysle, ale predsa len dal znať priateľovi, že zaberá pre seba tú, ktorá patrí národu, najmä ženskému svetu. Koľko rodín získala národu, ktoré o ňom neslýchali, alebo sa mu i protivili? Chcieť si ju vziať je skoro svätokrádež, zločin, aký videli v Ríme pri vestálkach, keď ich kto odvábil od posvätného ohníka[164]. Pre svoje deti nájde, to je istá vec, znamenitú pestúnku, ale zato všetky deti a panny v meste prídu o výtečnú vychovávateľku.

Otavský bol zronený. Pri svojej ľúbosti nemal kedy povážiť i túto stranu svojho pachtenia. Mať stále miesto v meste — osvedčil sa slávnostne — nezabral by celú Vlastimilu. Deťom by stačilo toľko, koľko majú od nej iné deti. Mať ju za ženu, on by jej iste neprekážal slúžiť vznešenej veci, ktorej slúžila dosiaľ. Ale takto, žijúc v cudzom svete…

„A ktovie — možno sa i to poddá,“ tešil ho Záberský. „Azda sa nám podarí vo Viedni dostať vás. Máme už i tam mocných priateľov.“ Záberský pozrel naňho veselo svojím jasným okom. Podal mu ruku a riekol: „My sme s vami. Trpíme i tešíme sa s vami.“

Otavskému i to bolo dosť vzpružiť sa. Pustatina, ktorou hrmela prudká búrka, usmiala sa mu ako kraj po daždi. Vzchádzajú nové byľky a pri slniečku začínajú hrať zelenkastými odtienkami baršúna.

„Ohláste sa po mňa v stredu ráno,“ riekol mu Záberský na rozchode. „Pôjdeme spolu do štepnice. Uvidíme, čo povie naša panna Vlastimila…“

Lukáš Blahosej kráčal od Oceľovej ulice v dumách ta niekde k Slepému bocianovi. Nevedel sa vyznať, čo sa robí, ale cítil, že jeho ľúbosť je v nebezpečenstve; u devy to vycítil. V jej bytosti sa škerilo naňho čosi cudzie; či ochladla alebo sa odcudzila? Neletela mu v ústrety celá, veľká čiastka z nej sa utiahla kamsi, bočila v nedôvere. Prečo? Zavdal on príčinu? Nemohol sa vyznať, ťažko sa vynájsť, ťažko, v ženskom srdci. Má mnoho tajov, temných kútov. „Zaklopte!“ hučali mu v ušiach slová. Vycítil z nich výsmech, či škodoradosť.

„A pán Krásnik, či Klásnik, kde ide?“ začul mäkký ženský hlas pri sebe. Zobzeral sa. Pri ňom stála bujná krásavica pod svetlým slnečníkom. Belasé oči pozerali naňho váblivo spod dlhých rias, ústa sa usmievali, jamka na okrúhlej briadke sa triasla. Bola tenká v drieku, ale tvary vystupovali vyzývavo spod kosičky o tmavočervenkastých strapcoch. Kde bola spätá pod bujnými ňadrami, ligotali sa diamanty na zlatej sponke. Pozdravil trochu nemotorne jej milosť, pani hlavnú radcovú. Pozerala naňho v očakávaní, ale on, vidieť, sa nedovtípil. Riekla mu s výčitkou: „Šarmantný mládenec by nemal nechať dámu čakať, vedel by svoju povinnosť.“ Prosil zahanbený, aby prepáčila, ak by nebola priveľká smelosť, ponúkol by sa odprevadiť jej milosť.

„Nie smelosť, ale trochu povinnosť,“ opravila ho. „Dámy sa nesmú nechávať samy.“ Prikývol úslužne. Pozrel na ňu vďačným okom. Hľa, sotva sa videli, už sa mu prihlásila, i naúča ho. Aký sesterský cit je v nej; veru dobrá, hodná pani, hodná i mladá ešte. Keď pozrel ukradomky na jej strojnú postavu, na vkusné šaty, ktoré šušťali, mimovoľne mu bolo, akoby od nej vialo niečím váblivým, milým. Beztoho v jej blízkosti sa šíri opojná vôňa ruží. Myslel by, že ich má plný podolok. Jeden z bočných pohľadov zastihla ona, odmenila ho vďačným úsmevom. „Má miesto úslužný mládenec?“ spýtala sa ho.

Rozložil jej dopodrobna svoje úmysly pracovať medzi ľudom. Počúvala ho dobrá, milá žena, ktorej v pohľade je čosi sľubné; rozprával s chuťou, slová mu tiekli voľne. Hoc boli z Kralickej, prichádzali samy od seba, nebolo ich treba zhľadávať.

„Tak ľud sa mu páči?“ pokyvovala hlávkou. „I medzi pospolitosťou nájsť pekné, urastené osoby. Napodiv, kde sa často zatára krása. Keď tancujú, rád sa zamieša medzi nich?“

„Tancovať som netancoval. Ale rád pozerám, keď tancujú. I v tom sa vyráža duša ľudu.“

„I ako!“ prisvedčila, pozrela naňho odspodku. „Šuhaj schytí dievku okolo pása. Leží ako na ňom, kým ju nepodhodí. Pekný tanec. I my sme išli často, ja i milostivá vrchnosť — mladé panstvo. Veselo medzi nimi, natrafiť i na lásku.“ Lukáš Blahosej prisvedčil. Áno, jesto i nežných citov, jesto v ľude. Aké zložil o nich piesne! Ako dievča volá pekne milého: ,Príď, šuhajko premilený, prídi k nám.‘ Vedia ľúbiť… „Bolo by i zle!“ na to ona. „Čo krajšie od lásky, čo sladšie od medu? Ja myslím, kvôli nej sme na svete. Všetko sa pominie, ale láska sa nepominie.“

Pozrel s obdivom na vábnu ženu. Ako pekne hlása lásku! Dobrá, milá. Holubičí sme národ, najviac pre takéto milé ženy. Ony dodávajú surovej, tvrdej hmote jasnotu, vzlet a krásu, ktorá tkvie na byte nášho ľudu.

„Láska kvitne i v meste: opája a márni. Len ju vedieť nájsť,“ naúčala ho. „V meste je čistejšia a vzletnejšia. Primieša sa k nej všetko to, čo donáša vkus, jemné zvyky, uhladené mravy a vzdelanosť. Alebo myslí šarmantný mládenec, že v meste ženská nevie tiež krásne volať: ,Príď, šuhajko premilený, prídi k nám?‘ Nedá mu za klobúčik majorán a rozmarín — nájde niečo lepšie. Žena v meste vie ľúbiť, oj, vie: nemusí sa učiť od pospolitej…“

Lukáš Blahosej pomyslel na Vlastimilu. Vzdelaná, jemná, nežného citu: ako bude ľúbiť? Má s ňou známosť skoro dva roky: divná vec, nikdy sa mu to neprišlo pýtať ako teraz pri tejto nádhernej, plnokrvnej žene. Keď pozrela naňho, jej oči volali, sľubovali, a on cítil akési trhnutie, sladký nepokoj. Čosi tajomné, o čom nemal tušenia, dobýjalo sa odkiaľsi z hlbín a stúpalo mu k hlave. Bol vzrušený, hlava bola v ohni.

Kráčali po Vojvodovej ulici; bola oživená, ľudí sa mrvilo. Meštianski ,moskardini‘, šviháci, obzerali sa na nich. Lukáš Blahosej si ich nevšímal veľmi, zato oni jeho, ona si ich tiež prezerala; nestrčí do vrecka oči, ani ich nepribije k čiernej zemi, keď sa podáva toľko, v čom sa pokochať. Ona chápe, čo je krása, kdekoľvek by sa učupila, i v mužskej surovosti a sile skrýva sa krása, ale i v mäkkosti a neskúsenosti sily náruživosti ohňa i bezohľadnosti ľahko zažiť na každom kroku, ale je zriedkavosť stretnúť sa s nežným citom, vzdelaním a vzletom pri neskúsenom, ktorý netuší, odkiaľ prichádza naňho sladký nepokoj, keď sa ho dotkne ohnivým okom.

O láske šiel rozhovor medzi nimi až do samej Uhorenej ulice. Keď sa blížili k peknému domu pána hlavného radcu, Lukáš Blahosej zazrel štíhlu, chudú postavu nepatrnej stvory. Zastala v bráne, pozerala naňho zdúpnená, bol by mohol čítať v jej oku ustrnutie, zhrozenie, byť bližšie k nej. Takto sa obrátila chytro a zmizla v priestrannom, čistom dvore.

„Prišiel šarmantný mládenec: tu bývam,“ riekla mu ticho a pozorom sľubovala, sľubovala. ,Pozhovárame sa o láske…‘



[161] stará dutá miera, asi 90 litrov.

[162] (z nem.) starosta mesta.

[163] V kruhu spolupracovníkov a žiakov Ľudovíta Štúra (1815 — 1856) sa rozhodlo na rozhraní rokov 1842 — 1843 o zavedení spisovnej slovenčiny. Roku 1846 vydal Štúr dielo Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, kde odôvodňuje potrebu nového spisovného jazyka. Toho istého roku vydal Štúr aj gramatiku Nauka reči slovenskej.

[164] Vestálky boli v starom Ríme kňažky, ktoré museli opatrovať posvätný oheň na oltári bohyne kozubu, ohňa a domácnosti — Vesty. Za nedodržanie povinnosti boli kruto potrestané. Vydať sa mohli až po tridsiatich rokoch služby.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.