Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

26

Jurko Soviak chodil po vidieku. Schodil ho pekný kúsok, po mlynoch, kde nebol predošle. Bol chýrny kupec, hľadal nových odberateľov.

Je zasa na ceste do väčšieho mlyna. Vody vraj hodne i v najväčšej súši v lete v mocnom širokom potoku. Vyviera vraj, aký je, z mohutného žriedla razom spod Hútorskej Trúby.

„Akáže to bude trúba?“ Vyzvedal sa, plieskajúc o koleno. „U nás ich majú len kraviari. Ale i na prasce trúbia.“

Nuž ukázali mu, že vrch je Hútor a narútená bašta na zrúcaninách je Trúba. Pokrúcal hlavou, ako bašta môže trúbiť, a rozosmial sa, keď mu povedali, že mlynár sa volá Bosý. „Aké divné meno!“

„Hej divné meno,“ potvrdili mu. „Podajeden ho nosí také, že naozaj len zutekať pred ním, keby bolo len tak, zutekať pred menom. Prilepí sa ani čír a drží sa ťa do smrti.“

Tu mu zišlo na um, že má v meste známeho, tiež Bosého. Vedel, že slúži vo Svite, ale podberá i Forgelt o truhlice a chodí za bohatou dievkou. Prezvedel sa lepšie a povedali mu, že i mlynár Bosý mal syna, dal ho i do škôl, ale vraj Kubo išiel, Kubo prišiel, nemohlo z neho byť nič; teraz ktovie, kde sa potĺka.

Jurko sa dozvedel ešte všeličo. Majster sa nevolá Ondrej, ani Ondriš, ako by patrilo, ale Andres: to pre zväzky, ktoré ho viažu ku kaštieľu. „Milostivá vrchnosť v kaštieli nie je vlastne vrchnosť, lebo zemskí páni majú toľko panstiev, že pod Hútorskú Trúbu sa nebárs dostane prísť. Pán hlavný správca si osobuje práva milostivej vrchnosti. Pani Otília, majstrova pani, tiež pochodí z kaštieľa: bola dcérou hlavného horára Wutha. Po vydaji do mlyna držala tuho s kaštieľom. Spomenuli i jej brata, hlavného radcu na úrade bezpečnosti a verejného poriadku. Tu, v jeho kraji, ho majú za prvého v meste.“

Jurko Soviak dostal chuť ohlásiť sa v hútorskom mlyne, ako sa tam majú, čo porábajú. I tak Bosý v meste zastarel sa mu vlani do krajana Krasoňa, prečo by on nemohol pozrieť, odkiaľ pochodí? Nebolo treba veľmi šibať. Hneď na prvom kŕmení sa spúšťal dolu vrchom, pod ktorým tiekla Bystrá. Na nej sa zelenali vŕby a jelše, šepkali brezy; mlyn klepotal veselo a volal: „Poďte pozrieť, aký som — poďte pozrieť, aký som!“ Tu zazrel i Hútor, pekný vrch pod čečinatou horou. Trúba trčala z rumov, naštrbená na jednom kraji. Potok hučal veselo popri hradskej až po mocný úpust, tam ho zahradili stavmi. Po nich sa dalo prejsť ako po lavici na druhú stranu, od nich išla priekopa poza dedinu na mlyn. Bujný potok narazili do nej a potom už na žľaby. Dolu dedinou tiekol skrotený zbytoček; ten sa akosi prelial ponad stavy úpustu, alebo sa prekradol špárami pomedzi dosky.

Obriadil si kone, odviazal pobočky a priviazal ich o koleso. Dal im sečky s ovsom do kreptúcha. Kone zaerdžali veselo, strčili hlavu do kreptúcha a začali fučať. Plevy leteli naokolo, i sečka, hoc je čosi ťažšia. Tak sa dobýjajú k zrnitému ovsíku naspodku. „No len, no,“ tľapol ich Jurko po bedrách. „Nebudeme tak gazdovať.“ Šiel pod rázštubeň s putňou, nalial čerstvej vody po sečke a premiešal ju, ako svedčí.

Vo dvore nebolo nikoho, iba drabinovček a pri ňom uviazaný kôň. Bol by driemal, keby muchy dali pokoj; takto sa oháňal chvostom a prestupoval. Keď bol pred mlynom, už tam hrmelo, hučalo a rapotalo. Bravov, čo grúlili hen v chlieve a robili štabarc, ledva už počuť, akoby boli dakde u suseda. Keď prekročil prah, celý dom sa otriasal. Neďaleko múčnice sedela ženička pod kúdeľou. Gambou riadila pačesy, aby nešli hľuzy pod vreteno, i podchvíľou slinila priadzu medzi prstami.

Poškrabal sa za uchom. Pomyslel si, že by bolo sem zohnať jazyčnice, do tohto hurtu. Pozrel na ženičku posmešne, ako skrotla. Sedí ticho, ani čo by bola prežrela jazyk. „Poriadny mlyn, bisťubohu!“ pokyvoval hlavou. Tri kamene hrmeli razom, chlapi behali hore schodmi na mlynicu, zasa dolu: nohavice im len tak strihali nazadku. Schytil učňa za plece, zatrúbil mu do ucha, že majstra volajú.

Kedy-netedy zišiel majster dolu schodmi. Nebol veľký, nebol tučný, tvár mu bola ustaraná, nahúžvaná.

„Mrcha mlyn, keď je mlynár nie veselý,“ rozsúdil. Ťahal ho predo dvere. Gazda šiel za ním ochotne. Vedel sám, že sa tu nedajú roztáčať reči na široko-ďaleko. Ponúkol mu dobré myjavské pytlíky.

Išli k vozu, majster prezeral tkanivo, hádam, či sú dierky jednaké. Jurko mu rozprával o horúčave, o muchách a ovadoch. Vyhováral sa, že vtiahol do dvora, pohodil koňom a nespýtal sa ani gazdu. Majster sa čosi rozveselil. I z tovaru si vybral dosť hodne. Jurko sa neustával nadarmo pod Hútorskú Trúbu. Zapáčil sa mu majster. „Dobrý chlap. Možno by bol veselší, keby bol Ondrej alebo Ondriš.“ Začal sa ho vypytovať o okolitých mlynoch: pokŕmi vraj a pôjde o dom ďalej, alebo zas rovno do mesta. Beztoho ostáva tovaru málo.

„Zaobedujete si,“ ohlásil sa majster.

„Treba sa ponáhľať,“ vyhovára sa Jurko. „Kým prídem na Myjavu, hádam zložia i žitá.“

„Urodilo u vás toho roku?“ spýtal sa majster.

„U nás ešte ta, hoc sa nám nechce chváliť. Kto sa vraj chváli, šťastie odháňa. Ale ktovie, či je tak. Chudáci na Horniakoch nikdy sa nechválili, a predsa sa ich šťastie nedrží. Padajú vraj ako muchy od hladu tam v Orave a hornom Liptove.“

I na týchto stranách jesú vraj také kraje. Zemiaky a zemiaky.

Tak sa mu v rozhovore pochválil, že zná čeľadníka v meste, volá sa ako mlynár. Býva v dome, kde sušia zeliny a vypchávajú sovy. Na dom vystavili vežu, čítať, koľko je hviezd, ak ich vraj sčítajú.

Mlynárovi sa nahúžvala tvár. Nuž to je jeho jediný syn. Tam suší zeliny, vypcháva sovy, a tu roboty — nevieš, kde sa hodiť. Len ako sa správa: či bude skoro tým pánom? Vybral sa do mesta za pána.

Jurko skrúcal sem a tam. Nuž čo ako, pán sa vykotúli z neho, ak pôjde zaňho tá dievka. Otec má sklep, teraz i farbiareň. Peniaze prichodia samy: netreba za nimi zošívať svet z kraja na kraj.

„Nechže mu prichodia,“ pristal majster. „Ale mu nikdy nebudú prichodiť ako tu. Netreba im ísť, voda ich sama nesie; len ich chytať, nepúšťať dolu vodou. Ale púšťať dolu hotové a zháňať v meste panstvo, to veru múdri nerobia…“

„Nie veru,“ prisvedčil mu Jurko. „A najmä keby ste vedeli, ako zháňa to panstvo.“ Tu mu vyrozprával, čo urobil s truhlicou, i ako bočia poriadni ľudia od neho. Vlastenci sa ho už boja.

„To že robí proti vlastencom?“ skočil a zapálil sa od jedu. Nepovedal ani slova, vošiel do mlyna. O chvíľu bolo z neho počuť kričať cez hrmot a rapot. Majster búchal mocným, hrubým hlasom, tu zaškrečal zasa neprívetivý ženský. O chvíľu stíchol krik, bolo zasa počuť iba mlyn. I kone sa nakŕmili. Sňal prázdny kreptúch z oja; búšil ním o koleso, vytriasť z neho zvyšky a zavesil ho na lievč. Napojil ešte kone, čo ostalo v putni, vylial im po nohách. Pooblieval ešte i kolesá, naostatok vypolieval i kone.

Kedy-netedy vyšiel majster na dvor. Mal sivé šaty, trochu na belaso, klobúk o vysokom dne s červenou stuhou a žltkavými pásikmi. Že by on veru šiel najradšej s ním do mesta, ak by ho vzal. Len koľko bude pýtať.

„Dobré slovo, majster!“ zvolal natešený. Veď len nebude pýtať peniaze, keď má len osoh z neho, že mu bude veselšie cestou. Len sa poponáhľať: keď sa odbaví, budú hneď rušať.

Ale nerušali zaraz. Jurko musel ísť do izieb: tam čakal dobrý obed. Bolo čo jesť, chlieb tiež bol dobrý a mäkký, a predsa nechutilo. Nebolo veselosti. Majstrová ani nenakukla k nim.

Popoludní sa pohli a na druhý deň o popoludní boli v meste. Majster nechcel ani čakať Jurka, aby ho odviedol. Sám sa vybral do Svitu, že sa bude prezvedať cestou, kadiaľ sa ide. Jurko si obriadil kone a voz a šiel pohľadať Chlebnického a Krasoňa do štepnice s novinou, koho doviezol. V štepnici už nenašiel skoro nikoho. Starý vyslúžilec chodil znepokojený po dvore, čo sa to stalo. Oznámil mu, že všetko zutekalo do Svitu, nevedieť, prečo.

V bráne natrafil na veľkú hŕbu ľudu. Tisli jeden druhého; tí, čo boli napredku, tisli sa nazad, lebo pred nimi boli drábi v sivom so zbrojou na pleci…

„Netisnúť sa dopredku, lebo napredku je nie nič lepšie ako nazadku.“ „Načo vám je daromný stisk?“ prehováral dráb nepokojný húf. Ale keď sa pretisol Soviak až k nemu a povedal mu, že ide k urodzenému pánovi, pánu Chlebnickému, prepustil ho. Urodzenosť, akákoľvek, je veľká vec. To vedel Jurko a vedel i dráb.

Keď prešiel bránou, zastal vo dvore. Bol ešte nedoriadený; trámy a dosky z rozobraného roštovania boli rozhádzané v neporiadku. Na miestach sa beleli veľké fľaky vápna alebo rozkydanej vakovky. Popri stenách tiež fľaky bieleho dažďa, čo padal, keď steny ovakúvali a bielili. Dvor nebol vyriadený, ani len porovnaný; boli v ňom jamy a zasa hŕbky zeme alebo piesku.

I tu bola hŕba sveta, chlapov a žien v sviatočnom. Jurko znal medzi nimi mnohých: tak hneď majstra Chvojana a majstrovú, bohatého mešťana so ženou a dcérou, i druhých, druhých. Pán Jaromír Šiška sa prechodí, ruky nazadku, pred zhromaždením, ako na varte: desať krokov sem a zasa naspäť. Keď zazrel Jurka, zastal, pozrel naňho ako na veľmi smutnú vec, utrčil doňho briadku. „Pravdaže, tatranský brat, pravdaže!“ I pokyvoval hlavou. Je tu čosi smútočné. Berta Hostislava plače ticho, teší ju nepatrná stvora a Vlastimila. Veľká pani Zátočková duplikuje čosi pani Kristíne, ktorá len pokyvuje hlavou. Barták stojí naboku a díva sa na bohatého mešťana, sťaby ho mal spáliť očami.

Jurko prešiel na stranu, kde boli Chlebnický a Krasoň. Prezrel si od päty do hlavy herskú ženu, čo stála s nimi. Keby vysúkala rukávy, mohla by stať na potoku do vody do pol kolien a prať až milá vec. Narážala by si s Evkou, kde by sa musela podkasať. Hej, blýskali by jej biele nohy pod vodou!

Chlebnický mu vysvetlil, že áno, je čosi s kníhtlačiarňou, ale nevedieť, čo. Tu našli kisňu s vecami a úrad vyšetruje: kto je zamiešaný v tej veci.

„Tajná kníhtlačiareň!“ vysvetľuje mu pán Šiška, držiac prst na čele. „To je skoro ako vzbura, máločo menej, a toto tuná!“ Ukázal na kisňu s odtrhnutým vrchnom, v nej čosi zamotané v papieroch. Pri kisni stál Bosý a chlap v sivom; chlap pozeral ľahostajne na prítomných. Mal na koho, toľká hŕba zvedavých, lenže nie z ulice, ale všetko vo sviatočnom.

Bosý pozeral na kisňu, alebo kade-tade, ale nedotkol sa okom prítomných. Mal dosť prítomnosti ducha v sebe; ale tohto rázu utiekla kdesi. Pred chvíľou pozrel na Bertu Hostislavu, ale keď videl v jej usmievavom oku strach a zhrozenie, prejali ho zimomriavky po päty. Či sa v ňom ide roztrhnúť niečo celé, mocné, na čom leží všetko, čím žije a dýcha? Ťažké pochyby naľahli, mrcha tušenia hrozili päsťou. Stŕpal, hrbil sa, hľadal, kde schovať potupu, ktorá ho zavalila.

„Vyšlo šidlo z vreca, čo?“ nadhodil pán Šiška pri druhom raze, obrátiac sa pred Jurkom. Ukázal bradou na Bosého, oči mu sypali iskry. „Dotiaľ chodí krčah na vodu, kým sa nerozbije. Čerta hľadal, čert ho vzal,“ dodal ticho, nachýliac sa k nemu.

Chlebnický mu vysvetlil, že Bosý musel stať ku kisni s drábom, keď prišiel do Svitu. Pán hlavný radca bol pri ňom, naňho sa spoľahol, že ho oslobodí od hanby, ukázať sa vo Svite ako úradník na úrade bezpečnosti, ale pán Drbolec nedal sa mýliť. Pred hlavným radcom ho okríkol:

„Nuž čo, pomocný disponent, neviete, čo sa patrí? Keď ste v službe, robte!“

Bosý pozrel na ujčeka, či ho nevytrhne. V jeho očiach bola naliehavá prosba. Hlavný radca ju nezbadal, iba riekol: „Veru tak. Služba súžba: všeličo príde prežrieť. A my, drahý pán Drbolec, poďme.“ Odišli do izby doktora Obušteka a jeho nechali pri kisni.

Veru súžba. Dosť ráz mu spomenul ujček, že služba u jeho kniežacej milosti je istá i trváca, ale neraz i ťažká. Jemu zaťažela prvým razom ako cent. Keď prišla Berta Hostislava a zvedela od iných, čo sa Bosému stalo, pozrela naňho so strachom a zhrozením. Vtedy pocítil, že sa zlomilo, na čom stál, a on padá kdesi do tmavej jamy. Opovrženie v očiach všetkých pozeralo naňho. Majster Chvojan hľadel naňho s hnevom, pani Kristína zalomila rukami, Barták pozeral naňho s úsmevom, ale pod ním vycítil škodoradosť. Hlava sa mu krútila. Je to skutočnosť alebo sen? Veď Barták bol priateľ, dal peniaze na oblek a na črievice, zaujímal sa zaňho, chytal mu stranu proti doktorovi i starostlivému otcovi. Ale teraz sa mu priblížil zboku, nachýlil sa nad ním a riekol, hľadiac naňho veľmi vážne medzi stiahnutými viečkami: „Takto pristane lepšie, povidne: aspoň vidia všetci službu a úradníka — nieto ako vtedy potme.“ Hej, tma bola, bol zatvorený dom, keď šiel zlapať Bartáka, a teraz povidne musí vystupovať proti Svitu!

„Škoda jeho podoby!“ počul Bosý neďaleko ženský hlas. „Takto čeľaďník na mieste. Ale miesto Bosý mal by sa volať Nehanblivý.“ Keď jej povedali, že je z mlyna, dodala: „Aká to bude mať? Vypraviť takú prašivú ohavu medzi poriadnych ľudí!“

Bosému znoj vystúpil na čelo. „Ach, nech nehovoria!“ prosila Berta Hostislava. Pán Beznožek hundral pod nos: „Hej, bezočivec, tisnúť sa do rodiny!“ Navreli mu žily na čele, že sa mu chcel vplichtiť do domu i s pánom hlavným radcom. „Pekný zať, namojpravdu!“

Jurko Soviak zazrel otca, tam pred bránou medzi ľuďmi, ako sa naťahuje pozrieť do dvora. Šiel proti nemu. Drábovi povedal, že je to švagor pána hlavného radcu. Keď ustaraný otec vošiel do dvora, Jurko mu zastúpil cestu. Ani syna nezazrel ešte pri kisni. Vyrozprával mu, čo sa tu stalo, i že je syn už nie vo Svite, i kde sa dostal do služby.

„Tak predsa bude z neho čosi!“ potešil sa.

„Mohlo by byť, ale služba je nie súca. Vidíte tam,“ ukázal mu ho. „Radšej by hádam slanú vodu chlípal.“

Otec, keď zazrel syna, išiel k nemu. Syn pozrel naňho, nepovedal slova, nemohol ho nájsť napochytre. Ale hodil otcovi pohľad zboku, v ktorom bol i veľký strach i hanba. Otec zastal, nechápal, čo to má byť, ale keď sa obzrel po iných tam pred ním, cítil, že je ako na pranieri. Pozerajú naňho a na syna akoby s hnusom a potupou.

„A čo je to s nami, čo sa nás štítia ľudia?“ spýtal sa ho. Odpoveď nedostal od neho. Ani sa neopovážil pozrieť na otca. Ale ani z prítomných nikto mu nevysvetlil, všetko mlčalo. Mladý Bosý stál ako odsúdený na smrť.

V pracovni doktora Obušteka bol medzitým on, Záberský a Otavský. Proti nim sedel pán hlavný radca; pán Drbolec čítal tlačený list, ktorý bol doniesol z tajnej tlačiarne. Takých listov našiel sa celý štós, hotových nebodaj rozšíriť sa medzi ľudom. Bolo v ňom medziiným: „Statočný ľud český, kedyže sa naučíš hľadieť vlastnými očami na svet a na to, čo sa okolo teba robí? Či si natoľko nepovedomý a nesamostatný, že nevieš očami rozoznať, čo je biele a čo je čierne; musia čakať, aby ti to nadiktovali ľudia, ktorých si si vybral za svojich vodcov? Ty, hrdý na svoju minulosť, že si chcel niesť svetlo susedným národom a celému vzdelanému svetu, upadol si v úsudku natoľko, že už nebadáš, čo robia s tebou tvoji slávni vodcovia, nechápeš, čo zamýšľajú, na aké cesty ťa vedú? Či si ešte neprehliadol, ako ťa vedú pod jarmo tyranie, aby ešte väčšmi doľahlo na teba ako dosiaľ? Spriahli sa s podlým systémom, proti ktorému sa dvíha celá Európa, lebo nemôže ďalej znášať jeho potupný útisk na dušu národov, ktorá túži za slobodou cítenia, myslenia a konania, teraz, keď sa prebudila pod heslami slobody, rovnosti a bratstva. Spojili sa s tvojimi katmi, na ktorých kaštiele a paláce pozeráš so strachom, lebo z nich ide od počiatku na teba útisk a bieda, na ktoré hrdluješ od svitu do mrku, ktoré vyciciavajú tvoje sily, tučnejúc z mozoľnej, krvavej práce tvojich rúk. Spojili sa so zemskými pánmi za mizerné odrobiny, ktoré im pohodia tu i tu ako žobrákom zo svojich stolov, podkľakujúcich o statočný ľud tu i tu ako žobrákom zo svojich stolov, podkľakujúcich o statočný ľud pod hojnosťou darov, ktoré ty na ne znášaš zo svojej chudoby. Spojili sa s bohatými kupcami, ktorí ťa zdierajú, s bohatými podujímateľmi dielní, ktorí z otrockej práce robotníka tučnejú, stavajú paláce, aby vytvorili nový stav boháčov, na ktorý ty zas budeš musieť krvopotne robiť. Klamú ťa, že ťa povedú k slobode, ako ťa oklamali márnotratní páni, keď ťa viedli na Bielu Horu, aby si ty popredku, ako nezbedný uličník, šiel pred hudbou na veľkom mumraji, ktorý utopila v krvi hrozná tridsaťročná vojna. Keď myslíš, že ťa vedú k slobodnému životu, vedz, že ťa povedú pod jarmo tyranom, aby za tvoje otroctvo dostali od nich odmenu a uznanie. Preťahujú ti medové motúziky, ako vraj tvoji otrokári vážia si tvoju reč i mrav. Roztrubujú v denných listoch, ako nedospelí synovia skladajú básne v tvojej reči. A ty, čítajúc neslané veršíky, kocháš sa, ako sa uponížili najmilostivejšie arcikniežatá k svojmu vernému ľudu a jeho reči, a ani netušíš, že tie verše nezložili chlapci i tak tupí a nechápaví, ale ich ukovali tvoji vodcovia a podlí dvorní podlizači, aby ich podstrčili nezrelým parobkom, ktorí o tebe, ó, český, ľahkoverný ľud, ani neslýchali a zoznámia sa s tebou až vtedy, keď ti budú nakladať na ohnutý chrbát nové bremená. Ako môžeš uveriť, nešťastný ľud, že ťa môže obdarovať blahom a šťastím táto ríša, ktorá už je nie ani aristokratická, ale zrovna arcikniežacia; ako môžeš veriť, že ťa majú doviesť na úslnie slobody vodcovia, ktorí ťa zapredali telom-dušou tvojim otrokárom…“

„Bude vari dosť i toľko,“ pretrhol čítanie pán hlavný radca. „Pripojíme tú neslýchanú opovážlivosť k spisom. Vieme, odkiaľ vetrík veje. Zo Západu, možno i z Poľskej.“

Pán Drbolec zložil tlačený list ku štósu spisov a sňal okuliare. Pán hlavný radca obrátil sa k doktorovi.

„Vy ste teda videli len Floriána Žabku?“ Dr. Obuštek prisvedčil. Florián Žabka prišiel s vozom a kisňou na ňom. Svojim ľuďom rozkázal ešte pomôcť mu zložiť kisňu, keď zvedel, že sú to litery. Potešilo ho, že bude o tlačiareň viac v meste. Nikdy ich je nie dosť, šíriteliek osvety a vzdelanosti.

„Uti figura docet![182]“ poukázal pán hlavný radca na tlačený list. Pekná osveta a vzdelanosť! Nebyť strážneho oka vrchnosti, pekná osveta by sa šírila po meste a dedinách. „A je pravda, že bol Florián Žabka opitý, ako sa vyhovára?“

„Sotva bol triezvy, oči mu pozerali tupo i jazyk sa miatol.“

Pán hlavný radca kýval mrzuto hlavou. „A vo vás to nevzbudilo podozrenie?“

„A aké?“ ohradil sa doktor Obuštek. „Skôr dôveru. Ktorý voziar v tomto meste je triezvy na mrkaní? Skôr triezvy by mi bol nápadný.“

Usmiali sa všetci, hoc im ešte hučali v ušiach buričské slová tlačeného listu. I sám pán hlavný radca zaprskal dva-tri razy, čo znamenalo uňho zasmiať sa chutne.

„Neostáva, ako hľadať hrbatého žida v dlhom kaftane,“ upozornil pán Drbolec. „Dlhá čierna brada a hrb ho prezradia. Už išli spoľahliví do starého mesta prezvedať sa. I po fufnaní ho bude ľahko nájsť: mekoce vraj ako koza.“

Pán hlavný radca hodil rukou; pozrel s posmechom naňho. „Môžu hľadať hrb a bradu. Hrbatý a fufnavý nepodoberie sa na takú vec, bol by blázon! Bradu a hrb ľahko prilepiť, ani fufnať nie je ťažká vec, najmä pred opitým Floriánom; ten vyhorí za všetko. Kisňu máme odpratať do tlačiarne. Len neviem, načo ju buriči dali teružiť do Svitu, keď bolo v tlačiarni miesta?“

Pán hlavný radca zložil ruky na prsia, pozeral ustaraný z jedného na druhého.

Záberský mu vysvetlil, prečo. Z listu poznať, ako nenávidia vodcov ľudu; chceli ich pred úradmi uviesť do podozrenia. Zavadzia im Svit najskôr. Nebyť listu, vlastencom by sa bolo ťažko umyť z podozrenia; takto sám list ich ospravedlňuje.

Pán hlavný radca prisvedčil. Bol by vďačne zamočil Svit i Záberského, ale videl sám, že by sa popiekol nič po nič, a neurobil im nič.

Vyšli na dvor medzi ostatných. Oči všetkých obrátili sa k nim. Pán hlavný radca videl hnev a rozhorčenie na tvárach. Nebude od veci utíšiť znepokojených, oznámil im teda, že Svit nemá nič do činenia s tlačiarňou: sami tí, ktorí chceli vzbudiť podozrenie, schovajúc doň kisňu s literami, obránili ho skvele v jednom liste, ktorý sa našiel v tlačiarni, kde sa brýzga práve na tých, ktorí mali byť upodozrení ako tajní tlačiari. Kisňa pôjde, kde patrí: do tlačiarne.

Barták sa odvrátil, tvár mu hľadela kdesi do kúta, takže ju nikto nevidel. Stisol zuby a len toľko, že nezaklial. Ťarbáci, nechať list v tlačiarni, keď už mal byť dávno rozhodený po Čechách. Iste sa opili po daromnom mlátení prázdnej hrachoviny, zberba, všetci sú hrdinovia, ale iba jazykom a do kreptúcha. Keď príde na lámanie chleba, utiahnu sa do kútov.

„No, veď tak!“ odobrila verejne rozložitá pani Zátočková, čo vyjavil pán hlavný radca. „Akože majú robiť vzbury nevinní maliari! Vidíte, i nožníc sa boja. Najskôr preto sa nestrižú, nieto robiť vzbury.“

Rozosmiali sa všetci, i sám pán hlavný radca. Ale prskavý smiech prevládal chytro a dodal: „Z buričov, ktorí postavili tlačiareň, sme prichytili dosiaľ len jedného, nie najhlavnejšieho; ale nech sa nenazdávajú, i ostatným sme na stope, i najhlavnejšiemu. Dnes-zajtra nám i on padne do rúk.“

Barták sa usmial, s posmechom šibol okom na radcu. Choď ich hľadať, možno ich dochytíš. Ale najhlavnejšieho! Nech hľadajú hrbatého, bradatého, čaptavého. Ani páni hlavní kolompoši ho nevideli v pravej podobe.

Pán radca bol slobodný, nepríjemnú vec vybavil. Teraz sa má okolo ,cipušky‘, vysmiaty a omladnutý. Odišla hneď od Lukáša Blahoseja, keď sa muž ukázal vo dvore.

Lukáš Blahosej bol tiež slobodný. Spadla z neho sladká opojná ťarcha, pod ktorou už ledva dýchal. Rozpŕchla sa ružová hmlička, ktorá mu nedala vidieť jasne, čo sa robí naokolo. Začalo mu svitať, prečo plače Berta Hostislava, prečo vzdychá jej mať a hundre ako medveď, starostlivý otec. Videl i Bosého pri kisni i jeho ustaraného otca pri ňom. Stáli jeden pri druhom, akoby sa núkali očiam prítomným za chutnú pašu. Ostatne si ich prestali všímať, keď tí tam vyšli na dvor. Iba dr. Obuštek zahľadel sa na nich, najmä na hada, ktorého si pustil do pazuchy neopatrne. Chcel ho ujesť, ale počkaj, pozrieme ti na zuby a vylámeme. Jedovatej vretenici najlepšie stať na hlavu: nech sa potom zvíja.

„A vy, pán Bosý, neostanete už azda vo Svite,“ riekol mu britkým hlasom. „Alebo i naďalej budete slúžiť dvom pánom?“

„Z dvoch dvorov pes!“ opravila ho rozhodná pani Zátočková.

Pozornosť sa obrátila zasa k tým dvom pri kisni. Mladý stál bez slova, neopovážil sa nikomu pozrieť do očí.

Berta Hostislava zastonala. Okolo nej sa mali Vlastimila a nepatrná stvora. Jej mať krútila hlavou a žmýkala prázdne ruky.

„Plat vám dáme na mieste,“ oznámil mu dr. Obuštek obyčajným hlasom. „Nie hotový groš na tento čas. Ale ste v knihách a dostanete poukaz na výplatu, keď príde rad na vás.“

„Ďakujeme za toľkú lásku!“ ozval sa otec pokorným hlasom. „Ale i poukaz môžete si nechať. Čo by nám bolo z neho?“

Doktor Obuštek sa zmraštil a zakašlal. Človek je nie nikdy úplne šťastný. Včera dostal z berlínskej Akadémie list, že jeho určenie novej rastliny prijali, keď zo semiačka, ktoré im poslal, vypestovali oznámenú Viola tr. Brusensis dr. Obuštek. Záberský sa obzeral, ako obielili steny vo dvore a nevyrovnali ešte dvor. Pán Beznožek opakoval: „Každej veci základ je toto,“ a šúchal ukazovák o palec, ako keď čítajú turáky. „Budova na piesku sa zrúti, hoci by mala i desať veží na uhle.“ Pán hlavný radca sa zachmúril, zobral celú tvár do fercov. Čo sa napremýšľal, ako pristúpiť tejto hlavnej bašte potuteľných zámerov, keď tá bašta bola chvíľkovým útvarom ako bublina na vode. Koľko daromných, zbytočných snáh a starostí! Ale sa mu tvár zas vyjasnila. Bujná krásavica ho trhla za rukáv a spýtala sa ho, kto vypláca tie poukazy. Otavský sa usmial, očami mu preletel veselý svit; od Záberského vyrozumel, že Vlastimila sa odriekla Krasoňa, sama to oznámila Blažene Belcovej. Vrátil sa chytro do pracovne doktorovej, vzal kus papiera a napísal: „Obuštek učený žltú vynašiel v Brúsoch tricolor — neškodilo by aj žltých nájsť dukátov meštek. Na pamiatku Michal Dobroslav Otavský.“

Medzitým predstúpil pán Vojta Krajíček od známeho domu Krajíček a Drobný, ktorý tiež prišiel do Svitu po práci a videl doktorove rozpaky, že nemôže vyplatiť sluhu, ani keď ho vyhnal zo služby tak okázale. Oznámil, že jeho dom vyplatí na mieste požiadavku pána Bosého. Pochválili napospol štedrosť vlastenca. Teraz je už vec v poriadku, vybavená ako sluší.

„Ďakujem za veľkú lásku,“ ozval sa otec. „Peniaze nám nepatria, keď služba nebola v poriadku.“ Vyrovnal sa, pozrel prísne na doktora. „Ale pýtam vývod, čo ste urobili z môjho syna? Ako jeho gazda, poviete mi, čo urobil?“

„Vieme všetci, čo sme tu,“ riekol doktor pokojne. „I prvej som povedal: neslúžil verne.“

„Nerozumiem,“ krútil otec hlavou. „Vidím, že upadla naňho potupa. Prečo?“

Dr. Obuštek stisol plecia. Načo by mal šíriť daromné reči? A potom nie je ľahko hovoriť o takej veci pred toľkými a najmä pred hlavným radcom a úradníkom Drbolcom. Hlavný radca i tak sa prestal usmievať, hoci je pri ňom bujná krásavica.

„Ja by chcel vedieť, čo, ako. Ja som otec,“ naliehal už rozhodne. Urobil dakoľko krokov a stal si pred pána hlavného radcu. „Vám sme ho zverili, čo ste urobili z neho?“

Pán hlavný radca mu odpovedal vážne a opatrne, že mladý človek nemal prípravu zaujať hneď úrad, musel sa trochu cibriť v ľahšej službe. Behom času urobil pekné pokroky, takže po tieto dni dostal i úrad. Má svoj chlieb v ruke, čo je nie potupa. Že koná službu vo Svite, kde dosiaľ slúžil, tiež nemôže byť hanba.

„Je hanba, ak slúžil vo dvoch dvoroch. Sám jeho gazda to potvrdil. Hádam sa spreneveril, zradil gazdu; ako by nebola hanba?“ Chytil sa za hlavu a potočil sa. Majster Chvojan ho schytil za plece. „Čo ste urobili s ním — čo ste urobili?“

Pán hlavný radca rozhodil ruky. Ani on nemôže dať naskakovať na seba pred divákmi, ktorí sa kochajú pri týchto výčitkách. Škodoradosť sa škerí naňho zo všetkých strán. „Načo sa dohadovať? Načo vyčítať, čo ste sami chceli? Veď ste ho nato poslali do mesta, aby mu zaopatril službu. Služba je súžba, najmä naša. Ľudia na ňu hľadia nepriaznivo, hoc je potrebná: bezpečnosť a poriadok musí byť. Ale zas je nie silená. Komu sa protiví, nech sa netisne do nej.“

„Ja som sa musel tisnúť!“ ohlásil sa Bosý od kisne. Prvý raz sa opovážil podvihnúť oči od zeme a videl všade odpor, hnev a opovrženie. Na tvári Bartáka mohol vyčítať škodoradosť. Jeho oči blýskali naňho s posmechom spomedzi stiahnutých viečok. Mal ho za priateľa, a teraz, keď bolo s ním najhoršie, vidí, ako sa teší z jeho nešťastia. Ešte žmurkol naňho ukradomky a ukázal mu na Bertu Hostislavu. Hej, ako sa mu radoval, oči spomedzi stisnutých viečok naňho kričali: „Prišiel na psa mráz!“ Nevydržal ten posmech, odvrátil sa, celá bytosť sa mu triasla. „Ty si vina, ty si vina!“ Zišlo mu pred oči, ako vtedy pomáhal viazať jeho, keď ho vyzradil, a odviesť šupom do obce. Ale pozrel na Bertu Hostislavu, a v jej pohľade čítal odcudzenie, akoby sa mu nechcela priznať. I ona sa odhodila od neho, lebo padla naňho potupa, keď sa hnal za ňou. „Či neviete, že som sa musel tisnúť. Mne bola vec silená, nie dobrovoľná. Prisilili ma hľadať úrad…“

Pán hlavný radca sa zmiatol. Áno, prehováral ho na besede, navádzal ho, ale siliť nesilil. „Ja si umyjem ruky, nesilil som, nie. Silená robota, viem, nebýva dobrá.“

„Nebolo silenie,“ predstúpil Lukáš Blahosej, ktorý sa vytrhol z dúm zasiahnuť do tejto hádky. „Bol iba omyl. Všetci ste sa mýlili: tí, ktorí vás nútili hľadať úrad, i vy, keď ste slúchli.“ Čakali, že im povie, čo tým myslí, ale on pozeral na nich s ľútosťou, že nevidia veci zjavné, keď ich skrýva nános mrzkých pohnútok. „Nemal sa podoberať na službu, kto sa nenaučil poháňať cestou pravdy a spravodlivosti. Vozík bratstva sa prekotí hneď na počiatku, ako tu vidíme; pod ním leží i doráňaný pohonič. Tí, ktorí ho tisli do služby, mali popraviť cestu, aby mu bolo ľahšie poháňať. Bolo treba zasýpať i garád skrivodlivosti a nestatočnosti. Na opravenej ceste bol by prešiel i neskúsený pohonič. Mýlili ste sa všetci; on, lebo šiel, kde nevie poháňať, vy, lebo ste ho poslali, kde musel dolámať i bratstvo i doráňať česť.“

Pán Beznožek sa trhol: nemohol vystáť, že spomína zasa poháňanie. Šťastie, že je tu nie Krištofko. Keby ho bol počul, zas by ho posadla vôľa poháňať, ktorú mu už celý rok nemôžu vybiť z hlavy. Nepatrná stvora, keď sa ozval jeho hlas, znezrady ožila, na bezvýraznú tvár naskočila radosť. Vedela ona, vedela, že sa nedá zajať od zvodu. Hľa, vyslobodil sa, je sám svoj znova, ako dosiaľ. Nahla sa k Berte Hostislave a šepkala jej: „Bude zasa dobre — zasa bude dobre…“

Pán hlavný radca mu prikývol. On už poháňa ten vozík tridsať rokov, a ešte nevyvalil. To je svätá pravda, treba vedieť poháňať a najmä vyhýbať, kerovať. Záberský a dr. Obuštek odobrovali samú vec, ale nie je dosť hovoriť obrazne. Hlavná vec je ukázať spôsob, ako sa chytiť do veci, z ktorej strany. Vyrátať každý krok, prečo ide ta a nie inde.

„Kto by vás odsúdil, vy pohonič na nevyriadenej ceste, pre prvý nezdar, hoc bol veľký a škoda nemalá, keď sa vám dodrúzgal pekný vozík bratstva, nový a vyzdobený, keď ste ho dostali do ruky. Ale kto by bol istý na tej ceste, keď jej nezasýpame jamy dobrými náukami z Písma a neokrešeme najostrejšie kamene Kristovou láskou? Zodvihnite sa do roboty. Staňte na postať zasýpať jamy a garády, zrážať skaly a rovnať cestu. Svet vám neradil dobre, oprite sa o otca: on vás povedie lepšie. Nevideli ste ho, ako sa pridal k vám, keď ste ležali v opovržení a keď všetci bočili od vás? Oj, nebojte sa, on je váš pravý priateľ, pri ňom sa nezmýlite…“

Ustaraný otec pozrel naňho s povďakom. Ako vedel uhádnuť otcovské city! Položil nežne tvrdú dlaň na synovo plece. On sa ohol pri tom dotknutí, skryl zahanbenú tvár na otcovom pleci. „Hej, pôjdeme domov rovnou cestou. Budeme sa usilovať spolu, moje dieťa! Či nie?“

Syn sa ešte tuhšie pritúlil k otcovi a prisvedčil mu hlavou.

Pani Barbora pozerala na výjav veľmi bedlivo, ale neskoršie sa jej zmiešali postavy; nebolo rozoznať otca od syna. Utrela si oči a riekla ticho: „Takto už skôr! Ešte môže byť človek z neho.“

„Nesužuj sa, dievka moja,“ teší pani Kristína dcéru, hladí ju po bujných, čiernych vlasoch i po líci. „Ešte bude všetko dobre. Počúvaš, čo hovorí Lukáš Blahosej. Ani apúlik sa nebude priamiť na ten úrad, ak uvidí, že sa usiluje.“

„Ach, načo sa tisol do úradu, načo?“ vzdychala Berta Hostislava. „Načo je tá veľká vyvýšenosť? Ja by bola vďačne i mlynárka. Vidíte, ako mu je otec dobrý…“

„Bude ešte dobre!“ teší ju nepatrná stvora. Pani Kristína dodala: „Ach, ja tak rada, keď sa mladí radi. I apúlik sa udobrí…“ Ale nemala sa kedy zaoberať ani dcérou. Predstúpilo jej pred oči, že obed je tu. Začala rátať, koľko ich je, pozvaných hostí. Pribudlo ich, ktorí neboli ani v štepnici. Kdeže ich poprace toľkých za stôl! Keby aspoň nebolo Zátočkovcov! Veď ona i on zaberú iste po dvoje miest!

Pán Jaromír Šiška ledva sa mohol premôcť. Keď sa vyzvedelo, že Bosý obžaloval Svit, bol by sa hodil naňho a roztrhal ho na kusy. Teraz, keď videl pokánie zradcu na dobré slovo Lukáša Blahoseja, sa utíšil, prijal ho zas na milosť. Ale keď by bol mal byť spokojný, naľahli naň starosti a nedali mu pokoj. Chodil sem a tam, skrúcal sa, prežúval svoje starosti. Naostatok utkvel pri Chlebnickom a Jurkovi. S nimi bol i vážny, obstarný pán Krajíček.

„Tatranskí bratia, pomaly sa nájde každej veci spôsob. Najhoršia roztržka sa zapláta, najväčší spor sa vyrovná, ak sa nájde dobrej vôle. Iba náš spor o í a j, o j a g nemôže sa vyrovnať. Ani jedna, ani druhá strana nechce popustiť. Zbor učencov nemôže odrezať pravdu. Bartolomej Bojrád Pichľavý sa nedá ukrotiť. A moje lepšie litery sú vysádzané v Ohlasoch z našich dúbrav, a ktovie, kedy sa vyslobodia z rámov, v takom pomykove, v takom škripci všeličo zíde človeku na um. Mne zišlo na um…“

„I mne!“ zastavil ho Chlebnický. „Tá kisňa by sa vám zišla. Litery by poslúžili, miesto na búrenie, rozširovať poučenie a zábavu.“

Pán Šiška hodil ruky nazadok, zadíval sa naňho ako na neobyčajný zjav. Kto by bol povedal, že po odtrhnutí môžu mať obaja roztrhnutí tú istú myšlienku! Zažmurkal naňho a Chlebnický sa mu usmieval.

„Zverte sa pánu hlavnému radcovi,“ posmeľoval ho Chlebnický. „Železo kovať, kým je horúce…“

Pán Šiška neodkladal, hneď šiel k pánu hlavnému radcovi. Chlebnický mal veľmi závažné veci s pánom Krajíčkom, ale predsa hodil okom tam na nich lecikedy. O chvíľku sa podobal rozhovor priečke skôr ako priateľskej schôdzke. Naskakovali jeden na druhého, bujná krásavica mrzuto hľadela ponad pána Šišku, kde je švárny šuhajíček. Ten sa dohováral so Záberským a doktorom Obuštekom. Pri nich boli maliari, o dlhých vlasoch temer po samé plecia. Jeden z nich prezeral herskú pani Barboru cez stisnuté viečka, ani čo by jej bral mieru na šaty.

Chlebnický sa odobral od pána Krajíčka, ktorý musel ísť po práci. Na rozchodnú si prikývli hlavou v úplnom porozumení. Tu Chlebnický musel prejsť popri radcovi a Šiškovi a oni ho volali na pomoc. Pán hlavný radca vedel pozerať i zlostne, i mrzuto. Bol by sa ho chcel striasť pre cipušku, ktorej sa nepáčilo dojedanie malého človeka. Veď i načo je na svete malý, ak len nie na to, aby si ponad neho pozerala na súcejších chlapov. A zlostne pre jeho jazyk. Vie, že kde len môže, zapára doňho. Onehdy sa dozvedel, že sa opovážil zastarieť i do cipušky; pre nádheru, že vraj odkiaľ berie peniaze na šaty, slnečníky a vejáre zo slonovej kosti. Chlebnický pozeral jamky a doliny v brade, dvoje toľké ako obyčajne. Duranzia navrchu nosa bola červená a cisársky chĺpok na čele trčal dohora.

„Povedzte, čo mám z toho, keď vám dám litery? Povedzte!“

Vysvetľoval mu, že by mohla tlačiareň robiť celou silou. Takto nemôže pre litery v zajatí Ohlasov z našich dúbrav. Pán hlavný radca pohol plecom netrpezlivo. Nech sa vzchápe už raz zbor učencov, alebo urobiť poriadok s Bartolomejom Bojrádom, aby nerobil galibu.

„Ja myslím, vrchnostiam by odľahlo pri odpratanej tlačiarni,“ nadhodil Chlebnický. „Najistejšie by zmizla, keby ju rozobrali a odpredali po kusoch. Ešte by sa i utŕžilo dačo.“

„I ja to hovorím, i ja,“ naliehal pán Šiška. „Platil by statočne.“

Pán hlavný radca konečne uznal, že tlačiareň nemôžu tak nechať. Prišlo by ju prenášať do úradu, strážiť, kým by nezhrdzavela. Pristal, že sa pozhovárajú po tieto dni.

Chlebnický pojal pána Beznožka a Bartáka, odviedol ich na stranu, že spoločnosť prestane, keď vyprší rok. „Farbiareň nevynáša, ako sme očakávali. Moja tetka chce vedieť, na čom je. Tak som farbiareň predal: prevezme ju pán Krajíček a Drobný.“

Barták takmer podskočil od radosti. Pozrel zboku na pána Beznožka. Ten sa striasol na celom mohutnom tele, keď zachytil ten posmešný pohľad: Kde sú spojivá, chýrne spojivá; potrhali sa, nevydržali, čo si ich oškubal. Tak sa mu posmieval pozor spomedzi stisnutých viečok.

„Či sa jesto čo radovať nad tým?“ oboril sa naňho. I päste zaťal, i zuby stisol. „Kto trhá spojivá? Ja som sa obetoval: behal, čo by bolo kde kúpiť výhodnejšie…“

„Zbútľavený dub, zhnité farby, že i potkany zutekali od smradu,“ posmieval sa Barták. Bohatý mešťan vyvalil naňho oči, žily mu navreli na čele. Čo črviak naničhodný, blcha kašle a nemá pľúc! Raduje sa, raduje… Pozeral mu do očí, čo je to v nich za úskok a podvod. Videl v nich iba víťazstvo: prihrmelo, čo malo. On vie, na čom stojí.

„Dujete s Krajíčkom do jedného mecha, povedzte, pán prvý majster! Dostali ste oročku alebo dielik…“ V očiach sa mu zmrklo, v ušiach mu hučalo ani pod rázštubňou.

„Nuž spojivá budú,“ žmurkal naňho Barták. „Ale z dobrej priadze, nie prehnitej. Pán Krajíček ostarel v dielni: vie, že z klkov nevyjde činovať, z bútľavého duba a smradľavého číra nedajú sa tlačiť orlíky. Hej, premúdry pán dodávateľ dvora!“

Pán Beznožek len pozrel naňho s horúcou nenávisťou. Veď len počkaj, počkaj. Zastrájal sa mu, a obrátil sa k Chlebnickému. Škoda urobiť toľký krkolomný skok, tatranský brat, keď bolo toľko drobných i veľkých krokov. Vec nemôže byť razom dokonalá: postupne sa ide k dokonalosti. Pravda, k drobulinkým krôčikom treba mať trpezlivosť, ju tatranskí bratia nemajú; im hneď hotové, okrúhle vo veľkých rozmeroch. Keby to tak šlo! On začal s nitiarstvom, natrápil sa s priadzou, so všakovými tkáčmi. Koľko ráz zmokol ako myš, pod šiatrom alebo na truhle, keď sa vláčil po trhoch! A pomaly sa zmohol, z krôčika na krok v trpezlivej, drobnej šipľačke. „Áno, k tomu treba trpezlivosť. Zicflajš[183], ako vravia naši susedia. Od nich si ho požičať, tatranskí bratia, od nich…“

Zaďakoval mu za radu, ale na drobulinké krôčiky nestačil, keď je tak veľmi ďaleko zo Slovenska až sem. V drobných krôčikoch by cesta vyniesla hádam celý rok; a tetka Karolína je v rokoch, hádam by nedožila, kým by sa vrátil s veľkým výnosom drobných krôčikov. Preto radšej predal pánu Krajíčkovi, keď mu ponúkol slušné peniaze. Odobral sa od nich s obľahčením i ďakoval im z kamarátstva.

Pán Beznožek sa triasol na celom tele. Bartákovo víťazstvo ho vynieslo z koľaje väčšmi ako zničené plány s dielňami. Dal sa previesť ako papľuh od surového, zlostného chlapa i od uhladeného, namysleného vidiečana. Hej, z otrhanej dediny prišiel sa pýšiť do vzdelaného mesta, rozkladať chvost ako páv.

Barták len pohodil hlavou na jeho jed a smial sa mu do očí. Nuž fuky si vraj neberie k srdcu, ani hrozby. Psí hlas do neba nejde. Bohatý mešťan nepozeral okom na svet ako prvej. Keď sa vrátil k hŕbe, bol prihrbený, v tvári starosť. Veru nenašiel trpezlivosť a vytrvalosť naporúdzi, koľko jej bude treba zasa na drobné, neprestajné námahy. Bolo mu, akoby mal ísť hneď zajtra s truhliskami, hotový už skoro dodávateľ najmilostivejšieho zemepána.

Barták sa pobral medzi devy. Spoločník pána Krajíčka zo štvrtiny s dobrým platom, istý budúcnosti a chleba, môže si už dovoliť niečo. Prikradol sa k nepatrnej stvore. Predsa ju len zdrví, bude ležať zničená pri jeho nohách. V očiach mu blčal oheň, keď jej vyjavil, že by nedbal prehovoriť s pánom hlavným radcom. „Budem vás nosiť na rukách; pozerať na vás ako na najväčší poklad.“

Nepatrná stvora striasla sa odporom, keď zastihla chtivé oči na svojej slabej postave. Hnusilo sa jej pri ňom, bola by najradšej bežala, kde ho už neuvidí. Ako len mohla myslieť, že ho prerobí na iný vzor! Má svoju podobu i plnenku v nej, tvoriac už hotový celok, ako jej osoba je tiež niečo hotové. „Nie — ďakujem — nemôžem. Z toho nemôže byť nič. Odpusťte, ak som vás azda pomýlila. Nechcela som, verte…“

„V jedny časy inakšie ste mysleli, inakšie. Darmo tajíte, viem — iné mysle a náhľady. Nuž neviem, kedy bola mýlka. Myslím, dneska. A veľká mýlka — uvidíte. To jedno, viete, čo vás zaviedlo, oklame vás, oklame. Nedržte sa naň. Obzriete sa, a kde bude? Nikde. Nuž čo poviete?“ šepkal jej nežne. „Najistejšie vám pri mne. Poďme spolu…“

„Nemôžem — nemôžem…“

„Nerozbehujte sa na inú príhodu,“ vystríhal ju naliehavo. Videl dobre, že je nie pri ňom, nepočúva ho. Oj, vie on, kde sa túla, čo počúva. Vzkypel v ňom hnev. Dievčenská zaťatosť, nábehy za prázdnymi predstavami, za hmlou. „Slúchnite, nechoďte. Tam je nič, straka na kole.“

Odvrátila sa od neho. Ach, ako nepochopuje, že nemá osoh, keď ju pouráža, pošliape jej hrdosť. „Nechodila som, ani nechodím. Nepôjdem nikde, buďte istý. Ale vždy sebe pani, sama áno, ale sama svoja.“ Pozrela naňho prísne, neopovážil sa ju dochodiť viacej.

Ku Zlatým krosienkam išli tou istou ulicou všetci, ale o krátku chvíľu sa utvorili skupiny, ako keď sa išlo z vinice. Popredku šli tí z trnáca, v druhom kŕdliku tí od vatry. Pán Jaromír Šiška tvoril spojivo. V prvej skupine domŕzal Blaženu Belcovú. Zišli by sa mu vraj také Listy zo Záblatia do jeho Obzoru, nemôže zaspať, ak si ich nečíta, aspoň jeden. Belcová sa smiala, či sú jej listy uspávanka, a napomenula mu to podbitie; on sľúbil i podbitie čím skôr i pekné uhorky, hneď z prvých, keď nastanú uhorkové časy. V druhej skupine ho zas priťahovali tatranskí bratia, salaše a bačovia. Bolo mu poznať, že je hladný, spomínal žinčicu a oštiepky i breznianske parenice.

Tretiu skupinu utvoril Barták, ale iba sám pre seba. Kráčal zas dlhým krokom, bedrá sa vážili dohora, nadol, v hlave sa snovala nejasná chmúrna duma.

Keď prišli pred dom, prvá skupina zastala chvíľku. Záberský zbadal deľbu medzi spoločnosťou. Slávne stavy a rady — napadlo mu — dva domy; vyšší a nižší[184]. V samej strednej triede polomeštianskej, alebo vari cele nemeštianskej, dva prúdy: smotánka a redšia, pohyblivejšia hmota pod ňou. Prezeral lepšie súčiastky oboch a skočil mu pred oči zložitý stroj národa, ktorým sa chystá hýbať tunajšie stredisko. Hľa, v samom stredisku dve skupiny, dve jadrá, okolo ktorých sa ukladajú zrnká. Keď sa skončí práca usádzania, vyjde zasa len rozčlenenosť na diele, nikdy úplne jednotná tvorba tej istej chuti a hutnosti. A ešte chybuje Barták, všimol si: čiastka na stranu, ktorá ani v jednom jadre z týchto dvoch nenachodí dosť príťažlivosti. Usmial sa. I na tejto ceste zo Svitu k Zlatým krosienkam zračí sa obraz minulosti na pochode celými dejinami v dvoch prúdoch: jeden hustý, obťažkaný, ťahá pomaly, ale iste iný redší, ľahký hľadá svoje cesty nepokojne sem a tam. Hľadá niečo lepšie, vyššie od stredného. A z oboch sa odtrhujú nespokojní so všetkým. Hľadajú nové prostredie, že sa im bude lepšie dýchať ako v tom, kde sa odohráva denný život.

Tu sa ešte lepšie ukázali dva prúdy. Druhý zastal, oddelil sa od prvého a začal sa odberať. Chlebnický, Krasoň a Soviak začali sa lúčiť nadobro od domácich.

„Preboha, veď obed čaká pre všetkých!“ zvolala pani Kristína.

Oni sa vyhovárali. Dnes-zajtra sa budú poberať domov. Čas je vymeraný a toľko ešte pokončiť. „Ďakujeme za úctu!“

Chlebnický, keď sa odoberal od nepatrnej stvory, oznámil jej, že sa nelúči nadobro. „Pred odchodom sa uvidíme. Prídem sa odobrať od sestričky.“ Jej smutné oko ožilo, stisla mu tuho ruku.

Bujná krásavica sklamaná hľadela na Krasoňa. Či sa ozaj chystá ísť? „Azda sa nevidíme?“ spýtala sa ho nežne. „Neohlásite sa?“ Bol čosi ďalej od nej, zádych vábnej ženskosti oslabol, ale tu ho zas ovial tuho. Zaklátil sa, nemal sily odoprieť. „Budeme sa usilovať — azda stihneme,“ sľuboval.

„Nie azda — iste!“ prosila mäkkým, sladkým hlasom.

On prikývol. Bujná krásavica zažiarila, hodila naňho pozor preplnený sľubmi.

Za nimi sa odobrali Chvojanovci, potom Zátočkovci. Lukáš Blahosej Krasoň za ten čas pozeral na Vlastimilu. S ňou sa lúčil už nadobro. Na bujnú krásavicu zabudol.

Pristúpil i ustaraný otec so synom. „I vy idete!“ začudoval sa bohatý mešťan. Keď sa farbiareň spreneverila, mohli sa aspoň oddávky držať. Bola by náhrada aká-taká. Bolo čosi schlpené okolo úradu, ale to by sa dalo vymotať. Pán hlavný radca dostal v sklepe nejeden kus látky panej na šaty a súkno na oblek; našiel by spôsob doviesť i tú vec do poriadku.

„Ideme,“ oznámil otec, „zajtra domov. Mlyn ostal naverímboha. Ďakujeme za úctu.“

Domáci pán vytreštil oči. „Ale i on?“ ukázal na syna. Prisvedčili mu otec i syn. „A čo také — nadlho?“

„Nuž celkovite — ostane doma.“ Otec sa začudoval, že mohutný mešťan, ktorý vedie hlavné slovo, nevie, čo ostatní už dávno vedia. „Bude mlynárom, ak boh dá, ako otec.“

„A čo on, pristal?“ Mladý Bosý prisvedčil, pozrel slobodne po všetkých pred sebou. Povedomie, že ide byť, čo je i jeho otec, zodvihlo ho z ťažkého poníženia. Oči mu zažiarili, keď pozrel na starostlivého otca. „Z úradu zaďakujem ešte dneska,“ oznámil mu. „Nie som naň súci. A nebanujem.“ Riekol to so zvláštnym prízvukom. Pozrel na Bertu Hostislavu. Bolo mu trpko i bôľne. Keď bol odsotený od všetkých do potupy a opovrženia, ako otec vedel prísť hneď k nemu, priznať sa mu pred všetkými. Položil mu túto ruku na plece. Schytil teraz tú ruku náruživo a obsypal ju horúcimi bozkami. Ale ona neprišla, štítila sa. I teraz bočí…

Cez slzy videl divnú vec. Berta Hostislava sa oddelila od nepatrnej stvory a Vlastimily. Prišla k nemu svojím pekným, trochu trhavým krôčikom. Dala mu ruku, čierne ohnivé oči pozerali naňho úprimne. „Ale prídete — nie?“ spýtala sa ho veľmi hlasne.

„Kto by neprišiel? I mŕtvy by vstal z hrobu a prišiel,“ odpovedal neistým hlasom. „Čo povedia rodičia?“

„Trochu sme vás čakali,“ odpovedala matka. Jej oko sa im usmievalo. „A neviem, čo povie apúlik. Ja tak rada, keď sa mladí radi…“

„Uvidíme prísť, budeme hľadieť prísť iným časom,“ sľubuje otec. „Ale vari lepšie, nech sa najprv trochu zamúči. Múka prikryje všetko na mlynici: prikryje azda, ak by čo bolo priškrelo na nás…“

Rozišli sa. Bosý kráčal so zvesenou hlavou, Berta Hostislava plače, nepatrná stvora jej šepce: „Lukáš Blahosej to všetko usporiada…“ Išli kúsok mlčky. Lukáš Blahosej mal dlho slzu nerozhodnú, či sa vyroniť alebo rozísť v oku. Skotúľala sa, keď mali zahnúť za roh; videl Vlastimilu s ostatnými vchádzať do brány. Vzdychlo sa mu, utrel ukradomky oči. Keď boli neďaleko rohu, predišiel ostatných a zastal. „Načo by sme sa rozchádzali?“ riekol v ctihodnej reči Kralickej. „Takto nám je ešte najlepšie. Ja viem, kde by bolo miesta za stolom pre nás všetkých!“ Pozeral s úsmevom a prosbou na krásnu majstrovú v oplecku.

„Ach, ako by nebolo!“ zazvonil sladký hlas majstrovej. „Netreba ho robiť, čaká hotové.“ Bola uveličená. Žiadalo sa jej aspoň raz pohostiť drahých hostí, a hľa, sami sa ponúkli; ešte vedú i priateľov. Pripojila sa k nim. Lukáš Blahosej a Chlebnický vedú ju medzi sebou.

„Ruža medzi tŕňmi,“ smial sa Chlebnický. Jurko Soviak pri ňom vyškieral zuby. „Ruža, bisťubohu,“ prisviedča sám v sebe. „Len ako ju vypriadol takú, čierny majstrisko. Dobrý chlap takto, ale veru súci do konopí…“

„Celé ráno som premýšľala, ako vás pozvať jeden deň do nás. Dneska som myslela, že bude všetko len v Zlatých krosienkach. Ale takto je omnoho lepšie. Aspoň vám ukážeme Vratka…“

„Aká to zasa osobnosť?“ spytuje sa Chlebnický.

„Náš najmladší. Má čosi viac od štyroch mesiacov.“

Keď prišli k domu, vo veľkej dielni búchalo i klopkalo, fučalo i kvílilo od mlatov a pilníkov. Majster nemohol sa zdržať. Nachýlil sa na začiernené dvere, pozrel, čo sa robí, a zvestoval hosťom: „Ej, usilujú sa, chlapci, usilujú.“ Vo dverách sa zápäť ukázala strapatá hlava Jaroškova, hádam strapatejšia ako vlani. Krasoňovi sa ukazovalo, akoby chlpy boli začali černieť. Ktovie? Ide sa celkom dať za otcom, požičať si od neho vlasy i tvár? Alebo mu černejú od čadze a dymu? Zhíkol, keď zazrel hostí, začal snímať veľkú zásteru s dierou. Nebola už taká veľká ako vlani.

„Nuž, Jaroško, zástera sa ti zbehla!“ začudoval sa Krasoň, prezerajúc si ho od hlavy do päty. „Alebo ty rastieš?“ Jaroško mu nevedel nič povedať, nezbadal ešte, že mu je zástera menšia, len pozrel naňho s úsmevom, ktorý mu tvár ešte väčšmi urobil podobnou otcovej. „Či budeme poháňať?“

„Ja budem kováč,“ oznámil mu. „Už naprávam i čeriesla a sekery. Ale budem i cesty naprávať; garády vysypeme.“

Majstrová, len čo vošli do veľkej, doniesla im najmladšieho. Bol povitý dotuha: videla sa len tvárička ako mesiac, trochu sa krivila. O chvíľu sa už niesol izbou mekotavý hlas, ani čo by z harmoničky na ústa. „Zunovalo sa mu. Pýta jesť,“ zvestovala matka. „I ja ledva som sa dočkala. Počína ukýpať.“ Priložila dlaň na prsníky, ktoré sa núkajú oddať svoj mok životu, ktorý visí v ňom.

„Teda Vratko sa volá,“ zacmukal naňho Krasoň, ale darmo. Vratko vystíhal svoje. Soviak mu nadstrčil hrubý ukazovák. Chytil mu ho do piastky a ťahal k ústam. „Vratko by jedol, treba mu dať.“

„Volá sa Vratislav,“ vysvetlila mu mať, poberajúc sa do izby priložiť ho k hrudi, ktorá sa tiež domáhala pacholiatka, aby jej odľahlo. „Meno som vybrala ja,“ pýšila sa pred Krasoňom. „Podobá sa trochu na Bratislavu. Vybrala som ho, viete, vtedy, keď ste boli prvý raz u nás. Zišlo mi na um, keď sme sa odberali od vás vo dverách,“ doložila s akýmsi prekáravým prízvukom. „Ja som myslela svoje, ale i vy svoje: či nie?“ Z očí sa jej liala žiara nasmiateho šťastia. „I chlpáň svoje, i on,“ ukázala naňho prstom.

Hej, pamätá sa Krasoň, bude rok onedlho. Videl okolo nej, krásnej, rozkvitnutej ruže, troje púpät: pomyslel si, či na tom ostane? Hľa, uhádla, čo si myslel. O mužovi sa dovtípila, čo znamená jeho prosebný, hlboký pohľad. Vyplnila, čo si žiadali. Na pamiatku, keď sa myšlienka počala, dala novému zdravému výhonku meno, podobné menu, kde sa počali slovenské nádeje.

Nemohol sa zdržať, hodil cez dvere okom do susednej, do svätyne. Mať sedela, nohy na stolčeku. V lone drží svoje púpä, prstami podržiava biely plný prsník, z ktorého sa prúdi život do nového človeka. Pri nej stojí chutná Marienočka, opierajúc sa jej o kolená; Myslík sa chytá sukní, pokrikuje, driape sa dohora. Žiarli tuho na malého votrelca; vysúdil ho z kolísky, a hľa, zabral i materinu náruč.

Zahrali mu slzy v očiach. Vtedy sa spytoval, či sa ujde i jemu toho šťastia. Vtedy mal iba hmlistú predtuchu, dnes už vie iste, že to šťastie nie je údelom všetkých. On si vybral službu ducha. Príde kráčať cestou života tŕnistou.

Pred odchodom sa pobral Krasoň s Chlebnickým na úrad bezpečnosti a verejného poriadku. Vpustili ich do parádnej svetlice, kde sedela v kresle skromná postava pána hlavného radcu pred očami najvyššieho zemepána v ráme; pozerá ako začudovaný, čo ho vystrčili do verejnosti, jeho, ktorému sa žiada len teplý kútik. Pán hlavný radca v domácom pohodlnom kabáte privítal ich srdečne. Zhodil hodvábnu čiapočku so zlatými strapcami, cisársky chĺpok na čele sa pomkol čosi dohora.

Vypytoval sa ich to i to: čo vykonali, kedy sa zberajú. Ľutoval, veľmi ľutoval. „Bude mi smutno,“ žaloval sa. „Ustávame. Úrad už prestal pútať: žiada sa priateľstva, úprimnosti.“

Že prestal pútať úrad človeka, ktorý ním žije a dýcha, odkedy sa zná? Čo to má byť?

Videl u nich podivenie, vytiahol škatuľu a naberal voňavého tabačku. Zobral ústa do gombičky, ale z nej vykukovalo čosi bôľne. „Nuž tak,“ vysvetľoval im, vťahujúc prášok do seba, „i v úrade nadídu sklamania. Nie že by on zavádzal a klamal; my sami sa klameme. Vztyčujeme si mylné méty a ženieme sa na ne bez rozvahy. Po námahách a úsiliach padnú šupiny z očí, že vyšla robota nazmar. Žriedlo sa prebíja navonok, rúti sa, darmo ho zapchávať; ani prúdy ducha nezastavíš, a čo by si navymýšľal neviem aké hate. Stredisko sa tvorí, pevnie a dužie, z neho už začínajú vytekať prúdiky na vidiek; tie zmohutnejú, dôjdu i do zastrčených kútov krajiny, zodvihnú zamretú nehybnú hmotu a vlejú do nej nového ducha. Čo je moc systému proti prirodzenému vývinu ľudstva? Buďte istí, ani vám neublíži systém. Čo dobrého posejete pod Tatrami, vzíde. Jar sa otvára, mladú trávu darmo šliapať, vbíjať nazad do zeme, ona porastie, ako káže večný zákon.“

Bolo v ňom čosi slávnostné. Slová ich pozdvihli, liali do nich nové nádeje, zneli im ako proroctvo.

„Teda idete. Nezabudnite nás. My vás budeme spomínať. Nepôjdete sa odobrať do nás? I tam vás čakajú.“

Chlebnický pozrel na Krasoňa, čo ten povie. Po tieto dni tiež čakal, kedy sa vyberie k bujnej krásavici. Akosi nemohol sa rozhodnúť. I teraz mu bolo jasné, že nemá čo hľadať u nej. Ona vie len o láske hovoriť; a on má v prsiach krvavú ranu od lásky, nieto na ňu balzamov, nieto, ktoré mu núkala. To sú len mastičky, aby sa rana jatrila pod nimi ešte horšie, hádam i znečistila a podberala. Na tie rany má liek iba čas, pomáha mu len plnenie povinností; statočná, úsilná práca vyrába zabudnutie. Jej milosti odkázal Krasoň poníženú službu i najúctivejšie pozdravy; Chlebnický sa mu pripojil, oňho jej milosť beztak nestála.

Na ulici uvažovali o svojom veľkom priateľovi. Čo myslieť o ňom, aký obraz odniesť si o ňom na Slovensko? Prešibaný, masťami mazaný, a či úprimný priaznivec a priateľ?

Chlebnický nemal k nemu veľkú dôveru dodnes. Hučala mu v hlave výstraha: nebude zo psa slanina…

Ale dnes? Pokrúcal hlavou. „Najskôr bude to, Sejko, že starne. Kým ti úradník ide do koča, úradné brnenie na ňom zo dňa na deň tvrdne väčšmi, privára sa ani oceľ. Od neho sa ti odrážajú strely pravdy a úprimnosti. Ale keď sa začne spúšťať dolu kopcom, ocele ubýva a brnenie mäkne. Na pánu hlavnom radcovi, ako vidíš, dnes už celembajú z neho iba zdrapy. V úradníkovi pomaly umiera ctižiadosť, chladne a bledne; prebúdza sa v ňom človek. Keď vypadne z úradu, zabudne na kálanie vlasov a začne zmýšľať ako iní úprimní ľudia. Pán hlavný radca dosť ľahko bude ohnivejší vlastenec, než sám pán Fabián Beznožek…“

Zahli akosi nevdojak do Uhorenej ulice. Keď vstúpili do brány úhľadného domu, Krasoň sa spamätal. „Kde ideme? Načo?“ Začalo ho prejímať sladké trnutie; akýsi strach, ktorý neodstrašuje, ale skôr vábi.

„Jej milosti vzkázali sme poníženú službu,“ vysvetlil mu Chlebnický. „Ale na dievča sme pozabudli. Neslušná vec. Ja som sa s ňou neraz pozhováral, nemôžem ju obísť. A ty?“

„Keď je tak, nedbám,“ pristal Lukáš Blahosej Krasoň.

„A potom máš u nej pokonávanie,“ usmial sa Chlebnický. Lukáš Blahosej nemôže sa rozpamätať aké. „Máš, Sejko, zábudlivý si. Uvidíš, že máš.“

Chlebnický žiaril, keď ich prijala; pásol oči na jej údive a uveličení. Najprv zbledla, keď sa videla zoči-voči s Lukášom Blahosejom; zápäť ju polial rumenec až po rovné, vzdorovité vlasy. Odvrátila sa, akoby vyzliecť belasú širokú zásteru, ale Chlebnický vybadal, že nato, aby utajila mocné vzrušenie na tvári. Pozeral škodoradostne na ňu, lebo sa jej nevydaril úskok. I ďalej bezvýznamná tvár ostala okrášlená dievčenským nepokojom a uveličením.

Sedeli vo veľkej svetlici. Pred nimi bol obraz ženskej s nepodarenými ústami, proti nemu obraz tých istých rozmerov, na ňom pán hlavný radca so všetkými fercmi v tvári; ústa na gombičku, ešte len i s ligotom na hrbolkoch brady. Dobré boli zas oči, v nich nedôverčivosť i chytrosť, ale i čosi mäkké, čo sa prikradlo do nich najmä odvlani.

Oznámili jej, že sa prišli odobrať, lebo už odchádzajú. Sľúbili, že odchod je len niečo hmotné, v duchu že budú často medzi dobrými priateľmi tu v meste. „Hádam prvé miesto medzi nimi zaujímajú tí, ktorí sú z tohto domu,“ dodal Chlebnický. Keď pozrela naňho v pochybnosti, že to sotva bude ona, ale niektorá iná, ktorá môže lepšie priťahovať obdiv ľudí než ona, Chlebnický ju popravil. Nadhodil ako v prekáraní: „Hoc sa vzpierajú byť vlastencami.“ Pozrel významne na ňu.

„I s vlastenectvom sa spriatelíme,“ sľubovala im, oči sa jej leskli trochu, hádam sa tisli do nich slzy, i hlboký zvonivý hlas akoby sa bol zastrel trochu. „Naučili sme sa robiť rozdiel medzi vlastenectvom a vlastenectvom. Láska k ľudu má veľkú moc. Podmaňuje srdcia. I tu bijú srdcia zaň, najmä od slávnosti v štepnici.“

„Tak je ešte krajšie,“ riekol Lukáš Blahosej. „Naša rozpomienka bude mať príchuť niečoho osobného. Na tej slávnosti i my sme zažili niečo pamätné a významné pre nás. Vy nám dávate príchuť sladiča zabudnúť, ak sa nám ušli hádam trpkosti alebo sklamanie. Ja ďakujem, že k tej slávnosti práve viažete i obrat vo vlasteneckom zmýšľaní.“

Tu Chlebnický predstúpil s prosbou, ktorá prekvapila ju, ale ešte väčšmi Lukáša Blahoseja; týkala sa práve jeho. Panna Vlastimila Hajská sľúbila priateľovi podobizeň; prišli teda poprosiť ju, či by ju nevyhotovila.

„Ja?“ Skočila v nepokoji. Nemohla si predstaviť, ako prišli na myšlienku zveriť jej takú ťažkú, ale i vábnu prácu. „Čože je moje umenie? Kvietok, ktorý neznesie svetla ani slnca.“

Chlebnický sa nedal mýliť; on vie, na koho sa obracajú. Ukázal na podobizeň pána hlavného radcu. „Vy cele iste vyvoláte priateľovi pred oči pravú Vlastimilu Hajskú. Rozmyslite si, vy ju namaľujete…“

Vstúpil do nej nový duch, neznáma moc postavila jej pred oči vidinu jasnú, skvelú. V nej cítiť prúd krvi, trepot duše, teplotu vzletu. Pritvorila oči, berie do seba farby a črty vidiny, skladá ich v celok, z plátna a mŕtvej farby čaruje život, ktorý nevybledne a nezamrie. Pod dojmom vidiny sa osmelila, s výskotom sľúbila oddať sa práci telom-dušou.

Keď ich vyprevadila na chodbu, Chlebnický sa spamätal. Udrel sa po čele. „Vidíš, zabudol som jej povedať, aký bude rám. Potom nevie ani, ako nám to poslať. Počkaj dolu, Sejko, ja prídem hneď.“ Bol rozjarený. Lukáš Blahosej vycítil sám, že je cele vzrušený. Stúpal dolu po stupňoch s ovesenou hlavou. Bude mať jej tvár pred očami, aby bolo na čo pozrieť vo chvíľach ochabnutia, slabosti. Predsa ju len, predsa bude mať pri sebe.

Chlebnický zaklopal potichu. Šuchli ľahké krôčiky, otvorila dvere. Vedel on, že ich zaraz otvorí. Nebola v izbe, duchom bola pri nich, sprevádzať ich krok za krokom. Stál pred ňou s rozžiarenou tvárou. „Sestrička, vidíte, že nešiel, ale prišiel k vám, sám od seba.“ Zložila ruky, v očiach hlboká vďaka. „Do tváre devy vložíte to, čo môj brat hľadal u nej. Vy viete, čo hľadal, vy viete. Toho je vo vás nadostač, nazbyt…“

„Hej, brat, pravdu máte, nazbyt,“ priznala sa mu. Hlas sa jej zlomil. Zastenala a oprela mu hlávku o plece. Tak si ju často predstavoval, bezvýznamnú stvoru. Ako v predstavách, i v skutočnosti začal ju hladiť nežne po vyplavených vlasoch. Krehké telo pri ňom sa potrhávalo v tichom, bôľnom plači. „Verte — verte, srdce by puklo od plnosti — puklo by, ale boh dáva sily.“

„Moja drahá sestrička,“ šepkal jej nežne nad hlávkou. „Neboj sa, dá i naďalej. I veľkej, neodolateľnej. Nájdeš ju tam, kde jej je mnoho, nazbyt. V umení, keď v ňom nájdeš samu seba: cele novú, šťastnú, veselú.“



[182] (lat.) ako ukazuje príklad.

[183] (z nem.) posedenie, trpezlivosť.

[184] t. j. horná (vyššia) snemovňa a dolná (nižšia), kde zasadal uhorský stavovský snem.

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.