Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

6

Lukáš Blahosej a jeho kamaráti neostali dlho v kúte. Predsa len vzbudili pozornosť, najmä Jurko Soviak a Chlebnický, už svojím krojom, že sa oči obracali k nim. Lukáš Blahosej zas nemohol obstáť. Sprvoti mu oči zabehávali k pánu Beznožkovi a či jeho panej, teraz už ho k nej ťahá. „Myslím, že by ste sa mali predsa predstaviť tej panej. Bola by nezdvorilosť.“

Chlebnický mu uznal: radšej sa predstaviť, ako naštrbiť zákon, platný medzi poriadnymi ľuďmi. A nemuseli banovať. Pani Kristína ich privítala srdečne. Zvítali sa i s pannou Bertou Hostislavou, i s nepatrnou stvorou, Hermínou Wuthovie. Ale Lukáš Blahosej už sa vítal so štíhlou pannou, čiernych, hladko pričesaných vlasov, ktoré sa tuho odrážali od bledistej čosi tváre. Z nej pozerali na svet pokojne veľké čierne oči s obočím, pekne kresleným pod vysokým čelom.

„Janíčko, predstavím ťa váženej vlastenke,“ obrátil sa k Chlebnickému po slovensky. (Pán Beznožek načúval veľmi pozorne. Veľmi divne to zuní, divne.) Predstavil ho, a Chlebnický sa poklonil o znak hlbšie. Počul veľmi spomínané meno v kruhoch vlasteneckých: Vlastimila Hajská. Potom jeho oči behali s obdivom a úctou po vážnej tvári vlastenky. „Máme veľké šťastie, Janíčko, že sme trafili na besedu. Vidíme tu všetko našich obetavých vlastencov a vlastenky.“

„Šľachetné ženy,“ dodal Chlebnický. „Vaše meno sme neraz spomenuli v našich schôdzkach.“

„S pochvalou a obdivom,“ dodal Lukáš Blahosej v reči, ktorou hovorili prísni proroci v šesťdielnej Kralickej. So slovami zavialo od neho teplým zádychom. Hlas jeho zazvučal sladkým zvukom. Nepatrná stvora podvihla oči k nemu, či je to ozaj jeho hlas; bolo v ňom čosi nové, akési nevyjavené hlbiny. Nuž i v očiach je žiara, nie letná, priateľská: plamene sú, ohne, vyšľahujú spoza obyčajných pochvál. To sa hnedky zbadá, že sú tam akési ohniská. Vo vlasoch a mäkkej svetlastej brade preletovali jej už celé pradená svetiel; jej oči upierali sa na divnú hru ani pričarované, do srdca sa vkrádal nepokoj. „Nielen medzi mládežou, i v širokých kruhoch vedia o vašich snahách. Len ich nasledovať…“

Hovoril, hovoril, možno nevedel sám čo. Čosi sa mu menilo, že i pochlebuje, vynáša. Čierne oči hľadia naň pokojne a vážne: akoby sa ich to netýkalo. Hľadia, možno, či hovorí, čo myslí, alebo hovorí, aby pritajil pravú myseľ.

„Veď by to nebolo ťažké,“ ozvala sa tichým, altovým hlasom. Bol hlboký, ale nebol taký hladký a teplý ako u nepatrnej stvory. Ale darmo je; Lukáš Blahosej vynímal z neho akési nové, éterické ozveny. „Keby sa chcela niektorá zo sestár posvätiť dielu.“

Ktorá by to mohla byť? Chlebnický nebárs poznal ani jednu. Lukáš Blahosej nadhodil: „Mohla by naša Miloslava: mala by schopnosť i vôľu, ale je viazaná k domácnosti. Ale by mohla podoprieť a vďačne by pomáhala, so zápalom.“

„Nuž vidíte: trochu vôle a trpezlivosti. Len do roboty!“

Ako to povedala dorovna, bez okúňania. Do roboty. Skočili mu pred oči zašlé časy, keď sa Slovensko hýbalo odvrchu až dospodku. Na Turom poli[53] alebo na Očovej študenti poslúchali učencov, utiahnutých v dedinskom zátiší. Keď zvonilo poludnie, chodili s hrnčekmi do domov po obed k zámožnejším rodinám. Boli zámožní všetci: chudoba sa ozdobovala nádherným rúchom prajnosti a dobročinstva. V Levoči, Kežmarku, Bystrici alebo Kremnici kvitli vysoké školy, hemžiace sa mládežou, pachtiacou za vedou a umením. V Prešove, Trenčíne, v Žiline boli dievčenské školy. V nich ženská mládež z meštianstva odchovávala sa v našskom duchu a upevňovala sa v domácich cnostiach. Meštianstvo v domoch a na radniciach žilo svojským životom. I ten mal akési vyššie polety. Nestaralo sa len o každodenné potreby, čo budeme jesť, piť, čím sa odievať. Rokovali pilne v spoločnosti nielen o zaváranine a šípkovom lekvári, ale i o duchovných záujmoch. Kniha nebola zriedkavým hosťom alebo ozdobou na stole salónu v rodinách: bola potrebou ako vozdajší chlieb, radcom a útechou v ťažkých časoch. Tlačiarne ich vydávali v Púchove, Žiline, Rajci, v mestách, ktoré akoby dnes zamreli v mŕtvom sne a hlivení. Prekvitali remeslá, ohlášal sa rezký ruch z dielní súkenníkov, debnárov, kožiarov a kožušníkov. Slovenskí čulí kupci rozvážali domáce výrobky do ďalekých krajov na jarmoky až hen do Lipska a Varšavy. Na Slovensku bola vzdelanosť, v meštianskych domoch blahobyt a dobrý mrav, hoc časy boli búrne a surové.

„Vôle je moc, i trpezlivosti bude,“ ozval sa s ohňom zápalistý mládenec. „Noví delníci hlásia sa do práce na národa roli dedičnej. Nové mysle pohýbali duchov. I ľud sa počne prebúdzať z mŕtvoly, pohne sa za vodcami. Ruky sa priložia zasa k dielu a skvitnú i naše prielohy pod novou siatinou. Obrodia ešte naše polia, nadíde veselá žeň, upletú sa vence z ťažkých, zlatých klasov, ľud zaspieva radostnú pieseň, ohlásia sa od nej bralá a grúne. Blíži sa nový deň, rozleje sa svetlo i na našich nivách, kde ležali husté hmloviny duševnej otupenosti; nastane nové kráľovstvo pravdy a spravodlivosti. Zotročené duše zhodia zhrdzavené okovy, oslobodia sa vnútorne, budú chodiť na cestách slobody…“

Pán ujček pred hodnou chvíľou bol vyšiel do vyriadenej, slávnostnej dvorany. Len čo ho spozoroval pán Beznožek, nechal na mieste ženu a nových priateľov: pobral sa hneď k nemu.

„Pán hlavný radca, mne obzvlášte ctený!“ klaňal sa mu hlboko. Krídlo dlhého kabáta temer zametalo dlážku, i tak už vydrhnutú a namastenú mydlovinou. „Vlastenci sa radujeme, že môžeme vítať v našom kruhu takého vzácneho, vynikajúceho a…“

„Ďakujem, ďakujem za vyznačenie,“ usmieval sa pán hlavný radca. „Považoval som si za milú povinnosť. I radosť, nielen povinnosť, lebo verte, vaša radosť je naša radosť.“ Mal klobúk pod pazuchou, chlp gaštanových vlasov, v ktorých už jesto čosi i šedivých vláken, poľahol zboku na čele, vychodiac v kosu, práve ako na vznešenej hlave cisárovho poprsia. I tvár je taká chudorľavá, o vpadnutých lícach a úzkej brade s jamôčkou. Na nej sa prepletajú vrásky, ale plytké, iba zárezy od krídel nosa ku kútikom úst sa hodne prehĺbili. Šaty nie sú nové, prekukujú i nite tkaniva, ale darmo je, poznať ogabanosť: čisté sú, bez najmenšieho prášku. „Poslal som svoju dcéru Hermíniu. Pýtala sa do vás: viete, ako lipne za vašou ctenou rodinou, či skôr milou dcérou. Nuž prišiel som i ja, aby mala s kým ísť domov.“

„Ale azda nie hneď, vážený hlavný radca!“ zvolal bohatý mešťan preľaknutý.

„Svojím časom, svojím časom.“ Usmieval sa veľmi úprimne. Sivé oči behali pilne po účastníkoch slávnosti, ústa sa sťahovali na gombičku, zasa uťahovali v kútikoch. Uhladený, zdvorilý pán. „Nebudeme sa náhliť. Máme čas.“

Pán Beznožek vydýchol s obľahčením. „Tak už hej, tak už hej. A keď sme na reči, prevzácny pán hlavný radca, mal by naliehavú prosbu.“ Zobzeral sa bedlive, doložil skoro pošepky: „Barták sa vrátil, bodaj bol nohu zlomil. Tak by prosil jeho milosť pána hlavného radcu, aby ráčila toto…“ Zajakol sa, chlap taký mocný a smelý, skoro ako pomýlený. „Zavadzia na tento čas a milostivá vrchnosť tiež nemá sa mu čo tešiť.“

Pán hlavný radca stiahol ústa do gombičky, usmieval sa veľmi zdvorile. „Vrchnosť sa ho nemá čo báť. Začína pozerať naňho iným okom. Dôkazy proti nemu pokuľhávajú…“

Ohnivé, čierne oko uprelo sa náruživo o tmavosivé jeho spoločníka. Ale tie nedali si nazrieť na dno. Odbehli kdesi nabok. Na tvári poletoval smiešik. Za ním sa schovávala myšlienka, nedajúc sa pochytiť. „Ich milosť pani radcová tiež neráčili byť dávno v mojom skromnom obchode. Keby sa im páčilo, máme kašmír s kvetmi. Myslím, obľúbili by si ho. Látka na jeseň, ale ani v lete nezaťaží…“

Tmavosivé oči vrátili sa kdesi z kúta, pozreli číhavo na ustrnutého mešťana. Samá ochota, úslužnosť i napnutá zvedavosť. Tmavosivé sa usmiali. „Nuž povieme panej, nech si obzrie. Myslím, i chystala sa po tieto dni. Bartáka sa niet čo báť,“ doložil tichšie, „nebude zavadzať.“

V plnej tvári mešťana mocný výkrik radosti. Tisne sa z očí, a ako ich nemôže preraziť, udrel i do žíl na čele. Bujná, zdravá krv navrela do nich mocnou lunou. Ale pán hlavný radca akoby nebol zbadal nič na ňom, spýtal sa ho: „A tí traja pri ctenej rodine odkiaľ sú?“

„Kdesi od Poľskej. Kto by sa vedel vyznať, odkiaľ? Ich reč je ako poľská alebo je poľská.“

„Hm-hm,“ zamumlal v sebe. Čosi akoby ho bolo durklo do boku. Tam v bočnom vrecku robotného kabáta mal kurens[54], kde hľadajú grófa Valeriána Kiselského[55]. Pamätá sa dobre i na opis osoby: Strednej postavy, dvadsaťdva-dvadsaťšesť rokov. Vlasy svetlé, fúzy a brada taktiež, vystupovanie hrdé. Vyparatil čosi v Haliči; iste povstanie, ktoré vypálilo zle. Uskočil do Nemecka, stadiaľ možno do Francúzska; ak sa bočnými cestami nevkradne do Česka a stadiaľ, keď sa na vec pozabudne, zasa ta, skadiaľ prišiel, do Haliče, snovať nové spiknutia. Poľská krv, k tomu hrdý šľachtic, nebojí sa nikoho. Ak ho chytia, nájdu sa strýci a ujkovia vytiahnuť ho z kaluže. A tak vzbury idú, opakujú sa, až milá vec.

Videl zo strany Lukáša Blahoseja, opis naň priliehal. „Kedy prišiel? Odkiaľ?“ Pán Beznožek bol rád: mohol povedať cele iste, že prišiel dneska, zosadol vo Forgelte, doviezol sa poštou z Nemecka, z Halle či Drážďan.

Pán hlavný radca hladkal sa po brade rukou. Rozmýšľal. Možno, dostal do ruky nitku, ktorá ho zavedie rovno k zmotanine, rozrastenému spiknutiu demokratov, ktorí bezpochyby i tu majú niekde brloh. Len ako sa zišiel hneď so Záberským a Obuštekom. Dr. Obuštek, nepokojný duch, ľahko by pristal do takej spoločnosti, ale opatrný, zdržanlivý Záberský, podšitý solídnymi zásadami vlasteneckého mešťana, obozretného novotára, ktorý si premyslí každý krôčik, hm… A medzitým i kôň má štyri nohy, a potkne sa.

Pobral sa k skupine, kde bola i jeho dcéra. Ona v spoločnosti buntovníka! Lukáš Blahosej práve hovoril v reči starých prorokov a z jeho úst tiekli divné slová, proroctvá. Pán hlavný radca zastal, akoby nechcel pretrhnúť tok divných myšlienok. Počul významné slová: „Nastane nové kráľovstvo pravdy a spravodlivosti. Zotročené duše zhodia hrdzavé okovy. Oslobodia sa vnútorne, budú kráčať na ceste slobody…“

Pán hlavný radca ustrnul. Hotová vzbura, prevrátené náuky, hlásané smelo a otvorene. Nič viac a nič menej ako nové kráľovstvá na zrúcaninách doterajšieho poriadku. Či ho zlapať bez váhania? Veru to ešte!

Zazrela ho dcéra, nepatrná stvora. Zvrtla sa živo a už bola pri ňom. Chytila ho pod ruku, pritúlila sa k nemu, ako mačka sa pritiera ku gazdinej. Otec pozrel na ňu prekvapený. Nemyslel nikdy, že jeho tichá dcéra má toľko prítulnosti k nemu. Pritisol k sebe jej chudé ramienko, v prsiach ho čosi zahrialo, niečo milé, teplé. Keď obrátila sivé oči k nemu, obyčajne také prázdne, bez výrazu, v nich mu vyšlo oproti jej zvlnené, rozkochané srdce. Zaradoval sa, objavil pri nej radostné vzrušenie. „Čo sa to robí mojej tichej vodičke?“ hútal sám v sebe.

I iní sa obrátili k nemu. Známi ho pozdravovali, neznámi sa predstavovali. Lukáš Blahosej Krasoň! Aký furták! Pán gróf nevie, že mu odkryli inkognito! Ján Chlebnický, Jurko Soviak — aké mená budú schované pod nimi?

„Gašpar Wuth, hlavný radca z úradu verejnej bezpečnosti.“

Lukáš Blahosej si ho obzrel. Či sa dá s ním hovoriť, dá sa nakriatnuť? Zišiel mu na um úbohý brat, v ktorom zamiera viera v dobro, zastrašená prenasledovaním.

„Krasoň, Chlebnický, pán Soviak,“ uvažuje nahlas. „Mená by svedčili, že nebudete z týchto strán. I výslovnosť je čosi rozdielna.“

Prisvedčili mu, že nie sú tunajší, ale Slováci. „Ja prichodím rovno z Nemecka, zo štúdií.“

„Bratia spod Tatier!“ meral ho znaleckým okom. Osobný opis prilieha naňho, akoby ho boli naňho krojili. Netají, že prichodí z Nemecka. Rozumný parobok. „Ako ma teší môcť sa pozhovárať s bratmi spod Tatier! My tu sme vždy šťastní, keď máme medzi sebou takých milých hostí. V Tatrách, myslíme, že sa kryje niečo, čo sa inde vytratilo. Čo to bude? Možno duch predkov. Našiel v nich útulok, keď v našich otvorených poliach pustošili búrky a ničili, čo ostalo v nás starej zachovalosti a slovanskej rýdzosti. V nich bude naša samorastlá duša, ako ju vyhnali z veľkých zástupov, ktoré rozohnali po svete. I prúd života obrusá pôvodné krásy, najmä keď sa rúti veľmi prudko. Pozrime do horských riav: v nich nájdeme otlčené, ohladené skaly od prúdov, niektoré ani už nerozoznať, prúd sám ich obliekol do akéhosi klzkého nánosu a nasadil na ne machu…“

Počúvali všetci veľmi pozorne hlavného radcu. Mocný úradník na úrade mestskej bezpečnosti stal sa kazateľom, hlása veci predivné o záhade Tatier. Lukáš Blahosej hľadel naňho vo vytržení; oči, ktoré by boli niekoľko ráz odskočili k výšinám, pripili sa na jeho ústa. Čakali a divili sa, ako tečú z nich sladké zlaté slová.

„Hovoríte veľmi pekne o našich Tatrách!“ zvolal oduševnený. Prezeral si ho obstarného, v tmavosivkastom kabáte a čiernej šatôčke okolo hrdla, s rožkami na bokoch pod končitou bradou. Dvíhali sa hore-dolu, ako sa brada hýbala pri hovorení. Chlp šedivejúcich vlasov, prehodený cisársky nad čelom, tiež sa kýval, hoci nie veľmi, hore-dolu. Vyňal škatuľu z krídla dlhého kabáta, klepol na vrcheň a podával naokolo. Naostatok vzal si i on do štipky a potiahol pachtivo milú vôňu. Sivé oči behali dobroprajne z jedného na druhého.

„Ako dobre padne počuť, že tak pekne zmýšľate o nás!“ Nemohol odolať. Podal mu ešte raz horúcu ruku a stískal v nej trochu studenú, suchorľavú starého pána.

„Tu všade natrafíte na samých vlastencov, úprimných bratov.“ Pristúpil bližšie k nemu, hovorí mu tichučko: „Nájdete ich po troche po úradoch i po kanceláriách. Nenazdali by ste sa. Úprimné vlastenecké duše, ktoré len ako mimochodom odkryjú závoj zo svätýň. Musia dávať pozor,“ žmurkol naň v porozumení, „lebo okolnosti, okolnosti…“ Pozrel k nebu a pokýval hlavou. „Koľko ráz musíme čušať, keby bolo hovoriť, kričať. Viete, aké sú to bôle? Nemé žiale najťažšie. Váľa ich na nás systém. V nich sú jeho korene, v nich rozrastá a tučnie. My, jeho sluhovia, stoneme pod ním, chradneme.“

Aké to reči v ústach vysokého úradníka? Ako bude tým malým? Pozeral naňho súcitne. Skutočne vychradnutá krkoška: duša chodí do nej spávať. Ale sa i zaradoval. Kde sa až prebila spravodlivá vec! Aké divné, záhadné cesty: podjedá systém v samých jeho koreňoch. Dokedy vydrží ešte hore koncom?

„A vy z Nemecka!“ pokyvoval hlavou vychradnutý. „Bolo ťažko v cudzom mori: neuzrieť nikoho zo svojich toľké časy!“

„Bolo nás ešte niekoľko v Halle. Teraz nás nepúšťajú do Jeny: všetko ide na Fredericianu.“

„Bolo hádam i Rusov a Srbov?“

„Málo.“

„Poliakov nebolo?“

„Ich nevídať. V Poľsku vrie. Tam už kvas národného povedomia a slobody pohýbal všetky vrstvy. Zatíchli i múzy. Mládež, miesto do školských stolíc, vychádza na pole činov. Ktorých vyhnali z domu, idú, kde je viac slobody, nie do Nemecka. V Anglicku a Francúzsku im je lepšie. Zlatá sloboda i cudzinu pozláti.“

Pán Wuth prikyvoval. Riekol ticho: „Sloboda, sloboda, krásny kvet! Kedyže skvitneš v našich poliach? Utiekla od nás i od susedov. Pustnú naše kraje. Veru, Metternichov systém, tatranský sokol, zaľahol ťažko, dusí nás ako mora. Kliatba doby. Hustý čmud tiahne sa nad nivami, zahatal slobodné výhľady. Zádušlivý kúr nedá sa preraziť horúcim plameňom ani vo vašich Tatrách, ani v tých šírych poliach.“

Lukáš Blahosej bol rozrušený. Obstarný človek, ale v ňom varia city horúce. I v Jankovi Chlebnickom sa pohýbalo, čo býva predsa pod pokrývkou. Priblížil sa k nim, aby mu neušlo ani slovo. Hlavný radca zbadal jeho záujem. Položil mu suchorľavú ruku na plece. „Trpezlivosť, tatranskí bratia, prídu ešte časy…“

„Systém padne?“ opýtal sa Janko.

„Ak sa kníše, ja ho veru nepodopriem,“ zasmial sa chutne, až blysli žltkasté zuby. Ale hneď, akoby sa bol spamätal, stiahol ústa do gombičky. Pohrozil im prstom a zvážnel. „Do tých čias rozum! Systém rozosial dôverníkov po mestách, dedinách, po cestách a hostincoch. Hádam budú i tuná,“ zobzeral sa bojazlivo. „I zaobchodiť budú, podchytávať. Ukazovať sa ako veľkí vlastenci. Rozum, bratia, nesadnite im na lep.“

Lukáš blahosej zvážnel, mal odhodlanosť v tvári. Nech sa nebojí oňho. Má výstrahu od dobrého priateľa, nedá sa chytiť.

„Výkazy a papiere majte na mieste, najlepšie hneď pri sebe. Máte ich tu, nestratili ste dačo? Prepáčte; viem, čo sa robí, preto vás vystríham.“

„Ja ich mám tu!“ položil si Janko dlaň na prsia, kde je bočné vrecko.

„I ja!“ Lukáš Blahosej sa tiež búšil na prsia povedome, ale sa zmiatol. Kde mal ruku, bolo prázdno. Pozreli naňho, čo sa stalo. Tu sa len zasmial. Ostali mu vo Forgelte, v iných hábach. Preobliekal sa v náhlivosti. Ale ich zavrel do truhly, pamätá sa dobre. „Kľúč je tu!“ Ukázal im veľký kľúč: pristal by do uličnej brány.

„No veď tak!“ vydýchol si pán hlavný radca.

V dvorane všetko stíchlo. Mladý pán s bielo-červenou kokardou, najskôr z výboru, prednášal báseň baróna Villaniho[56]. Pán hlavný radca sa vytratil do prednej, prešiel a nakukol do jedálne. Z chodby, kde už nebolo ani pánov s kokardami, pristúpil Bosý. Pozrel významne na ujčeka.

„Bolo rúče?“ spýtal sa ho ujček.

„Nepovedal slovo,“ oznamoval Bosý. „Vie, čo ho čaká.“

„Nie je to sprostý chlap. Vie sa držať,“ uznal i pán ujček. „Teraz si už ako v úrade: vykonal si jednu robotu. Ešte ťa čaká jedna. Obracaj sa, môžeš prísť, keď začnú tancovať. Zatancuješ si.“

Bosý pokrútil hlavou. Zachoval si, čo mu povedal opatrný otec. Ujček sa uškrnul. „Pozdejšie nebudú toľký pozor dávať. Povykrúcaš ich. A potom — veď bude i úrad dnes-zajtra. Usiluj sa. Píš mame, že čo sa vlečie — neutečie. Pozdrav ju odo mňa i od ujčinej. Budú tam čakať, čo je s tebou…“

Bosému predstúpil dom pred oči. Naozaj čakajú. Otec jednostaj, či sa vráti. Vypisuje mu o mlyne: chcel by ho zapriahnuť do gazdovstva, keď sa v školách nepreukázal. Že by sa mu zišiel; neraz vraj nevie, kde mu hlava stojí: či skočiť na mlynicu alebo do poľa.

„A teraz počúvaj.“ Poslal ho na úrad: s Donátom pôjde do Forgeltu po truhlicu pána Krasoňa. Donát už vie, ako sa to robí. Truhlicu donesú na úrad.

Bosý sa zamračil: ísť robiť, čo sa nepatrí.

Ale ujček ho tíšil. „V službe neraz príde urobiť, čo sa nepatrí. Služba u jeho kniežacej milosti je taká. Nevyberaj. Dakedy je i zábavná. Kto chce mať úrad, musí sa k nemu prehrýzť…“

Bosý nemal čo povedať. Vrátiť sa domov? Ako nechať tu Bertu Hostislavu? Alebo sa jej zriecť. Vedel, že by sa jej nemohol zriecť, hoci z domu, vrátil by sa znovu.

V hlavnej dvorane sa urobil pohyb. Zas odbavili jeden bod programu. Čochvíľa sa skončí prvý diel, príde rad na tanec. Ak sa do tých čias nevráti, Berta Hostislava bude chcieť tancovať. Bude sa zabávať znamenite bez neho. Či bude myslieť naňho, ako on na ňu celý deň a celý večer? Či pomyslí, že obozretný otec ho odohnal. Ach, ako mu je zle na ňu myslieť jednostaj; nebude nikdy sám svoj. Bude ho mátať vo dne v noci. Vo veľkej úzkosti sa vybral, kde ho poslal ujček. Odbaví sa, bude mať kedy mať sa okolo nej. A, čo najviac značí, dostane úrad.

Pán hlavný radca sa usmieval, ústa do gombičky, poťahoval tabaček. Chlapca ľahko držať v hrsti, keď vieš, čo je v ňom hlavná vzpruha. Nuž lásčisko! Ale nemal kedy rozvažovať. Do prednej sa vrátil tiež z dvorany územčistý, plecitý chlap v žltkastom kabáte. Hrubý golier nepriliehal najlepšie, krídla nemali zručný strih. Gombíky boli ani šajba[57]. Čižmy, hoc nie veľmi veľké, mohli tiež zavážiť. Vlasy trčali sem a ta, hoc sa dosť prihládzal, najviac dohora. Brada išla dookola, robiac tmavý rám okolo oholenej tváre a ligotavej brady. Má za ruku chlapca hádam desaťročného. Podarený šarvanec! Vlasy mu už trčia, ako otcovi, do neba, ibaže sú plavé, skoro ako ľan. Tvár má širokú. Pod mocným čelom pozerajú smelo sivé oči; hneď sa obrátili k obstarnému pánovi v prednej. Postavy je veľkej na svoj vek, ale nie toľkej, za ktorú ju mal čižmár a krajčír. Hádam mysleli, že šaty potrvajú, kým šarvanec nenarastie.

Ťahá otca za ruku, najviac azda, aby nešiel k chudorľavému; ale otec sa rozkročil, nedá sa a pozdravil pána. „Pekne vítam u nás, pán hlavný radca.“

Pán sa usmial veľmi prívetivo. „Vy tiež tuná, majster?“

„Vari by nemal byť, pán hlavný radca?“ V izbe zdudnelo od jeho mocného hlasu. „Ani keby klince padali z neba. Tam máte i našu pani mamu. Tam je pri Beznožkovcoch. A tento mi nedá pokoj: že vraj doviesť i Marienku. Nechali sme ju doma, ale on nedá pokoj: že vraj po ňu.“

„Pekný chlapec!“ Natiahol ruku pohladiť ho po chlpatej hlave. Prišli mu pod dlaň pačesy, mohol by ho za ne obesiť. „Bude vlastenec!“

„Bude!“ sľubuje otec. „Hlava ako otcova: tvrdá kiahnica.“

„Len ako sa mu chce po pani matkách. Moji spia dávno ako v oleji.“

„Keď je beseda! Rátal najprv dni, potom hodiny!“

Pán hlavný radca pokyvuje hlavou. Aký rozum u chlapca, aký cit! Otec rastie od radosti. „Vlastenec bude, vlastenec. Teší ma, majster Chvojan.“

„Nech len bude: zídu sa nám, ale ozajstní, nielen na jazyku. A mňa teší, že sa pán hlavný radca ustával medzi nás.“ Povedal, ako myslel. Chcel narážať na jeho nespoľahlivé vlastenectvo? Nebadať pri ňom bočnej myšlienky, iba silu. Ona sedela v mocnom zdravom tele, v duši, ktorá sa prebudila a pachtila za svojeťou a dobrom. Ale pán hlavný radca nechcel byť kadejakým vlastencom. Odvolal sa na city, na krv, ktorá nie je voda. Ťahá k svojeti…

Majster prisvedčil, jednako ho ťahá chlapec, ledva sa mu môže vzoprieť. Ale mu prišlo na um, že sa chystal dávno pozhovárať s pánom hlavným radcom.

„Skrze tie plechy, čo som premenil do dverí,“ oznámil mu. Hoc ho zurvalec ťahal, priblížil sa ešte trochu a tichšie doložil: „I kľúčov dakoľko čo som urobil, päť či šesť na truhlách. Máte moc kufrov a kľúče z nich sa vám dievajú kdesi.“

„Zapotrošia sa, majster, pri deťoch! Uprac, ale vyňuchajú predsa. Nuž vám nezaplatili! Ohláste sa po tieto dni. Fanka sa už postará…“

Majster sa škrabe za uchom: akosi ho netešia sľuby. Bol u pani radcovej viac ráz, ale ona vždy len: ,Môj to už napraví!‘ Do kancelárie k pánu hlavnému radcovi sa nedobyješ pre stráže. Tak nie plechy a kľúče len tak stoja. A darmo robiť nedochodí ani pánu hlavnému radcovi.

Pán radca videl uňho nerozhodnosť. Položil mu ruky na plecia.

„Len vy príďte, Fanka sa už postará…“

Majster odišiel s chlapcom a krúti hlavou, kde ho nevidia.

Veď na to je, aby sa i pokrútila dakedy. I hundre, ale pre seba. „Veď sa postará. Najskôr na starého Vida…“

Pán hlavný radca utiera si čelo. ,Fanka, Fanka,‘ myslí si a krúti hlavou, tiež aby nikto nevidel. Veď si mi postlala. Dobre si mi zasekala cestu. Bol zronený. Vošiel do jedálne a sadol do kúta, za ker myrtový. Počul, že sa ktosi blíži do prednej; nechcelo sa mu s nikým zhovárať.

Do prednej vyšiel z dvorany pán Beznožek. S ním šiel Záberský, vysokého čela, jasných očí, ktoré akoby videli do diaľok, za steny tohto domu.

„Mal by veľkú prosbu na vašu veľhlasnosť,“ bolo čuť mocný hlas pána Beznožka.

Záberský pozrel naňho, akoby mu chcel povedať: ,Von s ňou!‘ Nechcel slová márniť na daromnicu.

„Neviem, či ráčite poznať môjho Krištofka?“ spýtal sa ho.

„Synčeka? Vídam ho pred domom. Podarený chlapec.“ Hlas mu bol čistý a zvučný. Hoc hovoril ticho, rozliehal sa ďaleko. Kliesni si cestu i ta, kde by ho neboli chceli pripustiť. Keby ho bol podvihol jeho majiteľ o stupník-dva vyššie, bol by opanoval razom prednú i veľkú dvoranu. Všetci by zatíchli a počúvali, čo ten hlas hovorí.

Pán Beznožek vypučil prsia, natiahol vestu na bruchu. Náruživé oko hádzalo iskry. Človek, na ktorom si zakladá celý národ, chváli jeho syna. Ktovie, čo nevykvitne z neho? Možno má už vyznačené popredné miesto medzi budúcimi výtečníkmi, vodcami. „Má vraj dobrú hlavu,“ rozpráva natešený otec. „Ale profesor gramatiky vraví, že by sa ho zišlo potískať, kým príde do koľaje. Nuž čo vás ja učiť: vy viete lepšie tie veci odo mňa…“

„Či ti ho nemôže vziať profesor na starosť? Je v gramatike?“

„Prvý rok, ale vraj — nuž ťažko vraj, ako … že je vraj mladý…“ Pán Beznožek sa zajakal, i zapýril sa ani panna. Len prvej si zastrčil pochvalu s pýchou a teraz hm, vytrč nahotu.

Záberský zbadal otcovské zahanbenie. Mal hladké ruky, môže ho pošianať; načo ťahať z neho celé vyznanie? Vybral si, že Krištofko neprejde. S tým koniec veci. Neprejde toho roku, prejde o rok cum laude[58], alebo aspoň prima primis.

Ale pán Beznožek bral veci z iného konca. Keď sa veci pretriasajú, teda nech — ale ako svedčí. „Bol som mu ho dával, či by ho nevzal do výrobku. Ale on takto-onakô. Začať vraj od a b — ab. Nuž nie hodiny potískať ho, ale výučba, výchova, čo ja viem z tohto kraja. Vyhľadáva vraj veda. Vidieť, prežúva a vypľúva: kála vlasy. Chce mi ho nebodaj vysotiť z cesty umenia a vedy. Pomyslel som si hneď na vašu vychýrenosť. Či by ste mi ho vy azda trochu, takto…“

Zľakol sa Záberský. Položil ruku na životné dielo, bol práve najlepšie vypracovaný. V ňom je celý záujem, všetky sily, starosti i láska. A tu vraj deliť to všetko napoly, pýta cele postranný človek. I to pre syna, ktorý sa hádam zahrúža do gramatiky ako mechúr do vody. Ach, vo všetkom to ide takto. Nechcú mu dať budovať, čo zamyslel. Vystíhajú od neho tu to, tu onô, čo by iný, zbytočný chlap ľahko odhajduchoval. Tak i tohto chlapca prečo by nemohol vziať do perhelu i rechtor, len nech vie trochu ,canis tua mater‘…

„Povedal by od srdca, že veľmi vďačne, čokoľvek: ale musím doložiť, že som v práci, ktorá zaujala všetok čas a schopnosti…“

Nuž áno, práca je práca, ale zas nehorí nad hlavou. Starostlivý otec sa usmial, lebo našiel spôsob veci. „Uštipneme kúsok tu, kúsok inde. Vždy môže zbudnúť hodinka, i dve…“

Zarmútila sa jeho slovutnosť. Vidno, hovorí jazykom nezrozumiteľným starostlivému otcovi. Ktorý starostlivý otec nedá za pravdu starostlivému otcovi? Veď i duševná práca v kruhu starostlivých otcov znamená málo alebo nič. Či pán Beznožek môže tušiť, že Záberský je pri nej i vtedy, keď nesedí nad ňou, ale ide do ciene narúbať triesok, alebo poliať priesadu v záhrade? I obchodník musí myslieť o svojej veci deň i noc, nezatvára dielňu večerom ako majster alebo tovariš až do zajtra rána. Tak sa jeho slovutnosť odhryzala. Starostlivý otec zas držal vec ako v hrsti. Bol si ju rozvážil dopodrobna. I predvčerom povedal žene, že túto starosť im sníme z hrdla jeho slovutnosť.

Ale videl, že jasné oko Záberského nehľadí jasne. Zarmútilo sa, akoby sa chcelo schovať. Tu i on sa opásal iným odením. „Veď hodiny sú na to, aby sa dávali. Náš vychytený Palacký[59] tiež dáva hodiny šľachte o zriadení kráľovstva českého v minulosti, hoci, neborák, vie, že jeho naučenia pôjdu jedným uchom dnu, druhým von, ak vo Viedni budú nosom krčiť. Dáva nám znať tu i tu, že reči sa hovoria a chlieb sa je a že nebude zo psa slanina. Naostatok z vysokej šľachty nebude chcieť odvisnúť ani jeden za národ. Keď on, reku, môže učiť ich, ktorí si nevážia jeho náuky, prečo by jeho slovutnosť pán Záberský nepodučil chlapca poriadneho mešťana? Veď vo vlastenectve sa nezľaknem ani pred vysokou šľachtou.“

Pán hlavný radca počul vo svojom kúte tieto slová. Mihlo mu v hlave. ,Mám čertovský úrad, neraz by sa vďačne vstrčil do myšej diery. Ale nech som dobrý, ani úrad vychýrených ľudí nie je najlepší. Nech jeho slovutnosť chytí rozum do hrsti, ako sa vysekať…‘

Jeho slovutnosť pohladkala starostlivého otca. Nezišlo jej vraj nikdy na um prirovnávať jeho vlastenectvo k citom jasných urodzených pánov.

„Môže mať v inej veci prednosť vysoká šľachta pred inými,“ vypučil prsia pán Beznožek. „Čo sa týče nákladkov, ja môžem platiť ako ona. V tom neskývražíme. Za prácu plácu.“ Tu jeho slovutnosť tíšila ho dlaňou. Nepochybovala o jeho štedrote a majetnosti. „Zachoval som si,“ pokračuje starostlivý otec, „z reči doktora Obušteka od onehdy, že keď sa nevedomosť a vrodená surovosť zamúli bohatstvom, národ upadne, už sa neschápe k povedomiu svätých povinností. Zhovädí sa vraj horšie, ako keby bol ostal trčať v rodnej biede a poriadnej chudobe.“

Jeho vysokoučenosť zastala. Slová starostlivého otca ju zhákli. Hádam sa i odlúčila na chvíľku od pilnej práce, ktorej posvätila život. Vidno, vyplatí sa byť rozsievačom. Pilný doktor Obuštek len pohodil kdesi svoje zrnká: padli do neobrobenej prapôdy starostlivého otca, a hľa, vzišli. Hádam kynie z nich i žatva. Začala prisvedčovať veľmi tuho a počúvať veľmi pozorne, čo mešťan hovorí.

„Mám čosi blahobytu,“ vypučil skromne prsia. „Začínam cítiť, ako zavadzia nevedomosť a surovosť, keď prídeš medzi ľudí. Chcem potisnúť potomstvo o stupeň vyššie. Naoko sme ta ešte, nosíme sa ako vo vyššej spoločnosti, i pootierali sme sa o ľudí. Ale kôra sa pripiekla tuho. Ja ju sotva zlúpem, ale môj syn, ak bude na dačo, už ju nebude nosiť. Musí ju vyzliecť, obliecť čo ako, iný kroj. Ak ostane pri obchode, bude človek na mieste, musí byť vlastenec najprv, všade medzi prvými.“

Pán hlavný radca mal videnie. V kúte pri ňom stojí kniežacia milosť, počúva pilne, čo vraví pán Fabián Beznožek. Práve sa chystala kopnúť nohou do kopenca, ktorý si zniesli mravce. Ale tu sa začala škrabať za uchom, a pozerá si na veľmi subtílne črievičky o tenkých podošvičkách a pobrala sa do hlavnej miestnosti k halenárovi, či by nepožičal svoje čižmiská. Boli by hádam súcejšie na tú robotu. Natiahol sa pán hlavný radca a pozrel špárou do prednej. Videl, že jeho slovutnosť nemá také chladné, jasné oko ako obyčajne. I hlas sa prifarbil teplotou pri slovách: „Pekné úmysly. Nezvyšuje mi čas na hodiny, ale pohľadám čo ako.“ Dal mu ruku a dodal: „A čo by prišlo zanedbať prácu. Na túto vec musíme nájsť času, kým neopľasne horlivosť. Ja som hotový kedykoľvek…“

Pán hlavný radca zdúpnel. Tak zanedbá radšej svoje dielo? Či odhodí nesmrteľnosť, slávolesk za babravé rechtorské remeslo? Či bude fušovať do roboty rechtorom a profesorom, ktorých na to ustanovila krajina? Zas mu zišlo na um: Nám je všakovak poradiť si s pánom Beznožkom: čo si počne budúci hlavný radca, keď bude mať do činenia s Beznožkom, ktorý vyšiel spod ferule tohto rechtora? Usmial sa, rád, že vtedy nebude v úrade.

„A vy sa môžete spoľahnúť zasa na mňa. Stál som za národ i dosiaľ.“ Jeho slovutnosť prikývla, že vie, ako sa drží pri meste i pri granátnikoch. Neštíti sa ani zbierok na jednu-druhú vec: i zbiera, i dáva. Všade pýtajú, všade otvárajú nové podujatia. „Dievka poslúcha Vlastimilu. Musí vyjsť na jej kopyto.“

„Zo syna vám vykrešeme vlastenca,“ sľubuje jeho slovutnosť.

„Koľko platí gróf Mostecký za syna, môžem i ja platiť.“ Jeho slovutnosť hýbe rukami. „Môžem, mám skadiaľ!“ Udrel sa v prsia. „Viac mi prichodí platiť, bude s ním viac roboty, ak je tak, ako vraví prefekt[60]. Ešte viac, lebo mu vštepíte vlastenectvo. Od toho u grófov bočia…“

„Pousilujeme sa i bez pláce.“

„Keď tak, nuž ďakujem za lásku,“ zvolal starostlivý otec. „Keď nechcete za vlastenectvo dôplatku, odslúžim sa. Jeho jasnosť knieža Hlinský dalo na Maticu tisíc striebra: dobre, nechcem ho uraziť, odhodilo by sa ešte od nás.“ Jeho slovutnosť istí, že by sa azda neurazilo, ale pán Beznožek bojí sa veľmi jasného pána. „Nedám viac ako sto, ale dám každý rok po toľko aspoň za desať rokov.“

Jeho slovutnosť uveličená stískala mu ruku, že na dnešný večer vraj nezabudne ľahko. Pán Beznožek sa zas rozopäl; chcel obľahčiť robotu, aby nepadla veľmi na obtiaž jeho dielu. Kde nestihne sama jeho slovutnosť, musí sa postarať o súceho zástupcu. Tu si jeho slovutnosť vydýchla a chcela ísť do hlavnej dvorany, ale pán Beznožek mal ešte sťažnosti. Záberský čakal, akoby ho bol polial studenou vodou, čo to zas bude.

Tu sa dozvedel, že vlastenectvo je reťaz. Len hľadieť, aby ohnivá boli z najlepšej ocele. Dlhá je už, len ohnivá treba vyberať, aby sa netrhali.

„Zavaríme ho každé láskou a dôverou k svätej veci,“ radí jeho slovutnosť.

Ale pán Beznožek chce mať spoľahlivú oceľ. Darmo zavárať kadejakú liatinu. Čert ju vezme, keď by mala najväčšmi držať. Nuž neprijímať kadekoho: nech idú hľadať sebe roveň. Jeho slovutnosti začalo byť ako nahému v tŕní, ale pán Beznožek stál na svojom. Jesto ich, nesúcich, vyše práva. Hneď tam k nemu si prisadol Martin Chvojan, kováč a či zámočník. Doviedol so sebou nemóresného chlapčiska. Nechybí len nákova a pucka. Jeho žena sa prikmotrila v šatke, akoby bola v dákej Lehote na priadkach. Sedí tam pri pani Kristíne. Beseda je beseda, nie cechovská hostina. Čo povedia páni z vysokého gubernia, alebo oficieri a vysoká šľachta, keby videli taký neporiadok? Len mu ruky pozrieť!

Pán hlavný radca sa chichotal. Akože! Vlastenectvo sa roztiahlo, kde ho prvej nebolo. Donieslo na dlani bratstvo, rovnosť pred tvárou spoločnej matere, vlasti. Široké vrstvy sa ulakomili, že pri vlastenectve zadovážia bratstvo a rovnosť i v spoločnosti. Tak mnohí prišli pod zásterou veľkého vlastenectva odniesť si výhody spoločenskej rovnosti a bratstva. Čerta by slýchal majster Chvojan, alebo drevár Matej Chvojka, keby nemohli mať pri ňom práva stisnúť ruku jeho slovutnosti Jozefovi Záberskému, alebo zemskému advokátovi Otokarovi Šiškovi.

Jeho slovutnosť mala všetkého po troche na jazyku. Najprv: či už zabudol, odkiaľ prišiel do mesta, že nosil čižmy a kabát skoro ako syn majstra Chvojana. Potom: že len pred pár rokmi, keď prišiel raz sused Antonín Beznožek a jeho manželka Kačenka do mesta na sv. Jána Nepomuckého, doniesol synovi v košíku masla, tvarohu a syrčekov, stará pani Kačenka zasa päť funtov páraného peria na duchny a buchát. Sused nosil kožené nohavice a pani mama bola ešte v oplecku. Aké mali ruky, jeho slovutnosť ich neprezerala, ale vie, že boli tvrdé dlane, sedliacke. Ale nepovedala nič z toho. Tieto veci sa nerady počúvajú a nerady sa spomínajú, čo bolo prvej. Najmä ak bolo všakovak. Povedala mu niečo iné. „Mnohovážený vlastenec, uznávam, že v našej spoločnosti nie sme vyberaní ako v iných spoločnostiach vyšších alebo vysokých stavov.“ Pán Beznožek prikývol, že veď to je ten beťah. Ak chceme vyvýšiť národnosť pred inými, ukážme im, že sa skladá zo samých pekných, poriadnych ľudí. „Ale zas uznajte,“ pokračuje jeho slovutnosť, „že čierne ruky, biely chlieb. Neškodilo by tiež uznať, že nás je veľmi málo, nepriateľov zasa veľmi moc, a že by sotva škodilo, keby sa chytili dovedna biele a mäkké ruky s čiernymi a mozoľnatými, i pri zábave, i pri práci na národa roli dedičnej. Naostatok všetci sme svoji a dosť rovní; najmä od tých čias, keď nám panstvo po jednej nešťastnej bitke[61] zlapali a pokrátili o hlavu; tých, čo nezlapali, rozprášili po svete. Tak nás urobili všetkých rovnými, podobali sme sa jeden druhému ako vajce vajcu, lebo nám všetkým nebolo najlepšie. Od tých čias sme síce popretekali jeden druhého, jeden majúc viac od druhého, alebo bývajúc jeden v krajšom dome ako druhý, ale zasa rozdiel nesiaha tak ďaleko, aby nebolo vidno na nás, že jablko nepadá ďaleko od stromu.“

„Veď už, ale čo povedia vrchnosti a vysoká šľachta, keď nás tu nájdu, pomiešaných všakovak.“

„Nemajú čo poveďať,“ tešila ho jeho slovutnosť. „Privyknú i na pomiešanosť, len nech začnú chodiť medzi nás. Ja zo svojej strany držím, že je nám hoden toľko majster Chvojan ako knieža Hlinský alebo gróf Mostecký, lebo je cele náš. Náš národ je dosiaľ z ľudu, a preto sme jednakí.“

„Len by sa obriadili!“ zvolal pán Beznožek. „Mohli by sme byť vlastenci, i keby sme sa učesali.“

To už uznala i jeho slovutnosť, hoc často nieto sa kedy preobliekať a cifrovať. „Ale ja som práve myslel na niečo potrebnejšie,“ zverila sa mu jeho slovutnosť. „Na jednu veľmi veľkú miestnosť. Veľmi by sa nám zišla.“ Že je najhoršia ani táto. Len vlani ju vyriadili. Nateraz stačí. Ale jeho slovutnosť pokrútila hlavou. „Nie takáto. Omnoho väčšia, slávnostnejšia. Ja by do nej chcel zhrnúť všetkých našich: bohatých i chudobných, oblečených veľmi pekne i veľmi nedbale. Ešte i otrhaných, sluhov a slúžky, i tých, čo neslýchali o národe a povinnostiach, ktoré majú k nemu a vlasti. Viete, chcel by im urobiť besedu, aby všetci boli na nej, hovoriť k nim tak, aby moje slová prenikli do ich srdca a osvojili si ich. Vtedy by pozrel na svoj národ, zhromaždený na hŕbe, a cítiac, že sa všetky srdcia zapálili za jeho budúcnosť, nedbám, hoc by ma boh i povolal k sebe, lebo by bol istý, že môj národ dosiahne, za čím všetci túžime. Bol by zas i veľmi veľký, mocný a slobodný…“

„Tak by celá vlasť bola odrazu beseda?“ zadivil sa pán Beznožek.

„Veru tak; vlasť by sa premenila v jednu dvoranu. Čo by sme boli v nej, všetci by sme sviatkovali spoločne.“

Pán Beznožek zdúpnel: všetci na hŕbe, čo hovoria našou rečou. Keby každý dal len groš, koľko vriec peňazí by sa zišlo na hŕbu! Viac, ako keď sa skladajú vlastenci po desiatnikoch alebo i dukátoch.

,Nože, no!‘ pomyslel si pán hlavný radca v kúte. ,Sloboda, sloboda: na to vychodia všetky sny.‘

Pán Beznožek sa spamätal chytro z prekvapenia od veľkej besedy. On je skromnejší. Nebol z najväčších činiteľov. Kto by ho spozoroval na všenárodnej besede? Bol by ako zrnko piesku na brehu rieky.

„Ja sa nepodoberám zariadiť všenárodnú besedu. Nemám na ňu miestnosť a neviem, či by mi prišli všetci na ňu. Ale by nedbal zvolať priateľskú schôdzku vo vinici za Bradovskou bránou. Na ňu sa osmeľujem povolať vašu slovutnosť, ak nás nezohrdíte.“ Pozeral naňho skoro so strachom, čo povie. Jeho slovutnosť pristala, hoc nechodila priam často po kratochvíľach, čakajúc na splnenie sna o veľkej besede. Len vedieť, z akej príhody. Hrozno ešte nebude. „Ani nebrnie ešte,“ oznámil mu pán Beznožek. „Ale vystavil som búdu: bude výletík medzi priateľmi.“

„Otvorenie búdy!“ zaradovala sa jeho slovutnosť. „Odkedy som nebol v poli pokochať sa v božej prírode…“



[53] Podľa zistenia J. V. Ormisa ide o omyl sprostredkovaný Jánom Slávikom, ktorý Tyropolis (Kežmarok) považoval za Turie Pole.

[54] (z lat.) obežný list.

[55] vymyslené meno.

[56] Drahotín Villani (1818 — 1883), český básnik, autor spoločenských piesní, ktoré vyšli v zbierke Lyra a meč (1844}. Najznámejšia bola sentimentálna pieseň Zasviť mi, ty slunko zlaté.

[57] (z nem.) cieľ, terč, ozdoba.

[58] (lat.) s pochvalou… dobrý (prospech).

[59] český historik František Palacký (1798 — 1876) bol od r. 1819 vychovávateľom (napr. vo Viedni a na veľkostatku pri Komárne). Roku 1823 prišiel do Prahy, kde ho poverili vypracovaním rodopisu Šternberkovcov. Neskôr sa stal archivárom. Jeho najväčšie dielo Dejiny národu českého v Čechách a na Morave vychádzalo v r. 1848 — 1876. Najprv ho začal písať po nemecky (1838), potom prvé zväzky preložil do češtiny a ostatné napísal už po česky.

[60] (z lat.) študijný prefekt, dozorca v internáte.

[61] po bitke na Bielej Hore 8. novembra 1620.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.