ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oni o vlku, a vlk predo dvermi! Prišiel k nim Lukáš Blahosej a Záberský. Jeho jasné sivé oči pozreli na Chlebnického, o čom rokoval s čiernookou. Vyrozumeli, že o niečom dôležitom.

I on sa zhováral o dôležitostiach s Lukášom Blahosejom: čo zamýšľa, akú si dráhu vyvolil. Že učiteľskú. Na akej škole? Že ako sa trafí: nedostane sa veľmi vyberať.

„Ja myslím, o miesto nebude núdze. Stredných škôl máte hodne, profesorov treba.“ Záberský mal pravdu. Bolo i Slovákov dakoľko na lýceách a gymnáziách. Ale teraz ich neradi berú. Patronáty škôl znášajú pre nich preháňania od maďarských prepiatcov, že si dajú vo svojich školách šarapatiť od Slovákov. Preto sa patronáty štítia brať Slovákov. Záberský to nechápal. „Máte predsa autonómiu v škole a cirkvi^[124]. Taký patronát je pánom vo svojom dome. Nemá mu kto rozkazovať.“

Chlebnický sa len usmial. Ako mu zíde na um odvolávať sa na autonómiu! Ona bije práve najväčšmi Slovákov. Tu azda nevedia, že autonómiu zabrali si práve nepriatelia Slovákov. „To je tak,“ vysvetľoval mu: „Autonómia pomáha tomu, kto ju má v ruke. Mocnejší ju drží v ruke ani bič šibať slabého.“

„Nemali ste si ju vypustiť z ruky!“

Dr. Obuštek sa tiež pripojil k nim, počúval. Keď zvedel, že Slováci stratili väčšinu vo svojom dome, rozhorčil sa. „Treba im ju vziať. To je babráctvo!“

„I babráctvo, ale nie celkom,“ bránil sa Chlebnický. „Autonómia je toho, kto panuje nad verejnou mienkou. A verejná mienka je proti nám. My jej nemáme a sotva ju budeme mať kedy.“

„Veď to je hák!“ smial sa doktor Obuštek. „Treba sa pasovať o ňu, zabrať ju pre seba!“

Chlebnický sa smial. „Keby to len tak bolo siahnuť rukou a brať. Či je pohodená niekde? Treba ju kúpiť, verejná mienka je predajná, ako verejná neviestka. Od nepamäti sveta ju kupovali. V starom Ríme za pšenicu a hry v cirkusoch; dnes za rimštiaky a dukáty. Slováci sú chudobní, nemajú za čo kúpiť ten článok. Smrdia grošom a verejná mienka sa im škerí do očí.“

Záberský uznal, že chudoba je veľká choroba. „Hľadajte peniaze, budú kdesi. Zaklopte u kupcov, zemanov…“

„Čo si nepritiahnete zemianstvo?“ ozval sa i doktor Obuštek. „Pravda,“ zasmial sa, „ono nejde za Kralickou, a čo by mu zlatým jazykom hovorila.“

Chlebnický sa hniezdil. Tu je circulus vitiosus^[125], vohnali ho doň, Záberský i dr. Obuštek, a naháňajú ho. On sa búcha o ploty kruhu. Veď zemanov a boháčov má len ten, kde je moc, a nepôjde, kde je chudoba. Ako sa kto vzmáha, tak uskakuje preč, kde si môže nadobudnúť viac. Ostalo ich málo medzi nami, statočnejší a možno niektorí nerozhodní. Čakajú, ako sa vec obráti. Ak príde zle, uskočia i oni, kde ich vietor nebude biť.

„Bolo ich zaskočiť,“ vyčíta dr. Obuštek. „Váhajú, čakajú — znak, že by sa dali získať. Je v nich teda čosi, čo sa prihovára za vás.“

„Prihovára sa,“ uznal Chlebnický. „Hoc veľmi pošepky. Ale pôjdeme za nimi, čo ako. Chceme ich mať. Len by cesty neboli zarúbané! Tu treba kliesniť, rovnať chodníky a cesty. Chybia nám dobré noviny. Ale na noviny treba mať groša a groša, i súcich ľudí. Ľudí by bolo a bude ich čím ďalej, tým viac. Tu by bol hneď i náš Lukáš Blahosej. Iní sa chystajú na stredných a vysokých školách. Chytia sa do práce spolu s nami.“

Začal prichodiť do ohňa, i z oka šľahal oheň horlivosti. Nie, neuťahuje sa ani on, chce tiež pracovať. Čas beží, robota súri. Málo ich je, málo, ktorí sú kvasom zodvihnúť a prerobiť nehybnú ťažkú hmotu…

Okolo nich sa začala zbierať hŕbka. Malá hŕbka pýta viac. Každý zbadal, hoci nerozumel, že v tej skupine sa radia o veľkých dôležitostiach. Záberský už dávno nebol na slove s mladými Slovákmi, a predsa pýta sa pozhovárať s nimi z času na čas. Ak nie pre nič iné teda aspoň kvôli tomu, aby vedel, čo sa tam u nich robí. Listovne sa také veci nedajú vybaviť, iba ak by listy boli obšírne ako ozajstné knihy. Ale ani tu nebolo miesta zhovárať sa. Podchvíľou prichádzali noví a noví. Pán Beznožek vítal, uvádzal a tľapkal. Nejedno plece bude pamätať na tento deň. Bolo najhoršie, že veľký vlastenec chápal cele dobre, že tieto rozhovory sa nemôžu zaobísť bez neho. Po každom vítaní vrátil sa k nim s poznámkou: „Odpusťte, musel som odbehnúť ako domáci pán, ale sa vraciam čím najskôr ako vlastenec.“

Tak prišla pani Blažena Belcová. Usmievala sa ako vždy, keď prišla do spoločnosti. Mala jednoduché tmavé šaty s červenkavými kvetmi, najskôr kúkoľa, ale z vystupovania poznať, že je v nej viac ducha, ako vo všetkých ostatných. Domáci pán šiel proti nej z nohy na nohu, bedrá sa mu vážili ľahostajne, podhadzujúc krídla sivého kabáta. I jej spomenul skromný príbytok, ale široké vlastenecké srdce.

„Taký skromný,“ poznamenala mu, „že by nebola ani potrafila, keby ma nebol napravil Slovák tamdolu.“ Obrátila sa k Chlebnickému a Krasoňovi: „Najskôr váš človek.“ Vysvetlil jej, že je to náš človek. Dávno vyzeral za ním a divil sa, kde zaviazol. „Našiel si kamarátstvo. Pomáha majstrovi Chvojanovi okolo brány.“

„A či je tu i majster Chvojan? Pozvali ste i jeho?“ zaradoval sa Záberský.

„Veď majster patrí medzi nás,“ ozval sa dr. Obuštek. „Ja viem povedať, aký je vlastenec.“

Záberský prisvedčil. Nepovedal nič, ale vedel celkom iste, že za robotu vo Svite nedostal ani groša.

Pán Beznožek sa urazil. Vynášajú toľme majstra a jeho vlastenectvo! Akoby neboli iní, prednejší. On dal na Maticu odrazu viac ako dvadsať Chvojanovcov. Ale prevládal nechuť. Zdelil skromne, že majster prišiel obíjať bránu: neskoršie obije i obloky a dvere. Prišiel dneska, lebo kedy indy by nestačil.

Belcová sa pobrala do búdy, k ženám. Tu ju zastavil dr. Obuštek. Červenkavá brada mu horela od slnca na ohorenej tvári. „Vzácna vlastenka, či už viete?“ Vyrozprával jej s rozhorčením, že Vlastimila ide na Slovensko. „Ide na nehotovú vec, naverímboha, a tu nechá ustanovu, ktorá kvitne.“ Či to slýchal ktorý človek?

Usmiala sa, jej živé oko pozrelo naňho, akoby posmešne trochu. „Prečo ju púšťate? Bola vám tu: čo ste ju nesputnali?“ Pozeral na ňu v neistote, ako ona považuje. „Banujete za ňou ako za učiteľkou, alebo za osobou? Ak len za učiteľkou, nemáte prečo. Učiteľkou neprestane byť, i keď ta pôjde. Za osobou máte ešte menej prečo, keď ste si ju nevšímali dosiaľ.“

Položil ruku na fúzy, skrúcal ich do rúrky a dumal. Ako to ona myslí? Veď to je divné, že banuje za ňou a sám nevie, či za učiteľkou väčšmi alebo za ženou. Dosiaľ vídal v nej len učiteľku a vlastenku. Stýkal sa s ňou často, jej osobu ani nepobadal, ale teraz, keď iný siahol na ňu, zaberá si ju nebodaj i ako ženu, strhol sa v ňom veľký nepokoj.

„Veď to je — to!“ začal horekovať. „Bol som nevšímavý, slepý. Teraz som prehliadol, vyčítam si, vyčítam trpko…“

Zasmiala sa. Bolo v smiechu čosi škodoradosti. Nebolo odkladať veci závažné, zanedbať, Vlastimila ako deva zasluhovala pozornosť. Kto ju nevidel, nech sa zhrýza, keď je už po nečase. „Ak veci zašli tak ďaleko,“ podotkla mu, „už ju sotva odhovoríte.“

Ako mohli prísť tak ďaleko? On nič nespozoroval. Iste preto, že práve vtedy ho zaujala Viola tricolor Brusensis, chodil za ňou po prielomoch a lúkách, dostať ju v kvete a zas i zaopatriť semiačko. Vtedy, vtedy sa prikradol Lukáš Blahosej, potmehúd, a odnáša si zriedkavý kvietok, aký už sotvakedy vykvitne na týchto nivách. Štepnica ostane opustená.

Belcová žmurkla naňho, mihla okom na jednu stranu. Dr. Obuštek sa obrátil a videl, ako sa blíži pán hlavný radca. Bol vyhriaty, rozopäl dlhý kabát orechovej farby; krídla sa mu trochu ovievali. Mašľa lesklej zamatovej šatôčky pomkla sa mu temer k samému uchu. Črievice sa zaprášili čosi, vidieť, prišiel pešky z domu alebo možno z úradu.

„Čo chce mezi nami?“ šepla doktorovi. „Že bol v besede, nerečiem. Poslali mu pozvánku do úradu. Ale sem, kde sme mali byť medzi sebou, neviem, kto ho volal.“

„Hľadajú, oňuchávajú,“ zašomral mrzuto, vyhrnul pery pod rúrovitými fúzmi, sivé oči zazerali jedovate. „Jeho kniežacia milosť sa trasie. Poľsko nedá pokoj. Roztrhali ho, pochovali a z hrobu ich prichádza mátať.“

Museli sa obrátiť vítať vzácnu návštevu. Ale on ich predchytil. Zďaleka sa klaňal spoločnosti. Jeho slovutnosti schytil koniec prstov uveličený, že má šťastie preukázať úctu pred veľkým umom. Prišiel k doktorovi pozdraviť veľkého priateľa ľudu a mládeže a pokloniť sa slávnej žene. Belcová sa mu poklonila ešte hlbšie.

„Mal som šťastie čítať vaše listy zo Záblatia. Posúdil som ich, ako môj rozum donáša, ktorý sa nedá mýliť od vašej skromnosti. Úsudok môžem zhrnúť do výpovede, že slovutná je ozdoba a pýcha našej písomnosti.“

Belcová sa poklonila znovu tak, že šírka šiat ledva vystačila na tú hĺbku. Doktor potvrdil, že v tom úsudku budú iste súhlasiť všetci čitatelia pozoruhodných listov.

„Len keby cenzúra chcela byť trochu milosrdnejšia,“ podotkla slávna žena.

„Nedorozumenie, najskôr nedorozumenie,“ zamumlal pán hlavný radca, zoberúc ústa do gombičky. „Ja si to vysvetľujem tak.“ Nemohol označiť bližšie, ako si to vysvetľuje, lebo sa priblížil veľmi slávnostne sám domáci pán. Pán hlavný radca musel predsa zaželať z úprimného srdca, aby mohol gazda s rodinou užívať mnohé roky tento milý útulok pri dobrom zdraví.

Pán Beznožek hľadal súce slová ďakovať za toľkú dobrotu, keď ho pán hlavný radca chytil za gombičku a potiahol na stranu. Skoro pošepky mu zdelil, medzi štyrmi očami, že má šťastie oddať mu pozdravy a dobré želania zo strany jeho grófskej milosti. Zasvietili náruživé čierne oči, klaňal sa a ďakoval zajakavo, že jeho grófska milosť pamätala naňho. Škoda, preškoda, že pán hlavný radca oddal odkaz vznešeného pána medzi štyrmi očami. Mohol ho vyhlásiť i verejne, on by sa nebol urazil. Trochu sa mu ochladila radosť, keď zazrel Jakuba Bosého. Ach, tie ošúchané háby, čaptavé črievice!

Dr. Obuštek bol veľmi vďačný gazda, ale sa mu zachmúrila tvár, keď zazrel podriadeného tam, kde je on. „Čo robí kisnička s nerastmi?“ spýtal sa ho sucho.

„Vybral som ich z nej a oprášil. Poukladal som ich na policu. Majster Brodúň mi povedal, že ma už netreba.“

I majster Brodúň si dovoľuje všeličo: osobuje si vládnuť i nad podriadenými. A to vždy popúšťa ich darebáctvu. „Máte tu niečo konať?“ Jeho hlas rezal ostro Bosému do ucha. Ani raz ešte nenaskočil naňho tak bezohľadne. Bol by ešte zniesol, keby bolo medzi štyrmi očami, ale dať sa znosiť nič po nič pred ženou, hoc nie je obyčajná, je veľmi ťažká vec.

Postavil sa mu i on, ako nikdy dosiaľ, kukla medzi lopatkami sa vypučila. „Mal by niečo konať,“ riekol i on ostro. „Prišiel som sa spýtať, či by nemohol dostať plácu. Potreboval by peniaze.“

Dr. Obuštek ostal ako stĺp. Vyvaľoval oči. Čo si dovoľuje nezrelé chlapčisko. „Opýtajte sa pri pokladnici, tam vás vyplatia.“

„Pri pokladnici mi povedia, aby pýtal od gazdu.“

„Tak pýtajte, ale nie tu. V úradovni.“

„V úradovni mi povie gazda, aby ho nevyrušoval, keď je v práci. Tak mu hovorím tu, kde nieto práce…“

„Dobre, dobre. Budeme sa zhovárať…“ Dr. Obuštek vyslovil to ako hrozbu, ale znela dosť naprázdno. Bosý tiež ju bral na ľahké vážky, poklonil sa a šiel k ženám. Dr. Obuštek ostal ako v dumách pred slávnou ženou. Pozerala naňho súcitne: ako mu podráža nohy surová próza, života! Z výšky ideálov hádže najväčšieho bohatiera do prachu, pripučí ho ani črviaka. Stisol päste a zašomral: „Ach, tieto mizérie! Kedy budeme môcť očistiť od nich naše vznešené podujatia?“ Myslel, že to povedal iba pre seba, ale ho i ona počula.

„Priateľ, iní sú tiež nie bez nich. Nám z národa role dedičnej sú už ako vezdajší chlieb, iba že nás nekŕmia, ale otravujú život a ochromujú vôľu…“ Slávna žena tiež pozerala kdesi do diaľky a snovala svoju smutnú dumu.

Pán Beznožek len čo sa oslobodil od pána hlavného radcu, hrnul sa k búde. Videl pred chvíľou, ako sa ta vkradol Bosý. Čo si myslí, parobok? Že ho raz doviedol do úradovne pána hlavného radcu, myslí si, že mu otvoria veľké dvere u Zlatých krosienok? Dosť bolo včerajška! Dneska sú tu vzácni hostia. I majster Chvojan musel sa uspokojiť, ako ponížený robotník, robotou pri bráne. Takým hosťom je i tam dosť dobre.

Bosého prichytil v prvej izbe s Bertou Hostislavou. Priplichtil sa na prstoch; netušili, že starostlivý otec ich ustriehol.

„Už zabudol pán Neobutý, čo som mu povedal v besede?“

Čierne oči sa vyvalili, pozerali, akoby ho chceli prebodnúť, žily mu navreli na čele.

„Bosý!“ opravil ho on.

Pozrel naňho od hlavy do päty. Najdlhšie sa zadržal pri črieviciach. „Veru by bolo lepšie neobuť sa ako chodiť takto. Cnostná panna, neviem, ako môže hľadieť na takú obuv. Ja nemôžem, nie,“ Zadychčal sa od rozčúlenia. Berta Hostislava sa zapálila. Oči jej zažiarili. Hľadela smelo starostlivému otcovi do tváre.

„Šaty nerobia človeka, ale reči, a najmä skutky!“ odsekla mu vzdorovite.

„Hovoríš bohaprázdne. Dal by ti kľačať na ostrom polene,“ zahrozil jej.

„Robia človeka, robia!“ uznal sám Bosý. „Len pred chvíľou som pýtal plácu od doktora na oblek a črievice. Vykrúca jednostaj. Nedá.“

„Doktor Obuštek!“ zašepkal náruživo. „Nehovorím vždy, že vyjde na mindžáre i jeho Svit? Ešte pristavuje vežu, vraj pozerať na hviezdy! Základ každej veci je toto,“ šúchal ukazovák o palec, akoby čítal rimštiaky. „Bez toho pôjde všetko na hŕbu, hoc bývajú tam samí učení páni. Preto hovorím úrad, najprv úrad a potom po dievku cez hlavné dvere.“

„Pán Bosý by nám mohol tu pomáhať, apúlik,“ ozval sa mäkký hlas domácej panej, ktorá vošla do izby.

„Čo pomáhať, mamúlik? Netáraj! Dosť vás je.“ Ukázal na nepatrnú stvoru a Vlastimilu. Stáli tiež vo dverách. „Keď pomáhať, nuž pomáhať!“ spamätal sa. „Môžete ísť k vatre. Obracajte prasa na ražni alebo zbierajte triesky. A opatrujte svetlo-oheň!“ Tľapol ho úprimne po pleci: len toľko, že mu nevytruštil ruku. Bosý nevedel ako, iba keď bol na trnáci. Hej, pekne sa pozerá, ako nevolaný ide dolu schodmi. Neuteká, lebo ho nič nevábi ta, kde ide: nejde pomaly, lebo ho nič neťahá nejsť. Pozrel za ním i na pľuhavú kuklu medzi plecami. Dievku musí vziať do rezu preňho: ak si ho nedá vybiť z hlavy, nech si ho má. Ale musí mať najprv oblek a črievice. A nateraz: „Nech ťa čert vezme do horúceho pekla!“

Bolo mu hneď ľahšie, bol by si podskočil, nebyť trochu ťažkavý. Veď slávnosť sa darí, čím diaľ, lepšie. Ale zasa ký to beťah ide? Veru on: sklonená hlava, pleciská vpadnuté v sebe akosi, hojdavý krok na pol siahy, že bedrá idú sťa na vážkach: jedno hore, jedno dolu, krok za krokom. Náruživé oči pozerajú zle. Paskudník, čo tu hľadá? Ruky odtiaľto vidieť zafarbené; hotové rámčeky okolo nechtov. Kto ho volal? Ach, pravda, volali ho veľkí páni do cudzieho domu: gazdu nepýtali.

Nemohol sa prevládať, len ho tak bádalo pod pätami, ísť ta dolu, ísť. Šiel proti nemu, pozerá naňho starostlivo. „Tak čo je, majster?“ Podal mu prst, i to len samý konček. „Azda hľadáte dačo, objednať hádam?“

Barták bol zastal, nedokončiac krok, jednu nohu napred, druhú nazad. Tak pozeral na bohatého mešťana. „Vari ste zabudli, že som pozvaný?“ Roztvoril oči. V nich mihlo čosi prísne i potuteľné. Ústa mu boli pootvorené, v kútikoch akoby ich potrhávalo.

Domáci pán nemohol oddávna vystáť ten úsmev na bývalom kamarátovi. V ňom utajoval nebodaj opovržlivosť k snaživcovi, keď sa usiloval kráčať dohora na spoločenskej stupnici. Berie ho za votrelca do vyššej spoločnosti, ktorého by bolo sotiť nadol, skadiaľ sa chce vyškriabať. Bude tam i závisti a posmievania. Vzkypela v ňom hrdosť budúceho dôstojníka v meštianskom zbore. „Veru sa nepamätám, že by bol ja…“ V rozpakoch si šimral prstami okolo nosa.

„Bol tam i Chlebnický a Krasoň, keď som bol pozvaný.“

„Nerečiem, nerečiem: Chlebnický a Krasoň. Doviedli i svojho paholka, či čo je. U nich bude taká obyčaj.“ Keď Bartákovi zas mihlo v očiach to čosi prísne, usmial sa. „Tam beztoho všetci nosia krpce v tanistre, i keď obujú boty.“

„Tak ja pôjdem!“ riekol priduseným hlasom Barták. „Nech odpustí vznešené panstvo.“ I obrátil sa ta, skadiaľ prišiel.

„Tak sa to nesmie brať, priateľ!“ Náruživé čierne oči sa usmievali. „Kto príde do tohto skromného príbytku, vítaný je. Najmä vlastenec. Každému poctivosť u mňa i miesto, kde patrí. Tamdolu pri vatre nebude vám smutno. Nájdete kamarátstvo. I majster Chvojan bude tam kdesi. Len prejdite, prejdite.“

Barták už nepovedal slova: stisol zuby, pobral sa tadolu. Nie k vatre, ale k východu, že pôjde, skadiaľ prišiel. Nikdy ho takto nevysánkovali z cudzieho domu. Divil sa, ako sa mohol prevládať. Ale sa prevládal: náhlivá robota nebýva dobrá. Každú vec premysli, dva razy meraj, jeden raz strihaj…

Pri bráne už nebolo Chvojana, ale bol pri vatre: volal na Bartáka. Obzrel sa v tú stranu a zazrel pri Chvojanovi hlavu s vlasmi temer slamovej farby na striešku. I skeroval ta z kroka na krok, bedrá ako na vážke. Prešiel k vatre, oči otvorené široko, v nich zlá prísnosť. Ale sa nezabudol, sňal ich zo strieškovej hlavy a obrátil k majstrovi Chvojanovi stiahnuté dosť úzko viečka, spomedzi nich srdečný pohľad. Dal mu ruku a potom i Soviakovi. Bosého akoby tu ani nebolo, nepozrel naňho.

„Bolo by škoda, majster. Dobrej veci neopúšťať!“ Chytil ho za plece Jurko Soviak. „Vidíte, čo robíme.“ Nad žeravým uhlím pražilo sa prasa, masť sa cedila, hoc ražeň obracali dosť chytro. Na koži už začínalo ako ružovieť. „Veľa mu už nechýba. Vidíte, začalo zuby vyškierať.“ A skutočne začalo sa ukazovať ako vyškieranie na dopekajúcej sa hlave; znak, že podchvíľou bude dopečená. Pri prasati sa piekli obe kačky s vystrčenou napred hlavou: sťaby mali vôľu dať sa na krídla z ražňa.

Piekli a zhovárali sa. Keď majster Chvojan šiel kdesi k bráne, pridal sa mu Barták. Vypytoval sa ho, či pozná toho s tou strieškou na hlave.

„Nuž kdeže by nie!“ Pozná ako starý peniaz. Vo Svite býva, z pláce nestučnie ako ani on a drevár Chvojka zo Záskalia.

„Trhan akýsi, či nie?“

„Nie celkom trhan, len tak popri ňom trochu.“ Ale sa vraj vylíže. Vláči sa k Beznožkovi, možno dievka ho ťahá. Ak sa mu dostane, otec mu len odstrihne na dobrý oblek; hádam mu dá narovnať i opätky na črieviciach.

„Nebolo by od veci. Do vznešenej rodiny by sa priženil. Ide hneď za Hlinským.“ V kútikoch mu potrhávalo i jamky zahrali na tvári. „Patrilo by sa im zobrať.“

Pred búdou spoločnosť nemohla prísť k sebe. Nečakaný príchod pána hlavného radcu vyhodil ju z koľaje. Len toľko, že nezasekla odrazu, ako mlyn, keď mu padne do vody veľká šupa slamy a zahatí prúd. Ale i prúd si poradí: odhodí záhať niekde na stranu a spustí sa znova svojím korytom. Tak i tu. Nečakaný hosť utkvel naostatok na trnáci medzi ženami.

Ozajstné vrenie vniesol do spoločnosti hosť, oneskorený pre mnohé práce a starosti, pán Jaromír Šiška. Prišiel vlastne zato, aby ho videl jeden každý, že je tu. Rozháňal sa tuho paličkou, krídla kabáta zametali okolo neho. Črievice zaprášil poriadne; prach mu zavial i svetlé nohavičky o zelenkavých pásikoch, v prostriedku žltkavých, až naspodku temer osiveli. Veľký uzol šatky sa vyšmykol spod lajblíka, že ho čiastočne pokryl. I kozia briadka sa akosi triasla. Jeho živé pichľavé oči prebehli odrazu celú spoločnosť: nič im neušlo. Vpálil do spoločnosti. Kadiaľ prešiel, všade bolo badať ruch a vrenie. Pozdravoval, klaňal sa, dával ruku, tu pravú, tu ľavú, prehadzujúc paličku z jednej do druhej.

Prešiel i ta, kde bol Lukáš Blahosej a Chlebnický. Stíšil hlas, riekol im potajomky: „Bratia tatranskí, pozor! Polícia vám je na krku!“

„Čo nepoviete!“ drgol ho Chlebnický. „Ale čo na tom? Vravia, že bez polície sa neobíde ani krštenie. Príde vraj pozrieť, či malý krikľúň má papiere v poriadku. Ale že by bola i tu…“

„Je, priatelia, je, a veľa. Všade sa vplichtí. Najhoršie, že ani netušíme, kto prismrdkáva k nej!“

Chlebnický sa smial: či nepáchne políciou i on, ktorý ich prišiel vystríhať. Neurobili nikomu nič. A potom — pán hlavný radca: vlastenec, dobrá slovanská duša! Pán Šiška poskakoval, briadka sa naježila. Pravdaže, omáľa vlastenectvo, chytá na lep nevinných čížikov. Lukáš Blahosej sa urazil; zastával dobrého priateľa. Pán Šiška mu hrozil. Zlá vec miešať sa medzi zradcov. Či tak robia: vodáckať sa s takými, ktorí hrešia, alebo idú hrešiť? Mať široký plášť a prikrývať ním pľuhavstvá? Pekná robota veru!

„Nie je pekné lámať palicu, hodiť prvý kameň,“ naskočil naňho Lukáš Blahosej. „U nás hovoria: Čo vyhodíš, to nelapíš.“

Pán Šiška hodil ruku za chrbát s paličkou, vypučil prsia, briadku dopredku; podhadzoval sa na nôžkach. Oči mu svietili ani máčikovi.

„Ako sa doštveral sem?“ spýtala sa Belcová. „Zadivila som sa, kde sa berie.“

„Čože!“ hodil rukou pán Šiška. „Viete, akí sme! Pozrite, pán Beznožek mu odúcha miesto, kde má sadnúť.“

Nuž mal sa okolo neho, mal, bohatý mešťan, ktorý tiež vyšiel na trnác, prezeral buchty, či by nebolo ponúknuť hosťa. Ale pán Šiška zabudol už na naše babráctvo.

„Aká bola rožkuľka?“ obrátil sa k Belcovej. „Mám košíček hrášku z našej záhrady. Pošlem vám za slamničku. S mladou kuracinkou zbaví. Posilníte vnútorného človeka. Strukoviny, a ešte zelené, vraj napomáhajú duševnú prácu. Nože, či zasa nezhlobíte niečo súce, ako listy zo Záblatia! Zišlo by sa.“

„Vynasnažím sa, len ak neprechladnem,“ sľubuje mu. „Dobre, že je nie mokro. To podbitie by sa tiež zišlo.“

Porozumel narážku. Necítil sa dobre, iba uistil, že sa pousiluje. Bol by ufujazdil, ale ho pochytil Chlebnický. „Tie peniaze som ešte neoddal: nieto vás nikdy doma.“ Pohrozil mu prstom. „Ak ma budete dlho držať na slove, načnem vám ich…“ Pán Šiška by bol vec vybavil na mieste. Čo len prijať peniaze! Ale Chlebnický ho chce mať chvíľku, mal by sa s ním pozhovárať.

„Tu sme všetko svoji: čujme, čo máte.“

Lukáš Blahosej nastolil vec: či by nemohli založiť noviny. Slovensko ich potrebuje súrne pre seba.

Noviny pre seba! Zadíval sa ostro na mládenca. Nuž vlasy má divné s tými zákmitmi v nich, i v očiach podivná žiara! Nepristalo by mu lepšie ku krotkému pohľadu opásať sa pásom veľblúdovým a ísť vykrikovať na púšti: Čiňte pokánie, lebo sa približuje kráľovstvo nebeské! Mledzivo na gambách a snívať o novinkách pre seba. Odkiaľ peniaze na kauciu? Nemajú ich tam napohotove! Ani tu ich nieto, ale sú dobré noviny, vychádzajú riadne: odberaj, čítaj, bratku.

Zašlo ho čosi náhle: má ísť povedať čosi komusi. Chlebnický ho zadržal, kedy sa pozhovárajú o tých novinách. Zastal, položil ruky za chrbát. „Na vážne veci pozerať vážne. Nezabúdajme na to í a j.“

„A vy na podbitie,“ napomenula mu Belcová.

„Príde rad na všetko poľahky. Hrášok nájdete akiste doma.“ Vystrčil prst výstražne. „To je prvý v meste: len čo začal hnať do strukov. Ale ja mám svoj spôsob pestovať ho ako nikto. Usilujte sa. Listy zo Záblatia by sa zišli.“ Začal im šepkať najnovšie noviny, čo sa chystá vo svete literátov. On chová veľmi pekného brava. O hodiech bude vykŕmený: z neho dostane i ona svoj diel, ako býva, chrbtoviny. Literárnu obec pozovie na obar. Ak sa rozhodne do tých čias spor o í a j, vysolil by veľký svinský kar a pozval by i Bartolomeja Bojráda Pichľavého.

Chlebnický radil poslať mu hodný kus podhrdliny; od nej si ľahko skazí žalúdok, ak si nedá veľmi veľký pozor. Kým by sa vylízal, do tých čias by novotári mohli urobiť opravy.

Pán Šiška neodišiel, ako bol zamýšľal, keď práve vtedy prišiel k nim Jurko Soviak. Ten zabral zasa jeho pozornosť. Halena, biele čisté gate a najmä čižmy ho zaujali. Keď už sviatkovať, tak si vydrhol čižmy pri studni a namastil slaninou. Boli ako nové. Pán Šiška nespúšťal oka z neho. Jurko čosi povedal Chlebnickému, nato riekol pán Šiška veľmi priateľsky: „Ako rád ja tohto brata spod Tatier!“

„Spod Javoriny, mladý pán!“ opravil ho Jurko.

„Veď už! Javorina je Tatra.“

Soviak pokrútil hlavou. Nie je Tatra, ale Javorina. Nik ju nevolá Tatrou. Dali Javorine pokoj. Pán Šiška sa ho mal dosť čo iného pýtať. Začal hlavnou vecou.

„Viete krepčiť od zeme?“

„Ale ja? Ako by nevedel?“

„Nože zakrepčite trochu.“

„Veľmi vďačne. Ale mi gajdujte. Nech dobre hučí.“

„A kde sú gajdy? Mali ste ich doniesť, i drumble a fujaru.“ Tu začal spomínať túžobne: „Ach, čiže by bolo pekne! Nože na ukážku, hoc i nahlucho!“

„Nahlucho by nebolo, keď mám boty.“

„Nenosíte krpce?“

„I veľmi, keď som doma. Do cesty obujem boty.“

„Zakladáte si na nich veľmi! Prečo?“

„Pozrite!“ Soviak sa rozkročil, založil ruky na prsia a vyzval ho. „Teraz ma chyťte, či ma pohnete z nich.“

„Aký brat spod Tatier!“ zasmial sa pán Šiška. „Naozaj podivné, hýbať dakoho z bôt. A máte salaše?“

„Salašov dosť na Horniakoch.“

„Videli ste báče?“

„Vídať ich vidno,“ vysvetľuje mu Soviak. „Zredikajú sa niekedy na trh, ale i bez trhu zídu po tabak alebo močku.“

„Pôjdem raz, pôjdem pozrieť salaše a báče.“

„Najlepšie o Žofii alebo pred Jánom^[126], kým kukučka kuká. Keď prestane kukať, bača nerád hostí^[127].“

„Ach, bača, bača!“ zavzdychal. Ale mu prišlo zasa na um, že má naliehavú robotu kdesi, a odišiel.

Jurko ukázal za ním bradou: „A má všetkých doma?“

Zasmial sa Chlebnický a za ním všetci. „Nemaj oňho starosť! Vedel by nás on previesť všetkých cez lavičku.“

„Ja že sa mu rozum čistí. Rozpráva kadejaké haraburdy.“

„Nie,“ vysvetľuje mu Chlebnický. „To tak len vtedy, keď príde hovoriť o nás. Hovorí divne, sám nevieš, či robí žarty alebo balamutí.“

Prišlo im akosi clivo. Pozreli jeden na druhého, všetci traja: bolo im, akoby tu boli sami, predo dvermi všetkého, čo sa deje. Lukáš Blahosej sa chytil za hlavu.

„Ach, bratia, Jurko môj a Janko: kde sú spojivá? Čo sa to robí? Cudzota sa tisne medzi nás. Už sa ledva známe. Čo jeden hovorí z citu, druhý berie za balamuty alebo žarty. Či si ešte rozumieme? Netreba tu spojív, veľmi tuhých, ako najmocnejšia húžva?“

Belcová tiež pocítila, že chýbajú spojivá. Cudzota odháňa bratov jedného od druhého. Bolo by ju zahnať, nevpúšťať do domu.

Jurko Soviak ich vyrušil z bôľnych dúm. Oznámil im, že už nebude dlho tuná. Zajtra pôjde zas na vidiek, a keď sa vráti, poberie sa domov. „Odbavte sa i vy — pôjdeme spolu…“

„A ja nemám truhlicu!“ zvolal Lukáš Blahosej.

„Truhlica bude,“ oznámil mu Jurko. „Už sa našla.“

„Kde si ju našiel?“ spýtal sa ho Chlebnický.

„Pán Bosý ju nájde,“ uspokojil ho Jurko.

„Teda sa minul sen lásky,“ dumal Lukáš Blahosej. „Začne sa teraz tvrdá, ťažká práca.“