Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

21

Jurko Soviak nie darmo sa ustával na tie strany. Popredal všetky pytlíky zo svojho skladu. To už druhý raz, čo sa vracia s prázdnym vozom na Myjavu. Príde i tretí raz, príde. Doma, pravda, bude jazyk za zubami: mohli by sa ľahko i druhí vybrať sem, nech zvedia, ako sa jemu povodilo.

Zajtra ráno odchodí z mesta: Lukáš Blahosej a Janko Chlebnický už dostali heslo schystať sa, ak chcú ísť s ním spolu.

„Pôjdeme, pravdaže, ako by sme nešli?“

„Nedbám,“ pristal i Lukáš Blahosej. „Ale dnes večer je večera u majstra Chvojana.“ Sprotivili sa. Načo sa dal pozvať v taký nepríhodný čas. „Mňa nik nezval, pozval som sa sám.“ Keď je tak, nuž pristali; sťa kde čas zabiť, nech len dá znať majstrovi, že prídu. „Nedám mu nič znať, vhupneme rovno do domu.“

„Nezvaných hostí za pec kladú,“ poučil ho Janko. „Ale tvoja vec, ty povedieš, my pôjdeme.“

Ostatný deň strávili v odberačkách. Boli všade po troche: u pána Beznožka, u Záberského, vo Svite, u pána Jaromíra Šišku, v štepnici a teraz idú za Velehradskú bránu do farbiarne.

Vo farbiarni sa nedržali dlho, Bartáka nenašli. Šiel vraj do mesta vykonať čosi; najskôr vraj bude u pána Beznožka.

„Večerom budeme u Slepého bociana,“ odkázal mu Chlebnický. „Chcel by sa len predsa odobrať od neho.“

Tak sa vracali k Velehradskej bráne, zabratí v myšlienkach, každý vo svojich. Chlebnický hmkal, čo povie tetka Karolína, či mu nevynadá do babrákov, že ju nevedel lepšie obslúžiť. Ale naostatok hodil rukou: kto chce mať lepšie, nech si urobí sám. Lukáš Blahosej tiež presúšal svoje myšlienky: či jej vyjaviť, alebo nevyjaviť. Dosiaľ mlčal, hoc mu tajomstvo malo vyboriť bok. Čušal, nechcel hovoriť, kým vec nebude hotová, ale predpoludním, v štepnici, čierne oči urobili sa veľmi hlboké: v nich bola akoby úzkosť a či strach. Bol s ním Janko, nedalo sa hovoriť k veci. Nuž si zaumienil ísť ešte raz k nej, sám, a nadštrknúť niečo zďaleka, alebo vysloviť, čo oči už dávno povedali. Pred večerom to bude, prvej ako pôjdu na večeru.

Nazad idúc ohlásili sa na úrade pre bezpečnosť a verejný poriadok. Pán hlavný radca prijal ich zasa veľmi priateľsky. Teraz už nevedel ani Janko, čo si myslieť: či brať za hotový groš, čo tam počul, alebo ,cum grano salis‘[145]? Pán hlavný radca ho vyhodil cele z konceptu.

Pri lúčení Janko sa ho spýtal: „Či by sme mohli pozdraviť váženú pannu Hermínku? Nezastihli sme ju u Zlatých krosienok.“

Pán hlavný radca ich uistil, raz-dva, do tri razy, že pannu Hermínku by to veľmi tešilo. Takí milí priatelia!

,V tom bude mať starý pravdu,‘ rozmýšľal Janko. ,Tešiť ju bude naša návšteva, hoc myslím, keby vystala moja, tu tento sám by ju nahradil, možno mierou plnou, natrasenou. Hm, bolo by nakuknúť do téky, čo ona povie?‘ Ale nejsť, nedalo by sa jemu. Akési nitky ho ťahajú k úhľadnému domu v tichej ulici. „Iste spojivá,“ uspokojil sa. „Nadväzovali sme, nadväzovali i prituho. Len ako sa vypletieme?“

„Či vieš, Sejko, že panna Hermínka maľuje čosi,“ zdeľuje mu. Čosi ho núti hovoriť o nej. „Samé začiatky na tento čas, ale kresliť kreslí obstojne.“

„No?“ Lukáš Blahosej sa vracal z akéhosi roztiahnutého sna. Nebolo mu konca-kraja. „Svetlo pod nádobou. Škoda! Má dobrý hlas: bola by mohla spievať, ale zas nevedieť, ako by prešla; na doskách, myslím, jej zjav by sa neudomácnil.“

„Pretože je nepatrná stvora?“

„Áno. Jej zjav nič nehovorí: nechce vziať výraz na seba. Nemá tvárička.“

Chlebnický pozrel naňho zboku. Kto by myslel o ňom, ako vie hľadať výrazy! A ono bezvýrazná tvár hovorí, len vedieť počúvať; on dopočul všeličo. To sa vie, bol pri nej, keď hovorila, nepoletoval v obláčikoch…

Ale ho nezavrátil. Boli už v tichej ulici. V nej zazreli stáť Jakuba Bosého; keď ich zazrel, znepokojil sa, obrátil sa proti nim. Chlebnický sa usmial: zlé svedomie! Zakaždým sa tak znepokojí, keď ho stretnú, i okále strihajú sem-tam, po akýchsi kútoch. Číhajú, kde by polapiť čo-to.

Sňali sa, ale pozdrav bol zdržanlivý: nedali si ruky, ostatne on im neponúkol svoju. Nebol plný ochoty ako obyčajne, zvážnel veľmi, odkedy ho nevideli. Kdežeby nie — toľká premena! Chlap je, akoby ho bol vymenil od hlavy do päty. Má na sebe cele nový oblek z dobrého súkna, tmavobelasej farby, s jarabými pásikmi. I črievice sú nové. Chlebnický si ho obzeral dosť pozorne. Aká novina! Azda vypriadol dr. Obuštek nového mecenáša alebo dedil po dákom dobrodincovi? Bolo počuť, že smrdí grošom a brodí sa v dlhoch až po pazuchu, a tu odrazu toľká štedrosť? A či azda úrad bezpečnosti a verejného poriadku podsypal znezrady? Úhľadný šuhaj bol Jakub Bosý; až teraz vidieť, že je ako jedľa, keď nezavadzia nemotorná kukla medzi plecami. Sivé, inak vyhýbavé oči, pozerajú dosť sebavedome.

Veď i majú prečo: starostlivého otca ponížil, zdegvil až do čiernej zeme, keď bol po súkno v obchode. Vyberal pomaly, rozvažite. Museli zhodiť celú jednu policu pred neho, traja pomocníci mali sa čo obhadzovať, aby mu uhoveli. Horko-ťažko sa dal nahovoriť od samého gazdu dať si odstrihnúť z látky, ktorú má na sebe. Čierne náruživé oči hádzali oheň, keď prieberčivý kupovač začal spomínať, že pôjde pozrieť do obchodu oproti. „Nepreobliekam sa každý deň,“ zaťal ho do tučných oholených líc, pod ktorými sa triasla čierna brada, „nemám chvastavosti plné ústa, ale keď sa oblečiem, nedám na seba kadejaké handry z klkov a svinských škutín.“

„Prosím povážiť, že tu nieto klkov, ani škutín,“ urazil sa starostlivý otec.

„A kde sa predávajú, prosím pekne, handry, čo zbiera kdekade po smetiskách bradatý Izák. Videl som ja, ako ich vyvárajú v lúhu a rusajú. Keď ich rozčuchrajú strunou, súkenári sa chvastajú, že je to vlna, a kramári natískajú škutinu za vlnu.“

Starostlivý otec sa vystrel, poťahoval červenkastý brusliak so zelenkavými kvietkami nadol, aby nerobil záhyby. Jemu kydnúť do tváre, že vraj kramár! Jemu, o ktorom vie grófska milosť. Pri najbližších voľbách v ozbrojenom zbore skočí na náhradného podporučíka. Zo dňa na deň čaká na písemko na hrubom papieri pod čiernym orlíkom z vysokého gubernia, s najmilostivejším odkazom z nanajvyššieho miesta, že si môže dať nad Zlaté krosienka orlíka o dvoch hlavách a niekde nižšie nápis ,aulický literant’[146]. Šatky s obrazom najmilostivejšieho zemepána pritiahli mu najvyššie uznanie. Teraz ich už kupujú po úradoch, a zajtra ich budú iste kupovať vo vojsku. Mal by ho znosiť, ale nejde: obchod je obchod a obchodník je sluha kupovača. Má dosť hlbokých vrecák okolo seba, jesto kde strčiť, čo mu nakydajú.

„Bol som u ujčeka,“ odpovedal im hrdo, keď sa ho spýtali, čo tu robí, „pána hlavného radcu Wutha.“

Chlebnický hvízdol v sebe. Nenazdal sa nikdy, že tento parobok je v rodine s toľkým pánom.

„Mal som čosi povedať našej Hermínke…“

Nože, no! Čím ďalej, tým lepšie. Odobrali sa skromne od neho, nedali mu ruky, ani nepovedali, kam idú. Len čím ďalej od neho: ešte praskne tu a zakycká ich kašou pýchy a nadutosti. Išli rovno pred úhľadný dom a vošli.

Bosý, ako už obyčaj, pozeral, kam idú. Pýcha mu opľasla dosť dobre, keď ich-zazrel vojsť, kde vošli; ostal stáť bez rady. Čože to zas ide vykvitnúť? V novom obleku začalo mu byť akosi horúco, ani čo by mu podkuroval. Čerti mu posvietili vyľaptať, kde bol. Je pravda, že bol u sesternice, panny Hermínky, ale iba očistom. Pritom bolo niečo iné za lubom. Nebol si taký istý, ako bol pred chvíľou, že nový oblek znamená zdar a úspech.

Ledva zaťahali za zvonec na byte pána hlavného radcu, počuli buchnúť dvere a štabarc v pitvorci. Kroky a či skoky sem a tam, ako keby viac osôb. Dvere sa neotvárali. Chlebnický načúval, bol znepokojený, prečo neotvárajú.

„Pusťte, budem kričať,“ počul pridusený hlas. Bol v ňom hlboký, zvonivý nádych, hoc nevyznieval z hĺbky.

„Čo je to — otvoriť hneď!“ zvolal, i zadrmal dvermi.

„Otvorím — otvorím,“ ozval sa už hlboký hlas cele slobodne. Tiché, opatrné kroky bežali od dverí; tie sa otvorili, v nich stála bezvýrazná stvora. Bola červená v tvári, bezvýrazné oči pozerali zjašene; zazrúc Chlebnického a Lukáša Blahoseja, sa upokojili, hľadeli sa dostať k bezvýraznosti. „Ach, vy u nás, vitajte!“ preriekla pokojne, obyčajným hlasom.

„Prišli sme sa odobrať,“ oznámil jej Janko. „Zajtra sa vyberáme.“ Jeho oko striehlo, či neuvidí dakoho za ňou. Pitvorec bol predsa prázdny.

„Nech sa páči!“ poodstúpila a vpustila ich. Zatvorila dvere za nimi a voviedla ich do izby. Chlebnický sa obzeral v izbe; divil sa, že nevidieť nikoho, keď predsa čul kroky, namierené sem. Mal istotu, že je tu ešte niekto. I oči nepatrnej stvory behali po izbe nepokojne. „Tak sme sa osmelili prísť s dovolením pána hlavného radcu.“

„I on príde!“ zvolala akosi rozčúlená, obzrela sa v rozpakoch.

„Dosť ľahko. Mohlo by sa stať. Čosi spomenul.“ Chlebnický nevedel sám, prečo ju klamal, hádam pre tie rozpaky. Po jeho slovách sa znepokojila ešte väčšmi.

„Len na chvíľku!“ zdvihla ruku akoby na uspokojenie. Obrátila sa a vošla do susednej. Bola vo svetložltých šatách s tmavočervenými tulipánmi. Pravý rukáv bol vyhrnutý, chudorľavé biele rameno sa im ukazovalo. Kosička okolo hrdla bola odhrnutá nabok, spod nej vykukoval pásik bieleho hrdla.

Lukáš Blahosej prezeral nepodarený obraz na stojančeku. Pokazené ústa sa mu akoby vysmievali; bol by nedbal spoza ich úškeru vytiahnuť opravdivý, vážny výraz. Janko habol na stolík za tékou[147]. Tu je koza i vŕba, i otrhaný žobrák s čiapkou v ruke, i Lukáš Blahosej, zasa on ako predošle a hľa, zasa Lukáš Blahosej leží pri vatre, zasa iný, vedie za ruku strapatého chlapca. A znovu Lukáš Blahosej, proti nemu štíhla žena — pravdaže, Vlastimila. To je jej postoj, akýsi ľahký, akoby sa netýkala zeme. Usmial sa. Lukáš Blahosej rastie, rozmnožuje sa. Zato na obraze nie značný pokrok; pri očiach zasekla robota, nieto vôle do nej, alebo pokoja? Lukáš Blahosej zasiahol nebodaj rušivo do nej. Vidieť, jeho osoba vo všetkých pohyboch a polohách zaujala jej myseľ. A zasa jej pridusený hlas v susednej izbe. Vrzli dvere, zasa druhé dvere, pitvoríkom sa zakrádajú tiché, opatrné kroky. I podlaha škrípe. I tá sa ohlási, keby mala byť najtichšie. Janko pristúpil k dverám, boli nezavreté. Zakráda sa chlap na prstoch, vysoký, s ohnutým chrbtom, klobúk v ruke. Otvoril vonkajšie dvere, padlo naňho svetlo pruhom, bolo poznať Bartáka. Keď sa obrátil vo dverách, že ich pritiahne, mal ústa stiahnuté; jeho oko divoko šiblo do pitvorníka. Dvere sa zatvorili, že ich bolo ledva čuť.

Keď zasa vošla nepatrná stvora, obaja stáli pred obrázkom na stojančeku. Chlebnický sa obrátil k nej; hľadal v tvári vysvetlenie, čo tu robil Anton Barták. Aké to má tajomstvá nepatrná stvora?

I ona pozrela na Janka pozorne. Pobadala, že čosi tuší, je zarazený, i oko sa jej týka akosi cudzo, sťaby sa jej nechcelo priznať.

„Odpusťte,“ riekla hlasom čosi zvlneným. „Musela som odpraviť kohosi — čosi pohľadáva, sám nevie čo.“

„Bol bezočivý?“ Oko Chlebnického sa jej dotklo s účasťou.

„Nie práve; myslím, skôr pomýlený. Ledva sa dal odpraviť.“ Trochu sa usmiala na jeden kútik. „Postrašila som ho, že zavolám vás. Tak sa stratil.“

„A nás vari zná?“ usmial sa Chlebnický už slobodnejšie.

„Podistým,“ pozrela naňho tiež slobodne i hlas jej spieval splna. „Keď sa vás zľakol.“

„A viete, kto je?“

„Nebolo by ťažko vedieť. Vídame ho. I vy ho vídate.“ Zrazu sa usmiala, čosi ju zašlo smiešne. „Ale sa poberal, sotva sa opováži kedy sem.“

„A čo vlastne chcel?“ spýtal sa Lukáš Blahosej.

„Samé pletky — bez významu.“ Oko sa jej zviezlo k zemi, zapálila sa až po uši. Vidí zas chlapa, obra pred sebou; nalieha, prosí. Keď sa odvrátila od neho, zastrájal sa. Darmo sa jej protiviť, nedá sa odpraviť, prekážok sa nebojí. Jej obraz ho trápi deň i noc, nedá pokoja ani sna. Neprestane ju stíhať, tak lebo tak: nedá sa odstrašiť, nezľakne sa násilia. Celá bytosť je vo vare, rozpaľujú krv vidiny; tie budú raz skutočnosťou. Prišiel k nej blízko, šepkal náruživo pred jej zdesenou tvárou. ,Budeš raz, budeš na mojich prsiach zmučená, ponížená, v oku des a zas i ukojenie, myseľ rozbúrená, srdce zdepčené, panenská hrdosť v prachu, ale sladké vzdychy na ústach. Hej, nadstavíš raz bledé, trasúce sa pery pánovi, vládcovi…‘ „Ani nepamätám, bez významu,“ opakovala. A pamätá dobre, každé slovo, každý mih. Nikdy nezabudne. Srdce búchalo, búchalo — celá búrka na ňom. Bytosť sa triasla ani slabá byľ na víchre. Bol ako šialený, bez seba, hovoril, ako nikdy nepočula hovoriť.

,Moja budeš, moja: zaberiem ťa, môj majetok, moju vec. I tvoja vyvýšenosť bude moja; duše sa zmocním, bude mi otrokyňa. Pozná strach, ale i rozkoš pádu. Ponesie moju pečať. Obľúbi si, čo si ja vážim: môj svet bude jej svetom. Ja jej zvlečiem cudziu obliečku so znakmi a obrazmi cudzích bohov a modiel. Uverí, čo ja verím…‘

Jej duša sa vzbúrila zošľahaná žihom náruživosti. Vyzliecť skvelé odenie, pohodiť ho? Vziať na seba biľag otroctva? I teraz jej splápolalo oko od rozhorčenia…

„Také nepríjemnosti,“ opakovala v pozabudnutí ako vo sne. „Bez potreby. Len vedieť, ako vošiel! Vkradol sa akosi…“

Chlebnický pomyslel na Bosého, držanie mal podozrivé. Tu mu panna Hermínka zdelila, že je dnes odpoludnia sama. Matka vyšla, slúžka a varovkyňa išla s ňou. Nečaká návštevu, a vtedy prišiel Bosý, a keď ten odišiel, vhupol skadiaľsi on.

„Barták sa dal vpustiť. Ja už viem, kto ho vpustil.“ Tu sa mu predstavilo, že jeden i druhý, Barták i Bosý, boli v porozumení. Čo chcel Barták v dome? Domýšľal sa, čo tu robil po držaní devy; ba keď zazvonili na dverách, počul, čo deva riekla v pitvorci, hádam sa i mocovala s ním, s obrom. Len ako divoko, zlostne pozrel, keď sa obrátil vo dverách. Nahneval sa Chlebnický na oboch, ako vidieť, dohovorených proti nej. „Veď sa ich ja spýtam hneď, čo to bolo. A neodpustím, a čo by mal tu ostať ďo Všechsvätých.“ Oči mu zasvietili, i pery sa mu stisli. Bol by nedbal schytiť kučmu a dať sa za nimi.

Ale nepatrná stvora pozerala naňho s úsmevom, položila mu ruku na rameno. Čo sa hnevá, keď nieto prečo? Veď vlastne nebolo nič. Pletka, nepríjemnosť, nedorozumenie skôr.

„Predsa sa ho spýtam, čo tu chcel. Ako spoločník môžem, mám právo. Miesto pilovať robotu, zháňať čertov po cudzích domoch. Už viem všetko, viem dokonale. Aký podliak!“ Rozpaľoval sa čím ďalej, tým väčšmi, i chytal kučmu.

„Ale, brat, čo sa vám robí!“ dohovára mu nepatrná stvora. Jeho prudký hnev ju viac dojal, ako naľakal.

Nedal sa utíšiť. Práve preto, že je brat, ukáže podliakom. Čo sa neopovážia ešte, keď nebude pri nej nikoho. Veď vidieť, že nemá nikoho, iba otca, ktorý, ako vidieť, nemá sa kedy starať o ňu, zaujatý dielami. Možno ona by sa mu nepožalovala, neznepokojila ho. Ale tu je on, brat, má moc nad nimi…

Lukáš Blahosej nevidel cele dobre súvis, ale videl, že vzbĺkol a už ide zle robiť, „či takto chceš naprávať, Janko? Takto viac pokazíš, ako napravíš. Akýsi hnev ťa schytil: prevládaj ho. A potom pamätaj: nápravu čakaj zdnuka, z neho samého. V človeku je i dobré semä. Nedepči pôdu, v ktorej má vzísť. Prekop ju, rozmrv hrudy dobrým slovom, trpezlivosťou.“ Janko sa trhol: trpezlivosť, keď je čas činu? Udrieť na hrudy päsťou, kiahnicou. „Nie, Janko, v zlosti, ale v trpezlivosti. Daj času dobrým pohnútkam, nech sa zobudia zo zamretia. Či stratiť vieru v ľudí? Nezasýpaj studňu, v ktorej vyviera; očisť ju radšej z múlu hnevu…“

Viera v ľudí! Stisol zuby, že zahromží na ňu. Kde by zaviedla, ak by mala viesť pomedzi pralesy zla a pokušenia. Tu treba rúbať, sekať, klčovať. Ale videl brata proti sebe, tvár krotká, žiari dobrotou a mocnou vierou v dobro. Sklonil hlavu a búrka sa stišuje.

I ona vidí mocnú vieru o hlbokých koreňoch. Či je dostatočná prerásť zlé popudy a hnutia? Veď tie ženú, keď majú čas, neodolateľnou silou. Ich tŕnistá tôňa dusí dobré semä, kmáše nežnú priesadu a hádže ta za ploty, svetu na pochúťku. Či mu odnímať jeho vieru? Vyvracať ju z koreňa? Bolo by zle; neodolal by, ochorela by mu duša. Nech si ju má, čistú a nedotknutú. Ona zasiahne sama. Ak bude treba, holými rukami pôjde do buriny, vypleje zlú trávu z koreňa. Ona si dať vtisnúť od neho biľag, poddať sa jeho modlám? Cítila v sebe silu nepoddať sa, nedať si odňať, čo má šľachetného: ale ona zvláda jeho. Očistí mu dušu od nečistej usadliny, urobí z neho nového človeka. On bude chodiť pod jej pečaťou, prečistený, obnovený.

„To všetko bude dobre,“ upokojovala ich. Na Chlebnického pozrela významne. „Nebojte sa o mňa: budem sa vedieť hájiť. Keď zasa prídete, nájdete veľké premeny, čo je dnes plané a mrzké, vytratí sa. Prídu iné časy, počneme zmýšľať krajšie. Siahneme na ideál, miešať ho k surovej hmote, aby sa šľachtila a očistila. Budeme poprávať život i ľudí, ktorí ho zle žijú, aby boli ľudia, ozajstní ľudia…“ Pozrela na Lukáša Blahoseja, v bezvýraznom oku naskočil hlboký bôľ. Rozožieral tamdnu krvavé rany a zalieval ich horičou. Sklopila zrak s ťažkým bôľom k zemi, nech vypadne na ňu a stratí sa ľuďom spred očí. Chce pozerať čistým, jasným okom na život.

Keď vyšli z domu, pozerala za nimi spoza záclon. Tam svetlý zjav jej bohatiera. Poberá sa ďaleko od nej. Či ho zazrú ešte jej zaslzené oči kedy? „Pochybených naprávať, zdokonaľovať. Vliať do nich novú dušu, nie vrece zlosti, krvavej náruživosti, ale voňavú nádobu šľachetných citov. Tebe sa budú podobať, tebe, môj bohatier. V nich musím hľadať teba, ktorého mi berú…“

Položila hlavu na oblok, slzy sa hrnuli.

„Čo bolo? Čo bolo?“ spytoval sa Bosý Bartáka pred domom.

„Čo by bolo?“ Prevládal hnev, udusil ho v sebe. Rozšíreným okom hodil naňho tvrdý pohľad, že ho udrel do hlavy. „Nebolo dnes, bude zajtra, bude kedysi…“ Pred sebou videl ju triasť sa, vyšľahanú búrkou jeho pachtenia. Hej, dobre videl, vyknísal ju z pevného postoja, nachýlila sa, len padnúť. Nezatají sama, že zuneli jeho náruživé slová bez ozveny. Ozvena hučala ani besná riava, ohlušila strach a odcudzenie, začala vábiť sladkými dozvukmi. I jej duša stŕpala čakaním niečoho, čo desí, ale i vábi, zovie. Mal ju už v moci, nebola by sa vymkla, nebyť hlúpej náhody. Prihrmela odkiaľsi spoza uhla, vrhla sa na jeho siatinu a vytrhla s koreňom.

Zaškrípal zubami, že práve vtedy mali prísť.

„A videli vás?“ spytoval sa Bosý. Pery sa mu triasli nepokojom.

„A čo sa bojíte?“ Zo stiahnutých očí škeril sa naň výsmech. Okolo úst pohrávali jamky. „Ak ma i videli, čo by sa vám stalo? Sám urobím, sám vyhorím: vám ostane oblek. Zišiel sa vám. Zídu sa vám i hodinky, alebo drobné do kešene.“ Sklonil sa nad ním a cez špáru viečok pozeral nežne naňho. „Choďkajte rúče domov: ja nezradím. Nepôjdem vás lapať. Ja mám tu ešte čo robiť. Do videnia druhým razom.“ Pozeral za ním, ako zaberá ulicou, aby sa stratil čím skôr za uhlom. „Súci do úradu,“ pomyslel si a pomaly ho začal i jed prechodiť. Pristupovala i rozvaha, keď i trochu zahanbená. „Pustiť naňho trochu ľaku, a rob s ním, čo chceš.“

Keď vyšli z domu, videli ho ísť proti sebe. Chlebnický hneď prišiel do ohňa. „Čo sa ešte poneviera tuná? Či chce, aby mu nabil nos?“

„Ale, Janko — nevieš, čo si sľúbil? Keď nenapravíš, aspoň nepokaz.“

Už je raz tak, bol by ho radšej nabil. Videl ho kráčať cez pitvorec zakrádavým krokom ako zlodeja. Zachytil jeho krvavý pohľad: čo na ňom ostáva ešte na kazenie? Ale zas zišla na um sestrička tamhore. Ona nechce túto vec rozpriadať ďalej.

„Boli sme sa odobrať vo farbiarni,“ oznamoval mu Chlebnický cele ľahostajne. Nebadať na ňom rozčúlenia, iba čo mu oko šibne tu i tu na stranu. „Povedali nám, že ste v meste po práci…“

„Hej, mal som niečo zaopatriť,“ riekol i on chladne.

„Tak dobre, že sa ešte vidíme na rozchode. Čo nového vo farbiarni?“

„Všetko pri starom.“

„Nebude treba niečo? Máme všetko, čo treba, farbivá a formy? Dosť dlho bolo bez majstra a dozoru, mohlo by i chýbať.“ Chlebnický, hoci sa miernil, nevdojak hovoril trochu tvrdým hlasom. „Poprezerali ste všetko?“

Usmial sa a nachýlil sa nad ním; pozeral naňho nežne. „Na mňa sa môžete spustiť!“ Vystrel ruku proti nemu ako na obranu. „Čo je v mojich rukách, akoby bolo vo vašich.“

Chlebnický pohol plecom. Čo mu to hovorí? Či sa jeho ruky vyznajú vo farbiarstve? Barták zbadal jeho nechuť, dodal ako na uspokojenie: „A potom je i správca spoľahlivý a statočný.“

Chlebnický pokrútil hlavou. Správca je niečo pobočné, podľa mena. „Vy ste majster, hlava a ruky a opatrovník. Správca narába s hotovým výrobkom, stará sa, aby sa míňal. Práca a čo je v dielni, vaša je starosť. Tak sme sa zhodli a na tom ostaneme. Či nie?“

„Viem, na čom sme ostali: na tom i stojím. Ja sa nevynímam spod zodpovednosti. Ale tu je i správca. On sa podujal odpredávať, ale sa starie i do iných vecí. Hovorím, ako je: dozerá i na mňa, aspoň si osobuje. To mi povedal do očí len nedávno, v búde. Ja sa neprotivím, nech dozerá: tým viac starosti jemu a tým menej mne.“

Chlebnický nebol spokojný s odpoveďou. Nerád, keď vykrúcajú, kde treba ísť dorovna. Jeden zasahuje ta, kde nemá práva, druhý vykrúca a spätkuje: mrcha robota. I dal mu cítiť svoju nechuť. Každý nech bedlí svoje, susedovi nemá čo babrať do remesla. „Pán Beznožek vám nebude zasahovať, ja ho ešte napomeniem. Vy ste hlava v dielni, správca roboty.“

„Ani si nežiadam nič iné,“ potvrdil skoro slávnostne. „Kde ste ma postavili, tam ma nájdete. Neuskočím.“

Dali si ruky na potvrdenie tejto reči. Chlebnický mu ešte raz napomenul význam a zmysel tohto diela. Nie je to obyčajné podujatie obohatiť účastníkov, ale je to vážny pokus zviazať prácou a spoločným dielom bratov, aby privykli byť dovedna. Ako sa budeme znášať a spolu držať, tak sa bude dariť i dielo. Ak sa preukážeme zdarom, iní sa poberú za nami. Dnes-zajtra bude celý rad spoločných podujatí: budeme zas v potyku, ako sme boli kedysi, hoc teraz len na poli obchodu a priemyslu ako inokedy v duchovných veciach. Aby dotyk niesol dobré ovocie, máme pracovať dobrovoľne, horlivo a spoločným úsilím. „Viete sám oceniť, aký by z toho skrsol zisk našej veci.“

„Viem, na čo cielite — rozumiem.“ Jamky mu hrali okolo úst, stál sklonený nad ním, prezeral si ho zhora, panáka. Vždy tie isté reči, ale obchádzajú okolo hlavnej veci. Zisk, zárobok, vyžmýkať čo najviac šťavy. Ostatok sú slová, okrasy a újesť na pstruhy, chytať ich tučné, urastené a smažiť na svojej pahrebe. Nuž áno, on robiť, starať sa, bedliť, a koniec pesničky; deľba s čistým osohom. Jemu piata za robotu a opateru, im štyri piate, čisté, hotové na lopári. Aby lepšie chutilo, vykrášli sa spojivami ešte i náukami zo Svätého písma. Medzitým on má záujem: pracovať, ale najprv pre seba a iných vidieť na kolenách pred sebou s roztrasenými vlasmi, šaty v strapoch, biela chudorľavá nahota najave. Jeho urazili, poškodili pre svoje sväté záujmy. Pretrpel a tu je. I on má svoje, ešte svätejšie…

Chlebnický šiel v dumách do Vojvodovej ulice. Barták sa mu neukazuje ten, za ktorého ho mal: jednoduchý, priamy človek, niekedy hádam prudký alebo i surový. Jesú v ňom i iné prvky vbité do čistej slovanskej hmoty styčnosťou s cudzími, najviac teda s Nemcami. Krútil starostlivo hlavou. Tých cudzích prvkov, nie výhodných, nájsť u iných, ako si ich preberal rad-radom. Hádam nebol od nich čistý ani sám Záberský a dr. Obuštek. Chyba tu ísť rovno, ľahko rozbiť hlavu o múr alebo padnúť do vlčej jamy: treba ísť zďaleka, naokolo, okolo, trpezlivou vypočítavosťou. Roky a roky, ba celý život vytvárať zložité plány, zriaďovať a predvídať. Slovanská hlava, bohužiaľ, naučí sa i na to, lebo je vnímavá, obdarená a mäkká; a k ničomu toľme ako k zlu. Aké budú spojivá v tom ovzduší? Povedie sa im dobre? Od Bartáka šiel veľmi znepokojený k bohatému obchodníkovi, že ho obrobí ešte šetriť Bartáka, najmä jeho hrdosť a citlivosť. Lebo je na podiv, akí sú citliví, až chorobne, v obchádzaní so svojimi: všetko sa váži, zapisuje, ničomu sa nedá prepiecť. Urážka, od cudzieho alebo vyššieho sa už ľahšie vstrčí do vrecka. Bohatý mešťan zahanbil jeho podozrievavosť, sňal mu čierne sklá, miesto nich mu nastrčil ružové na oči. Ani myslieť, ani zďaleka, všetko pôjde hladko, najmä čo bude záležať na ňom, najväčšie ohľady, hodvábne rukavičky, mäkká páčka najmä v dnešné dni, keď je čakať deň po deň trváci papierik pod dvojhlavým orlíkom, he-he-he, s najvyššou milosťou. Dvorný dodávateľ! Čudné má výrazy naša reč. Veď dvorný je i pes alebo moriak. Nuž ale bude tiež rozdielik medzi gazdovským dvoríkom a dvoriskom najmilostivejšieho zemepána.

„Dôvera v ľudí,“ poučoval ho Lukáš Blahosej, „ti je taká sečka, ktorou sa kŕmi paripa ľudskej šľachetnosi. Dôvera zovie dôveru, aby párom sedeli za stolom, kde nadeľujú z mís najmastnejšie kusy.“

Ale keď prišli pred slušný meštiansky dom s fuksiami, muškátmi a rozmarínom vo dvoch z vysokých oblokov, tu Lukáš Blahosej zabudol na dôveru. „Mal by, Janko, niečo povedať jej milosti pani Šlechtovej, čosi jej položiť na srdce a napospol…“

„Ja nemám nič proti tomu, Sejko.“ Chlebnický sa usmieval a pozeral naňho bedlivo, čo povie. „Rozpovedz jej všetko poriadkom: ale ja, možno, by ťa len zmiatol. Jednako mám ešte doniesť veci do poriadku. Tebe ľahko: tvoju truhlicu oddal úrad bezpečnosti a verejného poriadku hotovú do cesty. Tak teda do videnia do večere.“ Obrátil sa, že pôjde k Slepému bocianovi čakať ho s Jurkom do schôdzky u majstra Chvojana. Ale sa ešte obrátil a dodal: „Jednou cestou oddaj i odo mňa poníženú službu milosťpani Šlechtovej a nadovšetko váženej vlastenke panne Vlastimile.“

„Vďačne poslúžim!“ zakýval mu veselo rukou.

Tamhore jej milosť nebola doma. Zaklopal na dvere bočnej, zdnuka sa ozvalo zvučné ,voľno‘ hlasom, ktorý mu udrel zakaždým o srdce, že sa striaslo. Bol v izbe o dvoch oblokoch s fuksiami a muškátmi. Jemu ako svätyňa, nasýtená jej vôňou, vykrášlená vznešenými vidinami. Tu boli kdesi divotvorné krosienka tkať jemné tkanivo šľachetných snov.

Stál pred ňou stiesnene. Sila, ktorá ho vyniesla ani pierko hore schodmi, spadla z neho na prahu, keď zaznelo podivné ,voľno‘. Cítil, že sa i nohy chvejú pod ním. Bol by sa radšej hodil na stoličku a najradšej na kolená, k jej nohám, bez slova, hlavu rovno na jej kolená. Tajná sila akási ho posociavala: musel sa vzoprieť, vynakladať sily, aby sa nepohol a nepopustil.

Ona zbledla, zadržiavala v sebe dych. Tu je konečne čas, keď padne osudné slovo, čarovný kľúč k dverám, kde čaká oslobodenie, splnenie túžob.

„My sa teda zberáme, Vlastimila, vážená,“ opravoval sa zajakavo. Bolo mu ťažko dať jej meno dôverne, keď sú takto sami, ako ani raz dosiaľ s citmi v napružení, len sa odputnať a letieť oproti, kde ich čakajú hotové oltáre. „Prišiel som vás pozdraviť, dohovoriť sa a — a — doplniť, dopovedať, čo sa odkladalo. Lebo naostatok žriedlo je žriedlo, z ktorého vyvierajú predsavzatia, je rodoláska, ako vieme, nevyčerpateľné žriedlo, ale koryto, kde sa rútia valom snahy, úsilia i hotovosť k obeti, je niečo osobné. Je naše heslo stať do služby ducha, a preto kráčať cestou života tŕnistou; ale človečia podstata človeka hľadá medzi tŕním, a keby bola ruža. Ja sám môžem dosvedčiť, z najostrejšieho tŕnia čujem, len načúvať lepšie a rozumieť mu sladký, vábny tlkot slávika. Načúvam ho oddávna. Ledva sa zdržiavam nehodiť sa k nemu a zvať ho, keby sa nebol okúňal…“

„Ach, Lukáš Blahosej,“ zastenala štíhla čiernooká. Oprela ťažkú hlavu o ruku, druhú tisla na hruď, kde trieskala divoká búrka. „Nečakali sme pridlho? Srdce treba oslobodiť, nech tlčie, ako sa mu žiada; načo ho viazať nepoddajnými húžvami? Tie sa zarezávajú do živého, bolia a hryzú…“ Také niečo mala na jazyku, ale nevyslovila. Načo vyhadzovať na oči, keď nadišiel splnenia čas? Čo preto, že sa trochu preťahovalo, keď predsa svitol konečne deň?

„Ale teraz, Vlastimila, teraz…“ Lukáš Blahosej zastal. Na chodbe bolo počuť kroky a jasný, zvučný hlas.

„Tak jej milosť nie je doma?“

„Budú v meste,“ odpovedá ženský hlas. „Ale panna Vlastimila je doma…“

„V tom páde by použil príležitosť…“ A už sa ozvalo klopanie na dvere.

Stáli ako ohromení. Vlastimila horko-ťažko dýchla ,voľno‘. Vstúpil Michal Dobroslav Otavský.

„Hľadám Šlechtovcov, ale ich nieto. Mal by sa pozhovárať niečo pred odchodom. Použil som príležitosť pozdraviť váženú vlastenku a pýtať hospodu, kým prídu, ktorých mi je čakať.“ Usmieval sa, dal im ruku, pozrel bežne na zmútených a doložil nedbalo. „Ak neprekážam…“

Ani najmenej. Teší ich veľmi; ukázala mu stoličku. Teraz si už sadol i Lukáš Blahosej. Veru sa mu zišlo. Držal klobúk na kolenách, utieral si šatôčkou čelo a tvár. Bolo mu horúco.

Začali sa zhovárať o osobných veciach. Keď prišli do reči, Otavskému sadla ťažká chmára na tvár. Prichádza z Borového, tichučká Bela sa nemá lepšie. Podnebie v Borovom akosi jej nelahodí, je priostré i veľmi premenlivé: raz horúčava, zasa noci prichladné, i pŕšky v horách, keď inde hreje slnce. Dakedy zaľahne i hmla. Také premeny veľmi škodia oslabenej telesnej sústave vädnúcej ženy. Musí tráviť celé dni pri peci, ak sa obživujúce slniečko schová za mrákavy. Prišiel sa poradiť so Staňkom, kde by ju bolo odviesť. Len nie priďaleko, námaha škodí mľandravému telu. Krvácanie z pľúc visí nad hlavou stálou hrozbou…

Ach, ako spadli zo svojho neba! Také smelé polety, na ktoré rozviazali krídla, a tu rachni rovno do čierneho smútku a ťažkej starosti. Vlastimile skočil živšie pred oči rozdiel medzi tým, čo je a čo malo byť, ako Lukášovi Blahosejovi. On je len ohlušený pretrhnutím zlatej niti k blahu, ale ona vidí jasne, kde padli. Vynašla sa hupkom, ešte sa vypytuje i na podrobnosti, akoby ju boli zaujali. Otavský rozpráva, uľahčuje ubolenej hrudi. Ona počúva na jeho smútok, ale žiali nad svojím. Tak sa jej stalo, že ju prebral hlboký bôľ a ona zaplakala. Obaja pozerajú na ňu. Otavský hlboko otrasený, mysliac, že plače nad jeho nešťastím a Belou. Vstal prudko zo stoličky a dal jej ruku: stískal jej ju vrelo.

„Ako blaží, milá priateľka, stretnúť sa v nešťastí s toľkým súcitom! Verte mi, vaše slzy sú ako čerstvá rosa na vysmädnutú zem. Pamiatka tejto chvíle mi bude večne pred očami…“

Ani Lukáš Blahosej nezabudne na ňu. Spamätal sa a vstal zo svojho miesta. Dlhšie by už nevydržal. „Teda, ako som hovoril, na tom ostanem, vážená vlastenka, a ja idem…“

„Už?“ zvolala ako predesená. „Veď máte času.“ Bola by ho chcela zadržať. Stala pred ňu úzkosť, že ide, hádam navždy, a nedopovedal, na čom visí jej blaho.

„Hýbeme sa do dňa a mám ešte vyporiadať jedno-druhé. V hlavnej veci, myslím, sme jedno, čo zbýva, rozumie sa samo sebou.“

Prikývla mu. Stisli si ruku a v tom si dopovedali, čo ústa nemohli potvrdiť…



[145] (lat.) so zrnkom soli, t. j. nie doslovne, istou dávkou pochybnosti.

[146] (z lat. a nem.) dvorný dodávateľ.

[147] (z gr.) náčrtník.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.