ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Beznožek nevedel držať jazyk za zubmi. Povedal pani Kristíne, že hádam dnes, najneskoršie zajtra príde nádejný sekretár s pánom hlavným radcom. Pani sa nemohla tiež zdržať, pošepla, čo sa stalo, majstrovej Ruženke i váženej pani Barbore, manželke pekára Mateja Zátočku. Boli sprvoti v chodbe, kým sa Chlebnický a Lukáš Blahosej bránili pre odtrhnutie. Po hádke sa zamiešali v dvorane medzi iných.

„Znáte tamtých čeľadníkov dobre?“ ukázala pani Barbora na našich. Bola vysoká, mocná žena, i takto v tele: zaberala, zaraz dve miesta. Jej muž bol pri nej len prívesok, hoci dosť závažný. Bol omnoho širší od pána Beznožka.

„Ten s briadkou, veľmi úhľadný, je Krasoň. Berie si našu Vlastimilu. Brat spod Tatier,“ poučila ju pani Kristína.

„Slováci, viem,“ prisvedčila pani Barbora a obzerala si ich. „Takto dobrí chlapci. Do nás chodia ich krajania, drotári. Všetko jednakí. A ten si ju berie! Naša Cilka pribehla domov s novinou. Plakala. Nedala sa utíšiť. Ale povedzte,“ oborila sa na ňu rozhorčená, „čo nám ju prišiel odňať? Veď u nich vraj jesto tiež dievok. Čo si nenájde súcu?“

Pani Kristína stisla plecia. Vyhovárala sa pokojne. Svadby sa vraj začínajú na nebi a končia sa na zemi.

Záberský sa vyhol Otavskému a doktorovi Obuštekovi, keď sa povypytoval Slovákov, čo vlastne majú za lubom. Zazrel Belcovú medzi ženami a dievčatami, kde bolo živo a veselo. Dievčatá sa zhŕkli okolo Berty Hostislavy, prekárali ju, budúcu mladuchu. Pozrel významne na slávnu Belcovú, tá porozumela a prišla k nemu.

„Vážená priateľka, stopovali ste, čo sme prvej hovorili tam s bratmi spod Tatier?“ Ona prisvedčila, „Čo poviete?“ Stisla plecia v rozpakoch. Nevedela by sama povedať, čo myslí. „Počuli sme veľa pekného, skoro velebného: majú zápal za vec, čisté zámery.“

Záberský pozrel na ňu zarazený: „Odobrujete, čo hovoria a zamýšľajú?“

Z hlasu vycítila, že sa pozastavil, hádam i urazil. Najprv sa jej pýta, čo povie, a len čo povedala prvé uznanlivé slovo, zakríkne ju. Čo má ona odobrovať alebo odsudzovať? Ale môže dávať smer, alebo predpisovať? Ako žena stráni sa náruživých priečok; ako umelkyňa žije svojim vidinám a prácam. Načo by zasahovala pred ním do otázky, nad ktorou súdili už i v novinách. Strieľalo sa dosť; niekedy nedostrelili, najčastejšie prestrelili. Koľko ráz udreli do cieľa? Nech idú overovať tí, ktorí sa zúčastňujú cvičenia. Ona ta nepôjde, vyhorela by. Preto mu neodpovedala: radšej sa ho spýtala, čo on povie.

„Ja neodobrujem,“ riekol jasným hlasom, ani čo by sekal. „Ani samu vec, ani spôsob. Že sa odtrhli, to položme stranou: tu nieto čo o tom povedať.“ Vydýchla si s obľahčením. Predsa nebude sa musieť vysloviť, kde je kameň úrazu. Ani sa nikdy nevysloví. „Ja len o tom hovorím, čo zamýšľajú. Zmúdreli ste z ich rečí?“ Nepovedala, či zmúdrela, alebo nie, ale jej bolo trápne. Čo má s ňou o tom rozprávať? Nech by zúčtoval s nimi. „V nich nachodím samú hmlu, dym, nezrelosť. Veľké myšlienky, svetlé ideály, snahy, námahy, ale ani slova o cestách, o spôsoboch. Nie tichú sústavnú prácu, ale akýsi nezriadený nápor. Načo siahať hneď za najvyšším? Je ďaleko, vysoko: súce len na to, aby sme pozreli naň tu i tu, keď ustatosť a chabnutie nás prikvačí. Je tam pred nami, ukazovať cestu, ale nie aby sme naň šli bez prípravy a vlády. Do výšky sa neletí, nemáme krídla; ide sa pomaly zo stupňa na stupeň.“ Belcová sa usmievala. Je nespravodlivý, predpojatý a dá sa prichytiť v zaslepení, ako im krivdí. Veď poukazujú práve na to vysoké, nedostižné, lebo cítia slabosť, ochabuje im odvaha, smelosť nad nepomerom medzi slabosťou a veľkosťou námah, a preto poukazujú na svetlé méty.

„A vôbec slabý sa nemá podoberať na úlohy, na ktoré nieto sily, vykrváca podaromnici pri jalových námahách, nedosiahne nič.“

Belcová pohla plecom. Nepomer sa zreže obeťami, a obete sú nie nikdy daromné. Úspech príde po nich prvej alebo neskoršie.

„Čakal som hotový rozvrh práce, kde začať, ktoré kroky robiť, ale to sme nevideli; nemajú ani stredisko, pôjdu po dedinách, kopaniciach, ale štepnica sa nedá založiť na salaši. A Vlastimilu zavádzajú: berú nám ju, kde je štepnica hotová. Čo sa s ňou tam stane? Veď tí ľudia netušia, že oporu v sedliactve darmo hľadať, čakajú ich samé nezdary a sklamania. Bude i prenasledovania nadostač. Horúce hlavy nevidia, kam sa rútia, idú naslepo za svojou hviezdou. Či tam nájde miesta Vlastimila pre svoju prácu, ktorá vyžaduje práve mier a zriadené stredisko?“

„Bolo by upozorniť Vlastimilu,“ navrhla Belcová. „Nech si rozváži.“

„Upozornite ju vy, vážená priateľka, na tom som vás pohľadal; ukážte jej, čo je stredisko: čo nám odníma, keď necháva svoju postať. Žena ľahšie nájde príhodné slovo.“

Belcová pristala vďačne. Načo odvádzať Vlastimilu, keď jej tam nepripravili miesto. Ale predsa! „A čo Krasoň?“ spýtala sa ticho. „Ak má s ním slovo? Bolo predsa počuť, že sa radi majú.“

Záberský urobil neistý pohyb rukami. On nepočul nič isté. „Ale tu je Otavský!“ šepol jej. „Náš Otavský mrie za ňou. Ak sa mu nedostane, zanemie nám. Bol u mňa. I doktor Obuštek sa hlási; vidíte, vždy je za ňou.“

Belcová sa rozhodla. Otavského treba zachrániť čo ako. Dr. Obuštek je niečo iné. Má Svit, inú činnosť; vylíže sa z rán. „Nájde i na ten jed odpomoci medzi kazijedmi,“ zasmiala sa. „Ale tak ju predsa stratíme, ak ju Otavský odvedie.“

„Dostaneme ho sem, i jeho: bude nás o jedného viac v stredisku. Na tom pracujeme.“

Belcová odišla uspokojená, tešila sa, že môže prispieť niečím na udržanie strediska, hádam i na jeho zveľadok. Aký prírast by bol, keby sa dostal i Otavský do mesta! Vlastenecká vec by získala, duchov by rozjarila jeho prítomnosť.

Rozmýšľala, ako sa chytiť do veci: nie ľahko sa dostať Vlastimile k srdcu, je zatvorené. Ale sa mýlila, Vlastimila sa jej hneď zverila so svojimi žiaľmi.

„Oklamali ma, nehovorím naschvál, ale predsa ma oklamali.“ Rozprávala jej o spojivách: ako ju získal Krasoň, nadväzúvať nové a nové, čím ďalej mocnejšie, a hľa, zbehol, pekné zámery, dal sa strhnúť od priateľov. „Počuli ste, čo hovoril pred chvíľou: stojí medzi odtrhnutými. A ja? Ja nemôžem, nemôžem…“

Belcová jej dohovárala, že mocný cit premostí i väčšie prekážky, lebo sa neobzerá na ne. „Ak je taký mocný,“ posmeľovala ju, „slúchnite ho bez rozmýšľania. Neklame vás, povedie spoľahlivo vás oboch k blahu.“

„Nemôžem, nemôžem,“ krútila Vlastimila hlavou.

„Slúchnite, čo vám káže srdce,“ radila jej, tešila ju, že má predsa šťastie: zbadala zavčasu mýlku, môže ju napraviť. Srdce sa zahojí, rany sú nie také hlboké, čas i život donesie balzam na ne. Spomenula jej zďaleka Otavského: pekné poslanie pri jeho neodrastených deťoch.

Vlastimila neodpovedala…

Belcová pozrela významne na Záberského, i kývla hlavou na nepoznanie a spustila viečka na oči. Porozumel: tvár sa mu vyjasnila.

Môže sa predsa len priblížiť k Otavskému. Stŕpal, že bude stáť pred ním ako obžalovaný. I keď sa sňali, čítal výčitku v oku Otavského. „Sľúbil si, zradil si sľub, nezastal si ma, prehováral si ho ostať…“

„Nehnevajte sa, priateľ,“ prihovoril sa mu Záberský; v jeho hlase bolo badať zasa teplotu. „Blaho celku nám ukladá i také ťažké obete: musíme umlčať srdce, konať proti jeho citom i proti nepriateľom.“

„A keby bol ostal?“

„Bol by ostal. Vlastimila by bola jeho.“ Otavský sa trhol, poodstúpil a pozerá mu s nedorozumením do očí, nepriznáva sa mu. „Boli by ste pristali i prebrali sa.“ Začal mu dohovárať ticho, akosi nežne: časy sú vážne, rozhoduje sa nad bytím a nebytím, sme tu ako na počiatku ten duch nad chaosom. Z neho miesime náš nový svet, náš národ sa až teraz tvorí. Pri takom podujatí jednotlivec drž sa celku, tvor jeho čiastku a neobzeraj sa, čo si stratil alebo získal. Tak by ste sa boli pritúlili k celku a v ňom by sme mali novú silu, bola by sa nám zišla.“

Otavský pokrúcal hlavou: bolo mu nejasné, prečo práve on má donášať také obete, veď jeho blaho zaváži toľko ako blaho iného; možno by sa bol zišiel iný, ale i on sa zíde aspoň toľme.

„Vidíte, my sme v tom, že sa staviame do radov. V prostriedku musí byť vzpruha toho rozraďovania. Tá vzpruha je naše mesto, naše stredisko. Naše mesto musí byť čím skôr ozaj naše, lebo inak i keby sme mali štát, nebol by náš. A vtedy načo by nám i bol, ak by sme v ňom neviedli ako gazdovia. Na tvorenie mocného strediska potrebujeme i také sily. On je romantický, ako ste videli: ani Vlastimilou sa nedal stiahnuť do nížin skutočnosti. Skôr naopak, i ju niesol ta kdesi do oblakov. Bol by sa nám zišiel, sme trochu ťažkaví, prečo si nezadovážiť také krídla, ak sú naporúdzi? Azda by nás zdvihli do vyšších, čistejších okresov. Vlastimila nám dvíhala ženy, prečo by on nemohol nás? Zišlo by sa tu i tu, viem, že by sa zišlo.“

Otavský ešte ani teraz nechápal: prečo má on obetovať, čo má, za stredisko. Predsa je vec nespravodlivá.

„Nielen vy, priateľ, i ja, i každý.“ Pozrel naňho okom, v ktorom nebadať váhanie, ani neistotu. „I iní obetujú všeličo, každý čo môže. Stav náš je dneska taký: všetko za stredisko. Kým pracujeme za stredisko, pracujeme za celok, potiaľ siaha i priateľstvo.“

„Sú teda hranice!“ usmial sa už Otavský, udobrený odpoly.

„Veľmi tesné!“ Záberský pozeral naňho veľmi vážne. „Také tesné, ako je stav národa v tesnom. Ak ho nevytiahneme na širšie, zadusíme sa, i priateľstvo s nami. Vyviesť ho z tesných priesmykov na široké lúčiny slobody, priateľstvo tiež hneď bude mať široké, prirodzené hranice.“

Lukáš Blahosej dodal si chuti, zobral do hrsti odhodlanosť tam z bratislavských viníc. Chlebnický šiel dva-tri kroky s ním, držal mu ruku na pleci, ale sa nedostali k Vlastimile. Prišlo im prejsť popri pánu hlavnom radcovi. Pri ňom bola i jeho krásna pani, v krážoch jej krásy omladol i on. I oblek bol mladý, nemal kedy ostarieť odvlani. Cisársky záčes^[176] ležal veľmi prítulne na vyhladenom čele. Ani na tvári ferce akoby neboli také hlboké; čosi väčšmi sa nabrali, keď sa ústa stiahli na gombičku. Ale ani gombička nebola urobená akosi povrchne, akoby objednaná; bola cele úprimná, keď prišli k nemu.

„Prišli sme pozdraviť štepnicu a jej starostlivú pestovateľku, ako je vlastenecká povinnosť,“ zvestoval im natešený. „Pekná slávnosť, vyplatilo sa. Ale verte, najväčšmi ma ťahalo pozdraviť bratov spod Tatier. Predsa sa vidíme aspoň tu, keď neprišli ku mne.“

Bola v tom výčitka. Lukáš Blahosej si vyčítal, že nebol uňho, zato bol s jeho milostivou manželkou. Ale ona ich pozdravila dosť chladno. Na šarmantného mládenca akoby bola zabudla. Vyhovárali sa mnohými prácami, starosťami.

„Ale sme mali šťastie!“ Pán hlavný radca vytiahol škatuľu a naberal si medzi prsty voňavého prášku. Duranzia na nose akoby čakala naň chtivo. „Vypočuli sme, brat, vašu obranu pre odtrhnutie. Nás veľmi obradovala, že hoc nás rozdelili časy a neprajné pomery, jedno sme. Duša a srdce je tam na mieste, nedá sa presadiť ako priesada z kisničky na hradu. Tá jednota je hodna najviac: premôže i neprajné časy a pomery.“

Chlebnický sa zachmúril. Sladké reči prefíkaného úradníka, sluhu podlého systému; vlastenectvo podchvíľou na jazyku, v skutočnosti úklady strojiť proti nemu. Načo počúvať prázdne slová?

„Vy nás rozumiete!“ zvolal Lukáš Blahosej natešený. On nepozeral, odkiaľ vyšlo dobré slovo, on ho prijímal s uveličením.

„Myslím, že áno!“ prisvedčil, vťahujúc tabaček zo štipky do nosa. „Váš krok, hoci smelý, nestal sa znenazdania, ani z chúťky a urazenej pýchy vášho vodcu tam v Bratislave, myslím, pána Štúra. Na ten krok vás prinútil obrat vo vašich a našich životných podmienkach. Budí sa národnosť, duch spolupatričnosti medzi ľuďmi, o ktorom sa im dovtedy nesnívalo. Prebudil sa i tu v našom starom kráľovstve, hoc nesmelo. Drží ho na uzde trochu naša zakorenená štátnosť, ktorá predsa len prežila storočia, hoc ju časy chceli rozrúcať a zrovnať so zemou. My ju máme za naše zdedené právo a za pevnú hradbu našich snáh. Ibaže tá hradba je nie cele naša, ale i občanov nemeckého pôvodu. Tí sa nás boja, že vztýčime na hradby naše zástavy. Ak by sme to urobili, mali by sme nepriateľov medzi nami, v samom našom dome. Preto naša národnosť je v postupe opatrná. Obzerá sa nevdojak u spoluobčanov neprebudil revnivosť a nepriateľstvo. Tak je, vidíte, naše vlastenectvo z opatrnosti trochu dvojrečové. Sám Palacký píše dejiny kráľovstva nie vo svojej reči, ale v reči spoluobčanov iného jazyka; mnohí mu to zazlievajú, on sám by ich vďačne písal po česky i našiel by na to peňazí, ako ich našiel na Šafárikove Starožitnosti. Ale on sám vidí, že štátnosť neznesie bezohľadný postup: neuznáva práva národnosti, aby nevznikli zmätky v jej samom lone. Ona je aristokratická, alebo skôr arcikniežacia. Nepozerá priaznivo na snahy mladých horlivcov, ktorí tisnú národnosť do popredia v národných farbách.“

Počúvali jeho výklad veľmi pozorne, v jeho slovách našli dosť pravdy a oprávnenia. Postup v Čechách ako zachvacoval zo dňa na deň širšie a širšie vrstvy, nebral odznaky národné veľmi okázale, skrýval ich, kým mohol, za štátnosť, len aby do radov mohol zobrať i panské stavy a bohaté stredné vrstvy. Postup bol zaťažený týmito nedvižnými hmotami, ktorým sa nechcelo stúpať, ale bol istejší. Niesol všetkých na tej istej čiare.

„U vás je postup, vidíte sami, cele iný a musí byť iný, pomery vás vedú prikrojiť ho na inú formu. Vás nebráni štátnosť, skôr vás odstrčila spod svojho krídla, ale vás ani nezaťažuje, nezdržiava: nemáte svoju štátnosť, nemusíte mať ani vlastenectvo. Vám je národnosť všetko: jediná obrana i jediný cieľ; musíte ju podoprieť, upevniť. Tak ste jej dali svoje vlastné odznaky a farby, aby zďaleka privolali všetkých toho istého pôvodu a krvi. Tak sa stalo, keď vás začali vyhadzovať zo štátnosti, že Bernolák dal národnosti vaše vlastné odznaky^[177]. Jeho pokus bol len prvý krok, strhol predsa sebou väčšinu vašich; ale čo je hlavné, jeho pomocníci, najmä váš Hollý, ukázali cestu i tým, ktorí ostali na strane^[178], do spoločného dvora. Tú cestu už len vyrovnáva a robí schodnejšou pán Štúr. Tak sa naostatok nájdete na nej všetci, lebo je prostredná. Všetkým je k nej rovnaká diaľka.“

Počúvali ho chtivo. Lukáš Blahosej horel, z očí mu šľahal posvätný zápal. Bujná krásavica zahľadela sa naňho ako iné razy. Dlhý výklad muža ju nezaujal, slová odznievali naprázdno, ale sa je nezunovalo počúvať: zmysel slov čítala v tvári, ktorá ju zaujala. Chlebnický bol zmätený; na slovách vycítil teplotu, aká mohla pochádzať len zo srdca. Či prefíkaný úradník má i srdce?

„Poďte s nami, brat!“ zvolal Lukáš Blahosej. „Budeme mať dobrého priateľa na pravej ceste.“ Vystrel k nemu ruky.

Pán hlavný radca hľadel stiahnuť ústa do gombičky, ale vyšlo akosi bôľne. Jamky a dolinky na brade sa prehĺbili, v očiach sa prevliekla hlboká tôňa. „Ja už málo pochodím po cestách pravých i nepravých. Čo sme sa už dávnejšie pohli a prešli kúsok cesty, staviame sa na krajíčku pozerať, ako sa iní ponáhľajú. Čože nám už ostáva cesty? Dnes-zajtra sme na méte.“ Pohodil rukou s odriekaním, okom sa mu pretiahol smútok. „Ustali sme, tatranskí bratia, ustali…“

Čo, žiaľ, alebo sklamanie? Chlebnický si ho obzeral starostlivo. Bol by rád vojsť do komôrky, čo sa to tam varí, ale pán hlavný radca dobre vedel zatutlať svoje biedy. Nie je už od lanska sám svoj. Svedomie ho rozkálalo a tu je v rozpore a ustavičnom boji. Úradnícka čiastka svedomia božeká, v prvej potýčke prehrala: pán hlavný radca ustálil i utvrdil sa v predsavzatí nevyhnať Krasoňa z mesta, i keby mal Vlastimilu za ženu. Keď raz ustúpil v jednej veci, nadhodila sa druhá. Dal pardon štepnici a teraz kde prestanú pardony? Hľa, prichytil sa už toľko ráz na rozmýšľaní o vlasti, o národnosti i o vlastenectve. Vidieť jeho kniežacia milosť, ako neborák systém jajčí v tmavom kúte komôrky, pokrúcala by s rozhorčením hlavou. Ale pán hlavný radca pritvorí tmavý koterec, ale najprv kopne ta dnuka nohou. „Neskuč, canis tua mater, dosť si sa nahrýzol sveta!“

Lukáš Blahosej s uľahčením šiel k Vlastimile. Keď hlavný radca preberá na tých strunách, ona zahudie na sladšie. Ale keď si k nej stal a ona pozrela naňho, zazrel v jej oku prelomenú ľúbosť. Nuž ako sa stalo? Onehdy, keď tam našiel Otavského, aspoň ešte raz pozrela naň milo ako iné razy, dnes nadstrčila cudzotu, príkru a studenú.

„Vari neodobrujete, Vlastimila?“ Neodpovedala, ale pozrela naňho veľmi prísne, s ostrou výčitkou. „Hneváte sa?“ Nepovedala, že sa hnevá, ale ani sa mu neusmialo jej oko. „Veríte ešte v spojivá?“

„Neverím,“ riekla ticho, zvlneným hlasom. „Nemôžem veriť. Ja nevidím spojivá, len mrak. Bolo by tma, ale svieti svetlo: povinnosť. A tá mňa drží tu, ako vás volá domov.“ Zamĺkla, hlas by sa jej bol zlomil; nepozrela naňho, slzy by jej boli zaliali čierne hlboké oči.

Stál pri nej; koľko a ako, sám nevedel, či rozprával jej alebo len sebe, tiež nerozoznával. „Hľa, naše hviezdy, vtedy v tom istom znamení, dneska svieti vaša tuná, moja ma vedie k môjmu ľudu. Ako klamú nádeje! My, že ostanú navždy spolu. Dovolíte vo chvíľach samoty vyzerať tahore za vašou, jej milým svitom?“

Musela čosi dopočuť z toho, čo jej hovoril, pozrela naňho. V jej oku čítal: ,Chudák, Lukáš Blahosej!‘ Dala mu ruku: „Zbohom!“

„Zbohom, Vlastimila!“ stisol jej ruku. Ale keď ju vypustil, stala mu pred oči holá skutočnosť. Preletel ho mráz pred jej ukrutnou holotou. „Vlastimila, nemôžem odísť takto, bez ničoho,“ žaloval sa jej ticho. „Darujte mi váš obrázok. Bude pamiatka na krásne dni, keď sme verili v spojivá. Darujete?“

Dala mu ešte raz ruku, prikývla hlavou a darovala mu pohľad. V ňom stálo zasa: „Chudák, Lukáš Blahosej!“

Lukáš Blahosej nevedel sám, ako vyšiel spomedzi diev. Bezvýrazné oči nespúšťali sa dávno z neho. Bola v nich ľútosť nad jeho bôľom. Niesli mu posolstvo, že nebude už nikdy sám. Nech bude kdekoľvek, bezvýrazné oči budú ho mať pred sebou, akoby stál pred nimi v tele. Ale on sa vnoril do bôľu, nevidel nič okolo seba, ani netušil o posolstve.

Sivé ohnivé oči zablčali, keď sa rozlúčil s Vlastimilou. Bujná krásavica vyrozumela jasne, že sa tam roztrhali spojivá.

Bola sama. Pred chvíľou prišiel, ako zjašený, jeden chlap v sivom obleku a riekol čosi ticho pánu hlavnému radcovi. Ten pozeral naňho prísne, prikývol a poslal ho preč. Mihol okom na Bosého pri Berte Hostislave, zavolal ho k sebe.

„Volá povinnosť, začína sa služba. Uvidíme, ako sa zadržíš.“ V hlase znelo čosi prísne, až ostré. Pôjdeme do Svitu. Bosý zbledol, oči mu behali sem a tam zjašene. „Vari sa bojíš? Služba sa začína.“ Už si ho nevšimol, obrátil sa k bujnej krásavici, riekol jej nežne: „Cipuška, ideme. Ak by sme sa nevrátili, nájdeš ma vo Svite.“

Vyšiel s Bosým; opatrne sa poberal medzi prítomnými, aby nevzbudil pozornosť.

Bujná krásavica nepohla sa z miesta. Dávala si pozor, aby sa nik nezblížil. Ostatne nik sa k nej netisol; ženy od nej bočili v akomsi pritajenom nepriateľstve, chlapi sa okúňali pristúpiť k nej. Prv alebo neskôr museli by sa zodpovedať pred prísnou súdnou stolicou a hádam ešte dnes.

„Čo taký smutný, šarmantný mládenec?“ zastavil Lukáša Blahoseja jej sladký hlas.

Hoc vzrušený, s ranenou dušou, strhol sa na ten hlas. Jeho vábne zvuky zuneli mu často v ušiach od prechádzky s ňou.

Pozrel na ňu, hľadel sa usmiať, ale iba ústa slúchli. V očiach ostal trčať znepokojený bôľ. „Vidíte, nie som…“

„Je — je — vidím dobre,“ šepkala skoro pri ňom. „Šiel nabok, niečo mu mám povedať.“ Šiel ako vo snách popri nej; pri každom kroku šušťali hodváby a škrobené spodnice. Červenkavé klince horeli a kývali mu v morskej farbe na jej okrúhlych pleciach. Tmavobelasé strapce svetlej kosičky sa triasli na jej hrudi. Pod ňou sa blýskala sponka s diamantmi na rožkoch kosičky. Stáli v obloku, ktorým mohli pozerať do prázdnej Prosovej ulice, i na zubatý parkan oproti a za ním veľkú, tmavú pajtu. „Smutný — darmo tajiť. Žiaľ mu sedí v očiach. Láska plače, vraj osirela. A či láska môže osirieť?“

„Veď ja nebanujem, že tvoja nebudem, ale ja banujem, ako ťa zabudnem…“ to mu hučalo kdesi zďaleka, čula sa len basa, ako dudre, a cimbal veľmi jasne, ako bôľne jajčí. To je Piťova banda^[179]. Počúval ju ostatný raz na trhu v Mikuláši vo veľkom hostinci. Pri ňom frflal neúprosný ujček, vysokourodzený pán Jonatán Živica, juris asesor, pre tú štepnicu. Štepnica medzitým ostane tu, Vlastimilina hviezda svieti…

„Nemôže osirieť. Láska vystiera ruky zo všetkých strán. Švárny šuhajíček netuší, skadiaľ sa mu usmieva milosť. Nech vystrie ruku, len jeden prstík, jedno slovíčko, čo len mih očkom, alebo pousmiať sa pod hodvábny, mäkký fúzik…“

Lukáš Blahosej prišiel po troche k sebe, povedomie schytilo berlu, že začne vládnuť. Vypučilo prsia hrdo, ale sa odvrátilo, skrčilo, chichotajúc sa do pästi. „Pousmiať sa pod hodvábny mäkký fúzik…“ Povedomie sa zachodilo od smiechu, Lukáš Blahosej počúval sladostnú hudbu mäkkého hlasu. Pousmial sa pod fúzik. Tam je chmúrna Vlastimila, jej oko mu úporne vyhýba: hádam myslí, keď nepozerá naňho, ani ho už nieto. A on je tu, počúva sladké slová, usmieva sa pod fúzik.

„Láska je ružový ker. Obstrihaj vŕšky na konárikoch, nevyhynie. Poženie zo strany mladé, bujné mládniky. Každý sa korunuje púčkom. Obstrihaj ho a obsype sa voňavými ružami sťa nebo v noci hviezdami. Láska nemôže osirieť, ani si cnieť. Má v sebe balzam hojiť sama svoje rany. Vie šarmantný mládenec, ktorý balzam?“

Hovorila odpoly odvrátená od neho. On sa oprel o rám obloka, pozeral na tmavú pajtu. Z nej vyšiel vtedy Barták. On stál za parkanom, pozeral špárou, keď pritúlila k sebe dievčatko. Pozerala milo na kŕdlik, kývala im rukou, hlavou. Naňho pozerala prísne, spurne, iba dva razy mu darovala pohľad, ach, horší od hany, od zaucha. „Chudák, Lukáš Blahosej! Chudák, úbohý chudák!“ Bolelo to ,úbohý‘, bolelo i pieklo. Bolo v ňom namiešaného dosť: i opovrženia, i škodoradosti, čosi vyvýšenosti a neomylnosti. A predsa prosil obrázok, dostal sľub, a zasa v očiach to ,úbohý‘.

Táto neľutuje dvojzmyselným slovom. Teší sladkými slovami. Ukazuje ker v ružiach, oheň kvetu unáša, vôňa omamuje. „Vie šarmantný mládenec, ktorý balzam, vie?“

„Ale ja banujem, ako ťa zabudnem… Nuž áno, balzam jediný: zabudnúť; čím skôr, naskutku. Veru balzam, len ho mať.“ Od zúbkovaného parkana pozrel jej do tváre; bola ružová, podbehnutá horúcou krvou. Tam na hrdle sa hrnula žilou, bijúc vlnami do hlavy. Sladké ústa sa usmievajú, oči ho žiarivo zovú, sľubujú. „Zabudnúť naskutku, to je útešný balzam.“

Jej oči prebehli po ňom zboku, šmýkali sa horúcim dotykom a upriamili sa na oči. V nich sú záhadné hĺbky i krútňavy, ach, spenené, búrne, a to barbora dudre a cimbal jajčí: „…ako ťa zabudnem…“

„Láska sama ho podáva, balzam útešný.“ Čo to spieva pri ňom? Jej mäkký tichý hlas a či Piťova hudba? „V nej ho je nadostač i zvyšok. Sladkosť lásky! Jedna kvapka osladí trpkosť celého života, vymetie z pamäti smútky i spomínania, čo by priškreli na ňu pekelným ohňom. Vie švárny šuhajíček, čo je sladkosť lásky?“

Prikývol. Veď sa v nej brodí dva roky, áno, celé dva roky, deň čo deň. V Halle chodila pri ňom na prechádzkach po osamelých cestičkách popri rieke. I keď sedel v dumách na mohylách vyhynutých predkov; keď blúdil po rovinách, kde sa zarýval pluh pracovitého ľudu, kde sa vlnilo jeho zbožie hojným požehnaním; po dumných hájoch, kde stáli svätyne otca Svantovíta^[180]. I keď čítal zápalisté slohy Slávy dcery, alebo trhal list za listom z Ruže stolistej. Bola i v hviezdach, keď sa triasli blahom v letné tiché noci, i v dobrom úsmeve mesiaca.

„Ach, šarmantný mládenec, kadiaľ sa brodil, kadiaľ blúdil. Samý blud, samý klam, vyblednutá predstava, pridusený odblesk svetla, zaliata pahreba vodou! To je len sladkastý odvarok oklamať neskúsené deti. Lyžka medu v studnici vody.“

Lukáš Blahosej pozrel na ňu káravo. Potupuje, znižuje jeho lásku veľkú, neopísanú nikdy nikým. Siaha odtiaľto až do samých hviezd. A čo ona — pľuť na hviezdy, znevažovať? Nie je on neskúsené dieťa: vie, čo je ľúbosť. Odtiahol sa od nej, nedôvera ho nadchodila.

Ona si ponaprávala šaty, kosičku okolo pliec narovnala a povedala triezvym hlasom: „Musím ísť k hlavnému radcovi. Bude čakať. Nechá ma ísť samú, šarmantný mládenec?“

Lukáš Blahosej až teraz ustálil, čo mu je vlastne. Tu mu je zle, veľmi zle. Tam Vlastimila pred očami, krvavá rana. I dusno je, moc sveta. „Tak pôjdeme, veľmi vďačne.“

Bujná krásavica sa obrátila, šľahla okom ta medzi dievčatá. Dvoje sivých očí pozerá, ligoce sa ani mačacie vo tme. Aká nenávisť sa vliala do nich, zlosť a či besnota, bože, odpusť hriechy! „A čo ja?“ Obrátila sa k nemu zasa slobodná, keď vyšli do dvora. Nebolo tu dvoje sivých očí, nebolo ich ani, keď vyšli na ulicu. „Či robím zle? Ja by rada potešiť smutných. Nie ľutovať: načo je komu ľútosť? Či nie, švárny šuhajíček?“ Vzdychlo sa mu sťažka. Zasa zišiel na um pohľad Vlastimily a v ňom to „úbohý“. Prisvedčil jej s ohňom. Ach, áno, zabiť, obesiť, len nie tak ľutovať. „A potecha je láska, ale ozajstná. Tá ide sladkým prúdom, keď sú si blízko; ani ho nevidieť, ale ho cítiť v záhadnom trnutí. To je pre blízkosť, nemá miesta, dobýja sa von. Predmet nežnosti hľadá, blíži sa k nemu. Drží ho aspoň za ruku. Pravá láska teší práve, lebo je láska a lieči. Počul šarmantný mládenec spomínať klin klinom? Na jej mocnejší jed, kazijed.“

„I u nás spomínajú klin klinom,“ prisvedčil a pozrel na ňu povďačne. Predsa ako sa stará oňho. „Ale druhý blud bude horší od prvého.“

„Či môže byť blud, kto hľadá liek? Hľadíme zabudnúť, ako gladiátori^[181] v Ríme zabúdali v objatí vznešených dám, čo ich čaká na aréne dnes-zajtra. Načo umierať rozpomienkou, keď sa dá utopiť v opojení.“

Lukáš Blahosej zasa cítil väčšmi blízkosť dobrej, milosrdnej tu von. Nebolo tu čiernych hlbokých očí; hoci ranili, predsa v nich zvýšilo ešte niečo nežnosti, hádam čo pozabudli vypratať pri veľkom riadení. Tu išli naňho celé prúdy, keď sivé oči zatiahli sa túžbou, volali, sľubovali. „Hej umierali veselo v akomsi mámore, hoc túžba za životom zakvílila pri smrteľnej rane.“

„Ľúbosť nedá umrieť: ona je život, pravý život. Tieň smrti ide na tých, ktorých ona zbehla. Vidíte, akí ostali tam, ktorí sa jej spreneverili? Vaša Vlastimila je ani na pohrebe. Cíti, ako ju ťahá smrť, ale sa jej vymôže, vymôže. Verte, zasa zakvitne, ó hej — zakvitne.“ Zachichotala sa drobným chichotom, akoby presýpala perly.

„Skvitne!“ zvolal a v ňom sa ozval strach. „Aký kvet, pokmásala ich…“

„Vyženú iné, hm, opatrnejšie. Tie tam zoškvrkli na ohňoch ohnivého mládenca. Tieto vyženú na tichom slniečku. Ale i ono hreje milo, viete — babie leto. Ó hej, i vdovské ohne hrejú, hoc i neožihajú. Chi-chi-chi, nie je čudné? Mocný, plnokrvný Otavský a vyhliadnuť si samé krehké, nežné. Prvej tichučká Bela a teraz nežná Vlastimila. Nedá fúknuť vetríku na ňu. Zahradí ju v teplej hrade pohodlia, zabezpečenej budúcnosti. Nie ako horúci mladoň, vysotiť ju do boja o národnosť na, chi-chi, role národa dedičné, hrudy tĺcť.“

Pozrela naňho ukradomky, či sa nedvíha vzdor, odpor. Zo vzdoru sa tiež rodí čin, neraz nezrelý, nedonosčiatko, alebo veľmi prudký potrat. Pokrútila hlavou, nevidí vzdor. Usmial sa spokojne. „Čo ako, ostal osteň tamdnu; nedá sa ututlať v teplom kútiku. Snaha za vyšším svetom, kde trôni dokonalosť; miešanie ideálu k chladnej hmote; široké obzory. Nie, ten osteň nezaspí, bude pripomínať časy vyšších letov…“

„I vzdorného mládenca chceli skrotiť, v dobrej, mocnej klietke u bohatého mešťana, podstrihli by mu trochu krídla; nie poletovať vysoko, vysoko, len tak opatrne, nad samou zemou. Ako vykŕmená kačička alebo húska. Ani prepelica v žatvu neletí dovysoka; podletí a zasa kvac do pšenice. I on mohol stučnieť, nabrať opatrnosti na seba.“

Zasmial sa, zapriahnuť jeho do ich ťažkej káry! Bol by ju vyvalil do garádu a hybaj s Krištofkom a Jaroškom po ceste pravdy a spravodlivosti. Zasypali by garády z jednej i druhej strany. Jednako by plnil poslania aspoň kúsok, lebo Vlastimila sa odhodila. A hádam nie pre odtrhnutie. Zachmúril sa, že by bočila i nebyť odtrhnutia. Odstrčila ju najskôr chudoba, nie chudoba, skôr surovosť. Ako ho znosil ujček Jonatán pre štepnicu! Šľahal do krvi. Odstrašilo ju; cesta života tŕnistá…

„Ale ja viem iné miesto. Švárny šuhajíček bude sám sebe pánom. Nebudú mu húkať do uší múdrosti o nitelniciach a pochlpených pradenách… Otec by ho nedochodil, celú zimu by sa neukázali tu poľovačky, tu veselé spoločnosti. Švárny mládenec sebe pán v kaštieli, vycibrené služobníctvo, naučené nezavadzať, hľadať vôličku. A žiaci, grófčatá, poslušné a tiché; nie ako býček, usmrkaný Krištofko. Sedia ticho, slušne, poklonia sa a sadnú, kde ich túrneš. I plat a potom penzia a bezpečnosť i naďalej: mocná ruka siaha ďaleko. Nezišla by sa mocná ruka? Záberský sa jej rád drží a pomáha mu. A ohnivý mládenec?“

Lukáš Blahosej ustal. Hodváby šušťali popri ňom, vôňa ženy mútila. Dakedy ho vyrušil z dúm dotyk mäkkého lakťa. A dva-tri roky utiahnutosti, pokoja potreboval by: prichodí doplňovať vzdelanie, zdokonaľovať sa. Veď príprava rozhoduje vo vystupovaní. On sa zberá vystupovať v nepriateľskom svete; treba zberať sily. Pozrel na ňu vďačným okom: ako sa stará oňho ako sestra. Keď klesal od bôľu, zdvihla ho, ulievala mu sily a obrátila mu pozornosť na inú stranu. Zbadala, že sa kláti. Jej oči ho pohladkali, usmiala sa mu. „Myslí, švárny šuhajíček, že ho vábim do pasce? Vidím ho smutného a chcem ho potešiť. Veru ja viem tešiť, i radiť. Chce sa prísť poradiť? Pozhovárame sa. Nájde ma doma každý deň, najmä odpoludnia.“

„Čím som si zaslúžil toľkú lásku!“ zvolal i hodil jej pohľad, plný oduševnenia.

Zachichotala sa drobným chichotom. „Čím — čím! Vidím, že ho odstrčili, ja mu pristupujem, poviesť ho za ruku aspoň trochu, cez najhoršiu cestu. Dá sa previesť? Tým si zaslúži lásku veľkú, opravdivú. Príde?“

Pozrel na ňu nerozhodne. Ach, aký milý, nesmelý a netuší ani zďaleka. Čiže bude krásne pojať ho, viesť na kúsku cesty! Ako mu otvorí dvere do nových svetov! Netuší, iba keď klesne do náruče a zamrie od poznania neznámeho…

Nepatrná stvora bola tam medzi dievčatami. Mala pred očami bujnú krásavicu, ako si ho zaberá kus po kuse pri obloku. Pozrela, čo Vlastimila na to: či nechá svoje ako na deravom moste. Ale Vlastimila stojí tam, akoby sa jej to netýkalo. Hádam ani nevidela. Nerozmýšľala dlho: veď jej ona pretrie oči!

I pristúpila rovno k nej, ukázala k obloku. Keď tá nič ani na to, pošepla jej. „Pozrite, čo ona tam. Zavedie ho, zaslepí, na posmech privedie, do skazy…“

Vlastimila pozrela na ňu, potom k obloku, zasa na ňu. Nabrala čelo do vrások. Čo má nepatrná stvora do jej vecí? Ale stratila kedy s ňou slova o Krasoňovi? Tak čo má zadierať do nej, že ho odpravila? „Mňa doňho nič,“ riekla jej dorovna, hádam i spurne trochu. „Pre mňa sa môže…“ Hlas jej zlyhal. Iste chcela povedať, že sa môže postaviť na hlavu.

„Ale je nie váš?“ Tu už naskočila na ňu dosť prísne.

„Nie, panna, nie.“ Videla, že tá pozerá a neverí očiam a vlastným ušiam, nuž doložila na vysvetlenie: „Ak čo i bolo, odo dneška prestalo, prestalo…“

„Ako to môže byť: nevedieť sami, či bolo a ak bolo…“ Pokrútila hlavou a domyslela si: ak bolo najmenšej veci, ako môže nebyť odrazu! Zmotaný svet, zmotaný! A tu razom veľká radosť, nekonečná: nieto ničoho medzi nimi! Tak sa nezoberú! On slobodný, slobodný! Čo, Vlastimila prišla o rozum, že ho mohla prepustiť? A teraz, že čo ju doňho. Či to bola láska? A tu hentá už siaha za ním. Len ako vyňuchala tak chytro, že je slobodný! Už by ho chcela zabrať, zabrať…

Schytil ju nekonečný žiaľ. Je slobodný, ale čo je z toho. Ach, prečo je, prečo nepatrná stvora nepatrná. Ach, keby len trochu k svetu, aspoň ako Berta Hostislava alebo už tá Vlastimila! Jaj, bože, byť najkrajšia v meste, v celom kráľovstve: čiže by šla rovno k nemu, k obloku. ,Lukáš Blahosej, tu je najkrajšia žena z kráľovstva, tu pred tebou princezná, pozri: čaká, volá ťa, svati čakajú.‘ A ktovie, či by zišli na um svati; hádam by šla len tak, ponúkla… Ach, čo, stala by ta pred nich, povedala by mu: ,Lukáš Blahosej, kde si podel oči! Pozri, pred tebou najkrajšia v kráľovstve. Povedie ťa, ach, čo je i hanba, čo sa prepadne od hanby, do komory.‘ Či by mu to povedala? Zdúpnela, také nehanblivé slovo. Nuž čo, povedala by mu ho, povedala i viac ešte. Povedala by mu, a slzy jej navreli do očí od horkosti: ,Kde si podel oči, Lukáš Blahosej! Pretri oči, prehliadni: od koho si sa dal zaviesť! Najkrajšia stvora ťa nezavedie na oprsky po ohavných ľuďoch, čo ostalo po skazených grófoch, opršaných hýrivcoch, pozháňaných zo všetkých strán, kadejakých mysliveckých mládencoch, hádam i podlých, podlízavých sluhoch, po ledajakej zberbe: ale na cestu, vysypanú ľaliami, ružami a kde nekráčala noha ani jedného…‘ Hej, to by mu povedala, i mnoho, mnoho iného…

„Vážená panna, čo sa vám stalo? Čo vám chybí?“ ozval sa pri nej tichý hlas. Nad ňou sa klonila obrovská postava, sivé oči hľadeli nežno medzi stiahnutými viečkami. „Ach tak, majster Barták. Idem vám čosi povedať. Dneska môj deň…“

„I môj, i môj. Nemám kedy!“

„Ja sám sebe pán dneška.“

„Ja pani sama sebe: čo viac!“ zodvihla tenkú rúčku, odtisla ho mocne na stranu.

Čo by robila pri ňom?

Tí odstúpili od obloka, vykradli sa z dvorany. Ako opatrne, dohovorení! Koho by našla? Ah, nie, nie Bartáka. Domŕza ako hladná mucha. A v dvorane nik, ani otec, ani Bosý. Vyšla do dvora. Keď je len tuná ten, ktorý jej treba: Chlebnický pod kučmou, so šabličkou. Pribehla k nemu.

Prebral sa z myšlienok: hútal o spojivách. Ako sa stenčujú, ba zrovna pukajú. Tam Lukáš Blahosej sa trhá od Vlastimily, tu zas odtrhnutie, tá štátnosť, zasa národnosť opatrná a priohnivá proti nej. Zasa farbiareň: spoločnosť na rozpadnutí, farbiareň pôjde, nebodaj, do iných rúk. Všetko sa trhá; nezhromažďujeme, rozchádzame sa. Tvoria sa skupiny, oddeľujú ostro: jedna tam na trnáci, druhá okolo vatry. Nieto spojiva, chybuje dobrý tmel. Nuž áno, zásady Písma, večné náuky: ohládzať hrany, polámať hroty sebectvu a pýche. Večné náuky v zabudnutí.

„Vy ste môj brat!“ Schytila ho za rameno. „Môj brat.“

„Vynášam sa bratstvom. Staviam ho ta hore, kde je slnce!“ odpovedal s ohňom. „Čo chce sestrička?“

„Nie k slncu — tu na zemi: tu nech vládne bratstvo. Poďme chytro! Opozdíme sa!“ Vložila mu ruku do ramena a tisne ho napred. Vyviedla ho na ulicu. V prázdnej Prosovej vidia neďaleko bujnú krásavicu. Nesie sa nepokojným krokom ako v horúčke. Morská látka s červenkavými klincami ometá sa okolo nej, ako sa bedrá zimnične dvíhajú a padajú. Tmavobelasé strapce kosičky poletujú na pleciach. Pláva, ani by sa hádzala vo vlnách rozkoše. On pri nej riadi krok, ako ona vedie. Drobí ho na kúsky, alebo dokladá naňho, len ostať jej pri boku.

„A vy, brat vraj! Ako ho nechávate? Neviete, druhá vraj s ním nemá nič, ju už nič doňho? A vy ho nechať, nech ho ona schytí. Vidíte, ako ho vedie? On už meria kroky, ako ona káže. Zahubí ho, mrzká, hnusná žena. Viete, vtedy dali ste sa mi za brata a ja prijala. Hej, bratstvo lahodí, dáva duši prítul. Vtedy sľúbila sestra vyjaviť bratovi, prečo sa jej bridí vlastenectvo. Hnusí sa jej, hľa, pre ňu tam. Tisne sa, nehanblivá, medzi vlastencov. Tí sú uveličení, že o takú ich je viac. Do panských domov nesmie vojsť, iba ak cez zadné dvere: nie do svetlíc, ale do nečistých, potupných brlohov na necudné schôdzky…“

Tak sa žalovala tichučko bratovi, opierala sa v trapiech o jeho rameno. On počúval hlboko dojatý, hladil studenú rúčku, opakoval bez súcitu: „Moja sestrička, nešťastná sestrička.“

„Chodievam do cintorína, otvoriť srdce, vyplakať sa na hrobe. Či sa v ňom mať neobráti od hnevu, aká prišla, aká na jej miesto! A on, slepý, myslí, že má v dome krásu a milotu! Vyhadzuje, čo má, na jej nádheru, utŕha si od úst. Čo nemôže dať, zadováži za podlé služby. V Zlatých krosienkach dávajú na šaty, keď dá zatvárať bez viny, alebo ide zadovážiť dodavateľstvo. Zato chodievam i ja obzerať usporiadanosť a bratstvo, ako przní slepých a neopatrných.“

„Ach, sestrička, nešťastná sestrička…“

„Teraz vzala jeho, stiahnuť ho z výšavy! Nemohli ho stiahnuť sem dolu, medzi nás. Ona ho stiahne, ona vsotí ho do blata. Zaslepila ho, preberá sa pred ním v blyštiacich sa čriepkoch, sklíčkach: on ich berie za perly, diamanty, krásu nad krásy. Zavedie ho, zavedie slepého, do trasoviska.“

„Nezavedie, sestrička, nezavedie, mal anjela strážcu, on bdel. Mal brata, on je tu, nedá mu, slepému…“

Tak sa poberali do Svitu za bujnou krásavicou a neopatrným, ktorý sa dal viesť.