Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

8

Pán Beznožek bol prekvapený, keď mu ,Poliak‘ v dolománe oznámil, po čo prišiel do mesta. Pozrel udivený i na Lukáša Blahoseja. Pred Krištofkom ukázal, ako sa rozumie do poháňania, a tu vysvitne odrazu, že jeho odbor je vlastne farbiarstvo. Jurko Soviak v opasku vari sa tiež postaví k tlačiarskemu stroju?

„Nie,“ odpovedal Jurko. „Ja by mohol odvážať tlačivo domov a predávať. Mohol by kupovať i plátno v Orave a Liptove. U vás by sa mohlo tlačiť. Našlo by sa i súkna v Nitrianskej, na Lubinej i okolo Púchova. Mohlo by sa farbiť u vás…“

Vytreštil na nich náruživé oči. Hovoria mu o obchode a jeho pomknutí do krajov, o ktorých neslýchal. V hlavnej dvorane odbavili hlavný program. Matróny sedeli pri stene pod zrkadlami, okrášlenými chvojinou, pod trojramennými svietnikmi, z ktorých sa rozlievalo žltkavé svetlo po dvorane. Hudba hrala húpavú, páry mladých krúžili na vyleštenej dlážke.

„Bude lepšie pozhovárať sa v tichom kúte,“ navrhol im. Previedol ich do jedálne, kde vyhľadal priestranný stôl. Prišlo mu na um, že hosť bol v parádnej izbe, kým sa on delil s rodinou o vyprážané kurča. Iste mu kováči kujú v bruchu, preto hádam i s Krištofkom hovoril nerozumne. Urobil veľký krik v miestnosti, hneď dvaja priskočili obslúžiť bohatého majiteľa Zlatých krosienok.

Hneď rozkázal pivo ,Poliakom‘ a čo majú na večeru. Ale z hostí nemal sa nik do jedenia. Ani Lukáš Blahosej. Bol zjedol, nazad idúc z pajty od Bartáka, v neveľkej krčmičke celý zaúdený jazyk s dobrým českým chrenom.

Pri dobrom pive v krčiažkoch jazyk sa rozviazal i obzor sa rozšíril. Kupectvu a moci bohatého mešťana otvárali sa nové brány ku skladiskám plátna: len ich zakúpiť a odvážať do farbiarne. To isté plátno vracalo by sa, skadiaľ prišlo, pretlačené. Predávalo by sa na jarmokoch i v malých skliepkoch všade po Slovensku. Súkno tiež by sa poberalo od tkáčov do farbiarne a z nej by ho dostávali noví odberatelia a merali na siahy po trhoch. Pán Beznožek by ukázal, aké súkna by vychádzali z jeho dielní! Farba nedala by sa vyprať len tak na daždi, ani by nevybledla na slnci. Jeho sláva by sa rozšírila v podtatranských krajoch. Všade by spomínali bohatého kupca a majiteľa veľkých dielní.

Celkom sa premenil. Zabudol na svoju dôležitosť: bol prívetivý, úslužný. Drgal svojím krčiažkom o krčiažky bratov. Začal sa i vžívať do divnej reči, ktorou hovoril, ani starozákonný prorok, Lukáš Blahosej. Hovor čeľadníka pod šabľou a chlapa v halene tiež začal trochu lepšie chápať. ,Majiteľ Holtzovej farbiarne a tlačiarne: ostatok už príde sám od seba,‘ myslel si.

Keď boli pri treťom krčiažku, radosť sa mu pokazila vonkonečným koncom. Do farbiarne vniesli také farby, že obzor cele zatemnili. Pokračovať v diele ako za nebohého sváčika Holtza: Barták pánom v dielni, on poverený odpredajom a úžitok deliť na troje. Bartáka vyslobodiť z ruky vrchnosti a prinavrátiť ho dielni. Žiadajú to isté, čo on: vidieť, sú v porozumení.

„Ja som dosť skúsený v tých veciach,“ začal sa ohrádzať. „Poznám lepšie povahu ľudí. Verte mi, remeselníkovi jeho remeslo. Farbiarovi jeho kaďa a tlačiarska sprava, už či perotinka alebo iného zloženia. Má tam dosť na hlave: miešať farby, bedliť, ktorej koľko, dávať pozor, koľko stála v nej látka, ako ju prehadzovať na paličkách, žmýkať a koľko ju držať v pare. Či vínny kameň alebo liadok, sódu alebo dobrý lúh primiešať a či octovinu, alebo práve vitriol. Ani chvíľu nemá myslieť na iné veci. Ak sa zmýli, obráti navnivoč koniec plátna alebo val drahého súkna. Tam ho nechať pri jeho kadi a poriadne platiť.“ Počúvali ho mlčky všetci traja. Ďobkali prstom o stôl. Jurko pozrel tu i tu na Chlebnického: ako sa mu páčia hrabky, čo k sebe zahrabujú.

Tu sa zastarel tichý Lukáš Blahosej. Začal hovoriť vzletne o spojivách medzi Čechmi a Slovákmi. Aké bolo mocné a trvanlivé na koľké pokolenia šesťdielna Kralická. Ako sa prežila v dnešných časoch, jej náuky a naučenia ako odniesol búrny prúd denného života, ktorý naháňa ľudská lakomosť a sebectvo. Tu už treba hľadať hmotnejšie spojivá medzi oboma bratmi, ale nielen medzi nimi, ale i medzi stavmi. Či by netiekla práca ľahšie a zdarnejšie, keby robotníka viazala k nej nielen vyjednaná pláca, ale i povedomie, že robí na svojom? Či by sa tak stavy nezbližovali jeden k druhému? Kto môže povedať, či by sa nepretvorili spojivá záujmov v ozajstné zväzky lásky medzi majiteľom a nájomným?

Bohatý mešťan len pozeral naňho zboku. Hľa, ako pletie táto natresnutá, pomýlená hlava: Šťastie, že ho nepočuje i druhá strana, ktorej ženie vodu na mlyn. Ktovie, či nebude z tých buričov, ktorí sa vkrádajú medzi robotníctvo dvíhať mu chvost a odvádzať ho od povinností. Z náruživých čiernych očí zaletela k nemu nejedna strela. Keby ju mal v moci, poslal by ju rovno do sebevoľného jazyka, aby zanemel a nehlásal prevrátené náuky.

„Zväzky lásky medzi robotníkom a majiteľom!“ zachichotal sa, ale nie od pľúc. „Pekná láska, len si choďte po ňu. Váš Barták verejne radil, ak chcete vedieť, robotníctvu vo vzbure: namočiť majiteľov do dieží, kde zvárajú súkno. A veru jeho pán nebol mu pán, ale otec. Poslal ho do Zákup a Nemecka doučiť sa, dával mu dobrý plat, staral sa oňho ako o syna: ešte i pri smrti mal na pamäti nevďačníka. Čo máte čakať vy od neho, novopečení majitelia? Hľadajte zväzky, hľadajte: veď vás on zaviaže!“

Pozerali naňho v pomykove. Vcelku mal pravdu. Hlavnú vec pohodili a sledujú bočnú, ktorá nepatrí k predošlej. Čo má do činenia farbiareň strýčika Holtza so spojivom medzi Čechmi a Slovákmi? Synovec Chlebnický prišiel do poriadku doviesť farbiareň. Ak mu zlyhá celá vec, sám bude na vine, lebo miesto o farbiareň stará sa o spojivá. Ba vlastne ani on nebude na vine, ale duch, ktorým ho opili a z ktorého on pil dychtivo: duch Bratislavy, duch Ľudovíta. K tomu prišiel ešte Lukáš Blahosej s duchom z Nemecka: miešať vraj hmotu s ideálom, aby nastala Dokonalosť. I kuchárka hodí do pšeničnej kaše kus dobrej jesienky, aby sa dala poriadnejšie jesť.

Nevedeli, čo si počať. Pretrhnúť jednačku s ním? Tetka Karolínka by sa zľakla a neprivolila. Starí ľudia neradi chápu zložité veci, ako je farbiareň a spojivo v jednom rámci. Keby vedela, na čom zasekla jednačka, bola by hneď rozkázala poslať v čerty spojivá a bedliť na farbiareň. „Čo jej povedia, ak by vypadlo zle a ona musela labu lízať? Lebo čo ako, pri spolku s ním sú istí mať čo-to čistého osohu, ak i nie celý, ako bývalo za sváčika. Pri spolčení s inými, ktovie, či by neprišli i o všetko.“

Jurko oprel hlavu o dlaň, prsty zapustil do vlasov, klobúčik zasotil nad ucho protivnej strany. ,K sebe hrabú — k sebe hrabú — k sebe hrabú…‘ zunelo mu v uchu pod klobúčikom. Mal takto zo strany lepšie na očiach mocného mešťana, a tak zbadal, že naozaj číha mu z očí hľadať nie spojivá, ale majetok. Farbiareň sama v sebe je veľa hodna i bez spojív: ba najskôr bez nich čosi viac ako s nimi.

Chlebnický mal nadneska dosť. „Ešte sa môžeme pozhovárať,“ vyhováral sa u štedrého hostiteľa. „Dnes je dosť, že aspoň vieme, o čo beží. Môžeme rozmýšľať.“

„Môžeme,“ pristal mocný mešťan. „Môžeme, ale idúc sem a tam a naokolo, prídeme, skadiaľ sme vyšli: Bartákovi pokoj na zdravej strane a my, ak chceme, nedbám, spriahneme sa. Spojivo medzi nami statočnosť a usilovnosť. To je môj podstavec: na ňom sa nájdete dnes a zajtra i vždycky…“

Keď sa vrátili do hlavnej dvorany, tam už bolo horúco. Tancovali mnoho ráz húpavú, a viac ráz ešte strašiaka. Mládež pachtí za módami, dala si raz zahrať i mazúrku. Chlebnický by si bol vďačne zaskočil, ale krčiažky zaťaželi, spustili sa akosi do nôh. V hlave sa zato očistili obzory, nad nimi sa vznášal v húpavej akejsi Pokoj a Rozmysel. Veru tak. Čím ďalej šiel od pána Beznožka, tým hlbšie cítil, že pravdu má vo vrecku on. Spojivá a podobný tovarček je dobre nosiť na ukážku a povystatovať sa, ale priviazať sa oň sotva povedie k dobrému. On si vzal na plecia, Ľudovít a tu Lukáš Blahosej mu ho zavalili: nemôže iné, ako posepnúť nošu a vliecť.

Ale zabudol na krošňu na chrbte. Zadíval sa na štíhlu čiernookú s pekným obočím nad očami, v ktorých svietila múdrosť v jasnom blyskote ako slnce nad hladinou. Vábila ho tá hladina, pozrieť do nej, či azda nebudú pod ňou tajovité hlbiny. Netancovala húpavú, dívala sa na ňu, ale nevedieť, či ju videla. Pri nej stála bledá, nepatrná stvora. Plavé vlasy bez lesku dávali skromný rámec podlhovastej tváričke o končitej briadke. Bezvýrazné sivé oči blúdili bez záujmu po húpavom pohybe párov, ako sa krútili naokolo. Ale sotva zbadali troch hostí vojsť cez dvere, obrátili sa napodiv živo k nim, zas odskočili a zasa dotkli sa ich kosom, akoby ukradomky. Chlebnický sa ich len dotkol: dal im pokoj, lebo ho nevábili. V nich sa mu ukázala holá, šedivá všednosť.

Bratia si podelili devy. K čiernookej sa pritočil ten pod šabličkou, k nepatrnej stvore Lukáš Blahosej. Jurko Soviak ostal neďaleko ako prívesok na dlhšej stonke. Očami sliedil, ako sa vlní dvoranou húpavá na krídlach hudby. Hlboká trúba posociavala svojimi ,tru, tru‘ páry z boka na bok, flauta a klarinet ,tilili-tulúlú‘ dvíhali ich dohora. Bubon a ťapše pretrhávali jednotvárnosť, budili mysle do skoku. Sluchom sliedil dvoch spoločníkov, ako sa im vodí pri bielych stvorách: či ozaj nájdu to spojivo, ktoré hľadajú tak horlivo. Spojivo s nimi by sa azda chytrejšie našlo, ako s bruchatým mešťanom, ktorý ,k sebe hrabe — k sebe hrabe‘. On by ho vďačne šiel pohľadať s jeho dievkou. Ihuhú — dievča ako lusk, z tváre len že jej nestriekne červená zdravá krv a z čiernych očí šibe horúci plameň. Ale kde sa podeje halenár? Neokrôchané boty ani by sa nevynašli na hladkej podlahe. Jednako je už v iných rukách. Vinie ju k sebe, hej, veru, časom i tuhšie priťahuje čeľadník s hlavou, akoby nosila hrubú striešku, iba nie zo slamy, ale z pačesov, ktoré sa žltnú ako dobrá neodležaná slama. Mäsnaté červené pery sa otvárajú proti nej. Hm, nebodaj ich smädí; ale ten smäd je podivný. Nedá sa zahasiť vodou ani pivom o hustej pene. Hľadali by nektár, hľadali, a veru našli by ho dosť na jej sviežich usmievavých ústach.

„Ľaľa — kdeže sa tu berie?“ zadivil sa. „Ošúchaný kabát, medzi lopatkami robí hrb, hoc chrbát je rovný. I tá strieška na hlave. Nože, no…“

Bol by sa zveril Chlebnickému alebo jeho bratovi: ale tí už hľadajú, hľadajú to spojivo. „Spanilomyseľná panna,“ volal Janko čiernookú s okrúhlou mäkkou briadkou nad bielou rojtou s čipkovaným krajíčkom. I za kaľavnou piastkou belie sa taká rojtička, odrážajúca sa tuho od tmavých šiat s bielymi šošovičkami.

„Keď sme raz medzi vami z tej našej Bratislavy, brat Lukáš Blahosej a ja, nedbali by sme pohľadať spojivá. Čo myslíte, vážená vlastenka, mohlo by sa nájsť niektoré súce? Ak ho nenájdeme, príde sa nám oddeliť. A ako hľadať každý svoju cestu, keby sa spoločne lepšie čas míňal?“

Spojivá — hm, jedno srdce, jedna duša, jedna myseľ, ten istý pôvod, tá istá méta: čo ešte treba? I reč tá istá, len ju prihladiť trochu, zaokrúhliť na hranách a uhloch jednu i druhú, aby lepšie priľahli jedna k druhej. Aké spojivá ešte?

Chlebnický sa zaradoval. Aké milé slová: Jedno srdce, jedna duša, jedna myseľ, ten istý pôvod, tá istá méta. Naozaj spojivá. Ale tam je pán Fabián Beznožek, Jaromír Šiška: kde bolo srdce, duša a myseľ? Nuž bola myseľ tá istá: hľadieť seba a svoje. Mať na zreteli i jeho, na druhom konci spojiva, hm, tej mysle a srdca ukazuje sa pri nich málo.

„Nuž bude treba čosi hladiť a zaokrúhľovať,“ uznal Chlebnický. „Ale nielen reč hádam, ale i myseľ, srdce a vôľu. To bude najlepšie robiť, keď je mäkkosť a poddajnosť i vo vôli i v mysli. Ako rastú roky, tak tvrdne myseľ a vôľa i srdce; nedá sa ohýbať, ani uhládzať. Vy, pestiteľka štepnice, to budete najlepšie vedieť. U nás vraví pospolitosť: ,Ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko; keď ja budem Jano, neohneš ma, mamo.‘ Neviem, či i vy tak myslíte ako naša pospolitosť…“

Vysvitlo, čím ďalej hovorili, že srdce, vôľa, myseľ by boli mocné spojivá, ale ich treba tvoriť, premiesiť, jedno k druhému pripriahnuť. Tu sa to už robí v školách i na týchto spoločenských schôdzkach. Na Slovensku nemajú ešte ani štepnice ani besedy ani Svity. Lukáš Blahosej sa zanáša myšlienkou založiť štepnicu pre budúce matky. Či by nešla, pomáhať bratom uviesť ju do koľaje, prekopať ju a vysadiť?

Zamyslela sa čiernooká. Lukáš Blahosej, spozorovala, ešte vlani mal sa okolo štepnice i jej opatrovkyne. Na ceste do Nemecka zastavil sa, prezeral, hádam i rozmýšľal. Čosi jej bol i nadštrkol o spoločnej práci. Spojivá ešte neprišli do spomienky. Vyžiadal si dovolenie od nej môcť jej písať tu i tu, i písal jej, ale to boli orly a holuby. Lietali vysoko-vysoko, lámali kolesá a vždy len zďaleka-ďaleka. Čosi bolo tušiť, že pozor im visí na štepnici i jej pestiteľke, ale sa neprejavilo, že by chceli štepnicu presadiť na Slovensko. Myšlienka neobyčajná.

„Neobyčajná možno, ale nie škodlivá,“ istil Chlebnický. „My sme pridlho boli oddelení, odvykol brat bratovi. Prečo by nemohol Čech ísť učiť Slováka a Slovák Čecha? Myslím, ľahšie by sa spoznali: sotva by držali Slováka za Poliaka vo vašom meste, ako nás drží pán Beznožek. Možno by Slovákov mali vaši za viac, keby ich videli medzi sebou ako učiteľov. Vaši zas zoznámili by sa lepšie s nami, keby chceli pôsobiť u nás. Naše zmýšľanie by im nebolo azda také prežité ako teraz…“

Nuž bolo by treba spojív, bolo. Čiernooká Vlastimila sa zamyslela, pozrela tu i tu na toho druhého. Vymyslel spojivá, a lietajúc okolo ako sivý sokol, uprel zraky na štepnicu a — a… Nuž hrialo čosi, hrialo z jeho listov, najskôr horúca, čistá rodoláska. Do tej teploty zahrnul už potom štepnicu, nádej národa a možno i skromnú pestiteľku, bezištnú pracovnicu.

„Veru tak,“ potvrdil Lukáš Blahosej mysle, ktoré sa v ňom hýbali. „Bez Kralickej reči nájdeme ťažko spojivá a bez kralických náuk stratíme sa z vidieka jedni druhým. Kralické náuky, svätokázne samého Spasiteľa sú najistejšie spojivo medzí ľuďmi. Nás bratov držali mnohé veky pritúlených jedných k druhým. Dnes už nevedieť, ako sa zas stretneme a oblapíme, keď sme sa náuk zriekli a svätokrádežne opovrhli. Myslíte, vážená vlastenka, že sa stretneme?“ obrátil sa k Hermíne.

„Neviem ani ako, ani kedy,“ odpovedala mu. „Ani som nie vlastenka. Vidíte, ako hovorím: slová skladám horko-ťažko jedno k druhému. Hovorila by nemecky, keby nebola na besede vo vlasteneckej spoločnosti.“ Po bledej tvári rozlial sa rumenec. Pozrela naňho ukradomky, či sa neurazil pri takom zoznaní.

„Ale ste tu,“ odporoval on. „Hovoríte našou rečou, hoc ťažko, ale vďačne. Cit vás sem doviedol, láska k svojim, ku všetkým, ktorí sme tu a nie sme…“

Pokrútila hlavou. Jej bezvýrazné oči zdvihli sa nesmelo k nemu, ale sa zľakli poletov a spustili sa hneď k zemi. „Chodievam k Berte Hostislave. Chodili sme spolu do školy. Vtedy bola ešte len Berta, Hostislavu jej pridali, keď sa zoznámila s Belcovou a Vlastimilou. Nemám nič proti reči a národu: vlastenectvo ma neuráža, iba ak ho pchajú veľmi do očí a nosia ho viac na jazyku ako v srdci. Ja myslím, vlastenectvo nehlásať, ale dokazovať. Ukazujú ho skutky, nie slová. K Berte ma neťahá to, o čom sa najviac hovorí: veľké vlastenectvo. Ťahajú ma usporiadané pomery a tichý blahobyt. O nich sa nikdy nehovorí, že ich majú, ale vidno, ako vládnu. Vy sami ste vošli k nim, a už ste ich zbadali.“

Rozpamätal sa Lukáš Blahosej, že mu padol blahobyt do očí, hoc sa ním nevystatovali. Šíri v dome pocit istoty a bezpečnosti. Cudzí v ňom tiež nájde uspokojenie a radosť. Ale ako je to, že dcéra hlavného radcu, vysokého úradníka, inde musí hľadať, čo by mohla nájsť doma.

„Prečo bočíte od vlastenectva?“ spýtal sa jej. „Váš pán otec len pred chvíľou hovoril o ňom tak, že nás všetkých oduševnil. Vy ste sa nedali oduševniť od neho?“

Mlčala v hlbokom zadumaní. Nechcela vyjaviť, že od otca nikdy nepočula slová, ktoré odzneli z jeho úst pred chvíľou. Skrýval svoje vlastenectvo, kým nevybúšilo samo z neho? A či ukazoval cudzím to, čoho v ňom nebolo? Čo ako, jeho slová zneli mocne v jej duši. Pohýbali v nej citový mier. Čosi sa i v nej ozvalo pod ich nárazom, o čom nemala tušenia, že v nej žilo do tých čias.

Ako sa ozvali také city? Vyšli na povrch, už vie, prvý raz, keď voviedla hosťa do parádnej izby u Zlatých krosienok. Rozhýbali sa ešte mocnejšie, keď hosť naúčal Krištofka, ako bude poháňať na ceste pravdy a spravodlivosti.

„Váš pán otec ma oduševnil. Jeho slová ma utvrdili vo viere, že kráčame k Dokonalosti. Kráľovstvo pravdy a spravodlivosti sa blíži. Váš rodič je jeho zvestom a predznakom. On i dnes stojí v jeho službe. Ja viem, že on vyslobodí Bartáka, aby sa mu už nerobila krivda. Kto je Anton Barták?“ Vyrozprával jej, ako ho doráňala krivda, podkopala v ňom vieru v dobro. A jeho viera je klátivá, nepodopiera ju náuka učenia Kristovho. Neslýchal dosiaľ o šesťdielnej Kralickej, slova božieho nemal hádam nikdy v ruke. Nuž o šesťdielnej neslýchala ani ona. Bibliu a náboženské knihy v ich dome nevídať. Všetko, čo má, je modlitebná knižočka, v peknej väzbe, aby mala čo držať v ruke, keď ide do chrámu. Preto, možno, ani u nej nieto mocnej viery. V protivnostiach života sa skláti, že sa niet o čo oprieť.

Či by nemohla orodovať za Bartáka u otca? Je vo vysokom úrade: jedno slovo od neho by ho mohlo oslobodiť.

„Nikdy som nepýtala od neho zaujať sa za dakoho. Neviem, či ma nezahriakne.“

Tu jej rozložil, koľko mu na Bartákovi záleží. Hoc nepovedomý a slabý vo viere, mohol by nadviazať nové spojivo medzi Čechom a Slovákom. Farbiareň, spoločný majetok dvoch bratov, mohol by prevziať a viesť ako dosiaľ. Ak by sa vydarila práca a majetok sa veľadil, spojivo by otuželo: spoloční majitelia by boli zviazaní trvale. Či by nemohla priložiť ruky k tomu dielu? Mala by oň zásluhu.

Nepatrná stvora sa zapýrila v tvári, akoby sa jej bola rozsypala pahreba. Okolo jeho hlavy svietila zlatistá žiara, v očiach mu horel zápal. V jej prsiach sa tiež zažal oheň, ktorý šibal proti nemu, akoby sa chcel spojiť s jeho ohňom. Cítila sa slobodná, ľahká, ako nikdy dosiaľ: otvorili sa jej svety, do ktorých nenazrela prvej. V tých nových svetoch išla pri jeho boku, veselá, šťastná, ale predsa držala sa ho za ruku. On ju ťahal neodolateľnou silou, akoby bola priviazaná oňho, a predsa bola i v tom zajatí šťastná a voľná.

„Poviem otcovi, budem pýtať, prosiť,“ sľubovala. Jej bledá tvár blčala, bezvýrazné oči žiarili od radosti. Bola by najradšej urobila niečo ťažké, nemožné. „Nedám sa odpraviť!“ Zastrájala sa, keď odchodila od neho. Jej bezvýrazné oči hodili naňho celú náruč kvietia. Nakmásala ho napochytre na rozkvitnutých nivách, ktoré sa jej razom rozprestreli na obzore.

Zadychčaná prišla k otcovi. Chytila ho zasa, ako pred chvíľou, za rameno v tuhom objatí. Jej šťúpla, neúhľadná postavička pritúlila sa k nemu s akousi neslýchanou teplotou. „Ja by prosila, veľmi, veľmi prosila…“ Zajakala sa. Z bezvýrazných očí blčal k nemu oheň, aký nebol nikdy v jej pozore.

„Čo je to, Hermínka?“ spýtal sa jej ticho, nežne. Prvý raz, čo takto pozrela naňho. Zo vzrušenej, vzbúrenej bytosti hlása sa čosi, čoho tam nikdy nevídal: akési plamene, horúčavy. A ako hľadel na jej nevýhodný zjav, obliaty divnou krásou, bolo mu, akoby sa k nemu túlila nie Hermínka, ale iná, nová osoba. „Čo ti je? Von s tým!“

„Ale mi sľubuješ splniť? Tak by ťa prosila, prosila…“

Pozeral na ňu s obdivom. Nikdy sa medzi nimi nestala takáto vec. Musí mať ťažký kameň na srdci, keď prosí, ako prosí.

„Splniť čokoľvek, to sa vie, čo môžem. Veľmi vďačne. Vieš, čo som sľúbil mame…“ Zavalil sa mu tu ťažký kameň na srdce, skríklo v ňom mocne: Sľúbil — nesplnil, zabudol! „Áno, čokoľvek, vyjav. Tu som, otec — hej, ako ktorýkoľvek iný…“

Pozrela k nemu: plamene zhasínajú, medzi nimi sa zakráda už prosba, úzkosť. „Či by si nevyslobodil Bartáka…“

„Ja — Bartáka!“ Zastal, díval sa jej pomútený do tváre. „A čo ti do Bartáka?“

„Prosím ťa, vysloboď ho: nech sa môže zasa vrátiť do mesta, ísť do farbiarne, pracovať ako prvej.“ Jazyk sa jej rozviazal, slová sa hrnuli prudko ani búrka. „Nech ho prestanú preháňať, robiť mu krivdu. Veď neurobil nikomu nič. Ak povedal dačo, načo hneď trestať, a takto, ukrutne…“

„To je systém, dievka moja. Na koho doľahne, zastone, zvíja sa pod jeho šľapajou. Ale čo ťa do Bartáka?“

„Moc — veľmi moc,“ priznala sa proti vôli. Horúčava udrela jej do tváre, rozpaľuje ani pahreba.

Otec zdúpnel. Hermínia a Barták! Toľme jej leží na srdci. Čo sa to s ňou stalo odrazu? Kde sa s ním spoznala? Bol by sa jej vypytoval dopodrobna: ale na jej tvári horí plameň studu. Ťažko siahnuť surovou rukou do zahanbenej duše v citových útrapách. Sľúbil materi na smrteľnej posteli opatrovať verne jediné dieťa, držať nad ním otcovskú ruku…

„Dobre, Hermínka. Vyslobodíme ho. Dovolíme mu do mesta. Nech pracuje, nech sa usiluje. Nik mu nebude krátiť.“ Schytila ju kŕčovite. „Bude mať slobodu čím skorej. Nie hneď, lebo je v ruke súdu. Ale ho vyslobodíme…“

Keď ostal sám, vytiahol škatuľu a vyňal prášku do štipky. Poťahoval ho pomaly, v hlave sa mu snovali divné myšlienky. Barták a jeho dievča! Aká divná príhoda! On vždy myslel na pisára, nižšieho úradníčka. Nemôže jej dať veľké výplatky, ledva rúcho a skromné náradie do domu; ale by mohol pomáhať, potískať napred na úradníckej dráhe. Takto Barták, remeselník, ale dobrý, vycvičený i dosť vzdelaný. Prečo nie? I jeho potisne…

Pán hlavný radca bol zamyslený. Bol v škripci, v akom, ak sa dobre pamätá, sotva kedy bol ešte. Sľúbil bohatému mešťanovi jednu vec a dievčaťu práve protivnú. Komu z nich stáť v slove a komu zlyhať? Láska k Hermínke je veľká, najmä od dneska večer, ale je i veľká potreba tých troch siah kašmíru.

Vytiahol znovu škatuľu, znovu vťahoval tabaček do nosa. Ach, čože, vyplatí sa lámať si hlavu, zjedať sa? Či je život azda niečo iné ako večná krížna cesta? Sto ráz sa rozhodneš, že pôjdeš k slnca východu, a toľko ráz musíš vybrať, či sa hodíš cestou vpravo alebo vľavo. Cesty života podchvíľou sa delia, rozchádzajú.

Pána Beznožka našiel v prednej. Bol už vypil dakoľko krčiažkov s ,Poliakmi‘ a ktorýsi i od smädu, nohy začali oťažievať. Bolo by ešte najlepšie sadnúť do kúta, hriať krčiažok medzi dlaňami a čakať veci, ktoré majú prísť. Na slávnosť do vinice beztak pozval, koho patrilo. Keď zazrel pána hlavného radcu, svedomie sa mu pohlo. Zabudnúť na takého priateľa, dobrodinca! Len aby sa dačo neskúrilo na ňom!

Pravdaže sa skúrilo! Bartáka vraj nemôže držať dlho pod klonkou. Zákon je prísny, nebolo by slobodne dať nikoho do chládku bez viny alebo poslať šupasom, ale i zákon raz prižmúri oko, raz môže pozrieť cez prsty. Môže ho držať dva, najviac tri dni.

Hľa, prišiel potrest. Prichodí sa mať zajtra-pozajtra okolo Poliakov a pokončiť. Nebyť potrestu, Poliakom by bol dal za sebou chodiť najmenej jeden týždeň a spúšťať, spúšťať. Odišli by oni z mesta potenčení. Mohli by remeň stiahnuť o dve-tri dierky. Bolo by na okus spomenúť ešte iné veci. I nadhodil, že by toho kašmíru bolo na dvoje šiat, každý inej kresby. Našlo by sa i veľmi tenkého súkna: bolo by na oblek.

Pánu hlavnému radcovi v pohľade bolo niečo bôľneho. Musieť odmietnuť veľkodušné podarúnky takého priateľa! „Len čo som vyšiel od jeho grófskej milosti,“ začal sa mu zverovať, „jeho grófska milosť ma volala.“ Tu sa už naklonil k samému uchu mešťana. „Volala ma vypustiť Antona Bartáka naskutku: raz, dva, tri. Naťahovali sme sa, i poharkali veru. Ale som sa nedal. Vytiahol som z neho deň, potom druhý a ešte sa podoberám vytiahnuť jeden deň a jednu noc. Viac som nemohol, nie. Bolo mi i toho vyše práva.“

Bohatý mešťan cítil povďačnosť. Čo ako, priateľ a priaznivec. Zišiel by sa mu nový oblek. Nuž za hádku s grófskou milosťou odstrihne mu naň.

Pán hlavný radca šípil, že ostane vlk sýty i baran celý. Akoby nazeral mešťanovi do mysle, videl, že kuje čosi tam. Iste o kašmíroch. Jeho dom by vydýchol, len mať z oboch kusov na šaty. Vrásky sa sfercovali, ústa sa urobili na gombičku. V sivých očiach zažali sa lampáše úprimného priateľstva. „Neokúňal som sa: jeho grófskej milosti sfúkol som beľmo z očí. ,Urobíme veľkú krivdu pánu Beznožkovi, ak vypustíme Bartáka na mieste.‘ A jeho grófska milosť len toľko: ,Byť všetci vlastenci ako on, naučilo by nás po kostole hvízdať.‘ Zažmurkala na mňa grófska milosť, lebo tuto,“ položil ruku na prsia, „je u nej vlastenectva málo menej, čo u vás alebo u mňa. Potajomky drží s nami.“

Pán Beznožek vypučil prsia. Hľa, zasa jeden z vysokej šľachty duje s nami do jedného mecha. Pravda, potajomky ešte. Aké pokroky v týchto časiech! Rozprávajú, že syn cisárskeho otca[72], arciknieža Franc Karol, hovoril všade po česky, keď prišiel do Čiech návštevou. Tak sa oduševnil medzi dobrým poddanstvom, že spísal českú báseň. Budúci český kráľ a cisár! „Vari ma zná jeho grófska milosť?“ Zapýril sa pri takej smelej myšlienke.

Pán hlavný radca pozrel naňho s poľutovaním. „Kto vás nezná dneska, prosím vás!“ karhal ho trochu ozaj rozhorčený. „Pre veľkú skromnosť neviete, koľko vážite v meste a národe. Veru tak, znajú tam váš význam.“

Pán Fabián sa už teraz diví sám, že nevedel dosiaľ, aký má význam. Netisol sa dopredku, ale sa už nebude okúňať; kto sa hanbí, má prázdne gamby.

„Jeho jasnosť vás neraz spomenie: divím sa, ako sa vám nečká.“ Bohuprisám, teraz mu schodí na um, ako sa mu grgne po obede, ale i čká. „Ale o tých veciach reči šíriť nie je tu čas, ani miesto,“ skončil svoje dôverné novinky.

Pán Beznožek bol vychytený. Prosil priateľa a priaznivca poslať jej milosť do obchodu, kým jest výberu. I pán hlavný radca by sa mal raz ohlásiť, pozhovárali by sa lepšie. I zažmurkal naňho. Nech vie, čo si povedia. Vtedy si i ďobkal prstom do čela: ako mohol pozabudnúť! Hoc trochu neskoro ho pozýva, úfa sa, že priateľ a priaznivec nezohrdí jeho skromnú búdu vo vinici za Bradovskou bránou.

Pán radca sa sľúbil, ak čas dopustí a úradné povinnosti. Majiteľ Zlatých krosienok vzkázal poníženú službu i jej milosti. Boli poklony medzi nimi, i hlboké i úprimné. Pán Beznožek šiel hrdo. Prijal uznanie z vysokého miesta. Potom našiel na ňom tajného vlastenca. Koľko ich bude takých vo vysokých úradoch i v nižších? Kedy svitne deň, keď títo pritajení vystúpia hrdo hlásať svoje city? Pokrútil hlavou. Hádam by i zajtra, len doviesť zajtra, na hrad Jurka z Podebrád a Rokycanu[73] do Týnskeho.

Pán hlavný radca prechádzal sa po prednej. Vo dvorane sa dupkalo, hrali strašiaka. Keď nakukol do dvorany, videl sestrinho syna tancovať s Bertou Hostislavou. Keď si hrozili prstom — hm — poznať, že by si radšej nehrozili. Keď prestali tancovať, ujček pozrel naňho významne. Prišiel k nemu, odišli trochu na chodbu.

„Zajtra prídeš do úradu — alebo je už dneska? Budeme robiť poriadok s tou truhlicou.“ Ticho ho naúčal, ako prísť a čo sa stane s truhlicou. „A teraz choď, zabav sa!“ Tľapol ho po pleci. „Ani úrad neutečie, i kabát bude onakvejší. Miseria miseriarum…[74]“ Ešte raz vyňal škatuľu a vzal do štipky tabačku. Poťahoval ho do nosa, stojac vo dverách veľkej dvorany. „Mohli by sme si i ísť ľahnúť, ale mojej cipuške sa, vidno, nedrieme. Netancuje, chúďa, a veru je švárnejšia ako tamtie šury,“ otcovské oči pozerajú inakšie ako oči záletníkov, „a Poliak jednostaj okolo nej. Stredná postava, plavosvetlé vlasy a brada, hrdé vystupovanie, skorej vari slušné alebo prívetivé…“



[72] František Karol (1802 — 1878), druhorodený syn Františka I. (II.) (1768 — 1835), od roku 1835 ako člen vyššej štátnej konferencie cestoval po jednotlivých krajoch a skúmal situáciu. V Čechách bol roku 1840. Poznal i češtinu. Za učiteľa českého jazyka mal Jána Norberta Hromádku. František Karol zložil po česky báseň, ktorá bola uverejnená v IV. ročníku Zory.

[73] Ján Rokycana (pred r. 1397 — 1471), pražský arcibiskup, farár Týnskeho chrámu v Prahe, vodca podobojích (umiernenej husitskej strany).

[74] (lat.) bieda nad biedy (nešťastie nad nešťastie).




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.