ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno, dosť zavčasu, vyviezla sa mnohovážená matróna za Bradovskú bránu. Damián neviezol ľahký krytý vozík, ale ozajstný voz; na ňom obrusy, uteráky. Servítky, vechte, ručníky išli do košov medzi stolový riad z chýrneho saského porcelánu, aby z neho neprišli čriepky za bránu. Starostlivý otec zakúpil ho nedávno na lipskom jarmoku, aby bolo na čom traktovať hostí, keď sa uponížia do skromného príbytku bohatého kupca a teraz už majiteľa veľkých dielní. Bola by naložila i stoličky, ale apúlik sa protivil. Idú do božej prírody posedieť si na pažiti, a nie na mestských stoličkách.

Pán Beznožek prvý raz bude mať u seba veľkú spoločnosť. S ňou otvorí nový odsek života, zveľadku a možno i bohatstva. „Kto by predstavil smotánku mestskej spoločnosti,“ hútal často v kresle po lepšom obede. „Kto by sa posvätil vlasteneckým povinnostiam, ak nie my, najprednejší?“ Zaradoval sa, keď padol pod odpredaj kus peknej vinice za Bradovskou bránou. Pred Bielou horou bol v rukách slávnej českej rodiny z rytierskeho stavu. Keď jej majetok skonfiškovali, pripadol i s vinicou španielskemu rodu, ktorý sa v Čechách usedliačil, vytvoriť novú, rozumnejšiu šľachtu: aby nemal kto vyhadzovať oblokom Martinica a Slavatu na hnojisko^[112], ako sa boli naučili írečití českí páni. Španielsky rod skvitol, rozmožil sa v novej vlasti, majetok sa delil. Synovia spohodlneli, nenaučili sa robiť remeslo ani obchod; dcéry sa nemohli povydávať za boháčov, lebo neboli pekné, tak neostalo nič iné, ako predávať lup súcejších otcov kus po kuse ľuďom, ktorým sa nelenilo.

Nový majiteľ hneď ukázal, že je nie ľahostajný nedbaj. Vinicu dal hneď ohradiť novými šrankami, dal kopať, vysádzať. Nech sa zas ponáša na vinicu. Stromy dal oškrabať zo starého machu, obkliesniť, aby neboli ako metly. Tej jari sa dal do stavby poriadnej búdy. Stará bola na spadnutí, pivnica pod ňou mala klenbu, ktorá sa chcela preboriť. Teraz je tam pivnica a na nej búda, ako svedčí. Dve-tri izbice i komory na záhradný a vincúrsky riad. Preš, kade, staré sudy bolo treba čistiť, ktovie, odkedy nebolo v nich muštu. Vieme, že vinice v tých krajoch sú viac na ukážku: ich úrody sotva mohli stlačiť ceny na vínovom trhu.

Búda bola ako vyparádená panna. Obili ju doskami, krovu predĺžili odkvap: bolo sa kde schovať i v daždi. Schodmi sa vyšlo na trnác o pekných stĺpikoch a zábradlí.

Matróna s Anduľou pripravila hlavný stôl pod ústrešie. Bol len zhlobený čo zväčšieho, ale pod veľkým obrusom hlásal, že takých nevídať hockde. Na ňom vytkané kvety palmovej bujnosti podobali sa veľkolepým kresbám, čo vyvádzajú tuhé mrazy na oblokoch. Keď prišli taniere a poháre a na oba konce po veľkej kytici, mohla byť spokojná s takým výstrojom. Stoličiek nebolo nadostač, ale po dĺžke boli úhľadné lavice s operadlami a na oba konce kreslo s vyrezaným srdcom na operadle.

Hneď po obede privandrovali ostatní, obchod dneska zatvorili. Prišla s nimi Vlastimila, nepatrná stvora, a starostlivý otec doviedol za ruku Krištofka.

Vyšiel na trnác v pekných sivých šatách. Veľký prevrátený golier bol vyložený na olivovo, i dolu nohavicou išla široká šnúra tej istej farby. Za sivkastým chlpatým kastorom mal pekne zložené perečko z káčera.

Mama naprávala synovi mašličku; bola mu zabehla až hen k uchu. Mal už sviatočný oblek, a nie obyčajný vigan. On krútil neprestajne hlavou, že poutieral bradu o mäkušké ruky mamúlika. Keď ho obriadila, Krištofko smrkol, že ho mohli počuť do susedov. „Ach, syn môj, veď máš vo vrecku šatôčku s obrazom nášho najmilostivejšieho zemepána. Vysiakaj sa do nej; na to je.“

„Aby ju bolo vidno!“ upozornil ju, podvihnúc prst proti nej. Potiahol ju za rožtek, na ktorom práve bol vytlačený najmilostivejší zemepán. Pán Beznožek ich dal natlačiť celý sklad. Pán hlavný radca už zakročil, aby si verné úradníctvo zaopatrilo šatky na dôkaz poddanskej oddanosti. Neskoršie ich musia kupovať v školách študenti a učitelia; pomaly si ich kúpia i občania, aby sa mali čím oháňať, keď ich predvolajú pred úrad.

„Čo povieš, apúlik, bude v poriadku takto?“

Poobzeral si všetko čo z väčšieho. „Len nech bude čo jesť, mamúlik. Niečo podstatné.“

Podstatných vecí bolo dosť, ale nevedela, či vystačia alebo nevystačia. Nevedieť, koľko príde hostí, či budú jesť, alebo sa len tešiť v prírode. Bola šunka, tri kačky, i prasa spod cecka, vlastne už odchované trochu. Prasa a kačky upečú na ražni. Bolo ich vari už počať piecť. „Len či vystačíme, či vystačíme?“ zjedala sa.

„Tak, aby bolo dosť, mamúlik!“ poučoval ju. „Daromný zbytok nerob. Prídu k nám z priateľstva a nie objesť sa a nemierne opiť. Vieš, čo sa vtedy stalo obžerným, keď to panovala úplavica? Obžrali sa na takejto hostine a na druhý deň boli na doske.“

Pokrútila hlavou. Mala za zlý predznak spomínať veľkú úplavicu, keď čakajú vzácnych hostí. On zbadal tiež chybu. Nalial z peknej bruchatej fľaše o úzkom hrdle trochu červeného do pohárika a doniesol panej.

„Občerství srdce, mamúlik, a neskuč!“ Sprvoti sa odhrýzala, potom už len smrkla. Zmraštila sa nesmierne, keď ho preglgla. „Nože, mamúlik, urob prívetivú tvár. Keby ťa takto zazreli vzácni hostia, zľakli by sa vonkoncom a ufujazdili.“

Vyšli z búdy na trnác dievčiny vo svetlých šatách. Každej sa vo vlasoch červenela ruža. Miesto kosičiek mali okolo hrdla široké belasé stuhy pod rojtou. Žmurkol na ne okom a nalial im.

„Liznite akomak.“

Omočili ústa, nechceli viac. Odvrátili hlavu.

„Bolo by lepšie uhorské,“ mienila matróna.

Vytreštil na ňu čierne náruživé oči. „Uhorské v tejto vinici! Na vlasteneckej slávnosti! Mamúlik, nevieš, že toto vínko pochodí z pivnice jeho jasnosti kniežaťa pána Hlinského? Z jeho viníc. Ale nevyjaviť vzácnym hosťom! Budú myslieť, že sme ho tlačili za Bradovskou bránou.“

„Keby bolo aspoň odležané. Bude driapať.“ Matróna sa zľakla chýrneho vína. „Bolo by skôr pristalo pivo.“

„Pre pospolitosť, mamúlik; slúžkam, paholkom a takým zbaví. Pre hostí šľachetný mok révy ako hovoria, čo verše kujú. A víno je odležané, len privyknúť naň.“

Kedy privyknú? V jedno odpoludnie? Nechcela mu kaziť dobrú vôľu; vynášala z búdy na misách koláče, chrumkavé buchty s tvarohom a lievance. „No tak vidíš, mamúlik, všetkého dosť. A čo keď prídu prvé jahody z veľkých rúbanísk v Dobrotinských horách. Vážená vlastenka Blažena Belcová bude myslieť, že je vo svojom Záblatí.“

Tak sa motali a znášali na stôl; tu prišiel pred búdu majster Martin Chvojan. Za ruku ho viedol Jaroško a či skôr ťahal. Bol chlapec ani dubec; ale mu bolo poznať, že prejde päť i šesť rokov, kým dorastie do svojich šiat. Oba mali oblek hrdzavej farby, iba čo otec prehodil kabát cez plece i veľkú koženú kapsu. Z nej trčia porišteky mlatčekov, ba tuším aj dlhé konce klieští.

„Dobrý deň, pánboh daj, všetkým vospolok,“ pozdravil spred schodov.

„Pánboh daj i vám, pán sused,“ zaďakovala domáca pani.

„Vitajte v tomto skromnom príbytku,“ zahrmel mocný hlas gazdu.

„Skromný,“ pokyvoval hlavou. „Pán sused, mne náležite vážený, mne je nie skromný. Zberáte sa najmenej na oddávačky.“

Rozosmial sa domáci pán, že straka zrapotala hen na jabloni a odletela do susedov. „Len skromná schôdzka medzi dôvernými priateľmi.“ Nalial do pohárika červeného a zišiel dolu schodmi, veľmi slávnostne. „Nože kvapôčku. Zíde sa v tej horúčave. Tohoto študenta, mamúlik,“ ukázal jej Jaroška, „ovaľ dačím pod zuby. Hádam buchta s tvarohom alebo lekvárom nebude od veci.“

Berta Hostislava, nečakajúc rozkaz, bola pred schodmi, na tanieri koláče, a núkala majstra i syna.

„Aby sa nepovedalo,“ riekol majster a chlipol z pohára. Odlomil si kúsok buchty zajesť tú neobyčajnú chuť po šľachetnom moku. „Teraz pôjdem na tú robotu. Mal by obíjať i obloky, ale ako búchať tu za ušami? Ponaprávam bránu, aby sa mohla zavrieť na noc.“

Pani ho pozvala, aby sa mu páčilo medzi nich, keď sa odbaví.

„To už nebolo treba ani povedať. Rozumie sa samosebou!“

Potľapkal ho po pleci. Iný by sa bol potočil. Majster stál ani žula.

„Ďakujem, páni susedia, mne náležite vážení. Ale sotva budem môcť pristúpiť k vášmu stolu, nemajúc rúcha sviatočného.“

„Všetko sme svoji, majster!“ Tľapol ho zas po pleci, že by druhý bol padol na nos. „Daromné výhovorky!“

Odišiel s chlapcom k parkanu. Matróna sa fúkala trochu na apúlika. Nevypočítavý človek volá majstrov do domu, keď nevieš, kde ti hlava stojí pre toľkých hostí.

Vystrel sa a vypučil prsia, prstami pod nosom jej zdôrazňoval: „Pán majster Chvojan — alebo pán sused, ako sa hovorí, lebo sme susedia plot pri plote: my v samom prostriedku, on kdesi pri Svinskej bráne — myslí si, chudáčisko, že nám je roveň, keď môže ísť do besedy, s paňou i s tým jeho chlpáňom. Nezaškodí mu prísť dneska, mamúlik, a zachovať si, hoci sme všetci vlastenci, že jeden je v honorácii a druhý za pecou.“

„Apúlik, apúlik!“ Pozrela naňho vyčítavo, krútila hlavou. Načo toľkú vyvýšenosť! Či nezačali i oni pri chudobe? Obrusy zo zrebného plátna sa prestierali na stôl. Na stole boli najviac bandurky v kepienkoch a slaný haring. Nitka šťastia je neraz tenučká. Pretrhne sa ľahko, keď začnú prichytro frňať snovadlá tohto života…

Bohatý mešťan sa usmial. Ženy sú bojazlivé. Keď sa nemajú čoho báť, boja sa povier, ešte i porekadla. V tieto časy už neplatia kadejaké taľafatky. Doktor Obuštek dokázal, že človek toľko váži, koľko môže priložiť na vážku. Dnes tak veci stoja, že sa môže vodiť trochu s jeho slovutnosťou. Veď už vedia o ňom i iní, i vyšší, hádam i najvyšší…

Pani sa musela ísť postarať o prasiatko i kačky. Dievčiny vyšli s plným náručím kvietia okrášliť stôl. Berta Hostislava si dudala akúsi pesničku. Apúlik sa prechodil po trnáci, obe ruky pod kabátom. Jeho dievka! Ani čo by mu bola z oka vypadla: krv a mlieko! „Tak, dievča! Načo nos ovesený? Dneska ihuhú! Nech sa hostia nenaľakajú. Ale vážená panna Vlastimila sa mi páči ešte väčšmi: vždy rozvažitá, nikdy smutná a zasa nikdy pochabá.“

Berta Hostislava ho vyctila, ako môže od nej žiadať, aby bola ako Vlastimila. Ale on istil, že príklad je na to, aby ho nasledovali, a nie na márny odiv svetu.

„Načo mi je dokonalosť?“ zasmiala sa mu. „I bez nej sa ja zaobídem!“

Zapchal si uši: také bohaprázdne slová! Tu jej dokázal, ako všetko rastie, i ľan, i konope i hentá lieska: prečo by nemohol podrásť i ženský rozumček? Ale ona hodila hlavou, zvlnené vlasy hrali do belasa. I cesto rastie vraj vo vahane, keď mu primiešajú odmladu.

Všetko bolo hotové, stôl bohatý a pekný. Kvietie na oboch koncoch. Veniec nado dvermi, v otvorených oblokoch pestré kytice. I zo závesov trčia klince a zvončeky.

Začali nadchodiť hostia. Pán Beznožek sa strhol, pošepkal dievčinám: „Deti, nože rozum. Už idú, hneď tí od hlavy!“

Prišli popredku Jozef Záberský a doktor Gustáv Obuštek.

,Takí slávni, veľkí ľudia!‘ hovoril pre seba domáci pán. ,Až sa okúňam pred nimi.‘ Naprával si tu vlasy, tu zas šatôčku pod bradou.

Berta Hostislava sa zachichotala. Zišlo jej na um, ako by bolo smiešne, keby sa skryla za hlôhový kriak alebo do lieskoviny hneď za búdou. Čiže by chodil hore-dolu apúlik, zametajúc krídlami kabáta. Pozrel na ňu prísne. Či by nezaslúžila kľačať na ostrom polene?

I výtečníkov vítal pred schodmi; nezabudol spomenúť skromný príbytok a či skorej kútik.

Páčilo sa im všetko, domec s trnácom a štítom so slncom. Lebo slnce bude najskôr, z ktorého vychodia lúče na všetky strany v podobe tenkých latiek. ,Tu tichosť a pokoj,‘ dumal Záberský. ,Bolo by dobre zatvoriť sa na niekoľko dní a pracovať, pracovať.‘ V stráni vinice, v nich sa belejú nové tyčky; tamdolu červenkastá Bradovská brána za stromami, od nej idú hradby okolo mesta: more domov, spomedzi nich vyčnievajú veže.

Ale horký tvoj pokoj. Tu pozdraviť panie a dievčatá, pokochať sa v kvetinových ozdobách. Tu pochváliť búdu a vnútorné rozdelenie. Keď zišiel na pažiť pred búdou, domáci pán ho neodbehol. Vie on, čo je povinnosť dobrého vlastenca k výtečníkom a vodcom. Náruživé čierne oči temer sa nespúšťali z neho. Odviedol ho na stranu, rozprával mu naširoko o zvadách v ozbrojenom zbore. I doňho sa zahniezdil nový duch. Česká vec už má prívržencov medzi mužstvom. Pri voľbe dôstojníkov vystúpia rozhodne, bude tuhý zápas. Protivná strana spiatočníkov dobre vie, že ak prehrá v zbore, príde o vládu i v magistráte mesta.

Dr. Gustáv Obuštek ostal pri dievčinách chvíľku. Keď zazrel medzi nimi nepatrnú stvoru, zasvietili mu oči. „Vzmáhame sa. Počínajú sa k nám hlásiť dcéry vysokých hodnostárov. Našu myšlienku zanesú do domov, ktoré nám boli zatvorené dosiaľ.“ Spomenul jej, ako ho teší, že sa ide pridať k vlastencom. Môže ju skoro považovať ako vlastenku. Ale nepatrná stvora mu radila, aby sa neprenáhlil. Nie je vlastenka, ani nemá vôle pridať sa k nim. Chodieva medzi nich, lebo je v priateľstve s Bertou Hostislavou a Vlastimilou. A potom ešte, potom pre inú vec. Nechcela mu spomenúť usporiadané pomery a blahobyt. Ostatne, nech si myslí, čo chce; málo jej záležalo na ňom. Počúva o ňom mnoho: o Svite, o škole, o prednáškach. Pekné veci, ale si nelámala hlavu nad nimi ako Berta Hostislava, alebo práve Vlastimila. I teraz pozerala naňho dosť ľahostajne.

„Čože s tou lobôdkou?“ obrátil sa k Vlastimile. Zapálila sa, i prišiel nepokoj na ňu. Druhé dve pozerali na nich pozornejšie. Za slovami trčí kýsi skrytý zmysel. „Pestujeme ju alebo plejeme?“

Zbadali na nej nepokoj. Jej oko preletelo k nim, zasa k nemu. Nechcelo sa jej odpovedať. Pohla plecom. Tu nepatrná stvora mala v prsiach, akoby sa tam bolo čosi rozšírilo a tislo do hrdla.

„Treba pestovať spojivá, ktoré sú, nové hľadať a upevňovať. Na tom stojíme…“

„Spojivá — spojivá; pekná vec! Zato netreba rúcať, čo máme, naopak — spojivá sa utužujú v našich ustanovách. Či nemáme vo Svite tak Slovákov ako našich? Či sa nespolčili vlastenci vydržovať veľkého učenca, aby odhalil našu starinu^[113]? Pavel Jozef, Kollár, myslím, sú tiež spojivá. I štepnica môže byť spojivom i bez lobody. Nech posielajú do nej svoje dievčatá: ich presadiť sem, nie štepnicu ta…“ Na Vlastimile je nepokoj. Oči jej behajú po prítomných: čo povedia na to. Dievčiny mlčia v rozpakoch. Nepatrná stvora vycítila kýmisi tykadlami, že je reč o Lukášovi Blahosejovi. Dr. Obuštek sa jej sprotivil razom. Vybadala, že nehovorí o ňom priaznivo. Z jeho oka, z hlasu vyrozumela, že má čosi proti nemu.

Nuž o spojivách! Vlastimila sa pustila dolu schodmi. Dr. Obuštek jej pri boku. V ňom vzkypela krv, hrdosť sa búrila. Čo za spojivá! Netreba ich hľadať v štepnici, ani v ustanovách. Spojivo je priamo od srdca k srdcu. Medzi pestovateľkou štepnice a Lukášom Blahosejom. Dávno to vycítil, dneska to už vie. „Zabudla Vlastimila na priateľa zo Svitu!“ vyhodil jej priamo na oči, keď zišli na pažiť. „Na to, ako pracovali spoločne dosiaľ i ako mali pracovať budúcne. Našla nového priateľa: on ju zabral pre seba. To sú tie spojivá…“

Udrela jej krv do tváre, srdce zabúchalo. Slová jeho udreli na strunu, ktorá zazvučala hromovou ozvenou v duši. Áno, vie i sama, že sa mu oddala: patrí mu telom-dušou. Zasa horkosť sa rozliala celou bytosťou. Ona nesmie slúchať hlas duše, lebo patrí štepnici, budúcemu Svitu, povinnostiam. Či nesmie mať nároky na nič iné? Vtedy jej vzali priateľa, ktorý vedel pekne rozprávať o prírode, o kvetoch, hviezdach, iných národoch, citoch. Dneska sa chcú postaviť zasa medzi ňu a nového priateľa, ktorý vie hovoriť o budúcnosti, o zdokonaľovaní života a cestách k najvyššej Dokonalosti. Či jej šťastie je len vo Svite a štepnici v Prosovej ulici? Veď ona si našla vyššie poslanie: vychovávať budúcich, aby zas patrili spolu srdcom, dušou, láskou. Obopäť rozídených do spoločného zväzku láskou, ktorá vyviera z večných právd Písma. Spojení večných zväzkom nech nasiaknu vodou života, aby duše zas dýchali mocným dychom Spasiteľovej náuky.

Ale kde je ten priateľ? Prebudil v nej srdce, že zakvitlo novým kvetom lásky, ale či jej vyjavil, že jeho srdce bije spoločne tým istým tlkotom? Rozprávali o práci, ktorá ich čaká, o výhľadoch a jej ovocí, o prekážkach a úskaliach, ale nehovorili o citoch. Ani raz nespomenul, že chce jej byť nielen spolupracovníkom, ale i zorničkou oka, srdcom jej srdca. Len včera sa ho spýtala, kedy začneme? V tej otázke bola otázka otázok: kedy budeme patriť dovedna? A on, že to dozrieva nie čiastkami roka, ale pokoleniami. Nechcel jej pozrieť do srdca, alebo nerozumie, čo sa v ňom robí? Nuž teraz druhý uhádol, že ona patrí jemu. Vykríkla by od radosti na potvrdenie, keby jej bol priateľ sňal zámku z úst.

„Nie je to, čo vy hovoríte,“ odporovala mu. „Povinnosť ma volá do inej štepnice. V nej budeme pestovať i vedu, i vlastenecké city, ale i mravné zásady, ktoré vytekajú z Písma. Bez ideálu hmota ostane surovou, mŕtvou hmotou, nie aby sa podvihla k dokonalosti.“

Dr. Obuštek sa zahľadel na ňu. Hlboký, zvučný hlas zunel, zaliaty horúcim vzletom. Či je v ňom len presvedčenie o ideáli dokonalosti alebo záchvat citu, premiešaný láskou? Ako sa mohla odchýliť od predošlého presvedčenia? Veda, vlastenectvo pobočná vec: koreň všetkého v snažení po dokonalosti, ktorá nesúvisí s pokrokom vzdelanosti? Veď to isté mu tvrdil on, pred domom oproti besede! Stisol päste. Hnev vzkypel v ňom. On ju vynašiel, vzdelal, priodel svojím duchom: a ona odrazu premenená, podsadnutá duchom cudzieho človeka! Prišiel ako zlodej, zhabal mu, čo si prihotovil pre seba, pre vedu a národ.

Nechal tak Vlastimilu, obrátil sa k Záberskému. Nech vie veľkú novinu, ak ju nevedel. Vlastimila ide nechať štepnicu tak, odíde z mesta a pôjde nebodaj na Slovensko. Vedú ju hmlisté vidiny po neschodných cestách. Balamutí o veciach, ktorým nevie sama pôvod, o ideáloch, snaženiach za dokonalosťou. „Treba jej napraviť hlavu,“ naliehal na Záberského, „vytrhať s koreňom akési chorobné pachtenia.“

„Priateľ, hocpriam je vec veľmi naliehavá, pokračujme opatrne. Rozmysel a rozvaha. Prenáhlenosť a prudkosť by škodila väčšmi, ako bludy nášho brata spod Tatier, keďže sú ak nie bludy, teda výstrednosti.“ Tak ho tíšil Záberský, rozčúleného učenca. I učenci sú z mäsa a krvi. Keď im prekypí, sú prudkí a nerozmyslení ako mladí šuhajci. Čo ho rozbúrilo toľme? Starosť o štepnicu a či niečo iné? Prudkosť: to nie je spôsob doktora Obušteka vo vedeckých veciach. Ide vždy chladne, drží sa prísne veci, neodbehuje za priehrady citu. Či mu je Vlastimila niečo viac azda od púhej spolupracovníčky?

Záberský sa neprenáhlil. Dal náhode času, aby ho zviedla s odbojnou devou. „Drahá priateľka,“ usmial sa, ale i to len na jeden kútik, „niečo tam balamutia o vás. Chcete nás vraj nechať. Nechcel som veriť vlastným ušiam.“

Nuž i on, ako iní: ani pripustiť myšlienku, že ona je paňou svojho osudu. Má byť do smrti odvislá od cudzej vôle; ak bude taká chúťka, zriecť sa i šťastia a celej budúcnosti. Zaťala zuby. Lukáš Blahosej neusporiadal veci nadobre. Vyjaviť jej city, ak ich má, a pýtať jej srdce, dnes by hovorila inakšie so Záberským. Vzoprela by sa mu jednoducho, nedala si siahnuť ani na vlások svojho života. Ale takto musela vyjaviť ponížene, že áno, vo veci je niečo. Zberá sa na Slovensko, najskôr nadobro.

Zadivil sa neslýchane. Kde čakať od nej, aby takto odrazu odsekla. Myslel, že bude chodiť okolo veci ako mačka okolo horúcej kaše. „Nepáči sa vám u nás, že nás chcete opustiť?“ Skoro nesmelo pozrel na ňu. Neveril, že by ešte mal nad ňou zbla moci. Pohla plecom. Otázka je veľmi široká: i páči sa i nepáči. Pozrela naňho priamo: prečo sa jej nespýta, čo sa jej nepáči? „Nezabudli ste priveľmi na štepnicu? Kto vyplní medzeru po vás?“

Nuž to by nebola ťažkosť; učiteliek jesto dosť. Môžu vyučovať ako ona, možno i lepšie. A výchovu tiež nepovedie sama. Veď neodvisia od nej zásady, ktoré ju určia. Azda sa jej budú pýtať, či vo výchove a učení dať prevahu rozumu, či citu, prísnej skutočnosti a praktičnosti, a či ideálom alebo ťažkavej kresťanskej morálke? To všetko určia vrchnosti a zreteľ na denný život.

„Kto bude pôsobiť po rodinách, budiť národné povedomie?“

Nuž i na to sa vraj nájdu pracovníci a pracovnice. Ďakovať bohu, i v tej veci je už pokrok. Hlási sa už nový prírast, vlastenecký prúd strháva domy a rodiny. Vidiek sa budí. Nedajú sa už zastaviť pokroku. Nie je už nenahraditeľná tuná.

Záberský ju vypočul, váhal. Vidieť, bojuje v sebe a či len rozvažuje. Jeho jasné, chladné oči sa zaliali trochu. Niečo mäkké sa rozprestrelo po nich. Spýtal sa tichým hlasom: „Odpustíte mi dôvernú otázku?“ Srdce jej zasa prudko zabúchalo, sklonila hlavu. „Vedie vás pri tom len horlivosť ako vlastenku, a či zamiešali i pohnútky srdca?“

Aké zbytočné kutanie! Pravdaže prehovorilo srdce. Ozvalo sa po toľkoročnom mlčaní. Vystíha nástojčivo svoje práva. Dotkol sa ho čarovný prútik, prebudil ho bohatier. Ale keď ožilo, hľadá mládenca, ktorý nedopovedal, čo čakalo od neho. Okúňa sa, alebo sa hádam uťahuje? Priznala by sa, vykričala by, ale hrdosť zamkla ústa. Tým horšie, že ich nevedel otvoriť úprimným dychom lásky. Darmo čaká na bozk od neho, otvoriť mu všetky poklady, ktoré ho čakajú, čakajú…

Mlčanlivej odpovedi porozumel, bola mu jasná. „Odpusťte dotieravosť,“ riekol akosi citne. „Vaše city si vážim, nenalieham. Vy ste im veliteľka i schránka.“

Ako si ju zaviazal! Jeho tiché, skoro nežné slová zvírili v nej city vďačnosti. Jediný on porozumel a ospravedlnil ju. Ako ochotne prijal, čo mu nezverila, ale dala cítiť zďaleka. Záberský je predsa len slávny, ale i ozajstný, dobrý človek.

Záberský nebol spokojný, ako sa ukazoval. Medzera po nej ostane veľká, nikto ju nezaplní. V škole nadaná učiteľka a oduševnená matka detí, v domoch buditeľka povedomia. Mala niečo v sebe, cite a či rozume, za čím šiel ženský svet slepiačky. Mala povolanie, ktorého nieto ani v jednej. Či na Slovensku nájde takú pôdu, srdcia hotové prijímať, ako tu? Hádam sa, ani nevžije do nových pomerov, ochromie v snahách. Škoda, škoda, že prišli po ňu cudzí, odviesť ju. Ako sa stalo, že ani jeden z našich nepristúpil jej bližšie. Hneď tento doktor Obuštek! Mať s ňou styčnosti roky a roky, a nemôcť roztaviť chladné, vypočítavé srdce. Či celkom schudobnelo, zoschlo sa na krkošku?

Prišiel i Lukáš Blahosej, s ním Janko Chlebnický pod kučmou. Čižmy sa mu ligotali na tesných nohaviciach, s ciframi na stehnách. Zlaté strapčeky na hodvábnej stuhe pod golierom sa triasli a trblietali na slnci. Vlastimile akoby bol kraj zjasal mocným kmitom, vinice kynuli novými, svetlými tyčami. Srdce jej letelo k nemu pozdraviť ho, volať ta, kde mu spravili miestko. Ako je rada, že sa tu uvoľnila niečo! Môže slobodnejšie ísť k nemu, zvestovať mu: Tu som. Chlebnický sa jej usmieva; živé čierne oko behá po okolí a zastavuje sa pri dverách. Aké svieže, usmievavé, ani ranná rosa. I bezvýrazná tvár nepatrnej stvory ožila, v očiach sa zažal nežný svit.

„Nuž, sestrička, mne už nič, ani iskričky?“ prihovára sa jej, plné ústa pod fúzikmi sa usmievajú. „Čiže nám dnes bude zasa veselo ako včera. Zahráme sa na kolembabu.“ Obrátil sa k Vlastimile, pozrel jej do hlbokého oka. „Čierne a hlboké. Záhadné ani tatranské pleso. Ako sladko by sa bolo v ňom utopiť!“ Stisol tuho mocnú, horúcu rúčku Berte Hostislave. „Oheň srší z tvojich horúcich očí. Dievčina, ty si oheň a sila.“

„Ako ma teší, mnohovážená vlastenka!“ poklonil sa jej, úsmev na tvári, i prosba. Nepatrná stvora pozrela naňho s nežnou výčitkou.

„Povedala som hneď, nie som vlastenka.“ Jej oko sa sklopilo, v ňom sa ukázal smútok.

„Aspoň trochu, aspoň predo mnou,“ prosil.

Pokrútila smutne hlavou. „Ani trochu — ani najmenej. Nemôžem…“

„Ale priateľstvo bude, bude, hoc i nie jeden košiar.“

Schytila mu mocnú ruku do svojej chudučkej, trochu vlažnej. Stisla ju mocne. „Veľké a stále. Nepremení sa. Mám k vám dôveru.“ Sklonila sa k nemu a akoby bola dýchla, riekla ticho: „Dôveru i úprimnosť. Neviem, či chápete zmysel. Dôvera je tiež cit…“

„Drahý a blaživý,“ doplnil on. „Úprimnosť a dôvera ma blaží netušíte koľme,“ pošepol jej skoro pri samom uchu. „Blaží ma, lebo vyviera tiež zo srdca, zo žriedla, ktoré je hneď tam pri samom hlavnom. Veď viete ktorom. Či nie?“ Pohla plecom trochu smutne, že neodporuje. Jej oko letelo ta k nemu, ako sa vítal s Vlastimilou. V pohľade bolo niečo hlboké, bôľne. „Viete, za čo som vás považoval hneď od prvej chvíle?“ Pokrútila hlavou, pozerala naňho trochu smutne. „Za sestričku; milú, drahú sestričku. Ja, váš brat, krv by dal za vás…“

„Ach, ďakujem, brat, ďakujem!“ Stisla mu ruku, hlas jej zlyhal. Ako dôverne, milo pozerala mu do očí. „Keď brat, dobre, prijímam. Raz vám hádam poviem, prečo som nie vlastenka, prečo nemôžem…“

Chlebnického prejalo. Do ohnivých čiernych očí tisli sa slzy. Bolo mu bôľne, ale zasa veľmi sladko. Nikdy nepocítil tento cit pri ženskej bytosti. Hútal, prešla ho šantovlivosť. „Lukáš Blahosej, hluchý a slepý! Letia mu v ústrety ženské srdcia. Ale toto je rýdze, úprimné. Škoda, bola by Mína^[114], hádam lepšia od Míny…“

Vlastimila mu vyrozprávala, o čom sa dohovárala s doktorom Obuštekom a Záberským. „Spytovali sa, čo zamýšľame, ako sa zariadime. Nuž chceli by vedieť, čo a ako: povedzme, aké výhľady, aká budúcnosť…“ Zajakala sa. Naliehavá otázka ožihala, že líca blčali, oči žiarili. Obchádzala ju naokolo, ba dotklo sa jej placho: či ho nevyruší a nevyženie zo záhadného zamĺknutia.

Lukáš Blahosej tiež blčal. Videl otázku otázok jasne. Ach, ako by bol priskočil s odpoveďou: „To sa vie, spoločne, ty i ja! Ty si hviezda-stálica na mojom nebi.“ Ale, ale povinnosť je povinnosť: má prednosť.

„Zvedia, všetko zvedia, Vlastimila: aké zámysly, aké výhľady. Písal som domov, čo zamýšľame, našej Miloslave. Vopred som istý, že bude hotová pomáhať. Môže veľa, skoro toľko, ako Vlastimila tuná. Ženský svet pôjde za ňou, priložia ruky k dielu a štepnicu založíme. Máme i inú veľkú pomoc.“ Tu jej rozprával o juris asesorovi, vysokourodzenom pánovi, pánu Jonatánovi Živicoví zo Živíc. Ako mládenčí už na šesťdesiaty tretí rok bez potomstva po meči. Vahan s dukátmi, kúria i so všetkým v nej a naokolo padne na potomkov po praslici. Ukázal jej jeho odkaz z mešteka. „Paupertas Musarum amica^[115].“ Nepachtí za jeho pozostalosťou. Ak padne na nich niečo, nech pripadne Matúšovi. Ale keď príde domov, bude sa krútiť do tých čias okolo starého mládenca, kým mu neprepustí dom v stoličnom meste, Pod viechou. Kedysi bol hostinec, dnes sú kožiari v ňom. Ale v krídle na ulicu i s oblokmi do dvora bude chýrna štepnica. Dvor je ešte väčší ako v terajšej Prosovej ulici. Izieb dosť na učebne i súkromné potreby.

Pri ,súkromných potrebách‘ pozreli si do tváre v nemom uzrozumení. Vlastimila čakala hádam i podrobnejšie známky o nich. Usmial sa, v očiach mu mihol jas blaha a doložil: „O tom potom…“

„Kedy bude to ,potom‘, Lukáš Blahosej?“ Jej oko ako sotvakedy odvislo na ňom ťažkavou váhou. Musel zobrať všetky sily, koľko ich bolo v ňom, aby sa jej nehodil k nohám a neoblapil jej hybký driek. Ale sa zdolal prevládať.

„Príde rad i na ,potom‘,“ prikývol jej. „Ale najprv povinnosti.“ Trochu sa zachmúril, pohasol i jas v oku. „Povinnosti, Vlastimila. Najprv domov, pripraviť pôdu a cesty našej štepnici. Ujček Jonatán je ešte kus mŕtvej surovej hmoty. Príde ju miesiť, obrábať a zarobiť ideálom, ako sa podkvasí cesto, ak má byť z neho chlieb. Ideálom ho podkvasiť, našou čistou myšlienkou národnosti, túžbou za budením ľudu z poroby duchovnej a telesnej. Hmota čosi stvrdla, skôrnatela, ťažko ju zmiesiť do formy, ale sa vždy úfať v boha. Môže i do nej vliať život, keď Spasiteľ mohol vrátiť život Lazárovi.“

Vlastimila ostala zamyslená. Budúcnosť visí teda na tenkej nitke: na obrátení Šavla a Pavla^[116]. Ako to pôjde? Majú tí Šavlovia ozaj hrubú kôru okolo srdca? Málo mala do činenia dosiaľ so Šavlami mužského rodu. Ženy z toho pradena, každá je inakšia, ale vcelku si dajú povedať. Najmä ak ich poobrába ten, kto im zabral srdce.

„Pán brat, čo myslíte?“ spýtala sa o chvíľu Chlebnického, keď sa s ním stretla: „Je ťažko obrátiť na našu vieru zatvrdilého protivníka?“

Zarazil sa nad nečakanou otázkou. Pekná hlavička, nad čím sa musí lámať! Nie srdcové starosti ju trápia, ale táto najotupnejšia próza života. Začal jej naokolo. Obracať pohanov na našu vieru! Hm, keby chcel zostúpiť Duch svätý ako vtedy! Ale dakedy i Duchu svätému sa lení akosi. Nie sú všetci jednakí. Ako ktorý.

„Neznáte vy pána zo Živíc, vysokourodzeného pána, pána Jonatána Živicu?“

„Jonatána Živicu? Zďaleka, veľmi zďaleka, ledačinu.“ Ale tu sa zastavil, vzal si ju na mušku. „Ako znáte vy toho pána skuhroňa, skývražníka?“ Pozrel na ňu veľmi vnímavo. Zapálila sa ako pivónia. Ako sa vytrepať z tejto hustej kaše? Ale Janko Chlebnický sa mal za ostroumného inkvizítora, ani nezbadal jej rozpaky. Zato si ďobol do čela. „A, už viem. Jonatán Živica je náš básnik.“

Ostala i ona ako stĺp. Ujček Lukáša Blahoseja básnik. Kdeže by ho nebolo ľahko dostať! Ten musí lipnúť na všetko dobré a šľachetné.

„Čítal som v Tatranke vlani, či predvlani jeho Báseň čili vynš svojmu milovanému kmotrovi, Vysokourodzenému Pánovi, pánu Medardovi Klobasickému de eadem^[117] ku vysokocteným meninám. Bola zložená v slohách ako Čelakovského Růže stolistá. Pán Medard mu zaďakoval tiež v slohách. Verše trochu skackali, lebo v čítaní slabík nebol taký zbehlý ako pán Jonatán, ktorý sa v nich nikdy neprerátal, ako ani v čítaní kasní so zemiakmi, keď ich posielal do Radočian do pálenice rovno zo švábčiska. Týmto listom slovenských zemanov ad Pisonem^[118] Tatranka mohla ďakovať, že ju začali odberať i zemani. Jiří Palkovič^[119] si na tom veľmi zakladal.“

„Tak by sa ho dalo získať!“ zaradovala sa čiernooká. Celá bytosť sa jej triasla nedočkavosťou: len ísť, obrobiť starého skupáňa. Práca odpoly hotová, zdar ako v hrsti. Kde by nie. Básnik má otvorené srdce dobru a kráse. To spolu vynesie najmenej ako šľachetnosť. „Keby sa bolo dať doňho naskutku!“

„Hm, pochybujem. Divná vec, ale pravdivá: naši básnici a učení ľudia v minulosti nevynikali štedrosťou. Neviem, či ste počuli dačo o Institorisovi Mošovskom alebo o Tablicovi^[120]. Zarobili pekný groš na knihách, ale nepočuť, že by boli udelili veľa národu pri smrti. Nie je to to isté, čo básnik spieva a robí. Keď ide robiť, nebodaj vyzlečie básnika zo seba. Nuž nevedieť, ako sa učlovečia terajší: či z nich stučnie národná pokladnica. Nevedieť…“ Ale zbadal, ako ju zronilo, čo jej zdelil. Trochu zbledla, čierne oko zmeravelo akosi, zastavilo sa na mŕtvom bode. „Medzitým ktovie: Cic kozy kozina!“ Spomenul jej Medicijských^[121]. Zabíjali po Itálii, drancovali, lúpili, a to všetko, aby mohli nahabané poklady venovať vedám a umeniu. Kto môže vedieť, čo sa varí v duchu takého skupáňa Živicu. Možno gazduje, zdiera sedľač, odpráva kasne so švábkou do pálenice a otravuje zhumpľovaný ľud sudmi pálenky: len aby sa pred smrťou preukázal, ako taký Medici, udivenému národu. „Kto by vedel povedať? Vidíte, divné veci sa stávajú i dneska. Ozajstné divy. Znám jedného, nie je veľmi ďaleko od nás.“ Tu jej začal už skoro šeptať. „Tiež porobil zle, skývražil, gazdoval, naostatok zradil kamaráta, vsadil ho do temnice, len aby ho mohol ozbíjať o podiel pri spoločnom podujatí. A tu odrazu čítam dnes ráno v novinách, že daruje na Maticu^[122] tisícku, ako taký knieža Hlinský. Povedzte, neznamená to hádzať hmotu a ideál do jedného mažiara, tĺcť tuho, rozomieľať, kým sa z toho nespraví miešanina: obeť zápalná, príjemnej vône na oltári národa?“

„To len tak hovoríte!“ Bolo jej smutno. Od akých náhod musí očakávať svoje blaho. Ísť poň do zamknutej truhlice vydriducha, hmotára.

Chlebnický sa jej vysmial. Čierne živé oko ju povzbudzovalo. „Sestrička, necnejte si. Prídu iné časy, donesú nám i Mecénov^[123] a Medicijských. Ale badám chybičku, nie veľkú, ale vás balamutí: nemáte viery v ľudí. Usilujte sa veriť v srdečnú dobrotu a štedrosť takého Živicu!“

„A vy by ste verili?“ Zadívala sa naňho skúmavo.

„Nielen ,by‘, ale som i uveril, naozaj.“ Zasmial sa, keď pomyslel, ako sa spolieha na pána Beznožka a jeho bezzištnosť. „Lukáš Blahosej mi nalial tej viery. Len sa jeho spýtajte! Keď si on zaumieni, on vás presvedčí ako nič, že o polnoci hreje najjasnejšie slnce.“