ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V stredu ráno bolo u Beznožkov mnoho roboty. Bohatý mešťan rozkázal chystať obed; po slávnosti v štepnici zavolá významnejších. V utorok sa prihotovilo, čo sa mohlo, teraz sa už robia ostatné prípravy. Domáca pani zavolala skúsenú kuchárku variť s Anduľou. Ona a Berta Hostislava museli ísť do štepnice.

Tam už bolo veľa sveta. Záberský, dr. Obuštek, Otavský, majster Chvojan i ona. Prišli i panny, bývalé žiačky i nežiačky, vrstovnice Berty Hostislavy. Každá mala pri krstnom i národné meno. Žiačky, vyobliekané sviatočne, sedeli v stoliciach, medzi nimi i Marienočka Chvojanovie. Šepkajú, drgajú sa, ledva sa môžu dočkať, kedy sa má začať ozajstná slávnosť. Jedna má rečniť. Sedí pri stole rozčúlená, zamyslená, v hlave neobyčajné slová, vzletné výrazy. Bojí sa, že utečú, prekryjú sa, keď ich bude mať nastoliť. Dvorana, chodba, celá škola je v zeleni a vencoch, šírila sa vôňa kvietia a lipy. Hostia prichádzali noví a noví. Pán Beznožek sa držal hneď pri jeho slovutnosti. Pán Jaromír Šiška ešte neprišiel. Zato prišiel Lukáš Blahosej i Janko Chlebnický. I pod oblokmi na ulici sa poniektorí zhovárali. Čakali na slobode začiatok deja.

Začudovali sa, keď prišiel pán hlavný radca Wuth s jej milosťou, pri nich si vykračoval pán Jakub Bosý. Dnes ráno dostal konečne vymenovanie do úradu bezpečnosti a verejného poriadku. Zavčerom hlásil pánu ujčekovi neobyčajnú vec: v meste bola tajná tlačiareň, on sa dozvedel, kde je. Vo Svite je neveľká skrinka s literami, neupotrebenými dosiaľ. Pán hlavný radca, trochu predesený, vymohol mu ako odmenu vymenovanie. Dnes predstúpi ako verejný úradník pred starostlivého otca i zaďakuje doktorovi Obuštekovi za službu, z ktorej mal máločo dosiaľ. Oblek na šťastie trvá, na črievice mu predsa poslala mama. Odteraz sa azda i otec učlovečí.

Záberský sa akoby prebudil: nadišla chvíľa verejného vystúpenia. Z bočnej sa vhrnuli panie a panny, medzi nimi i Berta Hostislava a nepatrná stvora. „Šlachetné panie, spanilomyseľné panny, vážení priatelia, milé žiačky tejto našej štepnice.“ Hovoril ticho, ale jasný hlas prenikal do všetkých kútov. Obrátili pozor k nemu, ani čo by ho bol prikoval. Hovoril o štepnici, o jej pestovateľke, o práci i zásluhách, o povinnosti preukázať vďačnosť najmä teraz, keď dnešný výročný deň štepnice mohol by ľahko byť i ostatný… Šepkanie, pohyb, i žiačky sa pohýbali, ktovie, o čom šepkajú: iste o oddávkach, svadbe. V kúte kdesi vybúšil chichot — nuž ktorási prebudenejšia žiačka. Zahriakli ju, čo sú pri nej, durkajú lakťom do nej, i kolenom. Záberský pokračuje, akoby sa nebolo stalo nič. „Ak by nás mala zastihnúť tá strata, nemôžeme iné, ako prechovávať povďačnosť za doterajšiu prácu a obete, ktoré oceníme až potom cele spoľahlivo, keď sa presvedčíme, že jej strata je nenahraditeľná ústavu, žiačkam a naostatok i národu.“

Blažena Belcová ich napomenula, aby povážili, čo im je ich učiteľka: v nej mali učiteľku, ale i priateľku a matku.

„Veru tak — mala vás rada!“ rozohnila sa skromná pani Beznožková akosi znenazdania. Oči jej hádzali iskry. Hej, mala rada všetky, jednu ako druhú. Bolo by v poriadku, aby ju i žiačky mali rady. Patrilo sa banovať, ak ich opustí osoba, akej sotva bude už v tejto škole. Tá, čo sa pred chvíľou smiala, len aby nezaplakala ešte, keď nebude mať kto obkresávať neporiadne hranatosti. „Či pôjde od nás, alebo nepôjde,“ pokračovala šľachetná matróna, „nie je v našich rukách, ale iných, ktoré všetko riadia a spravujú.“ Napomína ich, že by sa to nepatrilo, čo tu počuli, roztrúbiť po meste ako hotový groš a narobiť daromných rečí. „Učte sa od mladi držať jazyk za zubami. Zle je, keď je jazyk chytrejší ako rozum, lebo najväčší rozum nedohoní ľahký jazyk.“

Vlastimila prišla do štepnice ako v iné dni. Zastala, keď zazrela okolo dverí lipový veniec. Prešla chodbou do dvorany opatrne. Zarazila ju trochu tichosť tamdnu. Keď vkročila, zachytila jedným pohľadom celý obraz. Zbledla trochu. Záberský zasa predstúpil a menom vlastencov ďakoval za doterajšiu prácu a prial zdaru a šťastia k nastávajúcej: vždy v šľapajach učiteľa národov, veľkého Komenského. Belcová jej dala kytku od paní, Berta Hostislava od panien. Oblápali sa, bozkávali, podajedna i utrela slzu.

Vstalo i dievča od stola, v bielych šatách s rozpustenými vlasmi. Dalo sa do rečňovanky. Hlas sa zatriasol, keď vyšiel pred poslucháčov, na akých nebol naučený. Naučilo sa dobre, čo mu napísali, ale keď prišlo vyjsť s okrúhlymi ako vytočenými výpoveďami, súmerný celok sa rozsypal na kusy. Prišlo ich zhľadávať po kútoch a skladať ako-tak dovedna. Ale ani tak neobstálo najhoršie. Zaželalo menom kamarátok, aby mnohé a mnohé roky svietila im pochodňou na cestách života pre zdar a blaho vlasti. Lebo ako slnce ona im svieti od roka do roka i zapaľuje srdcia čistou horúcou láskou k drahej vlasti a národu. Dalo jej pritom kytičku.

Berta Hostislava predstúpila v mene vrstovníc a oddala jej peknú ručnú prácu, ktorú zhotovili trpezlivo ihlou. Vlastimila ďakovala, hrnuli sa k nej deti i odrastené ani kytky jarabého kvietia okolo nádhernej ruže. Traja nespúšťali z nej očí. Dr. Obuštek a Otavský pri samom Záberskom, Lukáš Blahosej s Chlebnickým stál čosi obďaleč medzi divákmi, neďaleko dverí. Tiež si vštepoval pekný obrázok do srdca, aby mu už z neho nevypadol nikdy. V tomto príbytku zažíval pri nej najkrajšie chvíle svojho života, a tu sa zrodili i snahy a vznešené zámysly, ktoré ho viedli domov k svojeti. Už ich nikdy nestratí spred očí, bárs tiež v tomto dome dostal prvú výstrahu, keď ho Vlastimila prijala trochu cudzo.

Blažena Belcová ďakovala deťom za usilovnosť a dôkazy lásky k učiteľke a štepnici. Oznámila im, že slávnosť sa týmto skončila. Dneska nebudú už mať školu: pôjdu pekne domov a pozdravia rodičov.

Tu predstúpil pán Beznožek. Oznámil deťom, že ešte pred vakáciami vyvedie ich do vinice za Bradovskú bránu i s ich váženou učiteľkou. Staršie žiačky a kamarátky svojej dcéry pozval do dvora na dneska odpoludnia, chcel by ich uctiť vo svojom skromnom príbytku. Dievčatá zavýskali: bude teda majáles dneska.

„Ale iba ako doma!“ tíšila ich pani Kristína. „Nebudú trakty!“

„Čo ako, budú buchty, hádam i šišky!“ vyzradil im budúci hostiteľ. „Bude i šľachetný mok z mojej vinice. Len si dajte pozor, aby neudrelo z ruky do hlavy.“

Poriadok sa pokazil. Deti sa smiali. Pri dverách pridusili smiech, prišlo sa pokloniť a porúčať. Vlastimila išla, ako obyčajne, za nimi. Lukáš Blahosej pozeral na ňu významne, ale mu nevrátila pohľad, bola celou bytosťou pri deťoch. Keď ich vyprevadila na ulicu, prešla popred neho zasa, akoby ho tu nebolo; bola celou dušou pri starších žiačkach a dievčencoch. Vzdychol, bolo mu ťažko. Mohla mu darovať aspoň pohľadík, bol by sa zišiel po toľkých mesiacoch, či zabudla naňho?

Zato sa obracal k nemu časom pozor bezvýrazných očí tam spomedzi dievčín, jemu neušlo, čo trápi bohatiera; tu i tu šibol i na bujnú krásavicu, ktorá vo svetlých šatách morskej farby s tmavočervenými kvetmi, tuším klinčekmi, spoza pána hlavného radcu chtivo pozerala na šarmantného mládenca. Nepatrná stvora len stŕpala, či jej bohatier nezachytí ohnivé strely a nezačne ich vracať. Hoc ju trápilo, že stojí tam ako stratený vo svojich trapiech pre inú, tešilo ju aspoň, že nie pre okázalú ženu, ktorá naňho číha.

Slávnosť sa skončila, hostia by sa boli hádam začali i poberať, keď tu vpálil do dvorany oneskorený hosť. Krídla kabáta sa mu ometali okolo kolien, uzol čiernej hodvábnej šatky obrátil sa pod samé ucho. Znepokojené oči zastavili sa mu na oboch neďaleko dverí. Pozerali pozorne, skoro pichľavo. Briadka sa tiež obrátila na nich.

„Načo to bolo, bratia spod Tatier? Prečo ste sa odtrhli?“

Chlebnický sa strhol. Koľko ráz ich zašla táto otázka od Myjavy až sem po štepnicu! Výčitka s výrazom, vypožičaným z gazdovstva, nebodaj, aby Slováci, roľníckeho pôvodu, lepšie porozumeli. Začervenal sa, i oči mu zaiskrili. Odtrhli sa teda, ako, neprimeriavajúc, voly od orného vozíka o poludní; odtrhli sa, hádam, pre štipľavú, jedovatú ,muchu‘, ktorá priletela a hudie im hrozivo. Nechali batoh sena, odtrhli sa a hybaj v strečky prielohmi a oráčinami.

„Nuž, drahí bratia, keď sme sa odtrhli, ako tie voly gazdovi od pluhu, načo ste sa nám dali odtrhnúť? A ak strečkujeme poľom divoko, prečo nás nechytíte a nepriviažete?“ Výkrik bol veľmi ostrý: kto bol v izbe, pozeral na brata v dolománe, či neskočí na pána Jaromíra Šišku a nechytí ho za prsia. Nebolo by im ho ľúto. Čo vtrielil s tou otázkou do slávnostného zboru? Z nich každému, hádam i každej, bola tá istá otázka na jazyku, ale treba vedieť, kedy ju z jazyka spustiť. Na to sú schôdzky učených a opatrných, potom katedry pred žiakmi, učené mesačníky pre bádateľov reči, a denné listy pre pospolitosť, učenú i neučenú. Pretriasajú ožihavú otázku, pretriasajú: nedajú jej zaspať, to už nie. Detné deti budú ju opakovať ako pán Šiška: ,Prečo ste sa odtrhli?‘

Pán Šiška sa zadíval naňho v nedorozumení. Čo to balamutí? Patria voly k závažným, národným a rečovým otázkam? „A čo je to zas: nepriviazať a nevedieť chytiť?“ spýtal sa ho. „Ako-čo, vysvetlite, bratia.“

Chlebnický pohol plecom. Bol nahnevaný. „Ľahko sa dovtípiť,“ odpovedal mu. „Predvídavý gazda priviaže svoje voly dobrou novou vôdzkou; tak sa mu neodtrhnú. Ak príde na ne ,mucha‘, hľadí ju zabiť klobúkom, alebo aspoň zahnať. Ak sa mu predsa len odtrhnú, nepošle za nimi nerozvažitých parobkov plieskať bičom a kričať: ,Odtrhli sa, odtrhli sa.‘ Ide sám pomaly s chlpom sena, kusom chleba alebo soli, volať na nich: ,naže-na, čert alebo diabol, nestrečkuj!‘ A voly stanú, keď vidia dobrého gazdu. Dajú sa chytiť.“

Počúvali všetci rozprávku o odtrhnutých. Poniektorý hádam skladal si v hlave, čo fabula učí. Ale pán Šiška bol dieťa svojho storočia, a nie časov Ezopa a La Fontaina^[165]. Vyzval ich, že by neškodilo vysvetliť, ako to myslia s tou vôdzkou a tou soľou.

Lukáš Blahosej chytil Janka za ruku. „Nekaz, Janko! Maj trpezlivosť.“ Videl, že by bol začal rúbať i do živého pri bútľavine. „Nuž, bratia, uznajme: nestačila nám reč šesťdielnej Kralickej, bola mŕtva na naše časy, plné sily a veľkých pachtení. Bolo ju treba obnoviť, obohatiť. Núkali sme vám bohatstvo našej zachovalej reči, bolo by vás vrátilo bližšie k vašim veľkým časom Husa a Komenského. Ale vám bolo príhodnejšie priberať, čo chýbalo z prvej ruky, z ulice vášho hlavného mesta. Mali ste vtedy vedieť, že tá ulica nie je čistá a ani nie je vaša: vy ste brali, zhŕňali, vytvorili reč, aby jej ulica rozumela. Tej reči sa naša dedina nepriznáva, bočí od nej. I tak jediné spojivo oslablo, pretrhlo sa samo od seba, len keď sme sa trochu trhli. A museli sme sa trhnúť: nemohli sme stáť pokojne pri natrhnutom spojive. Letel nám rovno k hlave smrteľný úder od maďarizácie; aby nás hneď neohlušil, vyleteli sme na naše rodné polia a lesy. V nich azda nájdeme spásu, v zachovalosti a húževnatosti nášho ľudu. Nuž neplieskajte bičom, nezakrikujte, i beztak nie nám je dobre. Keď sa prihovárame ľudu svojou rečou, vám sa prihovárame dušou a srdcom, či nechcete rozumieť? Siahnite k Písmu: v ňom nájdete soli, chleba i toho chlpa sena, priviesť nás zasa do spoločného dvora. V ňom nájdete, ako hovoriť k srdcu a do duše, hoci slová sú nezrozumiteľné, lebo tam je ten duch, ktorý naučil hovoriť apoštolov cudziemu zástupu, aby im rozumel. Slová sú len podoba, nádoba — podstata je, čo sa v nich skrýva. Podstatu nájdete v Písme. Siahnite k nemu, siahnite. Pri ňom by ste nás najskôr našli.“

Lukáš Blahosej dal sa uchvátiť, oči mu žiarili posvätným zápalom. Tvár sa mu vyjasnila, z nej akoby svietilo svetlo, ktoré sa odráža, od zvlnených vlasov v zlatistých zážihoch. Bujná krásavica pozerala naňho, akoby ho nikdy nebola videla; jej mocná hruď oddychovala sťažka, horúci dych vychodil z nej trhano. Nepatrná stvora visí očami na ňom, v nich sa zjavil i výraz niečoho hlbokého, tajomného, čo sa zdvíha z tajnej svätyne duše. Na ňu zas pozerá Barták so založenými rukami; na čele sa mu vhĺbili brázdy, oči sa otvorili, pozerajú mu tvrdo, a pery sa stisli. Slová tamtoho odo dverí búchajú mu o uši sťa bzuk domŕzavého čmeliaka. Pani Kristína otvorila oči, sťaby nimi chcela pobrať, čo jej uteká spod slov. Majstrova Ruženka má úsmev v peknej tvári. Drží ruku Marienočke na svetlej hlávke; čo počula, bolo jej veľmi pekné, usmieva sa na hosťa. Ach, keby ho mala čím skôr za stolom, hneď pri chlpáňovi. I on počúval pozorne, oči mu žiarili, ústa sa hýbali, opakujúc nemotorné slová, ktoré vychodia z módy. I dievčence stíchli, počúvajú; hoc všetko nerozumejú, slová predsa odkrývajú i niečo obsahu. Bosý sa usmieva, nezachoval si ani slova zo všetkého. Dostal menovanie, je úradník, hľadí iným okom na svet ako včera. Vkradol sa medzi dievčence, k Berte Hostislave. Aké má bujné, čierne vlasy! V tyle tvoria kučeravé huncútky, a ucho pri nich sa belie ani ružový púpok. Pán Beznožek pozerá naňho čiernymi náruživými očami úporne. Chcel by mu dať výstrahu, že coky od dievky hoc sa nosí čosi lepšie. Záberský počúval pozorne, vyberal si zmysel reči zrnko za zrnkom. Hovorí k citu brat spod Tatier; cit je tiež hoden čosi, ale to je len vôňa, hladký van vzduchu, polety v začarených krajoch. Život hľadá obsah, veci skutočné, nezabávať len obrazotvornosť, ale i sýtiť potreby každého dňa.

Lukáš Blahosej obsiahol okom všetkých tak v letku, hádal, čo si myslia, čo odobrujú, alebo odporujú. Videl vo dverách i nových, ktorí počúvali zarazení, čo to hovorí v divnej reči, v akej už nik v meste nehovorí. Iba oko Vlastimily mu vyhýba tam medzi dievčatami: ani raz ho neslúchlo, keď ho volal k sebe. Stojí k nemu bokom, oči jej blúdia sem a tam, ale uňho sa neohlásia. V jej tvári vidieť, že počúva, počúva, ale neodobruje.

„Nuž, pravdaže, z toho stanoviska,“ odpovedal pán Jaromír Šiška, „je vec zmiernená, ale zato netreba bolo odbehnúť.“

„Museli sme. Robota čaká — treba sa ponáhľať pohýbať národ až do hlbín,“ vysvetľuje mu Chlebnický. „Kto ho chce hýbať, musí mu hovoriť zrozumiteľne.“

Záberský si uhliadol chvíľu: cíti, že je čas konať. Od slov treba prikročiť k dielu. Vlastimila, vidieť, sa kláti, Otavský čaká a stŕpa: ako sa rozhodne jeho osud. Treba hľadať východ z neistého položenia. Ako ho pohýbajú ten ľud? Majú časopisy?

„Áno, musia byť i časopisy. Musíme ísť i za tými, ktorí váhajú, neodvážia sa do prúdu.“

Záberský mu prisvedčil: treba zhromažďovať roztratených a váhavých. „Máte na to dosť ľudí?“

„Niečo ich už máme; niektorí sú už temer hotoví, ako tu Lukáš Blahosej, i ja by rád s nimi. Zasa pripravuje sa ich hodne v stredných a vysokých školách, čakáme i na nich. Nuž máme ich niečo, ale nikdy nie dosť podvihnúť čo kvas a prerobiť ťažkú, nehybnú hmotu neuvedomelosti. Musíme každý robiť za dvoch.“

Záberský mu prisvedčil viac ráz: jesto vzletu, dobrých úmyslov a ochoty, mohlo by byť niečo z toho.

Lukáš Blahosej videl, že Záberský sa má k nim priaznivo. Rozohnil sa dokazovať, že sa i náš národ pohne; veď i k nemu začína už dochodiť vánok nových časov, nových myšlienok. Nemôže prísť k nemu tak chytro ako k národom po nížinách a rovinách, pri hlavných cestách, kadiaľ sa valí mohutne prúd života. On je ukrytý, akoby utajený v dolinách a zátišiach za ohradami Tatier. „Ale počkajte, počkajte!“ zvolal s ohňom, i tvár mu akoby horela, „len nech prídu do našich dedín noví pracovníci, ako sa pohne odrazu, strasie ťažké driemoty!“

„Daj to bože!“ zaželal Záberský a myslel si: oheň, zápal, zvučné slová, vzletné myšlienky; bude z neho pútavý rečník, ak nie pre hŕbu ľudí, ale pre vyberanejších. Ako učiteľa mali by ho radi poslucháči. Otavský tiež uznával jeho prednosti: mládenecký zápal strháva, tak padla i Vlastimila do jeho krážov. Schytil ho nepokoj. „A kde bude predsa stredobod tej činnosti, skadiaľ bude vychádzať a odkiaľ ju budú riadiť a spravovať?“

„Nateraz Bratislava,“ odpovedal Chlebnický.

„Pekné mesto,“ prisvedčil a preletel mu tvárou úsmev. „Len či je vaše!“

Chlebnický sa zachmúril. Spytuje sa, akoby nevedel lepšie než kto iný, čia je Bratislava. Načo taká otázka?

„Pekné a milé!“ prisvedčil Lukáš Blahosej. „Ohnisko našich snáh a námah.“ Zjasnila sa mu tvár, v očiach sa zažal oheň. „Pri Bratislave padla naša sláva — z nej vychodí nový život^[166]. Ale naša je nie. Má nás len na hospode.“

Záberský pokyvuje hlavou. „To je slabá stránka — Achillova päta^[167]. Nepriateľ zbadá, čo robíte, vypovie vás z hospody, aby ste mu nešarapatili; ostanete na ulici.“

Lukáš Blahosej sa nedal zroniť. „Máme to, čo vyváži Bratislavu: našu mládež. V nej je naša sila a budúcnosť. Ak nás vypovedia, vytiahneme, ale ponesieme sebou truhlu úmluvy^[168], zasľúbenie nového života. Kde ju položíme, tam bude stredisko. Stredisko je viera v poslanie národa a vôľa plniť ho.“

Pekná myšlienka! Záberský sa pokochal trochu v nej: viera v poslanie národa, ale nedoložil aké poslanie. Nič preto; mládež sa nespytuje, neskúma, ale sa dá strhnúť: podloží myseľ i vôľu peknej, okrúhlej myšlienke. „Kdeže ste, dobrí vychovávatelia, prečo nejdete do rodín boháčov a veľmožov tam doma? Do nich by bolo vniesť to, čo voláte kvas!“

Chlebnický odpovedal, že boli podajedni v takých domoch. Iste nezameškali rozsievať dobré semä, ale nebadať, že by bolo vzišlo. Iste tá pôda nie je súca pre to semä.

Krasoň sa zamiešal zasa. Mocní idú za mocou; nemajú vieru vo víťazstvo pravdy, keďže nejde zápäť za ňou, ale dá čakať na seba dlho a dlho. Oni nemajú kedy čakať: chcú zisk a korisť na mieste. Záberský krútil hlavou: i medzi mocnými sa nájdu Nikodémovia^[169], i ľudia pekných snáh; treba ich pohľadať a nehodiť do jedného vreca s ledačinou. Lukáš Blahosej uznal, že by sa mohla nájsť i biela vrana, hoci ju ešte nevidel na svoje oči. „Nám prichodí čakať všetko od ľudu. V ňom je náš koreň a sila. Nemá bohatstvo na peniaze, ale je predsa bohatý: má dary ducha i zachovalosť, keď precitne po kútoch Tatier, po dedinách, kopaniciach, lúkách a salašoch, až vtedy ožije národ, svitne nám nové ráno.“

Záberský prisvedčil veľmi ochotne: keď ľud precitne, vtedy áno… I sila sa v ňom skrýva, o ktorej nik netuší, kde je, aká je; tam je utajená kdesi, nebodaj čaká chvíľu postaviť a ukázať sa zadivenému svetu. Áno, pravda je: ľud je skala, v ktorej jaskyniach ležia zakliati odenci^[170], načúvajú, kedy začne trúba prebúdzať. Ale tí neslúchajú na hocktoré zatrúbenie; sú i prieberčiví, a potom ešte niečo. „A či je váš ľud slobodný?“ spýtal sa ho znezrady.

Lukáš Blahosej sa zahanbil: musel vysloviť ohavné slovo, že je nie slobodný, ale v poddanstve. V rukách zemských pánov. „Vidíte, vidíte!“ ukazoval mu Záberský prstom. „Ale sa môže odkúpiť, len sa trochu schápať. Budeme pôsobiť, aby sa odkupoval, a čo by ho čo stálo. Žilina sa už odkúpila, i Rajec. Začnú sa odkupovať i dediny.“

„Iné vám ani neostáva,“ uznal Záberský. „Poddanstvo je duševné otroctvo. Ale vaša robota je ťažká, cesta je dlhá, veľmi dlhá.“ Lukáš Blahosej prisvedčil i riekol, že sa sotva bude ohrievať na úslní slobody. „A dajte si pozor! Keď začnete pôsobiť medzi poddaným ľudom a ukazovať mu vábne vidieky slobody, neuvalíte na seba podozrenie, že ho huckáte proti pánom? Ešte vás budú potvárať, že chystáte sedliacku vzburu. Oboria sa na vás zemskí páni, boháči i vrchnosti…“

V dvorane preletel záchvev niečoho tajomného: tušenie ťažkých búrnych dní, utrpenia, hádam i krvi a bôľnych vzdychov. Všetci hľadeli na mládenca, ktorý pozeral smelo do budúcnosti, hádam najväčšmi preto, lebo netušil, čo tají v sebe.

„Vaša priadza sa chlpí dosť dobre, tatranskí bratia,“ ozval sa pán Beznožek, aby niečo povedal i zo stanoviska nitiarskeho. „Robí sa i uzlov i hľúz. Kým ich rozmotáte i vydelíte rúče, prejde času, prejde a verte mi, pretrhne sa nejedna niť.“

Lukáš Blahosej videl uzly i braliská, priepasti i mocné múry, medzi ktoré zatvorili ľud. Kde sa pohneš, padneš a zabiješ sa, alebo si roztrieskaš čelo. Nebude tichá, sústredená, riadna práca, ale práca a boj dovedna; boj na všetky strany odrazu. Bude ako pri stavaní Siona^[171]: v jednej ruke murárska kelňa, v druhej kopija. Pozerá, či by oddakiaľ pomoc, ale neukazuje sa nikde nič. Hľa, jeho úfanie, sila! Stojí bokom k nemu, napoly odvrátená. Dnes nepozrela naňho ešte. Vypäl prsia, pohodil hrdo hlavou. Dulce et decorum est pro patria mori^[172]. Pozrel na pána Beznožka veselo. Príklad z nitiarskeho odboru bol veľmi poučný. „Stali sme si do služby ducha,“ obrátil sa k nemu. „Nik nás nenútil, sami sme sa zverbovali, a preto musíme kráčať cestou života tŕnistou.“

Bohatý mešťan prikyvuje hlavou. Má pravdu: každý svoju službu. Ale čo ako, lepšia by bola u najmilostivejšieho zemepána. Hľa, tam pán hlavný radca! Má rúče škatuľu, smrká spokojne, zaopatrený na staré dni, k tomu žena ako lusk. Ako strihá očami. „A od tejto služby, mamúlik, ver mi, nestučnie,“ priklonil sa pani Kristíne skoro k samému uchu. „Skôr môže, ako vidím, väzy vylomiť. Neprejde dobre ani jeden, kto sa podberá na viac, ako zmôže.“

Pani Kristíne sa uľútilo čeľadníka. Vedela, že apúlik nemá o ňom najlepšiu mienku; neodpovedala jemu, ale sa obrátila priamo k Záberskému. „Či by nemohol medzi nami ostať pán Lukáš Blahosej? Ja myslím, tak by nám všetkým odľahlo, komu viac, komu menej.“

„Bolo by najlepšie! Dobrá myšlienka!“ zvolala bujná krásavica. Nikdy nehodila taký milý pohľad ani na jednu ženu, ako na meštianku dobrého srdca. „Škoda by ho bolo,“ pomyslela pre seba. „V službe u mňa by mu bolo lepšie.“

Sám pán hlavný radca prikryl. „Cipuška, máš pravdu!“ Záberský prikývol, myšlienka sa mu páčila. Belcová tiež sa zaradovala. Vlastimila by mohla predsa ostať pri štepnici, lebo vidí, že sa ťahá, ťahá na Slovensko, ale nevedieť, či nie väčšmi za mladoňom ako za pôsobením medzi ženami. Pán Beznožek ťapol dlaň o dlaň viac ráz. „Tak sa zviažu spojivá zasa,“ zvolal natešený. „Horký tam trhať: zväzúvať treba. I v osnove, keď sa roztrhne niť, prevlečú ju niteľnicou a brdom a potom zviažu.“ Otavský a dr. Obuštek mysleli to isté, že dobré bolo pravidlo starých: mulier taceat in ecclesia^[173]. Otavský pozeral na Záberského: na čí mlyn ženie vodu? V pracovni sa predsa ukazoval inakší; chcel by mu pozrieť do očí, čo má za lubom, ale Záberský akoby nechcel pozrieť v jeho stranu. Chlebnický zbieral akési vlákenká z dolománu a hovoril pod nos: „Záplaty prišívať?

Odkiaľ ich vziať, keď je diera na diere? Ušiť nový oblek odrazu!“ Nepatrná stvora sa zhrýzala. Tak alebo tak, jej vyjde vždy na zle. Ak odíde na Slovensko, neuvidí už bohatiera; ak ostane tuná, bujná žena číha ako tučný pavúk, či nepadne muška na pavučinu…

Pani Kristína mala úspech, vyriekla múdre slovo. Neostáva jej ako doplniť, čo nadhodila. „Lukáš Blahosej by mohol učiť nášho Krištofka. Krištofko viem, ako by ho poslúchal.“

Záberský prisvedčil. Múdra rada! Pán Beznožek vytreštil čierne náruživé oči na ňu. Čo — jeho syna učiť zasa poháňať. To už veru! Bol by vykríkol, ale Záberský je tu a prikrýva. Nemohol sa zdržať, šiel k žene a riekol jej pošepky.

„Vieš, mamúlik, takú radu za zadok kladú. Mohla si ňou nekaziť povetrie.“

„Ach, apúlik, pozri, aká je!“ Ukázala mu na Vlastimilu, zronenú, ako obracala klinček v ruke a trhala mu lístok za lístkom. „A ja tak rada, keď sa mladí radi!“

„A ja na nich nakladať!“ zahromžil pošepky. Bol by vykríkol od jedu. Syna vziať z rúk Záberského, ktorý učí vysokú šľachtu, ako brániť práva kráľovstva! Dr. Obuštek a Otavský tiež pozerali, čo sa to tu vykľuje. Ozajstná cesta tŕnistá! Odhodíš jeden tŕň, podpletie sa ti druhý.

„Mňa volá povinnosť domov,“ preriekol Lukáš Blahosej. „Čakajú mnohé a veľké práce každého: i mňa čaká postať.“

Pán Beznožek len toľko, že nevyskočil. Záberský stisol plecia, že už nieto čo hovoriť ďalej. Bujná krásavica sa usmiala: reči sa hovoria a chlieb sa je.

Bosý pri Berte Hostislave sa nahľadel na huncútky a ružové uško. Uštipol ju znezrady do ramena. Bolo tuhé a mocné. To je dievča! Obzrela sa spurne, ale zazrela jeho natešenú tvár. „Mám vymenovanie, chvalabohu!“ pošepol jej a ústa mu trhla nabok veľká radosť. „Podpis jeho grófskej milosti.“

„Vymenovanie!“ zhíkla, naprávala si zvlnené čierne vlasy. „Teda úradník! A vedia naši?“ Pokrútil hlavou. Nik nevie ešte. „A čože ste už? Kancelár, radca, alebo až hen faktor? Aby sme vám vedeli dať titul.“

„Pomocný disponent^[174] v ustanovovacom oddelení pre referendárov^[175] a kancelársku správu.“

Berta Hostislava od divu zabudla počiatok, kým prišiel na koniec. Ako ju budú volať, keď sa zoberú? Pokyvovala hlavou. „Akýsi veľmi dlhý úrad! I plat bude taký veľký?“ Bosý ju drgol do lakťa. Začína sa vždy s veľmi dlhým úradom: čím je dlhší, tým plat je menší. „A z čoho budeme lepiť buchty a dolky?“

Pohol plecom: o to nieto strachu. „Mama bude bez seba od radosti, bude nám posielať najlepšiu múku z mlyna. Lekvár nám zasa dá mamúlik a apúlik priloží na omastu.“

Berta Hostislava sa dusila od smiechu: predsa je len vták, a nie Kubo. Ale pán Beznožek nemohol už pozerať na tento neporiadok. Prikvitol k nim v najväčší chichot, „Čo veľa, to veľa,“ zahromžil naňho. „Beztoho by ma dnes nezobral na tri vozy! Keď vlasť trpí ujmu pre roztrhané zväzky, ja nepopúšťam. Mám zaoceľovaný charakter a hlavu zo žuly.“

Bosý sa nezľakol. Vypučil prsia a oznámil mu, že má úrad. Podpis jeho grófskej milosti pod orlíkom. Ešte dnes, najneskoršie zajtra bude mať šťastie zaklopať na hlavné dvere. Ak chcú, dovedie jeho milosť pána hlavného radcu ako pytača. Pozeral starostlivému otcovi smelo do očí, trochu s poľutovaním. Je bohatý mešťan, to mu nik neodškriepi, ale je predsa len zo stredného stavu i to tam kdesi z krajíčka. On sa, chvalabohu, vydriapal z tej vrstvy: chytá sa už panského stavu. Z jeho radu vyberajú radcov, referendárov, sekretárov, ba i rytierov a barónov. On sa bude obhadzovať. Oj, bude raz i on mať, bude kreslo s vyšívaným vankúšikom na sedisku, pohodlný kabát s červenou šnúrou okolo bedier a čiernu atlasovú čiapočku so zlatou kystkou na plešivej hlave. Budú sa vliecť pred neho zohnutí vo dva konce v páse.

Starostlivý otec sa už teraz zohol. Oceľ sa tiež zohýna. Chcel by vedieť, aký má už ten úrad.

„Výnos od jeho grófskej milosti,“ zvestoval mu budúci zať. „Odo dneška som pomocný disponent v ustanovovacom oddelení pre referendárov a kancelársku správu.“

Vypočul dlhé slovo. Ani mu nezišlo na um rozložiť ho na čiastky a pohľadať, čo je v nich. Ale predsa mu udrelo o ucho, že sa krúti kdesi okolo kancelára. Bosý doložil, že má prvý stupeň vojsť rovno do sekretariátu. Sekretariát! Starostlivý otec vyvalil naňho čierne náruživé oči. V sekretariáte je vec o dvornom dodávateľstve: povedal mu dávno pán hlavný radca, keď strihal jemnú látku panej na šaty. Zo sekretariátu vyjde hrubý papierik pod orlíkom, na ktorý čaká skoro celý rok ani kaňa na dážď. I tá vec sa pohne inakšie, keď do sekretariátu zasadne zať.

Bol by vykričal veľkú novinu na mieste, ale spoločnosť sa rozdrobila akosi na skupinky. Lukáš Blahosej bol vzrušený. Záberského otázky ho pohýbali, dotkli sa mu svedomia. Videl ju tam štíhlu, milú, ale krehkú. Stojí medzi dievčinami sťa ruža v kvietí, ale sklonila smutne krásnu umnú hlavu. Čo sa to v nej zlomilo? Či si ju povedie takúto podlomenú, do životného boja a toho ťažšieho ešte: boja za národ? Vydrží krehká žena, od čoho i chlapi odskakujú ako od priťažkej ťarchy?

„Janko,“ riekol ticho bratovi, „či vieš, čo bolo medzi nami, Vlastimilou a mnou?“

Chlebnický sa ho dotkol okom, pohol plecom.

„Porady o štepniciach u nás.“

„A čo bolo pri nich a pod nimi?“

Chlebnický sa usmial. „Niečo sa mohlo zbadať, niečo tušiť a predpokladať.“

„Myslíš, že je súca do nás, do našej chudoby a veľkých námah?“

On sa len usmial. Pokrútil hlavou. Divný boží kostoš Sejko! Taká otázka a radostník temer už upečený. Čím bolo začať, tým končí: otázkou, na ktorú sa zle odpovedá, najmä postrannému. Ak ju zodpovie akokoľvek, nevyjde dobre: tu ani radiť ani odrádzať. Ale povedal, čo myslel. Vlastimila je mocná žena, priučená vystupovať smelo a odhodlane. Vynašla by sa i v našich ťažkých pomeroch. O to sa nebáť ani najmenej. Lukáš Blahosej sa premenil, spadla mu ťarcha zo srdca. Stískal bratovi ruku. „Nuž nesvieť tými okáľmi, Sejko. Celá hlava ti horí ani susedova stodola. Druhý tam bude hák. Je medzi vami všetko ako na dlani: srdce, duša i rozum? Čo myslíš?“ Chlebnický mu pozeral veľmi vážne do očí. „Čo myslí o nás? Vysvetlil si jej náš postup? Vidíš, ja badám, že sa premenila od našej zhovôrky s pánom Šiškom. Ak sa i ona pýta: prečo ste sa odtrhli? Bude mať vôľu ísť s odtrhnutými?“

Lukáš Blahosej sklonil hlavu. Čo muselo prihrmieť znezrady a zrútiť sa do voza jeho šťastia? Bol hotový, len rušať, a tu sa pridala ťažká klada nedorozumenia k ťarche a voz podkľakuje. Ak ozaj i ona neodobruje? Či môže od nej žiadať prácu, obetavú prácu na diele, v ktoré neverí, alebo ho má za zlé? „A ak by predsa išla?“ spýtal sa ho. „Možno bude predsa chcieť ísť. Nevedieť. Veď vyzradím ti, brat, ju priťahuje dielo k nám, ale nevedieť, či nie väčšmi i osobné city. Ak budú mocnejšie city lásky od pochýb a neistoty o diele? Veď city môžu preložiť tuhý most i nad sporom o odtrhnutí.“ Pozeral naňho skúmavo, či ho neprinúti zasa zmýšľať, ako chcú jeho city.

„Jej láska je taká mocná?“ A v očiach Chlebnického bolo čosi, čo pochybovalo. „Hm, i také city by mohli byť: nepochybujem.“ Zišla mu na um nepatrná stvora. Hľa, tam stratená medzi devami. Ale on cíti, stále je tu, pri nich, pri svojom hrdinovi. Jej láska by preložila mosty ponad všetky priepasti. Ale či jesto veľa takých ľúbostí? Lukáš Blahosej je mládenec vyšších vzletov, môže prebudiť city v žene; ale aby vo dvoch razom? Dve ideálne Míny? Položil mu ruku na plece, pozrel mu úprimne do očí. Lukáš Blahosej čítal v nich pochybnosť i účasť. „Priprav sa radšej, Sejko, na obete i odriekanie. Nie je Vlastimila tá, ktorú si hľadal. Neverí v tvoje dielo, neodobruje ho.“

„Myslíš?“ V jeho hlase bolo cítiť výkrik bôľu. Stislo sa mu srdce hlbokým súcitom. Rád by mu ušetriť bôľ a muky. Váhal, kolísal, ale riekol predsa bezohľadne, skoro surovo. „Myslím, istý som, brat. Priprav sa na obeť i odriekanie. Odreč sa napred šťastia, ak nemá byť šťastím, ale omylom. Odreč sa radšej sám. Ona už neverí vo svoje poslanie u nás. A kto neverí, nech sa nechytá do takej roboty, ako je naša. Bez veľkej viery by sme ju nezdoleli. Nepomer medzi našou silou a ťarchou našej práce môže vyrovnať ako-tak len mocná, pevná viera, ako je naša. My ju máme, lebo cítime, že naše snahy sú dobré, v prospech národa. Ale vidíš sám, že tu nik neodobruje naše snahy, skôr ich majú za škodné národu. Našu vieru nepochopujú: pokladajú ju za chvíľkový blk suchej slamy, ktorý pohasne, keď sa minie palivo. Nuž nespoliehaj veľmi na jej pomoc a prácu u nás. A, odpusť, nespoliehaj ani na tie city.“

Lukáš Blahosej sa strhol, akoby bol dostal surový úder do hrude. Pozeral so strachom na Chlebnického. Ten sa zhákol: zľakol sa sám účinku, aký malo ukrutné slovo. Nemal vôbec rozrývať ranu; vidieť, i tak bolí a krváca. Lukáš Blahosej čakal, čo bude nasledovať ešte, a keď Chlebnický zastal, chcel ho pohnúť, nech pokračuje, dokončí. Ústa by boli chceli hovoriť, ale hlas nemohol vystúpiť z nich.

„Odpusť, brat, zranil som ti srdce. Ver, nechcel som: ťažko mi raniť, čo by chcel hojiť.“

Lukáš Blahosej chytil mu ruku do svojej studenej. V prstoch mu prebehávalo chvenie. „Verím, Janko!“ Hlas mu zlyhal, pery sa zatriasli. Oči nabehli slzami. Rozšíril ich, pozerajúc kdesi meravo pred seba, aby sa slzy neodronili a netiekli. Tak sa utíšilo pomaly mocné pohnutie. Naostatok šepol: „Povedz, Janko, povedz už všetko; čo vieš, čo myslíš…“

„Čo viem? Neviem nič, iba myslím. Ja myslím, brat, že svadba nebude. O tebe nepochybujem, pri tebe, myslím, bude láska hotová, mocná. Vidím z bôľu, aký ťa drží i teraz. Ale o nej nevedieť, či je nie i chvíľkový záchvat, klamlivý zážih citov. Možno si ju strhol pútavosťou svojho zjavu, tatranskou poéziou, ktorá sa kryje v ňom, ideálmi, ktoré tu nemajú veľkú rozšírenosť. Vidíš, tu sa obracajú prvým hnutím k životu a jeho užitočným stránkam, čo majú vysoké, duchovné v sebe, to skrývajú akosi hanblivo za všedné plachty života. Tí, čo nemajú nič, ani ducha, ani ideál, strkajú ti to veľké, holé nič do očí. Nuž a ty nosíš všetko sebou; vysoké i duchovné, všade po uliciach, a doniesol si to i do štepnice. Tak si trochu pomútil pokoj v štepnici: devu si zmiatol. Kde by nie, brat! Ozdobil si sa ani vták z jari, keď vletí do dúbravy a začne spievať večnú pieseň ľúbosti. A deva si pojala mládenca, vzala mu srdce. A to je tá láska: zo dvoch ideálov skuť jeden, úhľadný, celkovitý, žiť jednotným životom, či nie?“

Lukáš Blahosej zastonal. „Z dvoch ideálov jeden, z dvoch duší jedna, tak to malo byť…“

„Vidíš, a ktovie, či bude? Veď ideály už sú nie spoločné, ak ona neuznáva tvoje. A nemyslím, že by ich uznávala.“

„Neuznáva — prečo nie? Veď čo chceme? To isté, čo oni. Neuznáva… A čo ja teraz, čo ja?“ Obzerá sa, akoby sa bol stratil a mal sa začať znovu vyznávať vo svete.

Chlebnický mu stisol mocne ruku. „Musíš sa vrátiť, kde si bol: žiť národu, ale sám. Pôjdeme teda domov, spolu.“ Začal som šepkať zaliečavo. „V časiech oddychu, samoty príde ti ona. Nie milá návšteva? Nuž len jej vidina, brat, ale čistá, aká ti je tu. Nebude to pekne? Aká potecha a podpora ustatému.“

„A srdce osirelé, v ranách!“

„Nie celkom, neboj sa.“ Začal mu šepkať, rozprávať divnú rozprávku. Tam bolo kdesi, v bratislavských viniciach. Bol i Ľudovít, rečnilo sa. Brat Duchoslav čítal báseň Ja svojho šťastia nehľadám. Nájdem si ho v šťastí svojho národa. Lukáš Blahosej sa už usmieval. Hej, tak to bolo. „A či to boli prázdne slová, Sejko? Hádam cvičba v rečnení? Ja neviem, ale čosi sa roztrhlo vo mne vtedy. Kdesi zapadli mnohé veci, rozišli sa ako v dyme, tak starosť o seba a budúcnosť i o domáce práce. Zodvihlo ma kdesi, do nových svetov: v nich svietilo iné slnce, nie toto naše. To neboli svety šedivé, ale jasné.“ Lukáš Blahosej sa usmieval. Hej, iní boli všetci, iní, v ten večer, keď sa vrátili do Bratislavy. Vtedy si sľúbili, komu budú žiť.

Veru záväzok dosť ťažký. Vziať na seba apoštolský život: žiť na cestách, na uliciach, v pospolitosti, nie sebe, pomiešaní s ľudom. Neoddeliť sa už od neho, neohradzovať sa plotmi osoblivosti a sebectva. Ani sa neopíjať zatvorení v rodine súkromným, osobným šťastím. Tak to bolo: sľubovali sa odhodiť od sladkého domárstva, a veru i nedať si zakovať slobodienku zlatou retiazkou rodinného blaha; nehľadať manželstvo. Divné veci, divné posľubovali vtedy…

Lukáš Blahosej rozhliadol sa zas v tom svete čistých zámerov, vysokých ideálov; v jeho svete, ozajstnom domove…

„Doň som ťa chcel napraviť, Sejko,“ šepkal mu Chlebnický. „I ja som bol tam. Vieš, ako sme sľubovali napomenúť jeden druhého, ak by chcel kto pozabudnúť. Tak som ťa chcel upamätovať. Vtedy si si i vybral meno, na pamiatku, Blahosej.“

„Blahosej, ja som si ho vybral.“ A zbiera dovedna, čo sa v ňom bolo rozsypalo. Treba čistiť, vymetať. Hej, začínalo sa vtískať to i to medzi neho a jeho poslanie; najprv nové záväzky žene, ktorú by nemohol uviesť do svojho sveta, ak neverí a neodobruje jeho snahy…