Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

12

Pán hlavný radca si pošuchal bradu, stiahol ústa na gombičku, keď mu spomenula vypovedaného z mesta. „No, cipuška,“ uštipol ju do tváre. „Vynasnažím sa.“

„Dnes ešte?“ pritrela sa zas k nemu. Zložila rúčky na jeho chudorľavom pleci, ovesila sa a pozerala naňho oddane.

„Zajtra ráno: nieto pečate a také veci.“

„Mne do ruky, mne?“

„Nedbám!“ Podvihol jej briadku, zahľadel sa do bezvýrazných sivých očí. Kieho beťaha, v nich sa menia svety sem a tam, prvej ich tam nebolo. Čo tie hľadajú v nich? Kde sa to berie, smutné dievča, jeho dobrá, odstrčená sirota?

Keď prišiel Bosý do úradu poukladať veci do truhlice, pán ujček mu dal písmo pod pečaťou. „Daj ho Hermínke. Ak by ťa s ním poslala dakde, slúchni. Písemko jej leží na srdci.“

Poponáhľal sa k sesternici, čo je v ňom, čo jej tak leží na srdci? Ujček ho ustanovil zvedieť, čo sa kde robí: prečo by sa nesnažil zvedieť, čo je v písme, komu pôjde do ruky od Hermínky?

Keď ho mala v ruke, rozveselila sa. I usmiala sa na bratanca ako málokedy. Čo môže byť v písme, výdobytky? Čakal, či ho pošle s ním niekde: nedal znať na sebe, čo by rád vedieť. Ona ho obracala v ruke sem a tam, pozrela ukradomky na bratanca. „Neodniesol by si ho, kde ti poviem?“ Pozrela naňho priamo, ale tvár bola bezvýrazná. Hľadel vnímavo, či by sa neprevliekol poza ten závoj k jej tajomstvu. Ale bezvýraznosť bola ako dobrá zámka na zamknutej truhle. Pôjde vďačne, len nech mu povie kde. „Do hostinca k Slepému bocianovi,“ zverila sa mu. Tam bývajú dvaja Slováci: jeden šnurovaný. List môžeš dať jemu — alebo — tomu druhému. Prišiel z Nemecka. Triasoň sa volá.“

„Krasoň, Hermínka, Lukáš Blahosej Krasoň — divné mená, čo? Ako si ich zabudla?“

„A čo ma po nich?“ vyvrátila pery ľahostajne. „Či Klasoň alebo Triasoň, mňa nezabolí hlavička.“

Bosý vedel teraz toľko ako prvej. Nepatrná stvorička vycítila dobre, ako číha. Smiala sa v sebe. Číhaj, šuhajko, číhaj: veď ja ťa povodím. „Daj ho už ktorémukoľvek, ktorého prv nájdeš, len sa ponáhľaj. Istý človek čaká na toto písmo; čaká, či príde. Kým ho nedostane, zhrýza sa kdesi, pokrýva sa v strachu. Nezabudni, že čaká. Ponáhľaj sa!“ Chudorľavé bledé rúčky položili sa mu na plecia. Zvrtli ho ako vrtielku a potískali z izby na chodbu.

„Kto to čaká v tom strachu?“ Ponáhľa sa do Bráneckej ulice k Slepému bocianovi. Veď on zvie, čo by bolo čo. Našiel oboch v jedálni a oddal im list. Chlebnický ho schytil a odrazu i otvoril. Vyjasnila sa mu tvár, keď pozrel doň.

„Barták je teda slobodný. Hlavný radca sa učlovečil. Idem pohľadať Jurka, pohneme sa naskutku. A ty, Sejko, čo?“

Vstali, patvarista si pásal šabľu. Ruky sa mu niečo triasli. Lukáš Blahosej si prihládzal vlasy. „Ja do štepnice,“ začervenal sa. „Prichodí sa radiť…“

„I ďakujeme!“ Šnurovaný mu podal ruku, stisol ju mocne. Pozrel mu živo do očí, v očiach sa mu potuloval smiešok. Veď slobodu Bartákovi doniesol práve ten, ktorý mu ju šiel odňať v ten večer s drábmi do domu proti besede. Hľa, ako sa veci zariadia! Tá istá osoba, ktorá kazí, napráva ich, že sú lepšie, ako boli prvej. „Či je to nie divná vec, priateľ? Napráva sa, čo sa pokazilo!“ Tľapol ho po pleci. „Pravdu máš, Sejko! Netratiť dôveru k ľuďom a veciam…“

Bosý vyšiel zo Slepého bociana. Prežúval slová, ktoré počul; nevedel, čo vybrať z nich. Divne hovoria títo Slováci: i reč je podivná, ako naša, a zas nie ako naša, ale i čo povedia, razí akýmsi tajomstvom. Ale zvedel, čo ho omínalo najväčšmi: kto leží toľme sesterničke na srdci. Anton Barták, ktorý čaká, ráta dni, kedy svitne ten so slobodou, aby ho vytrhol z klepca. Zvedel i to, že jeden ide po Bartáka, druhý, s truhlicou na úrade, pôjde do štepnice.

Išiel do Svitu, odbaviť prácu čo najpilnejšiu. Predpoludním už stál za palesákmi pred pajtou oproti štepnici. Videl štíhlu, čiernookú devu, ako prepúšťala deti. Popolavé šaty s belasými kvietkami priliehali k drieku. Kosička malinovej farby s belasými strapcami bola spätá sponkou pod hruďou. Deva pozerá na detské ligotavé hlávky s láskavým úsmevom, pohladí tu i tu jednu alebo druhú, ale čierne oči šibnú i kosom. Tam stojí mládenec s rukami za chrbtom, vo vlnách vlasov nad čelom a na ušiach prelieva sa svetlo. Na ústach poletuje dumný úsmev, v očiach plápol. Zaletia často k zjavu, ktorý sa vznáša nad kŕdlikom detí, akoby ho žehnal, volal k sebe.

Dlho musel čakať za palesákmi. Keď deti odišli, deva sa vrátila do domu a on za ňou vo sviatočnom rozochvení. Po dlhej chvíli vrátili sa družne na ulicu a pobrali sa pomaly v dolinu. Mali si čo rozprávať až do samej Oceľovej ulice, pred dom s peknou bránou a kvietím v oblokoch o plytkých oblúkoch. Tam bola jej izbička.

Lukáš Blahosej sa vracal stratený v sladkých dumách. Strhol sa, akoby sa bol zľakol, pozrel naňho vnímavo, zaďakoval na pozdrav. „Ah, pán Bosý!“ priznal sa mu naostatok.

„Poberám sa do Svitu, keď som mal veľké šťastie natrafiť na vás, pán Krasoň.“

„I mňa teší veľmi.“

„Moja známosť nemá veľkú cenu,“ riekol smutne Bosý. „Boli ste vtedy na besede v prednej, keď ma potkalo nešťastie.“ Lukáš Blahosej zastal. Nešťastie? Nevie o nešťastí v prednej. Bosý mu vyrozprával, ako ho vyctil pán Beznožek.

Pozrel naňho so súcitom i stisol mu ruku vrelo. „Ľúto mi je veľmi. Život zachodí dakedy macošsky s nami. I vysmieva sa najsvätejším citom.“

„Vysmieva — ozaj vysmieva!“ prisvedčil horlivo. „Jednou rukou dáva najväčšie šťastie, druhou šibe nemilosrdne; berie ho.“

Lukáš Blahosej prisvedčil. To sú obyčajné skúšky pred sudcom žitia. Kladie ich na vyvolených, ktorí sa pohli cestou tŕnistou v službe ducha. Zato im dá okúsiť hlbší zmysel, vyššie určenie života. O ňom obyčajní z kŕdľa nechyrujú. „Pozrite si posvätencov myšlienky alebo krásy, či nenesú korunu tŕňovú? Veľký spevec Mája neumrel zaznávaný[102]? A či je azda lepšie Mikovcovi[103] alebo Sabinovi[104] a Villánymu? I vy za umením, a svet už vás tresce.“

Čo je to? Brat spod Tatier berie za naozaj, čím chcel vtedy nasypať prachu do očí starostlivému otcovi? Odkiaľ to má? A či bol i on v prednej, keď ho odohnali od Berty Hostislavy? Smial sa, ako mu pristane popýšiť sa perím budúceho maliara.

„Skúšky vyvolencov,“ pokyvoval starostlivo hlavou, „cez ne prejsť, neobzerať sa. Príde i víťazstvo, posmievači sa zahanbia.“ Poklepal mu na plece. „Brodúň mi je priateľ: pôjdem ho sám prosiť zaujať sa za nádejného umelca. Prehovorím i s doktorom Obuštekom: nech vás nevädí úmornou prácou.“

Ach, protivní ľudia, títo idealisti: všetko uveria, berú za hotový groš. Pôjde on, pôjde do Svitu, zahanbiť ho tam pred všetkými, najmä pred doktorom. Pán Brodúň hádam by aj uveril, že je v ňom priškretý veľký talent. Tiež lieta v oblakoch. Radšej sa mať na pozore. Začal sa mu zverovať, že veru od tých čias lepšie skúmal vlohy. Myslí, že v maliarstve by nepreslávil národ: byť alebo všetkým, alebo ničím. Umenie má nerado polovičatosti. Čo je láska a vôľa? Možno podnet, ale nie hýbadlo a sila. Hovoril to s hodným nádychom žiaľu a odriekania. Lukáš Blahosej pocítil k nemu súcit. Hľa, mravná veľkosť: poznať sily, nepreceňovať svoje schopnosti. Koľko namyslených sa tisne do svätyne, hoci nemá zhola ničoho v rožku, iba hádam rozčuchranú hrivu a zamatový beret! Schytil mu ruku a stisol ju tuho. Aký hodný mládenec, triezve náhľady hlásať, hoc sú mu na ujmu! Koľkí by uznali, že sú nehodní vstúpiť do svätyne, a ešte to povedať verejne. Poriadny mládenec!

„Pôjdem za chlebíkom ako obyčajní ľudia. Jej otec hľadá zabezpečenú budúcnosť, úrad: nechže bude úrad. Veď hádam i v úrade by mohol osožiť národu.“

To mu spoločník uznal bez všetkého, ešte dodal, že sa prospeje národu najväčšmi v tom zamestnaní, ktoré vykonávame najlepšie.

Tu sa ho už vypytoval, či má výhľad na úrad, v ktorom odbore ho chce mať, či pri erárnej vrchnosti alebo mestskej? Ale nádejný úradník nemá sám vraj istoty. Bez skúsenosti nevyberať. Sprvoti prijme, čo sa trafí, a keď sa rozhľadí trochu, vyberie si, čo sa mu najväčšmi zapáči.

Lukáš Blahosej sa zadumal. Či sú nie šťastnejší, ktorí vezmú, čo život podá, a nesiahajú odrazu na hviezdy. Veru azda najlepšie stáť stranou, striezť a hodiť sa, kde sú najlepšie výhľady. Začal už i pozerať naňho ako na užitočného syna svojho národa, ktorý sa podzvolil sám obyčajnej práci miesto zavadzať iným v umení. Ale keď obyčajná práca, načo práve úrad? Spýtal sa ho, či by sa nemohol zachytiť doma?

Nuž bolo by: aký pekný mlyn na Bystrej! Tam rapoce v doline medzi vŕbami, volá na tých na hradskej, čo idú naokolo: ,Poďte pozrieť, aký som; poďte pozrieť, aký som!‘ I po dedinách naokolo počúvajú, ako zovie: prichodia každý deň tu z jednej alebo z inej s vozom, v ňom vo vreciach zbožie. Otec už povie popredku, kedy príde rad na každého. Keď prídu, čakajú vo mlyne, kým sa zomelie. Najprv prípravy! Učeň vybehne na rázštubňu vyraziť vodu. V dome odrazu stíchne: zato tam von sa valí voda kdesi nabok zo žľabu. Hlbočina sa mieša a pení, ani čo by vrela. Tovariši vybehli na mlynicu, zodvihnú lub a prekotia ho. Pod ním zastal žarnov, čajsi vydychuje po besnom zvŕtaní. Nedajú mu pokoja, podstrčia mu koníčka o dvoch nohách: a už ho obrábajú ostrými mlatčekmi. Narobia mu jarčekov rad radom, sťa keď voly zjarčia pole. Potom si prikľaknú k spodnému a vykujú ho na jarky. Povymetajú prach metličkami a ešte lepšie krídlom, aby sa nemiešal do múky. Nasypú do koša najprv zadčekov (ošípaným nebude nič, ak im zaškrípe pod zubmi, čo ostalo v mlate) a spustia vodu na koleso. Tu sa žarnov pohne, začneme hrmieť a rapotať znovu. Nasypú naostatok dobrého zbožia: v mlyne sa steny trasú, obloky drnčia, mlyn zasa volá na hradskú: ,Poďte pozrieť, aký som — poďte pozrieť, aký som!‘ Ženy, čo čakajú na mletie, pradú, trkocú: rozprávajú si, ku ktorej chodí na zálety Ondriš a prečo neprišiel v sobotu ku Katre najmladší Kolenda; ako videla krivá Dora, keď išla z priadok, nebohú Anduľu Pomládkovie ísť popod stenu do komory, či jej nerozniesli sesternice rúcho, čo mala hotové na vydaj…

„Nuž a načo ste sa ťahali do mesta?“ Lukáš Blahosej vyšiel z koľaje. V sivých očiach mu naskakovali plamene. „Mlyn na tri kamene, Bystrá v zime i v lete bystrá!“

Vraj mama doňho: čo sa natrápila, naslúchala hrmieť a rapotať v dome. Dedinčania deň po deň po dome: ako prestrieť koberce, keby ich zablatili? Aké sú ich spevy a zábavy? Vždy len ponosy, ako hnijú zemiaky, ako zdulo kravu, že ju museli preháňať po dedine.

„A čo pán otec?“

Otec volá domov a domov. Mlyn je od predkov. Bosý ho vystavil, Bosý v ňom mlynáril od nepamäti sveta. Predať ho odrazu, alebo dať do úžitku? Ak ľudia z mesta húdli mame: či ho dala do škôl, aby vynášal noše na mlynicu nasýpať do košov? A v meste pekne, istý chlieb v úrade, príde hotový na stôl: netreba sa preň zamúčiť.

„Zle poradili mame, zle!“ Lukáš Blahosej rozhadzoval rukami, akoby si nemal miesta. „Načo rady? Vôľa pristúpi do srdca, nevedieť skadiaľ, rozkorení sa, dáva smer snahám, či ste jej neocítili? Načo sa jej dať túlať? Hľadá, načúva niečo nového? Ťahá vás raz sem, raz tam. Nemáte v sebe sily a presvedčenia?“

Hm — bolo by azda, bolo, ale starostlivý otec! Chce mať zaťa v úrade: preňho sa príde túlať, striezť sem a tam. Zaistená budúcnosť, hotový chlieb je vraj v úrade. V úrade vraj ľahšie zastávať i národ.

Budúcnosť a istota je v práci, ak je svedomitá a ochotná. A národ zastávať? Nuž i v úrade môžu mu rovnať cesty: ale v každom povolaní môžeme slúžiť pravde. Choďte domov, pričiňte a najmä napravte mlyn, nech rapoce a hrmí na hradskú: ,Trápte sa za národ — robte za národ…‘“

Bosý sa zamyslel. Je mlynár významná osoba? Nuž dosť dôležitá. Božie dary prerába na bielu múku, surovú neúhľadnú hmotu na potrebný chlieb i biele koláče. Či nemôžu v mlyne byť porady, schôdzky i celé besedy? Mlynár môže premlieť zrno na múku, ale i surovú dušu mletáčok preliať v ozdobnú nádobu pravdy. Národ k sebe vinie všetky stavy, ale každý z nich nech priloží svoju obeť na jeho otár.

Bol mŕtvy úd jeho. Neozvala sa dodnes v srdci chuť stať do jeho služby. Kedy myslel naň? Ani medzi vlastencami. Ich reči zunia nahlucho, nenašli v ňom struny, na ktorú udrieť. Jeho myseľ visí na Berte Hostislave: a tá ho odvádza od národa k úradu. Najprv úrad, lebo v ňom ho čaká Berta Hostislava. ,Keď budem mať ju, pohľadám vlasť a národ, čo je vlasť a národ bez nej? Holá púšť bez krásy a radosti.‘

Lukáš Blahosej mlčal, ale pilne uvažoval o ňom. Čo je v ňom? Samá prahmota, alebo jesto už i božia iskra ideálu? Uvažoval, meral: je ďaleko od šesťdielnej Kralickej, alebo už týče jej úvrate?

Jurko Soviak v to ráno zapriahol, s ním sa vybral i Janko Chlebnický do Lapaníc. Jurko bude predávať cestou pytlíky, Janko vyslobodí Bartáka a dovezie ho do mesta.

Na tretí deň sa vracali. Vrchnosti prijali výnos a dali vyhnancovi právo ísť, kde ho volá remeslo. Keď videl pred sebou nosiča slobody, rozšírilo sa mu srdce povďakom, vyšumela z neho trpkosť nad krivdou, ktorá sa mu stala. Keď mu oznámil Janko, aká je zmluva medzi ním a bohatým mešťanom, povedal: „Nedbám. Na to už nemyslím. Budem pracovať vám ako sebe.“ Janko mu stisol ruku, jeho živé čierne oči pozerali s úľubou do obrových, ktoré sa naňho smiali spoza stiahnutých viečok.

,Dobrý chlap!‘ pomyslel si. ,Budem mu hľadieť nahradiť ujmu.‘

Barták si pomyslel: ,Vyslobodili ma, keď sa pojednali. Nech im bude. Podiel mi vzali, ale zbehlosť v robote mi nik nevezme. Ich môže byť osoh, ale práca je moja.‘

Hrdosť mu vstúpila do srdca. Je predsa boháčom: i vzali mu, i ostalo mu ešte dosť. Bohatý je, komu majú z čoho ujímať; imanie mu rastie samo sebou sťa podkvasené cesto. Požehnanie práce je kvas, ktorý nahrádza ujmy ukrivdenému.

Bolo pred večerom, medzi bohatými lánmi s vyklaseným zbožím. Všade vôňa zbožia v kvete, sľub do takto roka, že budú mať čo osievať Jurkove pytlíky. Bol pekný čas. Janko dumal, Jurko si pospevoval pre seba, Barták driemal.

Za zákrutou cesty Jurko zdržal kone. Naprostred cesty bol nachýlený trochu nabok veľký poštársky voz. Poskákali na cestu.

„Pánboh pomáhaj, švagre!“ pozdravil Jurko.

„Veru by sa zišlo, keby chcel!“ zaďakoval chlap pri voze s hustou chlpatou bradou. Škrabal sa za uchom. Čiapku strcal z jedného na druhé.

Jurko tiež uznal, že by sa zišla pomoc i z viacej strán. On je už tu. Keby i nemal vôľu, musí pomôcť. Vozisko bol naprostred cesty, zatiahol trochu krížom, že sa nedalo prejsť ani z jednej, ani z druhej strany. Keď sa koleso zlomilo, kone ešte potiahli a voz prišiel krížom, aby zahatal priechod nadobro. Zadná os rafala hodný kúsok po ceste. Len div, že sa nezlomila.

„Dve veci sa nezlomia nikdy jedným vrhom,“ vysvetlil mu bradáč. „Na os príde rad iným razom.“

Jurko myslel, že by bolo lepšie napraviť i os za horúca, tak by sa druhý raz nemuselo meškať pre ňu. Bradáč ho vysmial. Čo ho do meškania! Sťa kedy mu prísť.

Jurko ho premeral od hlavy po päty. Nájomná duša. Prišla o všetky spruhy, spľasla ani kuteľ bez obsahu. Nehľadí, či gazdovi škoda alebo osoh. Nestojí o robotu, či vyjde dobre alebo zaviazne. Bol by ho vďačne tak nechal: nech by tuná trčal do rána o hlade a smäde. Ale nemohol by prejsť ani menší vozík. Pri ceste sú garády, medzičkou ide rad stromov, hrušiek, jabloní: nedá sa prejsť za cestu.

„Naničhodná robota!“ zašomral. Zabodol bičisko do voza, bič o červených kystkách visel na ňom ani zástava. Odopäl pobočky z bilníc, aby mu kone nezatiahli do garáda. Začal vypriahať kone z voziska. „Mohli ste i dosiaľ aspoň to!“ Keď vypriahol, tľapol koňa po bedre. Nebol veľmi tučný. „Nevypásol sa veľmi ani jeden. Nepohadzujete ovsíka.“

„A čo ja viem. Ja ich neriadim, iba poháňam. Iný ich hostí. Neviem, na akom koste ich drží.“

Pokrúcal Jurko hlavou. Psia robota! Obhrýzali by i omelo. Aspoň im môže prečítať rebrá, či im nevypadlo podaktoré v ceste. Jemu veru nepoznať biedu. Je urastený, mocný. Červenkastá brada miestami je popolavá: posypal ju prach cesty.

Chlebnický stál na strane, Barták prišiel k čiernožltej kasni, ruky vo vreckách. Prehýbal sa v páse, ako sádzal dlhé kroky. „Nuž, Florián Žabka, dobrý deň pánboh daj!“ Položil mu dlaň na plece a podrmal ho. „Nenazdal si sa, koťuha, že ma tu nájdeš!“ Sklonil sa k nemu, tvár priblížil k samej jeho tvári. Sivé oči pozerali naňho ukrutne. Priduseným hlasom doložil: „Ta si ma ty sotil do jamy, záškodník! Ale ja som tu a ty v kaši. Nechajte ho, Soviak, nech ho tu čert vezme.“

„A čo ty mne, horenos!“ posmieval sa mu. Rozkročil sa, ruky dal na bedrá.

„Z toho je nič, priatelia.“ Chlebnický stal medzi nich. Odtisol ich jedného spred druhého. „Na cisárskej ceste nehodno sa vadiť.“

Bradáč by sa bol priblížil z druhej strany. Zelenkasté oči pozerali jedovato na dlháňa. Prihol sa, otrčil hlavu ani baran, keď sa ide tĺcť. „Hneď ťa ustriem, len ti vsadím do kadluba!“

Soviak ho chytil za golier, zvrtol a posotil k svojmu vozu. „Čo sa pechoríš, pačmaga? Kotrbou by sa tĺkol!“ Vytiahol z voza veľký kulač, odvil zátvor na hrdle a podal mu ho. „Vypi si, len sa neopi: azda ti jed prejde.“

Chlap sa chytil kulača, potiahol dúže, ale sprskal. Schytil ho tuhý kašeľ.

„Pomaly, kmotre. To je borovička, nie pivo.“

„Čertova vodička!“ odvráva, siakajúc sa a utierajúc slzy. Rozosmiali sa všetci, i oba protivníci.

Pozerali chvíľku na seba ako pes a mačka. Tu sa priblížil zasa Barták, uhýbajúc sa v páse. „Povedz, kotloš, čo si mal z toho, že si ma zamočil? Viem, že nie z nepriateľstva. Podsypal dakto?“

Všetci čakali s napätím. Barták sa mu prihovoril ticho, temer až priateľsky. Videli, že spor sa ide vyrovnať, len nevedeli ako.

„Nebolo ani toho, koľko si myslíš. Nestučnel nikto.“ Bradáč škúlil jedným okom na drevenú krpku. Srdiečko zapišťalo zasa glgnúť.

„Nuž za málo si svedčil proti mne!“

Rozhodil ruky, potŕhal sa rozčúlene v pleciach. „Proti — proti! Ja som povedal, ako bolo. Povedz, či si nepovedal: Zišlo by sa ich vyzvárať, kde súkno valchujú. A ešte takto si frfol čo-to z reči do reči. Bruchaj čosi podhodil, ale slabá objedza: prepilo sa chytro v tej revolúcii. Nuž i žene čosi cajgu, detvákom na háby. Pätoro je, pláca nie ako tebe, povestný majster, tidli-fidli, vysmiaty jednostaj i voziť sa v drieku, ale horenos. I voziť sa na nás. Žabka je Žabka, nie vôl alebo kôň: nenavozíš sa na nej. K tomu túto službu, vidíš, cisársku.“ Barták sa rozrehotal pre cisársku službu, ale Žabka ukázal mu pliešok s orlíkom[105] na prsiach, pri veľkej čiernožltej kystke na šnúre. Na nej visela trúbka, aby sa ohlášalo po dedinách: trá-la, tra-a-la, tra-la-la-la-la-la! „Veru cisárska: ja svoj chlieb, deti do cisárskej služby ako ja, a možno i do škôl. Kto môže vedieť, čo nevystane z takého trhana ako ty alebo ja.“

Barták sa poprechodil hore-dolu hojdavými krokmi. Viečka sa stiahli, spomedzi nich oči žiarili nežne. Sklonil sa k nemu a tichým hlasom sa spýtal: „Fabián ťa prehovoril, ťuťmáka, alebo ten, čo si hladí bradu a ústa sťahuje?…“

„Bruchaj sám. Ten druhý — božechráň. Nemôžem sa požalovať. Dobrí ľudia, cisárski…“

Jurko Soviak sa obzeral, či nieto niekde kolíka. Na jeho voze bola mocná žŕdka, buková, od lievča po lievč, aby bolo na čo pripriahnuť tretieho, ak by bolo treba. Takto bola z nej dobrá šteblina, keď sa vychodilo na voz. Coky — tú si nedá! Ale na kasni bolo dobré oje: dalo sa vyňať z vidličiek, len svorník vytiahnuť. Oje podopäl pod os, aby mala ako zvlačuhu pod sebou. Zapriahol zas všetky tri mršiny, a hio! Kričali všetci a tisli kasňu, kým nebola pri samom garáde. Oje rafalo tuho po zemi jedným koncom: na druhom bolo pripäté o kasňu švorcami. Oje odopäli zasa, os opreli na zem.

„Dobre, že sa nezlomilo!“ pokyvuje bradatý. „Malo čo vliecť.“

„Ach, čo — dve veci sa nikdy nezlomia naraz,“ zasmial sa Jurko.

Na voze odzadku urobil jamu. Myjavský voz nie je dlhý, ale je hlboký; dobrých sa moc zmestí. Vzal naň Žabku i s poštou, reťaze a švorce, ešte i oje a svoreň. Na ceste ostala holá kasňa so sedadlami ako v jame za vysokým kozlíkom. Ešte i vankúš zobral zo svojho sediska. Sadol si nazadku, na samú poštu. Mršiny priviazal o drabinu. Pôjdu naprázdno do mesta: azda len uvládzu.

„Nuž či sme? Priviazali ste poštu? Že ju nepotratíte zasa,“ napomína ho Jurko.

„Ale ja?“ chlapil sa Žabka. „Nikdy sa nič nestratilo.“

Jurko sa usmial, že to ako to. Pohynuli veci i na hospodách i na pošte. „Môjmu známemu vzali truhlu na hospode. Čo myslíte: odvliekli ju vraj do Kopníc akýsi pán podklasný, Karol Pivoňka. Videli ju ostatný raz v Bojviciach, keď sa premieňala pošta.“

Florián Žabka sa zasmial. Zablyšťali sa mu široké zuby medzi perami, pod chlpatými fúzmi. „Kopnice a Bojvice! Tá sa ľahko nájde. Netreba ísť po ňu do Kopníc.“ Nachýlil sa a doložil: „Ako išla, tak príde. Nezhynie. Ale mladý pán nech si dáva pozor, ak mal v nej veci — hm, čo sa im nepáčia…“

On sám bol ten poštársky, ktorý ju mal vidieť v Bojviciach. Povedal, že ju tam videl, hoc ju nevidel. Taký je rozkaz.

Chlebnický sa usmial. Dávno tušil, kde je truhlica, i kto ju odniesol z Forgeltu. Čeľadník s vlasmi na striešku. Barták ho tiež pozná.

„Lepšie držať jazyk za zubmi,“ napomenul Soviaka a poštárskeho. „Keď vieme, kde je, sme istí, že sa nestratí. Azda ju vrátia.“ Zamĺkol, bolo mu, akoby chodil niekde cez trasovisko po úzkom chodníčku. Dávať si dobrý pozor, nestúpiť do mäkkého. Lukáš Blahosej na každý pád chodí kdesi okolo trasoviska. Úrad bezpečnosti a verejného poriadku ňuchá okolo neho: prichodí mu dať výstrahu. Pravda, nedá si ľahko povedať. Jeho viera v ľudí nedá na ľudí hádzať podozrenie, hoc sú od úradu bezpečnosti.

Barták sedel mlčanlivo. Zatíchol po hádke s Floriánom. Jeho oči pozerali chladno, ani jamky nehrali okolo úst. Bol slobodný, to je hlavná vec. Čo vie,to vie. Veď on vysvieti kedysi, čo je vo veci; kde je faloš, kde je pravda a úprimnosť.

Keď zostúpili z voza v Slepom bocianovi, zadržal na schodoch do miestnosti Chlebnického. Oznámil mu, že nepôjde do ich farbiarne. Chlebnický ho prehováral, oboril sa naňho otázkami a výčitkami. Vyrozumel, že vzkypel hnev v majstrovi. Boli ako bratia, ani synovia starého majstra Holtza: a, hľa, čo mu urobil pažravý, lakomý mešťan! „Zahniezdil sa medzi meštianstvom, hladoš, zabudol, kde sa vykotúlil. Voziť sa po remesle a statočnej robote, zaberať, habať, mať za nič chudobu a usilovnosť. Nie, nezaslúži: keď je gazda, nech si farbí sám…“

Ako ťažko sa hýbať. Chlebnický sa hniezdil pri stole, zapálil sa od jedu ako fakľa. Už nevedel, čo si počať: dielo sa mu zrútilo na hŕbu, zmluva s Beznožkom prišla o platnosť. Mohol začať všetko od počiatku. Kde nájsť kupca, zavesiť mu na hrdlo nešťastnú farbiareň.

Vtom sa nadaril Lukáš Blahosej. „Ach, Sejko, oštara s farbiarňou. Čo my tu hľadáme? Vraj spojivá hľadať! Kralickú držať vysoko, jej náuky pliesť dovedna so životom. Ja vidím hmotu, holú hmotu, brat: ideál sa jej nechytá. Letí z nej ako z husi voda. Svet je veľmi zmotaný.“

Lukáš Blahosej žiaril; vnútorný svet osvietili, zahriali veľké vatry, „Čiže si, Janko, malej viery! Čo nerozšíriš krídla a nepodletíš trochu vyššie? Vidíš samú hmotu, studňu ideálov ti zamútilo sebectvo. Vyžeň ho korbáčom z našej svätyne, vymeť ho pravdami Kralickej. Či ti srdce obrástlo sadlom, že sa nemôže rozšíriť? Upriamilo sa na päťdesiat, keď mu prvej bolo dosť tridsať. Prečo nevezmeš tuto brata do spolku? Tetke je dosť tridsať od sto: dvadsať ich prepusť jemu. Od nich ti imanie zveľadí svojou prácou a svedomitosťou. Tridsať jej vynesú pri jeho usilovnosti viacej, ako by vynieslo päťdesiat pri jeho krivde a roztrpčení…“

Chlebnický pozrel na Lukáša Blahoseja mäkkým, usmievavým pohľadom. Akú má vieru v ľudí a pomery! Oko Bartákovo pozeralo naňho tiež nežne; okolo úst mu poletoval úsmev. Neveril v spojivá a hlboké studne akejsi Kralickej, ale veril v neho. V ňom sa hýbe akási záhadná sila, horia kdesi tamdnu posvätné oltáre. Ich obeť zápalná šíri vôňu, ktorá omamuje i jeho.

„Veríte v ľudí trochu?“ spýtal sa ho Chlebnický.

„Hoc nie v ľudí, ale verím v nich. Biele vrany, nebodaj výnimky, vyvolenci…“

„Pôjdete na dvadsať od sto?“

„Tu moja ruka. S vami všade, s vami…“



[102] pozri pozn. k s. 371. Súčasná generácia Máchu nepochopila. Priaznivý ohlas našiel na Slovensku. Proti útokom na Máchu sa postavil Karol Kuzmány a J. M. Hurban.

[103] Ferdinand Břetislav Mikovec (1826 — 1862), prvý český shakespeareológ, redaktor Lumíra, divadelný kritik a autor tragédií.

[104] Karel Sabina (1813 — 1877), český novinár, básnik a prozaik.

[105] v rakúskom štátnom znaku bol orol.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.