Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

22

Nepatrná stvora po odchode svojho bohatiera nakreslila si ho do téky, ako si ho vštepila do mysle, keď jej dal ruku. Tie stránky, kde bol nakreslený, vystrihla a odložila medzi drahé pamiatky. Nesmie ich vidieť ničie oko, ani tušiť, čo sa v nej robí. Stisla zuby a dala sa do práce. Pracovala húževnate na obraze otca. On bol teraz veľmi trpezlivý, sedával celé hodiny pred ňou. Spomínali neraz i na bratov spod Tatier. Dcéra nevyzradila, čím sú jej: jeden bratom, druhý tým, čím jej nikdy nik nebol, ani nebude. Otec tiež zamlčal, že na ňom sa skrušil zmysel celého bytu, že dnes nevie sám povedať, komu slúži vlastne, systému alebo tomu, čo sa v ňom hýbe. Podchvíľou si predkladá otázku, či by sa zmohol vyviesť z mesta Lukáša Blahoseja, ak by si vzal Vlastimilu za ženu, a darmo čaká na ňu odpoveď. Všetko mu kričí, že by ho nezdolel vyhnať. Sperlilo sa mu čelo od znoja, že vidí nad sebou dve moci v potýčke: povinnosť a proti nej iná sila, ktorá ju tisne na stranu. Povinnosť sa uľahla v tmavom kúte skučať a iná sila sa prechodí na bojišti sebavedome, so zloženými rukami. A pán hlavný radca stonie, lebo nevie, čí je: či jeho kniežacej milosti, alebo akéhosi nového veliteľa.

„Ale, apaško, čo ti je?“ napomína ho umelkyňa. „Preč tie vrásky z čela: ťažko sa vyznať v takej hustej sieti.“

„Úradné povinnosti, cipuška,“ vyhovára sa otec.

„Tak ich nechaj v úrade, nenos ich domov!“

Pokrútil ochabnutý hlavou. Dosť sa nausiloval, všeličo skúšal, ale povinnosti držia sa ho, zažrali sa doňho ako pijak, že ich musí vláčiť všade sebou.

Keď bola sama, myslela na bohatiera. Ale mysle často zaskočia k druhému. Tu zhučia slová, aké počula vtedy prvý raz, obliate horúcou krvou a plameňom. Ňadrá sa dvíhajú búrne, oblieva ju horúčava. Raz, keď išla k Zlatým krosienkam, stretla bratanca. Vykračoval si hrdo v novom obleku a nových črieviciach. Jarabé pásiky sa jarabeli na slnci ešte väčšmi. Keď ju zazrel, spľasla mu hrdosť, nevedel, kam sa podieť v pomykove. Pozrela mu priamo do očí.

„Teda ty si ho vtedy vpustil — netaj. Sem pozeraj, ak máš smelosť! Alebo si už nie človek?“

Čušal ako ryba, ale slabosť bola taká, že sa nemohol pohnúť. Pozrela naňho s opovržením.

„Také ledačo opováži sa zdvihnúť oči na Bertu Hostislavu! Veď jej ja otvorím oči: nech zvie, čo je pod novým oblekom. Ničomník!“

Keď spomenula Bertu Hostislavu, predesil sa. Začal ju prosiť, že veď nevedel, bola iba náhoda. Barták sa trafil predo dvermi, keď on vychodil. Premerala ho od päty do hlavy. Ešte sa očíšťať! Nevidí, že zjavná nepravda przní ešte väčšmi ako sám zlý skutok? „Myslíš, že som slepá nevidieť, ako prišiel, keď nebolo nikoho v dome? Ty si ho doviedol, keď si videl, že všetci odišli. Netaj! Čo ti dal?“ Zas mu hrozila Bertou Hostislavou. Priznal sa, že on uhľadel Bartákovi čas a doviedol ho. „Predal si ma, predal bez citu. Myslel si, že sa ho ja zľaknem? Nebojím sa vás, a čo by vás bolo koľko.“ Hlas jej zlyhal od hnevu, ale i neistoty. Prešlo jej znovu trnutie tylom ako vtedy, keď počúvala nesúvislé slová. Oheň ju oblieval, rozšírila sa slabosť v údoch. Že by sa nebála? Odolala by?

Tu on prosil, že sa nemal kde hodiť. Hanbil sa ľuďom na oči otrhaný ako žobrák. Ťažko odolať, keď sľúbia zaobliecť potupnú nahotu, alebo nakŕmiť hladný žalúdok. Vtedy podkľakne i cnostný a najsmelší. Tak upadol i on; ale nie je vina sám. Vina je gazda, lebo mu neplatí, čo mu je dlžen, a čosi i ujček. Sľúbil a nesplnil.

Pozrela naňho s hnusom, ale i súcitom. Hej, i otec ho zavádza: mal by ho zaopatriť lepšie alebo odohnať domov robiť. Ale keď mu spomenula dom, začal zas bedákať. Radšej zahynúť nahý, bosý a od hladu, ako ísť. Prišiel by iste o Bertu Hostislavu.

Je pravda, nie je biedny niktoš, ani podlý: má on čosi v sebe a na sebe. Nad bahnom svieti svetlo. Predsa ho hreje láska a drží hore koncom, čosi má, veľkú vec, ťažký, bohatý poklad. Svetlo hoc nad bahnom, je svetlo: i na hnusobu hodí ružové odblesky.

I ju hreje láska, hoc nik nevie, čo nosí v sebe. Je jej vlastná veľká vec. Tá i ju drží a udrží ju i nad bahnom i nad priepadliskom. Nebojí sa, netŕpne. Sľúbila si prerobiť ich na jeho podobu: v nich bude pozerať naňho a zbožňovať ho, svoj veľký poklad.

„Nuž zarob si ešte,“ riekla mu skoro udobrená. „Povedz mu, nech príde zajtra, ak chce. Popoludní ma nájde. Otvorím mu.“

Stisol ruky do pästi, aby nevykríkol od radosti. Tu sa mu otvára zárobček. Barták zaplatí vďačne.

A Barták mu i sľúbil odmenu, ak ho dovedie k deve ako predošle. Na druhý deň popoludní ho zaviedol, sama deva otvorila a voviedla ho do izby. Bosý ho teda neklamal.

V izbe stáli chvíľku bez slova proti sebe: ale videla, že v ňom je zas ako predošle. Keď sa stretla s jeho pozorom, zasvietil ukrutnou pažravosťou. Pozerala naňho zboku, nechcelo sa jej stretávať s takým pohľadom. Bolo jej ťažko, jeho zjav ju odstrkával od seba, alebo, skôr sa jej hnusil. Tvár a celé držanie nemohla brať ako odblesk dobrej, šľachetnej duše: a ak tej nieto, hoc by bola i nevzdelaná, nedá sa z neho tvoriť nový, šľachetný človek.

„Predošle sme sa začali zhovárať, ale nás pretrhli: tak som vás dala zavolať, ak mi máte čo povedať ešte.“

„Nemám už čo povedať: viete všetko. Moje srdce na dlani, otvorené, nemá tajností. Predošle som bol niečo prudký, náhlivý. Možno som urazil, alebo naľakal. Odpusťte. To je už len jediná vec, čo vám poviem.“

Prezerala si ho, čo znamenajú slová: skutočný, ozajstný stav alebo pretvárku. A tu badala, že sotva sa kryje pravda za nimi. Jeho oči nedali si pozrieť až na dno. Lepšie sa jej páčil predošle.

Zachmúrila sa a váhala, či sa dať s ním do reči. Pokrývať sa poza bučky, ukazovať inú tvár, ako je? Bolo jej ako v sklepe, kde natískajú falšovaný tovar miesto pravého. S takým kupcom lepšie ani sa nedať do reči, ale odísť. Čo by zvíťazila, keby sa dala klamať, alebo chcela oklamať samu seba? Či by mohla napraviť, čo je zlé, keď sa zlo zašantročí a miesto neho nadstrčí, čoho nieto?

„Ja budem úprimná: buďte istý, že nepoviem, čo nemyslím,“ odpovedala mu a pozrela naňho vážne. „I od vás očakávam úprimnosť. Ak zbadám, že jej nieto, už sa nezídeme. Dala som vás volať preto, že čo bolo predošle medzi nami, pôsobilo na mňa mocne. O tom som rozmýšľala i o vás: chcela som nadviazať…“

Sklonil sa k nej a pozrel tesnou špárou na ňu. Blysla náruživosť z oka, ale sa rozliala akosi, po nej ostal len podozrivý úsmev. Pokrútil hlavou, že nenachodí úprimnosť u nej. On je ten, ktorý sa s ňou preukázal. „Trochu prináhlivo,“ nadhodil s úsmevom, „až som vás prestrašil, ale úprimnosť bola, až priveľká, alebo predčasná.“ Uznáva, bolo jej i pri nej dosť. Smiať sa mu príde i teraz, keď pomyslí, ako vtedy skočila otvoriť, keď zazvonilo. „To bola radosť úprimná, že sa nemáte čoho báť. Či nie?“

„Bola radosť, ale neviem, či pre strach.“ On prisvedčil, hej, radovala sa, že sa nemá čoho báť. Bolo poznať, že sa preto zaradovala. Bála sa úprimne.

„A možno bol i strach. A či sa je čo diviť, keď hrozí násilie?“

„Aké násilie?“ zasmial sa. Či by bolo násilia? V tých veciach ho nieto. „Môže byť presila, a to viem, že presila bola na mojej strane, ale nie v mocovaní. V inom. Vtedy ešte som sa vás ani nedotkol a presila už bola.“

Pozrela naňho prekvapená. Videla presilu v jeho osobe, v mocných svalnatých údoch proti sebe, krehkej, slabej.

„Presila bola nie v sile údov, ale citu. Cit, keď vybúši nehatený zo svojej väzby, je tuhý. Jeho sile darmo sa vzpierať, lebo schytáva všetko, lomí a kruší hrádze.“ Jeho cit bol taký, svojský, samorastlý, bez miešanky: ako vybúšil, tak sa oboril na ňu. Len toľko, že ju neschytil, chýbal vlások.

Zložil ruky na prsia a usmieval sa nachýlený, pokyvujúc hlavou. „Nenatrafiť sa bratia spod Tatier, dneska by sme sa zhovárali ozaj úprimne. Sotva by sme si mali čo pritajovať, alebo nadstrkovať. Znali by sme sa naspamäť.“

Začervenala sa ani ruža. Nemôže odškriepiť, že bola zmútená. Schytil ju závrat a vliekol ponad hučavé prúdy. Nevedela sama, čo ju to má. Iba čo sa bála, bála — stŕpala. Či môže dnes povedať, kde by bola utkvela na konci, keď bol taký začiatok? Hádam by stála dneska pred ním v hanbe.

„Boli by sme úprimní bez obojetnej hry. Smiali by sme sa čistou, veľkou radosťou, víťazstvom nad neúprimnosťou. Lebo citom nestojí nič v ceste ako neúprimnosť. Dá sa nadstrčiť zmotaným životom, aby sa motanina zadrhávala čím diaľ tým väčšmi. Možno by sme i plakali úprimne od ľútosti nad strateným časom. Stratený je, ak sme mu dali prebehnúť a neponáhľali sa za ním s naším šťastím.“

To sú všetko prázdne slová, nevidí im ten podklad, ktorý on kladie pod ne. Môže len vedieť, že by sa neradovala nad pádom, ani by neplakala, že sa oneskoril. Stála by tu zahanbená, zdepčená: nebola by sama svoja: niesla by bremä cudzieho ja na sebe. Mala by sa nad čím radovať?

„City strhávajú, uznávam, môžu i uniesť a zaviesť, koho prepadnú znenazdania: ale také city neviažu slobodnú, povedomú osobu. Môžu ju stlačiť, zotročiť, ale neotvárajú dvere duši radovať sa, že je slobodná vo svojich vzletoch a plní poslanie v živote.“

„Poslanie? Aké poslanie? Duša má jediné poslanie, ak jestvuje naozaj, brať, čo podáva život súce a vábivé. Brať a užiť, kým je čas, lebo času nezbýva. To je poslanie duše.“

„A nič viac?“ Pozerala naňho nedôverivo. „Hovoríte úprimne? Ja čujem vo vás hlas, ktorý sa protiví, kričí. Niečo dusíte v sebe, celého dobrého človeka: čuť jeho stony, ako ho žalárujete. Hlásate voľnosť, slobodu. Pusťte ho na slobodu, čo vám z neho, ak ho utláčate? Dajte mu miesta, vzduchu…“

Usmial sa, pozrel na ňu nežne. Chudinka! Verí v to, čoho nieto. „Nie, takého nieto. Nevidel som ho, neverím, že je medzi živými.“

„Ja verím,“ prikyvovala a usmievala sa. „Verím, a vy darmo tajíte — veríte, ako i ja. Načo tajiť, čo sa nachodí okolo nás a v nás samých. Veď tým žijeme vlastne. To je plný, ozajstný život, aby sa ukázal človek. Život volá nie zbierať, kde čo je pohodené, nech zbiera mravec alebo mucha, i pes požerie, čo kde nájde, i brav, keď ho vypustia z chlieva; život volá toho ozajstného človeka von z potuchliny, tmavej väzby na svetlo. Nech už raz vyjde preukázať sa. Má dary, dobré pohnútky, súcit s biedou, hnev nad krivdou, vzlet za krásu, túžbu za dokonalosťou a túžbu, veľkú, neskrotiteľnú, vidieť okolo seba vrstovníkov a rovných sebe. Toho človeka som hľadala u vás; preto som vás volala… Ak ho nájdete, príďte. Lahodí spoločnosť vrstovníkov.“

„A ja som hľadal niečo iné,“ riekol vážne. Jemu treba cit, aký je pôvodne, neprecedený cez umelé cedilká akéhosi pachtenia za dokonalosťou. Nieto dokonalosti ani skutočnej potreby vidieť ju pred sebou. Načo by bola? Na prekážku? Veď každý ide za tým, čo hovie jemu, telu a zmyslom tela. To je pravé pachtenie. Ak mu zavadí dokonalosť, odhodí ju a pôjde za telom. „Nehľadajte akéhosi neznámeho človeka. Tu je pred vami z mäsa a krvi. Nie je v stuchline ani väzbe, ale voľný ako vták. Nedá sa väzniť ničím, ani pohnútkami, ani túžbami. Chce byť voľný a mať svoju vôľu.“

Ona stála na mieste bez rady. Sen, že mu ukáže nového človeka, prerodeného, sa rozišiel v hmlu. Vidí ho skutočne, aký je, mocného, bujného, v očiach výsmech a prehnanosť a bezohľadný pozor, pred ktorým sa musí kryť jej panenská citlivosť. Schytila ju pochyba: z neho sotva už vytvorí človeka, v ktorom bude bývať jej ideál. „Ako to môže byť: prečo sa tak protiviť dobru? Čo máte proti nemu?“

„Ja nič, nech ho pestuje, kto chce. Ja nie. Mám svoje záujmy, svoje starosti. Čo voláte dobrom, toho ani nieto; bude v hlave zablúdených, tí ho tiež trpia len z vrtochu, náhody; ale sa ho zrečú, keď im prekáža, to je vec len pre parádu, zaslepiť oči ľahkoverným. I ja som bol medzi nimi, ale mi väzenie otvorilo oči, a čo bolo po ňom. Nieto dobroty medzi nami, ale len slušnosti. Úskoky, faloš a nadovšetko lakomosť.“

Bolo jej skoro zle, nemohla už počúvať. Či naschvál nadstrkuje tieto zásady, aby ju odstrašil? Nech sa už neustáva, bolo dosť, čo povedal dosiaľ. Prosila ho, aby už nepokračoval. „A odpusťte, že som vás unúvala. Zvala som toho druhého človeka. Úfala som sa, že ho oslobodíme…“

Vzal klobúk a krútil ho v ruke. Zas mu vysadol posmech na tvári. „Človeka na podobu pána Krasoňa? Takého u nás nieto. Neustávajte sa hľadať ho kade-tade. Ten nebude mať ani u Krasoňov stálu hospodu: verte mi, vypovedajú ho dnes-zajtra, najtiaž zafúkať iný vetrík. U mňa nebol nikdy a, myslím, nebude. Je človek smrteľný, ktorý žije citmi takými, aké sú. Možno sa zoznámite s nimi; ja sa vynasnažím zoznámiť vás. Budete mi ešte ďakovať, že som vás naučil, ako žiť.“

Neodpovedala mu, odvrátila sa napoly od neho. Či urobila dobre, zabudnúť na urážku a zavolať ho? Nechuť sa v nej dvíhala: s túžbou hľadela na dvere, či sa skoro zavrú za ním.

On pozeral na ňu chvíľu nerozhodne, čosi ho potískalo vrhnúť sa k nej, prinútiť ju silou prijať ho tak, ako je. Ale sa obával, či nieto v druhých izbách domácich ľudí. Je predsa len v dome hlavného radcu. Keď prvým razom zlyhalo, prichodí čakať lepšiu náhodu. Odišiel hrdo, že sa nedal ohnúť.

Vlastimila tiež myslela často na Lukáša Blahoseja. Keď odišiel od nej Michal Dobroslav Otavský, schytila sa za hlavu a chodila po izbe sem a tam. Neskoršie už sa nemohla prevládať, šla do Bráneckej ulice, dva-tri razy prešla pred Slepým bocianom. Žiaľ, priateľa nezazrela; bol už v tie časy najskôr u majstra Chvojana, vyplniť s Jankom a Jurkom to prázdne miesto. Vrátila sa domov zronená, opustená sirota; skoro jej bolo ako v to odpoludnie v pľuštivý fašiangový deň, keď sa vracala z pohrebu matky.

Tak sa míňali dni, pomaly prešiel i týždeň, potom i z druhého hodný kus, keď naostatok prišiel list z Úbelnice spod Brezovíka. Bola v izbičke v štepnici, práve kde sa zhovárali vtedy prvý raz. List pritisla k hrudi, padlo mnoho, mnoho bozkov na L. B. K., a nad literami otvorená hrubá kniha, so sponkou na doske a s krížom, z ktorého bežia lúče na všetky strany. Pod tou pečaťou už dostala hodne listov z Halle: od tých čias, čo sa Lukáš Blahosej po blúdení zasa navrátil ku Kristu. Čítala ho dychtivo. Smädný tak priloží krčah s čerstvou vodou k suchým perám.

Ah, čiže je list krásny! Hneď na začiatku začalo jej tĺcť srdce ako na poplach. Opisuje prvé časy, keď sa stretli na besede, návštevy v štepnici, potom ako ju prosil pri rozlúčke, či mu dovolí písať z Halle. Duševné boje tam pre sklátenú vieru a víťazstvo nad hmotou. Ako niesol dary srdca Pacholiatku s pastiermi, nečakajúc, že Ono príde pod zažaté stromky s balíkmi. Nad tými nepokojmi už vtedy mu svietila jeho stálica, jasná hviezda na tmavom nebi, Vlastimila zo štepnice. Ako chvátal do mesta za svojou hviezdou, s akými citmi šiel cez Bradovskú bránu a pozeral na mesto túžob s vežami, obliatymi odpoludňajším slncom. A tak nastýbal rozpomienky na ich rozhovory a zámysly, na mocné, trváce spojivá medzi odcudzenými. Až prišiel na odobierku a čo sa pri nej stalo. „Čo som nedopovedal, musím dopísať.“ Tu už ju prosí, či by chcela nadviazať spojivo s ním až do hrobu, cez zlé i dobré dni. Spojení takým zväzkom a večnou láskou venujú sa práci budiť ľud pod Tatrami k národnému životu, láske a obetavosti za spoločnú matku Slávu a za rozkvet národa. Spolu by ľud viedli po ceste spravodlivosti a lásky: lebo určenie človeka na svete je poberať sa k vyššej dokonalosti, miešajúc so surovou hmotou čisté, nehynúce ideály. Zato sa ponáhľal pod Tatry, do Úbelnice pod Brezovikom. Svojich našiel pri dobrom zdraví, starší Matúš je na fare, i oženil sa: rodičia čakajú s otvoreným náručím drahú sestru, ktorá si zaľúbila ich syna.

Krásne to vypísal všetko Lukáš Blahosej. Sklonila hlavu a volala jeho obraz pred seba, ako to písal. Ako pekne by zneli tie slová z jeho úst. To by neboli holé slová, ale plamenná báseň. Ohnivé prúdy by sa prelievali hruďou, celá bytosť by sa chvela od základu. Prečo ukladal vyznanie na poslednú chvíľu? Či ho nemohol urobiť, keď ju doprevádzal s doktorom Obuštekom do Oceľovej ulice, alebo hneď potom, keď stretli farára s oltárnou sviatosťou v Prosovej ulici? Veď vtedy rozumeli si už tak, hádam lepšie ako dnes. Ako ho čakala podchvíľou, keď boli na vinici za Bradovskou bránou! Celá bytosť bola napätá ani struna lukoviska, čakajúc, kedy ju zájde sladký úder. Hej, keď vyšli prvým razom zo štepnice, ona už nebola jej pestúnkou: mocným hlasom sa už ozvala žena za svoje dedičstvo.

Sadla hneď a odpovedala mu. Čo napísala, zaostalo ďaleko za myšlienkou a citom. Čo prečítala, bol iba prihlušený ohlas, čo sa jej valilo hruďou. Ale sa uspokojila i s tým bledým odbleskom citov. Veď ani ústami nemohla by načrtať, čo sa v nej hýbalo.

Nasledovali v krátkych obdobiach výmeny listov, všetko horúce výlevy, šumné dozvuky vyznania. V nich sa ich duše stretávali, hoc z diaľky, vzájomne sa kochali nad bohatstvom nájdeného pokladu. Stáli ako v zamretí nad hlbokým tajom lásky. Vlastimila v tie šťastné časy zabudla na minulosť. Rozpomienka na priateľa pod jabloňou na briežku zapadla niekam do hĺbok, kde sa rozpomienky rozídu v ružových hmlách. Bolo srdce mladé, kvitlo novou láskou, zamierajúc v horúcich túžbach.

K jeseni, ako baďať, spamätal sa bohatier z omámenia. Začal spomínať zasa štepnicu. Bol u Miloslavy a poradil sa s ňou, či by bolo stoličné mesto príhodné. Miloslava odobrovala ich plány, prorokovala veľké úspechy, sľubovala pomoc. V jednom liste už spomína, ako bol v Živiciach u ujca, vysokourodzeného Jonatána Živicu. Brat Matúš ho odrádzal tuho. Matke sa ani nezveril. Škola života bola s nimi trochu prísna, pooblamovala im vieru v ľudí, najmä v ujca Jonatána.

A vyplatilo sa prísť k nemu. Ujec sa mu zaradoval, iba sa pozastavil, čo za geletu nosí na hlave. I škutiny by mohol ostrihať, nie sú v móde, nenosí ich Széchenyi[148] ani osvietený hlavný išpán[149]. Pristali by mu lepšie tesné nohavice a čižmy ako toto nemčúrstvo. Nemec je nemý, ale kto chce niečo znamenať pri slávnej stolici, musí rozviazať jazyk a napomáhať najmä ,honi ipar’[150]. Gróf Batthyány Kázmér[151] kortešuje po Pešti i Prešporku: magnáti a zemani už nenosia obleky iba domáceho strihu, z domáceho súkna.

„A fajčíš aspoň poriadne?“ spýtal sa ho pred rámom s fajkami. Boli i skromné štiavničky, ale najviac bolo penoviek so strieborným vrchnákom. Boli i dva čibuky, ako priehrštie, tiež z peny, s dlhým višňovým pipasárom o jantári. Keď zvedel, že nefajčí, hodil rukou: „Ej, szegény tót legény mindig zabot zabálni[152]. Máš veru čo doháňať, máš. Tu výsledok pochybenej výchovy.“ Šiel zápäť do dvora, odpravil paholkov s dvoma kasňami, lebo osemdesiat žien kopalo švábku. Predal ju fajzom[153] do Radočian, do pálenice. Nakričal na paholkov a stál na prahu kuchyne. „Marka, urob švábčenú babu, rúče so škvarkami. Môžeš i strapačiek s bryndzou alebo kapustou. Kačku nechaj na zajtra, keď sa hostia odredikajú. A nevyškieraj zuby, canis tua mater.“ A keď sa len vyškierala, uštipol ju, kde bola najtučnejšia. „Vypásla si sa, bosorka; vidno, dávno si jalovka.“

Keď mu počal hovoriť o štepnici, vysokourodzený si zapálil, sedel v koženom kresle, púšťal husté oblaky dobrého štítnického[154]. Tu i tu žmurkol, tu i tu popapral v nose, dymil tuho a fľochol tu i tu na odroda: či je skutočnosť, čo počúvajú jeho uši alebo len sen. Keď mu vysvetlil všetko o štepnici, odchriakol do kúta a okríkol ho: „Nuž ale si pojedol pochabé huby, fráter? Čo si prišiel do Živíc povetrie kaziť? Hneď poviem tej fľandre Marke, nech vykadí dom cukrom alebo borovčím. Či sme zato nakladali na teba, aby si nám prišiel sedliakov humpľovať? Ešte mu dali tam Törökianum a ja, somár ušatý, zaň orodoval u osvieteného Zelenayho: že vraj Hungarus na mieste. Choď sa vyspať, amice, alebo si choď do Štubne dbanky dať postaviť[155], stavajú ich, vraj, dokonale. Ale do tyla: nech ti vyťahujú z kotrby, čo v nej máta.“

Keď ho videl odchodiť pred večerom z veľkého dvora, odpľul si chutne. „Akých to má pán boh kostošov, čerti ich vzali! Čo povedia nebohí Živicovci zo Živíc na také potomstvo? Ego censeo[156], že sme spadli zo šafľa do šechtára.“ Keď už nebolo po ňom chýru, obrátil sa do ambitu[157], že pôjde do vežovej, ale zazrel v kuchyni Marku. „A čo sa rehceš, kľampa, vari ťa mrle jedia? Vieš, nepodkúšaj. Ešte sa nezvečerilo. Alebo ťa vypravím do tej štepnice, kde budú štepiť zajace za somárov.“

Lukáš Blahosej po návšteve zapauzoval trochu. Priostrý vzduch v Živiciach hodil dosť dobre o zem jeho pevnú vieru v ľudí. Keď sa zrepetila ako-tak, napísal niečo Vlastimile, ale iba veľmi naokolo, okolo. Prieloh vraj storočný, klčovať predsudky, prekopávať veľmi hlboko, až na mŕtvicu; v nej spia kdesi od storočí dobré snahy a večné náuky našej šesťdielnej Kralickej, hoci ujček Jonatán je patrón a dedičný inšpektor cirkvi, takže má lavicu s mriežkami hneď napravo od oltára proti kancľu. I chodieva do chrámu božieho, kde čerpajú zo studne života; ale kázeň prejde bez osohu, akoby tichý, zúrodňujúci dáždik ponad piargy, ak Duch svätý nezalomcuje bralami a nezmelie do priepadlísk tvrdé kamenie a štrk. Tak i na ujca zišla by sa najprv pohroma, nešťastie, ak by ho malo obmäkčiť.

Vlastimila pokrútila hlavou. Čo sa mu stalo, že už hrozí pohromami? Či kedy bolo počuť také slovo z jeho úst? Či neochorel hádam? Chudák, toľko má všeličoho na hlave.

A skutočne sa vysvetlilo, až bola prenáhlenosť, čo napísal predošle. Nie škody a pohromy, vyžaduje sa trpezlivosť a čas, nadovšetko čas. I kvapka urobí jamu do kameňa, len času jej dať. Tak i Jonatán Živica zo Živíc premení sa, pridá sa k ideálu, len trpezlivosť. Hádam o päť, o desať rokov, keď ostarie, možno na smrteľnej posteli. Ľudia tej kategórie v polepšovaní sa neprenáhľujú. Ak sú ženské, odvolávajú sa na Máriu Magdalénu, chlapi zas na lotra, kajúceho sa neskoro. Preto sa obráti na dobrodincov: z viacerých malých vykvitne dielo, ako od jedného veľkého, len sa zložiť dovedna…

Minulo hodne dní i týždňov, čo neprišlo nič od Lukáša Blahoseja. Vlastimila sa i naplakala, ale i hnevala. Mohol by bol predsa písať, či sa mu vodí zle alebo dobre. Veď láska nekvitne len šťastným. Už chcela písať Chlebnickému, alebo do Bratislavy cestou pána Jaromíra Šišku, keď konečne prišiel list. Nebol beznádejný: všade uznávajú, že štepnica by bola potrebná, ale-ale… Nuž času, času a trpezlivosti zahlušiť jedno za druhým tie ,ale‘. Veď taký ústav nie ľahko zariadiť bez hotového groša, a hotový groš odkiaľ vypriasť, keď ho je málo medzi rukami a potreby veľké na všetky strany. Príde počkať trochu: prídu hádam lepšie roky, azda sa ľudia zmôžu a prídu ku grošu: alebo sa zapáli v nich taká horlivosť, že budú dávať i pri chudobe, utrhovať si od vlastných úst.

Chudák Lukáš Blahosej! Vlastimila sa naplakala. Také krásne zámysly! A zasa pauzy medzi jedným a druhým listom. Veru času, ako vidieť, len času je dosť, hádam i zbytok tam pod Tatrami; merajú ho zo dňa na deň tým dlhším rífom.

Minuli sa i vakácie, načali už nový školský rok, ale od Lukáša Blahoseja niet nič istého. Listy sú plné dôvery, že sa pracovať predsa len dá, ak nie na jeden, na iný spôsob; ale ani v jednom sa neudáva, aký spôsob si on vybral. V jednom jej naznačuje, že i kázal v jednu nedeľu; kázeň sa vraj páčila. Stŕpala, že mu neostane naozaj iné, ako zložiť kandidatikum[158] a dať sa vysvätiť za kaplána u Stromského[159], Seberina[160] alebo najskôr u otca Jozeffyho. V tom prípade by sa už postavila medzi nich najväčšia prekážka: cirkev a jej neúprosné články viery…

Prišla i smutná jeseň. Práca v štepnici tiekla riadnym tokom. Hľadela sa premáhať, odstraňovať od nej vlastné žiale, aby jej neboli na ujmu. V taký smutný daždivý deň navštívil ju rozžialený chýr, že tichučká Bela skonala. Ako prorokovali, tak sa i stalo: keď lístie začalo padať, odobrala sa i ona z tohto sveta. Michal Dobroslav Otavský ovdovel s drobnými deťmi. Tento žiaľ priateľov pridal veľmi horkú kvapku do kalicha, ktorý už i tak bol plný.

Od Lukáša Blahoseja nedochodilo správ ani jej, ani nikomu. Nadišlo Všechsvätých a Dušičiek: meštianstvo putovalo na cintorín navštíviť svojich mŕtvych. Každý im niesol veniec, alebo aspoň kyticu jesenného kvietia; vývodili medzi ním ďordinky a jesenné ruže, prišli práve do módy: v Českej Skalici usporiadali i slávnosti ďordiniek. Godra z Dolnej zeme vraj vypestoval z nich cele nový druh, voňavú ďordinku, už len išlo o to začať ju rozširovať. Vlastimila nemala školu, vybrala sa tiež s vencom ruží, fuksií a muškátu zo záhradky pri štepnici a z oblokov v Oceľovej ulici na hrob svojej matky. Bola oblečená do smútku, myšlienky sa v nej rojili smutné. Cítila sa veľmi opustená. Na ceste dohonila doktora Obušteka, tiež niesol kyticu kvietia na hrob básnika Malinu, umrevšieho predčasne, keď sa práve chystal na väčšie diela.

„Vážená vlastenka, dovolíte konať smutnú cestu s vami? V spoločnosti azda nebude taká ťažká.“

Prisvedčila, hoc by bola radšej sama. Od výletu do vinice za Bradovskú bránu nebolo u nej doktora. Nastala medzi nimi napätosť, ba skoro hotová roztržka. Ak sa i sňali na prednáškach alebo zábave, mali sa k sebe ako cudzí. I teraz kráčali skoro mlčky po dosť suchej ceste. Slniečko, hoc zubaté, usmievalo sa dakoľko dní, o poludní sa sošilo i pripekať. Na poliach sa rozprestrel mier, tichosť i akýsi milý, prívetivý jas. Hrubé nite babieho leta lietali.

Keď vošli do cintorína, doktor sa ozval akýmsi mäkším hlasom než indy. „Dovolíte, milá priateľka, odprevadiť vás k hrobu zvečnelej? Ak sa pamätáte, neraz mi otvorila dvere do vašej tichej domácnosti?“

Vlastimila prisvedčila nemo; hodila mu vďačný pohľad za milé slová. Pekne od neho, že nezabudol. Chodieval často k nim, keď bývala smutná ako dnes. Netešil ju nežnými slovami, ale predsa ju potešil a pozdvihol jej ducha. Odvrátil pozornosť od žiaľov a smútkov, poukázal na prácu, ktorej sa nik nechytá, a začal ju povzbudzovať. Poučoval i slovom, príkladmi, i donášal jej pekné užitočné knihy. Pod jeho vedením sa vzdelávala, našla si životnú dráhu. Tak sa dostala do štepnice a do rodín. On nezabudol na kamarátstvo, staré časy, keď začala pomaly prichodiť k sebe. Ale ona, žiaľ, pozabudla. Keď sa priblížil iný, nechávala staré priateľstvo. Čo viac i odstrčila ho rozhodne, keď zbadala, že sa jej chce natisnúť a prichádzať s nárokmi, ktoré sa jej nepáčili. Dnes vďačne zabudne na to, čo sa stalo; dobre padne obnoviť priateľstvo, nebude azda taká osamelá.

Pristúpili k hrobu. Vlastimila zavesila veniec na jednoduchý kríž. Doktor rozdelil kytku napoly, polovicu položil pod kríž s odkrytou hlavou. Keď pokľakla pomodliť sa, hádam i plakať, poodstúpil šetrne za ňu, aby neprekážal; ostal stáť konča hrobu s klobúkom v rukách, vhĺbil sa do myšlienok, lebo modlitba uňho sa prejavovala viac v činoch ako slovách. Kto dobre robí, bohu sa modlí — držal i on a vynasnažoval sa robiť dobre, rozsievajúc užitočné známosti medzi ľuďmi.

Keď vstala, priblížil sa k nej, postál ticho a preriekol: „Milá priateľka, prišlo mi na um, čo povedala ona, ktorá tu odpočíva.“ Pozrela naňho hlbokým, zadumaným okom. Ešte viseli slzy na mihalniciach. Oči sa ligotali. „V Dohviezdny večer to bolo, keď som bol šťastný stráviť ho s vami. Jej ostatný. Pamätáte sa ešte? Bude onedlho päť rokov.“

Pamätala sa dobre. „Nezabudni, že ti bol náš doktor priateľom v najhoršie časy.“ Nezabudla, ale nepomyslela nikdy na tie slová. Ostali kdesi na strane ako vec nepotrebná. Tu pri hrobe, po všetkom, čo sa prihodilo, dostali akýsi iný zmysel — ako výstraha alebo výčitka. Prikývla hlavou a znížila ju dolu, skoro na prsia.

„Nespomínam ich pre nič iné,“ riekol jej tichým, zvlneným hlasom, „len pripomenúť znova, že som i dnes taký ako vtedy. Bol som a budem vždy taký. I ešte niečo viac ako priateľ.“ To už dodal váhavo, nesmelo.

Nepýtala sa, čím by ešte chcel byť viacej. Tušila, kam cieli, a nemala vlády v sebe nájsť odpor proti jeho nábehom. Poberala sa k východu, ale keď urobili dakoľko krokov, riekol jej: „Nešli by ste vy teraz odprevadiť mňa k hrobu priateľa? Bolo by to pekne a návšteva by ho tešila.“ Obrátila sa bez slova. Stáli zas pri osamelom hrobe, bez okrás. Ani kvietia mu nezasadili ešte. Doktor sa podelil s ňou o kvietie, i položili obe perečká pod kríž. Kľakla i pri opustenom hrobe a modlila sa za básnika. On stál holohlavý so zloženými rukami. Keď vstala, hotová na odchod, riekol ticho: „On spieval čistej o láske piesne, šťastný, že mohol uľaviť srdcu. Iní snívajú o láske, ale nevedia uľaviť citom, lebo sú nemí.“ Nehovorili, kým nevyšli na cestu. Sviatočné sústredenie sa rozviazalo pomaly, hoc jednostaj stretávali idúcich na cintorín, niektorí sa vracali zasa ako oni, i doháňali ich a nechávali, najmä ak išli v koči.

„A čo slýchať o Krasoňovi?“ spýtal sa jej znezrady. Zapýrila sa, neobrátila k nemu tvár. Srdce jej zabúchalo. „Pýtal som od neho krátku úvahu o Heglovi a jeho diele pre encyklopédiu. Viem, že ho preberal a vnikol hlboko do jeho učenia. Mohol by dať správny výklad o jeho diele. Ale odpoveď som nedostal.“

„Mne tiež málo píše,“ riekla priduseným hlasom. Premáhala sa, ale nemohla prekaziť, aby sa nezvlnil.

„Ako je to? Mal predsa zámery so štepnicou, preniesť ju na Slovensko, i vás získal, nakoľko viem.“

Bola dlhá pomlčka. Bojovala s hrdosťou, priznať sa mu odrazu, že je zo všetkého nič. Tušila, že by sa nestretla so súcitom, skôr hádam so škodoradosťou. Ale nemohla ho nechať bez odpovede. Podotkla, že je nie ľahko previesť takú vec pri mnohých ťažkostiach, aké sa jej stavajú do cesty.

„Práve na to som chcel upozorniť i ja, hneď za horúca. Bol by vám rád ušetriť sklamanie. Odpusťte, vycítil som hneď, že na podujatie sa viazali i city, kde malo slovo srdce. Nemôžete to tajiť: dalo sa vycítiť. Preto som sa držal na strane. Ale dnes, po návšteve pri zvečnelých, pri obnovenej pamiatke sa odhodlávam. Majte sa na pozore pred ním, sklamanie vás neminie, veľmi trpké. Odležíte to.“ Pohla sa prudko, šibla naňho okom s výčitkou.

„Načo hovoriť proti neprítomnému?“ V jej hlase bolo badať i záchvevy bôľu. Jeho slová dotkli sa nešetrne rany. Chcela ho zahriaknuť: ,Mlč — to bolí!‘ Ale zaťala zuby.

„Neohováram ho, len poukazujem vo vašom záujme. Nemal zlé úmysly, božechráň i pomyslieť, ale je idealista: vidí život a svet vo svojom svetle, nie aký je v holej skutočnosti. Tí ľudia v pevných rukách, vedení pevnou vôľou, mohli by vykonať mnoho dobrého. Vedia strhnúť zápalom, ale bez dozoru sú nebezpeční. Ovešajú sa čačkami a fáborcami, a už verbujú, hľadajú prívržencov. Nie je ľahko strhnúť srdce dôverčivej devy, pozahrávať sa s ním…“

„Ale, priateľ, čo sa vám robí?!“ skríkla; z čiernych hlbokých očí zastihol ho blesk. „Predo mnou tak hovoriť o ňom!“ Zas ho šibla hnevlivým okom, začala kráčať prudkým, trhavým krokom.

Obledol v tvári: predsa sa priznala, že jej je viac než iní. To už dávno šípil, ale dobre je vedieť naisto. Preletel mu trpký úsmev okolo úst; šípiť šípil, ale istota predsa len bolí. Hoc i bolí, istota je predsa len dobrá, je ako liek, a lieky sú obyčajne horké. I ona je otrávená jedom, rozpoznal ho dávno, ktorým, a na jed jej podá kazijed, ako ich uvádza dr. Amerling. Nalial jej ho, musí ho vypiť, hoc je veľmi horký. Musí sňať z nej čaro, ktoré dala hodiť na seba ako neskúsená húska.

„Nehovorím, že robí schválne, z vypočítania. Naopak. Tí ľudia sú sami sebe i škodcom i obeťou. Výrečnosťou, rozohriatou obrazivosťou opijú, omámia najprv seba. V moci svojho vlastného čara dajú sa do iných, kým ich nepresvedčia. Zapletú ich do skvelého pletiva, svojich predstáv ako pavúk neopatrnú mušku do svojej pavučiny. Nerečiem, že nebral vážne zámery o štepnici a vnášaní ideálu do nášho snaženia, ale viem, nepremýšľal nad ťažkosťami, nechcel ani, šiel navoslep. Keď zo všetkého neskrsne nič, hodí rukou a pohľadá si iného koníka. Neochorie on od prvého sklamania, ani od druhého sklamania, ani desiateho: jemu je to chlieb vozdajší. Ale vyhoríte vy, lebo vy vážne beriete pekné rečnícke zvraty, ktoré sú na to, aby sa nimi blýskalo, a nie aby ich vážne brali.“ Vlastimila sa triasla. Každé slovo jej bolo ako šľahnutie bičom. V nej sa búril cit, ktorým horela k neprítomnému, ale i ženská hrdosť, ktorej šliapu a urážajú ideál. Čo preto, že sa dala chytiť v zlatej, jemnej sieti ideálov, keď je tá väzba sladká. Odkedy sa v nej hádže, cíti sa sama svoja, aká roztúženosť v nej vyčkáva splnenie.

„Bude v nich i podstaty.“ Vlastimila stala, jej oči horeli ohňom hnevu. „Len ju pohľadať. Pravda, vynájsť ju, hľadajte na pomoc úprimnú vôľu a talent. Vidiecka zadubenosť krúti sa vo svojom kruhu, zaťatosť nedá zasa chápať a uznať, čo oči vidia, uši čujú. Ja sa nehádam o veci, ktoré viem, že sú na mieste, hoci namyslení krčia nosom nad nimi. Mravné preporodenie hlásať neznamená vystrciavať čačky ani fáborce.“

Doktor si vybral na jedy z kazijedov to, čo mu patrilo. Napadol zboku, musí uznať, Krasoňa, lebo mu zavadzal a odorával blúznením. Neuznával Svit, alebo podceňoval jeho význam; ale mal pravdu, na jedy si pohľadal kazijedy. A kazijedov má ešte naporúdzi prečistiť rozumy, zamútené blúznením. Veď celá vec je nič iné, ako citové poblúdenie ženy, ktorá hľadá lásku. „A či ste istá, že vás ľúbi pre vás samu: nebudú pod láskou iné záujmy? S vašou osobou je predsa zviazané dôležité dielo: neulakomil sa naň, aby si ho prisvojil pod láskou?“

„Viem, že ľúbi vec, a tá je i moja vec.“ Hlas jej zlyhal, lebo ju otázka trafila do srdca. I v nej už oddávna sa ohlášala. Už vtedy, keď sa neponáhľal s vyznaním. Pochybnosť je v nej ešte väčšia teraz, keď sa nedá založiť štepnica.

„Ale ja som ľúbil i vec a pred ňou i vás. Hneď od počiatku. Už dávno ste badali, dávno, čo cítim, ale ste ma zaznávali. Neviem sa blýskať a oslepovať vo vystupovaní. Ja som nie prorok ani mysliteľ, tým menej opravovač mravov a viery. Som len skromný pracovník, nosič pochodne v tmách. Nebolo mi do toho stavať sa do svetla, keď práve pod pochodňou je najväčšia tma. Stačilo mi, že sa šíri svetlo naokolo.“

Hovoril trpko, Vlastimile sa ho uľútilo. Pozrela naňho s účasťou. Možno, že ju tiež ľúbil; možno, lebo kde je istota? Ona nepohádala mnoho citu, videla v ňom len horlivosť, horúčku, bez ktorej sa neobišiel v práci. Tou horúčkou strhol i ju, vrhla sa celou silou do práce. Nikdy neprišiel k nej ako druhý s rozhovorom, ktorý lahodil citom. Zovšednel jej; naučila sa v ňom vidieť stroj vždy v práci, v náhlivej, trhanej opreteky, ani čo by nemal svitnúť druhý deň. Či môžu v ňom byť i nežné city k žene? Ak boli, museli byť pridusené večným buchotom a otrasmi stroja.

Nuž cítila sa neistá; sama nevedela, kam cieli, kde je méta. V neistote ako sa vyznať v pomeroch, keď stratila smer vo vlastnom bytí? Oslabli vlákna, ktoré ju viazali k jej cieľu, popustili, hádam sa i spretŕhali. Lukáš Blahosej už sa nejagá ako centrálne slnce. Ako vidieť, sám chce zájsť za hory, stratiť sa z obzoru. Kde sa má hodiť teraz už ona?

V tie časy zazrela pred sebou štíhlu, vytiahnutú postavu v čiernom. Iba čo sa svetlejú vlasy, bez lesku, rovné, nepoddajné, akoby im nepatrilo poľahnúť na hlave, ale trčať dľa vôle a či skôr ľubovôle sem a tam. Pri nej kráčal obor, chlapisko, nedbalé, akoby sa mu neodplatilo držať sa dorovna. V pleciach sa uľahol značne, i šija sa kloní napred. Sadže dlhé, lenivé kroky, akoby ich merali bedrá vážkovitým dvíhaním tu z jednej, tu z druhej strany. Prisporila kroky, akoby tam mala nájsť vyslobodenie z mučivej tiesne. A skutočne jej odľahlo, keď pozrela do bezvýznamnej tváre nepatrnej stvory. I v jej bezvýrazných očiach akoby bol mihol zásvit radostného prekvapenia. Keď sa vítali, akoby im bola spadla ťarcha zo srdca. A skutočne i nepatrná stvora bola v tiesni.

Barták ju zastihol, keď vychodila z cintorína. Niesla tiež veniec na hrob matky. Nebodaj chcel položiť korunu snahám. Od tých čias, čo bol ostatný raz u nej, mal sa okolo nej náruživo až do hlbokej jesene. Vyhľadával ju v záhrade kniežaťa Hlinského: chodievala do nej maľovať kút so smutnými vŕbami nad starou fontánou, ktorej alebo vyšla voda, alebo sa zahatili cievy. Starý dub za fontánou s opadajúcim žltým, červeným lístím bola ťažká úloha, na ktorej sa dosť trápil jej štetec. Keď pozerala na svoje dielo, jednako sa jej len škerilo a vyčítalo: „Vždy len obrázok, ale mŕtvy. Kde je život, kde je myšlienka?“ K tým trapom pridával jej on skoro každý deň. Dochádzal a vždy roztáčal tú istú myseľ: cit a cit čistý, neprecedený cedilkom akýchsi náuk a zásad. Čo majú hľadať pri ňom? Aby ho zastierali alebo skôr pridúšali? A naostatok načo zásady a náuky? Nik ich netríme z presvedčenia; najviac ak z módy alebo chvíľkovej chúťky.

Priečila sa s ohňom, zápal jej vnukoval príhodné slová. Čo on podkopal, ona podoprela. Ale naostatok sa priečila menej. Šírilo sa v nej tušenie, že podobnosti nebude. Nedá sa prerábať ľudí, dávať ich do formy ako plastickú hlinu. Tvorí ich výchova, a ešte viac život a pomery. Život je veľa ráz krutý, macošský, vykriví duše a srdcia, keď zabudli do nich dať mocnú oporu dobrých zásad hneď za mladi. Zásady Písma chýbali uňho a už sa nedali vtisnúť do vykrivených foriem. Bez pevného vodidla ostane i Barták necelým človekom na knísavých nohách.

Vďačne sa zhovárala s Vlastimilou o iných veciach, ako i Vlastimila sa tešila, že sa vymkla doktorovi. Oba odstrčení kráčali za nimi spolu: vyrozumeli, že prišli o svoje miesta, ale za stratu nenašli náhradu u spoločníka. Dr. Obuštek pozeral na Bartáka predpojate; vtedy ani Záberský nechcel sa zaujať zaňho, znak, že sa nebolo začo zaujať. V Bartákovi tiež bola predpojatosť: videl v ňom činiteľa práve v tých kruhoch, ktoré mu urobili krivdu a potom ho vysúdili predo dvere. Pritom ho upodozrieval, že celá činnosť nie je nezištná. Človek s toľkým nepokojom v práci, s opravdivou horúčkou cieli iste na niečo. Takých ľudí nie je ľahko prezrieť, ani odkryť ich zámery.

Keď stali pred úhľadným domom v Uhorenej ulici, nepatrná stvora povedala pri rozchode, iste ako súhrn, čo sa prvej hovorilo: „Pán Krasoň mal pravdu. Bez zásad Kristových život by bol veľmi smutný. Nedajte si ich odňať.“

Doktor a Barták pozreli významne jeden na druhého.



[148] gróf Štefan Széchényi (1791 — 1860), ktorý okolo r. 1830 vystúpil s návrhmi na modernizáciu krajiny. Bol podporovateľom maďarskej kultúry a stúpencom maďarských národnoobrodeneckých úsilí, ale neželal si samostatný hospodársky a priemyselný vývoj krajiny. Vyznával vedúce postavenie Maďarov v Uhorsku, ale pri tom nesúhlasil s násilnou maďarizáciou

[149] (z maď.) hlavný župan, náčelník stolice.

[150] (maď.) domáci priemysel.

[151] (1807 — 1854), maďarský politik, vládny komisár maďarskej revolučnej vlády (1848) a minister zahraničných vecí (1849), umrel v emigrácii v Paríži.

[152] (maď.) Ej, úbohý slovenský šuhaj musí vždy ovos žrať.

[153] (z nem.) odrazu, spolu, naraz.

[154] t. j. štítnického (z gemerského mestečka Štítnika) tabaku.

[155] t. j. do Štubnianskych Teplíc (dnes Turčianskych), kde prikladali dbanky na púšťanie krvi. Bol to vtedy veľmi rozšírený liečebný prostriedok.

[156] (lat.) Ja si myslím.

[157] (z lat.) stĺpová chodba.

[158] (lat.) skúška, ktorú museli skladať evanjelickí teológovia pred vysviackou za kňazov.

[159] Fraňo Samuel Stromský, ev. farár v Bratislave a superintendent preddunajského dištriktu (obvodu).

[160] Ján Seberini (1780 — 1807), ev. farár a superintendent banského dištriktu.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.