Zlatý fond > Diela > Lukáš Blahosej Krasoň


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Lukáš Blahosej Krasoň

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Martin Droppa, Viera Studeničová, Katarína Bendíková, Peter Krško, Peter Zima, Janka Kršková, Pavol Tóth, Lucia Tiererova.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 158 čitateľov


 

20

Bolo mu dosť zle celé odpoludnie. Ani do štepnice nemohol nakuknúť. Vlastimila čakala od neho rozhodné slová: tieto uňho neboli, iba rozhodná vôľa.

Pred večerom sa zobral do Nežitovej ulice. Tretí dom od Zlatej otiepky bolo ľahko nájsť. Vo dvore stáli kostry kočov, málo im už chýbalo do okutia. Vybielené kostry mali železné obruče a vložky, ktoré sa černeli od smoly a ligotali sa na zapadajúcom slnci. Biele čiastky sa zafúľali, priškvrkli na miestach, kde prišlo na ne rozpálené železo. Okolo nich pracovali, tovariši prichodili podchvíľou, nabíjali a pribíjali železné okutie. Z dielne vynášali kusy rozžiarené, až sa povetrie triaslo okolo nich. Keď ich priložili na drevo, šíril sa hustý, zádušlivý dym.

Bol by sa cofol, že príde iným časom, ale práve sa ukázal majster s horúcou obručou v kliešťach. Mala ísť na hlavu kolesa. Zazrel ho zboku, ale nepovedal nič. Nebolo kedy. Musel sa prihnúť nad kolesom, ako bolo na kozle, a priložil obruč na hlavu. Tovariš ju prichytil kliešťami z druhej strany a už búchajú na ňu mlatčekmi naokolo tu pomaly, opatrne, tu zasa tuho, až sa ozýva. Pošmykuje sa rovnomerne na svoje miesto. Keď ju nabili, kde má byť, a už nechýbali iba ostatné údery, majster Chvojan podvihol chlpatú hlavu, ktorej vlasy by boli iste uleteli, každý na inú stranu, keby ich neboli poriadne zasadili ta, kde sú.

„Nech sa len páči!“ volal ho majster natešený. „Nebojte sa, vy nám nezavadziate. Nadneska je dosť i nám.“ Tmavosivé oči usmievali sa naňho, akoby ho posmeľovali. „Nedáme sa vám vrátiť, nie.“ Zasmial sa. Pri robote mu neušlo teda, že sa chcel cofnúť. „Jaroško, nechaj tak: skončili sme,“ zvolal do dielne a kývol na hosťa, aby šiel pozrieť. „Robí lôniky. Na oboch kočoch budú od neho. Nie blázon!“ A dodal hrdo: „A mne už pomoc. Dobre sme sa obhodili!“ Pochválil svojich ľudí. „Zajtra predpoludním oddáme robotu. A teraz už dosť!“

Na jeho povel máločo sa zmenilo. Tovariši a učni, ako prvej kovali, kujú i ďalej. Nerozkazuje majster, ale robota. A umenie narádza: kuj železo, kým je horúce. Ako ktorý odbavil, čo mal pod rukou, odstupoval od nákovy alebo varštate. Majster pretiahol remeň, čo mal okolo hrdla, ponad hlavu, ťažkú koženú zásteru zavesil na dvere. Mal vysúkané rukávy a šaty nie práve sviatočné. Črievice mu zapadli prachom, akoby bol stúpal celý deň niekde v uhlí. Zohol sa nad vodou v putni kdesi pri ohnisku a zanoril do nej začiernené ruky. Bola trochu letná. Horúce železá máčali do nej, aby sa zvarili a stvrdli. Začal umývať ruky po lakeť, a keď ich umyl, čo z väčšieho, drhol tvár a vlasy. Ale priškretá čadza nedá sa sňať len tak: nepomohla voda, ani drapľavý zrebný uterák. Po jamkách sú vždy čadze, iba čo sa koža ligoce ani vymastená. Zrebný ručník sa zafúľal, len ho zvárať a prať.

„Naše remeslo je trváce, nezmyje to ani horúca voda, ani lúh; ideme hneď za kominárom akosi.“

I tovariši sa umývali rad-radom, ako nechávali robotu. Jaroš sa tiež ukázal; i on sňal hrdo zásteru s dierou naprostriedku, pod ňou mal belasú kabaňu, tiež ju vyzliekol. Chodil do škôl. Nemohol ísť predsa do školy v obleku, ako vyšiel z vyhne. Nebol spokojný. Urobil iba tri lôniky, a zajtra pred školou hádam nebude kedy ukovať štvrtý. Ale otec ho tešil, že ho môže ukovať i predpoludním; neoddajú predsa robotu pred časom. Majster sa tiež hľadel prešmyknúť ponad čas nepozorovane. Bol sľúbil oddať robotu zaránky. „Pol dňa sme uštipli čo ako. Už len i kováči musia držať so ševcami: sľúbiť a odťahovať, odťahovať.“

Lukáš Blahosej sa pýtal ísť, kde Jaroš majstruje. Odviedol ho až na samý spodok. Mal svoje ohnisko, ibaže bolo niečo staršie, mechom poznať tu na švíku alebo rožku záplatu. I nákova bola vydratá. Pri stene mal tiež svoj varštat. Riad rozvešaný nad ním tiež vyslúžil nebodaj svoju kapituláciu.

„Tu robíme učni,“ vysvetľoval mu Jaroš, „čo už vieme dačo.“ Lukáš Blahosej prikyvoval. Pekná vec, vedieť čo-to: ale kto nevie ničoho nič, ako on, čo by vystalo z neho? Jaroš pozrel naňho znalecky. „Takí musia mechy ťahať, doniesť vody, ísť po tabak tovarišom.“

„Inde im prisypú ešte,“ vysvetľuje mu Lukáš Blahosej. „Pani majstrová mu dá švábku škrabať, triesky rúbať, plienky plákať, zametať a varovať.“

„My posluhujeme iba v dielni,“ oznámil mu hrdo. Tak mu povysvetľoval všetko: ako pracujú, čím pracujú. Ukazoval mu riad a nástroje. V prednom oddelení boli i stoly onakvejšie s prístrojmi a kliešťovými lapajmi[142], držať pevne železo a zacviknúť ho, keď ho obrábajú. I nástroje tu boli bez chyby. Osobitný stôl mal stojanky na zvrtlíky a nebožiece: zahryzú sa do železa ako obyčajný nebožiec do dosky. Boli tu i furmy vytočiť skrutku a matku na ňu, aby zapadla, ani čo by ju ulial.

Nuž vie si človek poradiť i so železom, miesi ho ani cesto. Majster by si mohol ukovať všetky nástroje, nemusel by ich skupovať. Ale Jaroš ho vysmial. Zvrtlíky bolo by darmo kovať: obyčajné železo by bolo primäkké. Veru tak, milý Blahosejko, neskácať jeden druhému do remesla! Každý majster vyrába, čo najlepšie vie a na čo má spravy.

„Iba náš Jaroš v otcovej dielni je zámočník a v škole študent gramatiky!“ nadhodil Lukáš Blahosej.

„Do roka pôjdem do rétoriky[143]!“ pochválil sa. „Ale budem kováč.“

„Budeš ako otec.“

Pokrútil hlavou, že pochybuje. Otec je najlepší majster v meste. Ani jeden tovariš nevie všetko. Ak mu dajú urobiť, čo sa nerobilo ešte, i tovariš sa musí opýtať otca, ako robiť. On sám vie všetko.

„Nemôže byť učeň nad majstra,“ potvrdil Lukáš Blahosej.

Nemohli sa dosť nadívať, narozprávať. Hosť nevidel takú veľkú dielňu, zariadenú tak dôkladne a s toľkým ostroumom. Syn mu vysvetľoval, naúčal ho, a on začal nahliadať, že podujatie majstra Chvojana je nie o nič nepatrnejšie od farbiarne pána Fabiána Beznožka za Velehradskou bránou. Ale majster Chvojan sám prikladá ruky na robotu, chce robiť remeslo, ako predpisuje cechový zákon. Pán Beznožek zato má dielňu len na schodík k vyšším métam. Volá ho ta jeho blahobyt a najmä meštianska ctižiadosť. Tak ide každý na svoj spôsob, kde ho postrkuje chuť a výhľady na úspech. Jeden sa pohybuje vo svojom kruhu, zaberá v ňom všetky kútiky, aby sa vyšvihol v remesle k najvyššej dokonalosti a prisvojil si všetky jeho taje. Iný vykorisťuje, čo môže. Čo donesie budúcnosť vo výsypku pokroku? Iste nové útvary a poriadky. Beznožek bude veľkým podnikateľom alebo peňažníkom. Bude speňažovať robotu iných a tučnieť, jemu pripadne smotánka. Chvojan pôjde svojou cestou, dobré meno porastie, dôvera v jeho výrobky otvorí mu široké polia; dielňa sa bude zväčšovať zo dňa na deň. Dnes-zajtra jej bude tesno v Nežitovej ulici. Musí ísť niekde za hradby a tam potom čadiť z vysokých komínov.

Kým oni v dielni blúdili, za ten čas majster Chvojan vošiel do domu, zastarieť sa do kuchyne. Za ohniskom sa obracala majstrová okolo veľkých hrncov a pekáčov. Varí sa tu ani na svadbu, alebo najmenej ako na krštenie. Dve slúžky sa tu vrteli v bielych opleckách. Usilovali sa, že horeli v tvári od roboty i od ohňa.

Majster vstrčil veľkú, chlpatú hlavu do dverí, tmavosivé oči behali po kuchyni s veľkým stolom. Na bielych stenách police s riadom, zasa visia varechy a cedáky, ale i veľké misy s dierkovaným dnom do kolesa alebo na hviezdy; nuž i tu všetkého dosť a v poriadku, ale jeho oko zablúdilo ku krásnej, mocnej žene, k ohnisku. Svetlé vlasy ako ľan, ktorý nevymočili, ale iba rozostreli na rosu, aby ostal tmavší, ležali v bohatých mäkkých vlnách; vystali z nich tažké vrkoče a zvýšilo i na huncútky okolo uší a v tyle pod kyčkou. Svetlo sa prelieva po nich v mäkkých, pridusených odtienkoch. Prikradol sa k nej zlodejsky, priložil ústa za ucho na kučerky.

„Máme hosťa!“ pošepol jej.

Svieža, červená tvár obrátila sa k nemu prudko. Oči, ani ľanový kvietok, pozerajú vysmiate na chlpatú hlavu. A už sa v nich zažali ohne, šibať rovno do tváre neúhľadného majstra.

„Keď si ho doviedol, ty si ho i chovaj!“ brnkla mu prstom po nose. On sa usiluje usmievať, ale kde by sa on mohol rátať jej v takej robote! Jej úsmev je, ako keď sa rozlejú nad ránom zlaté zore, prv než vypláva slnce nad hory; jej oči sa skvejú ako hviezdy, ich svetlo vábi zo srdca nežné túžby, ktoré by hádam boli ostali pohodené a pozabudnuté. Tvár majstrova pritom je iba chudobný hornatý kraj s vŕškami a neporiadnym pralesom. Krásny je iba, keď sa po ňom rozlejú zore, rozospievajú sa škovránky. „Akého si hosťa nadobudol, chlpáňko?“

„Ten Slovák, čo bol pri Vlastimile na besede.“

„A bude večerať?“

„Ja by ho zavolal,“ uspokojuje ju muž. „Vidíš, ako mu povieš: choďte vy rúče domov a my pôjdeme večerať. Či by sa to patrilo?“

„Kdeže by!“ kváka ho za hrivu. „Aby ma rozniesli po svete, že som odľud!“ Tu sa obrátila k mocnej dievke. „Bedli, Dorka. Máš varechu, miešaj. Na dováraní najskôr priškrie i prismudne. Do pohánky nechoď varechou od zamrvianky. Každý hrniec svoju varechu a chuť. Keby malo mať všetko chuť od zamrvianky, varili by sme len zamrvianku v hrnčisku do pása. Ale čo by povedali títo, keby ju prišlo chlípať?“

„Nezahovárajte!“ odvrkla jej dievka. „Choďte len, choďte, ledva čakáte!“ V jej oku blysol výsmech na majstrovú. ,Beztoho nič z teba v kuchyni, keď on vtrieli do nej.‘

Gazdiná jej pohrozila. Šípi ona, čo si myslí dievka. A majster ju zaťal. „No len no — Dorka. Nezadieraj. I tebe sa pozabudne očko, hm, na zahájenom…“

„Iba ak sa vám prisnilo!“ zahriakla ho urazená, ale sa zapálila.

„Musím vás vziať do rezu!“ zastrája sa majster. „Porobila si mu, striga. Nie je nič z neho: len dávať naňho pozor ako na učňa. Prepálil by mi všetko železo.“

„A vy závidíte Ondrejovi, starigáň?“ Zas mu vošla bielou rukou do vlasov. „Jaj, bože, samé sadze! Ogab sa, keď máš hosťa!“

Prešli do veľkej prednej. Pri stene stál dlhý stôl pod bielym obrusom. Boli na ňom už mištičky s kvetmi na vence i perečká z nevädze a zvončekov. Vidličky o troch zuboch, nože, nie dlhé a drevené lyžky pri mištičkách. Pred každou mištičkou bol krčiažik s belasým pásom a naprostred stola krčah o pysku, celý orosený. Na jednom konci stola bol hodný kus prázdneho miesta.

„A ja by pomohol,“ chytil ju za lakeť pod golierikom zohraného rukáva na oplecku.

Trhla ramenom, zašušťalo naškrobené oplecko. „Pekná pomoc!“ žehrala tichým hlasom. Stíchla, keď ju privinul k sebe a bozkal nežne na usmievavé ústa. Ometala sa. „Tak dobre, ale by sa bolo prvej umyť. Zafúľaš v tvári a s opleckom nevieš zachodiť.“

„Ty si vina, Ruženka,“ zaliečal sa jej tiež tichým hlasom. „Keď ťa vidím, zabudnem dvanásť rokov. Tak mi je, akoby bolo včera, keď ma obháňal klockom starý gazda Hron v Počernej Lehote.“

Vzdychlo sa jej. Pekné časy, hoci starý Tomáš Hron, pyšný sedliak, rozpajedil sa hrozne, že sa mu vláči za mladšou dievkou, krásnou Ruženkou, pýchou domu, ba celej Počernej Lehoty, syn obyčajného domkára Chvojana, zafúľaný odkundes, skaderuka-skadenoha. Jeho dievka zbláznila sa za ním. A keby chlap, ale akýsi ostarok: veľké ruky a nohy, veľká hlava, drieku tiež nechýba, a predsa mu poznať, že vyšiel kratší, ako by sa bolo pýtalo. Nemal ničoho nič, ani gruntu, i dom na spadnutí. Iba tie ručiská a čadu na sebe, lebo vraj bol kováč. Držal ju za richtárovho Jožka, že sadne do najkrajšieho sedenia v obci, a ona, hľa, chce sadnúť do začadenej šmikne. Hromžil, dohováral; ženy ju obkadili, sňať z nej porobeninu. Nemohli pochopiť, kde dala oči, keď sa doňho zahľadela.

Popotískala riad nadol, pri vrchstole urobila dobré miesto. Položila misku trochu krajšiu od iných, i lyžka bola vyrezávaná po rúčke.

On slúchol ženu. Vošiel do susednej, ešte raz sa poumýval. Ostali predsa černavé bodky a čiary v zárezoch. Chlpatú hlavu pričesal, ale vlasy, hoc mokré, trčali vzdorovite na všetky strany. Preobliekol i košeľu a robotné šaty.

Keď vošiel do veľkej, žena už prikryla hosťovi. Na spodku stola ešte ostalo kus prázdneho miesta.

„Hoc nás nemajú za nič, nám je veľmi dobre.“

Prikývla mu. Rátala za stolom, že majú miesta ešte pre štyroch hostí prinajmenej. Išla do kuchyne ani kráľovná, či jej Dorka nenarobila galiby. Majster vyšiel vyriadený zhľadávať ľudí. Z veľkej izby pri dielni vychádzali mladé postavy, obriadené skoro sviatočne. I na nich už boli stále odznaky remesla, čo sa nedajú zatušiť.

Lukáš Blahosej sa odhrýzal, aby sa neustávali, že ich len prišiel pozrieť.

Ustávanie! Aké? Kde sa ich naje dvadsať, môže sa ich najesť i jedenadvadsať, a ešte na štyroch ostane.

To je pekná zásada nášho prastarého pohostinstva, ale pre gazdinú je predsa len oštara, keď jej vpadnú nezvaní hostia.

Gazdinej by nebola oštara, ale radosť. U nich sú hostia vždy zvaní, iba ak by mu nebolo po vôli sedieť s nimi za jedným stolom.

„Keď vy tak, nuž poďme,“ pristal Lukáš Blahosej. „Domáca pani musí prepáčiť.“

„Prepáčila a víta vzácneho hosťa,“ prijala ho s úsmevom. Vyšla proti nim do pitvora, keď ich počula, ako sa dohadujú. „Je najlepší čas, lebo sme všetci spolu. Jaroška už poznáte, tu je naša Marienka a Myslík sa ešte neprebudil. Dneska potiahol.“ Dievča sa schovalo za matku. Keď vykuklo spoza jej sukne, mohol vidieť, že má oči ako mater i vlasy, iba čo sú o poznanie svetlejšie. Neúhľadný obor chová tu chýrnu krásavicu, ako jej bola mater.

Lukáš Blahosej si nevšimol majstrovú na besede. Tu, v rámci domácnosti, oslnila ho jej krása a milota. Oči sa mu pásli s neobyčajným pôžitkom na jej vábnom zjave. Aké milé uvítanie v tomto dome! Radosť vstúpiť a zamiešať sa medzi nich.

Vo veľkej izbe chlapi za stolom! „Moji pomocníci,“ ukázal na nich majster. „A priatelia!“ doložil s úprimným presvedčením. „Spolu sme robili, spolu budeme jesť.“

„Iba ja nepracoval,“ zasmial sa Lukáš Blahosej, „a budem jesť.“

„Ak ste nepracovali, ale ste nám milý hosť,“ riekol najstarší tovariš.

Majster sa rozjaril. Hľa, že ho neklamali, i jeho ľudia sú vďační hosťovi. „To vám je zďaleka, hen spod Tatier,“ vysvetľoval im. „Ja sám som ta ešte nepáchol.“

Medzi tovarišmi začalo hučať ako v kláte medzi včelami. Bolo ich štrnásť a piati učni. Medzi nimi sedí Jaroško. Učni sedia a čušia. Majster si sadol za vrchstola.

Lukáš Blahosej díval sa a divil. Pekný obrázok, nikdy ho nevidel taký. Cudzí krvou a rodom, a predsa tu spojení ani jedna veľká rodina. Prišli misy na stôl, z nich sa šírila vôňa po izbe. Majstrová sama postavila misu pred muža za vrchstola. Napravo od neho sedel hosť na lavici, ako iní. Ta nižšie postavili misy Dorka a Katka. Naberali si rad-radom do misiek, a už nebolo čuť len chlípať. Chlapi vyhladli v tuhej robote. Ako sa mali svedomite do nej, tak nedali sa ani teraz núkať. Lukáš Blahosej mal sa čo dívať a počúvať; všetko ho zaujalo, čo pozoroval okolo seba, lebo mu bolo nové. Ale keď položil prvé dve-tri lyžice do úst, zaujala mu pozornosť dobrá polievka s trhanci a zemiakmi z voňavých húb z blízkych radošovských lesov. Na nej plávali úrezky perašinovej vňate a pažítky. Odkedy odišiel z domu, nejedol takú znamenitú polievku. Prestal si všímať iných, dal sa do jedenia. Začala sa mu šíriť príjemná horúčava po tele, i štica sa počala pariť. Keď bola misočka prázdna, čo si prvým razom nadelil, bolo mu akosi málo.

Začal sa vyhovárať, že veru dávno nejedol zamrvianku s hubami. Ak by šľachetná pani nemala za zlé, on by si ešte vzal. Začervenala sa gazdiná pri takej pochvale a podáva mu misu pod ruku. Veru ju dávno nejedol takú. Keď prišla na stôl a prežrel dve lyžky, začalo mu byť akosi, akoby bol medzi svojimi. „A vidíte, preto sa nedám ani núkať.“

„A my zas takých hostí najradšej,“ istí pani majstrová.

Ani iní sa nedali núkať. Majster si poriadne nabral, až po venček. Chlípal tak tuho, že ho pani Ruženka drgla potajomky od chrbta. Ona neborká s Dorkou a Katkou tam pri peci jedli z mištičiek. S nimi držala i malá Marienočka. Jedli a odskakovali k veľkému stolu posluhovať, kde sedeli páni a kazári. Majster, keď sa oženil, chcel čo ako, aby jedli spolu za stolom ako v meštianskych domoch, ale ona sa štítila takých novôt.

„Zajtra bude zasa chvíľa,“ oznamoval majster žene. I môže byť na div. Misa na vyšnom konci bola prázdna; temer ju vyškrabali.

„Ani my ju nepokazíme,“ zvestovali od nižného konca. Nuž Dorka sa nepresilila, keď odnášala misy do kuchyne.

Zo zamrvianky neostalo, okrem čo zvýšilo v hrnci, nič ako vôňa, ktorej sa ešte nechcelo vypratať z izby, hádam že bolo v nej veselo. Šla pod povalu, až kde sú maňušky zastrčené pod hradou.

Keď si oddýchli trochu, majstrová a za ňou Dorka a Katka doniesli zasa misy. Z nich sa parilo ešte tuhšie a dobrá vôňa sa už zas šírila, hádam onakvejšia, než zo zamrvianky. „Kaša, mať naša,“ pomyslel si Lukáš Blahosej, keď nazrel do misy. Keď začal naberať varechou, prizrel sa jej lepšie. Bola kaša, ale v nej nadeté drobce a i kutle rezané skoro na rezance. O chvíľu už ofukovali kašu, odoberali z nej pomaličky skraja, lebo sprostriedku je horúca.

Kým si bral skraja, hosť si myslel, že droby sú nie veľmi pekné, keď ich snujú z barana, ale takto vo pšene, alebo práve v pohánčenej kaši, ujdú. „Majú pravdu sedliaci pod Tatrami,“ hútal, prechádzajúc už lyžkou k prostriedku, „dávať ich i na svadbách a tuším i kršteniach.“ Ofukovali všetci a hádam tiež mysleli čo-to súceho o kaši. Keď bola mištička prázdna, Lukáš Blahosej pozrel do veľkej misy, ako sa veci majú, a začal sa vyhovárať: veru toľké mesiace, čo nejedol kutle a ešte v pohánčenej kaši. Od tých čias, čo nohy z domu vytiahol. U Slepého bociana robia z nich polievku, ale tá nech sa ide skryť pod stôl pred kašou. Nuž radšej sa nedá núkať, ale si radšej vezme sám, kým sa misa neohlási, že kde nieto, tam ani smrť neberie.

Majstrová priskočila uveličená nadstaviť mu misu, aby sa mu zručnejšie bralo. Že ju veru teší, keď hosťom chutí z jej váry. Mala predsa šťastie, že i jemu trafila na chuť.

„Môžem povedať, na moju sotva kedy potrafili, ako tu dneska večer,“ veril sa Lukáš Blahosej.

„I na moju,“ chváli sa majster. Tiež sa nanosil dosť poriadne do misy. „Slušná vec uznať i kuchárkam, keď sa tak usilujú, a nenechávať na misách.“

Keď vynášali prázdne misy do kuchyne, banovali ženy, že tu nerobia na lúkach. Mať na nich robiť, mohli by sa chytiť hneď zrána, lebo misy idú prázdne. Časy potrvajú dlhšie, ak sa nepokazia. O chvíľu sa vrátili s misami a či skôr lopármi; na nich pečená baranina.

Lukáš Blahosej mal šťastie: trafil na deň, keď je všetko z baranov. Tu, vidieť, sú samé stehná. Tento ich mal tuším až hen tri. Keď ich začali krájať veľkým ostrým nožom, vyšlo najavo, že do mäsa navovliekali dlhšie rezníčky dobrej slaninky. K pečienke dali šalátu, ktorý už zaväzuje hlávky.

Ale majster hovorí, že šalát by i odpustili; majú k pečienke ešte lepšiu spoločnosť: najmocnejší zo starších učňov dvíhajú orosený krčah a nalievajú do menších.

Lukáš Blahosej ujedal si po kúsku. Keď sa obriadil s kúskom na misočke, pozeral na lopár, ako na ňom veci stoja. Nuž bolo ešte čosi tých kúskov; napichol si jeden na vidličku a položil si ho na misočku.

„Odkedy som vytiahol nohu z domu, nemal som v ústach takú pečienku z baraniny. Nemec špikovať slaninou ešte ta, ale v tejto je i cesnaku, a cesnaku sa on bojí. Ja ju takto veľmi rád, a preto sa nedám núkať.“

Priskočila majstrová, ukázať, ktorý kúsok by bol najsúcejší. Podhadzovala mu najväčšie. Ale on už ,co psal — to psal’[144]. Nadelil si sám, čo bolo na misočke; nebude už meniť. Tu učeň už i ponalieval do krčiažkov. Majster podvihol svoj a povedal:

„Veď uvidíme čochvíľa, či sa i sládok zadržal aspoň zďaleka tak poriadne ako naše kuchárky!“ Zazdravkali, ďakovali a chytali sa každý svojho krčiažka. Potiahli rúče, každý mal teraz fúzy z peny, kým ich neutreli, vydýchnuc s obľahčením, ani čo by boli nabili tesný ráf na koleso. „Jesú ľudia takí i takí na tom svete,“ začal uvažovať majster, keď si utrel hustú penu z úst, „ale ja som taký, že sa neodhrýzam za stolom od jedenia a neodriekam sa od krčiažka, najmä v dobrej spoločnosti, ako teraz.“

„Ja myslím, nie je hriech po robote zajesť si i vypiť. Býval som v spoločnostiach, ale len po hostincoch. Takto v rodine som nevidel ešte toľkú spoločnosť na večeri.“

„Pri remesle ide tak,“ poučuje ho majster. „Tuto moji pomocníci sa neovrabčili ešte. Musíme ich nachovať. Nože, Ondrej, neondej!“ napomína jedného. Škubkal Dorku za oplecko, ako zberala riad zo stola. „Z Počernej Lehoty ma ešte vybijú metlami, keď ta prídem, že im vyvádzam dievky všetko za kováčov. Ale taká je mladosť!“ doložil spokojne. „Šťastný, kto má čo rozprávať o nej. Či nie, Ruženka?“ A uštipol majstrovú, ktorá ho pľasla po ruke.

Tovariši podopíjali, začali sa vytrácať z izby za učňami. Každý sa hľadel von dostať. I Jaroško sa vykradol s učňom nachovať zajačiky pri kuríne.

„Každý ide, kde ho srdce ťahá,“ uvažuje majster. „Koho lýra, koho varyto, iného kolkáreň a tretieho susedov parkan. Ruženka, keď sme takto sami s mnohováženým hosťom, sadni si medzi nás. Bude nám veselšie.“

Slúžky čľapotali vodou a búchali riadom v kuchyni. Tam kdesi bude i Marienočka. Majstrová si prisadla práve proti hosťovi. On vyvaľoval oči na herskú ženu, ako sa šíri okolo nej vábny zádych miloty.

Divil sa, ako ostala v kroji, keď sa mohla vyobliekať na módu. A bolo by škoda; takto jej svedčí, a ako! Ani oka spustiť z nej. Bol by sa jej vďačne spýtal, ako sa mohla vydať, strojná osoba ako ona, za majstra Chvojana, ktorý sa len musel priveľmi oneskoriť, keď delili krásu. A prečo je nie v meštianskych šatách, hádam s rojtami o jemných čipkách a brokátovom čepci. Majster Chvojan by uvládal obliekať ju i nádherne. Poznať, že je chlap na mieste. Biedu vyhodil predo dvere a ukázal jej päsť, zatvrdnutú mozoľmi. Takto mu ostala žena ozajstný kvietok, presadený z dediny do mesta. Tu prekvitá i šíri vôňu okolo začadenej dielne. Ale predsa sa len spýtal, odkedy bývajú v meste.

„Odkedy sme sa zobrali,“ odpovedala mu.

„To ste už privykli v meste?“ obrátil sa k nej.

„Veru nie,“ vzdychla, hľadiac kdesi ďaleko. Potom mu vysvetľovala, že jej je, akoby bola prišla iba na púť, alebo na jarmok a mala ísť zajtra domov. Pozrela na muža ako s prosbou. Jej oko ani ľanový kvet akoby bolo ovlhlo.

„Ešte privyknete,“ hľadí ju potešiť. Ľúto mu je, že sa dotkol hádam utajenej rany v jej srdci.

„Uvidíme, čo povie otec,“ nadhodila ona.

Otec? Lukáš Blahosej pozrel na nich. Čo má otec do toho, ako ona privyká?

Tu sa dal majster do reči. Veru otec, pyšný sedliak z Počernej Lehoty! Chcel mať richtárovho syna. Jeho grunt je väčší ako grunt Tomáša Hrona.

Pozrela s výčitkou na chlpáňa. Načo trápiť hosťa takými daromnicami.

Lukáš Blahosej sa usmial, že by mu veľmi neublížili, keby mu rozprávali, čo to bolo vtedy v tej Počernej Lehote. Vie si pomyslieť, čo je richtárov syn s veľkým gruntom a syn domkára pred očami pyšného sedliaka. Majstrová tiež pristala vďačne zveriť sa hosťovi z ďalekého kraja, ktorý si u nich tak chutne zajedol a cíti sa tu ako doma.

Nuž bolo tak, že chlpáň mal vyhňu tu vo dvore, ale nie svoju, len v árende. Vtedy stavali nový kostol v Počernej Lehote. Ľudia mu o ňom rozprávali na púti sv. Jána Nepomuka. Keď ho už dostavovali, vybral sa do Počernej Lehoty. Už vtedy pracoval s dvoma učňami. Ponúkol sa na zámočnícku robotu. Farár bol známy vlastenec a barón Dubnický, patrón, tiež bol dobrý Čech. Znali ho ako dobrého vlastenca, dali mu na skúšku len robotu okolo dverí. Chytil sa do roboty v meste tak, že ju dohotovil prvej, ako mu nakladala zmluva. Boli s ním spokojní, dali mu i ostatné práce. Tak šiel do Počernej Lehoty i s učňami a riadom. Začal robiť v starej barónovej vyhni. Vyhňa bola ďaleko, obíjať obloky mohol kdekoľvek, tak si vybral jedno humno hneď pri kostole. Humno bohatého gazdu Tomáša Hrona.

„Tak sme sa spoznali,“ priznala sa driečna majstrová. Oči sa je leskli pri spomienke, ako sa začala ich známosť.

„Nie tak ľahko,“ opravil ju majster. „Dievka bohatého Tomáša Hrona bola trochu horenos. Mala známosť s Jožkom richtárovým.“

„Nie známosť!“ zahriakla ho. „Jožko bol pyšný, nepáčil sa jej.“

„Ako nebude pyšný!“ vysmieva sa majster. „Syn najbohatšieho sedliaka.“ Proti Ruženke nemal nič; bola dievčina, takto, hm, že chudák majsterko, keď ju zazrel prvý raz, miesto na klinec, buchol mlatčekom na veľký palec. A hneď sa buchol do nej. Zabíjal práve lajsničky, čo prídu na rohy. Buchol sa veľmi, lebo v tie dni ani nevedel, čo robí. Robota sa obracala hore nohami, i lajsničky popremieňal; čo mala ísť dohora, dal nadol. Pánty na obloky pribíjal naopak, čo malo ísť dnuka, pribil na vonkajšiu stranu. Dosť sa navyťahoval klincov a zabíjal ich znova. Vyťahané bolo zasa vykovať. „Len na klincoch som škodoval toľko, že som robil týždeň zadarmo. Zle sa mi vodilo, zle; myslel som, že príde zutekať. Len si povážiť: na vlastné uši som počul jeden večer, keď povedala Hane susedovej pri plote, že nikdy nevidela takú ohavu ako hlavný majster Chvojan. ,Taký je mrzký, že odkedy som ho videla prvý raz, vždy mi je pred očami. Už sa mi i snívalo s ním!‘“

Majstrová potvrdila, že bol mrzký, pochlpený. Brada okolo tváre išla tiež na červenavo. A v Počernej Lehote vravia: varuj sa červenej brady ako ohňa, chlap s červenou bradou je mrcha.

„Či by ste pomysleli, že bolo moje najväčšie šťastie, že som bol mrzký?“ Začal zasa rozprávať majster. „Do tých čias pozerala do humna cez špáry, kým sa jej nezapáčil môj mrzký parsún. Začali sme sa i zhovárať, nik nič nevedel; ja do nej takto, a takto až v jednu sobotu dostal ja od nej perečko. Bol rozmarínček, mám ho dodnes v knihe. Ja jej zasa kúpil srdce so zrkadlom.“ Pozrel usmievavo na ženu, chytil ju za ruku. „Láska bola ako poleno: nik nič nevedel. Keď som sa ustanovil na pytačku, bohatý gazda div z nôh nespadol. Vyprášil ma z domu i s pytačom, poctivého remesla ševcovského majstrom.“

„Ale sa udobril potom?“

„Veru neviem,“ pokrúca hlavou majster.

„Ani počuť o nás!“ žaluje sa žena. Lukáš Blahosej krúti hlavou. Hej, taká je pýcha. Stane si práve, kde jej najmenej treba. Nebol by ju nikdy dal za domkára, keby ho nebol videl obíjať vežu meďou, a najmä ako jej zasadil ťažký železný kríž na vrcholec. „Ej, chlap je,“ uznal vtedy. ,Chlap na mieste, hoci nepodarený. Nech len ide zaňho, veď sa nahľadí. Príde hladná sem i s pätorou, a otec chovaj. Ale kúpim škvarku, nech majú na čom robiť, keď utečú z mesta.‘ „Tak sa lúčil s nami, keď sme išli z Počernej Lehoty, lebo kostol bol dostavaný. Na veži mal kríž a naokolo pekné železné šranky s pozláteným koncom. ,Pekne si ho ohradil i dal mu kríž na vrcholec, ale prídeš hladný a ja ti dám na čom robiť.‘ Tak nás čaká dodnes; čaká, kedy prídeme…“

„Ale v tom sa klamal!“ zasmial sa Lukáš Blahosej. „Len by videl, ako nažívate, čo máte, inak by myslel.“

„Neviete, aký je otec,“ žaluje sa majstrová. „I bol, i videl. Povedal, že sme v biede: nikdy nič nebudeme mať, ani nebudeme spokojní.“

Krútil hlavou. Nepratalo sa mu do nej, čo mu rozprávali.

„Krutá je hlava, náš otec, Tomáš Hron,“ potvrdil majster Chvojan. Rozprával mu, ako ho vypoďkali horko-ťažko prísť ich navštíviť. Zalanským prišiel predsa o sv. Jáne. Urobili veľkú robotu v dome a dielni. Dali poupratovať, vybielili dom zvonku a dnuka. Bolo moc pilnej roboty, ale dielňu neotvorili, kým bol u nich. Prišiel deň pred sv. Jánom o poludní. Doniesol im na príchovok marcové prasa i kozičku. Keď nemajú kravy, nech vraj majú aspoň kozu. Bude mlieka čo-to, keď sa okotí.

„A kde vám je chliev?“ spýtal sa, keď vošiel do dvora.

„Veru ho nemáme.“

„Kde lievate pomyje a kapustný list, čo naberiete po hradách?“

„Nuž pomyje vylievame, kapustný list nemáme. Nemáme ani hrady.“

„A sliepky, a husi?“

„Ani husi. Že by vraj gágali.“

„Taj!“ sotil čiapku do tyla. „A kde vezmete periny, keď príde vydávať dievku?“

„Kúpime perie u židov.“

„A omastu kde beriete?“

„Kúpime u mäsiara.“

„Preboha! A mlieko?“

„Nosia nám z majera každé ráno. Veľmi je dobré.“

Nuž ani mlieka v dome! Chcel ísť do sypárne. Vytreštil oči, že ju nemajú. Kupujú hotovú múku do kuchyne, chlieb hotový od pekára. Za stolom hundral; mäso nerád, polievka mu razila lojom. Chleba nechcel vziať do úst, chlapi u pekára idú vraj nohami do cesta, miesto päsťou. Koláče, čo doma napiekli, smrdeli stuchlinou, múka vraj bude od lanska. Na sv. Jána sedel s nimi za stolom, ale jedol iba, čo si doniesol z domu na merindu.

„Deti moje,“ držal im kázeň, keď videl dievku plakať od žiaľu, že ju vlastný otec zohrdil. „Vidím ja veľkú chudobu u vás. Nemáte nič, neprídete nikdy k ničomu.“ Vyrátal im, že sa chytajú trhanských obyčají. Kupovať každú najmenšiu vec: čo na nôž, to za groš. Dokedy vystačia kupovať a kupovať, nepridať ani srsti z gazdovstva?

„My si zarobíme. Z roboty dostaneme viac, ako čo vychodí na živobytie,“ chválili sa mu.

„Ach, deti moje, dokedy tak pôjde?“ Zalamoval rukami. Veď im príde umrieť od hladu, akonáhle popravia všetky pluhy a motyky. Na jeho sypárni trvá jeden plech už dobrých sto rokov a potrvá ešte. Podkova sa derie, a koľkože ich zoderie jeden kôň do roka? Ako žiť z roboty, keď jej je dnes ako-tak a zajtra jej bude málo alebo nič? „Deti moje, pobehaji, tuláci ste na svete: nemáte kúska zeme, a iba zem chová. Nemáte kde zapustiť korene…“ Dnes majú, čo majú: ale zajtra už nebudú vedieť, čo vložiť do úst. Ako by bolo lepšie v Počernej Lehote robiť na škvarke! Či odhryznú z domu alebo hádam nákovy?

Keď odchodil do Počernej Lehoty, bol veľmi smutný, že ich musí zanechať v tomto pekle. „Deti moje, načo sa dať hodiť takto na hŕbu. Veď sa zadusíte, ak nemá brať miesto jeden druhému.“ Už im ani zem vraj nestačí, musia domy ťahať dohora, chodiť po rebríku do domu ani sliepky do kurína. A medzi akým svetom bývajú! Môžeš chodiť po meste od rána do večera, nestretneš duše, aby sa učlovečila povedať ,dobrý deň pánboh daj‘ alebo ,vitaj u nás‘.

„Keď vás neznajú, nuž sa vám neprihovoria,“ vysvetľovali sme mu.

„Ach, deti moje: kto je človek, ostane človek, i kde ho neznajú. U nás sa tam zídeme na jarmoku, alebo na púti, a pekne sa pozhovárame i počastujeme sa. Keď jeme v poli a prejde pocestný pri nás, nech sa nám len prihovorí ,Pánboh s vami!‘ už mu ďakujeme a ponúkneme mu: ,Poďte s nami!‘ Hoc i nesadne s nami jesť, lebo vie, že by sme ho nestačili nakŕmiť, predsa mu padne dobre počuť slovo ako od ľudí. Ako človek nám zaďakuje a zavinšuje ešte ,nech vám dá pánboh na dobrý úžitok‘. Kto sa vám prihovorí, deti moje? Ale sa kto ozrie o vás? A čo vám bude z detí, keď odrastú, kde ich nik nezná, nikto nepokarhá a nik nepochváli? Príďte vy do Počernej Lehoty; tam vás bude čakať škvarka. Mňa tu viac neuvidíte.“ A keď mu vyvrávali, že nemôžu ísť do Počernej Lehoty, lebo tu je ich celá živnosť, on im: „A čo vám je zo živnosti medzi mrcha svetom? Zabudnete, i ako sa treba prihovoriť poriadnemu človeku, lebo ste medzi takými, čo sa hryzú medzi sebou, alebo aspoň vrčia jeden na druhého. Naostatok sa spustíte i boha. Koľko vsiakne do vás mestského ducha, toľko vypáchne z vás ľudského citu. Pamätajte moje slová: bežte vy, kým je stihu, z tejto veľkej chudoby. Nemajú čo jesť, tak vám zjedia od hladu všetku dobrotu, čo máte v sebe.“

Lukáš Blahosej sa pozastavil: čo znamenajú ponosy Tomáša Hrona z Počernej Lehoty? V podstate to, čo i jeho zaráža; mesto sa zrodilo, dalo sa vyzliecť z najväčšej ozdoby, ducha Kralickej. Čo osožia paláce, peniaze a bohatstvá, keď duša spustne, ochudobnie o najkrajšie ľudské city? Večné pravdy sa pohodia do blata, miesto nich sa držia vysoko osobné záujmy. Či potom div, že ľudia sa už neznajú, hoc žijú na hŕbe, týkajú lakťom jeden druhého, alebo sa i zhovárajú. Otupeli, prišli o cit, že sú ľudia a bratia, a čo je najhoršie, bláhajú si, že je tak v poriadku a inak nemôže ani byť medzi nimi. Božie náuky tu sa už nechytajú, pôda skôrnatela, semä nemá kde pustiť korienky. Prostý človek z dediny to vycítil zaraz. V jeho duši ak nieto živej pravdy, je ešte smäd za ňou, že sa aspoň obzerá, túži za ňou. Akoby sa tu zišli rozsievači ľudskejších citov! Ak nie v meste, po dedinách iste by našli pripravenú pôdu, aby vzišla bohumilá siatina. Kde sú tí rozsievači? Ktorí budia vlastenectvo a vyznávajú ho, kladú doňho dosť i soli života, ktorá z vlastenca tvorí človeka? Vystačia na to len známosti?

Zadíval sa na svojich hostiteľov. Tí predsa sú v meste roky, a nedali si otupiť lepšie city. „Vy ste nie chudobní,“ riekol im. „Vy ste veľkí boháči. Pohostili ste ma kráľovsky.“ Majstrová sa zapýrila. Kráľovsky veru! Zamrvianka a droby s kašou! Pekná hostina. „Ozaj kráľovsky!“ potvrdil. „Dali ste mi, čo ste mali najlepšie.“

To áno, prečo by tajili? Bolo pri hostení dosť bratskej lásky. Načo zvať hosťa, keď sa nám nemôže otvoriť i srdce? Veď z neho vychodia chutnejšie pôžitky ako z plnej, bohatej komory. Čo je z hostiny, ako ju vytresol onehdy bohatý mešťan vo vinici? Surovosť tvrdého srdca otrávila pečienky a do šľachetného moku naliala horkého blenu. Nuž hej, keď majú hosťa, dajú mu, čo najlepšie na bydle.

„Mávate hostí často?“ spytuje sa ich. „Videl som na tom konci veľký kus prázdneho stola.“

Nuž, áno, dali urobiť väčší stôl, ako ich je v dome. Gazdiná rada ide na trh: keď natrafí na ľudí z Lehoty alebo z inej dediny, vedie ich do domu a uhostí; tak i domáci sa potešia, keď majú pri stole ľudí z dedín, odkiaľ i oni pochodia.

Lukášovi Blahosejovi sa zasmialo oko. Viera v ľudí, pridusená ťažkým vzduchom v meste, dýchala voľne, harcovala po kvetnatých lúkach. „Nechoďte vy z mesta: ostaňte! Otec nech tam hovorí, čo chce. Nie ste vy bedári. Vy ste najväčší boháči v meste: rovných vám som ich nenašiel.“ Majster Chvojan sa zhniezdil. Aký boháč? Majú, čo im treba, viac nepýtajú. „Veď ste preto boháči, lebo nič nepýtate. Ale i pre inú vec. Dávate iným, čo nemajú.“ Majster pozeral naňho, čo také to bude, i oči ako ľanový kvet pozerali naňho v rozpakoch. Necíti predsa, že by rozhadzovala, čo muž zhonobil. „Nuž rozdávate ľudské šľachetné city, ktoré ste si tam doniesli. Váš dom je ako skladisko: kto vojde doň, odnáša si ich. Váš dom je v pustom, chudobnom meste zdroj, z ktorého vyviera ani žriedlo mocná viera v dobro. Neviete sami, ale je tak: na tomto stole vládnu náuky božieho slova; vy ich hlásate, ani netušiac, že ste kazatelia veľkých zásad, na ktorých spočíva blaho ľudí. Preto sa tak dobre cítia tu, ktorí prekročia tento prah. A preto nesmiete ísť z mesta. Tu je váš dom, tu je vaše poslanie, dávať chudobnému mestu z vášho bohatstva, dávať neprestajne…“

Možno nerozumeli až do koreňa, čo im vraví, ale cítili, že hovorí z čistého srdca. Horúce slová ich rozohrievali a vtedy im bolo, že sú ozaj šťastní. Nič im už nechýba. V tej posvätnej tichosti, kde im šepkali nad hlavou tajomné tušenia o preporodení mesta, vštepovaní šľachetnosti neciteľným, tvrdým srdciam, ozvali sa fňuky zo susednej izby, akési šušťanie. Majstrová skočila z lavice a odbehla do susednej izby. O chvíľu sa zjavila usmievavá; mala na rukách kučeravé dieťa, jeho očká ani ľanový kvet žmurkali pri svetle. Aké pekné dieťa! Ani čo by bolo materi z oka vypadlo. Lukáš Blahosej bral do seba pachtivo nádherný obraz matere s dieťaťom, akého nenamaľuje ľudská ruka. Pod jeho pozorom sa zapálila žena a nadstrčila dieťa.

„Náš Myslíček,“ predstavila mu ho.

„Přemysl Chvojan — daj rúčku!“ zvolal mäkkým, prosebným hlasom. Mať sa nachýlila k nemu s dieťaťom. On vzal obozretne teplú rúčku a priložil ju zbožne k ústam. Keď zdvihol hlavu, mať mu videla slzy v očiach. „Zdrav buď, Přemysl, a buď ako tvoji rodičia!“

Zbadali, že ho zaliala znezrady akási vlna citu; pozerali jeden na druhého v akýchsi sviatočných rozpakoch, čo sa mu stalo zrazu, bratovi spod Tatier? Netušili, že sa ho dotkla vidina druha, ktorý vyriekol slová: „Vstúpili sme sa do služby ducha, a preto musíme kráčať cestou života tŕnistou.“ Či na tej ceste sníme sa s ním zjav štíhlej čiernookej, šľachetnej, takto s dieťaťom na rukách: krv z krvi jeho a kosť z jeho kosti? Kadiaľ povedie ťažká tŕnistá cesta? Bude mať takéto zastávky?

Marienočka musela dopočuť z kuchyne veselé výkriky Myslíka. Nanosil sa bol otcovi do hrivy a nedal sa už odviesť od nej. Prišiel i Jaroško zvonku. Začal sa štabarc okolo otca, deti skákali, smiali sa nad otcovým zápasom s Myslíkom. Dieťa zviedli šanty a vábenie Jaroška a Marienky, z rúk matere žiadalo sa k nim. Tak sa deti oddelili od rodičov, zabávali sa v kúte medzi sebou. Starší pozerali na ne závistlivo, na ich radosť a bezstarostnosť. Lukáš Blahosej pozerá na budúce dorastajúce mesto: v ňom bude už viesť slovo i zámočnícky majster Jaroš i švárna Marienočka a Myslík.

,Či ich nebude viac?‘ pýta sa sám seba. Od veselej skupiny detí pozerá s otázkou, prosbou v oku na mocného, pracovitého otca a na krásnu, zdravú mater. ,Či ostanú pri trojlístku? Dom je veľký, dielňa rozsiahla, a mesto chudobné…‘

I rodičia sa zahľadeli na deti. Myslík je už dosť ďaleko v treťom roku, stojí na svojich nohách: dnes-zajtra ho oblečú do chlapských šiat. Možno i im nadišla myšlienka, že treba doplňovať rady. Malá hŕbka pýta viac… Obor-miesiželezo pozrel na vábnu ženu s otázkou; oko mu zahorelo túžbou a láskou. Ona sa znepokojila, vyhýbala jeho pozyvom…

Hosť sa zberal pomaly. „Keď prídem druhý raz do mesta,“ oznamoval im, „prvá cesta mi bude do vás pozrieť, či bude prázdneho miesta za stolom.“

„Naozaj?“ zaradovala sa žena. Jej prívetivé oko zasvietilo od kochania. „Hádam nie naozaj; ale len tak hovoríte, stratiť dobré slovo.“

„Naozaj, veľmi naozaj,“ uisťoval, stojac už pred nimi. „Prvá moja návšteva bude vám. Ale najprv vám dovediem i mojich bratov. Budú sedieť za vaším bohatým stolom.“ Keď už bol vo dverách, obrátil sa ešte raz. „Musia sedieť za stolom tých, ktorí nám stavajú nové mesto v tomto slávnom, starom. Priberajú materiál na trhoch, jarmokoch a dielňach, ale ho dávajú i zo svojej krvi a kostí. Len by bol hojný a pevný…“

Pozrel im významne do očí. Pekná žena sa zmiatla, že tu zasa pripomienka na pozyv. Udrela jej horúčava do tváre a vyhýbala pozorom. Ale keď už vyšiel z domu do tichej Nežitovej ulice a jeho postava sa zmiešala s večerným šerom, obrátila oddané oko k mužovi, ktorý ju držal za ruku. V ňom čítal, že porozumela pozyvu…



[142] zverák.

[143] vyššia trieda na gymnáziu

[144] parafráza na Pilátove slová z Nového zákona, ktoré povedal na výčitky pre nápis na Kristovom kríži.




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.