ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Priveľa presolených sĺz, no prv
než sa vrátim zašveholiť
zrnom, padajúcou hviezdou
príchod vyzvoniť.

To ty si skrútla prsteňom, zem
sa zaknísala,
klasy sa vzdali slnovratu, pospiatky
kráča zapelený vietor,
svetlá zabúda.

Teda ty, áno, rovina, a za prúdenia vtákov
na zákrute červánkov
navraciaš sa k lune, rovina
navôkol
a zazvonená zbožím! Ale tam v hĺbke azúru,
nad kančím bahniskom, anjelským plemenidlom
pre motýlie krídla, rozkročmo
rozchýlený vták!

Zem šliapeš, sestra. A v ovčích črievok brní
basová noc, belostný žrebec
s lilavým chocholom bleskov na hlave
preplával za oknom a len slák
zdĺhavo ti v prstoch preteká.

Vztýčiť sa uprostred roviny, stáť
silne, podoprieť nebesá!
(Veď si len zrniečko,
veď ty máš z ohňa strach!)

A už gong ohňa
odbíja stádo za stádom,
zuní to v srsti pri behu krížom
a belosi
a belosi
kosťami slnkom bielenými
tlčú do farebných koží, oheň
sa ozýva, zem
tvrdne
a scvrkáva sa v okrujúcom prachu
jak nasolený býčí sval.
(A vánok
na kôpku svetlá zmetá.)

Raz na konci leta vtáky
hneď po zútlení striebra
peši
prejdú popri nás na červených nohách,
až to zabolí.
(Muž sa dotkol zeme zýtylím,
pokryl sa azúrom a vetrom,
no hýbe sa to v ňom.)

Mier tebe, sestra, cícerkom slnka
sobotňajším hosťom, prihni si
obťažkanú vetvu
a rozviaž si nôšku kostí,

nech vietor píska, načúvaj
šumu miazg,
plody sa večne hýbu.
(A mesiac do červena
podobá sa načatému chlebu.)

Vietor ti copy žmolí, z klasov
zrno sa zemi navracia, duje to do hviezd
jak do sršnieho hniezda
a uprostred
zadutnalo srdce znásobné kŕčom.

(V tom bordó hrmení,
ó, sestra, hromadí sa zem pri stretnutí
s plameňom
a zamyká sa
do džbánka z činelovej hliny.)

Vyklenúť bránu, stáť
silne, podoprieť nebesá!

To sa ja, sestra, k tebe navraciam,
čosi sa z výšok trhá
a vo mne strmhlav fičí meteor.

(Ako len cítiť váhy vo vzduchu,
ó, vietor, ktorý prachu stopy odníma,
ó, vietor! Koľko len dutia vo hviezdach, koľko spieže
trhá sa vo večnosti, v paľbe
slnečných fanfár!)

Stromy sa dĺžia na západnom nebi,
v tieňoch sa hrdlá ozývajú
(v hrdlách krv).