Zošpúlila ústa, utrúsila
štipku soli spomedzi troch prstov: Umy sa
v chladnej vode,
je skvelá na takéto „bó“!
Do bahna v šľapajach dokorán
(v tej čiernej zamatovej schránke
nahmatal nohou kľúč)
kládol nohy, ako to býva pri návrate,
špičku k päte a obrátene.
Bola to horúčka, čas rozpínajúcej sa ortuti
(prehriati slnkom, špongiu
v octe a žlči máčanú
núkali večerným vtákom, svišťali
na trstinách),
bola to číriaca sa túžba po vetre.
Cítila sa zamknuto,
pri úzko v koži, kýchla do púdru: Vychádzať
všetky tie ritnaté fľandry,
Spomínal a vietor bol znova plný višní
(vložil si prsty, neveriaci,
do voňavých perí),
zošpúlil ústa, ako to býva pri návrate,
nôtil si ju, nahú, od začiatku a obrátene.
Ó, toľké srdce v hrudi a blesky
(a v studni plieskanie
rán holubice, ktoré zrastali, veď tohto tvaru
v síňave krídel nadobudla večerná voda)!
A bahnom prehrmel pohrebný voz.
Zabublal v nej pot, vrela
už voda na platni: To ty,
to ty si povýšil môj hodváb na zástavu,
ty, skvelý sukin syn!
Na hrote srdca krídelne mu zatikala papierová holubička
(hrdlo je v hrdličke, vo víne je vina,
začpel rozmarín),
tichučko vŕzgali šľachy, ako to býva pri návrate,
boleli zuby z bozku a obrátene.
A ktosi pískal veľmi ostrú pieseň
(vietor už náporil, z túb
vytláčala krémy,
klíčili vtáci z bielych nôh),
červenú pieseň pískal na štrbinke rany.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
