ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyštvali z vetvy vtáka.
A teplé miesto spopod jeho nôh
priviazali na povraz,
zaťažili,
akoby ho chceli stiahnuť
pre blaho zeme
nižšie, nižšie.

Bodáky za ním, kráčal v predostní,
vystúpil na stoličku
a tak sa stalo: Muž vstúpil do sochy,
lebo už dávno predtým
niekoľko piadí nad povrchom zeme
oboma nohami
dokončil posunok.

Tvary sa nahli,
podopreté šikmým vetrom.

Krátkymi zášklbmi hlavy
na tácni luny,
roztočenej na ukazováčiku
kohosi označujúcom v nebi,
odbíjal
sršné úsmevy
pre Salome.

Fŕkali sliny
na vydotýkané striebro
a už postojačky,
nedočkaví,
kládli mu mince na viečka.

Bola to bázeň do jeho vlasov,
besniacich mlčky na výšky,
z vysokostí
dub trnul do šírky
a pod ním žili ľudia.

O poznanie hlbšie.
S členkami vo vápennej jame.

Kam, človeče, tak naľahko,
kam si sa vychopil len tak bez hábikov
na tom ťažnom dvore
s nožičkami z dreva?

Ozval sa
a dal sa cítiť jej bozk
znova
a celý.

Dôkaz na krku.

Povraz,
ten z pokolenia osvienčimských vlasov,
usúkaný z vysokánskych tónov
odkiaľsi, to áno.

Ale kam?

Olovnica,
ktorá padá
cez pahrebiská
a hviezdne hlbočiny
kolmo

na boha.

Ktosi, ale skrytý, oboma očami
odrazu
pozrel na hviezdu.

A hľadel tuho.
Tak tvrdol uzol na slučke.

Práve tak on,
pod dubom kolmý,
akoby chcel kvetmi prekvapiť,
za chrbtom zamlčal
svoje dve ruky,
k modlitbe, bože, posestrené
štrankom.

Ó, synu, Absolón, synu môj,
synu!

Zreteľne
šklbla sa zem.

V tej chvíli luna, ó, luna
komusi uhla
do strany.
Jeho tieň
sotva o zatúženie podskočil,
keď strieľne žeravým dažďom
pokropili zem
pod jeho šľapami,
nenávratnými v pohybe
k našej stydnúcej hviezde.

Ó, áno, spievali mu, zasa
o schodík bližšie k nebu.

Zbesneli, pútnik, pod tebou
drevené nôžky
žeravým prachom podsypané.

Zem spríťažlivela
po jeho členkoch
do zemského zotlievania.

Spustil sa vták,
do tvaru kríža znehybnel.

Nevzlietneš, človeče.

Cez koreň jazyka
už necítil proti zemi
ťah vtáčieho peria
nahor.

Brate, nedostúpiš.

Sú šľapy
v stuhnutom posunku
pre nanebevstúpenie.

Sú päťprsté vlysy do prachu.
Sú teda šľapy.
A preto ťažké nadol.
Ale z vetvy
po štranku nezostúpi
teplo vtáčích nôh.

Šľapy obesenca,
nie, nedostúpia do krvi.

Kým sa vták, a milujúci,
živým srdcom nepoloží
do strelného prachu,
nebude, brate, teplého miesta
na zemi.