ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stratený domov

Po celé dni otázky kladiem vtákom, a ony, strážne,
za letu v samičej túžbe vajíčka znášajú k zemi.

Je koniec klíčeniu, strom v urne popola.

Domov je vajíčko pod bosou nohou, z detskej dlane
kriedovou cestičkou k posteli zatúlané,
domov, ó, prskanie okrov, crčiace črievko nad rakvou,
stred bolesti a včela, červenovlasý plameň v černi stratený.

Dnes k mojej trýzni karmínu zostáva len dymiť
a na dne dlane prameň vlasov, červeň nad smolou.

Viem, iba klíčenie,
kto mi však pomôže, otče, čakať,
zdĺhavo čakať v tikajúcom spánku, kým vietor, áno, zasvitá
a vôňou jahôd šľahne do vlasov?


List mŕtvej

Po celé noci otázky kladiem vtákom, a ony, strážne,
snehy sa už blížia, klušú!

Náhlivo, náhlivo! Tvoj prach už za dverami pominul,
ja ešte trvám!

Zúrivo ktosi skrútol smutnou ebenovou miskou,
vyšiel som do noci: Kam sa to náhlime?
Smrť, áno, úbežník, sestra.
Ten uzlík perspektív, plameň, belaso trasľavý bod,
kde posledný úder srdca odmyká noc na zvon zamknutú
a v tvrdom ríte úsvit kostlivie v dlhokánskom bielom plátne.

Náhlivo, náhlivo sa zosúvame na popol,
každý sám do cieľa, na vlastných šľahách.
Kto mi však pomôže, sestra, načúvať,
zdĺhavo načúvať soľnému echu vydesených plachiet?


Objatie v prachu

Po celé noci otázky kladiem vtákom, a ony, strážne,
oči mi praskli plačom.

Tak smrť otvárala schránky s líčidlami a ktosi šmátral
a siahal po smaragde.

Čuj, otče, jód sa mi ostro smeje do očí, to pre ňu
po celé noci brutálna slama zvonov,
po celé noci bdenie zdĺhavo prešliapané osami.
Tak márne do dreva vyhŕknuť toľkú soľ!

Hľadal som domov vzdorujúci ohňu, do brány bahna vchádzam,
je koniec klíčeniu, strom v urne popola.

Vráťte mi na chvíľu mosadzný kľúčik svetla,
je kdesi v noci skrytý,
veď kto mi pomôže, mŕtvi, dúfať,
zdĺhavo dúfať, keď sa na púpave zráža tma, odpoveď, v túžbe po zrodení sadze,
keď ktosi do noci nahlas šedivie a berie hlavu do neznelých rúk?