ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zhrešila v bití vtáčích očí, no krv už pod organmi matnie,
hriešnica s karmínovým svitom, ležmo, hľa, stúpa na oltár.
Tú oheň viazal v ľudskej koži, pulz vôní tetoval jej tvár.
Chrámová opona v nás praská. Ó, hlasy, sladké, nenávratné,
na baštách, ó, vy strážne kvety! Raz do nás, štiepnych, plameň zatne
a zvodorovnie kalich krvi. Tvár skrytá pod hodvábnu trosku.
Hľa, svieti z piatku pyšným telom. Odtlačku žijú oči v plátne.
(Ó, získať v strede imaníčka červenú pečať tvojho bozku!)

Surmitná červeň plná perí rozbreskné indigo už mrská,
vták prekročil tak šľahúň krvi, pod jazyk vystúpila žlč
a s ohňom na opačnom konci zapískal nenájdený kľúč.
Ale noc aj tak bola na spln a na hostiu spätá blúzka,
v nej záblesk, rútiaca sa reťaz. Ó, ruka, ktorá oči lúska
v krstiteľnici slanej vody! Do hrdla sa už oheň borí
a vodné zvony vyzváňajú, noc bola pre nás príliš úzka.
(Prestriem ti pergameny ohňa pre fialový nárek z tóry.)

V burlesknom ornátiku ohňa už odkrivkal z nej zvon a čupky,
na tenulinkých plieškoch medu vo svetle rozkvitnutých líp
všetky jej vône odklinkával, krvi sa tŕňom vyznal šíp,
z kalicha hĺbeného v zlate prepukli oči, oči z hĺbky!
Pretli sa kruhy svätých nádob. Kohúty zvrieskli cez nátrubky
v citrónoch archanjelskú mosadz. Škrípala jej hviezda v každom zhybe,
zornička tepala jej z tváre v zásvitoch z uzulinkej trúbky.
(Striebro sa drepky v tebe schúli, mechúrik svetla praskne v rybe.)

Rozšapkala už všetky tafty, už kráča cez dymiace knôty,
vracia sa, čierna, tancuje si po hrotoch obojsečných tráv
tam, k ohním hniezdam, plným tŕnia. V nechtoch jej zdúpnel zákmit štiav
v červených polmesiačkoch ohňa. Spln cvengol si ju do temnoty
nad monštanciu tretej hviezdy pre jej dve nohy. Číre hroty
pod srdcom pretli sa jej v ruži. Pukajú všetky oči zrazu
v tabernákule sklenej noci s dvierkami zory do soboty.
(Brúsená v sinom, klesá nad zem lampička kryštálneho mrazu.)

V premiere úsvitu a krvi, keď som sa preboril až k znaku,
do plemenidla vlčích makov, do uzla šarlátových šnúr,
sklo strmhlav zarinčalo do nej. Skrehol plač violy d’amour
v bahenných ohňoch cez jesienky. No v samom ustrnutí z ľaku
v extáze rujných tráv a britiev drievkom som vohnal do tabaku
korenný bľakot v stáde ohňov. A puk v nej praskol a hneď nato
strnuli, sotva blikli zo dna, dve oči z kvitnúceho maku.
(Tlej, mŕtva z lásky, pod rukami, s vôňami celkom naležato!)