ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na svojej púti rozkročmo
vždy s jednou nohou v hrobe
nad kriedovým kruhom prebúdzam sa s rybou
zlým prúdom vyvrhnutou na breh, sledujem
vyvážený oddych rýb, zelený blikot
fliaš, ozvučených plutvou, tep svetiel
za oknami. Tam uťahaná žobrač za sykotu krvi
hĺbi si studňu pre svoj múdry spánok
a usína, hlboko, až do uzlenia svalov.

Zabite husle, ktoré kvília! To už z domova
cítim zúrivý tlkot plátna do tváre,
do dlhokánskeho úsvitu som vyhŕkol
nádherné zrno soli; veď som tak náhle
hneď na lačné srdce
nohy na zem položil!

Raz v zasľúbenej zemi
pretnú sa kruhy posvätných nádob
a v tomto cengnutí
kratulinko zasvieti tvoja tvár, matka,
a v kalichu do skla hĺbenom
jazykom nahmatám to zlaté ohnivo
rozlomené na dve polovice.

Ja dodnes hľadám domov vzdorujúci ohňu,
v červenom vzduchu vyzváňa mi
hlina prešľahnutá svetlom. Tam sa ktosi chystá do práce,
do ručníčka si viaže kus chleba k úsmevu,
načúva mojim krokom v zachrípnutom štrku.
To chrastia struny nad kožou
a mesiac ešte stále bije a v túžbe
mosadzné kyvadlo so srdcom kráča rýchlejšie.

V záplave čerstvej medi pod klenbeným vyzváňaním
slúžtička matička
čupky si kdesi mlčí
do dlaní, prebúdza oheň, láme si kĺbiky
naplnené svetlom, padlého anjela v čiernom
z prepoteného sna
pritláča na sklo obloka, na syna spomína,
košieľku mu perie, do úsvitu
vytriasa jantárový pot.

V zasľúbenej zemi nebude príšeria,
keď fialové ryby za dupotu vlakov opúšťajú deň,
nebude lievikov svetla, plných prachu a tvárí
za záclonou, nebude očí,
do ktorých mraky striebro cedia, nebude soli
a v zornom poli bzučiacej roviny pod lunou,
teda na príbubní, keď žeravie a je prázdna.

Kostenou spodinou lebky šľahá ostrá bolesť,
to práce cieva
srdce prebodáva a na chrbte ruky
vzdúvavou červeňou do svitania svieti tenká žilka:
Raz sa mi, bože, vráti
pod severným svetlom a vietor bude…

…A načiera až zo dna, rukou
vkladá si do úst horkú pilulku a zakláňa sa
ako hus pri kúpaní.

A ajhľa,
uprostred leta nad kriedovým kruhom
pod ťažkým nebom z cínu pláva holubica,
nôžky má na kosť podrezané,
pláva holubica. A kdesi hore
bohu rovno do tváre
nad hlavou jej plieska slovenské nebo
z plátenka tenkého a voňavého,
pod slnkom vypratého.

Pláva holubica…