ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Urny a lampy

To z býčích hlbín bubnia žlté pergameny,
plemenné lampy pracujú bez oddychu.

Ó, aké basové ohne si to zahrávajú s farebnými vírmi
v lastúrach odvážnych lámp?
Až príliš to duje z plameňov, z krídel v nás:

Nahusto tiene utkať zo šarlátu a práchnivinu svetla
nasypať do skla, do lepkavých blizien!
A šmátrať, z jadra vyhmatať rozpínajúcu sa pružinu tikania,
lebo už sa blíži smrť, tieň červeného netopiera,
ktorý vieme zamlčať v jeho pravej farbe až na dne v sebe!

Každý z nás musí šľahnúť ako orgován
a tak sa podčiarknuť šarlátovou siluetou tieňa.
Krv, áno, delí naše šľapy od povrchu zeme.


Okamih dňa

To z býčích hlbín bubnia žlté pergameny,
plemenné lampy pracujú bez oddychu.
Dokorán sú jedy odtrhnutých ruží,
to vriace bahno tryská z puklín zeme, za sykotu krvi
jamku si večne všetko tvorstvo hľadá,
až príde smrť a rozprestrie šarlát nad azúrom šliach.

No pokým tieň červeného netopiera
blanitými krídlami točivo sa vecí dotýka,
milovať zem, byť múdrym kameňom padajúcim k zemi,
pretože aj oplodnená vetva v predtuche strieborného popola
mŕtvych rýb!

Nad jamkou šarlát napínať až do prasknutia.

Nakoniec kdesi trocha poodhrnú hlinu.


Chvíľa netopierov

To z býčích hlbín bubnia žlté pergameny,
plemenné lampy pracujú bez oddychu.

Doznieť však nahor až z hlbín kmitania spodných vôd,
semeno vklíčiť do plameňa, šľahnúť
a cvendžiacim zlatom dotúžiť vyššie,
dvojkrídlym plameňom rozčesnúť vzduch,

trvanlivo do skla uväzniť, oplodniť knôty schúlených lámp.

Tak v urnách pohnúť zem!
Po stene potom kostenou lebkou dohrmieť až k zemi
a vyšmátrať si vlastný plamienok, vchod do tmy.

Klíčiace semená už nadvihujú šarlátové siluety tieňov,
nútia žiť,
šľapy nám pribíjajú k zemi.