A znova doma. Z hlbín zápalnej zelene
do tváre mi silne vstúpil strom,
zeleňou vzbĺkol,
vtáctvom nebeským.
Nad bitúnkom biele slnce
z býčej rohoviny
po celý deň im bilo
do kostených lebiek.
Šero, soli
v krvi hľadané.
Mama sa vracia z práce
ako za krídlenia nažiek,
do čierna.
Tak ovocie
až popoludní oťaželo na podnose,
keď v ose svetlo dohasína
a veže počuť blízko pri ušiach.
Červený prísvit nad syčiacim pieskom
a nad ním nízko
až do bubnovania napnuté
surové býčie kože.
V premiere súmraku a ohňa
všade je august,
Dnes už sa dá iba tušiť striebro
v praskline vánku.
Po každom údere
naplocho
medzi rohy
býky kolenačky
červeným chrupom k lune zatrúbia.
Mame sa v dlani zažíhajú
slniečka z rohoviny,
v chrbte ju bolí
bambusový prút.
A už sa jej sníva.
A už len zášklby vo svaloch
a narastá trenie
a vŕzganie šliach,
ubolených
po celodennej drine.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
