ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kľaká si tvárou do svetla, plného
zelenkastých ostríc, tak ako pútnik
v žízni skrvavenej soľou
nábožne pripúšťa svoje ťažké ústa
k zdĺhavému bozku
do prameňa, plavnými posunkami rúk pod očami
učí sa naspamäť spomalenému pádu
prisviežej sršky ruží
do hrobu
za zvukov hymny do peria ťažných vtákov. Otvára
skrinku prijímača, sliedi
po piesni a po dobrom slove ako po jablkách
z vosku a z červených zôr. Vtedy znehybnie
a blčí. Tak silnejú
liečivé dužiny nasaté fosforom. Rozvíja čelo
a vybaľuje zvyšočky zásvitov za plieskania
hodvábu blýskajúcich zástav z ľalií. Zrazu
prekrížia sa v ňom dva víchry, zadujú
hosana do svetelných fanfár a nevládze
si už odoprieť bozk znútra, skrížený
s plemenom tyrkysových minaretov. Kto však porozumie
mlčiacemu hrobu? Ale on
akoby sa modlil z pergamenov,
rozkladá pod svetlo zložité znaky, neznáme jazyku
drahých kameňov a očí, ale on
vo svetle horiaceho kra a elektrických plodov
číta ako z tóry uprostred vzduchu
nasýteného ortuťou. Zhovára sa
s tvárou tetovanou na červeno, uväznenou
za mriežkami v sklenom zámku
elektrónky, v bruškách prstov ozýva sa mu zrazu čuch
na chrámovom schodišti vydráždený
salmiakom a prstami z rodu vycvičených chrtov
vysliedi každý odpor
pod rozlianenými drôtmi, vládne i bohom, ich smaragdom
a zreniciam, hľadí
magickým okom, v ktorom sa zažíha zelená zloba,
pribitá na maltézsky kríž. Odvíja vlákna ohňa
z červených cievok, akoby sa ozývala meď
z milenkiných vlasov. A čiernym zrnám uhlíka
s dúhovým jadrom zvuku predpovedá
iba vryp do tvrdosti diamantu. S pozadím býka
cez plátenný oheň,
s nechtami z pískajúcich lastúr v membránach
z ultramarínu a kovu
prebúdza ich nebeský pôvod chvením, vracia im dedičstvo
hromu a západnej oblohy
s červenou pečaťou búrky uprostred. Ó, veľký brat pavúkov
a ohňa
s kovovým bohom v ornáte plameňov,
aké roztrhané pradivá chceš spojiť, keď tušíš náhrdelník
v bolesti očí svojich, keď roníš veľké perly
tekutého cínu
a navliekaš ich na šedivý vlas
z tenulinkého striebra? Nakoniec všetko vkladá
ako do trezoru, poporiadku, ako šperky
v testamente a zatvára knihu Genezis
a lúska čiernym gombíkom, v elektrickom delíriu
šľahne mu to chrbticou, do zeme
fičí ním kŕdeľ zelenkavých vtákov. Ale už nemá uší
pre ich spev, už nemá
mušlí pre ozveny mora. Z tváre mu veje biele plátno
a napĺňa ho lomozenie slnka, slnka…