Keď lačný vietor štepené šípy zháša
a z hniezda ohňov vzýva ťa úzky dym
(akože ináč?), vtákmi ti hlaholím
pár otázočiek, plač do skleného šášia,
či možno začuť vo veciach zvučať struny
bez tvojich nechtov (či v spánku čuť ich tep?),
keď ja tu ruky prikladám navoslep
postupne k tŕňom krvavým na príluní,
ako ti zvoniť, keď mrazy štiepajúce
zhúžvajú ruže, šibnú ich od prútia
a uzly snehu (v nich zvony!) priškrtia
i blčky spevu, i kŕčovité srdce?
Ale spí slovo. Jazyk sa mlčky mrví
jak ohnie mláďa, či, chráňboh, nečuješ
huhlanie vetra, prstence vôd a spiež,
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
