ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vták sadol na konár.
Rovina sa nahla. A tráva
znehybnela kratučko po výskoku
a v kŕči brnela
zozadu
prituho vrastená do štrku na skaliskách hôr.

Vyfrklo zrno,
hromadilo sa v smere sklonu
a špliechalo do jesene.

Zazvíjali sa blizny v savých rytmoch
a lílavou rozjatrenou do červena
tajne zavetrili po ruji.

Skrze včelie ústočká striedavo
bola mojou,
vedela zvrackať perie archanjelov
nad rumelkovými zážehmi,
dokázala spevom rozvibrovať cukry
hneď po zlusknutí do kryštálu
a tak sa vydať
napospas
blahoslavenstvu plachých nevädzí.

Ale zatiaľ už jeseň dospela k domovu,
širokou panvou uviazla
medzi severom a ohňom, cúvla
z vlastnej trávy do zvonov
a v unavenom kolísaní sponad kaolínu
zlatými prútmi vyžíhala zeleň.

Vrypli drápy do falošného zlata, leto
zjastrabelo.
Šľahlo to vtáčou hlavou
skrz-naskrz cez obidve oči
a ohne jastria z oboch strán.