Vták sadol na konár.
Rovina sa nahla. A tráva
znehybnela kratučko po výskoku
a v kŕči brnela
zozadu
prituho vrastená do štrku na skaliskách hôr.
Vyfrklo zrno,
hromadilo sa v smere sklonu
a špliechalo do jesene.
Zazvíjali sa blizny v savých rytmoch
a lílavou rozjatrenou do červena
tajne zavetrili po ruji.
Skrze včelie ústočká striedavo
bola mojou,
vedela zvrackať perie archanjelov
nad rumelkovými zážehmi,
dokázala spevom rozvibrovať cukry
hneď po zlusknutí do kryštálu
a tak sa vydať
napospas
blahoslavenstvu plachých nevädzí.
širokou panvou uviazla
medzi severom a ohňom, cúvla
z vlastnej trávy do zvonov
a v unavenom kolísaní sponad kaolínu
zlatými prútmi vyžíhala zeleň.
Vrypli drápy do falošného zlata, leto
zjastrabelo.
Šľahlo to vtáčou hlavou
skrz-naskrz cez obidve oči
a ohne jastria z oboch strán.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
