Bude to lilavý piatok. Skrsneš mi z krúženia očí.
Keď tri razy kohútmi zaprieš, hrebienky v červánkoch vzbĺknu
a zdúpnieš pospiatky k zemi. Až potom Severka skočí
do krvi v organoch šera, basujúc tiene i tmám.
Vtedy sa rozsvietiš z tepien. A plač ti predĺž sukňu.
Zahorlím do tvojho mäsa, ľahne si do teba chrám
a z kopúl na sedem plášťov zvony až po srdcia puknú.
Budeš mať okvetia uší. No súmrak uťaté ústa.
Zhasnutie ti lilavé drievko, na ktorom precitne plameň,
tak sa ti strmhlav až nadol do stehien jesienky spustia,
do zástav svetelné trosky. Dve večné svetlá ti z ramien
skĺznu a do blúzky vzlyknú. Zo srdca kypiaca rtuť,
tá sa ti učupí v lone s ťažkými túžbami panien.
Viac v tebe nevstane z mŕtvych, nevydáš plod jeho rebra.
V prihlasnom jastrení bielok zo seba vytneš krv muža.
Preto ťa povýšim k spevu v zásvitoch z rybieho striebra
a na retiazkach ti kvety ozvučím dvojkrídlím pier.
Zjavím ťa z tmy rovnobežne. Ohne sa do teba vhrúžia,
kohútím hrebienkom v cievach brnknem ti horiaci ker.
(Z obriezky do modlitebne zasvitá krvavá ruža.)
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
