ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príbeh s tŕňom pri pohlaví

Hroby sú tiene, ktoré pokľakli
do krvi nad spevom s hranicami zo smolného dreva.

Bola to láska, kyrie (a nože!). A teda ihneď
po precitnutí očí uprostred tvojho spevu horiaci krov
preboril sa ti do hrdla, len aby prázdno z dlane
do dlane, vyťaté ohnivým mečom! Viem, v trýzni zotlievania
zdĺhavo si brúsiť obojsečný plameň
v ozvenách úsvitu, plných
cirokového poľa. A pod ním trieštenie a kalich
nachýlenej krvi.

Sliedia ohne v jazvách popola,
krvácaš z môjho tieňa.

Tak za škrípania klenotného chrupu
doširoka otvára sa náš príbeh na hrdzavých pántoch, dodnes
belostná plachta pod ním napnutá.

Ale už dávno predtým luna, luna! Už tretia
v poradí. A pod ňu rozprestreli skrvavené ľudské mláďa.

A krv sa zoširoka valí pod organy.


V hrmení rituálnych pláten

Hroby sú tiene, ktoré pokľakli
do sršných ruží, priživených sírou.

Ba čo to vravím, pod náporom ohňa
nevie si človek hudby so sebou. A zrazu:
ó, svaly v zášklboch, ó, rytmy! A tenulinký osteň v povetrí
cez obrovský purpur!

Otče, otče, prečo si ma opustil? A po dni plač
a potom zasa búrka. Dvojsečným bleskom z ľalií
plátenka si uťať na rubáš, veď v pulzovaní
zdĺhavej líhavy na západnej oblohe
napĺňa sa nám červené remeslo! A ešte: zvon,

bozk smrti do plátna. A v hrdzi
do bielej rúšky Márie Magdalény znehybnela krv
na odtlačku tváre Človeka.

No oči sa mu hýbu.


Zážehy

Hroby sú tiene, ktoré pokľakli
do noci, plnej začadených činelov až po úsviet.

Niet vône na ozvenu spevu, blíži sa úsvit
a ruka plieska červeným bičom vánku.

Ó, áno, áno rozmašlených vôní, a kľakať za otázok
v krátkodychom pokluse, pretože nieto útočišťa,
záchrany, tej niet! Ajhľa, ohne,
tak ohne dobiehajú krv!

Dieťa!
Trhá sa mosadz nad vetrom, sú hroby,
do ktorých sa rútia ruže,
a na dne potopený hoboj, a teda pohyb
zostal v piesni,
len popol sadá na činely: MENETEKEL,
tak sa to číta očičkami vtákov.

No márny spev. Bezpohlavný anjel
vyťal ťa z ľaliovej vône, nehu
oceľovým zážehom v hrdle ti zvýskol až do tla a ustúpil do úzadia.

Mier stope v prachu, mier lampe,
keď, začadená, vydala plameň!

Len trocha prihlasno za nocí vrastá voda do trávy. To nič,
to nič, to kdesi pália smutnú býčiu krv.