Dvojramenné čisté telo

(Nad grafickým listom)
Albínovi Brunovskému

Nebolo ešte súzvuku, len ticho bolo deravé v tom čase z oboch strán,
škrupinka však praskla (mŕtva otvorila dlaň):
zmrákavé množstvo netopierov k lune vyletelo.
So zlatým krúžkom v nose zablýskal čierny býk: „Si bledá!“
Do noci vybuchla tichom prestúpená krieda.
„Vsiaknuť, ó, túžiaca, čírosť sĺz, nech bolí!“
Pod lunou po nich zostala len štipka soli.
Zaskučal vietor v mušli od holandských hôr:
„Zložte si cylinder a plášť, Majster Izidor!“
„Ó, indiánsky šíp! Ó, naďalej si okrovú krivku nôť!“
Pohlavie dymí, fičí dozrievajúci knôt
(oči, oči, oči, oči, oči, oči)!

„Mám telo, Majster Izidor (a zlatú trúbku v svojom koči)…
Slnce nás bodlo…“ Z trhliny mrakov praskla fľaša:
„Ó, Majster Izidor (vy, vy, vy, vy, vy, vy!), som vaša!…“
„Na zlatú tácňu dňa o nás žreci rozhodili písmo čriev
(ste moja smrť!).“ Pavúk stratil nôžku pri koite. A bol spev.
Ktosi zdvíha ruky nad hlavu („a sponad očí Vám letí purpurový vták“):
„Ach, tak, ach, tak, ach tak, ach tak, ach tak, ach tak!“
„Ó, piano, nabrús červeň hladu nad nami a poraň pelikána!…“
– tak spieval žalmy Majster Izidor a hneď zavčas rána
rozleteli sa krídla dverí a z Vatikánskeho chrámu
s hniezdočkom v klobúku na galeje odvážali prsníky a dámu.
Do dreva lodí túži jód. Nažka sa zmieta v kŕči tiel.
Vojaci v čiernom skryli si hlavy pod paže jak na povel:
„Kolofóniou smútku a jantárom tvoj pot vie v zorách vykríknuť!…“
Muži, ba i sám Majster Izidor, perleťou plodenia si skrvavili hruď.
„V puklinách noci boha len raz uzrieť zblízka!“
Veterné mlyny škrípu svetlo. Červený piesok, (morský koník!). „Ako sa len blýska!“
Améba sa modlí: „O piatej podávame čaj!“
Rosnička spásla zlatý vlas a plače k moru fialový háj:
„Vy, Majster Izidor, vypíjajte si ma ako mokku!…“
„Len radža si na turban smie prinúť námesačnú stranu vášho
boku!“
„Ach viac, ach viac, ach viac, ach viac, ach viac, ach viac!…“
„Šetrite rytmami…“ „Ó, nech… nech iba ostrý polmesiac!…“
„Ohnivým rezom odhaľte jej zelené brucho!…“ „Keď sme sami…“
„Toto je tá smrť, otvárajúca sa schránka s líčidlami,“
– zaváhal Majster Izidor a pod nosom si šklbkal štetku na čistenie fliaš,
„teda Edison už rozžeravil moje vlákno.“ „A dozrel plod (veď si spomínaš…).“
Do ulíc nahých blizien slávnostne sa vdymil boh:
„Jediné zrnko piesku z púšte Gobi naveky bude iskriť v oblakoch…“
Naliaty prsník vášní. Hrdzavé čepele svetla dolu vodou plávu,
to dávne údery gongu dobrodruh odišiel loviť do prístavu.
„Len púdre.“ „Masti.“ „Zeleň vlasov.“ „Lesk nechtov.“ „Krv.“ „A čosi chýba…“
„Som Majster Izidor…“ „Prasklo zrnko čiernej kávy.“ „Kdeže, to vo vás na dne klíči ryba…“
„Ó, Majster Izidor, ste sklo!“ „Nech duša prehovorí…“
„Veríte na strašidlá?“ „Choďte, prosím vás…“
Majster Izidor má zadymený hlas
a duši otvára už schránku s líčidlami (a iba pre úžas!):
„Mlč… už! Tuš… nuž… blč!“