ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pobláznená splnom, rosná pri návrate,
spiačky kráča po hrebienkoch kohútikov.
(Kto by to bol čakal od úsvitu,
že práve jej prestrie pod krvavé šliapky
broskyňový zamat, odnímaný vánku?)

Tam, kde studne letné nebo hĺbia,
zápasníček práve skladá na lopatky
štyri vánky so silnými zápästiami.
(Už dvom býčkom, že je z rodu koreňov a ohňa,
zamkol jarmo na zuzlených šijach.)

Poludnie už hmatá pod jej štíhlou blúzkou,
a len čo sa v pažiach pohne,
už zunknú dva džbánky z vypálenej hliny,
zvonka pekne zarosené,
ale prahnúce a prázdne znútra.
(Hľadáš studňu na rovine,
ktorá na dne pod vodičkou skrýva
hviezdy a k nim spieže zvonov?)

Len čo v jeho hrudi cvengne kovadlina,
na stoloch mu tŕňmi výska ženské hrdlo,
preto ružu týra prosbou o jej telo.
(Plieska bičom, tak ju v ruji oslovuje,
do tabaku vháňa stádo ohňov
a červeným uzlom v hniezde pod očami
čaká na ňu vôkol vody.)

Bedrami už rozknísala toľkú ťarchu,
že až cíti klenbu stehien ružou s kvetom na dno,
až jej prepaľuje kožu na chrbtíku
nezhasnuté živé vápno z krvavého plátna.
(Ako keby v rytmoch tiahla za konopné štranky,
z krídel hmyzu žihadlia už sršky zlata
v pulzujúcom zvone nehybného vzduchu,
v azúrovej kopulôčke rovno do obilia.)

Hľa, už by sa mali zažať
blizničky a číre prsty vánku,
veď na rohoch býčkov kvapky krvi
vodu v studni venčia kruhom ohňa.
(Už vytryskli prúty vody z ruže,
napĺňajú všetky džbánky v rukách,
zažíhajú blizny ostrým žltým svetlom,
keď poludnie tlčie kdesi v koreňoch.)

(Dva žeravé cylindríčky
zoskočili z veží na zem.)

(V podvečer dva sklené zvony v dotýkaní
tlčky vošli do neba.)