ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šli sme si zavše dažďov natrhať,
zo stebiel
Sali sme uzulinkú kyslosť dužín.

Tak v hrmení
rozpenilo sa v ňom striebro,
nechtami blýskal, do kruhu
zazúril v strunách
na harfe dažďa.
– Noc čo noc som v bliznách, a len pre ňu,
zažíhal tlmené lampy do vodného prútia,
ale aj tak mi zablúdila
v tráve.

Tu z hlbín zelene zavibrovalo zlato,
netopier o zvon odbil štvrť,
šľahlo to po nás.

– Keď ako karmín hriešne zasvietila,
sčernela v mníšskom rúchu.

A dodal ešte pod jej šľapami
basový sykot knôtov,
kráčala, čo tam po tom,
organy hrali, za ňou dym.

– Vzal mi ju onen veľký čierny dáždnik,
zmizol v katedrále
a vrátil sa mi
netopier.

A ďalej všedná história,
upísal dušu jeho tieňu, k hrobu došliapal
a z koženého mecha naposledy vydýchol
do vyhne,
do živého plameňa
zahral rekviem.

Dodnes duje,
duje do čiernych mechov v noci,
kuje blizny na kovadline luny,
tlmeným lampám trúsi hviezdny peľ.