Zaiskril ostrohami, červenou býčou žilou
šľahol do zrna, hviezdam
nastavil potom tvár s hodinkami pri uchu,
v tichu pred búrkou
pavúk
tikajúcou nôžkou členil čas.
– Ach, aké suché drevo,
samá čepeľ, samý lúč! Kedysi dávno
od koreňov až nahor
na žúžoľ drevo vzlyklo, plameň
zavoňal.
Zvon
rozťal uzol bleskov, šušťali
po lomených cestách jašteríc.
Pád snubného prsteňa prikul ho k zemi
zlatou reťazou.
– Pozri ten topoľ! Po celé roky
rinčiacimi ohnivami vrastal do trávy.
Krátky bol však strom, bleskom docvendžala
k mesiacu.
ten zmydlí všetko.
Na konci cesty sčernelo drevo kríža
nad oranžovým blatom, dupot
doznieval.
Neustále však bodá ostrohami hviezd
do plačlivej slabiny noci.
O autorovi
Ján Stacho
jeden z najvýraznejších básnikov povojnového obdobia slovenskej poézie, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
