ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dokľučkovali ohne v poľnom býlí,“ spev ženy
na stračej nôžke
kráča do skleného zámku zimy a ihlične
jesenné slnce zlatovlasým hodvábom vyšíva
mraky (ó, dlhá červeň rýb, vanutie a zvon!),
až je z nich preťatý uzol sýtych vlasov a studne
po žltých dažďoch znútra
prežarujú zem a zažaté lampy krížom
cez kukuričné klasy chrastia za obzor,
buď si už na čistom. Silnejú, áno, znamenia
na severnom nebi. Pod prísnym dozorom vetra,
zahaleného do dlhokánskych dažďov
spod mrazných nórskych kvetov,
prichádza, hľa, žena so zasneženým podnebím, na kolenách
láme krehučký prútik mrazu,
švihá ním, útla, do tenkého skla, dočíra
tepe a vyzrádza
(vedz) modravé ostrice na čepeli!
Keď už raz to zakreše až z výšok a vietor
škrípe zo súkolí hviezd, melie ti hrdzu
do vlasov, do zástery dymu duje
a vyzváňa oheň z révy, pochop,
to nám už mráz mlčky sčítava ihlice a oči
do iskríc vína a hlbšie, hlbšie
zasúva zvyšky svetla do zrna
v chalátiku z kovu. Do hnedej skrinky
na sedem zámkov dúhového dažďa
rozprávkové blčky živých semien skrblí ohnivým mečom
prešibnutá zem, slepiačky
krčí sa vtedy človek, tutle si dve ruky
v posunku na plod: Akože nesiahnuť, akože čakať,
kým príde jeho čas, kým neskrútne ním slnovrat
a jeho stopku z lôžka nevyžmýkne? Jablko padá,
tenor sa trhá v teplých haluziach: Kam si sa ukryl,
Adame?
Ako len zbelostneli stromy! Vystráchané vtáča
pisklo na kľúčiku svetla, na siedmy západ
rozkmitaného zámku
otočil sa zub. To všetko nečakane
a všetko tak zrazu, že sa cukry v mraze zluskli
do kryštálu! A vtáky rezonujú
v alikvotných farbách. Dupú ohne, vraná rovina
tryská proti západnému vetru, natŕčame
ubolené dlane, krv zeme sa v listoch vystiera
pod mesiac, výdychy spáčov dvíhajú stromy nahor,
ako keď sa žena cez hlavu vyzlieka z úzkych šiat,
a matné striebro sivo zavše blkne
zo zložených rúk. Vtedy už je tvoje zlato vyohmatávané
nadostač mojím svetlom, meravými prstami
poškvrnené lístie
pripína farebné znaky do zástav.
Belasým dymom
zem koruny stromov prekiazda, krížiky svetla sýti,
veď už máš vlasy plné mojich očí, z konára
na konár vŕkajú hviezdy, dub
vtedy hrmí a pod ním krčiačky sa vtesnávajú do vlastného tieňa,
napínajú svaly, prichystaní na skok, a žijú
svoj život na toľké pukanie a presúvanie zeme
až príliš, príliš hlasne. Hosana, keď oheň
krvou nám oči napĺňa až zo dna
na celú dobu púte po bludnom kruhu (vápno!). Hľa,
na obetnej hranici pred príchodom noci
zdivočela jalovica, vzpína sa (stĺp dymu,
rebrík Jakubov!), lebo niet krídel
pre človeka. Teda oheň,
pár vrypov do kameňa, tvrdým klováňom
rozrýva si hruď. Pulzuje záplava čerstvej medi a hlaholí
po západnom nebi, oheň však stále: Na ústupe
v nesmiernych spústach rúti sa do stredu a zátylím
ocitá sa v kadidelnici jesene zo zlata preťažkého
a zo šafranu i z veternej mäty
so sídlom v skalných rozsadlinách hôr, bez prestania oheň
voňavými jazýčkami tká
uzulinkú stuhu večera a dažďov. Za pozdvihovania krvavej luny
vestálky hviezd sa halia do fialového rúcha,
vystupujú na najvyšší schodík
až k pätám noci, trieskajú zvoncami a dymia
čierny flór (hľa, oheň kráča v smútku), z krížikov svetla
len zopár bludičiek lipne na motýlie krídla,
knísavo blúdia za klíčenia modrého šachoria
zhora. Dupot nočných mrakov
spustil sa nižšie nad zem ako pavúk na striebornom vlákne,
mokrými prstami sa hrúži do čiernych pórov človeka,
kŕčom znásobeného
potomka Adamovho! A to je posledné silné znamenie
na severnom nebi! Anjel ich potom, obdarených telom, vyháňa
z jesene, plač svätej závisti mu ochrnuje srdce
a zúri, ohnivým mečom
švihá navôkol. A stína
svetielka a listy. Hryzie si pery, pritláča
päste k očiam a slzami klope
v tremole
na pulzujúcu nádobu svetla, na ženské srdce, uložené
v telesnej schránke semena jeho. Pred príchodom praskania
v červených saniach, nakopených surmitnou červeňou
zimných úsvitov či striebornými rybami denného svetla,
v oceľovej nehe do modra hasnúcimi, posledné
silné znamenie býva na zemi. Ajhľa, to človek
v dažďoch šmátra pod čerňou, so srdcom preboreným do prstov
zúri po láske na červenom blate a jeho ruka
v tmách pláva nad vodami… Skôr než krv zvýskne
a skôr než cvengnú svaly, než sa pohne človek a nachýli sa k zemi, skôr než si do dlaní zažne prvé sviečky v mozoľoch
a oveľa skôr než rydlo pluhu vjatrí do hrudy, zamknutej
a obrátenej
do seba a do budúcna
tak trocha zamyslenej, ba ďaleko, ďaleko
skôr než sa nohami začne do brázd vkúvať
a s hlavičkou boľavou po celý deň
v zemi
neprestane s ňou obcovať, je silné znamenie
uložené v zemi. V plechových kuklách zŕn sa už hýbu
mladulinké ohne, odspodu
milosrdenstvu výšok blahorečia a samy číre, ľúbostné
rozhovory uzlia vo vánku a len tak jazýčkami
chlipkajú azúr z oblohy. Kruté sú k sebe
stromy. Pred vstupom do zrkadlených siení mrazu, brúseného v skle,
postojačky
donaha sa vyzliekajú na zem. A potom kolmo civia
nahor ako panny s nohami
uprostred zhúžvaného kruhu,
keď im zlá luna odšklbne čiernu gombičku na uzučkom páse,
sukienka sa k nohám rozkrídli. Ševelí
svetlo v korunách, pizgorky si ladí do farebných škál,
ostrými pazúrikmi načúva miazgam pod kôrou. A zrazu
tie neslýchané pulzy pod hrotom srdca! A vtáčik
plachého svetla len zapleskoce v klietke, priesvitným perím
zazvoní a oddá sa
podhviezdnemu vánku. A to je to maličké
a silné znamenie. Na zahĺbanom nebi
už, áno, aprílová luna! Čuj, brate, na sklených vetvách
pod nohami vtákov prepukli živé
uzly. To v hĺbkach zeme pristála loď
svetla, v šteklivých koreňoch necháva besnieť spln
a lístočkami chce zlákať stromy
na odlet. To je dych domova (organy, organy!), prvý šepot
na juh, keď trieli dym ku kvetom dokorán
na lilavej točne a na teplej polovici neba
zanecháva zreteľné znaky požehnania, ždibce ohňa, preznelé
štipkou savej zelene. A to sú tie krížiky a svetlo,
prísny ornament, vytepaný na strop snehu,
zreteľný hlavne za nocí. Úzkostné posunky
ruky, ktorá v žihadelnej spravodlivosti plameňmi
stromom i vtákom vracia krídla
a ako káže zákon, v posúvaní proti
nakláňaniu zeme (loď) od obzoru
až po najvyšší bod postupne ich vode odníma. Už iba vietor
podopiera naklonené snehy, ale tam, na ohybe plesania a dúhy
žene už v dlaniach šuštia čriepky zvonov, reťazia sa
zlomky kruhov, keď sa voda rozprstení! Do rytmu sú,
bože, kamene i žlté ihly ciest. Vstaň, synu, vbitý do sochy,
hovorím ti, vstaň. Tvrdou hánkou hĺbavého svetla
čas klíčenia rakvy preťukáva. Pridlho nám zemské svetlá zošívali
tvrdé drôty mrazu, vietor
rozšírený o juh
pára oceľové stehy. Čiasi ruka
hľadá kľúče, tie dlhé a tenulinké, rozpískané prsty vetra
dvíhajú už z uhlia hrobov franforčeky zotlievania
a zhraneté rúšky snehu. I hrdza v plátne
býva znamením. Z organovej oráčiny
duje žena do veternej ruže, kriesi vánky, dychtí
o azyl. Trasľavými jazýčkami veľkonočných píšťal
zinkové zaklínadlá šepká do zelena, do fertušky
potom čaká živý kvet. Ale nikto
nezodvihol veko z rakvy. Sú len stromy.
Je iba ich hlasné drevo,
keď sú piesni dokorán. A tak sa oheň rozbesnel,
vybabušil sa z dlhosrstých ryšavín. Vyšteklo psisko dymu
z brloha žeravého uhlia, v samčej vášni rozsliedené
po domove. Napäté a nastrunené, pre žltý vzlyk z rapsódie
husličky si ladí v šľachách. Ušičky má
rozčíhané, v chumáčikoch
pĺzne z očí. Lupienky ruží s dynamitom
detského plaču v strede
útlučkými prstíkmi zo ženského porcelánu
v krehkej piesni s rujným sprievodom ohňa
za otázok vyšklbané! A to je to prvé silné znamenie
na východnom nebi! Že už chladné prsty zrána
zdvihli fľašu ohňa nad rovinu
a na sklenej flautičke si hvizdol jasný vietor
prefrknutý jačmeňom a od východu,
akoby sa penil. Vyjú kovy. Chvost vťahuje medzi zadné, ostrinami
v pohlaví si šteklí plameň a už znútra
srdcom výska od hlavy až po päty. Už je tu, brate, čas
plný očí
v pohybe. Deň už splieta vence svetla,
bičuje slnce kremennými tŕňmi ôstia, rozkrúca ho
do oválu. Takto ním vyčkáva, kedy oheň
zoskočí z prekvitnutej višne na zem. Znamením
je i sedem krížikov
uložených v prachu, hroby v stopách za Cis duru,
keď zachrastené leto vytriasa prašivinu hviezd,
železnými klasmi trieska do vetra, prská
a fŕka po rovine a pri obrade požehnania ju kropí
tvrdými očičkami žltých zŕn. A zem je
prepálená už nad zvučnými dutinami, ktosi v rytme dvíha
šibné prsty z inštrumentu a z dier zeme, z dúpät
uzavretých na tmu, vyliezajú pod červené slnce
v kožušinkách z peneného striebra. Sú to oči v kvartách
praskajúce, sú to tóny
okaríny. Kdesi v teplom hvozde z vetvy
zakukala kukulienka. Keď štyri sladké hrebienky
jastrabími vrypmi do básne
brúsia smaragdovú noc, čujnými boltcami kukuričných listov
otriasa dunenie a pohyb jadier z alkoholu
v prezretých lampách nad rovinou. Vtedy už leto, leto
pod červeným znamením sučích blížencov v túlavom horoskope
jazykom si prestreľuje tlamu až na kosť
nazad, do zátylia. Čuť posuv očí
na dlhých stopkách, mľaskanie a lískot skloviny a hlienu
tam pod plazkami plochých listov, pod crčnými dužinami
z kolena zemských plazivín, ich márne vzpínanie a túžbu
pod východný obzor. Dvíha sa silné znamenie
na opačné nebo. Vietor sa náhle rozhaluzí, bludný
brečtan sa rozkrižuje a krváca z dlaní
na prevčelenej stene západu. Ale to už zhora
nad šepotom knôtov v romboidoch psisko
zahnidené zrniečkami svetla
čmudí hlavou po blankyte. Jatrí si ňufák
vlhčinami čpavku, bičuje si hodváb čuchu
do žltej blýskavice v gloriole iskerníka, ohýba ho
do prachu
od ohňa len na cengnutie, sliedi
nízko pri zemi
v stopách mokrých vtáčích tieňov, v ktorých perie srší
zlatom pri návrate. Hľadá domov, zvitky živého mlieka
v mrštnej krvi, v poduštičkách
tichých šliap. Úporne a blčky
tiahne pod slnko. Ale už vietor hnetie trasoviská, potuteľne
utŕha nám tanínový traskot svetla, zápaľníčkom
zažíha naše srdcia a v nich mažiariky, na strniskách
kopí bludičky a zrná, do fosforu
vtestamentil všetky živé skrsky. A to je to silné znamenie
na dlani leta. Muži krešú v nehasenom vápne
vzdušné zámky so zastretými okienkami z flóru,
odvoňané ruže z krepu po samý strop napĺňajú zlatom
spod zhranetých rubášov. Ešte vždy na pravé poludnie sú žieraviny,
nebo býva vypierané v lúhu, pavúčími kladivkami
čas vykúva penu v striebre,
vdychuje mlieko do púpav. Vtáčím samičkám
po prvý raz prekypelo perie, v bĺčavách
zostalo len zopár prstov pre farebné škály smútku
v prachu na spinete. Kruh (a v strede štyri nahé prúty
bez kvetov a bez vanutia!) nad rovinou
sa už uzatvára: „Dokľučkovali ohne v poľnom býlí,“ spev…