ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po žalmoch, prehemžených očami
a nožmi v náporení, schúlili sa
studne. Iba čierny flór a vyžíhaný zlatom
a nad ním tymian.

A z tmy sa vodorovne prejavila žena.

V zelených ohňoch, adonnai, a cez organy
strácajú sa bárky. Vyhupli lampy
z modrastých húštin.

Ó, zážeh navlhnutý.

Flautičku zo skla zhŕňať, do ticha
rakvy pred pristátím, skôr než sa telo stane
neprenosným, pochopiť, že to len slepí operenci
do stavu speneného striebra načuchrali zem
a návrat popola k mesačnému svitu.

Juhu až príliš, príliš.

Dokľučkovali teda ohne v poľnom býlí, spln
cúvol v koreňoch a poslepiačky hrdza
červeným okrom hmatá, keď počas fláut
čírenými prstami z pokolenia vody siaha
po ňom, a mimo neho pohyb,
po tele Človeka na železnom kríži.

V prívale samotárskych vôd iba soli
priťažkých kovov. Dôkaz, a teda jasný.

Pokľaknúť viečkami, do klbka
nad srdce v pokluse sa schúliť, rozkrídliť
ľútosť v lopatkách, odomknúť
posledný náznak vtáka v nás,
objatie. Vypiplať krídla z plameňov,
keď precitajú vo vajíčku dlaní, nechtami začuť
červený zákmit hlasných štiav.

Zažatím lampy si ťa opakujem.

Biely vták snehu prešiel cintorínom. Prsť
pod harfami, svetlo naruby. Ale to hrdza,
tá neustále náporí, hosana, naštrbeným chrupom
zlatorezu. Smútok a jeseň. Čierna biblia
zo zlatého vína, viem, víchrami
prešušlaná do večnosti.

Eh, pax tecum, tiene sa nám dĺžia,
a ajhľa, ruža, nalomená k zemi.

Ale deň predtým očistne bozkať plameň, do noci
utratiť kľúče k mosadznému hvizdu
a pokrstenými ústami sa túlať a zablúdiť
vo vetre. Cez okry, svitajúce z vody
v úplnku koreňov, v polkruhu zásvitov
a zbičovaných ruží šliapať, ale po špičkách,
nad fialovými trsmi tráv, keď ohne sliedia
pospiatky k prvej stope v prachu.

Tak navždy zbohom. Možno sa ešte stretneme v prachu.

To vtáča, poznačené slnovratom, spev
z hĺbok vyzrádza sa klíčením
fialového kvetu. Na hrobe
peší vták ohňa vyzobáva
semená z ozrnenej trávy. A na dno prázdnych očí
reťazne rinčí svetlo plné hrdze i voda,
predpoveď žízne v koreňoch, lenže
opačného smeru.

Kamenný anjel zložil dlane.
Gotický výkrik. Blysol nôž.

Srdcom sa vzdávať zeleni, zemi navrátiť
dve krídla nažiek plných vetra,
telesné pozostatky
duše. Aby raz, áno, svetlo vytrysklo
z oveľa zdravších lámp,
a živé.

Žena je lampa na zem položená.

Silnejú stromy. A nahé telo Človeka
zostupuje z kríža, v násobilke trýzne
lúska si prstami. A za vŕzgania kriedy
v kolienkach trávy pokľačiačky sa blíži
na šľachách. Viaže si motýlika
na uzlíček ohňa
a oblieka si červené sako hrdze.