ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Nepodarená a neúplná verzia tejto látky bola A. Dohnánim z okolia trenčianskeho zapísaná v Prostonár. Zábavníku II. (Prešporskom), str. 180 — 2, pod nadpisom „Traga bratja“.

Otec vychoval svojich troch synov za remeselníkov, a oni sa vydali do sveta. Po dlhej ceste po dedinách ostali na noc na malej „širine“, na ktorej nebolo stromov. Počuli tu akési hučanie vody, ale nevideli ničoho. Najmladší ju vyhľadal a vyzval bratov, aby s ním ta šli. Vstúpil až po pás do vody, až prišiel ku dverám; dnu videli na stole veľkú „pozlatistú“ knihu a v nej čítali: „Kdo sa v tejto izbe poriadňe buďe chovať a žádneho výstupku neurobí, ten tu muože cez svoje živobytja prebývať, ale každé ráno, obed a na večer do susednej káplnky sa musí ísť modlievať.“

Bratom sa to páčilo, ostali tam a vykonali všetko, čo im kniha nakladala. V noci prišly tri princezny, ľahly si k nim. Prvú noc dvaja starší spali a najmladší bdel; druhú noc sa osmelil a riekol jej, že „sa mu páči“. Tretiu noc „ňemohou sa zdržať, obrátiv sa k panňe a objau ju smyslňe“. Panny zmizly; ráno všetko zmizlo, bratia nemali jedla.

Keď sa dvere otvorily, zasa tu hučala voda, tri panny stály pri dverách a vyprášily všetkých korbáčom. Potom daly prvému „zrkadlo“, v ktorom mohol vidieť, čo chcel; druhému palicu, ktorá ho odniesla, kam chcel, keď sa na ňu podoprel; a najmladšiemu mešec s peniazmi. Janko od bratov kúpil ich dary a išiel sám svojou cestou. Prišiel k hruške, dal sa na ňu palicou vyniesť, ale náhle plody pojedol, narástly mu rohy. Zavolal záhradníka, ten mu dal iné hrušky, po ktorých mu rohy spadly. Janko si kúpil ovocia s oboch hrušiek. Prišiel k mestu, kde kráľ mal krásnu dcéru. Sadol si pri ceste a predával hrušky; princezna si kúpila jednu za sto zlatých. Doma jej narástly „veličizné“ rohy. Prihlásil sa Janko, že ju vysvobodí, ak bude jeho ženou. Kráľ privolil.

2. Dokonalejšia je verzia ktorú rozprával Ján A. Molitoris v „Prostonár. Zábavníku“ V. (Štiavnickom), str. 57 - 59 pod nadpisom „O zámku na husacej nohi“.

Traja bratia vyšli si do sveta a v hore prišli k zámku, ktorý sa vrtel na husacej nožičke. Najmladší postavil rebrík na okno a zámok sa zastavil. Vošli doňho, našli prestretý stôl a jedno jedlo za druhým sa im zjavovalo. Potom našli tri pripravené postele.

O polnoci zjavily sa im tri čierne paničky. Najstaršia z nich prehovorila: „Mi zme tri mladje princeznje zakljate v tomto zámku, a táto hora je naša ďeďina zakljata. Vi máťe nás vislobodiť, lebo sťe vi vlastní bratja a mi sestri. A vislobodíťe nás tak, ak sa nás za tri dni a tri noci ňedotkňeťe, mi aľe buďeme s vama spať.“ Tretiu noc najmladší začal ju bozkávať, princezny hneď sčernely. Prvý dostal obrúsok „prestri sa“; druhý prsteň, dodávajúci sily sto chlapov; tretí mešec, keď ním zatriasol, našiel v ňom peniaze.

Princezny ich varovaly, aby sa v záhrade nedotýkali jabĺk a hrušiek. Najmladšieho brata dvaja starší odohnali od seba; ten prišiel k jabloni s ovocím príjemnej vône, zjedol dvoje jabĺčok a narástly mu rohy. Potom prišiel k hruške, keď zjedol hrušky, rohy mu spadly. Dohonil bratov, vezmúc si predtým ovocie s oboch stromov, a uprosil ich, aby mohol ísť s nimi.

Prišli do mesta, ubytovali sa u hostinskej a tá ich okradla o ich kúzelné veci. Najmladší prestrojený predával jablká pri kostole, hostinská kúpila dva plody a jej dcéra jeden. Doma ich zjedly vo zvláštnej izbe; privolaní doktori darmo rohy opiľovávali. Napokon najmladší riekol hostinskej, že jej pomôže, ak im vydá ukradnuté veci. Nechcela síce, ale jednako ich len vrátila. Pomohol i dievčaťu, ale hostinskej nechal jeden roh na pamiatku, aby ľudí nešudila.

Potom sa bratia vrátili do zámku a museli teraz vydržať šesť nocí spať s princeznami a nesmeli sa ich dotknúť. Šiesty deň prišly tri krásné, biele princezny a hora okolo zámku zmenila sa na krásné mesto. Bratia sa s nimi oženili a panovali nad celou tou krajinou.

3. V Dobšinského „Prostonárodních slov. povestiach“ VI., 16 — 23, čítame inú rozprávku o vysvobodení zakliatych princezien, spojenú s látkou o „strupatom“ zlatohlavovi v službách kráľových. Podal ju Gustáv Pivko zo Starej Turej v Nitrianskej stolici.

Rukopisný originál tej rozprávky je v malom sošitku z pozostalosti Dobšinského, označenom teraz signatúrou VIIIa. Vytlačený text veľmi sa zhoduje s rukopisnou predlohou, dialektický ráz bol v tlači značnou mierou upravený Hostimírom Šmidom, ako je v nadpise rozprávky označené.

Od predošlej verzie liší sa tým, že sa hrdina len raz pokúša o vysvobodenie princezien, a to tak, že trpelive znáša muky od strašidiel.

Mladík dal sa vyvábiť zlatorohým jeleňom a prenasledoval ho, až v hore zablúdil. V rukopise sa podrobnejšie rozpráva, ako jeleň mladíka vábil. „Včul ale jeleň zlatorohý nečakal na mieste, ale odbehol do hájika a tam, ako keby nebol vedel, kde sa má obrátiť, sem a tam prebehoval, až sa Blahoslav k nemu blížil; tu on zasa na dobrý kus odbehol do hája, ale len tak, aby ho Blahoslav s očú neztratil. Blahoslav ďalej a ďalej sa za ním do toho hája púšťal…“ Prenasledoval ho tak ďalej, až sa našiel na dvore zámku, ohradeného vysokými múrmi. Priblížil sa k jeleňovi, vystrelil, preklal ho šípom, ale jeleň sa prepadol. Šíp trčal v akejsi tabuli, na ktorej bolo napísané, aby vošiel do zámku, že tam najde všetko pripravené pre seba i koníka. Zaviedol koňa do stajne, sám vstúpil do svetlice, najedol sa z prichystaných jedál a ľahol si do odostlanej postele.

Nemal však dobrú noc. Po malej chvíli prišly tri panenky čierne oblečené, kľakly si k jeho posteli a prosily ho „zalomeními rukami“ (v tlači „so založenými rukami“), aby tam prežil tri dni; rozprávaly, že sú dcéry kráľovské a že tu musia „zatad zostať zkamenilími“ (toto poslednie slovo je v tlači vynechané) a že príde „volaký človek, ktorý ich vykúpi“ (v tlači „čo by za nich vytrpel“). Hneď začalo sa všetko triasť, náhle sa to sblížilo k jeho posteli a jeho zmlátilo a vygniavilo (vygnávilo v tlači), že nemohol ani dýchať. Na šťastie prišla hodina, keď sa všetky strašidlá vracajú, a on „načisto znavený“ tíško zaspal. Ráno išiel sa podívať do stajne na koníka; napokon prišiel ku studničke, chcel sa napiť, tu sa mu zem pod rukou odtrhla, že si namočil ruku a vlasy a tak si ich postriebril. Zaviazal si ručníkom ruku a vlasy a vrátil sa do izby.

Mátohy ho v noci znepokojovaly a horšie s ním nakladaly. Tretiu noc už nemohol vydržať v izbe a šiel do kaplnky, aby tam celú noc modlením strávil. Ale sotva si kľakol a začal sa modliť, hneď zaspal („zastal“ v tlači je najskôr chyba tlače). Videl vo sne, ako tri panenky prišly do kaplnky, pred oltárom kľakly a modlily sa. Najmladšia potom prišla k nemu a na jeho meč napísala meno zámku ich otca a vyzvala ho, aby prišiel k ich otcovi, „ak ju chce mať“, doložené je v tlači. Potom všetky tri odišly, lebo boly už osvobodené.

Ráno osedlal hneď koňa a cválal na ten zámok. Keď sa priblížil, nechcel na koni do zámku, lebo — vykladá tlač (nie však rukopisný text) — si myslel, či je to všetko pravda, či bol to len sen, či to iste rozvážil, a či chce ho najmladšia princezna. Pustil koníka, aby išiel, kam chce. Išiel potom s obviazanou hlavou a rukou peši do zámku a dostal služobné miesto pri kuchyni. Chodily do nej princezny striedavo, každý týždeň sa druhá učila variť. Chodila najprv najstaršia, potom prostrednia, napokon najmladšia. Tu sa už nemohol zdržať, ukázal postriebrený (v rukopise chybne „zlatý“) prst; na druhý deň nechal vlasy trochu pod ručníkom trčať. Tretí deň rozkázala princezna, aby kuchárik priniesol jedlá na stôl. Keď vstupoval dvermi, videl, že sedela v šatách, v ktorých bola v kaplnke v zakliatom zámku. „Tu on pustil všetko z ruky a padol jej k nohám, a priznal sa jej, že je ten, ktorý ju bol v zámku oslobodil, a aby to potvrdil, ukázal jej vlasy a prsty postriebrené.“ (V tlači celkom krátko.) Rukopis je tu prerušený.

V tlači sa potom rozpráva, že princezna hovorila hrdinovi, že si jej sestry o niekoľko dní budú vyberať ženíchov, že i jej sestry na neho čakajú. Otec určil, že sa dcéry dostanú za toho, do koho hodia zlatým ručníkom. V ustanovený deň hodily dve staršie každá na princa, ktorý sa im najviac páčil, najmladšia však na kuchárika, ktorý stál vo dverách. Otec nahnevaný chcel ho vyhnať, chytil ho za hlavu, a vtom zaleskly sa strieborné vlasy. Tu sa ukázalo, že je on ten hrdina, ktorý princezny zo zakliateho zámku osvobodil. Pozvali i hrdinovu matku a slávili hlučnú svadbu.

Prvopis tej rozprávky zachoval sa v pozostalosti P. Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čaják v Petrovci pri Novom Sade.

Tlač odchyľuje sa od prvopisu nepatrnou mierou. Zriedka vyskytuje sa iný výraz: tlač VI., 17: „vraníka svojho vraného“, v rukopise: „koníka svojho vraného“; tlač VI., 21: „Blahoslav ale…“, v rukopise: „On ale…“ Raz je zmena štylistická, v tlači VI., 18:„Keď sa najedol, pomýšľal: ,Ale takto celý deň som strávil‘…“, poznamenané proti rukopisu, tu je hneď priama reč: „Ale takto…“

V týchto rozprávkach boly spojené dva motívy: princezna vysvobodená hrdinom, keď po tri noci mlčky znáša muky (Kubín, Kladské pov. II., 126, Anmerk. K. H. M. Grimm II., 320, 335) alebo keď sa jej nedotkne (Němcová, Nár. pohádky IV., 18, č. 50, Anmerk. K. H. M. Grimm II., 335, č. 93). A k tomu je pripojený v č. 1. a 2. celkom nevhodne motív fortunatovský o ovocí, pôsobiacom vzrast rohov.

Z Oravy, rozprávala Tereza Sakaráška, nar. v Krásnej Hôrke. Zapísal 4. júla 1900 S. Czambel.

Verzia je pripojená k látke o pravde a krivde, pozri č. 79 B, 7.

Oslepený prišiel ku kráľovi, ktorého synovi bolo prorokované, že vo svojom šestnástom roku zhynie. Rozprávajú sa potom príbehy tohoto kráľoviča.

„Kráľ si umyslel, že keď bude syn šesnasťročný, že mu nedá zhynúť. Dal mu tedy vymurovať takú chyšku, čvo nik k nemu prísť nemóhol. Ta mu nosievali jedeňá, piťá i šetko, čô mu treba bolo. Keď vyšlo šesnásť rôk, radoval sa kráľ, že je syn jeho doma a zdravý. Hostinu spravil, dal svolať hosťvov, pánov, že je jeho syn zachránený. Po hostine išli páni do zverínca pošpacírovať. Šiel i malý kráľovič, ale štyrä sluhovä pri ňom stáli a s ním chodili. Raz sa mu ukazala jedna zlatá srna, tá išla pomaličky napred neho. Sluhovä chceli do nej strielať, ale von nedal. ,Počkajte, de srna vôjde. Já hu lapím živú a já hu donesiem svojmu otcovi.‘ Prišli ku diere, srna vbehla do diery a kráľovič za ňvov, že hu tam lapí. Ale keď vošiel za ňvov do diery, zem sa zaprela, von zostau tam a sluhovä šli plačúci do domu, že kráľoviča ztratili.

Išiel dolu veľkvov ďúrov jako do pivnice a tam mu všadeľ lampy svietily. Zišiel tak na druhý svet na jedny poľany. Po tých poľanách sa obzeral všadeľ, de by dade dačô videl, nevidel ničeho. Tri dni, tri noci po tých poľanách chodil. Na štvrtý deň zašiel deľako, videl tam jeden veliký kaštieľ. Zabral sa k temu kaštieľu, prišiel tam, pozerá, dvanác izieb tam bolo, šetky boly pozamykanje, chyba jedna kuchyňa bola otvorená a na stole bol obed prihotovený. Von vošiel do tej kuchyne, sádol si ku temu stolu, i bál sa osmeliť, aľe by bol veľmi jedol, kcel opáčiť, čo je tam prihotovenô. Zau si na jednu lyžičku polievky, ten čas priskočila čierna pani k nemu a skričala naň: ,Čo ty tu chceš, či to pre tebä nahotovenô?‘ Von sa zľákol, spádol na zem, ale ona ho zdvihla a opamätala. Potom sa ho opýtala: ,Jako si tu prišiel, čvo tu chceš?‘ Von jej odpovedau: ,Já som prišiel za jednov zlatvov srnvov, já som si myslel, že tú srnu v ďúre lapím a že hu zanesiem môjmu tatkovi živú, a mne sa zem zaprela a nemau som sa de podieť. Teraz idem hľadajúci, kýn cestu nájdem von z ďúry.‘ ,No, vidíš ty, to som já bola tá srna, čô mňa moja matka pre moju krásu zakľála.‘ ,A či by som ťa vyslobodiť nemôhol, keď si zakľáta?‘ ,Vyslobodíš ma, jak len chceš.‘ ,No, ja ťa chcem vyslobodiť, já oteľ nepôjdem, kým ťa nevyslobodím.‘ ,No, keď ma kceš vyslobodiť: Já zo dvanástima zlymí tancujem každú noc o dvanástej hodine. Ale sa ty nič neboj, tebe sa nič zljeho nestane. Na tento prútik, keď by si jel, šibni o stôl, budeš vždy mať hotovô, a na túto píštelku, keď ma chceš vidieť, zapískaj, hneď som pri tebe. A tuto máš knihy, ta si čítaj, zabávaj sa.‘ Keď prišlo ku večeru, zapískal si na píštelce, hneď pribehla k nemu. ,Na čô ma žádaš?‘ ,Na nič inšô, len ti chcem povedat dobrú noc.‘ ,No i tebe dobrú noc.‘

Keď prišla noc, ľahol si do postele, pekne si spočíval. Keď prišla dvanásta hodina, ona započala s nimí, zo zlymí (duchami!) tancovať, a keď prešla dvanásta hodina, prešlo šetko, utíšilo sa, len jako pero padla kuňmu do postele. Tak bolo po koľko nocí. Jemu sa to páčilo, že hu vyslobodí, ale nie za dlhý čas to tak trvalo. On si rozmýšľal, že koho by sa mal poradiť, jako hu má vyslobodiť. Pýtal sa od nej, že ide k rodičom svojim, či ho pustí. Ona mu dozvolila: ,Môžeš ísť, ale na čas príď!‘ On sa zabral na cestu, šiel si hore ďúrov pekne. Pekne mu lampy horely a tak vyšiel na vrch. A bola mu povedala: ,Keď vyndeš na druhý svet, šibni si tú kladu, čo je pri ďúre, a vyskočí hotový koč i s koňmi i na tom sa zavezieš k tvojim rodičom.‘

Keď vyšiel von, zaraz šibnul kladu, hneď zlatý koč sa mu preukäzal. Dali ho do koča, hneď ho zavezli pred kráľovskú bránu. Služky boly vonká, kričali na pána: ,Jako sa na zlatom koči náš princ priviezol.‘ Syn zaraz bežal do chyže ku tatkovi, ku mamince. ,Nie som tu na dľho, len na chvíľku, iďte mi po kňaza, čo mi dá rady.‘ Kňaza mu dovedli, von šetku svoju biedu porozpráväl, čo sa mu v ďúre pridalo na druhom svete, ze chce tam jednu zakľátu céru vyslobodiť, torá o dvanástej hodine so zlymí tancúva a potom k nemu do postele jako pero padne, ale on že jej nikdy nevidí ani nemôže zvedeť, či je to tá zakľáta céra či nie. Kňaz mu potom takej rady dal, že by si vzal do postele ku sebe kremeň i ocieľku, a keď zmerkuje, že je ona pri ňom, nech zakresne, čô sa mu zasvieti, zabliští, a vidí hu, jaká je.

On sa zaraz vratil na tom koči, čo ho doviezol, ku ďúre a vošiel do diery a tá sa za ním zaprela. Prišiel do kaštieľa ku nej, vzau si píštelku, zapískal; hneď ona pribehla k nemu: ,Na čô ma žádaš?‘ ,Na nič inšô, len ti kcem povedať, že som už prišiel.‘ ,No, dobre, len sa drž, vyslobodíš ma.‘ Prišlo v noci, vložil si pod hlavu kremeň i ocieľku. Do dvanástej hodiny mal ích pod hlavôv. Ale keď prešla dvanásta hodina, počáhol si pod hlavu, spadla mu ocieľka na zem. Štvrť hodiny rozmýšľal, čô má robiť, či hu má ísť zdvihnúť či nie. Ale sa len pobrau, len hu zdvihnul. Zau si kremeň do ruky. Zaďubnul raz, urobil ohňa a videl, že je už ona biela ako pero pri ňom. V ten čas skočila s postele a shodila ho na zem: ,Ty nešťasniku, čô si mi spravil? Já som tancovala zo dvanástimä zo zlymí a teraz budem zo štyriadvacátimä, tak si ma zatratil, nie že bys ma oslobodil. Teraz už iď, kde chceš, už ťa nechcem nikdy vac.‘ Ale vôn hu prosil, že by mu len odpustila, že von radšej kce s ňvov zemrieť jako hu opustiť. Von hu bardzo prosil, ona mu odpovedala: ,No, darujem ti živôt, keď si smeljeho srca. Počkaj teraz, už ťa nepustím, bo keď by si teraz šiel, nuž by ťa na ceste šeci zlý roztrhaľi. Ale počkaj tú dvanástu hodinu tu. Jak prez tú dvanástu u mňa održiš, tak zostaneš na žive. Iď do dvanástej izby a lap sa tam kríža posrednieho, jak sa cez dvanástoro dverí k tebe neprelámu, to si na žive!‘

On potom šiel cez tých dvanásť izieb a ona ho pozamykala a o dvanástej sa lapil kríža posrednieho. Prišla dvanásta hodina, lámu dvere, jedenástoro dverí vylámali, prišla dvanásta hodina, prestaly lámať dvanáste. Zostal von na žive. Keď prešla hodina dvanásta, šla ona k nemu: ,Či si na žive, či si mrtvý?‘ ,Oj, živý som, živý.‘ ,No, teraz už iď, oďkeľ si prišiel. Už já ťa vac vidieť nekcem.‘ Ale von hu prosí: ,Jako bych ťa vyslobodil?‘ ,No, keď tak chceš, ešte dám ti tento suchý prútik, zasaď si ho do svojej chyže, jak sa ti rozzelení, to ma vyslobodíš, a jak ti bude len suchý, to si len vôjď do teho okna a vyhoď sa s ním, čô sa zabiješ, aspon nebudú vidieť, že ťa zlý roztrhajú.‘

A zal si tú píštelku, išiel si už hore ďúrov, ale mu už bolo tma, už vyšiel po tme, už mu lampy nehorely, pomyslel si: ,Eh, ešte sa idem jeden raz na tom koči zaviezť,‘ šibnul tú kladu, vyskočili šestorá z korbáčami a bili, sekali až do samjeho dvora kráľovskjeho. Slúžky ho videly: ,Jaký náš princ skrvavený, chtože ho tak zbil.‘ Von len zaraz pýtal sebe od tatíka kľúčik od svojej izby a vošiel si do nej, tam si zasadil ten prútik a prútik za krátky čas sa mu prijal, a otec urobil radosť, že jeho syn prišiel. Dal povolať pánov, kráľov, a urobil hostinu. Prišly tam i dve cudzie princeznje. Kcely ony veďjeť, de von býva. Von bol doma medzi pánmi a ony sa zabraly do jeho chyže, kcely veďjeť, ako má, čô má, de býva. Jedna mu podhodila nankúše, našla tam píštelku, zala tú píštelku a zapískala na nej. V tej chvíli hneď prišla zlatá srna a vzala princeznú, vyhodila oknom von, čô sa zaraz zabila; urobila krik, že sa jedna princezná von oblokom zabila. Von hneď zmerkoval, čô sa to stalo. Beží domvov do svojej chyže a srnu našieu ešte tam. ,Vidíš, teraz si ma už zatratiľ, načô si si píštelku nehal a mňa s tolieho sveta si priviedol.‘ Ale von len prosil, aby mu odpustila. ,Vidím, že sa ti i prútik zelená, a na to si nič nedbal, preca si mňa zo zakľáteho mesta došikoval.‘ Ale von hu len prosil, že by mu odpustila, že von nevedel, čvo sa s ním stane.

Potom mu už povedala: ,Keď si takjeho smeljeho srca, tak či chceš se mnvov ísť?‘ ,Já chcem radčej s tebvov ísť jako prez tebä zomrieť.‘ ,No, keď si taký smelý, zapriahni si paripy do koča čierneho a príď na krížne cesty a odmeraj si dvanás sáh od krížnych ciest a tam si staň na tú cestu, a keď bude dvanásta hodina dochodiť, já sa poveziem na ohnivom koči do prepasti pekelnej. Ešte budem sto míľ zeme, už čuješ krik, huk, oheň vidíš prez tú hodinu dvanástu, samý oheň, ale sa nič neboj, nič sa ti nestane, chyba keď prídem proti tebe, já vystrčím hlavu z koča a ty ma lap za hlavu, jak ma vychytíš, to si šťaslivý, to ma vyslobodíš. A jak ma nevychytíš za hlavu, to sa obá prepadneme.‘

Von potom kočišovi rozkázau spraviť, jako mu povedala. ,Poď, kočišu, se mnvov tam na krížne cesty!‘ Ešte sto míľ zeme pod krížnymi cestami nehal kočiša za sebou, lebo ten sa bál, a von šiel tam, kde mu rozkázala, kde tých dvanácť sáh odmeral. A tam stál, kým už ten oheň videl. Z razu sa stal velký krik, huk a oheň veliký bil do očí, zo šetkých strán bol oheň. I ten koč ohnivý doletel. A keď už doletel na to vymeranô mesto, ona z koča troška hlavu ukazala a von hu tak lapil za tú hlavu, čô ež skričala: ,Pusť ma, bo si ež materinskvo mlieko so mňa vytlačil.‘ Von hu potom už len držal a kričal na kočiša: ,Kočiš, jak si živý, poď sem!‘ Ale kočiš sa neohlasil, bo bol na poly zemdlený od strachu. Len si hu von zaniesol ku kočišovi ku koču a odel hu do kepeňa, bo i s nej háby spadly, tje sa prepadly na mesto nej a vôn si hu potom pojal do koča, i šiel z bohom domôv.

Na rano rozkázal dva frištiky, že mu už treba dva, nie jeden že je už zlatá srna oslobodená. Tak rodičá bežali k nemu a kceli vidieť, čô za zázrak sa stal, ale vôn nepustil ani rodičôv ež tretí deň keď sa rozveselili. Potom rozkázal rodičom, aby svaďbu strojili z mladvov nevestvov. Jaká to bola radosť, jaká príprava bola na tej oslobodenej princezne, čo hu matka pre krásu zakľála! A čo hu mladý princ oslobodiu. Ona i s kaštieľom, ona i zo šetkým podanstvom vyšla von na tento svet. Svaďbu potom strojili a žijú, jak nepomreli.“

Prvý motív: hrdina posvietil na milenku a tym ju vrhol do ešte väčších múk; tak podobne v nemeckej básni o Fridrichovi Švábskom s počiatku 14. stol., Anmerk. K. H. M. Grimm II., 346; v nemeckej rozprávke z r. 1815, Grimm K. H. M. 137; v talianskej rozprávke, Köhler, Kl. Schriften II., 410, Revue des trad. pop. I., 62 a i. Je to obmena známej rozprávky Apuleiovej o Amorovi a Psyché, kde nevesta nesmie posvietiť na ženícha; viď Liebrecht, Zur Volkskunde 240, Clouston, Popular Tales I., 250, Gonzenbach Silic. M. II., 214, č. 15, Zs. d. Ver. f. Volksk. VI., 66.

Druhý motív: nevesta pôjde na ohnivom voze, keď ju ženích chytí za hlavu, vysvobodí ju, je obmena motívu: zakliata bytnosť je vysvobodená, keď sa jej vezmú z úst kľúče, pozri Kubín, Kladské povídky II., 9, alebo keď ju hrdina pobozká, pozri Macculoch, Childhood of Fiction 257, Hartland, Science of Folk Tales 238, Singer, Schweizer M. 2, 34, 41, 61, Jegerlehner, Oberwallis 296.

Prostonárodni Zábavnik Štiavnický V., str. 197 — 203, má rozprávku „Zakljata princezna a skapaní rybárski sin“.^[161]

Podávame ju vo vernom odpise:

„Jedon istí ribár žiu už 15 rokou so svojou manželkou a nemali ešťe žjadňe ďeťi; v 16. ale už roku narodiu sa im krásní sinčok, že sa ale dobře opatrovali a dost nagazdovanuo mali, raďi neslíchaňe videli to jeďinuo ďjeťa, tak že keď už aj odrastau, nepusťili ho nikdá z očí, ale ždi bedliví naň dali pozor. Oťec choďjevau na more ribi lapať, a matka len ždi zo sinčokom doma sa ťešjevala. Keď už ale prichádzau do veku a do rozumu, rád bi sa už bou aj do sveta poďívau a aspon s otcom na to more sa vidau, ale ho otec pred ťím ždi vistríhau, abi len s ňím na more sa nepítau, lebo že ho tam najskuor nešťestja potkať muože. On ale len ždi smutní bívau a časom aj plakávau, že mu jeho rodičja radosť doprjať nekcú.

Keť už veľa ich unúvau a velmi prosiu, privolili, abi sa zobrau, že už puojde s otcom; on od radosťi viskakovau ako cap. Už schistaní sadali do loďi. Išli ďaleko po mori, kím prišli na to mesto, kďe sa ufali vela a dobrích ríb nalapať. Naráz ztrhou sa vetor, a z tej strani, zkaďe vetor dúchau, viďeli dačo z ďelaka pricházajúco k nim sa černjet. Šetko bližšje k ňim pricházalo, tak že už mohli dobre rozoznať jedon velikí samí čjerní šíf alebo loď; ako bližšje k ňím pricházau, ždi veťší vetší vetor dúchau, tak keď už k ním samím doraziu, náramne velikí víchor sa ztrhou, a v tom víchore dáka ďivná moc toho sina ribárouho z šífa vitrhla a do toho čjerniho preložila. Úbohí oťec ďívau sa šetok zmeravení, čo sa to robí, ale v tom okamžení viďeu, že ten šíf naraz sa zvrtou a ako vo vetre nazpak, zkadě prišou, leťeu, až kím mu, za ňím sa ďívajúcímu, z očí nezmizou. Od žalosti dobre sa obidvom srdce nepuklo, lebo sa nesťihli ani len rozlúčiť, sin, pravda, trirázi ručníkom zakívau na rozlúčenja, ale to otec pre velikje potoke slz ani už viďjeť nemohou. Rozžjalení navráťiu sa domou s boľasti ich očakávajúcej matki horšú nad smrt novinu zjaviť.

Sin omráčení hrúzou nazdau sa, že do pekla najstrašlivejšího vandruje, až po dlhom plaveňú šíf priraziu k brehu, a on neveďeu, kde sa zau na suchej zemi. Šíf zmizou z očí, a on už tam samotní pustiu sa do velikího plaču, až od náramního žjaľu aj zaspau. Po na šetko zapomínajúcom odpočinku precíťiu sa k novej vetšej neresťi a bjeďe, lebo kde že sa mau obrátiť? Na kerú stranu pustiť? A čo najhoršie, kďe živnosť vzjať? Išou zarmúcení ďalej; že ale žjadniho obidlja, ani človeka, ani mesta, a tak aňi živnosťi nedočjahou: museu chudák korenčoke rípat, ďeakje jahuodke zbjerať a tak svoje žitja mizerňe zdržovať.

Keť sa už vela nablúďiu a žjadno ešťe mesto ani človeka neviďeu: počau už zúfať, ale znenazdanja viďeu krásní zámok na jednom vrchu stáť. Zradovau sa a rovno k ňemu ponáhľau, až prišou do vrát, tje otvorenje; išou ďalej, nikde ani duší. Príďe na izbi, šaďe pozamikanuo, trafiu ale na jednu, kerá bola predce otvorená; vojde dnuká, neviďí žjadniho, len stuol prikrití a na ňom jeďenja prihotovenuo. Misleu si, čo to, že žjadon duch sa mu neukáže, volau, ale nič, bou bi jedou, a preto sadou si k stolu jesť a hútau si: ,Či bude dobre, či zle so mňou, poručenu Bohu, ja budem jesť.‘ Sotva ale začau jesť, príde jedon psík a jedna mačíčka k ňemu, šakovak svoju radosť k ňemu na jevo dávajúc a jemu ochotňe posluhujúc; on cíťiu sa veselším biť, že mau tovarišstvo. Po jeďení psík s mačíčkou šetko popratali, čo zostalo, a on, že bola už noc, a že bou velmi unuvaní, rád bi si bou oďíchou a pospau, a preto začau sa obzerat, kde bi bolo príhodnuo mesto preňho; videu ale na ráz krásnú, odpravenú už posťeľ a pri posťeli na stolci krásňe drahje šati. Hútau si: ,Už akokoľvek, ja si ľahňem do tejto posteli a tje nočnje šati, abi som túto hodbabnú perinu ňezašpiňiu, si oblečjem.‘ Ľahou si a hneď aj zaspau.

Okolo jedenácťej hoďini príďe dačo k ňemu a ho zobúdzá, on šumňí hňeď bou živí a od strachu skoro na rovnje nohe viskočiu, počuu ale prívetiví, uťešení ženskí hlas, hňeď sa trochu upokojiu. To bola jedna zakljala Princezna, kerá velmi príveťive sa ho začňe zpitovať, že kde je on, a ako sa ta dostau, abi jej len duverňe a pravdu samú povjedau, lebo že, ak bude len najmenšje klamať, že bude ňešťastliví. On jej začau rozprávať, ako s otcom prišou na more, a ako jedon čjerní šíf prišou a jeho s otcovho šífu uchvatou, a potom ako prišou až do toho zámku. Ona mu rjekla, že to ona ten šíf preňho poslala, a že on muože biť jej vikupitel, ak bude tak robiť, ako mu ona prikáže, že je ona zakljatá aj s jedním princom; ak ju ale on visloboďí, že bude šťastliví človek, lebo že ona puojde potom zaňho, a že bude aj celuo královstuo, keruo je tjež zakljato, visloboďenuo a ich vlastnuo, ale že nesmje do roka na svojich rodičou spomnjeť, tím meňej sa k ním pítať, potom že ju nesmje nikdá pri svetle vidjeť, že ona každú noc k ňemu bude chodiť, ale žebi sa on neopovážiu do jej izbi, kde ona bívá, ani po tme, ani pri svetle prísť, lebo ak bi to urobiu, že ona nebude osloboďená, a on že zle pochoďí a bude nešťastľiví. Ak bude ale jej rozkaz plniť, že bude mať tje najdrakšje šati, jeďenja a piťja šakovuo do sítosti, a ten psík, aj tá mačíčka že mu budú šetko visluhovať. On slúbiu svatosvaťe. Ráno vstaňe, už mau krásňe šati drahje ako pre dákiho princa prihotovenje, a tje jeho ribárske zodranje, kerje večer pri posteli na zem položiu, už boli skovanje. Vjedlo sa mu dobre za čas, psík s mačíčkou boli jeho najverňejší slúhovja, a on v spoločnosti ich zabudou na šetke predešlje bjedi a súžeňja.

Ráz mu ale preca prišli jeho milí rodičovja na rozum, a zármúťiu sa, keť si pomisleu, že ako jeho roďičom smutňe musí biť bez ňeho, a čo ďalej šetko vetší žjal sa ho zmocňovau. Ona v noci sa ho zpituje, že čo je takí smutní, ačpráve veďela dobre, že za roďičmi žeľje, ale on tajiu a nekceu povjedať pravú príčinu. Keť ona vjacej rázi jeho sa vizvedúvala, a že ak bude možnuo, že mu kce milerada urobiť, sľúbila: vijaviu, že bi velmi rád rodičou navštíviť a ich o svojom žiťí ujisťiť; lebo že sa ťí nazdajú, že dakde museu zomrjeť. Ona sa nad ťím zarazila a počala mu dohovárať, keť on ale ju len prosiu, že sa skutečňe navráťí a že, ako mu rozkáže, tak sa bude spravovať: mu privolila, pod tou ale vímjenkou, že nič vjacej len osem dňí sa tam bude baviť a devjatí deň že sa musí navrátiť, potom že čo mu matka bude raďiť, ju v ňičom neposlúchňe, ťjež že ak vezme dar jeho matki, kerí ona poslať kce. On velmi zasľubovau. Ráno už mau jedon kufor velkí a ťažkí prihotovení. Prihotoviu sa aj on a obljekou do najkrajších šjat. Psík a mačíčka chitili kufor a njesli tak ako perja, čo bi ináče štirja chlapi mali dosť čo vljecť. On sa ponáhľau za ňima, až prišli k moru, tam sa trafiu šíf, na kerí mu ten kufor štirja chlapi preložili, a psík s mačíčkou sa vrátili domov.

Pri dobrom povetrí plaviu sa až k straňe otcovej. Otec práve ňebou doma, keť prišou domou, a od matki pítau si prenocovať, lebo ho ňepoznala, že sa velmo premeňiu, a preto ňekceu sa hňeď zjaviť. Matka ale odpjerala, že je u ňej chudobňe pre takího pána, že bi išou dakde do lepšího mesta. On ale rjekou, že on len u ňej kce zostať, že on bárs kďe pod lavicou pristaňe. ,Ach, Pán Boh chráň! Keť je tak, že sa im nebude oškliviť, tedi v mojej posteli muožu, a já budem na lavici spať.‘ Nemohou dlhšje sa zdržať, keť mu rozprávala, že jej je bez toho smutne samej, keť muž choďí preč, a ďeťi nemá žjadňe, hima jedního sina, aj ten že zkapau. Na to on: ,Milá matka! Já som to ten váš stracení sin.‘ Čo keť ona počula, zamdlela. On ale jej rozprávau šetko, ako ta do zámku prišou, a že sa mu dobre voďí, že mu jedna princezka sľúbila, že puojde zaň, keť ju visloboďí, a že ona jej posíla dar, v tom kufre šetko čo sa nachádza. Vtom otvorili kufor, a aj tje najdrakšje šati zlatom višívanje, šakovje, akje len mohli biť, a boli potrebnje, veľa zlata, srjebra a šakovích drahích vecí plno, tak že sa zľakla a rjekla: ,No, věru musí vzácna osoba a bohatá [byť], keť takí dar muože dať.“

Bavili sa v radosti, že sa nemohli nasíťiť, až prichádzau čas už jeho odchodu. Matka ho zdržovala, abi nejšou, že muože nešťastlive pochoďiť, on sa ale nedau míliť. Preca ho ale na to nahovorila, že bi ju, tu princezku, ráz aj viďeu, že bi si zau voskovú svječku, kerá ťemno horí, a keť bude vedjeť, že bude spať, abi potichu k ňej prišou a sa presvečiu, či je nje dáka špatná potvora, že načo bi mu bola, keť bi bola dáka škrata, že ona o tom nebude nič veďjeť. Odobrau sa od matki a išou po mori; keť prišou k brehu, už ho čakali tam psík s mačíčkou a odprevádzali do zámku. Jedlo mu hňeď prichistali, a on unuvaní neveriu skorej si len ľahnuť do posteli. O jedenácťej prišla k ňemu Princezka a zpítovala sa ho všeličo a radovala sa z toho, že sa v uložení čas navrátiu a jej pozdravenja a ďakovanja za dar od matki prinjesou.

Netrvalo veľa dní, už obmíšlau, kedi bi príhodní čas bou ju iť viďjeť. Ráz, keť veďeu, že dobre spí, zapáliu svječku, poťíšku dvere otvoriu na jej izbe, a prikročiu k jej posteli; ako sa ale zľakou, aj zradovau, keť viďeu krásu, akú predtím ešťe níkdá neviďeu, krajšú ažda nad Bohiňu. Vlasi nad zlato krajšje, tvár aj ramená nevídaňej krási, až po pás bola už visloboďená. Keť sa nahľaďeu, potíšku zase odišou; nemohlo mu to ale z rozumu viňsť, že takú krásu ešťe nikda neviďeu, a preto ubezpečení, že spí, nemohou sa zdržať, abi nebou ešťe ráz ju išou páčiť. Iďe znovu, pozerá po šetkích údoch, prizerá sa, že od pásu dolu je v dákej ešťe ťemnosťi a akobi v koži čjernej obťjahnutá; ako lepšje sa ešte kce prizrjeť, z nenazdaňja kvapne zo svječki rovno na jej prse. Viskočí ona na ráz z posteli, svječku sfúkňe a na ňeho kričí, abi naráz pakovau preč, že či mu to nad šetko neprikazovala, abi sa neopovážiu ju viďjeť, a on že sa jej tak odmeňiu za jej dobroďenja. Kcela ešťe hňeď v noci ho zo zámku vihnať, on prosiu, ale to nič neosožilo, len abi utekau, ak nekce tam zahinúť; predca ale do rána ho ešťe nahala. Ráno už boli drahje šati skovanje, a roztrhanje jeho ribárske prihotovenje. Psík ani mačíčka sa neukázali, ani mu jesť neprihotovili. Volki nevolki museu ráno oďíť preč.

Zarmúcení choďí, tára, pleťje sa po pustatinách ďeakích, domou potrafiť nemohou, až dlho šetok visknutí od hladu a skoro nahí prišou k jednímu zámku, kde král bívau. Že ale ten král mau vojnu s druhím kráľom pre jeho céru, že mu ju nekceu dať za ženu, a tak ždi neprjateľa očakávali: vidau prísní rozkaz varťe, abi žjadního cuzího človeka, či bi bou pán, alebo žobrák, do zámku nepustili, lebo že bi mohou biť špehár a neprjateľ. A tak aj tento nemohou sa úfať, že ho dnuká pustja. Prosiu, plakau, abi ho dnu pustili, že je on nje špehár, vojaci ho ešťe dobili a dokopali. On sa im ešťe ňedau odpraviť a seďeu pri ňich, až tí dáko zaspali a on cez voľákú ďjeru vlezou dnu do dvora. Sluhovja sa nestareli, keť ho varta prepustila. On si od ňích pítau, abi mu dali voľačo pojesť, lebo že už nič nevládze od hladu, že on im šetko, čo mu naložja, bude robiť, pece kúriť, alebo trjeske šťjepať. Ťí mu len tak dovolili, ak sa bude len tak skriťe dakďe pod lavicou skrívať, lebo že oni nesmú cuzího u seba prechovávať.

Ráz boli spolu zídení šeci sluhovja a voľakerí mezi ňima aj vojaci a shovárali sa o jich princezňe a jej krásu vichvaľovaľi, že jej sotva na krásu dakde rovňej jesto. A ten sa ohlási z kúta zpopod lavici: ,Krajšja je moja frajerka, to muožem povjedať, bárs som túto neviďeu.‘ Tito šeci obrátili oči po hlase, a keť ho viďeli, začali sa smjať: ,Ale, ti všivák, čo bi si ti mau?‘ On tvrďiu, že je pravda. Jedon podlizač kceu sa Princezňe prilíškať, obžalovau ho, že to povjedau. Táto ho hňeď dala zavolať. Ako to predstaviu, hňevive sa ho spítala, ako to muože povjedať. On rjekňe: „Milosťivá Princezka, vidím, že ste aj vi krásná, akej málo kde jesto: ale moja, to muožem prísahou potvrdiť, že je krajšja.‘ Ona mu povje: ,Ak toho nedosvečíš, o hlavu prídeš. Já rozpošlem na šetki strani listi, abi o tri dni šetke dámi a princezke sem prišli a po jedňej sa ukázali.‘ Ak z ňich nebude žjadna, na kerú bi rjekou, že je krajšja, že ho dá zoťať. On privoliu.

Príďe čas, začnú dámy chodiť, na koči každá prebehla popod obloke a hlavu von z koča vitrčila, abi sa tejto princezki poklonila, kerá v izbe pri obloku s onním stála. On ale na každú rjekou, že je to nje jeho, až prešli šetke, a na každú rjekou, že je nje jeho. ,No, už ti musíš hlavu straťiť,‘ povje ona a poslala pre kata. ,Vďačňe živuot položím, lebo vjem, že je tá krajšja, ale neprišla.‘ Už sa kňaz modlí s ňím ,Otče náš‘ a kat stojí prihotovení, keť na ráz počujú hrkotat, a on sa obzrje a vikríkňe: ,To je moja!‘ A v skutku sa približovau koč, až na ráz vistrčí sa po pás z koča von, a psík s mačíčkou obehúvali okolo ňej, a aj! Velebnosť nad velebnosťou, krása nad krásou! ,Pravdu máš!‘ povje princezka, ,slobodní si, krajšja je tá, ako já, to musím uznať!‘ A tak, obdarovaního máličko, pusťila ho preč.

Išou zase, išou, napljetou sa dosť po sveťe, a ani ňepomisleu, že bi dakedi lebo k rodičom alebo k jeho princezki príť mohou. Na ráz vidí sa pri tom zámku, kde jeho princezka zakljata bola. Kce dnuká vňíť, ale bráni šetke pozamikanje, zňikaďe ňemohou prejsť; predsa ale najšou dakde ďjeru pod múr, zkaďe sa bjedňe dost ta dnu prepchau. Príde do izbi, ľahou si do posteli, príde princezka v noci, zpíta sa: ,Na čo si ti prišou zase sem?‘ On začňe náramňe prosiť, abi sa smilovala nad ním, že ju už bude poslúchať, čobi mu koľvek prikázala, lebo že ináč musí zahinúť. Ona mu povje, že mu odpúšta len za to, že tam pred tou princezkou pravdu hovoriu, a že bi bou aj životom potvrďiu. Že sa jej to páči, že ju tak pekňe viznau, a že ju muože ešťe vimuoct aj za ženu dostať, ak jedno vajce doňesje z jedňéj visokej veži v druhej krajňe, že tá veža je v prostrjedku medzi dvuma menšíma v jednom, kde král bívá, mesťe, a to vajce že je v samom vrchňom obloku pod šťítom.

Vidau sa zase na cestu a ňeveďeu aňi, skaďe má iť, len išou, kďe ho dve oči njesli, až prišou na jedno mesto, kďe sa lev s orlom bili; tu on smele mezi ňich vkročiu, mezi piske im palicou uďeriu, a žebi sa ňebili, ale po prjatelski mezi sebou porovnali, rjekou. Títo rozstúpili na stranu sa, ďakovali, že ich pomeriu, mimo toho dali mu jeden každí dar, lev mu dau kus srsti, že keť si spomňe na ňeho, že buďe takí mocní, ako lev, aj tak chitro že buďe muocť uťekať, kďe bude kcjet, orol mu dau jedno perja, že keť si pomislí na orla, že bude muoct letet ako orol. Išou naradovaní pre to vajce, ráz bežau ako lev, keť ustau bežať, leťeu ako orol, tak že v krátkom čase prišou do toho mesta, kde bolo to vajce. Vežu poznau zďelaka, kerá je, len sa zpraviu na orla a viljetou na ten oblok, kde bolo vajce, aj skutečňe ho najšou. Naradovaní stareu sa už len, ako s ním zletne, že bi ho ňezabiu. Vzau ho do úst a tak z obloka na oblok, kím neprišou na zem. Potom už len s ňím ponáhľau k zámku. Už ona mu višla naproti s radosťou, celá už odkljata, lebo veďela, že ho už nesje. Ako prišou, objímala ho, bozkávala ho a ďakovala mu za jeho trápenja a ustávaňja.

Potom už, keď mala to vajce, rjekla mu, abi išou do tej izbi, kďe ona bívala, že tam najďe veľikuo zrkadlo, za tím zrkadlom že je jedon špendlík vopchatí, abi ten špendlík viťjahou von, že sa mu zrkadlo samo od seba ponkňe ďalej, tam že najďe kľúč, abi ho vzau a išou treťú izbu s ňím otvoríť, ten špendlík ale abi na to istuo mesto zapchou, kde bou. Tú treťú izbu keť otvorí, že tam jedon princ tjež zakljati spí, abi ho išou zobudiť, že ona ňemá právo, len on, a že ten princ im bude za družbu stáť. Išou, urobiu šetko, ako mu kázala, a aj! krásni, uťešení princ stau z posteli, kerí hňeď tohto ako svojho visloboditeľa vítau a objímau a jemu ustavičňe dobrorečiu. Tak aj s princezkou po dlhom odpočinku sa vítau a nevislovňe radovau. Princezka riekla tomu vyslobodiťelovi, abi, ak kce, že bi jeho bola, išou do maštali, v samom voľákom kúte že je jeden kuoň, abi ho vihľadau a oslobodiu skrze voľáke prípravi, kerje mu dala. On išou, ale sa vrátiu prázní, že on nič nemohou najť. Potom mu dala jedon meč, abi to vajce s ňím na dve rovnje poli preťau. On sa trjasou od strachu neveďeu, či trafí, ale preca tak ulahoďiu, že ho preťau.

V tom ona šla k tomu zrkadlu, ten špendlík ztaďe viťjahla, a aj viskočiu ztaďe kňaz s krucifixom. Princezka chitila princa za ruku a kňaz ich pri stole osobášiu, on ale sám ich vikupitel sa dívau z boku. Ona, keť už bola osobášená, rjekla mu, že kebi bou toho koňa najšou a tak ju pred tím bou ňenahňevau, že bi isťe zaňho bola išla, že ale, ak kce v ich královstve najvižší zpravec a rjaďiteľ biť, že muože do smrti pri ňich biť, že buďe šetko sám na mesto kráľa opatrovať. On ale rjekou, že on iďe preč, lebo žebi sa on na to nemohou dívať, keť bi ona sa s druhím objímala a bozkávala. A tak aj v skutku odišou zarmúcení svetom.“

Pred rozprávkou je pripísaná poznámka „Eine fremde Ságe, schlecht beendig“. Poznámka táto v druhej čiastke je správna. Je to rozprávka veľmi zvláštna. Sú v nej spojené rozličné známé motívy rozprávkové, ale nie že by boly užšie sopäté a nie že by robily novú jednotnú rozprávku: Hrdina nemá spomínať rodičov, nemá sa na pannu podívať pri svetle, nemá sa chváliť jej krásou, ale za to je nie potrestaný. Pomerí zvieratá, ľva a orla, a dostane od nich také dary, že nadobudne ich moci a sily. Tak dostane vajce, ktorým vysvobodí princeznu a i zakliateho princa.

V stredovekých rozprávkach západoeuropských, francúzskych a i. zhusta sa opakuje motív, že sa hrdina nemá chlúbiť krásou milenkinou, ale je preto zpravidla trestaný. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 327.

Ján Francisci Rimavský zapísal v Codexe div. auct. A., str. 81 — 82, pod nadpisom „Tri stromy“ túto rozprávku. Text podávame:

„Bou jeden chudobní oťec a mau troch sinou, z kterich najmladší bou najhlúpejší a volau sa Popelvár. Keď už dorjasli, poslau ich oťec do sveta. Šli a prišli na krížné cesti. Dvaja starší šli dobrími cestami a najmladšieho najhoršou, zarastenou poslali. Dlho šou pomedzi horámi, až naostatok prišou na jednu lúku k trem stromom, jakích ani v tej hore ani v jeho živoťe ňeviďeu. Sadou si pod ňe a oddíchou si. Potom sa poobzerau do okola a viďeu jakúsi hromadu skála s prjechodom dnu. Vošou dnu ňesmelo. Našou jedne skleňanje dvere, a keď tje otvoriu, prišou do jednej peknej izbički, v ktorej našou stuol pre jednu osobu prikrití a posťel pripravenú. Ňesmelo si sadou k stolu a najedou sa. Keď se najedou, otvorili (sa) v sťeňe dverce a jedno peknuo mladuo ďjevča dnu stúpilo, oslovujúc Janka jeho menom a velmi prívetive ho vítajúc. To mu bolo ďivno. Na jej ponúknutje si lahou a vispau sa, a keď stáu, už ho sňjedaňje na stole čakalo. Zas sa mu zjavilo ďjevča len v sprostích šatoch a prosilo ho, abi tje tri stromi, jezlí si ích zoťjať za tri mesjace dúveruje, zoťau, za čo velkú odmenu dostaňe. Prislúbiu to urobiť.

Ustavičňe rúbau — práca sa mu dobre darila, a peknuo ďjevča mu jesť nosilo. O mesjac strom padou, a s ňím naráz 1/3 hori atd. atd. Keď to vikonau, zas ho prosila, abi tje stromi za tri mesjace zrúbau a pokálau. Aj to urobiu. A na ostatok, abi to porúbanuo drevo na hromadu znosiu a zapáliu. Dala mu jeden korbáč, s ktorím má ustavičňe okolo ohňa běhat a potvorí, čo naň budú doďjevať, s ňím šíbať, na čo z ňích každá do ohňa skočí. Tak robiu za sedem dňí a nocí, a keď oheň celkom vihasou, zvaliu sa na zem a tuho zaspau.

Za dakolko dňí spau ustavičňe, a keď sa prebuďiu, našou sa v jednej královskej hrdej paloťe, v pekních čistích šatoch poobljekanjeho a poumívanjeho. So strachom skočiu s posťele, a keď sa do zrkadla obzreu, ňeveďeu sa poznať. — O chvílu prišou slúha do izbi s otázkou: ,Čo rozkáže, vaša královská Jasnosť?‘ Velmi sa ďiviu a ňeveďeu mu čo odpovedať. Prišou druhí, aj treťí. Tento ho do prihotoveních šat obljekou. Oňezadlho sa roztvorili dvere a vkročilo do izbi 13 jednako do bjelích šjat poobliekaních ďjevčenjec, ktorje ho osloboďitelom nazývali a kázali si za odmenu jednu zpomedzi ňích vibrať. Dlho premíšlau, či má viberať či ňje, a ktorú? Potom že tedi tú, čo mu už dobre robila; abi si ju poznau, odpovjedali tje. V posrjedku bola ona, a kako na ňu ukázau, tak priskočila k ňemu a padla mu okolo krku, a ostaňje popadali na kolená a ďakovali zas za vislobodzeňje. Potom mu rozpovjedala, kďe sa zau ten palác, že to sú vlasňe tje tri stromi, ktorje porúbau, a tá hora že je krajina, ktorá bola zakljata. Vihlásila ho za krála, poukazovala mu celú krajinu, dala sa s ňím zosobášiť, a viučovať, a že bou schopní, velmi sa skoro znameňiťe zďelau.

O dakolko rokou mu napadlo roďičou si ísť obzrjeť. Vibrau sa aj zo ženou aj z vojskom. Zau sebou aj tje otrhanje šati, v ktorích bou z domu višjou. Ráno prichádzali k roďinnej ďeďinke, práve statok viháňali, medzi druhími aj jeho braťja. Hneď ích poznau, skočiu z koča, obljekou zaválanje šati a priskočiu k ňím. Privítali sa starím spuosobom. Zau jednemu z ruki korbáč a začau pljaskat. Keď královskí koč z vojskom došou, pouťekali ostatní od strachu, a on skočiu do koča. V ďeďiňe malo vojsko hospodi pripravenje a král mau k jeho roďičou zosadnúť. Dobrí luďja ho prijali srdečňe a prosili, abi odpusťiu, jezli ho tak ňevislúža, jako bi sa svečilo.

Medzi zhovorom sa král polpitovau na sinou. Matka zo žalosťou rozprávala o Jankovi, že sa ešťe ňevráťiu, ktorjeho najračej viďela, lebo bou najposlušňejší. Na večeru dau král peňjaze a matke kázau pripraviť. Pečeňe sa pekli. Medzi tím král kďesi odišou, a o chvílku príďe Janko do kuchiňi k maťeri. Velmi rada bola. Prosiu ju, abi mu dovolila obracať rožeň prasaťom, abi sa zohrjau, a keď matka odišla, skoro odrezau — buoncík prasaťu. Matka ho dobre vidrvila. Keď bou čas k večeri, král sa navráťiu a najedou sa. Posťel pripravili v chiži pre krála s královnou a na lavicjach spali dvaja braťja. Král kďesi odišou a o chvílu prišou Janko. Braťja ho hrešili, že krála ňeviďeu, keď pozďe prišou. O chvilu staňe a chce na posťel, že mu na prípecku zle. Braťja skríkli a z buchnátami ho na prípecok uložili. Zas o chvílu sprobovau, ale sa mu zas tak zvjedlo. Na treťí ráz sa lepšje pousilovau a lahou si ku královnej. Braťja poskákali, zavolali roďičou, ti urobili svetlo a začali miljeho Jana duriť z posťele, ale ten odokriu plavú košelu a královská hvjezda mu na prsoch zabliskla. — Tu šecci popadali na kolená a prosili za odpušťeňje. On ím odpusťiu a pochváliu ích. Potom zau roďičou aj bratou k sebe a žije, ak ňezomreu.“

Rozprávka bola chystaná do tlače pre sbierku, pripravovanú koncom štyridsiatych rokov.

Rozprávku túto spracoval Rimavský pre Slovenské povesti, bola tam vytlačená na str. 75 — 80 pod týmže nadpisom (v nov. vyd. str. 57 — 64). Obsah je, pravda, ten istý, len forma je celkom iná. Spracovateľ pokladal za povinnosť rozvádzať čím najširšie svoj prostý rukopisný náčrtok. A ten rozvedený text je v Codexe Tis. A, str. 41 — 47. Vytlačený text liší sa od neho nepatrnou mierou. Je tu pecúch miesto popelvár; v rukopise je pridané „až jedniho dňa (prišli na krížne cesti); (túlau sa), motau sa, (škrjabau sa); (prišjou ku skleňenim dverom) a keď tje pomáli otvoriu, viďeu sa v jednej peknej izbički, v ktorej okrúhli stolík (na jedneho prikrití) čakau (a na bok stála odpravená posťel“. V rukopise bolo slovo „frištik“, ale už opravené „slanina s chlebom“, čo bolo potom vytlačené; svetlice miesto palota; mládenec miesto slúha; miesto „teraz mu rozprávali“ je v rukopise „keď sa už dosť naďakovali, rozpovedala mu voleňica“; miesto „daj pozor“ je v rukopise „zamerkuj“; miesto „vibuchnátovala“ je v rukopise „vidrvila“ a i.

To isté je s nepatrnými premenami vytlačené v Časopise Muz. Slov. Spol. XVI., 107 — 108, od Juliusa Bottu. Hrdinovi zjaví sa iba jeden sluha miesto troch, hrdina vyberá si nevestu zpomedzi dvanástich a nie z trinástich.

Codex Revúcky A, str. 22b — 23b má rozprávku „Eufrosína a Karol“ od L. Reusza nárečím zvolenským; ztadiaľ bola predpísaná do Proston. Zábavníka III., str. 81 — 88.^[162]

V poznámke je na strane odkaz na Codex Rev. II., p. 1. Dragomír.

Úplnejší a složitý text tejto rozprávky je podaný pod č. 111 A. Tento text je nie úplný. Hrdinu zazrely tri dcéry Ježibabine, a keď ich odvrhol, bol zatvorený do väzenia, ale neupadol do hlbokého spánku. Jedna baba dala mu povraz, ktorým sa dostal z väzenia. Odchodne od iných verzií, úplnejších, najde odkliate dievča na lúke, kde ju zanechal. Ona ho teda dočkala a neodišla sama do svojho domova. Podávame text úplný; odchýlky Zábavníka III. sú pod čiarou.

„Bola rás jedná královná a tá mala jedniho synka, volal se Károl. Tento synok, keď už bou odrostnúl, povedau svojej materi: ‚Ej, mamo, mamo, musím ja tajst sveta skúsit.‘ Mať ho dost odhovárela, ale ten vera nič; len si vzau jedniho rytíra a penjazí so sebou a tašjou.

Išjou, išjou do dalekýho sveta, prijde rás ku jednimu zakljatýmu zámku, a ten zámok bou na také skali okrúhlé vystavený jako vajco. Tu on cestu hore hledá, ale nikde nemohou najst, šecko bolo zamurovano. Potom si mysleu, že jak by on mohou dnu vníst, tak potom len šablou jednú djéru do múru vydlabau, a jak bola dost velká, vtjahou se dnu i so svojím rytírom. Tamnu obzerajú ten zámok, tu zpustošený, randavý, len ťelo že stau. Potom tašli do chýž, šecko obzerajú, len v ostatné chyži vidja jeden obraz na sťene, na ktorom bolo jedno djouča, bars peknuo odmalovanuo, a pod tím obrazom bolo vyryto meno toho djoučata ‚Eufrosína‘. Ten mladý princ zastaviu sa pri tom peknom^[163] obraze, a prizerau sa mu, ale sa ho ani nedotknuu.

Keď sa bolo zmrklo, ukonaný princ i so svojím rytírom lehnúli si do osobitních chýž na odpočinok. Ale ješte predtím, keď boli do toho zámku prišli, žjadniho živýho ducha nenajšli, len jeden prikrytý stůl s jedlami a nápojom pre dva osoby. Títo si zasedli a občerstvili sa, a tak si potom lehnúli spat.

Jak tak spja, chyba len okolo 11. hodiny v noci ukjaže sa vo snu ta princeska tomu mladýmu princovi a pokývne mu palcom: ‚Karole, nespiže nespi, veľkuo ťa neštestja očekává.‘ Jak on to počuu, naras z posteli skočil a pripásau si šablu, stau si ku dverám a učiu sa fechtovat, aby sa vedeu bránit, keď by dačuo prišlo.

Chyba len okolo pólnoci stane sa velký hrmot, tresk, buch, až mu len tak vlasy hore koncom stávali, lebo on dobre vedeu, že je v zakljatom zámku. Tu len rás prijdú do té chýži, kde on bou, šest lvou, velmi ozrutních, a ten prvý lev mau jednu hlavu, ten^[164] druhý dva, tretý tri, a ten šjestý^[165] šest hlaví mau.

Tu jak vidí Karol princ, že je zle, narás jich len rúbat začau, kým jich len šeckých nezrúbal; jak bolo po šeckom, uderila dvanáctá hodina, a ti lvi, kterí ješte kus živi boli, vynosili ostatních preč. Tento mladý princ len si šablu od krvi utreu a potom si zas lehnuu do posteli. A spau do bjeliho rána.

Ráno jak nahle sa prebudiu, hned bežau do té chýži, kde to peknuo djouča odmalovanuo bolo, a tak sa mu videlo, jako by už živšje^[166] vyzeralo.

O nedlúho pribehnuu k nemu jeho rytír, že jak spau. ‚Ach, dobre,‘ povedá. ‚Jakže by si ty bou mohou dobre spať, keď taký buch stau. Ja som sa nazdau, že sa mi tu i s tím^[167] zámkom prepadneme.‘ Ale princ sa len zadávau, jako by o ničom nič nevedeu.

Na druhú noc zase sa mu len okolo 11. hodiny ukaže tá pekná zakljatá princeska, a zas mu len pokyvne palcom a povje mu: ‚Karole, nespiže, ni, velkuo ťa neštestja očekává.‘ Tu on zas hore stau, pripásau si šablu, stau si ku dverom a učiu sa fechtovat.

Okolo pólnoci zase sa len velký hrmot stau, ešte vetší jako prvú noc.^[168] Onedlho prijdu do toho Károlove chyži dvanác lví, a ten dvanácti už s dvanác hlavámi, a z každých piskí mu inakší plamen buchau.

Tento princ sprvu sa bau velmi, ale sa potom osmeliu a začau jich rúbat. Naostatok tomu dvanác-hlavatymu lou devet^[169] hlav odťau, ale už tjé ostatnje tri^[170] nevládau. Navela navela ešte sa rás prisiliu a zoťau i tje tri.^[171] Vtom uderila dvanáctá hodina. A tí lvi, kterí ešte kus živí boli, ostatních podotínaních poodnášeli^[172] preč. Princ si šablu od krvi utreu a šjou spat.

Ráno jak sa naspau, narás išjou do té chyži, kďe to djouča odmalovanuo bolo, tak ho našjou už temer živuo, len že ješte rozprávat nevedelo. A ten jeho^[173] zas len prišjou sa ho^[174] opítat, či dobre spau, že či počuu ten hrmot strašlivý. Ale princ mu zas len odpovedau, že on nič nepočuu, a len sa tak zadávau, jako by o ničom nič nevedeu.

Na tretý den večer tašli si zavečerat. Lebo v tom zámku naveky bolo na jednom stolu prikrytuo a jedlá a nápoje^[175] prihotovenje.

Políhali si spat. Z pólnoci stane se strešlivý hrmot a tresk, že sa len tak šecko ozívalo, a ten hrmot vždy vetší a vetší bou. Tu sa princ Károl bau, že mu len tak vlasy hore dúpkom stávali. Potom jak tak hrmelo, začne krvavý dášt padat, a taký veliký krvavý príval bou, že v jeho chyžky šecky stoly, lavice a postele po krvi plávaly; keď ale tak najvetšmí hrmelo a najvetší krvavý dášt padau, uderilo dvanáct hodin a šecko sa utíšilo.

Ráno jak stau, ještě kus prestrašený bou, ale len hned bežau do té chyži, kďe to peknuo djouča bola;^[176] tu jak otvorí dvere, vidí jú pred sebou na kolenách klečet, so sopiatíma rukama, a usmjévajúc mu povedala: ‚Ďakujem ti,‘ povedá, ‚že si ma z této kletby vyslobodiu. Já som tu už od vela rokou so šeckými mojími ludmi bola zakljata, od jedné princky, že som za jeho syna nechcela ist. Mnoho ludí tu už pokapalo, lebo ma tak bola zakljala, že me len jeden princ čistýho života může osvobodit. Mnohou grófou tu zkazu vezmúlo, aj mnoho baronou; chyba ty čo si sám obstau a mne osvobodiu. Čím že sa ti já mám odslúžit? Vezmi si šecko moje bohatstvo, a keď chceš, vezmi si i mne, já ti zostanem do smrti vernou.‘

Tak sa radovali dlho jedno nad druhým. Až potom vyšli von, tu jich očekávalo mnoho ludí, čuo boli s tou princeskou Euphrosinou zakljatí, a velmi sa radovali, že jich šeckých šťaslive vyslobodiu.

Jak sa už boli uradovali, pobrali šecko bohatstvo z toho zámku a zabrali sa domou ku princovím rodičom. Išli oni dvojmí starými cestámi, velkými horami, daleko daleko, kde jich oči vedli. Jak tak dlho idú, prijdu na jednú krásnú^[177] lúku. ‚Tu si,‘ povje princeska, ‚oddýchneme,‘ a tak si posedali na trávu. Ale princ hore stau. ‚Ej,‘ povedá — taký bou netrpezlivý^[178] a zvedavý, — ‚musím já tento vidjek preopáčit. Ty mne len tu čekaj, Eufrosina, vet já hned prijdem.‘

Vyšjou on na jeden brjéžok, zazre ďaleko jednú peknú záhradu, tajšjou ďalej a čím bliže^[179] ku tej záhradi išou, tím se mu krajšja videla. Jak prišou ku dvercom, ta len kukau pres škáru,^[180] či tam dakdo njeto, ale videu, že tam nikdo njet; otvoriu potichu dverce a vnišou dnu. Jak sa tam precházau, ani nevedeu, chyba keď za sebou tri peknje djoučata videu, ale sa on hned mezi ruže skryu, lebo vedeu, že keby ho dopáčili, že by zle mohou obstát.

Jak tje djoučata prišli ku tim ružom, povje tá najstaršja: ‚Sestri moje, tu dač musí byt, či vidíte, jak sa tje ruže uhybujú,^[181] tu se dakdo skryl.‘ A tá stredna odpovje: ‚Kdože by tu bou, šak tu nikdo nechodí.‘ Ale téj najmladšéj sa tješ videlo, že tam mezi tima ružami dačo šuchoce. Ta hned odbehla a najde toho mladýho princa Károla; tak hned prišli a druhje princesky, vezmúli ho mezi sebe a zavedli ho do svojho zámku a povedali mu, že ho dotedy nevypustja, kým si len dajednu z tich troch nevezme.^[182] Ale on nechceu ani jednu, lebo mu Eufrosina na srdci ležala; tak ho hned do temnici zatvorili a velmi zle s ním nakladali, lebo toho zámku královná, čuo tje tri ceri mala, bola Ježibaba.

Na tretí den ho vypustili z temnici, lebo jim bou prislúbil, že jim šecko po vůli urobí, ale jemu vera^[183] neverili, a tak ho nikdy^[184] z očí nespustili, lebo bars pekné postavi človek^[185] bou.

Na pjatý den, jak rás večer^[186] samotný v svojej chyžočky bou, prišla k nemu jedna stará ženička a povedala mu, že sa on vera ťažko z Ježibabiních rúk vysvobodí, jak len neujde, a hned mu poradila, jak má ujst; a dala mu jeden povraz, aby se po tom v noci s obloka spustiu a tak ušjou.

Jak sa už bolo dobre zatmelo, on aj tak urobiu, po povrazu sa dolu spustiu.^[187] Dlho blúdiu, čuo cestu nemohou najst, až navelo po velikom trápeňú prišjou zas na tú peknú lúku, kde nahau Eufrosinu.

Eufrosina ho neborka za celých pet dní na téj lúky čekala, a umjenila si, že jak by trafil neprist, že by ho ona bola dlo svojej smrti tam čekala.

Jak ho zazrela, velmi sa zaradovala a rozprávala mu, jak ho ona túžebne očekávala, a on jej zas rozprávau, v jakom Ježibabinom zámku bou a jak se ztjad vymohou.

Z tej lúky se zas ďale poberali a išli dlho dolinámi, starými cestami, až navelo prišli do toho mesta, zkadjal princ Károl bou. Tam nikoho vjac z domácích nenašjou, lebo mu boli šeci vymreli. Tak sa už potom králom stál a kralovau dlho, dlho v pokoji.“

Prostonárodní Zábavník V. (Štiavnický), str. 170 — 171, má rozprávku „Visvobození“.

Starší syn chudobných rodičov išiel do sveta hľadať službu. Naostatok prišiel do domčeku, videl v ňom starú babu, ktorá čítala v knihe, a vošiel. Keď sa jej mnoho prihováral, pozrela mu do očú a hovorila: „Vidíš, synku, ty si teraz nešťastný, neviem, ako bude s tebou, ako prijde ten, čo mňa takto nešťastnú urobil; pritom ale neboj sa, neboj nič, ak na moje rozkazy pilný pozor dáš, tak aj mňa aj seba osvobodíš. Choj tam do tej hory, tam prídeš ňezadlho k jednej studnički, z tej vody naber do nádoby, kterú ti dám, ale tak, že by si sa toho najvrchnejšieho brvna nedotknúl, lebo na veky zatracený budeš. A keď hu donesieš, umyješ mňa aj seba s ňou, tak buďeme osvobození.“

Hrdina dlho hľadal prameň, napokon celkom ustatý ho našiel, oprel sa o brvno a skamenel.

Po čase vybral sa na cestu mladší brat. I on prišiel k babe, ktorá ho tiež poslala do hory pre vodu. Našiel hneď prameň, nabral vody a zastal na chvíľku, keď uvidel skamenelého; zatým sa vrátil k babe. Umyla sa vodou a premenila sa na krásnu pannu. Rozpovedala mu, ako jeho starší brat skamenel, a potom i jeho vodou oživila. Spolu premenil sa domček na krásny palác. Preniesli sa doňho a mladší brat sa s paničkou oženil.

Z Ratkovej v Gemerskej stolici. Z pozostalosti S. Czambelovej.

„Bula edna chudobná sedleäška, ňemala žeadné děči. Tak pána Boha prosila, ebi už aj prasatko mala mesto džiteta. Tak sä jé potom aj tak stálo, ež narodila prasatko mesto džiteta. Tak to praseatko nebulo takua džíva, ako druhja zvéri. Tašlo džiaušätý aj na tonky. Edoráz zvrhlo si tú prasäcú kvaužu, keä tonky oberalo, a bulo z něho džiaušä. A peknva džiaušě bulo. Videu ho edon mláďenec, kotor sä kceu ženyť. Rodyšä sä ho zpýtali: ‚Ta dě že či iďemo pýtač ženu?‘ ‚Ah, nygde něiděte pýtač, jä si len to susedynva praseätko vezmem.‘ ‚Ej, švaže bi si si ty to praseätko zvau, taký cifrovaný mláděnec?‘ Ale ho nemohli od něho odvráčič. Tak tašli a vypýtali prasatko. A ono ai labku dalo, ež budě mládencovi ženó. Tak aj sobáš odbavili aj pekně sä šitko stálo ako svadžba.

Tak mladý lähnúl s prasatkom a ono zostálo ženó. A bím z nych pár pekný.

Tak edon druhý mládenec: Ež sa van vera buďe ženyč. ‚A koho že si vezmeš, gde že či tájďemo pýtač ženu?‘ ‚Ver jä nykoho někcem, chyba toho susedóho kurnazä.‘ Van sä nazdau, ež ai z toho pekná bude žena. Ale toho něsplodyla žena. Tak ho dohnali s kijeäký do vizby a tam skákau a šitko pobiu. A z kurnázä nebula nevesta.“

Rozprávala Juliana Korenová, rod. Poprocki, nar. a býva v Ratkovej. 27. X. 1900.

Rozprávka je porušená.

V Slov. Pohľadoch XVI., str. 326, je pod č. 33. rozprávka „Gajdoš na Beckovskom zámku“. Z Bošáckej doliny. V rukopise je uvedená rozprávačka Anna Zamec-Gelová.

Beckovskí františkáni mali ovčiaka, ktorý pekne gajdovával. Ako si tak raz na zámku gajduje, prišla k nemu biela hus a prosila ho, aby jej ešte zagajdoval. Keď prestal gajdovať, premenila sa na krásnu bielu ženu, ďakovala mu a prosila ho, aby za ňu putoval do Jeruzalema, tým že vysvobodí ju i celý jej národ, že sa mu za to bohate odplatí. Ale ovčiak na to nepristal, a tak ho prosila, aby aspoň za pol roka každý mesiac prišiel pod tú bránu gajdovať, dala mu hrsť zlatých peňazí a riekla: „Ale nemárni, netúlaj sa a netancuj!“ Potom sa mu s očú ztratila.

Ovčiak s počiatku sa poriadne držal, ale keď za každé gajdovanie dostal hrsť dokátov, zažiadalo sa i jemu rozveseliť sa, a počal chodiť po krčmách, tam hrať, výskať a opíjať sa. Tak raz premeškal čas gajdovania na zámku.

Keď zasa prišiel pod bránu, privítala ho biela pani týmito slovami: „‚Polovicu času si ešte len dodržal, ale už z druhej polovice si prvý termín zmeškal; preto nebude z teba nič, lebo si sa dal na márnotratný život. Už viac ke mne gajdovať nechoď, lebo ti viac peňazí nedám. Keby si ma bol poslúchol a bol do Jeruzalema putoval, bol by si odklial aj mňa, aj celý môj národ, a ty by si bol tiež na veky šťastlivým zostal.‘ To rieknuc, ztratila sa, ale ovčiak gajdoš poberal sa jako omráčený zo zámku domov, medzi múrmi poblúdil, spadol so skaly a zabil sa.“

1. V Slovenských povestiach, str. 19 — 28 (nové vydanie 33 — 48), podal a rozpráva Jonathan Čipka Hradovský pod titulom „Panna z rosy počatá a z deväť matiek zplodzená“.

Bolo to v deväťdesiatej krajine, pri sklenom mori a pri drevenej skale žil bohatý pán. Deväť rokov sa modlil, aby mu Pán Boh požehnal potomka. Narodil sa mu syn, ktorý mal v tvári dve ruže, v očiach dve hviezdy, ale na jazyku ustavičný plač. Darmo volal otec lekárov, darmo posielal poslov na všetky strany, až mu priniesli zvesť od jedného starca, že dieťa prestane plakať, keď mu otec povie: „Neplač, syn môj, dám ti ženu z rosy počatú, z deväť matiek zplodzenú.“ Otec tak urobil a dieťa prestalo plakať.

Keď syn dorástol, žiadal si tú pannu od otca a vybral sa ju s dvoma kamarátmi hľadať. Prišli do tesnej doliny k Ježibabe, ktorá varila deväť človečích hláv. Že sa jej princ zdôveril, ušetrila ho a darovala mu prútik, ktorý ho zaviedol k jej sestre na Havranov vrch. Tá varila v smole deväť rúk a deväť nôh; privítala princa a kázala prútiku, aby si vyskočil na pec k svojmu bratovi. Na druhý deň doviedol princa jej prútik na Jastrabovu skalu k tretej sestre, ktorá varila v deviatich hrncoch, krvou naplnených, deväť ľudských sŕdc.

Kamarátom kázala ostať pri nej a princovi dala prútik, ktorý by ho doviedol do Ružového zámku. Spolu dala mu flintičku, aby zastrelil prvé vtáča, ktoré uvidí, a potrel sa jeho krvou. Urobil tak, spravil sa vtáčkom a letel za prútikom ponad hory, doly, až k obloku Ružového zámku, pri ktorom princezna s pestúnkou sedela. Mala zlaté vlasy, tvár ako sneh, ale z očú jej kvapkaly slzy ako rosa. Ako princezna vtáča videla, hneď sa jej vyjasnilo jedno oko, a kázala pestúnke vtáča vpustiť dnu. Tam sa vtáča premenilo na princa a panna mu rozprávala, ako sa jej otec kedysi bol zaprisahal, že nechce mať dieťa, a preto každú svoju ženu pred pôrodom preklal. Deviata žena ho zakliala, aby neumrel, kým mu deväť zabitých žien neporodí dcéru, a po smrti aby nemal pokoja, kým sa tá dcéra nevydá. Raz sa otcovi snívalo, že prišla k nemu jeho deviata žena a hovorila mu: „Mužu, oplakal si svoje hriechy, ja ti odpúšťam: deväť ruží z týchto hrobov dnes obtrhaj, do jedného pera sviaž a na prostrední hrob polož: na tom hrobe holokolenačky kľač celú noc a modli sa Bohu — i spŕchne z neba rosa na ružové pero, a miesto neho najdeš do rána dcéru.“ Tak sa i stalo. Jej otec bol onen starec, ktorý poslal princovmu otcovi radu, ako zastaviť plač dieťaťa.

Panna, nevediac, komu je sľúbená, sľúbila sa nedávno drakovi s deviatimi hlavami, ktorý si má o štrnásť dní pre ňu prísť s kúzelnou masťou od vedomkyne z Jastrabovej skaly; masť má moc, že každý musí milovať toho, kto sa ňou potrie.

Princ premenil sa na vtáčka a odletel k Ježibabe sám, štrnásteho dňa včas sa vrátil, a hneď sa princezne i druhé oko vyjasnilo. Hneď sa doňho zaľúbila a on do nej. Vtom vpálil drak, a ako princa zazrel, rozlial sa na smolu.

Keď milenci odchádzali z Ružového zámku, pri deviatich hroboch stál starec, princeznin otec, a hovoril im, aby ta išli a sa neobzerali. Obzreli sa, otvoril sa hrob desiaty, starec do neho klesol a hrob sa zasypal.

Mladí odišli k princovým rodičom a tam bola veľká svadba.

Podľa rukopisného soznamu rozprávok, pripravených do tlače, bol rukopisný text zaznačený v Cod. div. aut. B, č. 7; viď Úvod I., 59; čítame tu:

„Z rosi počatá a 9 máť narozená. Královo ďjeťa nechcelo bit pokojnuo, dau pomoc hladat, podla radi jednoho starcovej — že mu treba slúbit ‚ženu z rosi počatú a z 9 máť narozenú‘, tak sa stálo, on ju šjou hladat, prišjou k 1., 2. i 3. Vedomici, potom i ku tej pannej, ktorú Drak mau vzjat za ženu, masť donjesou, seba i ju mazau, zo zámku ušli.“

Poznali sme texty, ktoré sú v Codexe Tisovskom B, str. 7 — 16, č. 2. a v rukopise VIII. g, str. 31 — 42. Bol akiste do toho rukopisu z prvého prepísaný. V Codexe Tisovskom B je odkaz na Codex div. auct. sv. 7. a v VIII. g 31 je odkaz na Codex Tisovský B.

Rukopisný text shoduje sa obsahom s rozprávkou vytlačenou. Sú tu zväčša i shody doslovné, ktoré nasvedčujú tomu, že rukopis i vytlačený text sa zakladajú na spoločnej predlohe. Rukopisný text je rozprávaný veľmi obšírne a rozvlačne. Na ukážku podávame úvod:

„Ďeveť ráz sa zazelenali hori, a ďeveť ráz zhola ožlkli, a po celí tento čas vichádzajíce (sic) slunce prví svoj blesk každodenňe na hlavu modljaceho sa otca metalo, kterí Boha na holích kolenách za potomka prosiv.“ A hneď zatým: „,Sedlajťe, paholci, sedlajťe koňe,’ trasúcim prerjekol ráz k čeladi hlasom, ,koľkorázi sa do roka plnov tvárov na vás bledí mesjac ďíva, toľko ňech zajtrá na dvore bujních žrebcou zarehoce a na každom chlap hotový sa do šíreho sveta pustiť.‘ Zaštěbotala lastovička na šťíťe visokjeho domu a na dvore odfrkuje dvanasť žrebcou, na ňich toľko mužou dalšje rozkazy očakáva. ,Šírim svetom, svetom, moji milí,‘ zažalostiv pán na svojich sluhov, ,horámi dolámi od mora až k najviším puojďeťe vrchom, od koliby do paláca, vždicki behom, vždicki cvalom, až kím ňenajďeťe pomoc plačúcemu ďjeťaťu, kím sa ňevizvjeťe, čo bi privábilo úsmech na ústička jeho.‘ Ťažká zavrzgala brána a štiricať osem kopít zadupotalo kamením dvorom, traja sem, traja tam k poludňú, k pounoci, k víchodu, k západu, rozbehli sa poslovja na štiri strani sveta hladať pomoci plačúcemu djeťaťu. Ďevjati ráz hasňe na ňebi svetlo — a na branu dvanasť trepe pesťí — vráťiľi sa poslovja s pomocou plačúcemu ďjeťaťu…“

Podobným spôsobom je podaná celá rozprávka. Vecných odchýliek nieto.

2. Príbuzná s touto rozprávkou je iná, ktorú známe len zo stručného výťahu, ktorý zapísal do svojho soznamu upravovateľ sbierky na konci 40-tych rokov. Nadpísaná je: „Najkrajší párik na svetě“ a bola v Codexe Tisovskom A, sv. 6. [viď Úvod I., 64], ktorý nám nebol prístupný.

„Starý král a královná ňemali detí. Královná porodila krásnyho syna, nechceu sa ženiť. Otec ho dau uvezniť. Striga ho obdivovala. Prišla s druhou do rozepri, že jedna princezka je ešte krásnejšja. Uložili ích, mladí princ ju za krajšú uznau, a ona jeho. Potom od lásky ochoreli. Starý obšitoš ho k nej dovjedou, spoznali sa a pobrali.“

Úvodom svojím shoduje sa slovenská rozprávka s českou rozprávkou Jakuba Malého, čís. 2. „Koně — bratři“. Viď Tille, Böhmische Märchen I., str. 108.