ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Škultety-Dobšinský v Slovenských povestiach, str. 415 — 422 (n. vyd. 841 — 853), uvádza rozprávku „Čarodejná kráľovná“. Podáva Pavel Križko.

Princeznu dostane len ten, kto tri noci „obspí“, aby mu od boku nezmizla. Prihlásili sa i synovia súsednieho kráľa. Ale najstarší ju nedostriehol, lebo chudobného vandrovníka-žobráka tri razy hrubo odbil; taktiež neobstál na stráži prostrední a boli preto sťatí. Najmladší neodohnal vandrovníka a získal ho do služby. On bol dlhý, mohol narásť do oblakov. Potom stretli Okatého. Dlhý vzal Okatého na plecia, princa i s koňom pred seba a za pol hodiny boli u Kvetuše. Tam sa prihlásil Bruchatý.

O polnoci Okatý videl, ako letela zlatá ružička od princovej postele a prenikla dvermi. Zobudil Dlhého a vyškriabal sa mu na plece. Keď sa Dlhý vytiahol, videl, že princezna je sto míľ ďaleko. Keď ta prišli, našli šíp, na ňom plno ruží a uprostred zlatú ružu. Okatý ju odtrhol, zanedlho došli nazad a dali ju princovi. Kráľovná div sa neroztrhla od jedu, keď to videla. Druhú noc vyletel zlatý vtáčik z ložnice kľúčovou dierkou a zmizol na dvesto míľ. Okatý s Dlhým ho zasa lapili a prišli ešte včas domov. Tretiu noc zmizla princezna na tristo míľ na jazero. Všetci traja kamaráti sa za ňou vybrali. Bielušká labuť tak krásne spievala, že by čoskoro boli zabudli na svoju úlohu. Dlhý len že sa neutopil, keď labuť chytal; Bruchatý vypil jazero a druhovia chytili labuť skôr, než mohla vbehnúť do hrdla Bruchatému. Cestou Bruchatý odpľúval, aby Dlhému uľahčil, až sa zbavil všetkej vody. Kráľovná, keď videla labuť, pukla od jedu. Labuť premenila sa na princeznu a ďakovala princovi za osvobodenie. Dlhý priniesol ešte rodičov princových na svadbu, ale potom s Okatým a Bruchatým odišli, aby pomáhali zas iným dobrým ľuďom.

2. B. Němcová I., str. 161 — 170 č. 25, má rozprávku „O Širokém, Dlouhém a Žarookém“ od starého sluhu v B. Ďarmotách, Novohradská stol.

Predchádza úvodná formula: „Bolo to za oných časov, keď mačky črievice nosily, žaby v čepcoch chodily, osli ostrohami po uliciach štrngali a zajaci psov naháňali.“

Princezna odmietla všetkých ženíchov; vezme si toho, kto bude po tri noci pri nej strážiť a nedá jej utiecť. Darmo sa o to pokúšali mnohí, zaplatili svoju smelosť životom. Napokon podobral sa na to i kráľovič Maťáš. Na ceste stretol sa so Širokým, ktorý mohol roztiahnuť brucho, že sa v ňom skryl celý zástup vojska; s Dlhým, ktorý sa mohol vytiahnuť až do oblakov a ušiel jedným krokom míľu cesty; s Žarookým, ktorého pohľadom sa zapálilo drevo. Sľúbili mu pomoc, a tak sa Maťáš prihlásil princezne. Keď princezna zadriemala, zaspal i princ a druhovia. Princezna premenila sa na červené jabĺčko, prekĺzla sa pod uchom Širokého, ktorý chrápal vo dverách, a gúľala sa ďalej. Princ sa prebudil a zobudil kamarátov. Žarooký zazrel jablko na zelenej lúke, Dlhý sa natiahol a jablko princovi podal; v jeho ruke premenilo sa opäť na princeznu.

Druhej noci zasa pospali, princezna premenila sa na holubičku, ale zavadila krýdlom o vlasy Dlhého a tým ho prebudila. Žarooký pustil na holubicu páľu, že jej klesly krýdla a musela si sadnúť na strom; Dlhý sa natiahol a podal ju princovi. Tretiu noc premenila sa princezna na mušku, zavadila však o nos Širokému a zobudila ho. Vyletela na dvor, premenila sa na rybku a skryla sa v studni na dne. Dlhý síce dna dosiahol, ale rybku nemohol chytiť; Široký vytlačil síce svojím telom vodu, ale rybku zasa nemohol najsť. Napokon Žarooký svojím zrakom svaril vodu; ako rybka vyplávala a prepadla cez srub, premenila sa na princeznu.

Kráľovi nebolo to vhod, Maťáš však proti jeho vôli vzal si nevestu a opustil zámok.

Tu pripojený je nový motív, ktorého predchádzajúca verzia nepozná.

Kráľ vypravil za nimi vojsko. Keď už sa k nim blížilo, princezna hodila svoju šatku s hlavy za seba a riekla: „Koľko v nej nitiek, toľko nech je stromov.“ Hneď stála za nimi hustá hora. Po druhý raz princezna hodila slzu a z nej sa stala široká rieka. To je celkom svojrázna obmena hojného motívu o úteku (obyčajne milencov) pomocou nadprirodzených prostriedkov. Viď Anmerk. K. H. M. Grimm II., 140.

Celkom nový je tretí záchranný prostriedok: princezna túžila, aby bola tma. Dlhý vytiahol sa do oblakov, zakryl čiapkou slnce do polovice, tak že na strane vojska bola tma, kdežto uprchlíci kráčali vo svetle. Napokon došli do mesta Maťášovho. Široký postavil sa pred bránu, roztvoril ústa a všetko vojsko mu do nich vbehlo. Potom Široký šiel za ostatními do zámku, tam vojsko vykašľal. Poslední vojak zostal mu trčať v hrdle; Široký kýchol a vojak letel až za deviatu medzu. V ľudových rozprávkach ničieva Široký vojsko, prenasledujúce milencov, spôsobom hodne málo decentným.

Srv. Tille: Povídky valaš., str. 21, 22, str. 766 č. 234.

Dlhý bol poslaný k otcovi princezninmu, a že tam bol skôr než vojsko, kráľ všetkým odpustil a udobril sa, že dcéra dostala za muža mocného kráľa. Maťáš odmenil bohato svojich pomocníkov a oni zostali pri ňom navždy.

3. Němcová pripojila k tejto verzii ešte variant z trenčianskeho okolia. (Kobrovo vyd., 230 — 232, Tillovo vyd. VIII., str. XXXIV. — XXXVI.) Či je čerpaná zo sbierky Reuszovej, ako sa V. Tille nazdával (Tillovo vyd. VIII., str. XXXIV.), nemožno zistiť.

Kráľovi ztratila sa dcéra, má ju Ježibaba. Kráľ prisľúbil ju tomu, kto ju vysvobodí. Počul o tom Mrdofúz, dal sa na cestu. Vytrhol buk, dub a tenké jedle. Z buka urobil si kyjak, z duba krpce a jedle otočil na nohy miesto remienkov. Stretol sa s Bystrookým, Dlhým a Širokým. Tí ho vychvaľovali, že je väčší chlap než oni: vytrhne buk i s koreňom. Keď mrdne ľavým fúzom, urobí sa „hyň“, a keď pohne pravým fúzom, urobí sa ľad. Spoločne odobrali sa ku kráľovi a, dostanúc peňazí a potravy, koľko chceli, vydali sa k Ježibabe. Široký po ceste vraj zjedol denne siahu dreva a vypil potok vody. Prišli k veštici a ona im ukázala pravú cestu. Ježibaba naložila im tri práce: 1. Priniesť prsteň princeznin z jazera. Široký vodu do polovice vypil, Bystrooký ukázal Dlhému, kde prsteň leží, a ten ho vylovil. 2. Zjesť za deň chlieb, napečený z 12 kíl, a vypiť dvanásť okovov vína. To vykonal Široký. 3. Vojsť do rozpálenej pece; Mrdofúz mrdol pravým fúzom, pec vystydla. Ježibaba musela im princeznu vydať, ale poslala za nimi vojsko. Prvé pohltil Široký, druhé a tretie mrazom popálil Mrdofúz. Na hraniciach Široký známym spôsobom vojakov vyhodil.

4. Čiastočne sem patrí verzia, ktorú uvádza Czambel, str. 380 — 382, č. 193, zo stol. Zemplínskej.

Tureckému cisárovi skapala jediná dcéra. Jendžibaba mu povedala, že ju ukradol moskevský kráľovič. Turecký cisár vyhlásil, že dostane princeznu a pol kráľovstva, kto ju najde. Prihlásil sa bubeník, menom Garas. Našiel si pomocníkov: 1. Minarčíka, ktorý spustil nohavice a tým urobil taký víchor, že hneď vetrný mlyn prevrátil; 2. chlapa, ktorý niesol dub i s koreňmi na pleciach; 3. chlapa, ktorý očima ako kolesá pozeral na Čierné more. Išli sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem dní, a o princezne nebolo ani slychu. Potom videli štvrtého chlapca, ktorý s vrchu na vrch skákal, niesol pozvanie od moskevského cisára k murínskemu na svadbu, behúňa. On ich za chvíľku zaniesol na dvor moskevského cisára.

Dostanú princeznu, ak na obed prinesú vody z Čierneho mora. Poslali pre ňu Skočikraka. Ten tam zaspal na kobylej hlave a Jendžibaba ho česala česákom, ako videl Okáľ. Mocnár hodil doňho kameňom, tak že mu kobylia hlava zpod hlavy vypadla. Skočikrak vyskočil a na obed zvonili. Moskevský cisár uložil im inú podmienku. Dal sošiť sedem byvolích koží, do nich potom dal zapakovať princeznu a všetky jej veci a povedal: „Kedz vi tote odňeśece, ta princeza vaša.“ Mocnár vzal ju na „gingi“ a išli. Cisár poslal za nimi sedem regimentov. Minarčík spustil nohavice, durk! sedem regimentov odrazu spadlo. Čo sa s princeznou stalo, to by ani veštec neuhádol.

Podobné úlohy boly naložené kamarátom hrdinovým i v rozprávke v Sbor. Muz. Slov. Spol. XVI., 88 č. 24. Srovn. č. 70.

Srov. Anmerkungen K. H. M. Grimm II., str. 91, kde sú snesené rozmanité verzie o pomocníkoch, obdarených nadprirodzenými vlastnosťami.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 225 č. 6 A a.