ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Chlapec a dievča u čarodejov.)

1. Prostonárodní Zábavník III., str. 217 — 224, má rozprávku „Marinka a Janko“. Podávame celý text:^[508]

„Bou jedon král a ten mau vojnu s neprátelom už od dávna a nemohou ho prevládat, ačpráve nikdy ani domou nejšou. Ráz keď zas vojnu začali, nadhodiv sa tam čert, prišou k tomuto královi a povědau mu: ‚Pane! ja toho vašho neprátela přemuožem, keby ste mi za to dav dač.‘ ‚Dobře, tedy čo chceš?‘ ‚Nuž, pane, ja sa nelakomím velmi na penaze, a i vám chcem spomuoct, tak mi dáte, jen takau věc, o kterej doma ani neviete.‘ Král si mysleu: ‚Ja znám o mojich věcoch,‘ a slaubil mu. Čert na to mu podav jednu knižku, aby sa tam podpísau vlastnou krvou, a král to urobiu; čert mu povie: ‚No, pane, ta věc mi je tak velmi nepotřebna, o osem rokou přijdem jen po ňu.‘

Tu se vojna skončila a král šou domou. Doma již najšou chlapca, žena mu bola mezitím porodila, hneď mu na um přišlo, že čert bez pochyby tauto věc pítau, ale nikomu nič nepovedau. Chlapec ruostou, otec naň smutně pozerau, až konečně prišlo osem rokou a čert veru prišou a vskutku chlapca pítau. Král mu kázau málo počkat, a v tom kaupiu od jedniho stolára v tich rokoch chlapca, čo jeho bou, a dav ho čertovi. Ten ho niesou ces jednau velkau horu, chlapec videu pekné jedle, len mu začne na chrbte: ‚Ei, či by boly tieto jedle mojmu otcovi na desky.‘ ‚A nač tvojmu otcovi desky?‘ ‚Veť je muoj otec stolár.‘ ‚Tak si ty ni králou syn?‘ ‚Nie vera.‘ Čert sa vrátiu ku královi, že mu on veru vlastního chlapca musí dat. ‚No tedy počkaj!‘

Král zas od hrnčára kaupiv chlapca a dav mu; čert šou. Ide, ide s ním a přišov na jakuosi hlinisko; chlapec zvolá na chrbte: ‚Ei, sem by mohou muoj otec na hlinu chodit, čo je tu.‘ ‚A nač tuojmu otcovi hlina?‘ ‚Na hrnce.‘ ‚Tak si ty ni králov?‘ ‚Há, ja som hrnčárou.‘ Zas sa vrátiu s ním, hodiu ho královi, že on nejde, pokym mu jeho chlapca nedá. Král videu, že sa ho nesprostí, kym mu ho nedá, ta dau mu ho, a on šou s ním.

Doniesov ho domou a na druhý den mu dau drevenú sekeru do ruky. ,Na, choď, tamto tau horu zraub a poukladaj do šichty!‘ On šou, zaťau do stroma s tou sekerou, tu sa mu zlomila, on si sadou pod strom a plakau. Na poludne mu donesla jest Marinka, tau tješ ukradou bou tento čert někde. Dva roky už při ňom bola a přivykla. Táto sa zpitala: ,Čo že plačeš, Janko?‘ ,Čo že plačem, sekerka sa mi zlámala, neviem, čo mám robit.‘ ,No, vidíš, jestli mi budeš tři rázi přisahat, že ma nezabudneš, ja ti spomuožem.‘ On přisahav. Ona čosi pohomrala, tu sa čertou sbehlo šakových křivých, zrábali horu i poukladali, ona odišla. Večer přišou domou Janko, zpítau sa ho: ,No, či si urobiu?‘ ,Urobiu.‘

Na druhý den mu dav drevenú motyku: ,Ná, choď tamto ten briežok skopat.‘ On šou, začne kopat, zlomila sa mu motyka, sadou dolu a začal plakat. Zas mu Marinka obed donesla a zpitovala sa ho, prečo plače. On, že sa mu motyka zlámala. ,No, vidíš, ja ti zas spomuožem, jestli mi budeš tři razi přisahat, že ma nezabudneš nikdy.‘ On přisahau. A ona zas dala s čertí rozkopat břeh. Večer přišov domou, ponosovau sa čertovi, že urobiu, čo mu kázau, ale že si zas motyku zlomiu. ,Ó, to je nič, jen si si rozkopau.‘

Tieto dve deti v jednej izbe spávali. Ako už videla Marinka, že jich páni spia, začne Jankovi rozprávat, že vera jeho na ránuo v kotle chce uvarit bosorka, že jej kázala naň vodu zohráť. On plakat chcel, ale mu zabránila a povědala mu: ,Vidíš, my tejto noci musíme ujst ztaděto, ale mi přisahaj, že nikdy na mňa nezabudneš!‘ On jej přisahau. Ona bola staršia od ňeho, nebo mala 13 rokou a on len 8., a dobře znala, že čo je on za jeden, že je královský synok, a přeto doufala, že sa jej za to muože dobře odslaužit. Tu sa oni sebrali, ona sebou vzala jeden riedky, jeden hustý hreben, ihlu, a palicu bosorkynau vzala, zaplila na postel, na vodu, na hreben a na kličku na dveroch i na ohnisko, a s tím ušli.

Bosorka sa ranno přebudí, zvolala na Marinku: ,Stávaj!‘ A ta slina z posteli se ozve: ,Stávám, stávám.‘ Bosorka zas zaspala. Po chvili sa přebudí zas, zvolala: ,Či stáváš?‘ ,Češem sa,‘ ozvala sa slina z hřebena. O krátký čas zas sa zpítá: ,Čo že robíš za telo?‘ ,Oheň kladem,‘ ozvala sa slina z ohniska. Naposledy sa už nemohla zdržat, vstála hor a tu dětí nikde. ,Starý, či počuješ? Tje děti ušli, bež za nima!‘ On sa schytiv a šou.

Tiéto děti už boli kus cesty ubehli, povie ráz Marinka k Jankovi: ,Obzři že sa, mně je chladno, či dakto nejde za nami.‘ Obzreu sa. ,Ba jeden černý oblak letí.‘ ,No, to je náš pán; terás vidíš, sa ja zpravím na tatarku, a ty budeš vartášom při nej, a keď k tebe přijde a zpítá sa ti, či si nevideu dvě děti utěkat, jedno diovča s chlapcom, povez, že si videu, ale, keď tau tatarku sjali.‘ V tom udřela na zem palicou a obrátili sa, ona na tatarku a on na starýho vartáša. Oblak prišou k němu a zpítav sa, či dve děti nevideu staděto utěkat. On: ,Ba veru som videu, keď tauto tatarku sjali.‘ Čert: ,Jaj veť to len dnes,‘ a s tím sa nazpět vrátiv.

Tito ako videli, že odišou, sebrali zase a šli dalej. Čert přišou domou; zpítala sa ho bosorka: ,No, čo že?‘ ,Nuž, nemohou som jich dohonit, tam som sa jedniho staryho zpitovau, čo tatarku merkoval, či nevidev, a tak mi hlaupe odpovedau, že vtedy vraj videv, keď tau tatarku sjali.‘ ,No, veť si vyrjadiu, však to oni boli, či si nevedev z tej tatarky odtrhnut a doniest, choď ešte za nima!‘

On zas šou a skoro jich mau dohonit; Marinka sa zpítala Janka: ,Či nejde zas dačo za nami?‘ ,Ba, vera ten jistý oblak ide.‘ ,No, to je pán; tak vidíš, ja sa zrobím na mlyn starý a tebe na mlynara, a keď přijde sa tebe zpítat, zas mu tak pověz, že si vtedy videv, keď ten mlyn staveli.‘ Oblak přišov do mlyna a zpitovau sa mlynara, či nevideu dvojo detí utekat, a on, že vtedy videv, keď ten mlyn staveli. Čert: ,Ja, ale to dnes,‘ a s tím sa nazpět vrátiv. Bosorka sa ho zpitovala: ,No, či si jich dohoniu?‘ ,Nie, bou som tam v jednom mlyne sa zpítat, či nevideli, ale že ni, iba keď ten mlyn staveli.‘ ,No, veť si ty trup! To oni boli, si neznau jedon šenděl doniest? Počkaj, idem ja.‘

Tito idau, káže sa zas obzrieť Jankovi a on: ,Hei, teráz ide bosorka, na lopate sedí.‘ ,No, to je horšie, ale nič, ja urobím jedno jezero, a mi budemo dve kačky plavať ces vodu na druhý bok. Keď tam budemo, už dalej nepuojde za námi, lebo jej tam neslobodno; ale že sa neobzři, keď nás bude volat, lebo ti oči ukradne.‘ Udeřila palicou na zem, hneď bolo jezero a oni kačky; bosorka přišla, hneď vedela, že sa to oni, sypala dačo do vody a volala jich: kač! kač! kač! Oni len šli, ale tento sa obzrel a oslepnaul. Bosorka s očima odešla, tito sa sebrali. Marinka kázala Jankovi čekat a ona sa vrátila za bosorkou. Vidí ju pod stromom spat, a v ruky držala v nečom zakrútené tjé oči; vyňala jej jich a zakrautila jej zajačie bobky a ušla. Bosorka to nezbadala; keď sa přebudila, šla domou a k mužovi povedala: ,No, vidíš, ja som len ráz šla, a predca sa tu chlapcovo oči,‘ vykrúcala jich a hla! čo najšla.

Tu sa rozlobí a zas beží hned nazpět. Tito ako obadali, zas že ide na lopatě, Marinka vrhla na cestu hřeben riedký, a z toho sa stála hora, cez ktorau bosorka musela ísť. Keď ces tau prešla, Marinka hodila druhý hustý hřeben; keď sa přes ten přetřepala dodrapaná, vrhla zas ihlu. Ale ces toto ces šetko tá baba prešla. Tu Marinka povie Jankovi: ,No, teráz nas, vidíš, zaklaje, tebe na menej rokou ako mna; tak mi eště prisahaj, že ma nikdy nezabudneš.‘ On přisahav. ,No, a teráz ja sa urobím na šíp s dlauhymi pichadlí a ty budeš psík v postredku behat a štěkat na ňu.‘ Uderila palicou a tak sa stálo. Bosorka prišla, zakljala jich, jeho na osem rokou a ju na petnáct, a s tým bosorka odišla.

Tito tak zostali, až aj 8 rokou přešlo a psík sa stáu mladencom. Marinke spomuoct nemohou, ktorá mala byt ešte za 7 rokou šípom. On tedy šou domou a tu mu prišlo na pamět, že mu Marinka přikazovala, aby, keď sa dakedy vyslobodí a domou přijde, aby sa nedav boskat, lebo že by šetko zabudou. On teda skoro přišou domou a to zachoval pilne. Matka ale jeho, keď spav, ho boskala a on, keď sa přebudiv, už o ničom nevědev. Po jeho otcovi zostav králom a oženiv sa.

O 7 rokou i Marinke vyšli roky, ona sa dopítala o Jankovi a v jeho meste do mlyna za frajcimerku šla. K tomu mlynu chodievali královské koně kaupavat, a vše sa potopili. Raz sám král přišou na koni sa podívat, čo to asi muože byt, a i on sa utopiv; a tu zbadali, že tam jedna frajcimerka jich to začítavala. Nahněvau sa král, ale nikomu v mlyne nepovědau.

Na druhý den dav on tanec a příkázau, že keď na bál přijde ta frajcimerka, aby ju chytili. Ona ako počula, že bude bál, vyšla na jeden břeh a z jednej knižočky čosi čítala; tu přišou jeden starý k nej: ,Čo chceš, dievka moja?‘ ,Ja chcem hvězdové šaty, hyntov, kone i kočiša.‘ To jej hneď dav. Ona sadla do koča a šla na bál. Tí, kteří ju mali chytat, čo streželi na ňu, kalapi dolu si zebrali a poklekali pred ňou. Ona si v bále sadla ku královnej, a ta ju hneď prosila, aby jej předala tje šaty i voz; ona jej slúbila, že jestli jej dá jednu noc v královej chyži spat. Kralovnej sa to líbilo a přislúbila jej.

Král s jedným mládencom v samotnej chyži spávau a večer vše dač piv, aby mohou lepši usnaut. Keď teda zaspav, ona vnišla po tichu dnu a počala nad ním plakat a vyplakávat, jako jej on přisahau děvet rázi, že ju nezabudne, a že ju teráz nepozná. Keď sa vyplakala, odešla. Mládenec toto ale počau. Král ranno vstáu a mokrá mu bola tvár, nič ale nevravev. Bál mau držat za tři dni.

Ona tedy na druhý den zas přišla v šetkom mesačnom a odpředala i to královnej za jednu noc. Večer teda prišla zas ticho do královej chyži, vyplakala sa, vyplakala a odešla. Ranno vstáv král celkom urosení; tu vzav před sebe mládenca, aby mu to povědau, přečo je taký mokrý. Mladenec vyvravev, že vera tam po dve noci nad ním jedna plakala a vykladala, že jej král 9 rázi přisahav, že ju nezabudne, a že by ju teráz dav ešte zamordovat. Tu královi hned prišlo na um, že je to Marinka; umíniv si tedy na druhau noc nespat a ju dostriehnaut.

Ona tedy na tretí den v šetkom slnečnom prišla do bálu, šetko sa jej klanelo. Ona ten blesk zas tadala královnej, že jestli jej dovolí ešte jednau noc ku královi íst. To jej vdečně dala. Ona tedy zas vnišla do chyži a plakat začala nad králom, že sa ani len nepřebudí. Král, který už to vědev, objav ju srdečně a viac nevynšla ven ze zámku jeho, žijí, až neumreli.“

Táto verzia vyniká niektorými celkom zvláštnymi motívy: 1. Keď sa chlapec na úteku obzrel, oslepol. Dievča sa hneď vrátilo, ukradlo oči spiacej čarodejnici a vymenilo za zajačie bobky. 2. Rozdielné je tiež, že bosorka na sedem rokov zakliala chlapca na psíka, dievča na pätnásť rokov na šíp. Keď potom chlapec ožil a prišiel domov, matka ho pobozkala, ako sa obyčajne rozpráva. Dievča sa prebudilo o sedem rokov neskoršie a potom išla do mlyna. Tam sa každý topil; prišiel i král a i jeho kôň sa utopil. Poznali, že ich akási „frajcimerka začítavala“.

Z inej látky prevzatý je motív, že kráľ dával ples. Dievča prichádza v šatách hviezdičkových atď., ako v látke o Popeluši, tie šaty vymeňuje s kráľovnou, ak jej dovolí spať v kráľovej izbe, čo je opäť z iných látok: Grimm K. H. M. č. 88, Anm. II. 234, motív E.

Obsahuje potom táto verzia typické motívy, ktoré sa vypočítavajú v Anmerk. K. H. M. Grimm II., 516 č. 113, a to A) B) D) E). Druhé motívy vystaly.

2. Táto rozprávka bola vytlačená v „Slovenských povestiach“, str. 38 — 48, pod nadpisom „Radúz a Ludmila“^[509] (II. vyd., str. 80 — 96). „Podali ju Sam. Reuss a P. Dobšinský z Gemera, Jozef Bella z Liptova, Daniel Maróthy z Novohradu. Rozpráva P. Dobšinský.“

Úvod je iný a nie práve taký, ako v tej rozprávke býva. Kráľ mal troch synov a dcéru, shovorili sa so ženou, že vypravia svojich synov jedného po druhom do sveta, aby si službu hľadali a opatrili sa, ako vedia. Prvý išiel Radúz. Prišiel do hustej hory do domu, kde žili Ježibaba, Ježibábeľ a pekné dievča Ľudmila.

Naložili mu: 1. Skopať „cúdenicu“ a vysadiť ju stromami a ráno „zralú ovocinu“ priniesť. 2. Drevenou motykou výkolčovať „skalnatý a tŕním zarastený briežok“, vysadiť vínnym kmeňom a ráno priniesť zrelého hrozna. 3. Z veľkej zápole namlieť múky a chleba napiecť do rána. Ľudmila mala mu zaniesť na obed prvý deň „varené žaby“, druhý deň „varené hady“ a tretí deň jašterice. Radúz vykonal naložené práce pomocou čarovného prútika, ktorý mu Ľudmila dala. Vydavateľ poznamenal (str. 41), že podľa iných textov „jeho tretia práca v tom záležala, že mal z jednoho jazera vodu v site vynosiť; potom tú zem zorať, pšenicou zasiať a z nej do rána chleba napiecť“. Ľudmila hodila skalku do jazera a všetko sa stalo. Poznamenáva tiež (str. 39), že podľa iných rozprávačov píšťaľka vykonala práce miesto prútika.

Ježibaba pripravila vriacu vodu, aby Radúza v nej uvarila. Ľudmila uspala Ježibábeľa mocným vínom a shovorila s Radúzom útek, keď jej sľúbil, že jej nikdy nezabudne. Napľuvala na „hlavienku“ v ohnisku, vzala čarodejný prútik, „a tak sa ponáhľali preč“.

Keď sa Ježibábeľ prebudil, volal na sluhu: „,Či ešte spíš?‘ ,Nespím,‘ odpovie slina, ,ale sa ešte vyťahujem.‘“ A keď Ježibábeľ po chvíli žiadal, aby mu podal čižmy, slina odpovedala: „Hneď, hneď… len kus počkajte, kým sa ja zkrpcujem.“ Potom volala Ježibaba Ľudmilu, aby jej podala kožuštek a sukňu. Slina: „Hneď, hneď… len sa obriadim.“ Ježibabe to trvalo dlho, pozdvihla hlavu a videla iba prázdnu posteľ, i poslala starého, aby uprchlíkov doviedol.

Ľudmilu pálilo ľavé líčko, Radúz pozrel nazad a uvidel čierny oblak: bol to Ježibábeľ na čiernom tátošovi. Ľudmila udrela prútikom, premenila sa na pšenicu a Radúza na ženca. Ježibábeľ ľadovcom dobre mu všetku pšenicu „nevydrvil“, hoci žnec prosil, aby mu niečo nechal a povedal mu, že videl takých dvoch prejsť, keď tú pšenicu siali. Potom zasa pálilo Ľudmilu ľavé líčko, Radúz sa obzrel, uvidel sivý oblak — Ježibábeľa na sivom tátošovi. Ľudmila udrela prútikom svoj klobúk, z toho sa stal kostolík, „seba premenila na mušku a veľa druhých mušiek okolo seba narobila“. Radúza urobila pustovníkom, aby tým muškám kázal. Pustovník odpovedal čarodejníkovi, že vtedy šli dvaja ľudia, keď ten kostol staväli, a prosil ho, aby nevstupoval do kostola, lebo mu „poslucháči pomrznú“. Po tretí raz doháňal ich červený oblak — sama Ježibaba na červenom tátošovi, Ľudmila urobila sa zlatou kačkou na mori a Radúz sa zamáral, aby v príhodnú chvíľku mohol sa zmocniť tátoša. To sa stalo, keď kačka odvábila Ježibabu ďaleko do mora. Zlatá kačka priletela k nemu, premenila sa na paničku „a leteli preč za more“.

Keď prileteli do otcovského mesta Radúzovho, počuli, že otec i jeho bratia a sestry pomreli a kráľovná „tá ustavične narieka za jedným synom, ktorý je voľakdesi vo svete“.

Radúz zanechal Ľudmilu pri studničke, že ju nemôže v takých otrhaných šatách matke ukázať, a sľúbil jej, že sa po ňu vráti, až ho tam za kráľa prijmú. Matka hneď poznala svojho syna, ale nemohla ho hneď bozkať a urobila tak až po hostine, keď zaspal. Nešťastná Ľudmila sa postavila k zámku a z nej vyrástol krásny topoľ. Kráľ kázal topoľ vyrúbať, že mu zacláňal oblok.

Onedlho potom vyrástla pod zámkom hruška, ktorá zlaté ovocie rodila. Kráľ na prosby kráľovnine dal strom vyťať, hoci mu bol veľmi milý.

Keď sedem rokov prešlo, premenila sa Ľudmila na zlatú kačku, a žalostive nariekajúc, plávala po jazere pod kráľovským oblokom. Radúz si spomenul, že takú kačku už videl. Dal ju darmo chytať od rybárov a vtáčnikov, napokon sám sa pustil za ňou, a keď ju chytil, premenila sa na Ľudmilu. Žili potom šťastne.

V poznámke pripomínajú sa ešte iné záverečné scény: 1. Že Ľudmila sa dostala do zámku, vyčarovala tam tri holúbky, ktoré volaly: „Radúz, Radúz, zapomnel si na tvoju Ľudmilu.“ (Srov. Zeit. d. Ver. f. Volksk. VI., 65.) 2. Radúz sa nechcel dlho ženiť, vezme si tú, ktorá vyšije najkrajší kvet. 3. Ľudmila čaká sedem rokov pri studni v strome. Šly tadiaľ kráľove voly do hory. „Nemohli podľa stromu prejsť, lebo im Ľudmila takto začítala: ,Volky, volky, nezapomínajte na svoju silu, ako váš pán na svoju Ľudmilu‘.“ Po tretí raz išiel tadiaľ sám Radúz, Ľudmila vyšla zo stromu, on ju poznal.

Rukopisné texty tohoto spracovania sú v Codexe Rev. A, 5a — 7a, „Radauz a Ludmila“, a poznačil ho podľa soznamu, uvedeného na titulnej strane toho rukopisu, S[amuel] R[euss] dialektom zvolenským a potom prepracoval v Codexe div. auct. A, 25 — 31, č. 6. „Radúz a Ludmila“. Tento text je podpísaný dňa 31.(?!) novembra 1843 a je tu pripísaný odkaz na predchádzajúci rukopisný text. Tento text srovnáva sa značne, miestami doslovne, s vytlačenou úpravou Dobšinského. Tretí text rukopisný je v Prostonár. Zábavníku V., (Štiavnickom), str. 22 — 26, pod názvom „Janko a Ivanka“ od Danka Vrahobora Maróthyho Novohradčana. Tento text pripomína Dobšinský na posledňom mieste.

Proti textu Codexu Rev. A (5a) sú v úprave P. Dobšinského nie nepatrné zmeny.

Tak je v Codexe Rev. A (5a) vložené, keď bola Ježibaba naložila prvú prácu Radúzovi: „Ludmila pri tomto rozkaze babiježinom naňho bystro pozrela, ako by jej luto bolo, že i ten pekný mládenec pochodí tak, ako pred ním druhí pochodili. Lebo tu šeckých zmarnila Ježibaba, kterí jej rozkaz nevykonali. Radúz odišou zo zármutkom, lebo to nebolo možno vykonať, a bau sa, že od gazdinej lebo bitku dostane, lebo zo služby jit mysí. I Ludmila sa rozťažobila, ale sa jej ten mladenec páčiu, a preto si umjenila, že mu vedla možnosti bude na pomoci.“ Nehovorí sa, že hrdina dostal od Ježibaby drevenú motyku ani na prvú ani na druhú prácu. Pridané je potom v rkpe str. 6a proti tlači str. 42 — keď bola príprava chleba v plnom prúde, ako Ľudmila vykladala, že treba utiecť, posmeľovala ho, aby vytrpel, že musia tú vec uvážiť. O tom, že chceli uvariť Radúza v kotle, do ktorého Radúz mal nanosiť vody, rkpis vôbec nevie. Neskorší prípis v rkpe vraví, že taký rozkaz dostala Ľudmila. Miesto toto čítame v rukopise: „V noci, aknáhle starí zaspali, Ľudmila potichu stala, išla k Radauzovi a pošopty mu povedala: „Podme, ticho!“ Radauz stau, Ludmila zo stolíka prutik zala, na prostred izby, kolko len mohla, naplula a nachrákala, a pomáli sa i s Radauzom z izby vytiahla. Tuho sa ponáhlali, ako len vládali, a hodný kus cesti ušli, kym sa začalo brježdiť. Na dni ešťe tuhší kráčali, aby len mohli čím ďalej ujst.“ Nie je zas v rkpe shodne s tlačou, ako sa Ježibábeľ prebudil atď. — Rkp. nevie o vlive Ježibábeľa, blížiaceho sa v oblaku, že ľavé líčko dievčaťa sa rozpálilo.

Premeny sú čiastočne iné a nie práve vhodné: „udrela prutikom na jednu orácu zem, hned sa vysypala pšenica a on na pšenici vartoval“; po druhý raz: „Postoj, povedá, teba obrátim na kostolčok a ja sa zmením na mušku.“ Keď ani po druhý raz Ježibábeľ nič nevykonal, Ježibaba „rozprchlena bežala do kuta a obula si jedné velkje čižmi, a to boli takje čižmi, že kdo jich obuu, ten každý krok jednu mílu zeme urobiu. Tak sa rozbehla, až sa jej hlava natrjasala. Ale ju Radauz zdělaka pomerkovau. ,Aha, tamto, či vidíš, Ludmila, ak naša gazdiná šlápa. Pozri len, pozri.‘“ V tlači pálilo opäť ľavé líčko Ľudmilu, vyzvala Radúza, aby sa obzrel. „Sotva ju spáčila, hned Radúzovi kázala ďalej bežať, seba na kačku premenila a ten kraj na hlboku vodu.“ Keď kačka ďaleko odplávala, „Ježibaba buoti vyzula a do vody za kačkou sa pustila. Ale kačka hore brehom utěkala, a Ježibaba bola prinucena za ňou behat. Ako to kačka videla, že sa buoti dělako, skoro sa k ním poponáhlala, na djouku sa obrátila, buoti obula a na jeden krok k Radauzovi prekročila.“

V rkpe nieto, že má Radúz hneď na Ľudmilu zabudnúť, akonáhle ho niekto pobozká. Shodne nerozpráva sa, že by ho matka bola pobozkala, ba vôbec tu niet, že by matka jeho bola bývala na žive. Rozpráva sa proste: „Radauz dnu išou do zámku, poznali ho a vyhlásili za krála, spravili velkau hostinu a bavili sa veselo. Naposledy s velkou radostou mu i nevestu opatrili a Radauz sa i skutečne oženiu.“ Nevysvetľuje sa, ako na Ľudmilu mohol zabudnúť. Ostatne vystalo, že by ju bol zanechal pri studničke preto, že v otrhaných šatách nemôže predstúpiť pred jeho matku. Vložený je potom veľmi neprimeraný odsek, ktorý patrí do inej látky: ako k tej studničke prišla „hnusná a pluhavá“ Cigánka a, uvidiac vo vode obraz Ľudmilin, nazdala sa, že je to jej, divila sa svojej kráse, že by ju mohol i veľký pán vziať, „a tak sa za dlho motala“. Ostatok, premeny na topoľ, hrušku, zlatú mačku, až do šťastného svídania oboch milencov je tenže.

Tretí rukopisný text (Prostonár. Zábavník V. [Štiavnický], str. 22 — 26), má celkom samostatné spracovanie tejto látky; odchodné je najmä jej zakľúčenie, ako si Janko spomenul na zabudnutú milenku a priviedol ju domov. Roboty, ktoré mu striga naložila, vykoná pomocou prsteňov, ktoré dostal od striginej slúžky. Premeny na úteku sú temer rovnaké, len v inom poriadku; najprv prenasleduje uprchlíkov strigina dcéra na ohreble, potom na metle, striga sama na trlici. Text úplne podávame:

„Bou rás jeden pár ľudí a tí mali jedního sina. Ket už virjastou a k žeňeňú súcí bou, nuž ho kceli rodičovja jeho oženiť, ale on ňekceu aňi jednu z tích djovok, čuo mu rodičja a iní ľuďja radili, aľe raččej povjedau, že si on puojďe ženu do sveta hladať. Aňi occovo napomínaňja, aňi matkinuo horekovaňja ňič ňespomáhalo, a milí Janko, ket roďičovskuo požehnaňja dostau, vidau sa na cestu.

Iďe, iďe zaveľa, až prišou do takej hori, že jej konca kraja ňebolo. Čuo že tu mau už chudák robiť, hlaďeu na šetke strani, ďe bi mau prenocovať, ľebo sa už večer blížiu, aľe ňikďe nič ňemohou vizrjeť. Ket uš si ňeveďeu radi dať, nuž si uložiu, že bude na voľakerom strome spať, pre vačú bezpečnosť, abi ho vlke a inje zvjerata v noci ňeroztrhali. Ako takto rozmíšla, ľen sa mu zabliskňe voľačo v očach; iďe ďalej a ono uzrje jedon domčok. ,No ni, čuo bi vraj hňeď aj striga bívala v ňom, uš ja si ľen puojďem hospodu pítať.‘ A ono sa chudák ňemíliu. Príďe bojazlive do pitvora, tu ho jedna stará baba privítala: „Nuž, Janko, vraj, či si ideš ženu hľadať? Ja ťi poradím jednu, ale za to musíš skuor u mňa za tížďen slúžiť.“ Čuo že mau urobiť chudák, ľen privoľiu, a tu ho starka hňeť vičastovala a prichistala mu hňeť aj dobrí nocľah.

Dobre vispau sa náš Janko, a ket rano stau a frušťik odbaviu, chitila bo stará striga, ľebo to striga bola, za ruku a vivjedla ho predo dvere a ukjazala mu jednu veličiznu horu: ,No, vidíš, Janko, choj do tej hori a tú mi do večera zotňi!‘ Čuo že mau robiť, zau chudák sekeru na plecja, a ket prišjou do hori, ľen horko zaplakau nad svojím losom a banuvau, že svojich rodičou zanahau, ktorích sa už vjac ňeúfau vidjeť, ľebo mu ta striga sa zastrojila, že, ač tú horu ňezotňe do večera, že ho v okamžení zkazí. Sadou si a ak plakau, tak plakau, až sa aj poludňja zblížilo.

Tu mu doňjesla Ivanka, strigina slúžka, jesť, a keť ho viďela plačúceho, spítala sa ho, že čuo mu chibí a prečo tak narjeka. Tu jej on povje: ,Ach, akože bi ja ňemau narjekať, keť mňe tvoja paňi takú prácu naložila, kterú ja ňemuožem vikonať.‘ ,No, neboj sa ti nič,‘ odpovje mu Ivanka, ,šak ti spomuožem, ak mi slúbiš, že si ma ženu vezmeš.‘ Janko, že Ivanka bola porjadno djouča, velmej sa ňezdráhau a z radosťi jej to prisľúbiu. Tu mu ona podala jeden prsťeň. ,Tu máš, vraj, tento prsťeň a ľen ho obrať na prsťe, hňeť hora bude zoťatá. Potom si ľahňi a spi do večera, a keť príďeš domou a paňi sa ťa zpítá: ,No, Janko, či si vikonau?‘ povec jej: ,Vikonau som, vikonau.‘ Ivanka sa už bola u ňej voľačuo z jej kúskou podučila, nuž jej bolo ľahko radiť. Ona odišla a Janko zkrútou prsťeň na prsťe, hňeť celá hora ležala. Potom si ľahou spať. Ako prišou večer domou, striga mu iďe oproti a zpituje sa ho: ,Nuž, Janko, či si vikonau?‘ ,Vikonau som, vikonau.‘ Dala mu večeru a išou spať.

Rano mu rjekla striga: ,No, Janko, ak mi do večera tú horu zas ňepostavíš, nuž ťa v okamžení zňičím.‘ On šjou smutní a plakau zas do poludňja. Ako mu Ivanka donjesla jesť a našla ho plačúciho, zpítala sa ho, že čo horekuje. ,Ach, akože bi som ja ňemuseu horekovať, keť mňe tvoja paňi takú prácu naložila, ktorú ja ňemuožem vikonať.‘ ,No, ňetráp sa ti nič,‘ rjekňe mu Ivanka, ,ľen obráť ten prsťeň na druhú stranu, potom sa vispí, a keť prídeš domou a paňi sa ťa zpíta: ,No, Janko, či si vikonau?‘ rjekňi: ,Vikonau som, vikonau.‘ On šetko tak urobiu, a keť dostau svoju večeru, položiu sa na spaňja.

Aľe tá striga zpozorovala, že Janko musí mať z Ivankou voljako porozumeňja. ,No, počkaj ľen, veť vás ja prekabátim,‘ pomislila si, a keť Janko stau rano, zavjadla ho k jednímu jazeru a vikopala mu jednu malú jamku na brehu a dala mu jedno síto, abi s ňím tú vodu do večera šetku z jezera do tej jamki vinosiu, ľebo ač nje, že ho ináče v okamžení zkazí. Čuo že mau robiť, ľen si sadou a plakau zas do poludňja. Prišla Ivanka, aľe mu uš teraz aňi ona ňemohla spomuocť, ľen mu dala radu, abi večer, ket príde domou, rjekou, že šetko vikonau, a abi sa prichistau, že v noci oba k Jankovím rodičom ujdú. Dobre, priďe večer a striga sa Janka zpituje: ,No, či si vikonau?‘ ,Vikonau som, vikonau.‘ Aľe ona veďela, že je to ľen klamstuo. Ako sa Janko navečerau, išou spať, aľe on ňespau, ľen si šetko chistau na cestu, a uš striga v kuchiňi varila v kotľe smolu, s ktorou aj Janka aj Ivanku chcela opariť. Ivanka musela merkovať na ten kotlík, a ket sa striga z izbi spítala: ,Ivanka, či vrje?‘ žebi odpovedala: ,Vre, vre, paňi matečko, vre.‘

Tu, ako sa uš oba na úťek zhotovili, Ivanka na jednu hlavjenku naplula velkú slinu, a ako mohli, tak uťekali preč. Striga sa často zpitovala: ,Ivanka, či vre?‘ a slina žďi odpovedala: ,Vre, vre, p. maťičko, vre.‘ Keť ale začala schnúť ta slina, uš na zpítaňja ľen slabo: ,vre, vre,‘ odpoveduvala. To sa strige nepáčilo, iďe obzrjeť, a tu o Jankovi a Ivanki aňi chíru aňi slichu. Tu rozhňevaná poslala svoju céru, ktorá ťješ uš v jej kúskach zbehlá bola, za ňimi, abi jich dohnala. Ako uš hodní kus cesti odbehli, ľen ráz povje Ivanka k Jankovi: ,Ej, mňa páli moje ľavé líčko, nože sa obzri, či ňejďe voľakdo za nami.‘ ,Daver vraj iďe, ale to je takuo ľen, ako jedna sljepka.‘ ,To je ona, to je ona,‘ rjekla Ivanka, ,aľe ňič sa ňeboj,‘ a vtom prevrátila seba na jednu obšarpanú káplonku a Janka na starího pustovníka. Sotví sa to stalo, uš mladá striga tam bola. ,Dobrí človek, či ste vraj ňeviďeu takích a takích ludí sťato ísť?‘ A on rjekou: ,Ňeviďeu som, ňeviďeu.‘ Tu sa ona na ohrable obráťila a zmizla.

Potom keť svoju podobu zas na sebä prijali Janko a Ivanka, uťekali ďalej. Ako ale striga videla, že djouka Ivanku a Janka ňežeňje naspak, večmej sa nahňevala a zpítala sa jej: ,Či si jich ňenajšla?‘ ,Nje ver, ja, vraj, ňič som ňeviďela, len jednu káplonku a jedního pustovňíka pri ňej.‘ ,Nuž, veť si tu káplonku mala ztrhať, to bola Ivanka a ten pustovňík Janko, pakuj mi hňeť za ňimi!‘ Sotva to dopovjedala, mladá striga sadla na metlu a poť, vileťela do povetrja. Uš tedi boli Janko a Ivanka hodňe ďaleko; ľen ráz rjekňe Ivanka: ,Ei, či mňa páli moje ľavuo líčko, nože sa obzri, či ňejde voľakto za nami?‘ ,Daver, vraj, iďe voľačo, ako jedna sljepka.‘ ,To je ona, to je ona. Aľe ňič sa ňeboj,‘ a tu sa prevráťila na proso a Janko na hájňika, ktorí z rapotačkou okolo ňeho obcházau. Ako striga priletí, zpituje sa: ,Dobrí človek, či sťe ňeviďeu takích a takích ľudí zťato uťekať?‘ ,Ach, ňeviďeu, ňeviďeu.‘ Ako to rjekou, striga sa vrátila a oňi zas dalej uťekali. Matka ju ale zas z hňevom privítala: ,Nuž, ti ničomňica, veť si sa mala ľen do toho hájňika chiťiť, to je Janko a to proso bola Ivanka. Seď ti tu, čak ich ja dostaňem,‘ a to vipovedjac, sadla na trlicu a zňjesla sa do povetrja.

Janko a Ivanka idú, idú a uš ňeboli ďaleko od Jankovho domu, keť mu Ivanka rjekla: ,Ei, či mňa páľi moje pravuo líčko, nože sa sa obzri, či ňejďe voľakdo za nami.‘ ,Daver iďe voľačo ako jedna sljepka.‘ ,To je ona, to je ona.‘ A vtom Ivanka premeňila Janka na jedno jazero a seba na zlatú kačičku. Sotva sa to stalo, uš striga tam bola a začala okolo brehu obcházať a Ivanku s podlizavími slovi von volať. Kačička vše prišla k brehu, aľe ju striga ňikdi nemohla dočjahnuť, až ráz ju chcela za krídlo lapiť, ale ta ztrepotala krídlami a striga sa do vodi zvraťila a v padáňu zavinšovala Jankovi, abi v tom okamžení zabudou na Ivanku, ket ho voľakto prví raz boská.

Teraz Janko a Ivanka bez šetkej prekážki sa dostali aš domou. Aľe že Ivanka bola velmej chudobňe oblečená, a on bou bohatích rodičou sin, tak ju nahau pri ďeďiňe v jednej huorki, kďe sa ona do jedniho ďeravího stromu skovala. Ako Janko prišjou domou, tu sa jeho rodičja velmej poťešili, ľebo ho uš za ztraceního držali, a zlášťe matka ho objala a kcela boskať, aľe on sa jej ňedau. Že aľe bou velmej od cesti ustatí, nuž si lahou troška na odpočinok, a ket spau, prišla matka a jeho líca poboskávala. Od toho času on celkom zabudou na Ivanku, která smutná jeho príchod očakúvala.

Sluhovja ale Jankovich rodičou chodjevali do téj istéj hori, ďe Ivanka bola skovaná v dreve. Raz ako idú pri tom dube, kďe Ivanka skovaná bola, tu ona vinďe pred voz a zavolá:

To sluhovja ňezameškali svojmu mladímu pánovi zjaviť. Ten sa velmej poťešiu a na druhí den šou s ňimi a skovau sa za prví voz. Ako prišli na to mjesto, zas višla Ivanka a zavolala:

V tom viskočiu Janko zpoza voza a objau svoju milú a hňeť poslau domou jedního sluhu, abi v tom okamžení jeden hintou prišjou pre ňich a abi pre Ivanku aj tje najskuosňejšje šati priňjesli. Jeho rozkaz sa ochotňe viplňiu. A s velkou slávou uvjedou Ivanku do domu svojho, ďe ju rodičja Jankovi velmej vďačňe prijali, a potom sa skvostná za veľa dňí slávila svatba a Janko s Ivankou dlho šťasňe živí boli, a ak ňezomreli, dosjau sa živí.“

3. Rozprávanie Reuszovo prijala B. Němcová do svojej sbierky II., 49 — 61, č. 41 „Šurina pan král a Otolienka“. (Tillovo vyd. úvod II., str. LX.)

Boli dvaja kráľovia nepriateľskí: Šurina a strigôň. Šurina mal synka, ktorému dal svoje meno; keď chlapec dorástol a na poľovačke zablúdil, strigôň v podobe šarkana ho odniesol do svojho zámku a tam ho dal hodiť do žalára. Dve dcéry strigôňove sa mu vysmievaly, najmladšia Otolienka nosila mu tajne jedlo. Potom strigôň naložil Šurinovi túže prácu, ako v predošlom rozprávaní, lenže je to podané celkom inou formou. I nasledujúci dej sa rozpráva rovnako, ako hrdina mal byť uvarený a ako dievča poradilo utiecť. Zvláštné je len to, že Otolienka „udělala na jedné klaněnce (? = asi hlavěnce = č. polínku) koliesko prútikom a do toho kolieska napľuvala. Potom sa premenila na holubicu a hrdinu na holuba a tak utiekli. (Túto premenu pripomenul Dobšinský v tlači v pozn. na str. 43, n. vyd. str. 85.)

Slina odpovedala najprv strigôňovi, že voda vrie, potom že ona vstáva, napokon Ježibabe rovnako ako v tlači.

Strigôň mal ich dostihnúť ako biely oblak. Prvá premena na pšenicu a strážcu je rovnaká, ako v predošlej verzii, vystalo, že strigôň pustil ľadovec. Po druhý raz čierny oblak prenasledoval uprchlíkov, Otolienka udrela prútikom o zem, premenila sa na kostolík a Šurinu na pustovníka. Vystala zmienka o muškách a o zime, ktorá z čierneho oblaku išla.

Po tretí raz stará sama ich začala prenasledovať, obula čižmy, v ktorých ušla jedným krokom míľu cesty. O červenom oblaku sa nič nerozpráva. Iné je, že stará sobula čižmy, darmo chytala zlatú kačku vo vode; tá priplávala na breh, čižmy obula a náhlila za Šurinom. Stará ostala trčať v bahne, sotva sa dostala domov. Milenci boli rovnakým spôsobom zakliati.

Nasledujúci dej rozpráva sa podobne, rozdiel je v tom, že sa dievča druhý raz premenilo na zlatú jabloň, a tá mrzela starú kráľovnú; o tom, že by sa princ za ten čas oženil, niet reči. Len poslednia scéna, ako Šurina chytil kačku, je čiastočne nová, že „poláskal kačicu po hrdielci a po hlávce ji pobozkal.“

Němcová znala obe tieto rozprávky o Radúzovi a Ľudmilke i o Jankovi a Ivanke. Podala stručne i zakľúčenie rozprávky prvej.

4. Škultety-Dobšinský majú na str. 422 — 28 (n. vyd. 406 — 11) „Šurienka a Atalienka. Podal a vypravuje Jozef Bella z Liptova.“

Stará ukradla si dievčatko Atalienku, vyučila ju čarovaniu; vysmievala sa mužovi, že on nič nemá, a on si ukradol chlapca Šurienku. Chlapec však bol „sprostý ako tĺk“ a nemohol sa ničomu naučiť. Stará mu naložila: 1. Vytrhať „z koreňa“ horu do večera. Atalienka sama vykonala tú úlohu („vytrhala“ horu). 2. Poslala ho s vrecom do hory nalapať múch. 3. Má tie muchy zomlieť a priniesť múku. Všetky práce vykonala Atalienka bez kúzelných prostriedkov. Hneď sa s ním shovorila o úteku: „Ja budem po večeri taniere umývať, a keď prvý raz brnknem taniermi, ty sa prebuď, na druhô brnknutie staň hore a na tretie vyskoč von oblokom a utečieme preč.“ Šurienka mal byť upečený, Atalienka uspala starca tuhým vínom, napľuvala do všetkých kútov, pobrala kúzelné boty a veslá a utekali. Slina odpovedala len dva razy starene. Starec obul míľové boty, čo im ostaly niekde v kúte. Premeny na úteku sú iné: 1. na ružu a tŕň; 2. na kostol a kňaza. Potom ich prenasledovala stará v červenom oblaku. Tretia premena je na Dunaj a kačku. Nové je, že čarodejnica hltala vodu, až pukla.

Hoci nevyslovila obvyklého prekliatia, predsa zabudol Šurienka, ako vošiel k rodičom, na Atalienku, ktorú nechal pri studni. Keď išiel na sobáš s inou, hostia, uvidiac Atalienku na strome, priviedli ju na hostinu; ona vytiahla zlatú škatuľku z vrecka, v ktorej sa dva holúbky objímaly, a riekla: „Tak, tak holúbky, ako Šurienka s Atalienkou.“ Šurienka sa rozpomenul a vzal si ju za ženu.

5. V poznámke na str. 426 (2. vyd. 411) je poznačená vo výťahu verzia iná.

Princezna v kolíske bola búrkou prenesená na druhý breh, tam ju našli diví ľudia a vychovali. Jej otec vzal si bratovho syna k sebe, po rokoch on išiel sesternicu hľadať a jeho tiež búrka zahnala na druhý breh k divým ľuďom. Nerozpráva sa o nijakých nadľudských úlohách, len to, že ho chovali v klietke, a keď mal byť upečený, sesternica s ním utiekla. Prípravy na útek sa neopisujú. Dievča vzalo so sebou kúzelnú palicu. Divý muž ich prenasledoval v stokrokových, potom v dvestokrokových botách. Dievča premenilo bratranca na žito a seba na žnicu, druhý raz jeho na kosca, seba na lúku. Potom ich doháňala divá žena pri rieke. Dievča premenilo mladíka na voňavý strom, seba na včelku. Keď si žena pod strom ľahla, znepokojovala ju včelka, až ju zahnala. Akýsi vandrovník odniesol za ten čas palicu, a tak uprchlíci nemohli dostať svojich podôb. Kráľ raz odlomil halúzku so stromu, vystrekla krv; veštica mu vyjavila, že ich možno odkliať, keď svolí, aby sa tí dvaja vzali, a ich prijme za svojich. Kráľ poznal v nich svoju dcéru a synovca.

6. Poznačená je vo výťahu i druhá verzia na str. 427 — 8 (2. vyd. 413).

Princ išiel do sveta a prišiel k domu, kde mať s dcérou pri obloku vyšívaly. Mať bola striga. Princ mal obyčajnou sekerou vyrúbať horu železnú, medenú a zlatú. Zajedol si malín, premenil sa na vtáčika; keď vlietol do obloka, chytala ho striga, aby ho zaškrtila, ale dievča, premeniac sa na vtáčika, s ním uletelo. Striga „letela“ za nimi, posadila sa pod strom, na ktorom sa uprchlíci ukryli; márne ich vábila dolu rozsypanou pšenicou a rozhnevaná prekliala dievča, aby princ tak na ňu zabudol, ako ona zabudla na matku. Princ doma naozaj na dievča zabudol a oženil sa s inou. Ona však mu bola neverná, preto ju odohnal. Vyhlásil, že si vezme tú, ktorá vyšije najkrajší kvet. Poznal svoju prvú milenku a oženil sa s ňou.

7. Táto rozprávka sa rozpráva i v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 217 — 218, s titulom „O Majalonki a princovi Hub“.

Látka sa tu rozpráva vcelku veľmi stručne, ako roboty, tak i útek; striga hneď po prvom márnom prenasledovaní sa usmrtila. Zakľúčenie je shodné s rozprávkou „Šurienka a Atalienka“. Text podávame:

„Jeden kráľ mau jedinkího sina, kterí sa na cestu vidau a zo svojou vlasťou rozlúčiu. On choďiu dlho po horách a dolinách, až raz prišjou k jednímu maličkímu domčoku, v kterom bívala striga. Hub sa na to velmo ňezaraduvau a už kceu odísť, keť práve tá striga von višla a jeho tadnu sťjahla. Hňeť na druhí ďeň ho poslala tá mršina do jednej hori, abi šetku porúbau, a dala mu drevenú sekeru. On chudák sa dosť usilovau, aľe nič ňemohou urobiť. Na poludňja mu doňjeslo jedno uťešenuo ďjouča jesť a hňeť sa ho zpítala, že čuo mu je, že tak plače. On jej povjedau, že on tú horu ňemuože zrúbať na žjadon spuosob, a že sa mu striga velmo zahrozila, ak to do večera ňeurobí. Ona mu aľe takto povjedala: ,Ach, ňeplač preto, však mi to šetko urobíme; musíš mi aľe prisľúbiť, že ak sa zťaťo visľoboďíme, že ma vezňeš za svoju manželku a že ma večňe buďeš milovať.‘ On to šetko prisľúbiu a aj hňeť z jedním pišťokom potvrďiu. Potom mu táto, tak rečená Majalónka, kázala ľahnúť a horu hňeť dolu zrúbala.

Keď sa on zobuďiu, Majalónka už tam ňebola, aľe viďeu šetku horu zťjatú. Večer prišjeu domou, a keť povjedau, že tú horu šetku zťau, velmo sa nahňevala. Na druhí ďeň mu dala šetku tú horu postavať, čuo on s pomocou Majalónkinou aj urobiu, a strigu večmej nahňevau. Na treťí ďeň mu dala v jednom veľkom jazare šetke ribi vichitať a vodu von viľjať. A on aj toto s pomocou Majalónkinou urobiu.

Už boli tri roke, ako Hub u tejto strigi slúžiu, ľebo každá noc za pou roka a ďeň tjež teľko trvau. Zrjekli sa s Majalónkou, že ujdú, a aj urobiľi toto presevzaťja, keť sa na štvrtí ďeň hňeť ráno pohľi. Striga ich hňeť hoňila, aľe ich ňikďe ňemohla viďjeť, na čuo sa nahňevala a usmrťila.

Hub prišjou domou šťasňe a Majalónka v tej istej ďeďini v jednom mliňe slúžila. Kráľ od radosťi hňeť svadbu urobiu, aľe Hub na Majalónku, kterú tu von na kameňi nahau, keť išjou do zámku, zabudou. Ona mu hňeť povjedala, abi si ňedau ruku boskať od sluhou, on aľe od radosti veľkej na to zabudou, a tak aj na Majalónku.

Už bou sobáš, Majalónka prišla do toho zámku a dala sa za kuchárku; ona si hneť pítala od kuchára, abi jej dau voľačuo vihotúvať, čuo jej on vďačňe dovoľiu, že mau veľa roboti. Majalónka urobila na jednom zeľenom stromčeku holuba zo samičkou a dala to tadnu zanjesť, hňeť si aľe tajšla na ten jistí kameň zadnúť, na kterom hu princ nahau.

Ako zaňjesľi holubi tadnu, ľen samička hlavu sklopila a samec trošku pohrkútau a potom takto k ňej povjedau: ,Čuo ťi je?‘ Ona: ,Srdce ma bolí.‘ On: ,Prečuo?‘ Ona: ,Že Hub Majalónku nahau tuvon na kameňi sedjeť.‘ Mladí princ hňeť viskočiu a k Majalónki uťekau, ku ktorej keť prišjeu, začau velmo plakať. Potom hu zavjedou do zálu a povjedau šetko, aká mu Majalónka užitočná bola, a že jej on hňeť sľúbiu, že hu vezme za manželku, že aľe celkom zabudou na ňu. A tak sa dosjal mladá ňevesta musela von vipakovať a Majalónka zostála královná po Hubovom otci a matki. Žiľi dlho spolu šťastľive, aj potomkou nahaľi, kterí ťjež tam kraľuvaľi.“

8. Rozprávka „O jednej princki a princovi“, ktorú podal Ján Anton Molitoris v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom) na str. 221 — 223, má s tými rozprávkami spoločné iba prípravy na útek. Úvod je celkom odchodný: Princezna zapadla k ľudojedom a potom tam tiež zapadol princ. Prenasledovanie uprchlíkov, ich premeny, záhuba strigy a jej muža, ako i nasledujúci dej, sú celkom samostatné. Základní motív tejto látky — zabudnutie nevesty — celkom vystal a preto vlastne táto rozprávka sem ani neprislúcha. Úplný text podávame:

„Jedon kráľ mau jednu jediňkú céru, která hňeť od malička bola chorá. Doktori mu raďili, abi hu častejšije na čistuo povetrja a pod hoľím nebom držjavau. A poňevádž tochto kráľou palác bou veľmi bľísko pri mori, toto ňevinuo ďjeťatko jedon ďeň voda uchiťila z gangu aj z beľčovom a preč ho odňjesla. Rodičja sa smúťiľi, aľe šetko na darmo. Ďjeťa aľe toto sa ňezatopilo, aľe ho voda aj z beľčovom ďaleko hnala a na morskí breh tam voľakďe na konci sveta vihoďila. Tu bívaľi ľudožráči, kterí každí deň choďjevaľi na morskí breh vivrhnutích ľuďí pozrjeť, a kterích našli, tích zožraľi. Títo aj to ňevinuo ďjeťatko najšľi, v beľčove kričjaco, že aľe maľi sina triročného, nahaľi toto ďjevčatko pri životě, že buďe ich Ňaňovi za ženu.

Mladá princka rjasla medzi tímato ďivokíma ľudma a sama musela človečje meso jedavať a na brehu od vodi vivrhnutích hľadať. Ráz ona sa zobuďila zavčas rána, a hňeť bežala na morskí breh, kďe najšla jedného princa asi v 15. roku, aľe už aj sama mala 14 rokou. Tochto princa keď skrjesila, veľmo ľutuvala a zavjedla ho do jednej maľej jeskiňi, prihrozila mu aľe, abi sa zťaďjal aňi ľen na krok ňehíbau; sama mu každí ďeň nosila jeďenja. Ráz aľe, že tam ľen bosí choďiľi, pichou jej do nohi tŕň a ona ňemohla pre velkú boľasť k tomu princovi prísť, tak že ten od hladu mau zomrjeť. Na ostatok vinšou von z tej jeskíňi a hľadau si okolo korenki; vtom prišli tí ďiví ľudja a hneť ho chceľi zabiť. Princka aľe, ako počula krik, vibehla von a velmo sa zarmúťila, keť viďela toho princa, že je lapení. Priblížila sa k tím ľudom a povedala im, abi ho nahaľi, že ho ona už síce dávno najšla, ale že ho ona kcela na tučnuo vichovať, k tej svatbe, keť sa ona za ich Ňaňa vidá. Ďiví ľudja toto schváľiľi a princa zavreľi do jednej komuorki.

Princka ždi k ňemu choďjevala a jeho o tom ujišťuvala, že ona aj jeho aj seba zťaďjal osloboďí. Keť sa pribľižuvala už svatba a ten ďeň, v kterom maľi princa zabiť, princka si na tom velmo hlavu lámala, ako bi ona mohla odťjal uťjecť. Večer jedon jej rozkázala stará žena, která bola matka Ňaňova a spolu aj striga, abi ráno princka zavčasu stála hore a vodu do kotla nanosila, že toho princa zabijú. Ona stála hore zavčasu ráno, strigi prút, s kterím jej kunšťi provozovala, ukradla, tri sľini na hjart napľula a s princom preč uťjekla.

Stará striga, ako oko otvorila, hňeť začala kričať na princku, že či už vodu nanosila, a vtedi jej jedna sľina na tom hjarťe dala odpoveť, že hej. O dobrú chvíľku zavola striga, že či už pod vodu podložila, a sľina zase odpovjedala, že hej. Keť sa aľe zase spítala striga, že či už voda vrje, a tá tretja, která už takmer celkom uskla, slabím hlasom odpovjedala, že hej, striga hneť zveďela, že tej ňeni doma.

Troška pomrmlala a takto povjedala: ,No, počkajťe, vi huncúťi, veť vás ja hňeť naspak doženjem s mojím prúťikom,‘ aľe toho ňikde a na toto sa striga veľmo nahňevala. Zobuďila muža a poslal ho za ňíma. Kerí si takje bačkori obuv, že keť raz zakročiu, sto krokou urobiu, a tak bežau za ňíma. Princka aľe to hňeť zbadala, že ten iďe za ňíma, ona sa chitro obráťila na jednu lastovičku a toho princa na duba, a tak sa ona na tom dube do jednej ďjeri skovala. Keť tento starí ňič ňeviďeu, vráťiu sa domou a povjedau žeňe, že nič ňevideu, iba jedon dub. Ona to sama ňemohla pochopiť, kďe bi tí boľi, a poslala ešťe raz muža za ňíma.

Títo dvaja po jeho odchoďe sa hňeť obráťiľi na človekou a ďaľej išli. Ako ich aľe zase tento starí doháňau, kterí mau takje bačkori obutje, že na jedon krok na 500 krokou zakročiu, chitro sa obráťiľi obidvaja na orľi, toho starého zchiťili, do povetrja visoko viňjesľi, potom ho zťaďjal zpusťiľi, že sa hňeť zabiu.

Striga sa na to ešťe večmej nahňevala a sama v takích bačkorách za ňími bežala, čuo 1000 krokou na jedon urobila. Títo už boľi bľísko pri tom mesťe, kde tento princ bívau, a ešťe cez jedon most cez potok maľi prejsť, keť už starú strigu ňje ďeľako počuľi búchať, že beží. Princka pošvihala s prútom a hňeť sa stála tam jedna veľiká lúka, na kterej bou na prostrjedku jedon pekní strom, a ten uťešene kvitou a voňau. Toto bou princ a ona sa premeňila na sršňa; prúťik pak zahoďila ďeľako medzi trávu. Stará striga hneť veděla, že sa to oni, k tomu stromu sa ponáhľala, a už kcela odlomiť jednu halúzku z toho stroma, v tom hu aľe ten šršen tak uštipou svojím žihadlom, že striga hňeť spadla mŕtva.

Princka aľe ňemohla ten prúťik najsť pre veľkú trávu, a tak aňi seba aňi toho princa ňemohla odčariť. Kráľovná, která bívala v tomto súsednom mesťe, bola vdova a vlasná matka toho princa. Táto večer keť špacíruvala, zavoňala tú uťešenú vuoňu, která sa z toho stromu okolo rozpresťjerala. Prišla k ňemu a kcela si z ňeho jednu halúzku odlomiť; ten sršen hu aľe hňeť uštipou, ňje aľe škodľive, že si na tú strigu šetkú vládu vidau. Táto hňeť zchiťila meč a kcela jednu haluz z toho stroma zoťať, ako aľe zaťala do jednej hrubej haluzi, hňeť krú z ňeho ťjekla. Táto sa velmo zľakla a obadala, že to musí biť voľačuo začarenuo. Dala hneť svoje strige zvolať a veľa im sľúbila, ak to odčarja, čo tjeto aj urobiľi.

Kráľovná sa velmo zaraduvala, keť viďela svojho sina pred sebou stáť s jednou princeznou, a túto radosť s tím potvrďila, že za 2 tížne pospolitjemu ľudu dala jesť a piť; aľe sa smúťila, keť viďela sinovi svojmu od něj raňenuo prauo pľece. Títo dvaja sa zobraľi a dlho ešťe potom na zemi, dlkšje aľe v ňebi boli, zťaďjal sa aľe už [nevrátili].“

9. Hlavnie motívy tejto látky — nadľudské úlohy a útek milencov — sú spojené s motívmi celkom cudzími, ale nespäté s nimi v akýsi užší celok, v rozprávke „O Uljan-cicaj“, ktorú zapísala Amália Sirotková do svojich Povestí r. 1851 na str. 27 — 37. Tento text podávame celý:^[510]

„Bou jeden pán a ten mau jedního verního poddaního, ktorjeho často k sebe do kaštjeľa volávau. Ten pán nemau žjadních ďetí, ani ten sedljak. A často chodjevali jedon ku druhjému, i obedúvau ten sedljak u toho pána. Sedljak premíšla, ako bi sa on svojmu pánovi odslúžiť muohou za to dobroďenja, ktorvo od svojho pána užívau.

Jeden raz povje svojmu pánovi, že bi veru jeho tešilo, kebi mau štestja tjež jeho navštívit a spolu s ňím obeduvat. Pán sa jemu slúbiu, že isťe k ňemu prijďe k obedu. Jeho paní ho odhovárala, abi sa zo sedljakom nezapodjevau, ale sa pán nedau odhovorit. Sedljak zo svojou ženou rozmíšlali, ako bi najlepšje z obedom svojho pána uctit mohli. ,Ja vjem,‘ povedala jeho žena, ,máme toho svinského messa dost, a postavím lančí, a tak to bude velmi hrdí obed.‘ Ona všecko po svojej hlave urobila.

Prijďe pán pekne poobljekaní ku svojmu poddanjemu k obedu. Donesje sedljak za velikú fľašu hrjatej pálenki, ako to običajne u sedljakoch pred obedom a pri hostinách bíva, a núka miljeho pána s tou pálenkou. Pán sa vihovára, že on veru pálenku nepíja, ale sedlják jemu vraví, že akí šmak pozná jedlu, keť sa pálenki nenapije. Milí sedljak ak pije, tak pije zo svojou ženičkou, až sa do sítosti napili. Pán už bou ai omrzlí, čvo neskoro dávali na stvol jedlo. Už raz donesje gazdiná za jednu veličiznu misisko lanči, ale takej, že vjac messa bolo, ako lanči. Miljého svojho hosta začnú s tou lančou núkat, a pán povje, že on prú nebuďe lanču jest, zakím trochu poljeuki nemá, lebo že jeho žalúdok je najprú na poljevku naviknutí. ,Vidíš, mohou si jeden funt messa dat uvarit, a tak bi som ai lanču jedou.‘ Sedljak sa nahňevá a začne tak rozhorčení pána svojho núkat. Pán povje: ,Ja najprú idem domou poljeuki si zajest a tak prijdem k tebe lanču jest.‘ Ale sedljak, už opili od tej pálenki, chití tú misu zo stola a miljemu pánovi i z lančou fuk do chrbta, a povedau: ,Či si já takú škodu urobím, a nebudete jest, vjete, že jsom z veljeho brava všako messo postavit dau!‘ A pán takí všetok ukalení šjou domou ku svojej paňej.

Paní sa začňe z ňeho vismjevat a hovorit: ,Či jsom ti dobre nepovjedala, abi si sa nedau tak hlboko zo sedljakom, lebo že je sedljak božje stvorenja, ale huncút od narozenja.‘ Na to pán povedau: ,No, vet sa já jemu odslúžim.‘ Dau sedljaka zavolat k sebe a povedau mu pán, že ak mu nevistanoví takú ribu, čvo 6 volou bude hu ťahat, že ho bez všakjeho práva dá zmárnit. Prijde sedljak domou a začne pred svojou ženou horekovat a narjekat a popri voďe chodí a lamentuje. Vtom sa mu ukázau jedon pán a ten pán sa ho zpíta, že čvo mu je, nad čím horekuje. Ten sedljak povje, že má mrcha pána, že mu položiu, ak svojmu pánovi takú ribu do rána nevistanoví, čvo 6 volou ťahat budú, že ho bez všeckího práva dá zmárnit. Ten pán mu povedau, že mu on zpomuože, ak mu to dá, o čom on doma nevje. Ten sedljak premíšlá a rozvažuje, že on o všeckích vecách vje, a museu mu krvou svojou vlastnou ten sedljak podpísat, že len o 7 rokou si po tú vec prijďe.

A tak tú ribu ten pán mu vistanoviu a na 6 voloch šikovau svojmu pánovi do dvora. Ten pán zavolau svoju panú a povedau jej: ,Pozriže, duša moja, akú ribu nám vistanoviu ten náš poddaní; teraz ti už odpúštam, ket si mi to vistanoviu, čvo som ti kázau.‘ Prijde domou sedljak a svojej žene povje, že jednímu pánovi slúbiu a podpísau, o čom on nevje; žena jeho hneď zaplakala, lebo bola zostala z prvším ďetatom samodruhá. A tak štastne porodila chlapca. Toho chlapca obidva vždi oplakávali, kedikolvek na to djeta pozreli. Toho chlapca dali dobre viučit. Ako sa učiu, vždi našjou svojich rodičou plakat, a spítau sa, čvo tolko plačú; vždi bol ten chlapec zamišlení. Prišlo 7 rokou, prišjou i ten pán po tú vec, o ktorej ten sedljak nevedeu, a vzau si toho chlapca ten pán zo sebou.

Došikovau ho domou. A mau v tom istom roku, v ktorom ten chlapec bou, jedno diovča a volalo sa Uljan-cicaj, lebo už 7 rokou malo a ešte cicalo. Tjeto dve ďeti sa spolu hrávali. Potom už nebolo tak dúvernuo ku svojej matke, tá sa hňevávala, že na čo jej dovjedou toho Ignáca, ,lebo už nemá ku mne takú dúvernost, ako predtím mala,‘ povedala matka. Otec na to povedau, abi sa len nehnevala, že sa budú spolu hrávavat, ale Uljan-cicaj tím vetšú studenost naproti svojej matki preukazovala. Matka sa na to nahňevá a rozkáže Ignácovi, že ak tam tú hustú horu na boku ležjacu nepozotína a znovu nepostaví, že tak o život prijde.

Milí Ignác smutne sedí a rozmíšla, čvo bi mau urobit, že je to nemožné takú prácu vikonat. Ako tak zamišlení sedeu, prišla k ňemu veselá Uljan-cicaj a zpítala sa Ignáca, čvo bi mu bolo. Ten povje, že mu matka naložila, ak všetku horu tú tam na boku nepozotína a znovu nepostaví, že jemu o život hrať buďe. Uljan-cicaj mu povedala, abi sa nič nebau, že to bude všecko dobre. ,Tu máš tento prútik a každí strom pošibaj, nuž ti popadajú na zem; a zas ich pošibaj, nuž ti hore vstanú.‘ Čvo on urobiu tak. Prišjou domou a povje, že on urobiu tak, ako mu rozkázanuo bolo. Táto matka hned si pomíšlala, že to Uljan-cicaj musela Ignácovi pomáhat. Nahnevala sa velmi matka, hladala prístup, ako bi mohla svojho muža napravit a toho Ignáca skazit. Ale jej muž toho nedopustiu.

Ona predci naložila Ignácovi, že ak jednu peknú zahradu popri dome nespraví, v ktorej trojakvo ovocja bude, a síce jedno bude kvitnút, jedno zelenuo a jedno už zrelvo. Ignác zas bol smutní, ale Uljan-cicaj mu pomohla, lebo mu dala jedon prsten na palec a povedala mu, abi ten prsten zvrtou, že sa mu všecko tak staňe, čvo si žjada. Vskutku zvrtou prsten i hned bola zahrada pred domom. Ráno stará pozrela na tú zahradu a šla na precházku do tej zahradi. Mislela stará: ,Čvo si len počnem s tím Ignácom, ako ho skántrím; počkaj dám mu a naložím ešte tažšje vikonat.‘

Zavolala Ignáca k sebe a povedala mu: ,Láže, ak ti tu popod obloke nebuďe veliká voda tject, a ak sa po tej voďe nebude kvon, kobila a žrebec precházat, dám ťa bez všeho práva zmárnit.‘ Zase plakau a narjekau, ako si poradí, čvo. Prišla Uljan-cicaj a povedala mu: ,Neboj sa, len sa mna nezpúštaj, len potom to žrjebe nebi velmi, to budem ja. Ani toho kona, to buďe muoj otec; ale tú kobilu dobre lom, to buďe moja máti.‘ Dobre prišlo ráno, bola voda hotová, tjekla popod obloke a prechodili sa žrebec, kvon a kobila. Ignác sadne najprú na to žreba, s tím velmi milosrdňe zachoďiu, len pomalički rajtuvau, rajtuvau, to žrjeba si len tak mihahuvalo. Sadňe na toho kona, i s tím pekňe zachodiu; raz sadňe na tú kobilu, tak tuho rajtuvau do zunuvanja, ak bije, tak perje na tú kobilu, naposledok odkjalsi sa ozvalo slovo: ,Už je dost, netráp tú žrebicu vjac!‘

Potom sa matka chcela vipomstit na ňom a mislela, že toho Ignáca v kotle misí uvarit, lebo nemala toho mesta na ťele, kde bi nebola dopraná. To zvedela Uljan-cicaj mišljenke matkine a povedala Ignácovi: ,Ignác, s námi je zle, mi musíme tej noci újst, lebo teba moja máti hned ráno chce v kotle uvarit.‘ ,Nuž, akože újdeme?‘ spítal sa Ignác. ,Neboj sa nič, všecko ja obstarám,‘ povedala Uljan-cicaj, ,len sa prichistaj, abi si bou hotoví.‘ Ignác spávau z jej otcom na vrchu a Uljan-cicaj z matkou v jednej posťeli. Ako ti už políhali spat, Uljan-cicaj nespala, ale načúvala, či matka už zaspala. Ako matka zaspala, vzala metlu Uljan-cicaj a položila metlu k matki mesto seba a do trích kutou naplula slinu, a potom k Ignácovi bežala a dali sa do úteku spolu.

Ako už daleko boli odišli, v noci sa matka prebudí a zavolá: ,Uljan-cicaj!‘ Ohlási sa slina mesto nej: ,Nechcem.‘ Matka zas vtom zaspala; o chvilku zase sa prebudí a zavolá: ,Uljan-cicaj!‘ hlasnejšje. Vtom odpovje druhá slina: ,Nebudem.‘ Vtom sa prehodila matka na druhí bok a zase zaspala. Predo dnom sa zase matka po tretí krát prebudila, zase zakričala z velikím krikom: ,Uljan-cicaj!‘ Tretja slina zase sa ohlásila z kúta: ,Nechce sa mi.‘ Vtom sa matka najedovala, sadla si na postel a začňe milú metlu bit mesto Uljan-cicaj, ktorú našla pri sebe položenú; ak daj, tak daj, tak hu tlkla, kím nezvedela, že je to metla položená. Len už potom po nečase zveďela, že to je nje Uljan-cicaj, ale metla mesto nej položená. Viskočila s posťeli všecka nalakaná a kričala na svojho muža: ,Kďeže si, ti starí pes, opáč, či je nje tam Ignác.‘ ,Tu ver Ignáca nemáš,‘ povje jej muž. ,No, veť si ma ti zrjadiu z tvojím Ignácom. Hneď som sa já obávala, že on odvedje Uljan-cicaj a utečje preč. Len mi chitro to omelo daj a osedlaj ho, abi jsom chitro jích dohánat mohla.‘ Ona sa chitro poobljekala a hibaj kade lahšje na omele.

Ti mladí už boli hodní kus ušli, a predsi ích už dohánala. Zrazu povje Uljan-cicaj Ignácovi: ,Jaj, ako ma moje pravuo ucho páli, už nás moja máti doháňa; chitro sa ja iďem spravit na kaplnku a ti na pustovníka.‘ Chitro pozvrtala prsten a hňed sa spravila na kaplnku, a ten Ignác ostau pustovníkom a modliu sa v tej kaplnke. Uljan-cicaj mu povedala, že ak sa spítá jej mati, že či nevideu dvuch mladích ludí íst tade vedla, že bi ľen povedau, že viďeu, ale už davno íst, ale druhou cestou. Zrazu pribehňe a zahrmí stará striga ku tej kaplnki na tom omele a spítala sa toho pustouníka, že či nevideu jednu paničku z jedním mladencom taďe vedla ňeho íst. A on povedau: ,Ano, viďeu jsom, ale dávno, tamto tou cestou išli, ale na bok.‘ Ona sa pri nom dluho nezabavila, ale hibaj letela dalej na tom omele ako šarkan.

Ket sa títo dvaja ubezpečili, že je už daleko od ních, zase zvrtli prsten a šli dalej. Zase zrazu zavolá Uljan-cicaj, ket už hodňe dalej a dalekí (kus) odišli: ,Jaj, ako ma zase pravuo ucho páli, už nás zase ta moja mati doháňa; chitro sa ti sprau na ribník a ja na kačičku.‘ Nestačili sa ešte ani dobre porichtuvat, už tu striga na omele. Ta kačička si hrdo plávala po tom ribníku a tá stará striga chlieb ku brehu házala a volala: ,kač kač, kačička‘ — ale kačička ai pribehla ai uchitila chlebík a zas hibaj do prostred ribníka odleťela. Nemohla tá striga s kačičkou nič odolať a na žjadon zpuosob do ruki dostat. ,Počkaj,‘ pomislela si striga, ,veť ta já, kačička, chitím, ket vipijem vodu z ribníka.‘ Vtom prilahla k vode a začala hu tuho ztrebat, tak že už temer na dno skoro bila vipila, ale sa už do nej nespratala voda, len tu ti milú strigu roztrhlo na poli, nezostalo z nej len smrad a smola.

,No, chvala bohu!‘ zvolala Uljan-cicaj. ,Poď, Ignác, sprau sa na mládenca, už teraz budeme mat pokoj bez tej bezbožnej matere, lebo sa už rozljala na smolu. Teraz už smele muožeme ku tvojím rodičom íst, nikdo nám prekážku na ceste nezavdá.‘ Ai tak vskutku bez všakej prekážky k jeho rodičom prišli. Jeho otec a matka od velikej radosti diu neochoreli, ani nechceli verit, že bi to jejich sin bou. Ai Uljan-cicaj vďačňe prijali ako budúcu svoju nevestu, potom spravili velikú hostinu a zosobášili jich spolu. Tak žijú podnes, ak nezomreli.“

Úvod rozprávky, od poly humoristická scéna medzi pánom a jeho poddaným sedliakom, odinakiaľ neznáma, mala odôvodniť leda nadľudskú úlohu, sedliakovi naloženú, ktorú mohol vykonať iba pomocou nadľudskej bytnosti za obeť vlastnej krvi. Ale do pozdejších osudov chlapca, zapísaného čertovi, čert vlastne ani nezasahuje, ostáva k chlapcovi celkom pasívnym. Na záhubu chlapcovu myslí čertova žena — vlastne bytnosť čertovská sa tu nespomína a vlastnia podstata i tej čarodejnej ženy po celý dej sa neobjasňuje — a myslí durená citmi žiarlivosti, lebo jej dcéra proti nej je chladnejšou, pretože ju nový chlapec zaujíma. Uložené úlohy sú dve nám známé, tretia je trochu premenená, akiste vlivom látky, v ktorej má hrdina pásť kobyly — čarodejnicine dcéry a i.

Uprchlíkov prenasleduje iba čarodejnica, premien uprchlíkov jesto iba dvoje. Striga zahynie, keď chce vypiť celý rybník, a tým sa nasledujúci dej zjednoduší, šťastie milencov a jeho dovŕšenie sobášom nič už nehatí.

10. Novšia verzia zo stolice Spišskej je v Sborníku Muz. Slov. Spol. XIV., str. 54 — 8, č. 1, „Ardiluš a Ilena“.

Princ zablúdil na poľovačke, kam ho otec vzal so sebou na jeho prosby, a prišiel k domku Jendžibabinmu. Striga ho zadržala a otec márne ho dal hľadať. Mala dvanásť princezien, ktoré bola nakradla, a chovala chlapca s nimi mnoho rokov.

Napokon Jendžibaba naložila princovi: 1. vyrovnať vrchy, aby tam rástlo obilie; 2. z jej izbičky aby bol krásny zámok, okolo ktorého by boly kvety a ovocné stromy; 3. vysiala pri dome žito a rozkázala princovi, aby na princeznách, premenených na kobyly, išiel týmto poľom, nezohnúc kláska na obilí. Pod každou sa klas zohol, tak on každú zabil. Naostatok na najmladšej prešiel tak, že sa žito nepoškodilo. Tak poznala Jendžibaba, že Ilena mu pomáhala, a rozhodla sa, že ich oboch zabije.

Ilena vedela otvoriť všetky zámky a s Ardilušom utiekla. Premenila sa na kobylu a tak on na nej utekal. Dievka Jendžibabina obula železné čižmy a s vidlami ich prenasledovala. Premeny na úteku boly: 1. Na proso a chlapca-strážcu. Ardiluš povedal slúžke, že párik tadiaľ utekal, keď proso siali. 2. Na starý kláštor s mníchom: uprchlíci utekali tadiaľ, keď ten kláštor staväli. Potom ich prenasledovala Jendžibaba sama so železnými vidlami. Tretia premena: na vodu a zlatú kačku. Jendžibaba prostred vody sa utopila. Nezakliala ich.

Prišli do mesta otca Ardilušovho, princ ho poznal; pri lúčení dievča mu dalo polovičku svojho prsteňa. Ardiluš dal sa poznať rodičom. Ilena zariadila si krčmu. Prišli k nej vojaci; prvému naložila zametať ohnisko celú noc, druhému zatvárať dvere, tretiemu zaháňať teliatko do chlieva. Získala tým od prvého sto, od druhého dvesto, od tretieho tristo zlatých. Tento motív rozpráva sa v niektorých verziách tej látky a i v iných látkach, kde ženích na nevestu zabudol. Pozri Anm. K. H. M. Grimm II., 231, 234, 517, 527. Na rozdiel od týchto verzií, ako v českej rozprávke Malého „Nevěrný princ“ (pozri Pov. kladské II., 284) nebol neverný princ takto potrestaný; smierenie s princom rozpráva sa inakšie: keď mal sláviť svadbu, bola krčmárka, ako známa kuchárka, pozvaná, aby vystrojila hostinu. Tu hodila polovicu prsteňa do pohára vína.

11. Sborník Muz. Slov. Spol. XVII., 6 — 8, má pod č. 44 rozprávku „Cigáňova princeza“ zo Spišskej stolice.

Bez osobitného úvodu hneď sa rozpráva, že dievča s mladíkom odišli do sveta a prišli k čarodejnici, ktorá mladíkovi kázala: 1. do rána porúbať všetky stromy na vrchu a srovnať do siah; 2. všetko drevo spáliť na uhlie; 3. vo veľkom kotle nahriať vody a zavolať ju. Dievča všetko vykonalo, po tretí raz napľuvalo na kľuku kotla a slina odpovedala: ,Ešći nevrie.‘

Milenci utekali, a keď ich čarodejnica v železných čižmách a so železnou lopatou na pleciach doháňala, premenili sa: 1. chlapec na kašu, dievča na vtáčka; 2. mladík na vodu, dievča na kačku. Ježibaba vypichla jej oko: Ježibaba ich prenasledovala až ku kováčovi v podobe kobyly, tovariš ju poznal a okoval ju, že sotva sa dovliekla domov. Javí sa tu bezpochyby vliv látky o čarodejnici a paholkovi, č. 97. Milenci šli ďalej, v hore stretli hada, od ktorého dievča dostalo čarovnú masť, ktorou nadobudlo zasa ztrateného oka.

Potom sa rozpráva odchylne, ako slúžili sedem rokov u princezny, ktorej sa mladík páčil, a preto dievča vyhnala a sama sa vydala za hrdinu. Takto je vynechaný a nahradený motív o zabudnutej neveste. Ona išla ďalej do sveta, prišla k zámku, zapáčila sa princovi a oženil sa s ňou. Nemohla zabudnúť na bývalého milenca, nebude mať do tých čias pokoja, kým ho princ neskántri. Došlo preto na vojnu, princ zoťal mladíkovi hlavu.

Pripojuje sa nová látka. Mladá žena ťažko niesla, že nemala detí. Sľúbila Cigánke, ak jej pomôže k dieťaťu, že prijme jedno jej dieťa za svoje. Zvláštny prostriedok jej Cigánka nedala, „porobila jej, že za rok mala chlapca“.

Opisuje sa potom osud týchto dvoch chlapcov, viď č. 8.

Táto rozprávka bola literárne spracovaná Jakubom Graichmanom v Národ. Zábavníku „Lipa“ II., 1862, str. 305 — 318, najskôr podľa textu, vytlačeného v Slovenských povestiach, str. 38 — 48, „Radúz a Ludmila“.

Ivan zablúdil v horách, až naostatok videl svetlo v domku, kde „škaredá striga čary miešala pri ohnisku“, a prosil o nocľah. Ráno naložila striga Ivanovi: „Nasaď stromkov ovocných a zajtrá mi, ľaďže, z nich sem donesieš ovociny!“ Na poludnie priniesla Ľudmila obed a čarovným svojím prútikom vykonala uloženú prácu. Druhý deň kázala mu striga: „Teraz choď na Dubravinu, vykolčuj tam tú chrastinu a zasaď tam vinný kmeň; a zajtra už z neho, z toho kmeňa vinného, prinesieš mi hrozná sem.“ Tretí deň: „Vidíš skaly tam v tej strane; zajtra múka z nich byť musí a z nej donesieš mi chleba.“

Zakaždým mu Ľudmila pomohla. Potom mu riekla, že pripravujú kotál, v ktorom ho chcú sebe uvariť. Ivan sa jej zasľúbil, a „ako povie túto reč, v tom odletia oba preč“. Obvyklého motívu o sline tu nieto. Premeny milencov na úteku sú tie isté, ako sa uvádzajú v rozprávke, a striga rovnako kliatbu vyslovila. Látka sa zakľučuje predčasne, premenou Ľudmilinou na lipu; nasledujúci dej básnik akiste zúmyselne vytrel. Zato do látky vniesol národniu tendenciu.

České verzie sostavil Tille, Böhmische Märchen I., 152, č. 4 C b.

Táto látka rozoberá sa v Anmerk. K. H. M. Grimm II., 516 č. 113. Nakladajú sa nadprirodzené úlohy hrdinovi a on ich vykoná pomocou milenky. Viď Anmerk. K. H. M. Grimm I., 443, II., 526. Na úteku zachránia sa milenci, keď vyhadzujú predmety (viď tamže II., 140 a Kubín, Podkrkonoší 765 č. 230 a str. 773 č. 280), alebo keď sa na úteku menia (viď Anmerk. I., 499, II., 62, 78). Miesto uprchlého dievčaťa odpovedá jeho slina (viď ib. I., 498, 501, II., 274 pozn., a Kubín, Podkrkonoší 77 č. 82 a str. 366 č. 183). Ženích zabudne na nevestu, keď bozká matku a i. (viď Anmerk. I., 442, II., 56, 527 a Kubín, Podkrkonoší 773 č. 280). Nevesta vyvolá spomienku ženíchovu rozprávaním o dvoch holuboch (viď Anmerk. II., 517 č. 3, motív je i Podkrkonoší 179 č. 82, 823 č. 84).