ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dobšinský III., str. 3 — 6, uvádza rozprávku „Žabina kmotra“. Podal Jonathan Čipka z Malohontu.

Rukopisná predloha je v Codexe Tisovskom B. str. 32 — 33. Dobšinského rukopisnú úpravu máme v dvoch textoch v pozostalosti Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci.

„Prechádzali sa tri chudobnje sestry po zeleňej lúce. Stretli velikú koritnatú žabu, která sa na ňe, ako bi jích zožrať, alebo zakliať chcela, velikími vipučeními očima dívala. I rekňe najstaršia z nich; ,Jaj, pľuhaustuo, ak som ťa zľakla.‘ — ,Zabi potuoru,‘ kričí stredná (Dobšinský pridal: „a obidve boly by hneď bývaly hotové ľen zabiť a zabiť žabu“); aľe najmladšja sa ujme koritnački, praviac: ,I to je stuorenie Božie, sestri mojo (Dobšinský: „i ten červiačik bráni sa smrti“), nahajme ju, nach žije!‘

Rozosmejú sa (Dobš.: rozryhotaly sa) dve staršje sestri a staršja z nich ušťipačne (Dobš.: štipľavo) povje: ,Muožeš si ju pre mňa do vrecka vzjať a s ňou spávať.‘ ,Ba vidí sa biť obťažkanou (Dobš.: hrubou), muožeš sa jej ponúknuť za kmotru,‘ smeje sa (Dobš.: prekárala ju) stredná. ,Prečo nie; i to je stuorenie Božie, odpovie zase najmladšia, a ťeplá slza skropí jej tvár (Dobš.: jej vypadla z oka).

Pominú tri dňi (Dobš.: od tých čias prešlo sedem týždňov). Krásne vyšnurovaný (Dobš. pristrojený) mládenec prišiel prosiť najmladšiu, aby šla s ním k panej, a odviezol ju na zlatom koči. V zámku našla v posteli stenajúcu žabu, ktorá ju prosila, aby jej bola kmotrou. Dievča svolilo, žaba porodila syna, kmotra vzala novonarodeného sina a odniesla do kostola ku krstu.

Sotva požehnau kňaz novokrstenca, koritnatá žaba sa rozpučila a z jej kože vyskočila krásna pani.“

Na radu žobráčky, ktorú obdarovala strieborným peniazom, vyžiadalo si dievča za odmenu hrsť smetia. A ako vykročilo z brány, „a hľa smeťi, kterie do ručníka bola uvjazala, krásňe zazvonja. — Každí prášok sa premeňiu na ťažkí dukát (Dobš.: na ligotavé ťažké zrno zlata). Za ňou zavznel spev zlatého vtactva: ,Vislobodila si nás.‘“

Dobšinský text Čipkov dosť značne štylisticky upravoval. Sú tam i rozmanité odchýlky najmä lexikálneho rázu, medzi obidvoma rukopisy Dobšinského:

Tlač III. 3: „vypučenýma okáľma“, shodne s rukopisom B, kdežto v rkpe A: „vypučenýma očima“ (tak i u Jon. Čipku); s tlačou rovnako v rkpe B na strane je označené: „i to je stvorenie božie, nahajme ju, nach žije“, čo bolo pôvodne v rkpe B.; v rkpe B shodne s tlačou „sebou vziať“, čo bolo opravené miesto „do vrecka“, ako je v rkpe A a u Čipku; v tlači III., 4: „raz z rána“, v obidvoch rukopisoch: „tu jedno ráno…“; v tlači a v rkpe B: „prosia vás“, v rkpe A: „a dá vás, krásná panna, prosiť…“; v tlači III., 5: „prosila tá na tej posteli“, ako v rkpe B, kde je to, pravda, opravou miesto staršieho „pýtala ju“ ako je v rkpe A; v tlači III., 5: „kňaz chlapčoka pokrstil a prežehnal“, v rkpe A stojí: „kňaz novokrstěnca požehnal“, tak bolo pôvodne v rkpe B, ale napravené: „kňaz v kostole chlapčoka prežehnal“; tlač III., 5: „srieborný peniaz“, v obidvoch rukopisoch „srieborný groš“ ako u Čipku; v rkpe B bolo pripísané v texte: „Usmiala sa mu starká a hovorila“, čo bolo i vytlačené, kdežto v rkpe A to vystalo; v tlači III., 6: „povie napokon žabina kmotra“, ako v rkpe B, kde to bolo pridané, lebo pôvodne bolo ako v rkpe A len: „povie napokon kmotra…“; v tlači III., 6: „vykročila milá žabina kmotra z brány“ ako v rkpe B, kde to bolo rovnako pridané proti pôvodniemu zneniu, shodnému s rkpom A: „vykročila z brány“; v tlači a v rkpe B (pravda, opravou): „premenil sa na ligotavé zrno zlata“, v rkpe A (pôvodne i v rkpe B): „na ťažký dukát“. Pridané je v rkpe B na strane: „Babka stála už tam na pohotove (nad to nadpísané: porudzí); okúpala dieťa a povila“, to práve čítame i v tlači III., 4: „babka st. už t. na porúdzi (na pohotove, pri ruke), ok. d. a p.“, v rkpe A toho nenachodíme. V tlači, str. 5: „Len potom na veľké ponúkanie vypýtaj si za hrsť smetí. Inšie nič neprijmi a vysvobodíš seba aj tvoju kmotru“; celkom shodne bol upravený text v rkpe B, kdežto v rkpe A stručnejšie: „za hrsť smetí… a vysvobodíš…“. V tlači III., 5: „Najmladšia už potom bez všetkej prekážky doniesla dieťa do zlatej paloty“. V oboch rkpoch toto chybí.

2. Český lid VII., str. 47, má rozprávku „Neubližuj nikomu“. Podľa rozprávania Ivy Minárikovej, bohyne v Moravskom Lieskovom, zapísal Jozef Čižmár.

Keď raz žali obilie, kde sa vzala, tu sa vzala veľká ropucha. Hospodár ju chcel kosákom preťať; ale slúžka, vedľa neho robiaca, zadržala jeho ruku, a keď sa jej gazda hnevivo vysmieval, že má peknú priateľku, odvetila: „Nech, keď porodí, pôjdem jej za kmotru.“ Onedlho zjavila sa slúžke krásna pani, sluhovia za ňou niesli cukrové a torty, a pani jej povedala, že zachránila jej dcéru, tú ropuchu na poli, od smrti a že jej sľúbila ísť za kmotru. Dievča sa vyhováralo, že vraj to povedalo len žartom. Ale pani ju nahovárala, že sa jej nič nestane a že sa zas vráti domov, a sľubovala jej veľkú odmenu.

Vydaly sa teda na cestu, a keď prišly za most, pani šibla prútikom do vody, voda sa rozostúpila a po krásnej, dláždenej ceste išly z izby do izby, jednej krajšej od druhej, až prišly do dvanástej. Tam ležala na krásnej posteli „ropuchňačka“ a vítala ich radostne „Krrrk, krk, krk“. Dievča sa celé chvelo, ale pani ho prosila, aby žabu dvanásťkráť pobozkalo, že je zakliata a že len ono, nevinné, môže ju vysvobodiť. Dievča, hoci s odporom, ju bozkalo, zo žabäcej kože vyliezla krásna panička, slúžku bohate odmenila dvanástimi stovkami a za dvanásť dní ju ešte hostila.

Podobne: D. M. seit Grimm (Zaunert) 272; Etnograf. Zbirnyk XXXIII. 8. č. 21, 22; Glasnik zem. muz. bos. herceg. X. 508; Ungar. Revue V. (1885) 448.; iné rozprávky, kde je princezna zakliata na žabu, viď Anmerk. K. H. M. Grimm I., str. 8 Srovn. Kubín — Polívka, Podkrkonoší, 799.

Zlato za smeti pod č. 52 A.