ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V rukopisnom texte Codexu Rev. A, 49b — 51a, splynula táto rozprávka s látkou o vďačnom nebožtíkovi, viď č. 43 A.

1. Sborník Muz. Slov. Spol. XVII., 19 — 21, č. 34 má verziu „Tanec v pekle“ zo Spiša.

Dve dcéry kráľove chodievaly na tanec do pekla, potrhaly mnoho črievíc, tak že kráľ od toho schudobnel. Otec poslal za nimi sluhu, ktorý princezky sledoval, vošiel za nimi do šípového kra, kde sa otvárala diera do pekla. Sadol si za pec a sbieral do kapsy ich roztrhané črievice. Ráno sa otec opýtal dcér, kde boly a prečo s nimi najmladšia Milenka nechodí. Dcéry sa vyhováraly a povedaly, že Milenka vie o zlatom jabĺčku Ježibabinom. Musela preň ísť, hoci o Ježibabe nevedela a hoci sa dokázalo sestrám, že chodia do pekla tancovať. Sluha jej dal konský prach, aby ho hádzala za seba, keď ju bude Ježibaba doháňať; vyrastú z neho vrchy.

Keď princezna jabĺčko doniesla, poslali ju pre zlatú hrušku, potom pre zlatý mešec, ale vtedy ju čarodejnica chytila. Svojej dcére kázala rozpáliť pec a išla volať druhé baby na hostinu. Milenka odrezala jej hlavu, hodila do pece a skryla sa na pôjde. Prišla Ježibaba a volá, že bude dobrá hostina z kráľovej Milenky; princezna sa ozvala, že bude dobrá hostina z Ježibabinej dcéry: čarodejnica sa rozliala na kolomaž. Milenka sa vrátila domov so zlatým mečom, otec dal obe dcéry, v pekle tancujúce, usmrtiť.

Vlastnia látka o roztancovaných črieviciach je tu podaná veľmi stručne a pripojená látka nová; najmladšia sestra je, ako inde obyčajne hrdina od závistlivých kamarátov, posielaná pre Ježibabino jabĺčko, hrušku a mešec. Srovn. č. 24. Viď Anmerk. K. H. M. Grimm III., 37 č. 127.

2. Sborník Muz. Slov. Spol. XVII., 92 — 3, č. 41 uvádza verziu „Pekelný bál“ zo Spišskej stolice.

Dvanásť princezien chodilo každú noc do pekla tancovať. Kráľ sľúbil odmenu tomu, kto ich dostriehne. Prihlásil sa vyslúžilec, vylial čaj, ktorým ho chcely princezny uspať, a keď sadly do koča, vyskočil na koniec koča. V pekle hodovaly, prvej spadol zlatý obrúsok, druhej pohár, tretej vidlička. Psík všetky veci nosil vyslúžilcovi. Potom princezny tancovaly po nožoch a britvách.

Ráno vyslúžilec ukázal veci, ktoré priniesol, ako svedectvo, že princezny dostriehol; vidlička bola zo žaby a pohár z konského kopyta. Kráľ na radu veštice dal dcéry roztrhať paripe.

3. Zo stolice Oravskej, je verzia, ktorú rozprával z Trstenej Štefan Rehák. Zapísal S. Czambel 8. X. 1905.

„Za zeľenymi horami, za cudzimi krajmi mał jeden pan cisar dvanac ďjevek. To boľi same prince. Cisar mał mału krajinku a te prince kceľi gavaľjerski choďiť. Abi mohľi choďiť gavaľjerski, zapísaľi sa čertom. Choďjevaľi ždicki na jeden bal. Keď sa zišľi k temu balu, za každim tancom jedne topanki odhoďiľi. Cisar sa už bardzo rmuťił, že čo jeho ceri robja, že ďe na jaki bal to choďa, keď za jednu noc každa dvanac par topanek zoďere…

Dał cisar vojaka na vartu, žebi vizveďeł, ďe te jeho prince choďa. Vojak prišjeł na tu vartu, stoji na posťe a dava pozor. Najmlačča princa priňesła vojakovi do poharička, abi si zapił. Vojak jako vipił, hneď zaspał… Prišło rano odpoveď dať. On chudak ňeveďeł, čo sa stało. A tak každi deň. Na druhi deň išjeł druhi vojak na tu vartu. I temu jedna princa dała do poharička, a keď to vipił, zaraz zaspał a prince sa vzaľi potom v nohi a uťekaľi na ten bal. A vojak o tom zas ňič ňeveďeł. Prišjeł raport oddať, neveďeł o ňičom ňič. Tež o hłavu prišjeł.

Prišło na treťu noc. Išjeł jeden starí vojak na tu vartu. Ten starí vojak si pomisľeł: ,I ja o hlavu príďem!‘ Ňemał vjac peňazí, chiba štiri grajcare. O tich štiroch grajcaroch sa vidał na cestu. Zahodił kver preč a uťekał širim svetom, žebi o hłavu ňeprišjeł. Pri cesťe seďeł jeden žebrak. Pita sa: ,Pan vojak, ďe idu?‘ ,Ja uťekam, ľebo bi som jutro o hłavu prišjeł.‘ Dal temu žebračkovi grajcar jeden a poveďeł mu: ,Modľi sa za mňa, že bi som ja mohoł utiecť a svoju hlavu podržať na vjazoch.‘ Uťekał. Stretnuł ešťe horš’eho žebraka. Pomisľeł si: ,Ej, temu som dał grajcar, temu dam dva, ľebo je horší žebrak.‘ Zas uťekał daľej. Našjeł treťeho ešťe žebračka. Naskrze sa ňemohol rušiť. Mal vojáčik ešče jeden grajciar, i dal ho temu žebračkovi. Žebračik povedał vojačkovi tak: ,Vrac sa ku cisarovi nazpet, ňeboj sa! Pojďeš na vartu. Keď ťi prince budu davať piť, ňepi, pusť trunek za gorjeľ a do ust ňič a udaj sa, že spiš. A keď bi ťa prince ihłov žigľi, to sa neohłas, udaj sa, že spiš!‘ Vojak posłuchnul žebračka, vratił sa a na vartu išjeł. Na varťe stał. Prince nukaju vojačka a davaju mu trunek… Vojaček posłuchnuł žebraka, pusťił trunek poza gorjeľ a udał sa, že zaspał. Stanu prince, žigaju ho ihłami, on trpeł a udał sa, že spi. Prince poď v nohi do meďenej hori. Tam bivaľi čerťi. Tam bal svoj małi. Vojačik za nimi. Panboh dał mu pomoci.

Keď vojak utekał za nimi, našjeł v ceste dvoch bratoch a ťi braťa jak sa biju, tak sa biju… Vojačik sa ich pita: ,Prečo, braťa, vi sa bijete?‘ Oňi: ,Naš oťec umreł. Ňeňehał nam ľen jeden kabat, jedne čižmi.‘ Vojak: ,Prečo sa, braťa, bijete pre taku mału vec?‘ Odpovje ten mlačči brat: ,Kebi, pan vojak, veďeľi, jaki je to kabat i te čižmi!… Ten kabat je taki, keď ho oďejem, ňik ma ňeviďí, a te čižmi su tak’e, ked ich obujem, ďe pomisľim, v minuťe tam som…‘^[529] Vojak si to rozmisľeł: ,To buďe pre mňa!‘ Vojak im gvaltom te veci ňebrał. Chiba im poveďeł: ,Ja vas rozdeľim!‘ Vzał vojak paľičku a zahodił ju daľeko a poveďeł: ,Chteri prvej tu paľičku łapi, teho je i kabat i čižmi.‘ Braťa chitiľi sa znovu biť, keď paľičku łapiľi. I jeden ju chceł drej i druhi ju chceł drej mať. Vojak si pomisľeł: ,Prave mňe to treba!‘ Pokeľ sa biľi, on sa oďeł do kepeňa a obuł si čižmi a pomisľeł si: ,Kebi ja už tam boł, ďe te prince su!‘ Hňedki tam boł. A prizerał sa na bał, aľe v tom kepjenku ňikto ho ňeviďeł.

Prince tancuju a topanki po každom tanci zahadzuju a vojačik len sbera… Raz mlačča sestra skrikňe: ,Poďme mi preč, tu nas dakto visłucha a naše zodrate topanki dachto odbera…‘ Starša princa povje: ,Poďme tedi do domu!‘ Vojak povje kabatu i čižmom: ,Uťekajte vi se mnov do domu, kim prince ňeprídu!‘ Vojaček si posberał te topanečki, aľe si urvał aj jednu šťeťinku z teho čertovho hajička, chterim išoł, a utekał napred prínc. Ľahne si vojaček na strožak a udał sa, že spi. Príde jedna, príde druha, každa doňho žigła. Vojak ľen trpel. Rano ho daju volať g raportu. On vravi: ,Najjasnejši pane! Ja som vivartovał, aľe šetko ešče ňje!‘ ,Počkaj, pojdeš, jutro šitko vivartuješ!‘

Šjeł vojačik druhí ďeň. Prince pridu, davaju mu zas po kaľušku, ałe on za gorjeł šitko pusťił. Prince ho bodľajú zas, či spi, a on sa udał, že hej. On si pomisľeł: ,Kabaťik, poď na mňa, čo ma neuviďa, a vi čižmi za princami!‘ Prišjeł tam, zas tancuju a von topanečki zas za ňima posberuje. Keď posberał topanečki, zas sa pustił do domu a v hore si zas urvał jednu šťeťinku. Prišło rano, k raportu: ,Jako si ti vartovał?‘ ,Pane cisaru, tvoje ceri tancuju s čertami, tu maš ich topanečki, čo v tanci zodraľi, a oňi tam v tej hore tancuju, z chterej som priňjesoł tu znaki: dve šťeťinki.‘ Cisar povedal temu vojačkovi: ,Keď ti si takí smełi, dam ti jednu princu za ženu.‘ Vojak poveďeł: ,Radšej si vezmem chudobnu a bohabojnu, jako bohatu, čo s čertami zaujata‘…“

4. Zo stolice Zvolenskej je verzia, ktorú rozprávala „Zuzana Surová (Sirotiačka), 76-ročná, rod. a býva v Brezne.“ Zapísal S. Czambel 17. X. 1900.

„Bou jedon pán a bou doucom. Mau tri céry. Tie céry mu chodily do pekla s čerťí tancovať. On bou naveky smutný, že ďe tie céry každú noc črievičky zoderú. On sa ich žďi vypitovau, de chodia. Ony vše povedali, že nikde. Poton už skoro zufau. Prišiou k nemu aňiel a spraviu sa na valacha. Prišiou ňemu do izby. Pán sa ako nahnevau, že sa mu valach do ízby vtrepau. Akosi si ho prešlo a tak sa ho opýtau: ,Čo kceš?‘ ,To kcem, pán môj, by som vám rád spomôc.‘ ,Ach, choď v čerťi!‘ ,Jaj, nieže ma nie k čertom, aľe ma račej g Bohu. Veď by som vám ľen rád spomôc.‘ Ten mu potom už povedau: ,No, keď je tak, ak môžeš, tak mi spomoc! Mám tri céry a každú noc chodia voľade, o čom ja nikdá ňeviem.‘ ,No, ja vám spomôžem.‘ ,Keď mi spomôžeš, draho ti zaplatím.‘

Potom ťen valach si ľahou do dverí, de ťie tri céry spávaly, a cedilo si podložiu pod hlavu. Ako jedonác hodín udrelo, tie kišasonky poskákali s postieľ a stáli sa frizírovať. Ako sa vyfrizírovali, zaľi si drúky a tie drúky si namastili masťou. Keď išľi von a prekračovali toho valacha, tak tá najstaršia sa kcela vrátiť. Bála sa už, že ich ťen bude špehovať. Tá najmlačia jej povedala, žeby nebola taká ľahkomyslná, že valach ožraný, tak že nevedeu, de sa vťiahou. Potom si zaľi ťie drúky a posadaľi si na ňe a ľeteľi popod oblaky. Valach za nimí. Ako ľeteľi, tak priľeteľi do rozmajrínovej hory. Potom priľeteľi do sriebornej, potom do zlatej, potom priľeteľi pred peklo.

Pred peklom bola studna mramorom obzrubená, navrchu mramorom prikrytá. Pri tej studny bou stvol z mramoru aj ten. Na tom stole bou zlaťí kalich. Keď ťie priľeteľi, zosadľi z ťích drúkou a každá jedna sa napila s ťej studny s ťím zlaťím kalichom. Potom vnišli do pekla. Ťento valach ako vnišlí do pekla, pobrau sa naspak a ten kalich s ťej studny si zau do cedila. Prileteu do zlaťej hory. Odlomiu si konár a položiu si do cedila. Priľeťeu do sriebornej, odlomiu si konár, priľeťeu do rozmajrínovej, odlomiu si konár a šetky tri aj kalich položiu do cedila. A ľahou si do ťích dverí, de ľežau.

Keď dvanác hodín malo byť, ťie kišasonky sa pobraľi s pekla a vyšľi von. Aľe sa kceli napiť voďi z tej studny, už nemali kalicha. Tá najstaršia im hneď povedala: ,Jaj, sestričky, to nás ten valach strehovau.‘ Tá najmlačia jej dala odpoveď, že by nebola taká ľahkomyslná, že prišiou vietor a že ho zrútiu do studny. Priľeteľi do zlaťej hory, tá najstaršia videla, že jednyho konára nyet. Zase povedala: ,Jaj, sestričky, nám už bude beda. Ťen valach nás strehovau.‘ Najmladšia zase: ,Ňebudz taká ľahkomyslná, prišiou vietor, odlomiu konár.‘ Prišľi do sriebornej hory, zase videli, že jednyho konára nyet. Najstaršia zase horekovala: ,Už bude s nami zľe!‘ Najmlačia: ,Nebudz ľahkomyslná, prišiou vietor a odlomiu.‘ Prišľi do rozmajrinovej hory, aj tam konár chybäu. Najstaršia zase zhorekovala: ,Už s nami bude beda!‘ A najmlačia: ,Prišiou vietor a odlomiu.‘ Priľeteľi domou. Ako kceli vnýsť do izby, tak valach bou medzi dvermi. Ňemohli aňi vnýsť, ale potom šetky tri ho chyťili a ďalej ho od dverí odvliekľi. Tá najmlačia poton ťej najstaršej povedala: ,Či som ti nepovedala, že ožraný, ako si ľahou od večera, doťeraz spí.‘ Kišasonky sa povyzliekaľi a ľahli si a spaľi.

Keď svitlo, valach vnyšiou do izby k pánovi. Pán sa ho spýtau: ,No, či si vykonau dačvo?‘ ,Vykonau. Aj vystriehou son, de vaše céry chodia. Vaše céry chodia do pekla s čertí tancovať.‘ V tom sa ťen pán veľmi zarmútiu. Valach mu aľe povedau: ,Nermúcte sa, pane, to vám šetko na dobre vypadňe. Keďby ste mi ale neverili, tak vám preukážem…‘ Vyňau najskôr ťen konár z rozmajrínovej hory: ,Cez túto horu najskorej ľetia, potom priľetia do striebornej hory, potom vám priľetia do zlatej hory a potom, pred peklo. Tam jesto studna, na tej studny zlaťí kalich. Každá sa napije s ťím kalichon s téj studny voďi. A poton idu do pekla. A za hodinu tam tancuju. Môj pán, ťieto kišasonky, keď rano stanú, zavolajťe do izby a opýtajte sa ich, že de boli ťej noci. Ony sa budú veľmi tajiť, že ony neboľi nykďe.‘ A tie konáre aj s kalichom vyložiu pred pána. ,A potom in najskorej ťen rozmajrínový konár ukážte, potom srieborný, potom ťen zlaťí a za kažďim: ,No, moje deti, či ste ľeťeli cez túto horu?‘ Potom sa spýtajte: ,No či ste priľeteľi k ťéj studny a či ste pili s tímto kalichom vodu?‘‘

Ťen pán kceu dať veľa peňazí tomu valachovi za to, že mu ťie kišasonky vystrehovau. Aľe valach povedau: ,Nič nežiadam, žiadne peniaze, ľen jedon chlieb.‘ Pán mu povedau: ,Dám ti desať.‘ Valach: ,Ja žiadam ľen jedon.‘ Dau mu ťen jedon chlieb. Aj si ho zau.

V tom meste bola jedna veľmi chudobná dovička. Mala dvoje detí; chlapca a diouča. Ťie sa choďili modliť pred oltár každô rano. Aj ťen anjel prišiou ta a spytau sa ích: ,Za čo sa tak modľíte?‘ ,Žeby Pánbôžťok požehnau mame chľebíka.‘ Ťento valach potom zaniesou tej dovički ten jedon chlieb. Ťen chlapec dovicin mau už seďem rokou, tak jej valach povedau: ,Na, doniesou som ťi ťento chlieb! Ťen ťi bude trvať za sedem rokou, budeš opatrená za ten čas. Potom bude ťi mať chlapec štrnác rokou a bude ťi on zarábäť.‘

Ráno, keď kišasonky postávali, zavolau ich otec do izby a opýtau sa ich: ,Deže ste boľi, deťi moje, ťej noci?‘ ,Neboľi zme nikde, spaľi zme.‘ Zau konár z ťej rozmajrínovej hory a spýtau sa ich: ,No, moje detí, či ste ľeteli cez túto horu?‘ Tá najstaršia sa ohlásila: ,Či som vám nepovedala, že nás ťen valach strehovau.‘ Potom zau konár zo sriebornej hory: ,Moje deti, či ste ľeteľi cez túto horu?‘ Zau konár zo zlatej hory: ,Či ste ľeťeľi cez túto horu?‘ A zau kalich: ,Moje deti, či ste pili s tímto kalichom vodu a či ste ňevnyšli do pekla?‘ Ta tá najstaršia povedala: ,Otec, to je šetko prauda. Ťeraz, ako môžeš, tak nás slobodz a vykúp od pekla!‘ Tak sa potom šiou radiť.

Šiou do kláštora a knazov sa raďiu. Tak mu jeden z trinacťich kňazov povedau: ,To je tvrdo a ťažko tvoje céry vyslobodiť. Aľe, že možno bude, ja ich vyslobodím.‘ Tak ten knaz sa sľúbiu, že večer o desiatej hodiňe príde. Prišiou o 10. hodiňe a zavolau ťie kišasonky dnu: ,Či budete stále, či sa kcete od pekla oslobodiť?‘ Že áno. Doniesli do izby tri šúfy slamy a položiľi na izbu. Ťen knaz im povedau: Každá jedna nak si ľahne na jedon šúf a nak sa vyzlečie do nahu a ani dýchnuť ani údom pohnúť od jedonácťej do dvanácťej. A že čo by sa im čvo ukazovao, a čo by ich kto volau, žebi sa neopovážili ohlásiť. Aj tak urobili. Poľíhali si každá jedna nahá na šúf. Ťento knaz zau knihu od jedonácťej a do dvanácťej devadesiat deväť žalmy vyčítau a ani litery ani ňevynahau aňi neprebehou za tú hodinu. A ako ostatnú literu vypoviedau, udrelo dvanác hodín. Čerťi zpopod obloku ušľi a tak mu zavolali: ,My sme čerťi, aľe ťi si väčí, hoc si knaz.‘

Potom ťie kišasonky viacej nešľi do pekla. Boly oslobodenye. Potom sa ocovi vyznaľi, že ich to matka predala čertom do pekla. Že keď mala umrieť, že ich šetky tri zachytila a zašikovala na lavičku a zavolala: ,Pán Rakytouský,‘ tak čerta volali, ,tieto céry ťi do moci odávam.‘ Od toho času maľi s čertami pokoj.“

Zvláštné je pri tejto verzii, že princezny, zapredané čertom, dostriehol anjel, preoblečený za valacha. Osvobodenie princezien od čertov pomocou kňaza je tiež zvláštné v tejto verzii a inde je nie doložené.

5. Časopis Muz. Slov. Spol. XVI., 108 — 9, má verziu „O Jankovi“. Podal Jul. Botto z Gemerskej stolice.

Odchyľuje sa od predošlých: princezny nechodia do pekla, lež sa s čerty stýkajú.

Tri dcéry kráľovské chodily do „cifrovanej“ záhrady k čertom a vravely, že chodia na „napsám“. Keď sa nevracaly, poslal kráľ záhradníka Janka a sľúbil mu, že si jednu z nich smie vziať za ženu, ak ich „ulašuje“ (dostriehne). Janko dostal sa až k záhrade, princezny ho poznaly a pýtaly sa, čo tam chce. Odvetil, že hľadá oslicu, ktorá odbehla: shovorili sa tak s kráľom, ktorý ju skryl. Princezny pomáhaly mu hľadať, nenašli, vrátili sa k otcovi. Po čase vyprosily si dcéry od otca, aby smely ísť na tri dni do zlate] záhrady, kde záhradník dobre platí. Pobavily sa tam deväť dní, tancovaly s čerty, čo poznala najmladšia po ich kopytách, daly sa vyplatiť; cestou ich rozhovor počul Janko. Povedal všetko kráľovi a vybral si najmladšiu za ženu; obe staršie dal kráľ od oslov roztrhať.

6. V Tepliciach zapísal verziu od slovenských Cigánov dr. Rudolf v. Sowa, Groome, 141 nasl. č. 41, srovn. Polívka „Pohádkoslovné studie“ str. 111.

Tri princezny stýkajú sa s čerty, čerti si sami pre ne chodia. Hrdinovi je na pomoci Halenka, nadprirodzená, podrobnejšie neurčená bytnosť. Poradila mu, aby sa nehýbal, premenila ho na muchu a rozkázala mu, aby sa vtiahol v pekle pod posteľ a díval sa, čo sa bude robiť. Na ceste do pekla prešli cez horu diamantovú, sklenú a zlatú. Dievčatá, keď roztancovaly črievice, hádzaly ich pod posteľ. Po tanci spali čerti s nimi, tretia sa však nepoddala. Hrdina všetko druhého dňa vyzradil, kráľ staršie dve zastrelil, rozpáral im brucho, odkiaľ vyšli čerti, ktorí sa tam skryli.

Rozprávka tá rozširuje sa inou látkou o princezne, ktorá straší v kostole a žerie strážcov. Viď č. 45.

Verzie tejto látky sú sostavené v Anm. K. H. M. Grimm III., 78 č. 133.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 311 č. 7 E. Srovn. Podkrkonoší záp., 578 č. 22.

Prostonárodní Zábavník IV. (Levoč.), str. 288 — 294, pod č. 25 má verziu „Straťení chlapec“; podľa toho textu s neveľkými rozdiely vytlačil ju A. H. Škultety v „Slov. povestiach“ Rimavského, str. 109 — 114, pod týmže nadpisom.^[530]

Bohatý pán vymodlil si napokon, že jeho pani mu porodila syna. Predtým sa mu snívalo, že musí chlapca pečlive dať strážiť, aby sa do dvanásteho roku nedotkol zeme, ináče zmizne. Chlapcovi chybelo už len niekoľko dní do dvanásteho roku, otec robil veľké prípravy na bohatú hostinu, a tu sa strhol na dvore veľký krik, a pestúnka, ktorá práve držala chlapca na rukách, chcela vidieť, čo sa stalo, položila chlapca na zem a pribehla k oknu. Krik sa utíšil, a chlapca nikde nebolo. Až po čase zbadal otec, že v jednej z jeho najkrajších izieb vždy o polnoci čosi hurtuje a žalostne narieka. Sľúbil tristo zlatých tomu, kto v tej izbe prenocuje. Neďaleko panského dvora žila ovdovelá mlynárka so svojimi troma dcérami. Prihlásila sa najstaršia dcéra, vyžiadala si pokrmu na večeru a šla do tej izby. Nakládla si ohňa, postavila hrnčeky, prikryla stôl, odstlala posteľ a skoro potom odbila dvanásta. Tu začalo čosi hurtovať a nariekať a naraz sa pred ňou zjavil chlapec a pýtal sa jej, pre koho varí, pre koho prikryla, pre koho odstlala. Keď mu dievča na všetky otázky odpovedalo: „Mne“, chlapec zaplakal, zalomil rukami a zmizol. Ráno dievča prijalo odmenu a odišlo.

Na druhú noc vybrala sa ta druhá dcéra mlynárkina; i tej sa tak povodilo. Napokon sa vybrala najmladšia dcéra, chlapcovi na všetky otázky odpovedala, že sebe, ale keby chcel, že i pre neho. Chlapec jej potom povedal, aby chvíľku počkala, že sa musí ešte rozlúčiť so svojimi dobrodinci, ktorí ho dosiaľ opatrovali. Tu sa naprostred izbe otvorila hlboká priepasť a mládenec sa do nej tichúčko spúšťal. Dievča chytilo sa kraja jeho kabátika a spustila sa za ním, zvedavá, kadiaľ pôjde. Nový svet sa jej zjavil; na pravej strane tiekla zlatá rieka, naľavo leskly sa zlaté vrchy, naprostriedku bola krásna, zelená lúka v kvete. Prišli najprv ku striebornej hore, dievča si odlomilo strieborný konárik, potom prišli k zlatej, tu si odlomila zlatý. Keď sa chlapec rozlúčil so svojimi dobrodinci, vrátil sa touže cestou; dievča išlo za ním. Pri diere chytila sa kraja jeho kabáta a vyletela s ním do izby.

Táto cesta do podsvetia pripomína podobnú scénu v látke o tancachtivých princeznách, ktoré roztrhajú každú noc niekoľko párov črievíc. Ako v predošlej rozprávke. Spolu večerali a potom si ľahli. Dievča položilo medzi seba a chlapca striebornú a zlatú halúzku. Podobne, ako inde často kladie hrdina medzi seba a ženu, nevestu meč.

Druhý deň išiel sa pán podívať do tej izby, dal vylámať pevne zatvorené dvere, uvidel tam na najväčšiu svoju radosť svojho ztrateného chlapca s dievčaťom. Hluk ich prebudil. Keď chlapec videl tie dve halúzky, zadivil sa, že s ním bola až tamdolu, riekol, že ho svojou vernosťou vysvobodila. Vyhodil obe halúzky oknom, a tu sa z nich urobily dva veľké zámky, zlatý a strieborný.

Túto rozprávku upravila pre svoju sbierku Božena Němcová, sv. I., str. 289 — 296, č. 34, Sú tam len drobné zmeny štylistické, je na pr. pretreté, že sa pestúnka dívala oknom „ako teľa na nové vráta“.

Napokon i Dobšinský prijal tú rozprávku do svojich „Prostonárodních slovenských povestí“ III., 86 — 94, ale veľmi značne ju prepracoval. Na pr. na počiatku: „Na veľa, na veľa cítila sa jeho pani predsa. Nádeja bola veliká a prípravy ku kršteniu ešte väčšie“ miesto: „Na veľa, na veľa sa jeho pani preca raz cítila. Nádeja zo dňa na deň rástla.“ Mlynárka dovolila tiež najmladšej, keď videla, že obom starším dcéram sa nič nestalo, „trebars ju aj najradšej mala“ a k tomu Dobšinský doložil: „a už takto so všetkým ani núdzu nemaly pri tom peknom zárobčoku“ atď.