ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Sborník Muz. Slov. Spol. XV., 134 — 136, má rozprávku č. 6. „Ako chudobný vandrovník bohatú ženu dostal“. Zo Spišskej stolice.

Jediná dcéra kráľova umrela, keď do nej vošiel čert. Kráľ jej sľúbil, že ju dá pochovať v kostole za oltárom a pošle každú noc vojaka na stráž. Ako princeznu pochovali, hneď tú noc poslal vojaka na stráž. Keď ráno prišli do kostola, bol vojak roztrhaný; každú noc potom bol vojak roztrhaný princeznou, tak že len málo vojska ostalo. Kráľ veľmi ľutoval, že takto je vojska zbavený, čo bez neho bude robiť. Naostatok chytil starého vandrovníka, dal mu tri krajciare a krásné šaty, aby išiel na stráž do kostola strážiť princeznu. Keď prišiel ku kostolu, dal sa na útek. Chcel si kúpiť za krajciar dohánu, za krajciar zápaliek a za krajciar pálenky. Za vŕškom stretol starého žobráka a obdaroval ho krajciarom. Žobrák mu poradil, aby sa vrátil do kostola a skryl na kazateľňu. Princezna ho bude hľadať po celom kostole, všetko prevráti, ale jeho nenajde. Ráno nedával mu ešte kráľ odmeny, lež poslal ho ešte druhú noc strážiť.

Večer sa vandrovník zas dal na útek a daroval žobrákovi druhý krajciar; žobrák mu poradil, aby sa skryl za organ. Potom ho kráľ posielal ešte tretí večer do kostola. On zas utiekol, dal žobrákovi tretí krajciar a žobrák mu poradil: „Vezmi sebe lavor i vodu i hreben i hantuch i špigel zo sebou a stan za oltár.“ Keď princezna vyjde z rakvi, on nech si chytro ľahne do nej a počká, až princezna príde k nemu a požiada ho, aby jej dal umývadlo s vodou, ručník, hrebeň a zrkadlo. Keď dvanásta udrela, kľakla si princezna k oltáru a modlila sa. Potom išla k nemu, požiadala ho o to, že už je živá, že mu už nič neurobí. Keď sa umyla a učesala, kľakli si obaja k oltáru a modlili sa.

Tak ich ráno videli poslovia kráľovskí, keď sa dívali kľúčovou dierkou. Prišiel potom kráľ a naradovaný viedol ich do paláca. Predo dvermi kostolnými čakal žobrák a povedal vandrovníkovi, že princezna ešte nie je čistá, že s ňou má byť vo zvláštnej izbe zakúriť do pece, žobrák že potom k nim príde. Žobrák dal jej zavoňať zelinku, že hneď zaspala. Potom ju rozrezal, vyňal všetky črevá a naložil vandrovníkovi, aby ich hodil do pece. Potom jej dal žobrák privoňať zelinku a ona ožila a bola veľmi pekná. Žobrák sa ztratil. Vandrovník ju priviedol k rodičom, a oni mu ju dali za ženu.

2. Czambel, str. 391 — 397, § 204, uvádza rozprávku z Užskej stolice.

Mladému princovi, ktorému bolo 12 — 13 rokov, ukázala sa na nebi šibenica. Domyslel si, že mu je súdená taká potupná smrť, a vydal sa preto do sveta. Na prechádzke parkom stretol zemného ducha. Duch mu poradil, aby si z vŕby odrezal prútik a urobil z neho prstenček. Potom sa s otcom rozlúčil. Na ceste sišiel sa s obuvníckym tovarišom a vydával sa za klobučníckeho. V tretej krajine pracovali obidvaja v svojom remesle dva dni, ale tu neboli spokojní so svojím živobytím.

Potom sa zverbovali. Kaprál najprv viedol obuvníckeho tovariša na stráž do kostola. Ráno našli už len jeho kosti. Potom viedol kaprál ta princa. Princ myslel, že sa mu tiež to stane, pomyslel si, keby pri ňom bol zemný duch, a ten sa mu hneď zjavil. Kráľ sľuboval mu pol kráľovstva a svoju dcéru za ženu, ak tam v kostole vytrvá na stráži. Zemný duch mu poradil, aby pušku položil do kúta a plášť i „čáko“ aby položil na pušku, sám aby sa skryl do kazateľne a tam ostal ticho. Druhý večer poradil mu zemný duch, aby zas odložil pušku, plášť i „čáko“, postavil sa za kríž, tam roztiahol ruky a stál nepohnute.

Tretiu noc mu poradil zemný duch, aby to isté urobil a postavil sa k hlave rakvi, a ako „baba“ vyjde z nej, aby si do nej ľahol. Baba lietala po kostole, hladom trápená, že tretiu noc nič nejedia, a hrozila kráľovi: „Čakaj, stari pśe, ňemaš mi už co dac zejs’, ta tebe źjim, stari pśe!“ Keď odbila dvanásta, vrátila sa k rakvi a volala na princa, aby sa hýbal z rakvi, že to nie je jeho miesto. Princ sa od strachu nehol, bol už napolo mŕtvy. A keď sa nehol, tak zbelela — bola celá čierna, — ďakovala mu, že ju vysvobodil, pobozkala ho a riekla mu, aby si vzal jej dcéru, ako kráľ sľuboval. Keď kaprál ráno oznámil, že je stráž živá, poslal kráľ pre hrdinu koč.

Nasleduje iná látka, ktorá je reprodukovaná v č. 63.

3. Malinowski, 150 — 1 č. 6, má rozprávku zo Spišskej stolice.

Princezna bola zakliata v jednom kostole a kráľ sľúbil ju za ženu tomu, kto ju vyslobodí. Mnoho stráží už zahynulo; prišiel rad na rekrúta. Vyslúžilec mu poradil, aby sa o jedenástej skryl za kazateľňu, druhú noc za organ a tretiu noc na jej truhle pod oltárom; ako vyjde, nech si ľahne do rakvi. Ako udrela dvanásta, princezna ho vyzvala, aby jej urobil miesto v rakvi, tri razy, ale on sa ani nehol. Vstal, princezna ho objala a ďakovala mu, že ju vysvobodil. Kľakli si k oltáru a ráno ich tam našli.

Ešte je variant, v ktorom látka podaná je veľmi skrátene. Vojak sa sám hlási dobrovoľne a skryje sa v spovedlnici.

4. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho (8°, str. 59).

Motív, vyskytujúci sa v tejto verzii, taktiež i v čísle 76 A, že chlapcovi sa vyplní jeho osud, že skoná na šibenici, rozpráva sa samostatne v tejto sbierke.

„Jedna žena pila z prameňa vodu, priľahnúc k nemu. V tom ju chytil „zlý duch“ za jazyk a nechcel ju prv od prameňa pustiť, zakiaľ mu nesľúbi, čo ma v sebe. Sľúbila. Porodila chlapca. Tento keď vyriastol na švárneho šuhaja, išiel s matkou na Rolincovú (kopanice to medzi Podhradím a Ljeskovým), a vidúc pekný dub, riekol: ,Na tom dube by bolo dobre viseť.‘ Matka sa toho naľakala a riekla to mužovi. Tento hneď na druhý deň dub zoťal, a keď stodolu poprávali, dal z neho urobiť hradu. Raz keď ten chlapec už v mládenca vyriastol, len sa im vytratil z izby a večer ho našli na tej dubovej hrade obeseného.“

5. Grzegorzewski, str. 132 — 3 uvádza verziu z Granastova na Spiši.

Grófova dcéra dala sa pochovať v kostole. Prvú noc strážil Cigán, druhú četník. Spravili chlapa zo šiat, četník bol na chóre. Dievča toho chlapa roztrhalo a zjedlo sviečky. Tretiu noc strážil opäť četník a postavili k nej chlapa. On okolo seba nakreslil koleso svätenou kriedou, ale jednako ho dievča roztrhalo a sviečky zjedla. Štvrtú noc strážil opäť Cigán, a ako vyšla z hrobu, skočil doňho a nepúšťal jej, keď prišiel jej čas a chcela si ľahnúť do hrobu. Sľubovala mu, že bude jej a ona jeho, ak vylezie z hrobu. Vzala potom modlitebnú knižku do ruky a modlila sa celú noc a celý deň a zasa druhú noc. Prišli četníci, nemohli otvoriť dverí a vliezli oblokom. Tak vyliezol z hrobu a ona hovorila: „Ty budeš môj a ja tvoja, keď si mňa vysvobodil.“

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 318 č. 7 F. Srv. Kubín: Podkrkonoší 609 č. 27 a 696 č. 137, Anmerk. K. H. M. Grimm III., 531 č. 219.