ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Janko Botto upravil v Slovenských povestiach, str. 447 — 55 (nov. vyd. 854 — 70) rozprávku „Neverná žena“, ktorú podal „Mikuláš Dohnány z Trenčína“. Rukopisný text tej rozprávky je pod názvom „Ňeverná královná“ v Codexe diversorum auct. A., str. 85 — 86, č. 24, kde ju upravil pre tlač Ján Francisci Rimavský. Tento text podávame:

„Ráz jedná královná, keď sina poroďila, zakljala ho na hada a pod jeden velkí strom zakopať dala. Tou horou šou jeden chudobní mladí šuhaj a práve pri tom strome prišou sen naňho. Lahou si, oprjac hlavu na jednu skalu, zaspau. Sňívalo sa mu, že pod tou skalou je jedna olovená sekera, ktorú že keď ten strom zostňe, velkí poklad najďe. Keď sa prebuďiu, sekeru našou, strom zoťau, bou dúpní, a naráz sa mu vihoďí jeden velkí had a okolo krku velmi mocňe obkrúťí.

Prišou do ďeďini, ňikďe ho na noclah prijať ňechceli, lebo sa toho hada báli, len nakraj ďeďini do stodoli ho na slamu pusťili. Rano keď sa prebuďiu, našou jedneho peknjeho mláďenca pri sebe ležať, ktorí ho prosiu, abi mu dáke šati doňjesou a ku královi zavjedou, lebo že je on princ. Potom mu povjedau, abi si od occa ňič inšje ňepítau za odmenu, jako košeli a meč, ktorí mau pri sobášu. Z radosťou ích prijali. Dau mu namnoho, čo prosiu, a keď buďe v potrebe, len k sebe prísť kázau. Keď išou preč, sretou ho princ a zpítau sa ho, čo to má za košelu a meč, že ňje; tedi mu rozpovjedau, že sa toho, kdo tú košelu má na sebe, žjadna zbroj ňechiťí, a tím mečom keď sa len dačoho dotkňe, zaráz je po ňom. Bou naradovaní.

Prišou do jedného královskjeho mesta, kďe (v) krčme počúu, že král má z dákim vojnu vjesť, ale že sám ísť pre starobu ňemuože a dakoho poslať ňemá. Dau sa oznámiť, že on sám puojďe bez vojska. Prišou, pobiu šetko vojsko a troch králou zajau, z ktorích dvoch zabiu a treťjeho do ťemnice zatvoriu, Král mu za odmenu dau svojú ďjevku za ženu aj královstvo. Ale královná s chiťením králom tajňe držala, nosila mu jesť. Kázau jej, abi sa spítala muža, kďe má silu; ten jej povjedau, ukradla mu a podobní podvrhla, chiťenjemu odňjesla, ten žalár roztrjeskau a z mečom prišou k nemu, ešťe keď ležau v posťeli. Hneď cíťiu, čo je vo veci. Na prosbi mu darovau život a pusťiu ho preč.

Zas sa s visloboďením princom sretou, ten mu kázau si prsteň vipítať, ktorí tú moc má, že keď si ho skrútňe, ňikdo ho ňepremuože, a predešlje veci žjadnej ceni ňemajú. Prišou do krčmi, dau oznámiť královi vojnu, pobiu ho, chiťiu a zas tak schoďiu, ak prvej. Potom si vipítau tátoša z pasom tej moci, čo prsťeň. Teraz mu už ňeodpusťiu, rozsekau ho na kusi. Slúžka, čo mu bola verná, pozbjerala tje kusi do mecha, prevesila na tátoša a ta ho pustila. Ten zrovna išou k tamtomu královi. Princ mu sňau dolu mech, poskladau kusi do hromadi, a vodou z jednej studňički popoljevau — hneď ožiu.

Kázau mu ešťe jedno staruo sedlo si vipítať a prúťik, ktoruo, keď tím prúťikom šibou, premeňiu sa na peknjeho koňa. Prišou do toho mesta, tam mau biť práve jarmok, Povedau teda krčmárovi, že sa premeňí na koňa, abi ho šou predávať, ale ňikomu inšjemu, jako královi ňepredau, a čo dostane, že buďe jeho. Král ho draho kúpiu, královnu, ktorú svedomje hrízlo a nepokojná, smutná bola, s ňím poťešiu. Zavolau ju, abi ho viďela. Ale sa tá koňa nalakala a hneď v ňom svojho muža poznala. Ňedala mu pokoja, kím ho ňedau rozsekať. Dva kusi slúžka zakopala pod královje oblok, z ktorich dva krásne stromi, jakjesi nadobičajnje do rana virjasli. Zas tje královná dala rozsekať, slúžka jeden kus hoďila do zahradi, z ktorjeho do rana krásna jabloň z utěšením ovocím virjasla. Aj to dala královna rozrúbať. Slúžka hodila kus do ribňíka. Na druhí deň plávala po ribňíku krásna zlatá kačica.

Král pridúc tu, ňechceu žeňe svojej o ňej hovoriť, ale sa hned pozobljekau a som ju chceu chiťiť. Vábiu ju ku kraju, ale ona vše len ďalej, vše ďalej na posrjedok sa spúšťala: až keď král bou až asi v postrjedku, vileťela — král sa zatopiu, sadla na breh, ztrepotala krídlami a obráťila sa na človeka. Poobljekau šetki tje veci na seba. Královnú zabiu a zau si slúžku za ženu, s ktorou šťasňe žiu.“

2. Táto rozprávka bola zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 79 — 88, pod rovnakým nadpisom, a je podpísaná písmenami J. R., pod ktorými sa akiste skrýva Janko Rimavský. I tento text podávame.

„,Ach, Bože! pomáhajže mňe ubohej sirote na tejto cesťe a chráň ma od mrcha ľudí!‘ zdíchou si mladí Janko, vikračujúc z chudobnej a teraz už naskrze pustej otcovskej chalupky. Bola mu ona kedisi milá, keď sa v ňej ešťe s otcom bavjevau, keď sa s laskavou maťičkou ťešjevau, aľe mu otec už 7 rokou v zemi a maťičku mu práve pochovali. Teraz ho smutná chalupka vjac tak ňeťeší, jej pustota ho medzi ľudí posjela, a chudoba službou si živnosť hľadať ponúka. Aľe mu ešťe aj teraz musela byť milá, ľebo mu ňevdojak z očí tri velkje slzi vipadli, keď sa na ňu, odchádzajúc, ostatňí raz obozreu. Strapatá izbička ostala samotná, abi ju vjetor ešťe vjac roztrapaťiu a rozvláčiu, a mladí Janko šjeu do sveta, skaďjal ho jasnje oči vjedli a bistrje nohi ňjesli.

Jasnje oči ho vjedli širokím poľom a bistrje nohi ho ňjesli hladkou cesťičkou, až sa širokuo poľe v hustej hore straťilo, až v ňej jasním očom božje slňječko zapadlo, až spod bistrích nuoh hladká cestička skapala. Hora na zadok, hora napredok, hora zúkol vúkol, čo ďalej to husťejšja, to večja. Cesti ňevídať, živjeho tvora ňechiruvať, a náš Janko ak iďe, tak iďe, vari už aj na sjedmi ďeň. Čo si bou vzau sebou do kapsički, s tím bou v pár dňoch hotoví a potom sa živiu korjenkamí, ktorje si horko ťažko po hore idúc nazbjerau. Napokon sa mu preca akási cesťička ukáže, a on sa uradovaní pusťí ňou, misljac, že ho azdaj k dákim ľuďom zaveďje. A hľa! radosť jeho ňebola daromná, lebo sotvaže jedon hodní kus prešjou, otvorila sa mu pekná doľina a postrjedku v ňej jeden velikí, starí zámok pred oči postaviu. ,No, ľen, bistrje moje nuožky, mi ešťe kus poslúžťe, veť si azdaj v tom zámku odpočiňjete!‘ prerjekou sám k sebe a posporením krokom sa k starjemu zámku poberau.

Došjeu pod zámok, vošjeu na dvor; aľe ako sa zaďiviu, keď na dvore ňikoho ňenašjeu, hiba akjési ďivnje kamenje postavi. Už nad odpočinuťím začau aj zúfať, už si začau aj šeličuo misljeť, ale sa preca zobrau a vkročiu do pitvora. V pitvore ňenašjeu ňikoho; stúpi do izbi, aňi tam, stúpi do druhej, do treťej, a tak z izbi do izbi a ľuďí ak ňjet, tak ňjet. Na ostatok prišjeu do jednej izbi, vari už do samej ostatňej, a tam viďí jednu staručičkú starú ženičku, ako z jednej veľikej kňihi číta, a tak bola do tej knihi zamišlená, že Janka aňi ňespozorovala, keď do izbi vkročiu. Hiba keď sa pokloňiu: ,Pán Boh vám daj dobrí ďeň, paňi matka!‘ oči pozdvihla a príveťivím hlasom mu odpovjedala: ,Pán Boh daj, sin muoj! p. Boh daj! kďe že si sa tu vzau, veť tu ňechiruvať aňi ptáčka, aňi letáčka, ňje že to človječika!‘ ,Ach, stará pani matka, pusťiu som sa do sveta službu si hľadať, a preto som sa u vás ohlásiu, či bi sťe ma do službi ňevzaľi; veť vám ja buďem poslušní, a v práci sa ver ktorejkoľvek hockomu zahanbiť ňedám.‘ ,Nože, no,‘ prechiťila mu stará matka, ,veť ťa ja, sin muoj, rada prímem do služby, aspon buďem mať dakoho pri sebe, a či vidíš, nič inšje nebuďeš robiť, ako v tejto knihe — (ukazujúc na jednu velkú, na boku ležjacu kňihu) — ustavičňe čítať a z ňej sa všeličo učiť — rozumješ?‘ — ,Dobre, paňi matka, dobre,‘ odpovedau Janko. ,Ale počuješ, musíš u mňa za tri roki slúžiť!‘ ,Dobre, p. matka, dobre,‘ odpovjedau Janko. ,Nuž, a čo že bi si žjadau za tú službu?‘ ,Ach! nuž, drahá moja stará p. matka, veť ja neznám, čo bi som za takú službu mau pítať, za ktorú bi ešťe sám mau plaťiť. Ach! stará p. matka, vi taká dobrá a statočná paňi vizeráťe, nuž sa ja len na vás spoľahňem, veť mi, vjem, ňeukrivďíťe, jesli si dač vislúžim.‘ ,No dobre, sin muoj,‘ dokončila starká, ,a teraz dočkaj kus, ňech ti dač doňesjem, abi si sa občerstviu, ľebo si už, ako viďím, ustau; občerstvíš sa, odíchňeš si a zajtra sa chitíš ve jmenu Božom do práce.‘

Dobrá stará matka prijala nášho Janka príveťive, nachovala ho, napojila a šetkím potrebním zaopatrila, a Janko bou uradovaní, že si službu a akú službu našjeu. Prví ďen si ľen odíchuvau a so starou paňi matkou sa o všeľijakích vecoch shovárau, a na druhí deň hňed zrana za stuol zásadou a vo veľkej knihe čítau až do samjeho večera, až sa mu tak kečka parila. A to tak deň po dňu, tídeň po tídňu, až do roka, a to až do tretjeho. Tri ruočki preľetli nášmu Jankovi ako sen, ľahko, krásňe, milo. Pilná práca mu zaháňala dlhý čas, učeňja sa z veľkej kňihi otváralo pred ňím novje sveti, a tovaristvo dobrej starkej, ktorá sa k ňemu ako k vlasnjemu sinovi mala, do zabudnuťja privjedlo šetki — — — omrzlosti života. Tak mu tam dobre bolo ako v raji.

Tu ho starká po vislúženích troch rokách zavolá, abi mu prácu odmenila, a on sa pred ňu ako znovu zrodzení postaví, ľebo z mladjeho chlapčiska virjastou krásní, zdraví, silní mláďenec, triročním učeňím nazbjeranje známosťi mu aksi tvár osvjeťiľi a obcovaňja so starou matkou jeho celjemu ťelu akúsi novú pohiblivosť dodalo. Takí bou hodní, že mu vari na celom svete páru ňebolo.

,No, sin muoj drahí,‘ prerečje starká, ,už sa tri roki minúli a ja ťa zo službi prepúšťam. Za tvoje ustávaňja ťi dávam túto šabličku, a to je taká, že čokoľvek začjahne, šetko zabije; tjeto gaťe a túto košeľu, a to sú takje šati, keď si ich obľečješ, žjadna sa ťa guľa ani šabľa ňechiťí. A ešťe ťi dávam, čí znáš tú muličku, čo je tam dolu v hljeve, a to je taká mulička, že sa ťi, keď si na ňu sadňeš, na tátoša premeňí a poľeťí s ťebou ako pták ponad hori, ponad lesi. Tjeto veci si, sin muoj, dobre varuj, abi ťa faloš ľudská o ňe nepripravila, a teraz choď vo meňe Božom, kďe sa ťi len páči; a keď bi bolo dač potrebnuo, ľen príďi ko mňe, adaj že ťi buďem veďjeť spomáhať.‘

So slzami ďakuvau on za takje nadobičajnje dari, so slzami sa koňečňe so starou matkou rozlúčiu, šati obljekou, šabličku pripásau, na muličku visadou, ktorá sa mu hneď na tátoša premeňila, a pošjeu za novím štastím, za slávou. Vrchi sa pod ňím ako mraveniská mrvili a kraje ako oblaki popodeň preľetúvaľi. Tak ľeteu, až priľeteu do jednjeho mesta. Vňíde do hosťinca a spíta sa, čo bi bolo novjeho. Hosťinskí odpovje: ,Nuž, čože bi bolo, hiba zluo; náš kráľ vojnu vedie so susedňím kráľom už od toľko rokou a ňemuože ho premôcť. Už aňi vojákou dávať nestačíme. P. Boh vje, čo to bude s nami.‘ Janko len počúvau pozorňe a zavše len ,hm‘ prehadzuvau. O chvilu sa schiťí na nohi a poď ku kráľovi.

Príduc pred kráľa, rozpovjedau mu, že chce jeho menom vojnu vjesť, abi mu len dobrích dvacať chlapov na koňoch dau. Kráľ sa aj začudovau, aj zaraduvau, a trebars si velkej náďeje ňerobiu, preca mu tích dvacať chlapou ľen dau a so šetkím sa naň spoľahou, sľubujúc mu kráľovskú odmenu, jestli sa vojna podarí.

Súsední král s ňeslíchaním vojskom sa do krajini vrúťiu, šetko pljeňác a hubjac, ako bi už celú krajinu vňivoč uviesť si bou zamišleu. Za ňím pustota, pred ňím strach a vo vojsku jeho hrúza. Šetko čakalo svoju ostatnú hoďinku. Tu sa Janko s 20 šuhajci vichiťí prudko ako blesk, mocňe ako hrom, medzi vojsko vrazí, a skaďjal len sa hňe, šaďe sa ňepríťelskuo vojsko pred ňím váľa, ako tráva pred dobrím koscom, a to tak celím širokím poľom, až sa celuo širokuo poľe zákosí pobitích ňeprjaťeľov pokrižuvalo, a ňeprjateľskí kráľ ľen horko ťažko s dakoľko vojákmi so životom uskočiu.

Oslávení Janko vošjou do mesta a pomedzi radostním pokrikovaňím ľudu do kráľovskjeho palácu. Pred bránou stáu král s celím svojím dvorom, a keď oslávení víťaz došjeu, s ňeslíchaním dakuvaním a so zaslúbeňím mu vlastnej céri za ženu a po smrťi svojej celjeho kráľovstva ho privítau. Potom ho dovjedou do palácu, kďe ho skvosná a naozaj kráľovská hosťina čakala. Ako bi sudní ďeň mau biť, tak sa šetko oddalo do hodovaňja; v královskom dvore i u panstva, u mešťanov i u sedljakou, šaďe sa ľen hosťini vistrájali, a to ďeň po dňi, lebo na koňjec veselosťi pomisľjeť žjadnemu nenapadlo.

Keď sa už hostinou ľud a kráľovskí dvor už nasicuval, ľebo sa naveľa aj koláče spríkra, nastála zas nová radosť, nová hosťina, a síce pri svadobnej slávnosti víťazňjeho Janka s cérou královskou, a tu zas každí viprázniu za štasnuo manželstvo drahích mladoženíchou pohárik, i druhí, i treťí, — a koľko sa ušlo za deň, dva, tri až do sjedmeho.

Po mnohích hosťinách a veselosťjach bou preca už raz svadbe koňjec, a náš Janko začau úťechi manželskjeho stavu požívať s krásnou kráľovskou cérou. Ale tjeto úťechi dĺho ňetrvali, lebo starí král o krátki čas oči zažmúriu a šetki bremená krajinskjebo rjadeňja na Jankovje plecá sa zvalili. — Zo sladkjeho miljeho sa stau vážni správca krajini a z víťazňjeho mláďenca mocní panovník. Jak predtím len sebe, len svojej mladej žeňičke žiu, tak sa teraz celí oddau svojej krajiňe a spaseňú poddanjeho ľudu, ktorí sa pod jeho panovaňím v sjedmom ňebu biť domňjevau.

Ale čím vjac boli poddaní s Jankovou láskou spokojní, tím bola ňespokojeňejšja jeho žena s jeho chladnosťou k ňej, za čo jeho oddaňja sa krajinskím prácam mala. Žena naveki ženou zostaňe, trebárs bi i na trúňe seděla; královská sláva nezakrije jej márnomislnosť, a prosbi ľudu ňevikoreňja zo srca hamišnosť. I naša kráľovná začala najskuor Jankovi zdánlivú chladnosť skutočnou chladnosťou odplacuvať. Z chladnosťi virjastla pomali láska k druhím, menoviťe k ňeprjateľskjemu tomu kráľovi, čo ho Janko tak bou pobiu. Láska k cudzjemu zroďila nenávisť proťi svojmu mužovi, ktorá sa napokon v krvobažnje žjadosti spotvorila. Kdo bi sa ponazdau, že bi tak pocťivjemu mužovi, ako bou Janko, jeho vlastná žena úkladi strojila? Ale abi tím ľakšíe svoj cjeľ dosjahla, stavela sa mu obluda tak ňevinnou ako aňjel, tak sladkou ako med, a to tak dlho, kím ľen z ňeho ňeviklamala, v čom jeho moc záleží.

Akonáhle sa jej ale s tím ako svojej žene zdúveriu, začala premíšlať, ako bi ho o šabľu, košelu a gaťe pripraviť mohla. Košelu a gaťe nosjevau král naveki na sebe a šablu pri boku, a keď išjeu spať, tak si šabľu naveki pod hlavu položiu. Násiľňe mu jich zjáť ňesmela a ukradnúť ňemohla. Čo že tedi ňevimislela! Vezme koňjec ťeňučkjeho, bjeljeho plátna, odstrihňe košeľu a gaťe a šije vlastními rukami hodvábom a vyšíva zlatom, a keď boli šati hotovje, pribehňe k Jankovi: ,Či vidíš, mužík muoj drahí, akje som ťi ja krásnje šati ušila, nože si ich sprobuj, akje tí budú!‘ ,Peknje sú, peknje, ale na čo že bi som ich mau sprobovať, keď ich nikdi nosiť ňebuďem,‘ odpovjedau Janko, a ona zas len, ,ozajže ňebuďeš, veť sa ťi tje, duša moja drahá, čo máš, keď ich ustavičňe nosiť buďeš, poďerú a potom je po tvojej sláve. No, len si ich ti, moja duša, obleč!‘ A tak dĺho doďjevala, kím ich len ňeobljekou. Keď ich obľjekou, začala ho objímať, boskávať, hovorjác: ,Teraz sa mi páčiš, hľa, teraz si krásni, naraz ťa aj ďesať ráz račej mám. Nože si ich ňehaj čez celí ďen, ňech sa z ťebe naťeším.‘ Janko sa najskuor zdráhau, ale sa jej sprosťiť ňeznajúc, na ostatok i k tomu privoľiu.

Po obeďe zas ľen príďe k ňemu, líškajúc sa mu, ako len znala, abi si dau kus poískať, že mu už tak dávno ňeískala. Privoľiu i k tomu, a ako hlavu na jej lono skloňiu, pekňe krásňe zaspau. Vtom mu hamišná žena šabľu odpásala, na prekúpeních sluhov zavolala, ktorí ho hňed schitili, zvjazali a na márnje kusi rozsekali. Rozsekanjeho dala do jednjeho vreca na muličku viložiť, abi ho zaňjesla, kďe ju oči povedú.

Ale mulička prešla ňevernej královnej cez rozum, ľebo rozsekanjeho Janka rovno do starjeho zámku k starej matke zaňjesla. Stará babka zďelaka viďela muličku a hneď si mislela, čo je vo veci. Vinďe na dvuor, vrece dolu sňíme a posekaňjeho Janka visipe na korito; naleje vodi, a ak premíva, tak premíva, kím šetko pekňe nepopremívala. Potom začňe kus ku kusu skladať a akousi masťou masťiť, kim ho celjeho tak, ako bou, ňeposkladala. Naostatok mu do úst díchňe, a Janko ešťe krajší, ako bou predtím, na rovnje nohi viskočí hovorjac: ,Či že som si dobre oddíchou.‘ ,Ej, veť bi si si ti bou na večnje veki oddichuvau, kebí som ťi ňebola pomohla,‘ odpovjedala starká, ,ale hľaďže,‘ hovorila ďalej, ,ti musíš ešte u mňa za rok slúžiť, lebo si sa ešťe dobre ňeviučiu.‘ ,Veru buďe dobre,‘ prerjekou Janko a s tím sa oddau s novou pilnosťou do čítaňja.

Keď rok prešjeu, povje stará babica k Jankovi: ,No, sin muoj, už si sa vari dosť naučiu, už teraz ta budeš aj bez mojej pomoci. Ale vješ ti, čo mi za službu urobíš? Zotňeš mi hlavu.‘ Janko sa tejto žjadosťi naľakau, takže ňeveďeu aňi odpovjedať; na mnoho ale začau: ,Ak že bi som sa ja takú ňeslíchanú vec mojej največej dobro-?‘ ,No, nič!‘ prechiťila mu ona, ,ti mi hlavu sťať musíš, to bude največja odmena za moje dobroďeňja.‘ Čože mau chudák robiť, zau šabľu a hlavu odsekou. Sotvaže hlava odfrkla, premeňila sa stará babka na krásnu mladú paňu, po dvore sa ľudskje hlasi ozvali a šetko zúkol vúkol ožilo. Tu krásna paňi začne k ňemu hovoriť: ,Tento zámok bou zakľjatí a ja tjež, ako znáš, na starú babu, a tím, že si mi verňe slúžiu a po vernej službe hlavu sťau, si i mňa i celú moju krajinu od zakljaťa osloboďiu.‘ Potom mu veľmi ďakuvala, bohaťe ho obdarovala, a ak len znala, najlepšje na cestu upravila.^[526]

Naš Janko šjeu horamí dolamí, rúdnimí cestamí, bez mulički, bez šablički, bez šjat, lebo šablička a šati boli u toho kráľa, čo ho pred čaši tak bou pobiu, keď mu ich ňeverná žena, žijúc teraz už s ňím, ta dala. Zázračních vecí náš Janko síce ňemau, ale sa na mesto toho zázračnje veci naučiu.

Dochádzajúc k tomu mestu, kďe jeho ňeverná žena s ňeprjateľskím kráľom bívala, stretou sa s jedním človekom. Zastaví ho a osloví: ,Dobrí človek, ja bi som vás o dačo prosiu. Ja sa premením na jednoho krásneho koňa, vi ma zaveďjete ku kráľovi, či bi ma ňekupiu; ak ma kúpi, pítajťe si 100 dukátov, a tje budú vaše. No, čí mi to k vuoli urobíťe?‘ Chudobnému šuhajovi sa 100 dukátou zapáčilo a bez šetkjeho premišluvaňja sa podvoliu. V tom okamžeňú pred ňím krásni kuoň, že mu v celej krajiňe páru nebolo, zadupajčau. Chiťiu ho za kantár, a poď s ňím rovno do královskjeho dvoru.

Královna sa s frajerom svojím po dvore prechádzala, a zhljadnúc koňa, hneď ho začala modlikať, abi ho kúpiu. I kúpiu ho skutočne za sto dukátou, žltích ako vosk. Sotvaže ho ale mala, hňed sa jej začau nepáčiť, začala akúsi proťivnosť, keď sa naň ďívala, cítiť, až naposledi kráľa začala domŕzať, abi ho dau zabiť. Král sa, kím mohou, uťahuvau, ale ho na ostatok preca len museu dať zabiť a spáliť. Tak bi bou Janko naveki skántrení bívau, ale na šťasťja zala kuchárka, čo mu verná bola zostála, z neho kus mesa a do zahradi zahoďila.

Na druhí ďen ráno našli v zahraďe práve, kďe sa královna najradšej prechádzala, jednu nadobičajňe krásnu jabloň a krásňe voňavje jablčká na ňej. Král ako dač radostnjeho iďe královnej oznámiť, čo sa čez noc stalo, a veďje ju zrovna do zahradi, abi si na tej krásnej jabloňi oči naťešila. Ale sotvaže ju kráľovná zahljadla, naraz ak zotňi, tak zotňi, a ňedala mu pokoja, kím ju ňedau zoťať a spáliť. — Dobre znala královná, kdo je to tá jabloň, a preto tak dorážala, abi ju čím skuor zoťali. Ale sa v misli svojej sklamala, lebo verná kuchárka zala jeden íverík a do ribňíka zahoďila, ktorí sa na krásnu zlatú kačku premeňiu.

Keď ráno ribári ribi lapali, viďeli zlatú kačku, ako si po ribňíku pláva. Pusťili sa za ňou, že ju chiťja, ale hiba čo sa darmo namorili — kačka sa im zlapať ňedala. Oznáma to kráľovi, čo viďeli, a ten, abi sa presvečiu, iďe sám a zhljadňe zlatú kačku skutočňe po ribňíku plávať. ,Ej, keď sa vám zlapať ňedala, adajže sa mňe dá,‘ vikríkňe a začňe sa naráz zobljekať. Vtom kačka vždi bližje ku brehu, ždi bližje sa njesla, čo kráľovi tím večú náďeju robilo. Zobljekou sa celí, šabľu, košeľu a gaťe a druhje šati na brehu na hromádku pokládou a skočiu do vody. Tu kačka ždi ďalej a ďalej na vodu sa púšťa a kráľ šaďe za ňou, hiba keď mu raz spláve kačka nad vodou. Darmo sa metau, darmo trepau rukamí, darmo kričau, nikdo mu ňešjou na pomoc. O chvilu aj metaňja sa, aj trepaňja sa rukami, aj kričaňja prestalo — sadou na spodok, a ňebolo vjac o ňom aňi chíru aňi slichu.

Zlatá zas kačka strepotala krídlamí, pri šatoch sa spusťila, strjasla sa, a v okamžeňú stáu Janko v celej svojej kráse a siľe pri svojich pokladoch. Obljekou si košeľu a gaťe, šabľu opásau, a hibaj k ňevernej žeňe. Celá zdúpňela, keď sa preď ňou v spravedľivom svojom hňeve postaviu, začala, odprosuvať, padla pred ňím na kolená, ale milosťi ňeviprosila, ňevikľačaľa. — Rozhňevaní Janko viťjahou meč a bez šetkej milosťi jej hlavu sťau na vístrahu šetkím ňeverním ženám.

Ubjeďení ľud bou uradovaní, že sa zbaviu cudzieho kráľa a ňehodnej královnej, ale tím vjacej že svojho otcovského kráľa zas dostáu.

Janko sa ešťe potom ožeňiu, a síce s tou kuchárkou, čo ho toľko rázi od zahubi osloboďila, a žiu s ňou a kralovau za mnohje roki šťasňe a spokojňe ku spaseňú a sláve celej krajiňi.“

Janko Botto mal pri svojej úprave istotne tento text pred sebou. Jeho úprava liší sa, pravda, veľmi značne, najmä formou, i niektorými podrobnosťami, ale krem toho dokazujú užšiu súvislosť shody miestami doslovné.

Úvod je v úprave Bottovej celkom odchylný: Hrdina odchádza od rodičov do sveta, v druhom rukopise je to chlapec, úplná sirota, v prvom rukopise akýsi chudobný, mladý šuhaj. Príchod do zakliateho zámku, služba u stareny opisuje sa rovnako v druhom rukopise, len odmena za trojročniu službu je čiastočne iná. V druhom rukopise dostal hrdina šabľu, košeľu a gate a napokon muličku. V tlači „oblečenie“, ochraňujúce pred guľami, šabľu a kobylu. Naopak v prvom rukopise vysvobodil hrdina princa v hada zakliateho, zaviedol ho k otcovi a ako odmenu za to dostal košeľu, chrániacu pred ranami, a čarovný meč. V rozprávaní druhého deja niet medzi rukopisom druhým a tlačou rozdielu, iba že druhý rukopis rozpráva nesmierne podrobne, až rozvláčne, a tlač na podiv stručne. Zrada ženina rozpráva sa shodne ako v druhom rukopise, i oživenie hrdinu starenkou. V prvom rukopise rozpráva sa to celkom inakšie: hrdina, zradený svojou ženou, dostal najprv od vysvobodeného princa čarovný prsteň, potom tátoša s kúzelným pásom. Hrdinu oživil onen osvobodený hadí princ a dal mu ešte sedlo a prútik, meniaci na koňa.

Tlač rozpráva shodne s druhým rukopisom, ako bola vysvobodená princezna, zakliata na starú babku, ako i celý zakliaty zámok, ale tlač rozpráva podrobnosti, akých rukopis nezná. V rukopise babka priamo žiada Janka, aby jej odťal hlavu, ale niet zmienky o tom, kde šabľu vzal. V tlači povedala babka hrdinovi, že najde starú šabľu pod skalou, aby tou šabľou najskôr porúbal dub predo dvermi a potom jej odťal hlavu. Keď ťal do duba, „tu sa razom vikidne z neho plno hadov, ako hrubé povrazi“, a tí všetci naň dorážali. O tom všetkom prvý rukopis mlčí, lebo hrdinu oživoval hadí princ.

Ostatok je rovnaký v tlači a v druhom rukopise, okrem drobných, málo významných čŕt. V rukopise pomáha pri tých premenách kuchárka, ktorá ostala kráľovi vernou, ale v tlači mladé krásné dievča, ktoré kráľovnú obsluhovalo a ktoré hrdina, keď bol premenený na koňa a strom, sám o to požiadal. V prvom rukopise bola to slúžka. V druhom rukopise zakopala kuchárka kus mäsa z koňa i v prvom rukopise dva kusy; v tlači zachytilo dievča prvú kvapku krvi koňovej do ručníka a tiež ju zakopalo.

3. Mikuláš Dohnány podal svoju rozprávku v Prostonár. Zábavníku (Bratislavskom) I., str. 255 — 264. Ale tento text liší sa tou mierou od podania Bottovho, že nemohol byť jeho predlohou. Tento text chystali pre tlač vo veľkej sbierke rozprávok, ktoré sa pripravovaly do tlače koncom štyridsiatych rokov. Viď Úvod I., 57.

Úvod je síce podobný vytlačenému textu, ale len púhym svojím obsahom, a priama súvislosť je vylúčená. Vlastní dej rozpráva sa celkom inakšie: Hrdina zaspal v hore a tri razy sa mu snívalo, aby zdvihol kameň, že pod ním najde sekeru; tou sekerou nech zotne dub. Podobná scéna je v tlačenom texte: Keď hrdina po druhý raz bol slúžil u stareny, povedala mu, že pod kameňom najde šabľu, a ňou aby dub zoťal. V tlači i v tom rukopise vyhrnuli sa hadi z duba na neho, v rukopise okrútili sa mu okolo krku a držali sa ho na celej jeho ceste; len keď v meste v maštali jedného hostínca noc prespal, prebudiac sa, zbadali, že hadi zmizli. Miesto nich našiel tam princa, ktorého bol z kliatby z oného duba vysvobodil. Ten princ tu hrá tú istú úlohu, ako starena — zakliata princezna v zámku — vo verzií vytlačenej a v Prostonár. Zábavníku (Levočskom). Od otca princovho hrdina dostal celkom to isté, ako v tých dvoch verziach, totiž košeľu, ochraňujúcu ho pred guľami a šabľami.

Nasledujúci dej je viac-menej tenže, ako v dvoch verziach spomenutých. Rozdiely sú neveľké: Kráľ príde za hrdinom do hostínca a ponúka mu dcéru a kráľovstvo, ak premôže jeho nepriateľa. Hrdina postavil sa pred palác kráľovský a tu očakával nepriateľa. Vyčkával, až všetky strely vystrieľa, a potom sekerka jeho všetko vojsko nepriateľské porúbala. Princezna nemilovala práve nepriateľského kráľa, lež iného bohatého princa. Rovnako hrdinu oklamala o košeľu a sekerku, ale v noci. Milenec potom sám hrdinu rozsekal. Koníka s rozsekanou mŕtvolou stretol princ, ktorý bol kedysi ním zo zakliatia vysvobodený: hrdinu princ oživil podobne, ako starena v predošlých verziach. Hrdina pobudol pri otcovi princovom, ako pri starene, ale iba sedem dní. Nenaučil sa tu čarodejníctvu, a hoci celkom tak premôže milenca ženinho, získal tie vedomosti inakšie. Princ dal mu sedlo, pod ktorým sa všetko obráti na koňa, a prsteň, ktorý keď skrúti, privolá podľa vôle učiteľov alebo sluhov. Zavolal si hrdina takto plno učiteľov a tí ho učili všelijakým múdrostiam. Premeny sú rovnaké. Koník, strom prosí slúžku kráľovu, aby zachytila prvú kvapku jeho krvi, prvú triesku zo stromu, a napokon sa hrdina s tým dievčaťom ožení. Kráľ sa neutopil, chytajúc rybu miesto kačky, i zradná kráľovná ostala na žive. Hrdina ich oboch zatvoril. Podávame ten text vo vernom prepise:^[527]

„Bou jedon otěc a ten mau jednoho synáčka, kerého dobre vychovávau a šelijaké práce ho učieval, by si i on voľakedy kus chleba vyrobiť mohou. Synáčok dorostal, i rostla otcova radosť, ťešilo sa matčino srdco, že už na starosť budú mať pomoc a že sa im synáčok jako jedna pravá ruka zojde. Ale sklamali sa rodičovíe v tomto ufaniú, ľebo keď sa už do radu mláděncou postaviť mohol, teda požádau svojich rodičov, aby ho už pustili svet zkúsiť, ľebo už predtým od svojich kamarádov, kerí na dolňákoch pole obrábali, a od jiných, čo široký svet zkúsili, mnoho pekného o tom sveťe počul a prišla mu chuť ten široký svet též zkusit. Rozlaučil sa tedy so svojima milíma rodičmi, zal si paličku do ruky, pintlíčok na chrbet a odišiou.

Išiou dlho, dlho pres doliny a vršky, cez mestá a dědiny. Naraz museu isť cez jedon háj a ani sa ňenazdau, keď sa naráz mrkalo a slnko zapadlo, a on chudák v hustom, širokom zostal háji. Brez toho už celý děn sa potiu a už beze šeckéj síly ľen sa vliekou. ,Čo že si včil ubohý počnem,‘ myslil sám k sebe, ,v tomto hustém a tmavém háji, ani mesác ma ňeidě obveseliť!‘ Keď si tak premýšľal, naraz sa obzre a zpozoruje, že veru něidě po dobrej cestě, ale že ho tá tma ždy do hustějšieho hája zavádza. Nemohou si už ináč poradiť, ale si pod jedon veličizný a hrubizný dub ľahou, dokel by slniečko vyšlo, by sa zas na dobrú cestu navrátit mohou. Položiu palicu, širák, batuožek, pomodliu sa a ľahou si. Hlavu na jedon kameň položiu a zaspau.

Keď si on už tak chutno spau, naraz sa mu začňe snívať, aby zdvihnuu ten kämeň, a že pod ním jednu sekerku najdě, a že s tou sekerkou aby ten dub rúbau. Prebudiu sa Janko, ale pomysleu si: ,Ja, šak je to len sen, a čo by tu bola sekerka, a bár by bola, na čo by ja tak utěšený dub rúbau.‘ Zaspau znovu. Ešče aňi dobre oči nezažmúriu, a zas sa mu to sníva. Zobuděný něveděu, čo má robit, či má ozaj stať či nije, ale predsa sa mu nezdálo, preto si ľahnuu a zaspau. Zas sa mu ten istý sen sníva. Zobudí sa a stane, pozre na ten kämeň. ,Ale veť já tento kämeň ani něhnem; ale keď je tak, ňech je tak, zprobujem, čo to ozaj z toho vypálí.‘

Zohně sa a probuje ten kämeň zdvihnúť, a laťe, ho hned ako perko zdvihou a sekerku jako malíčok vytiahou. Prezerá hu, zasmeje sa: ,No, veru já s túto sekerkou tak veličizný a hrubizný dub darmo buděm rúbať, lebo s ňou málo vykonám, ale predsa zprobujem.‘ Zatně prvý raz, a ani sa ňeveděu dosť prenačuduvať, keď ten dub ohromný skoro do polovice preťau. Zatňe druhý raz a bolo do polovice; v tom dva veličizní hadi z neho vyskočá a okrúťa sa mu okolo krkov. Janko stál jako ohromený, ani ňeveďeu, kďe je, ani ňeveďeu, či má kričat, či si jako pomuocť. Ku jeho velikéj radosti ňebe sa začalo zapaľovať a zory vychádzaly, potěšiu sa Janko a dal sa do úťeku, by čo skuor do nějakého mesta pribehou a hadov sa osvobodiu.

A keď tak bežau, zpozorovau, že ho hadi nebantujú a že ho ľen tedy posčipovali, keď sa z pravej cesty uchýliu, tak že museu ždy rovnou cestou kráčať a ani na levo ani na pravo sa něsmel uchýliť.

Prišou do jednoho mesta a hladau si voljakou hospodu. Ale ľudie, jak ho len uzreli, utěkali pred ním, lebo sa báli tých hadóv, a nikdo mu něchcel dať hospody. Keď už bou večer, nuž mu jedon hostinský predca dau prenocovat v konskéj práznéj maštali. Keď sa už trošku jedlom občerstvil, ľahou si do maštaľe a zaspau. Spau až do samučičkého rána, a keď sa prebudiu, s velkou radosťou zpozorovau, že už ňemá tých hadov viacej na krkoch. Chce sa tedy schytit hore, keď naráz uvidí pred sebú jednoho utěšeného princa, (v) zlatom vyšívaných šatoch oblečeného, kerý sa k němu takto prihovoriu:

,Vidíš, milý synu, já som bou v tom dube zakliatý a ty si ma vysvobodiu, a tak ťi já muoj život mám ďakovať, a preto ťi chcem tú najvetšú a najznamenitějšú odmenu za to dat. Hybaj teda k mojemu otcovi, a bárz ti on bude slubuvať zlato, striebro, veliké bohatstvo ponúkať, ty si iné něvezmi, ľen tú košeľu, čo on na sebe nosí, lebo ona má tú moc, že keď hu kdo má oblečenú, muožeš doňho guľami strieľať a šablami rúbať, ništ sa mu ňestaňe. A keď by ti jú za sedem dní ňedal, odejdi a nevezmi ništ, šak ťa on nazpátek zavolá a potom tí jú dá.‘ Keď to povedau, zmiznul. Janko zadivený stal na rovné nohy a premýšlau. Potom vyšiou z maštale, zaplatiu hostinskému a odišou.

Išou on teda k tomu princovému otcovi, ztúpil ňúter do izby a uviďeu tam princa, čo ho bou sem poslau, kerý ho srdečně privítau a k otcovi priviedou.

,Otče, tento je to tak smelý a dobrý muž, čo ma vysvobodiu, zaslúžil by, aby stě ho dobre obdarovali.‘ Poťešil sa nad tým otiec a obrátiu sa k Jankovi: ,No, dobrý človeče, keď si ty mojho syna vysvobodiu, žádaj si odo mňa, čo chceš, a dostaňeš.‘ Janko mu odpovie: ,Já něžádám, dobrotivý pane, ništ iného, len vašu košeľu, čo máte na sebe.‘ ,Ale hýbaj, ty otreščivý človeče,‘ povedau mu starý král, ,veru něviem, čo by si s ňou robiu a na čo by ti bola! Vidíš, já mám zlato, striebro, mám diamanty, všelikí bohatstvo, vyber si, čo sa ti lúbí, a já ti zo všetkého dám.‘ Ale Janko na ništ nepristal a len košelu žiadal. ,No, šak ešče bez tak hned neiděš od nás, potom sa pozhovárame, keď uvidíš moje bohatstvo, a oddechni si u nás trošku.‘ Dali mu piť a jesť, čo sa mu len ľúbilo, a mladý princ ho šelijako zabavuval.

Sedmí den prišiou, že sa Janko ani něveděu prenačudovať, kdě sa poděl ten čas; tu sa on rozpomenúl, že je už čas dálej sa odobrať. Za ten čas, čo tam bou, ždy ho prehováral starý princ, že mu tá košela na ništ budě, abi si radčej něco z bohatstva vybral. On ale na ništ něpristal, a keď už prišiel 7. děn, takto povedal k němu: ,Keď sťe vy taký človek, že mi za vysvobodenie vašieho syna to, čo si žádám, dať nechcete, já sa už daliej tu zdržovať němôžem, dobre sa majte!‘ Zavrel dvere a odišiou.

Už bou daleko, keď naraz počuje volať z daleka: ,Vráť sa, Janko, vráť sa!‘ Postál tedy a opítal sa ich, čo chcejú; oni odpovedali, že sú vyslanci princovi, a že aby sa len vrátiu, že mu už dá košelu. On sa teda vrátiu. Jak nahle ztaupil ňúter, hned sa princ k němu oslovil: ,Keď už teda nechceš na ništ pristať, vezmi si teda tuto košelu.‘ Janko sa poďakovau a odišou.

Zasek išiel dlho, až na ráz uviděu veže jednoho mesta; zaradovau sa a išiou doňho. Keď už cez bránu vešiel, išiou do hostinca. Sadou si na lavicu, podoprel si hlavu rukami a dau si doniesť vína. Krčmár mu dau vína a on si upíjal a dali sa do šelikých rozprávok. Mezi inším Janko sa krčmára zpíta, že čo tu nového. Krčmár zarmúcený mu odpovie: ,Veru bieda, dobrý človeče, je s nami, lebo neprátel našieho krála prenasleduje a už mu skoro celú krajinu vybojoval, že už král ňeveděu, čo urobiť, vyhlásiu po krajině, že kdo by sa našiou na svetě taký víťaz, čo by ho osvobodiu, že mu svoju najkrásnějšú ceru dá za manželku ai s královstvom.‘

Zradovau sa Janko a takto mu povedau: ,Ic ty ke královi a povez mu, že sa už našiel taký víťaz, kerý ho osvobodí a zažeňe neprátěla, a ten víťaz som já.‘ Zadiviu sa krčmár, jak by to taký neokrouchaný sedlák dovést mohel, ale predca poslau hned ke královi (lebo sa ufal, že aj jeho král obdaruje). Král prišiou do krčmi a opítav, kdo ho chce od neprátěla osvobodiť. Krčmár ukázau na sedláka za stolom sedícího. A velice sa král zadíviu a pozrel do očí krčmára ošklivo, že aby ho za blázna ňedržau. Keď to počul Janko, pozdvihnul sa a povedal: ,Ano, já som to, králu, kerý ťa chce a móže oslobodiť, a něpotrebujem žádného vojska.‘ Král sa nad tým ešče viac zadivil a prislúbiu mu ceru najkrásnějšú aj královstvo a kázal mu, aby sa zajtra čas ráno do jeho palácu ustanovil, lebo že už ňeni daleko ňeprátěl. Král odišou.

Ráno ešče pred zorami už bou Janko pred palácom a neprátěl sa blížiu; priblížiu sa už ňedaľako palácu, a keď žádného vojska ňeviďeli vodci neprátelskí, zavolali na krála: ,Kďe že máš vojsko? Či sme ti už šecko porúbali?‘ Král ukázau na Janka a povedau: ,To je, reku, moj hrdina, kerý vás všeckých premôže.‘ I rozesmálo sa celé vojsko nad slovy královými, že proti tisícom a tisícom jednoho postavil. Chytili sa tedy doňho strielat a každý by ho bou rád najprv zastrelit. Janko stál jako skala, ani sa ňepohou z miesta, až šecky guľe naňho vystrielali. Janko si len žart s nimi robil, ale keď už viděl, že slnko skoro zapadně, vyťáhou si svoju sekerku a povedau hej: ,Pozotínaj hlavy šeckých ňeprátělov!‘ A keď to vysloviu, šeckým hlavy na raz poodfrkovaly. Král ho potom radostně stistnul a dau mu svoju najkrásnějšú ceru i celú krajinu, jako mu bou prislúbil.

Ale ňepritisnuv on vernú manželku ve krásnej královnéj, lebo ona už pred týn druhýho bohatého princa milovala a ňemohla sa do chudobného, bárz do pekných šiat oblečeného sedláka zalúbit. K tomu ešče sa prihodilo, že starý král náhlou smrťou zomrev. Ale ona sa predca dlho pretvarovala, jako by ho lúbila, a zlášťe v noci, keď si ľahli, sladkými a podvodnými rečmi ho prosila, aby hej povedal, jaké čarodějníctvo on má pri sebe, keď tak velkého ňeprátěla premohou. Dlho hej on odporoval a nechcel jej povedať, až na treťú noc, keď mu už len pokoja ňedala a toľko ho trápila, že on uveriu falošným rečám a povedau jej, v čom jeho moc záleží. Falešnica táto to hned svojemu frajerovi povedala, kerý dlho němeškau a povedau hej, aby mu jú zala, aj košelu aj sekerku.

Lahli si zase, jak obyčajňe. On zaspal, ničeho sa něobávaje, ale ona ňemohla spať, a keď už viděla, že tuho spí, tedy stala a zťáhla z něho tu čarodějnú košelu, zala mu sekerku a bežala k svojemu milímu. On si hneď tu košelu obliekou, sekerku si zau a šiou do palácu. Keď vešiou núter, ešče chrápal Janko na posťeli, vyťáhou sekerku a na kúsky ho rozsekau. Potom zavolau sluhov, jednomu kázau toho koňa vyviesť, na kerom sa bou Janko priniesou, a ostatným kázau, aby ho do plachty zaviazali, a potom na toho koňa, a tak ven z hraníc by ho vyšibali. Sluhové urobili, jak im princ rozkázau.

Koník si len pomálí dál a dál vykračoval se svojím pánom porúbaným. Keď už daleko za hranice zašiou, postál a unuvaný a hladný začal trávku poškubkávať. Pritrafilo sa mezi tým, že taďe museu isť ten mladý princ, kerého bou Janko vysvobodiu. Zastáu a dívau sa na koníčka. ,Ei, koníčku, šak si mi známý, či som ťa já voľakedy neviděu?‘ A prizerau sa mu ešče lepšiej a poznau ho. ,Veru si ty ten istý, na kerém sa ten smelý Janko od nás odniesou. A tvoj pán, koníčku, dě že je, ďe že si ho ňechau? Či si ho zhodiu, či čo s ním urobeu? Ale táto plachta, a čo to na sebe něsješ?‘ A odváže plachtu a v plachtě uvidí mrtvého svojho osvoboditěla; zarmútil se a zkríknuv: ,Bratríčku, i ako ťeba tak kdo mohou zošpintať, kdo ťa tak rozsekau?‘ Mrtvé ústa Jankove mlčeli.

V tom napadlo na um ešče voláke čarodějnictvo našiemu princovi, čo sa bou od matky naučiu. Najprv teda šecky údy, jeden k druhému jako patrili, poprikladal a masťou čarodějnou natreu, tak že sa oni hned začali jeden k druhýmu prirostať, krv sa po žilách rozbehla a srdco začalo tlct, a Janko bou živý. Keď oči otvoril, ani sa ňeveděu prenačudovať, čo sa s ním robí, ani ňeveděu, čo je, ani kdě je, len sa tak z boka na bok obzerau. Zdálo sa mu, jako by sa bou zo sna prebudiu, a to sa ňeveďeu prenačuduvať, že namesto krásného palácu široké nebe nad sebou vidí a zelené pole okolo seba. V tom uzreu princa stojícího a stisnul ho a takto k němu prehovoriu: ,Vítaj, priátělku, vítaj, jako si ty sem prišiou?‘ Princ mu odpověděl: ,Ňepítaj sa, bratku, ale poď so mnou k otcovi, by si sa k predešlímu zdraví navrátiu; vidíš, už nemáš ani košele ani sekerky, každý ťa lahko premože.‘ Janko sa poobzerau a naozaj zpozorovau, že veru němá košele ani sekerky. I prišla mu na um ženská faleš, že sa zveriu svojej manželce.

Němysleu dlho, ale povedau: ,Pojďem tedy, bratričku, brez tak sa už něviem kďe obrátiť.‘ Keď prišli domou, otěc sa im velice zaradovau a prívetivý bol k Jankovi.

Za sedem dní už bol Janko jako buk silný a čerstvý a zpomenul si, že sa ňemóže tu daliej baviť; prosil teda princa, aby ho už prepustiu, a povedau: ,Zkusil som vašu lásku a dobrotu, čil sa už daliej svetom vyberem.‘ Radi by ho boli pri sebe zadržali, ale on na žadný zpuosob ňechcel u ních zostat. Keď to viděu mladý princ, nuž takto k němu prehovoriu: ,Priatělku, já už nemám, čo bych ti mohou darovať, iného, kroma jedno sedlo a jedon prsteň. Sedlo má tú moc, že keď ho bárz na čo položíš a buďeš chcet, aby sa ti kuoň z ňeho zpravil, hneď sa ti ten najkrásňejší zpraví; prsteň zase, keď budeš potrebovať učiťelov lebo sluhov, len si ho obrátíš a hneď, kolko sa ti budě lúbit, tolko ich vystúpí.‘ Janko sa poďakovau a odišou.

Na ceste obrátiu prstěn a hned plno učitělov z něho vyskončilo, kerí ho všelikou múdrost vyučovali. Naraz uviďeu veže toho istýho mesta. Vešiou núter zase k tomu predešlímu krčmárovi a zpítovau sa, že co noviho. Krčmár mu odpovedau: ,Nu, čo by bolo, zajtra bude lichvací jarmok.‘ Keď to počuv Janko, povedau krčmárovi: ,Vidíš, dobrý človeče, buď tak dobrý a polož na mňa zajtra toto sedlo a potom sa zpraví zo mňa krásný kuoň; ale ma ináč ňepredaj, len keď ti tolko zlata dajú, kolko já funtov budem vážit.‘ Krčmár sa zaradovau a slúbeu mu, lebo šecky ty peniaze Janko jemu prislúbiu.

Ráno teda položiu naňho to sedlo a vyviedou ho jako najkrásnějšieho koňa na jarmok. Tu sa ludie na diváky zbiehali a ani se ňeopovážili cenu zapítať, a len některým princom klal oči; predca ho žiaden ňemohol kúpiť. Šli teda ku královi, aby ho obzreu. Král šiou tedaš na jarmok a obzreu koňa, a velice sa mu zalúbiu a zpítau sa, za čo je. Krčmár mu cenu povedau a on nemeškal dlho, ale ho dal odvážiť a zaplatil zaň.

Keď ho už zadivení paholci do maštale privedli, král bežau ku královnéj a povedau jej: ,Poď, ženo má, poď friško, ukážem ti, jak krásného som kúpiu koňa.‘ Ale jak sa on zadivil, keď jeho žena ešče ani prah maštalní ňeprekročila a na ráz zalomí rukama a zkríkne: ,Beda mňe, prebeda, mužu moj, to je moj predešlý muž, čo si ho ty zabiu, zajtra ho musíš dať zastreliť.‘ Král to hneď nechcel prislúbiť a dlho sa zpíral, ale ona plakala a velice ho žádala, že aby ho len dau zastreliť. Naposledy teda pristau na to král a kázau ho na zajtrek zastreliť.

Víďela to, počula to jedna děvčina, která u tohto krála slúžila, a velice hej lúto bolo, že tak krásný kuoň musí zhynúť; prišla teda večer do maštale k ňemu a pustila sa do plaču: ,Ach, koníčku, kebys ty veděu, že ťa zajtra budú strielať!‘ Kuoň sa na to k něj ohlásiu: ,Čo? Budú mňa strieľať? No, vidíš, keď ti ma je tak lúto, buď tak dobrá a vezmi prvú kapku krve, čo zo mňa vysíkne, a posaď ju pod oblok královského palácu.‘ I prisľúbila mu pekná ďevočka.

Ráno, keď svitlo, vyvedli koníčka na prostred dvora a dali sa strielať. Ale keď prvá kapka vysíkla, ďevčina hneď pribehla, zala tu kvapku krve a posadila ju tam, kďe hej bou ten pekný kuoň rozkázau. Do rána z tej krvi vyrostol krásný, široko rozložený strom.

Jaknáhle stal princ, šiou ven a tu uviděu ten krásný rozkvitnutý strom; zaradovau sa a bežau k manželce a povedau jej. Ale královná, keď ten strom uviděla, zalomí rukama a zkríkne: ,Beda mně, prebeda, to je mój predešlý muž, a musíťe ho zajtra zotnúť a na oheň položiť.‘ Král smutný musel k tomu privoliť. Ďevočka ta zase išla k tomu stromovi a dala sa do plaču: ,O ty krásný strome, těba budú zajtrá zotínať!‘ Strom k ňej prehovoriu: ,No, vidíš, keď ti je tak lúto, buď tak dobrá, a keď ma budú rúbať, vezmi prvú triesku, čo odfrkne, a hoď ju do král. rybníka.‘ Ráno, keď začali strom rúbať, ďevočka urobila, jak jej bolo prikázané.

Cez noc sa z těj triesky jedna zlatá ryba zpravila. Ráno sa rybári velice predivili a každý by bou chceu prvý jú královi priniest. Dlho sa s ňou trápili, ale predca nišť ňemohli vykonať, že ich až polodně pristihlo. Nahněvaný král, že mu nišť ňechytili, rybárov odohnau a zavolau druhých. I tý tak prešli, jako predešlí. I tretí tak.

Naposledy sa sám vybrau: ,Šak uvidím, či ju nechytím!‘ A najprv len zvenku sa dlho trápiu a nišť ňemohou vykonať. Naposledy: ,Dočkaj len, dočkaj, šak ty musíš byť moja,‘ povedau a vyzliekou sa celý a položiu si šaty na breh a vešieu do jezera sám. Dlho sa trápiu, čo nišť ňemohou vykonať, lebo keď už mal ruku na niej, tedy sa mu vykluzla a vyšmekla. Rybka ale, keď ho zadyšaného a ukonaného viďela, naráz zažblunkne a vznese sa hore do povetrá a premení sa na krásného mládenca a vezme si králové šaty, tu košelu, tú sekerku, a obrátí sa ke královi: ,Viďíš ma, človeče, ty si ma kedysi porúbau, já sa nechcem na těbe pomstit, ale ťa len dám aj s manželkou zavret, dokel sa napravíťe.‘ Král odporovať ňemohol, a tak se stalo, jak Janko povedau. Potom ale sa obratiu do palácu k téj děvčině, čo takou lútost nad ním mávala, a tisknul hu k srdci a boskal ju v usta a povedau jej: ,Vidíš, duša moja, ty si ma z nebezpečenstva vysvobodila, za to ťa já včil vezmem za ženu a budeš královať so mnou.‘ Tak sa stalo, jak on povedau. Veselie bolo hlučné a po veselí noví manželé ve velkéj radosti a veselosti žili a žijú, až ňepomreli, až dosial.“

4. Zo stolice Liptovskej je verzia, ktorú rozprával „Mišo Ilavský, syn Mlynárovho Jana, rodák z Važca“. Podávame ju z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej. Vopred je položená iná látka: zámok pokušenia (pozri č. 10 B). Princ, zakliaty na hada, mal tri sestry, ktoré uniesli šarkani. Rozpráva sa najprv o vysvobodení tých troch dievčat.

„Bola jedna matka, mala jedneho syna, toho syna vzjali ku vojsku; ta bol tam za tri roky pri husaroch. I tak, ako vyslužil tri roky, tak jeho kamaratov pustyli domov a jeho nechceli, žebi služíl ešte dlhšie. Ale on nechceu. Kázau svojmu pucmanovi, žebi mu opucovau koňa večer. Jako mu ho on opucovau, tak odobrau sa od svojich kamarátov a šieu het.

Ta potom išieu, kde ho dve oči ňesly. Prišieu na uku a boua tam jedna kopa sena. On zatknuu meč do tej kopy a lahnul sebe tam. Aj toho koňa uvjazau tam na ten meč. Ako poležau tam, skríkuo z tej kopy: ,Husare, husare, horiš i ty i kvon tvoj.‘ Tak ako von stau, vytiahou si meč z tej kopy a sadnuu na konia a že pojde het. Ale ako sadnuu na toho konya, skrikuo mu z tej kopy: ,Husare, ak ma možeš, vysuobod ma!‘ ,A akože ta vysuobodym?‘ ,Zatkny poznovu ten tvoj meč do tej kopy a tak ma vymuožeš.‘ I von zatknuu, tak sa mu vyvljekou jeden had a opasau sa mu na hrduo. Tak mu on povedau: ,Ak si dobruo, zic so mna, ak nje, idem ta sekat na kusi.‘ V tom ale sa mu obratyu jeden pekni princ. A tak mu povedau; ,Husare, vídzim, že si smeuy chuap. Ešte mam tri sestry zaklatje v jednom zamku, ak chceš, id ích vysuobod.‘ ,A ako že ích vysuobodim?‘ ,Id len za tovtov cestov, tam pridzeš gu jednej brame. Tam bude jeden pen na pravej ruke a pod tym pnom bude od tej brany klučik.‘

Tak ale von išjou i ešte ani brani nevideu, zastau mu kuon, tak mu on dau šporne do bokov, že prečo nejde. Kuon preriekol gunmu: ,Husare, ak chceš vníz do toho zamku, tak sa tu pod tímto pnom tje klučiky.‘ Tak stau a vziau tje klučiky a šieu tam gu tej brane. Tak ako vnišieu tam, otvoriu si a koňa vovjedou do maštale. Kuon mu preriekou: ,Husare, ale ak tebe bude dobre, že by si o mne nezabou.‘ Von vnišieu do izby; ako vnišieu, tam ho tam privitauo. Ale on nevideu nič. ,Vitaj, vitaj, husare, de si sa tu vzjau, taška človječka neslychat.‘ ,Ja som tu prišieu skrz takej veci. Vymohou som jedneho princa na jednej uke, tak mi povedau, že ma ešte tri sestry zakljatje tu v tomto zamku; tak som prišieu, či ích budem muoc vysuobodit.‘ ,Čože našho brata si len vysvobodiu, ale nas nevysuobodíš, bo sme mi horšie zakljatje, ako ten bou. No, pridu tu v noci o dvanastej hodine tvoji oficjeria, ale žebi si ti nepreriekou s nimi, bo ak prerečieš, nešťiaslivi si a mi sme ešte raz horšie zakljatje, ako sme boli.‘ I dali mu tam sviečku na stvou, ta sa zapalila sama, i večera sa mu predložiua. Ale von nevideu nikoho v tej izbe.

Von sedi tam; a ako prišla jedenasta hodina, len taki štrng ide po gangu. Ako vnišli dnuka do izby, tak ho priam vitaju: ,Vitaj, vitaj, husaru, de si sa tu vzjau? Kolkje časy mi ta už hladáme; nešťiaslivy si i my s tebou, ked ta nemožeme najst, bo sme už i mi dlho. Ha, aki ti je pišni, ani si len neprerečje s nami. Akože sa ti vodi, či sa ti dobre prez nas vodiuo? Ha, ani len suova sa ho nedopitaš. Neštiaslivy si; tu ta dosekame, prerec suova s nami, bo ta ideme priame sekat.‘ S pou(?) hodina i hodina dvanasta. Ta si nemohli s nim nič poradit, chytili a zosekali ho na kusy; tak ako ho zosekali, potom odišli het.

Prišua ale ta najstaršia jedna sestra toho princa, čo bou na tej uke zakljaty, ta sebe prinesua jednu kolisku; tak kusy miasa rozberaua a do kolisky položiua, tri razy počičikaua, už bou chuap na meste. Pouožiua do postele, tak spau do rana. I jako prišuo rano, prišua gunmu, tak mu prinesua do lavora vody; tak mu zas na stvou len pouožiua. Tak von stau hore, umyu sa, poutyerau pekne a v tom sa mu zasik aj frištik tak predložiu na stvou. Tak najeu sa potom. Ako sa najeu, potom sa mu ukazaua po kolena, tak už ta boua vymuožena.

No ale na druhi večer prišua druha; ta mu povedaua: ,No, husare, vidiš, ladže, pridu tvoji bratya v noci o dvanastej, ale žebi si ti nepreriekou s nimi, bo ak prerečješ, neštyaslivy si i mi tu s tebov.‘ No, ako mu to povedaua, tak mu zasik prinesua večeru aj sviečku aj prinesua mu napoja, tak von sebe zapiu aj zajeu. Sedeu on tam ale pri stole, čaka tu dvanastu hodinu. Ako pride jedenasta hodina, tak už idu jeho bratya puačuci. ,Braček naš, braček naš, de si sa nam podeu? Ako mi tja hladame, ako sme sa radi videli, a teraz si nam skapau.‘ I pridu oni tam do tej izby. Ako prišli, priam ho vitaju: ,Vitaj, braček, vitaj, ked sme ta už len našli. Ako sme radi, kolkje roki sme sa nevideli, ved len prereč s nami, ved nebud taki pišni, čo sme mi už podstupili pre tebja a mat tvoja ako puače za tebov.‘ I tam ho začali poskuvat, že bi len prerjekou s nimi, ale on nepreriekou. Nemohli si nič s nim poradit. Chytili, zosekali ho zas na kusy a kusy miasa porozrucovalí. Ale ako odišli, prišua ta prosriedna, toho princa sestra; tak ta zas urobiua, kusy miasa pozberaua a do koliski pouožiua, tri razy počičikaua, bol chuap zas na meste. Pouožiua do postele, tak spau — spau do rana. Rano prišua, prinesua mu zasik lavor aj vody v ňom, von sa zas umyu a v tom sa mu preduožiu aj frištik. Tak tu videu potom po pas, to už boli dve vymuoženje.

No, ale na trety večer prišua ta najmuača. ,No, ladže, husare; vidim, že si smeujeho srca; tak, ladže, prídu tvoji rodičja v noci o dvanastej hodine. Tvoja matka aj tvoj otec a oni tak budu gu tebe vravet, ale že bi si ti neprerjekou s nimi, bo ak prerečješ, neštyaslivy si i mi tu s tebov.‘ I zasik sa mu preduožiua jedna sviečka aj večera. I jako sa najeu, sedeu on tam, čaka zasik tu jedenastu hodinu, jako dočkau, ešte delako boua. Ta jeho matka i s tym jeho ocom, ale mu to neboui vuasni, bo sa mu to len tak preukazali, to boli drakovja princkov, čo boli ukradenje od jedneho krala, a oni si ich vzjali ako za ženy.

Ako vnišua ta jeho matka i s tym svojim mužom, tak ho privitali: ,Vitaj, syn moj, vitaj, de si sa ta vzjatu, ako som tja ja bolesne opatrovaua, na rukách nosiua a teraz, ked si vačši, si ma nahau, čo by mi teraz bouo lepšie z tebov, a ja taka stara teraz i z mojim mužom misime po žobrani isc. Ked by nam mauo bít lepšje z tebov, čo sme sa ti ufali, že ked budeme stari, že nas budeš ti chovat.‘ I začali ho oni poskovat: ,Syn moj, syn moj, ked sme tja už len našli, ak i mi sme ti radi, už tje pojmeme. Ha, aky ti je pišni, ani ti len neprerečje s nami. Čo si mu davaua svoje prsa cicat, vidiš, tak vyšua na svoje starje dni, teraz sa misiš potlkat, ked tja nahau, a jemu ti je dobre takto sebe nič nerobit. Kolkorazy si ti len plenki z pod neho vyrajbaua, a teraz vidiš, ani len sa neohuasi gu tebe.‘ I začaua ho ona boskavat: ,Syn moj, syn moj, prosim tja, aspoň len raz prereč so mňov,‘ ale on nepreriekou. I prichodiua ich hodina, tak ponesli si truhu rozpalenu, tak chytili a rutili ho do tej truhui, tak zhoreu na popou. Tak chytili ten popou a porozsypaui po izbe a odišui het. Tak ale prišua ta tretja, chytiua ten popou a pozmetaua po izbe a do kolíski pouožiua, tri razy počičikaua; bou zas chuap na meste; pouožiua do postele a spau do rana.

Rano prišua, donesua mu zasik tak, ako aj tje dve; ako von stau rano, poumyvau sa a v tom sa mu aj frištik predložiu; tak ale, ako sa najeu, potom prišli šetkje tri gunmu. ,No, ladže, vidiš, husare, už si nas vymohou šetkje tri. Vyber si ty teraz s nas troch, chtoru chceš za ženu.‘ I ale on sa i jako hanbiu, ale len najlepšu chut mau na tu najmuaču. ,No, vidíš, ladže, povedz nam teraz, ktoru chceš za ženu s nas.‘ I povedau potom už, že tu najmuaču. I jako potom už povedau, tak sa zobrali otel het, i išjeu on gu tomu svojmu koňovi, lebo mu len vtedy zišieu na um. ,Ej, husare, vidíš, aki si ti, povedau som ti, že ked tebe bude dobre, žebi si nezabou o mne, a ti si zabou. No, ale za to nič, lebo ti si mne davau chodzaki ovos i zo šialencom, a tu mi davali po jednom na oberani, a vodu s chodzakej muaky si mi dau pit a tu mi davaui z lavora, lebo mna tje princky tak rjadili, bo by som ja pre tebja bou aj zdochnuu.‘

No, potom už šli het z toho zamku; ako vyšli, tak potom chytili raz tje sestri tri, šibly prutičkom na ten zamok; tak sa priam roztriasol. Tak šli rovno gu ich ocovi, lebo ich otec bou kralom; to mu boly jedny drakovia ukradli v jednu noc šetkych štvoro, tie tri cery aj toho princa. Tak ten husar ich šetky štvoro vymuohol. Jak ale potom aj s tov urobiu ten kral isti svadbu, chtoru si on bou zamysleu, i ale po svatbe ten isty husar nemohou doma bit v tom kralovom burku.“

Zatým je pripojená dosť mechanicky druhá látka:

„Jeho to len ešte mrzelo, že ide ešte vjacej sveta zkusit, i jeho žena ho nechcela dost pustit, ale ho nemohua strimac. I daua mu jednu košelu aj jednu šablu: ,No, ladže, vidiš, muž moj, ked ja ta už nemuožem strimac, keď aj chceš ist do toho sveta, tuto, košelu si obleč a tuto šablu si opaš, čo akje gule z kanona do tebja budu prat, nechytja sa ta, a tejto šable čokolvek rozkažeš, že bi ti zotaua, ta tí šetko zotne, či bude hora či bude vojsko, ked jej povieš: ,Šabla tni!‘ I ta ti to šetko vykona.“

I išiou on delako, tak prišieu do jedneho mesta, tam, de boua bitka, i prišiou on tam gu jednemu kralovi, tak sa ho opitau, že prečo je taki smutni. ,Akože by som smutni nebou, lebo o štyri dny moju krajinu mi už šetku odobere druhy kral.‘ ,Neboj sa nič, ked mate už o štyri dny bitku trimat, my mu budeme pisat, že pod dvoma dni budeme trimat bitku.‘ Jako oni mu to pisali, tak sa ten zadivau, že či je už taki mocni, tak začau rozmyšlat, že var dako druhuo mocnarstvo sebe už privjedou na pomoc. Jako išli oni do tej bitky, tak oni nešli už ibaj šestoria, a ten druhi kral mal tisice a tisice vojska. I jako pustili z nich z tích mocnarstvov, tak priam spadli dvaja. I jako videl ten husar, tak vytjahnuu tu šablu a povedau jej: ,Šabla tni!‘ I ona tak začaua tjat, čo mu za dve minuty šetko vojsko vytjaua, ibaj zo par oficjerov nahaua; tak potom jej už povedau: ,Šabla, prestan!‘ i ona prestaua. I potom už išjou ten husar gu tomu kralovi: ,No, ladže vidiš, teraz, ak chceš, ja tebe hned smrt urobim, ak ti idzeš s tymto kralom bitku trimat vjacej.‘ I oni sa tak zrekli, že už nikdy viacej bitku nebude trimat s ňim. A potom ako sa rozučili, tak ten išou smutni domov a ti šli uradovani, lebo zvitjazili.

No prišiou on domov, tak mau jednu staru jenzibabu, čo vedeua šetko, čo sa po svete robi, i začau ju on tjat: ,Ti, ladže, stara bosorka, ti vieš šetko po svete, čo sa robi, a nepovedaua si mi o tom a o tom husarovi, čo ten ma za moc pri sebe.‘ I ona sa mu prosiua, že bi jej len dau za pou hodiny pokoj, že by ju nezabiu, že ona hned najde, že čo ma za moc pri sebe; i potom ju on pusťiu. Tak ona začaua čitat v knížkach, hned ho ona našua, že ten a ten husar ma taku moc pri sebe, že ma taku košelu, čo akje gule z kanona budu donho prat, že sa ho nechytja, a taku šablu, čo jej kolvek rozkáže, to šetko mu zotne. ,No, vidiš, ladže, ak ti to nedostaneš, tak si o huavu krača.‘

I ona si vzjaua taku košelu aj taku šablu a oblekla sa do oficjerskych šiat a šua tam, de ten isti husar bou; tak oni sa dali hned do kamaratstva, tak spolu i pili i jedli. Ako prišieu večer, povedau ten kral, že ten husar bude mat sam izbičku, ale ona hned povedaua, že ked sa oni taki kamarati, že oni budu vedno aj spat. No ale ako si lahli, husar si zobliekou košelu a pouožiu na stvou a šablu obesiu na klinček. Ale ked zaspau, stara jenzibaba nespaua, chytiua košelu, jeho vzjaua a pouožiua svoju a šablu zuožiua z klinčeka a obesiua tu, čo ona maua, a šua het.

Rano ale husar stane a oblečje košelu aj šablu opaše, lebo on nevedeu, že mu to ona premeniua. No ako mu ona prinesua tomu svojmu kralovi, tak si chytiu, tu košelu obljekou aj tu šablu opasau a zasik pisau tomu kralovi, že pod mesiacom aby sa richtovau do bitky. I ešte na to štestja tam bou ale i ten husar. Tak mu oni pisali zasik, že budu pod dvoma tyžňami bitku trimac. I oni potom sa tak zrekli, že mu už ani života nedaruju, že ho už do smrti zabiju. Tak len zasik išli šestoria; ako išli do tej bitki, tak pustili do nich ti nepriatelia, tak padli priam štyria. Ale ibaj dvoch do smrti a dvoch poraniuo. Tak povie: ,Šabla, tni!‘ Ale šabla sa ani len nepohua, lebo uš neboua jeho ako drelej, čo mu žena daua.

Tak videu ten kral, ten ich nepriatel, že sa už nič, tak prišieu gu nim. A povedau mu: ,Vidiš, ladže, aku si ti smrt vyvoliš, ked si ti mne tolkuo vojsko pokaziu.‘ ,Nuž, akuže si ja smrt vyvolim teraz? Ja si inkšu smrt nevyvolim, len ma na kusy zosekat a do vriec položit a mojimu koňovi na chrbat obesit. Nach ma zanesie, de bude chceť.‘ I ako sebe vyvoliu, tak mu aj urobili. No, kuon ho zanjesou gu jeho uasnej žene, tak mu ona zasik vykonaua, ako aj v tom zamku. Kusy teua pobraua a do tej kolisky pouožiua a tri razy pokolisaua. Bou zas chuap na meste.

I ale ako on bou ešte doma, mrzeuo jeho ešte len tje svoje veci dostat. I dost ho žena odhovaraua, ale von sa nechceu dat odhovorit. ,No, vidiš, ladže, ked ja tebja nemožem odhovorit, na ti tento prstenček, pouož si ho na palec a na čokolvek budeš chcet, ked sebe pomisliš, na to obratiš, či na vola, či na konja, či na žabu, či na hada, akakolvek na svete zverina, na tu sa obratiš, lebo mi to ten drak v tom zámku dau.‘ I išieu on het.

Ako išieu, tak prišieu gu tomu istjemu kralovi, čo mu mau tu šablu aj tu košelu. Tak prišieu gu jednemu chudobnemu šusterovi a tak mu povedau, že sa obrati na takieho a na takieho koňja, že bi ho išieu predavať a že bi pitau tri sto rimsky zanho, lebo že takeho koňja nebude ani vidno na delako. I von išieu ho predavat. I jako ho ten kral dozreu, višieu vonka, že čo pita za toho koňja, a von mu povedau, že tri sto rimski, tak mu von očitau hned. Von chytiu kantar, strhnuu s neho a ten kral si chytiu, pojau koňja za hriva a ho vjedou do maštale; tak potom jako ho vovjedou, tam ho pustiu. Ako ho pustiu, zapreu dvere, nestihnuu zapret, kuon hned skapau.

Prišou gu šusteroví, aby vojšou aj na druhy den predavat. I išiou on na druhy den predavat; zasik ho videu ten kral. ,Čo pitaš za toho koňja?‘ ,Štyri sto rimsky.‘ Von mu ale to hned vyčitau, lebo preto, že tomu prvemu bude para. Chytiu zasik ten šuster, strhnuu kantar s neho, von ale, kral, pustiu do maštale. A dau vyhlasit, že ma také a také dva kone, že chto chce, aby sa prišieu prizret na ne, lebo že takých net na delako. Tu ale prišuo panstvo sa prizerat na tje kone, tu idu do chljeva, tu koni niet ani jedneho; kral ostau v hanbe.

No ale ide na treti den ten istý šuster a vede zasik takého ako aj na tje dva dny. No, kral vinde pozret. Už ho aj poznal, že čo pita za toho kona. Tak povedau, že piatsto rimski; kral mu ale to aj vyčitau. A chytiu konja, pojau aj s kantarom^[528] a dau vyhuasit, že ma takjeho a takjeho koňja peknjeho, že chto chce, aby sa prišieu prizret nan, že ho da zastrelit. No, konik už nemohou skapat, lebo už mau kantar na sebe. Chodili sa tam ludja prizerat, tak ho tam lutovali, že takieho peknjeho kona a že ho da tak prez viny zastrelit. Že by ho volau dat chudobnejšiemu čuovekovi.

Prišuo ale raz tam na to štestja jedna sirota a ta to tak lutovaua: ,Ach, konyček moj, aky si ty pekny, a ked tja tak prez viny idu zastrelit; keby tja radšej mne dali.‘ I v tom preriekou ten kuon gumnu: ,Vidiš, ladže, dievča, ach budeš chcet, tak vysuobodiš ma, ja ti sa dobre odsuužim.‘ ,A akože tja osuobodim?‘ ,De ma pojdu strelat, tak vezmi jeden rif platna, a ked strelia do mňja, či bude na suchu či bude na vode, tak ked potom už pustja do mňja, ti priam rut ten rif puatna a tak ma vysuobodiš.‘ I ta sirota vzjaua jeden rif puatna a išli ho strelat gu Dunaju. Tak ako strelili donho, tak ono chytiuo ten rif puatna a rutiuo na ten Dunaj. Tak vyleteua jedna kvapka krvi a zaleteua na ten rif puatna; i potom už sa šetko panstvo porozchodiuo, ako toho koňja zastrelili.

Tak neostau nik inši kreme ten kral, čo tu jeho košelu aji jeho šablu mau. A v tom sa on začne prechodit popri tom Dunaji. Tak vidi jednu peknu zuatu kačku po Dunaji plivat; tak kačka gu samjemu kraju priplivaua. Tak mu ona, ta kačka tak chceua, ako žeby on uapiu, ale ked so zohnuu, odleteua djalej, a ked sa vystreu, zbližiua sa zasik gu kraju i v tom sa jemu hrozne zapačiua. Tak chytiu, zobljekou tu košelu aj tu šablu odpasau a pustiu sa za ňov do plivačky. I ta kačka len vždy ďjalej a ďjalej vopred neho leteua. A ked už zašieu na prosriedok na Dunaj, tak vyleteua a oblekua si tu košelu aj tu šablu opasaua. A v tom čase sa aj obratiua na toho istjeho husara, čo bou aj v tej bitke, čo drelej mali.

Tak ale potom višieu ten kral. Ako višieu, tak mu potom povedau ten husar: ,No, vidiš, ladže, aku si ti smrt vyvoliš?‘ ,Ja si inakšu smrt nevyvolim, ibaj taku, aku som ja tebe urobiu. Taku teraz aj ty mne urob. Ja sebe inakšu nežiadam.‘ Lebo von sa nazdau, že aj s nim sa tak stane, ako s tim husarom, že aj on var tak ozdravje. Ale sa to nestauo. Husar chytiu, na kusy zosekau a do vriec pokuadou teuo a koňovi čez chrbat prevesiu. A koňa poduriu, aby šieu, de chce s nim. I kuon sprostý ten nevedeu tak, ako toho husara, žeby ho tak zaniesou gu svojej žene. A choc by ho aj bou zanjesou, lebo by ho ta neboua tak vedeua skriesit, ako toho husara žena, lebo ta nemaua taku moc skriesit. I kuon išieu, de vedeu. Tak išou do jednej hory, de boli vlci; tak ho raz obačili vlci, tak pribehli gunmu, chytili koňja, roztrhali a zožreli; tak aj potom to vrece roztrhali a kusy teua požreli. Tak sa s kralom porobiuo.

A von potom išieu gu tomu dievčatu (sirote) a dau mu dobru odmenu, tak že mauo až do smrti dost; a potom on išieu gu svojej žene i žiju, až pokym ich Panboh na tejto zemi držau.“

Srv. Archiv f. slav. Philologie XXXI., str. 270 č. 58; Róna Sklarek, Ungar. V. M. 298 č. 24; Lud V., 262; Mater. anttropol. archeolog. XIII., 192; Zbiór XVIII., 443; Javorskij, Pam. halič, nar. slov. 120, č. 40; Valjavec, Nar. pripov. Varaždin, 217; Anm. K. H. M. Grimm II., 206 č. 85; Savčenko, Russ. narod. skazki, 57.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 293 č. 7 C a.