ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sborník nár. piesní atď., vydaný Maticou Slov. (1870) I., 67 — 70, má verziu, nadpísanú „Knežná Juliana a Janko pecival“. „Povest Kysúcka. Podáva a rozpráva Štefan Rúčka.“

Chudobný sedliak mal dvoch synov, Jožka a Janka. Jozef vyučil sa za ševca, Janko bol len doma taký popelvár. Jožko vybral sa do sveta. Keď prišiel tmavou horou na lúku, dal sa do svojich koláčov, a tu zasypalo ho množstvo mravcov ako husté mračno. Nedal im ani omrvinky, ešte po nich šliapal nohami. Išiel ďalej, až prišiel k rieke; tu sa metala ryba na brehu vyhodená. Jozef nedbal na jej volanie, ešte ju kopol nohou. Napokon prišiel na krížné cesty, kde sa čerti vadili a bili. Nedbal na to a vrátil sa domov, nič nevykonal vo svete.

Otec poslal potom Janka-pecúcha do sveta, dal mu na cestu vodku, ktorou vylieči akúkoľvek chorobu. Išiel touže cestou, nakŕmil mravcov, hodil kapra-rybu do vody a čertov vymlátil a rozohnal. Všetci mu sľúbili svoju pomoc. Prišiel do mesta, ktoré bolo čiernym súknom obtiahnuté, lebo princezna ležala na smrť chorá. Janko sa prihlásil a vyliečil princeznu Julianu. Nechcela však zaň ísť, iba keď vykoná tri práce: 1. rozoberie do rána dvoje vriec maku s popolom smiešaného — tú robotu urobily mravce —, 2. prinesie z mora najdrahšiu perlu — ryba mu ju na breh vyhodila —, 3. natrhá v pekle ruží a prinesie jej ich na svadbu. Janko prišiel k peklu, zaklopal na dvere, a dostal krásnu ružu z Luciferovej záhrady. Pri mori si vlasy zamazal na zeleno, teraz v pekle si tvár začiernil. Nepáčil sa princezne, ale musela si ho voľky-nevoľky vziať.

Tu bola reprodukovaná česká rozprávka B. Němcovej č. 3 „O Jozovi“, napísaná ešte pre prvý sväzok jej pohádok počiatkom r. 1845, keď nemala ešte určitých prameňov z ľudového podania. (Srov. V. Tille. Úvod z r. 1908 str. XIV. Böhmische Märchen I., 208 č. D b). Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 25 č. 62.

Prostonárodní Zábavník II., str. 213 — 214, uvádza rozprávku „Povjacka o ednom Obšitošovi“.

Podávame celý text.^[523]

„Chitrí Janko bó zavelä rokó vojakom, až napokon sä mu vera už bó zhnusiv totod stau, pitav si tody obšít. Korý mu aj dali, lebo sä už práve bola vojna dokonšila. Išó tedy s obšitom domó a už si na ceste umíniv, eš si bude službu po ceste hladač. Aj opitovav sä tu po kräjších domoch, dë; prišov, ši bi ho ozaj dakde do službi neprijali, ale sä mu nikde nepoščestilo. Chiba len edoráz sretne edniho pána na koši a napituje sa mu, ši bi ho do službi neprijav.

Tomuto sa chlapec hned zapáčiv na prvý pohled a hned mu povedav: ‚No, pod si visädnúč na koš, ti si moim služebníkom.‘ Totod zaradovány si visedó a tašó s tím pánom domó.

Ak domó prišli, hned mu takto povedav: ‚No, ši vjaš,‘ povedá, ,naš som ťä jä do službi zvöv? Jesto tam,‘ povedá mu ďäla, ‚v té druhé krajine edná pekná princezka; kobi si mne ti tu mohó dák prišikovač, jä bi som sä ti za to po královsky odmeniv.‘ ‚Dobre,‘ povedáv chitri Janko, ‚jä sä dám na to, ale mi musíte i vi to, šva jä budem pitač, šicko viplnič; musíte mi totiž celú moc dač nad vašima slúhy, äby som jim mohó poďle mojej voli rozkäzovač.‘ I přivoliv mu toto tod pán.

Vam tody hneč na druhva ráno rozkäzau si štiri kone zapréhnúč a vidav sä na cestu pre tú princezku. Ak uš išli, prišli k jedné hore, pres korú práve cesta vedla, ale tam bolo veľä ptáško, šva si pekne prespevovali. Rozkäzav tody kočišovi, aby nešó pres tú horu, a to preto, eby se tja ptášky v zpevanú neznepokojili, a tak kočiš musev pre tja ptášky okolo hori asi po dne obcházeč. Išli potom däla tam na kopanček, videli velä vrán a havrano, korja od hladu len tak kvákali. Vam tody rozkäzau kočišovi, eby jim toho najtušnajšího kone zabiv, eby sa najedli; kočiš i to musev urobič. Potom išli zas delä. A videli na brehu edné rjaky, eš se edná riba mece, lebo sä bola dak von na breh vyvrhla. Tuto vam hneč sam išó do vody naspak položič. Korá sä mu za to tak, ako i druhja, pekne zadekovala.

Tak išli zas däla, až konešne už prišli do toho mesta. Tam si vam hneč do hostince zasedó a bó velmi dobré privítan, lebo sä nazdali, eš to daký neznámí král prišó. Vam ale hneč ešce v tod istý den tašó ku královi a povedav, eš šva ak naš prišó. ‚Dobre,‘ povedav totod, ‚jä či jú dám pre tvojho pána, ale mi musíš ednu vec vikonač.‘ ‚Hoj, len mi dajte,‘ povedav totod, ‚ale hodne tešku, ve uvidžíte, ež jú jé vikonam.‘ ‚No, tak tedy pošuj: jä som zasäv všera merku maku do edné zemi; tody koj mi totod zas tak vibereš, eš ani edno steblo tam nezostane, tak mažeš tajšë s nó.‘ Chitrí Janko si hneč chiba zvev merku a plachtu a tajšó na tú holu. A aknahle plachtu prestrev, prišli ptáčky, šva jich v té hore tak bó ušetriv, a vyzbjerali šitok mak pekne do edniho stebla na plachtu. Vam ho ale visipav do merky a odnesóv královi.

Tod len tak oši vitreščiv. ‚No, ale,‘ povedá, ‚ečce ednu vec musíš urobič. Jesto tu,‘ povedá, ‚v edné hore edon veliký nosorožec, korí mi už velä škodi narobiv; toho todi ti musiš zabič a mne hlavu prinjašč.‘ Vam si hneč vzäv paloš a tašó. Ak prišó ku kräju hvari, prišla edna s tích vrán k nemu, šva ich tak dobre bó nachovau. A povedala mu: ‚No,‘ povedá, ‚teraz tá ohava je hor, ale ak zaspí, mi naňho zlečímo a vyklujemo mu oši, tak eš se totod slepí som musí zabič, lebo se bude do stromó hlavó bucháč.‘ Aj tak se stalo; potom mu hlavu otev a královi odnjasó.

‚No, ešče edno,‘ povedau král, ‚a pak si jú maj. Jesto tu na rjake edon moščík, s koriho mojé džavke edon prsten spadou; tod mi todi vystanov!‘ Vám išó na tod moščík a hneč prišla tá riba k nemu a povedala, eš je tod prsten pod krídlom edné velribi, ale eš ho hneč donesja. A tak se stálo. A král mu dav tú princežku. Odvjäzov jú svojmu pánovi a stav sä potom prvím ministrom.“

„Zo stolici Gemerskej z Ratkové podav Lud. Aug. Gál.“

Epizoda o chytení nosorožca je prevzatá z látky o udatnom krajčírovi. Nosorožec je mladšia obmena podnorožca. Srovn. moje Pohádkoslovné studie I., str. 3 sl.; 63; Anmerk. K. H. M. Grimm I., 148 č. 20.

1. Prostonárodní Zábavník I., str. 59 — 64, má rozprávku „Zlý brat“, ktorá bola odtlačená v Slov. povestiach, str. 536 — 540 (n. vyd. str. 802 — 810); tu je poznámka, že rozprávku podávajú „doslovne tak, ako ju napísal Janko Kalinčiak r. 1842 do prostonárodn. Zábavníka v podnárečí liptovskom, t. j. práve v uvedenom rukopise“.

Tak vidíme, že ho naozaj len pravopisne popravili, tedy označili zpravidla mäkké ľ: ľebo, ľen, veľiká, veľký, poľe, z posteľe, zakľepe; fonetický imperatív: povec; mlačj, nagmlačú; na prechazku (str. 61, 62, 64), strgebornég; inštr. pl.: korjenkámi, kraginámi. Zmenilo sa len: „keď mu date s vašou naymlačou cerou spať“ (str. 64) a hneď po tom: „iak my dá kráľ s jeho cérou spať, že budem mať“…

Bratia vybrali sa do sveta hľadať službu, najprv mladší, potom starší. Mladší blúdil po pustých krajinách a hlad ho veľmi trápil. Raz videl „volačô takô veľkô ako dom sa pred sebou hýbať“: bol to taký veľký mravec. Janko ho chcel zjesť, ale mravec ho uprosil, sľúbiac mu pomoc. Potom zasa „voľačo takô zazrie ako dom“: bola to ohromne veľká včela; i ona, sľúbiac mu pomoc, uprosila ho, aby ju nezjedol. Napokon ešte straka seba i svoje mláďatá tým sľubom pred ním zachránila.

Prišiel do veľkého mesta, kráľ ho prijal do služby, a to ako druhého pastiera husí; prvým bol jeho starší brat. Ten žiarlivosťou posadlý chcel ho skántriť a naklebetil kráľovi, ako by mladší brat bol povedal, že vykoná práce nadľudské, ak dostane princeznu za ženu, a to: 1. že cez jednu noc „šetko zbožia… i pokosí i poviaže i do stodôl poprace“; 2. že vystaví zámok krajší, než je kráľovský, čo budú okolo neho stromy vždy kvitnúť a vždy na nich vtáčatá spievať; 3. že s princeznou bude mať dieťa, ktoré ešte toho rána bude vedieť i chodiť i vravieť.

Všetky tie práce vykonaly vďačné zvieratá, prvú mravce, druhú včely, tretiu straka. Keď Janka s princeznou uložili do postele v novom paláci a ráno ešte spali, ale kráľ i kráľovná boli už hore, otvorily sa dvere a pekný chlapček vskočil veselo dnuká, a bozkávajúc obom ruky, volal: „Starý tatúško, stará mamička, dobrô; ráno vinšujem!“ Starí naradovaní, že majú krásné vnúča, išli do nového zámku. Mladí ešte spali, zobudili ich a dali im svoje požehnanie.

2. Iný text je v rukopise, označenom ako sväzok XIV., ktorý bol priviazaný k Povestiam Amálie Sirotkovej, napísaný však inou rukou a pravopisom starším, ešte neupraveným. Pozdejšie pokúšal sa niekto iný upraviť pravopis i text, ale skoro toho nechal. Rozprávka je nadpísaná „O troch bratoch, čo šli do služby“. Jej úvod je prevzatý z inej látky, a to z rozprávky o „pravde a krivde“. Ale spracovateľ nevedel obidve tie látky slúčiť v užší celok, lež celkom zabudol na základnie motívy menovanej látky a rozpráva zatým našu rozprávku s rozličnými, pravda, variantmi. Podávame text, neuvádzajúc opráv, vykonaných v rukopise na počiatku textu.^[524]

„Boli edňi chudobňí rodičove, mali troch synoch. Ti sa ráz vybrali do slaužby, ale len dvaja, lebo tretí najmladší bou popelvár. Ale i tento teráz chceu s nimi íst; nechceli ho síce přijat, ale rodičove prosili tich dvoch, aby ho sebou vzali, a vzali ho. Matka im napekla z popela postruhňov, a tak jich vypravila.

Idau, idau, tu sa tot najmladší dokonav a prosiv bratov, aby si odíchli. ,Veť hej, ak nám dáš z tvojho postruhňa.‘ ,Dám vám, dám.‘ Najedli sa a šli ďalej. Idau, idau, zas sa ten dokonav a volav: ,Ei, bratři, odíchnime že si!‘ ,A či nám dáš z tvojho postruhňa?‘ ,Dám vám, len dám, vel mi i vy dáťe, keť ňebudem mat.‘ Sadli, najedli sa aj zedli jeho postruhne, čvo mav na cestu. Šli ďalej a nikde neprišli do ďediny. Tu ten zas nevládau a tak si sadli odíchnauť a jedli. Tento už nemav, pítav si od nich. Ti: ,Jestli si dáš jednau ruku oťjať.‘ Že bov lačný, i dav si. Šel ďalej za nimá. Keť druhý raz pítal, zas mu druhau ruku, a tim spvosobom mu i nohy i oči.^[525]

Práve boli v hore na vršku, i pustili ho lov vrchom. On sa koprckav, až ráz spadne do studni. Tu stál celý zdravý a divil se, kďe sa tam zvev, neviďel nikoho, lebo ho bratje boli nahali. Naposledy sa predca zpamatovav a viďel tam v studni edon žbanok, i nabrav doň vody: ,Ei, to sa mvože zíst na dáč tá voda.‘ Vynšov von a šov za chodníkom. Vidí na chodníku jednu pčelu bez krídla, nemohla ljetat; on ju pokropiv tov vodov a hneď mala krídlo. Za to mu dala ednau pišteľku a povedala mu: ,Keď na tejto píštelke zapískáš, ja sa hneď vtom u tebe stavím a na pomoci ti budem.‘ Šou dalej a píštelku si skriv. Vidí zas ednau myš na ceste se koprckať, nemala nohy, on ju pokropiv tješ a hneď mala. I tá mu dala píštelku a povedala, že keď na nej zapíska, hneď mu na pomoc príďe. Schovav ju a šov dalej. Zas dalej vidí podla cesty medvedicu, mala zlámanje nohy; šov k ňej a ju tjež pokropiv, a tá hneď skočila a dala píšteľku, a že hneď k nemu prijde, keť na nej zapíska, a na velkej pomoci že mu bude.

Šou od nej het a hneď prišov do mesta; tu vošov do královskýho dvora a ptav sa, či by ho do služby nevzali. Tu ho ale vzali ku koňom. Jeho bratje dvaja tu už tiež boli. On jich nepoznav, ale oni ho dobre poznali, a že ho neradi videli, šli ku královi a povedali mu, že ten kočiš, čo teraz prišov, je taký, že on cez noc šitko žito, čo král má, vymlátí a na hromadu snosí. Král ho dav zavolat, a že jestli to neurobí, rano ho dá zoťjať. On odišov, začav plakať, že ak by on to mohou urobiť. Nevedomky vyňav ednau píšťelku a podauchnau do ňej. I přibehňe myš k ňemu: ,Čo že ti je, že tak plačeš, bratříčku?‘ ,Čo že mi je, král mi poručiv šitko žito vymlátit, a jestli ni, že ma dá zoťjať.‘ ,Ti neboj sa, to my hneď urobíme, já som myšov král, tak sa hneď zídau.‘ Šla preč a po chvíli prišly myši do pajty, ani sa neprataly, každá vyčistila edon klas do pisku a na hromadu ho znesly, tak že bylo hotovo. Král to poču, velmi sa dívav, taktješ i jeho bratje.

Ti ho zas obžalovali, že on zo samiho vosku zámok vystaví ednau noc. Král ho zas dau volať, a keť sa mu vyvrávav, že on to nemvože, zas mu smrt prislaubiv. Odišov a začav plakat, na píštelky zabudnau, až zas vyňav ednau a podauchnau do nej. Tu priletela pčela, zpítala sa ho, čo mu je, a on jej rozpovedau, že musí zámok voskový vystaviť. ,Oi, neboj sa, to sa staňe.‘ Odletela a po chvíli ako oblaky priletely pčely, každá kus vosku donesla sebov a i vystavili zámok. Král sa ráno prebudí, vidí stát už tam zámok, tu sa díviv a jeho bratje ešťe vetčmi.

Títo sa jedovali i zas šli ku královi s tím, že on šitky vlky ze světa zožeňe. Král ho zas volau k sebe a prikázav mu, jestli neurobí, že o hlavu prijďe. Odišov, smútiv sa, rozmýšlev, ako by sa to mohlo stát. Ráz vymňe píštelku, zapískňe a tu se staví medvedica, a keť jej rozpovedav, že má vlkov zohnať, volala sebov. Prišli do hory, dala mu eden korbáč, aby si na ňu sadnau a s ním prjaskav. On začne práskať, hneď se vlky zbehavali. Keť sa zišli, cestou jich hnav do mesta, on pozatku na medvedici šov.

Prišli do mesta, začne kričať: ,Hýbajte sa, vlci, pod voskový zámok!‘ Vlci sa tisli pod zámok. Král to vidí, zakričí naň, aby jich ňehnav, že mu dá pov království. Vlčica mu ale povje, že by nepristav. On zas zakričí: ,Hýbajte sa, vlci, pod voskový zámok!‘ Vlci dnu do dvora. Král kričí, že mu jeho celvo království dá, aby jich nehnav. Vlčica mu povje, aby nepristav. On zas kričí: ,Hýbajte sa, vlci, pod voskový zámok!‘ Vlci boli lační, dvere začali hríst. Král ve velkom strachu ešťe mu zavolá, aby jich len nehnav, že mu dá království i jeho djovku za ženu. Vlčica mu povje, aby plasknau korbáčom. On praskňe a vlci odišli. On tedy zustáv králom, bratov dav pod pokutu a panovav štastňe.“

Je to zvlášte podobné rozprávke sbierky Gaalovej: Märchen der Magyaren z r. 1822, str. 175; srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 26.