ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Drak pribitý na stene)

1. B Němcová I., str. 15 — 30, č. 3. má rozprávku „O Víťazkovi“, ktorú jej rozprávala stará ženička z Hornej Lehoty vo Zvolenskej stolici. Rozprávku odtlačil Dobšinský v Prostonárodních povestiach V., 52 — 65.

Jedna matka nadájala svojho jedináčka dvakráť po sedem rokov. Keď nevládal vytrhnúť smrek, nadájala ho ešte tretích sedem rokov. Potom bol taký mocný, že vytrhol buk so všetkým ako konopu. Mat dala mu meno Víťazko. Vzal vytrhnutý buk i s konármi ako palicu a išiel hľadať materi budunok. Prišiel k hradu, v ktorom bývali draci, bukom rozdrvil vráta, pobil drakov a v desiatej izbe našiel draka, troma železnými obručami k stene prikovaného.

Drak ho prosil, aby ho odkoval, ale Víťazko ho neosvobodil a doviedol si ta i mať. Všade ju povodil, ale do desiatej izby nedal jej ani nakuknúť. Potom išiel na poľovačku; mať izbu otvorila a drak ju nahovoril, aby mu doniesla po tri razy po poháre vína. Ako ho vypil, obruče praskaly a drak bol svobodný.

Radil jej, aby sa urobila chorou a poslala syna pre „prasa od zemskej svini“. Víťazko schytil buk a išiel to prasa hľadať. Dobré šťastie priviedlo ho k vysokej veži, kde bývala svätá Nedielka, ktorá mu sľúbila pomoc. Dala mu dlhý, ostrý ražeň a kázala mu, aby si sadol na jej tátoša, že ho k tej svini donesie. „Keď tam prídete, pichni najprv len tak do prasaťa, aby zkvíklo; kädenáhle ho sviňa počuje, šuchom obehne celý svet. Keď ale nenajde nikoho, povie prasaťom, že jestli ešte raz kvitnú, na kusy jich roztrhá. Potom ľahne si spať, a ty razom napichni prasa na ražeň a chytro preč uteč.“

Tak sa i stalo. Mať poslala potom Víťazka pre živú a mŕtvu vodu. Opäť mu poradila sv. Nedielka: „Tu máš dva krčiažky, sadni na môjho tátošíka a ten ťa zanesie ku dvom brehom. Pravý breh otvorí sa o poludní a pod ním zvrie živá voda; ľavý breh otvorí sa po polnoci a pod ním stojí mrtvá voda. Kedy ktorý breh otvorí sa, chytro priskoč a načri a utekaj, bo ak nezaobrátiš sa, tam zhynieš.“ — Motív o skalách Symplegadách je tu pokazený.

Víťazko doniesol krčiažky so živou a mŕtvou vodou sv. Nedielke, ktorá ju schovala a dala mu iné dva krčiažky obyčajnej vody. Na radu drakovu mať poslala ho pre vtáka Pelikána (u Dobšinského Velikána).

Sv. Nedielka mu vravela: „Velikán je naozaj veličizný vták, má veľmo dlhé hrdlo, a keď krídlama trepotá, taký víchor urobí, že sa stromy váľajú (u Němcovej „kátí“). Tu si vezmi pušku, sadni na mojho tátošíka, zanesie ťa, kde velikán býva. Dajže si pozor, s ktorej strany sveta vietor na teba zadúcha; v tú stranu nastav [Němcová: „naprav“] pušku a ako počuješ, že kohútik klapnul [Němcová: „spadol“], zadrv [Němcová: „zatluč“] tuho pušku ramárom a vráť sa chytro nazpak. Do pušky nenazeraj.“ Keď Víťazko tak spravil a pušku sv. Nedielke doniesol, nazrela do nej a videla, že vták je dnu. Potom dala mu druhú pušku, aby kdesi zastrelil orla a matke doniesol.

Mať poslala ho pre zlaté jablká zo šarkanovej záhrady, šarkan ho iste rozdrapí, lebo sa zlostí, pretože Víťazko jeho bratov pobil (u Dobšinského že všetky jeho veci do moci dostal). Sv. Nedielka dala mu prsteň, ktorým dostane sily za sto chlapov. Na jej tátošovi doletel do šarkanovej záhrady, kde zlatú jabloň strážila krásna devojna, drakom unesená, ktorá Víťazkovi tiež dala taký zlatý prsteň. Pustil sa s drakom za pasy. Na prvý raz šarkan Víťazka s miesta pohol, ale Víťazko zapäl šarkana po členky do zeme. Tu priletel čierny havran a volal, komu má pomáhať. Šarkan mu sľuboval zlato a Víťazko všetky kone, čo sa tam na lúke pásly. Havran ho ochladzoval, lebo drak púšťal naň ohnivý dych. A zasa pochytil šarkan Víťazka a vryzol ním do zeme po členky. Víťazko si pomyslel na sv. Nedielku a zaryl šarkana do zeme vyše kolien. Havran okúpal si krýdla v studničke, sadol si na hlavu Víťazkovu a otrepal chladné krupaje na jeho tvár. Po tretí raz Víťazko zaklinil šarkana do zeme až po samé plecia a poodtínal mu hlavy mečom, ktorý mu dala sv. Nedielka.

Krásné dievča sľúbilo hrdinovi, že naň bude čakať do roka, aby mohol materi doniesť zlaté jablká. Sv. Nedielka Víťazkovi poradila, aby už teraz na tátošíkovi šiel domov k matke so zlatými jablkami. Mať sa staväla, ako by už od pohľadu na ne bola ozdravela, začala syna hostiť a láskala sa s ním. Potom zkúšala jeho silu, obkrútila ho dlhým, hrubým povrázkom, či ho roztrhne ako jeho otec. Víťazko povrázok na strapky potrhal. I povila ho hodvabnou šnúrkou; ale čím viac sa Víťazko rozpieral, tým hlbšie sa mu šnúročka do mäsa zarezávala. Nemohol si pomôcť a ležal ako dieťa v „povití“. Tu pribehol drak, odťal mu hlavu, rozsekal telo na kusy a srdce z neho zavesil na povalu. Mať mŕtvé telo sviazala do batoha a priviazala na tátoša.

Sv. Nedielka čakala už na nich, lebo vedela, čo sa diať bude. Pokropila telo mŕtvou vodou, poskladala dovedna a živou vodou Víťazka vzkriesila, ale nemal srdca. Hovorila, že visí v zámku „u grady na šnôrke priviazané“ (u Dobšinského: „z hrady na tej šnúrke uviazané, čo si sa nadarmo v nej morcoval“). Premenila ho potom na starého žobráka, dala mu gajdy a naučila ho, ako si má srdce od matky vyžiadať. Keď pod oknom gajdoval, zavolala mať gajdoša dnu a pri gajdách zaskočili si so starým drakom od zeme, až oba ustali. Gajdoš nechcel za odmenu nič, iba srdce, čo s hrady na povale viselo.

Keď ho dostal, ponáhľal sa s ním k sv. Nedielke. Ona srdce umyla v mŕtvej a živej vode a dala ho do zobáka vtákovi Pelikánovi (u Dobšinského Velikánovi). Ten natiahol dlhé, tenké hrdlo a zasadil Víťazkovi srdce na pravé jeho miesto. Víťazko hneď občul, ako mu veselo poskakuje. Za tú službu pustila sv. Nedielka vtáka na svobodu.

A potom poslala Víťazka do zámku vykonať právo: Spravil sa holubom a sadol si na okno, práve keď sa matka láskala s drakom. Ako holuba zazrela, posielala draka, aby ho zastrelil. Ale pokiaľ drak kušu chytal, vletel holub do izby, spravil sa človekom a drakovi mečom hlavu zronil. Mať vyviedol na náhradie a dal súdiť božiemu súdu. Vyhodil meč do povetria, meč sa zaligotal a okolo Víťazkovej hlavy vrazil do srdca matkinho.

Víťazko matku s plačom pochoval a vrátil sa poďakovať sv. Nedielke. Ona mu darovala svojho tátoša, na ktorom išiel k svojej krásnej kňažnej. Mala pytačov na každý prst desať, ale ona vždy len na tom stála, že sa nevydá do roka a do dňa. Uvítala s radosťou Víťazka, bolo potom hrdé veselie a otec im oddal kráľovstvo.

Táto rozprávka bola už rozprávaná v Codexe div. auct. C. sv. 1., ako poznávame zo stručného výťahu, ktorý si zaznačil upravovateľ sbierky rozprávok, chystanej do tlače na konci rokov štyridsiatych.

„Sempetrík. Matka ho 14 rokí dojčí, buka vitrhne, zelezním furmanom vozi z blata poviťahuje, buzogán si dá urobit. V jednom zámku sa s Drakem hrá, obhrá, okuje. Matka sa don zalúbí, sinovi dá (abi ozdravela) lviča hrózno a alombalovo srdce doňjest, v kaupeli ho puvjaže, oči vipáli. Slepí chodí po svete, 3 havrani mu ljek poradja, vizdravení Draka zabije, matku hrozně pokutuje. Cod. div. auctor. C. sväz. 1. (,Miško a Ilka‘).“

2. Sborník Muz. Slov. Spol. XVI., 27 — 31, č. 38., má rozprávku zo Spišskej „Chudobný Janík kráľom“.

Na začiatku je úvodná formula, ktorá nesúvisí s vlastním rozprávaním: „Dobre abo nebarz. Upleceme velki porvaz, ćo nam budze terval od nas do vas.“

Bol jeden chudobný horár, ktorý bol dlho chorý. Keď umrel, spytoval sa syn Janík mamy, čo mu otec zanechal. Mať ho poslala do lesa, že tam na svrčine má otcovu flintu, valašku a tanistierku. Vzal flintu a zastrelil matke vtáčka, potom zajačka i prekrásnu srnu. Na poľovačke prišiel na veľkú poľanu, kde bola pekná jabloň s krásnymi červenými jabĺčkami. Natrhal ich dvanásť materi. Tu prišiel k nemu starý žobráčik a vravel mu: „Idz na totu jablon a odvadz na nim jednu strunu, ćo tam vidziš, a okruc sebe ju kolo velkeho palca aš hore na pleco.“ Ako strunu okrútil, dostal moc za tristo chlapov. Išiel dolu poľanou a spieval:

Potom prišiel k jaskyni, v ktorej bol prichystaný obed pre dvanásť ľudí. Sotva si vzal po lyžičke z každého, prišli zbojníci. Janík skočil za dvere, a keď sedeli okolo stola, zvolal: „Ach, flintečko moja, zastrel mi ich šescoch! Valašećko moja, porubaj ich šescoch!“ Flintička strieľala, valaška rúbala, iba dvanásteho, hajtmana (harnada), na vlase nechala. Ten pre Boha prosil, aby mu život daroval, že mu dá za to všetky poklady. Janík odvliekol zabitých zbojníkov na kopu do druhej izby, harnada položil na nich a vravel mu: „Ta ich teraz žri, že bi ši znal, jak ludzi mordovac.“ Potom ich pozamykal a išiel pre matku.

Doviedol ju do jaskyne a mala všetkého dosť. Onedlho išiel na dva dni na poľovačku a prikázal matke, aby mu prichystala jesť. Mať počula klopať na dvere v súsednej komore a zajatý harnad prosil: „Ženo moja zlata, otvorže mi dzvere!“ Bála sa otvoriť, ale keď jej hajtman sľuboval, že si ju vezme za ženu, otvorila mu a ukryla ho a na jeho radu robila sa chorou. Janík prišiel domov a ona sa ho pýtala, či nezná niekde dobrého doktora. Odpovedal, že nezná. Keď sa druhý raz vrátil s poľovačky a našiel ju chorú, poslala ho pre mlieko vlčice. Hajtman jej už predtým hovoril, aby z neho nepila, že by zostala vlčicou. Janík jej mlieka doniesol, pričom dostal od vlčice píšťaľku.

Potom ho mať poslala pre medvieďa a napokon pre mlieko z ľvice. Od oboch zvierat Janík dostal po píšťaľke. Naostatok ho mať prisilila, aby sa okúpal. Posobliekal šaty a vošiel do kúpeľa, ale strunu nemohol odkrútiť, lebo mu už celkom vrástla do tela. Mať vypustila z komory harnada, ktorý dal Janíkovi roztrhnúť vlas tristo centov ťažký. Janík nemohol vlas roztrhnúť a prišla naňho veľká mdloba. Harnad stál nad ním s mečom a on pýtal od mamy, keby mu podala tanistierku, aby si mohol zapískať na píšťaľky. Keď už ich mal, všetky tri do úst položil a pískal. Pribehly tri zvery, sňaly s neho vlas a daly na hajtmana. Janík vyšiel z kúpeľa, obliekol sa, vzal meč, čo si harnad naňho brúsil, a zbojníka porúbal na kusy a zamkol do komory. Matku dal k nemu, zamkol jaskyňu a išiel so zvermi do sveta.

Pripojená je iná látka, o drakobijcovi, ako v látke o nevernej sestre, pozri č. 1 A c 14 [I., str. 195 — 6].

3. Czambel § 157, str. 303 — 310, podáva verziu zo Šarišskej stolice.

Kráľova dcéra „prespala sa“ s jedným vojakom; otec dal ju na loď, dal jej živnosť na sedem rokov a pustil na more. O sedem rokov loď zastala pri brehu. Mať spala, synček vystúpil na breh a dohovoril sa s elefantom. Elefant doviedol ho ku kameňu, kde bolo napísané, že pod ním leží čiapka; kto ju bude mať, bude mať sedem ráz viac moci. Elefant mu pomohol ešte kameň odvaliť, chlapec si čiapku vzal a tak prišiel k materi.

Potom išiel s matkou k elefantovi, ktorý ich viedol cez hory, až prišli do domčeka, kde bola už večera pre tri osoby. Ráno Janko našiel v dvanástej izbe šabľu a knižku, v ktorej bolo napísané, že ten, kto vezme šabľu, bude mať sedem ráz toľko moci. Keď si šabľu pripásal a odchádzal z chyže, videl tam visieť v komíne vtáka za nohy. Na jeho prosbu ho odťal a vták sa mu vyhrážal, len čo bude mať svoju šabľu; keď ju nenašiel, pustil sa do elefanta. Janko ho odbil šabľou a pobrali sa ďalej.

Za svetlom prišli zasa do domčeka, kde mali prichystanú večeru. Na druhý deň sám Janko našiel v jednej chyži horieť dve sviečky, medzi nimi zlatý remeň a pri ňom knižku, v ktorej stálo, že kto ten remeň na seba opáše, bude mať sedem ráz toľko sily. Pripásal remeň na šabľu, a keď odchádzal, videl tam visieť jedného chlapa a na jeho prosbu ho odťal; ale sotva tak urobil, chlap sa mu vyhrážal, len si remeň pripáše. Keď ho nenašiel, pošiel na elefanta a bol by ho zamordoval, keby ho Janko neodohnal.

Išli ďalej a večer prišli k zbojníckemu sídlu. Janko dvom strážcom poodtínal hlavy, zažal v chyži svetlo, a keď druhí zbojníci šli ho opáčiť, rad-radom im hlavy „odkrucoval“; iba harnad, ktorý šiel naostatok, ušiel. Podobne vykynožil zbojníkov v iných dvoch skrýšach a vždy mu harnad ušiel. Na posledňom mieste prenocovali a ráno našiel Janko v jednej izbe zbojníka, čo kolísal jednu ženskú, vraj harnadovu ženu. Janko ho prinútil, že mu všetko ukázal, i pivnicu, kam rúcali ľudí, a potom ho ta tiež rútil. Harnadova žena bola kráľovská princezna, odprevadil ju až na „dráhu vozovú“; ona mu dala prsteň a vreckovku a sľub, že sa za nikoho okrem neho nevydá.

Keď Janko odišiel na poľovačku, mať sa zaľúbila do toho nezabitého zbojníka, ktorý ju nahováral, aby sa syna opýtala, kde je jeho sila. Dva razy syn mamu odbavil, po tretí raz jej vyzradil, že v čiapke, šabli a remeni. Mať pripravila mu kúpeľ a medzitým hajtman zmocnil sa hrdinových vecí. Nechcel ho usmrtiť, ale mať kázala, aby mu vydlubal oči. Hajtman tak urobil a zaviedol Janka do lesa. Elefant doviedol ho potom na kráľovskú hradskú. Išiel tam jeden pán na koči a pýtal Janka, aby mu elefanta predal, že ho za to odvezie do kráľovského špitála. Janko nechcel, ale keď mu to i elefant radil, pristal. V špitáli princezna ho po prsteni poznala, doviedla k nemu svojich rodičov a vzala si ho.

Žili spolu, mali i deti, ale Janko bol nešťastný, že nevidí. Raz išli do záhrady a prišli k jednej studni, kde bola dobrá voda. Mladá pani videla zajaca, ako okolo tej studne behal a hlavou do stromov bil, až sa do tej studničky skotúľal a nadobudol zraku. Zavolala ta muža, namočila vreckovku vo vode a potrela jeho oči; po prvý raz videl listie na stromoch, po druhý raz už videl oblohu, a keď mu potrela oči po tretí raz, mal oči krajšie než prv. Vtedy ju oblapil a pobozkal.

Veľmi sa zraku tešil, ale prišla mu na um čiapka, šabľa a remeň. Hoci ho odhovárali, vybral sa ich hľadať; žene hovoril, keď nepríde o rok a o deväť mesiacov, aby sa vydala za druhého. Vzal so sebou škadron husárov a kráľovskú pečať, aby si mohol na ceste peniaze vypožičať. Na ceste stretol sa s elefantom, nechal husárov v krčme a sám išiel s elefantom do hory. Neďaleko príbytku elefant mu poradil, aby si trochu pospal. Potom ho zobudil a hovoril mu: „Idz teraz ku zbujňikovi. Pocichi idz popod oblaki a vejdz do kuchňi a dotľa tam stuj, niž dzvere ňezamkňu. A jak poľihaju, ta das hodzinu počekaj a zobľeč śe do hola a z kachľovca sebe viň dva kachľe, co biś muh do chiži ku ňim prisc. Tam šabľa viśí i remeň, dze i ti jich višal, tak sebe jich vež pocichi, pripaš na sebe, i čapka tam, čapku daj na hlavu. Vtedik jeho zobudz, ja už budzem pri tebe.“ Janko tak spravil, zobudil zbojníka, prišiel elefant a na márné „falati“ ho potrhal. A rovnako i Jankovu matku.

Janko sa vrátil k husárom, vyplatil krčmára i rychtára a poslal jedného husára vopred s odkazom žene, aby sa nevydávala; už mu totiž termín dochodil. Prišli mu v ústrety a bola radosť veľká.

4. Etn. Zbirnyk IX., str. 55 — 6, č. 27, má verziu zo Spišskej. Úvod tejto látky je vzatý z rozprávky o netvorovi, ktorého kráľ chytil a synček pustil. Pozri č. 17.

Mať so synkom utiekli a prišli k Červenému moru. Tam ich našiel jeden pán a vzal ich k sebe. Bol to trojhlavý šarkan. Mať tam bola kuchárkou a zaľúbila sa do draka. Robila sa chorou a poslala chlapca pre zlaté hrušky, ktoré patrily šesťhlavému drakovi. Hrdina drakovi odrazu šesť hláv „odkrútil“. Videla to princezna, soskočila „s ganku“, objala ho, že je jeho a on jej. Ale chlapec hovoril, že je to nie možno, lebo on je malý a ona veľká.

Potom ho mať poslala pre zlaté jablká, ktoré patrily dvanásťhlavému drakovi, a i toho rovnakým spôsobom premohol. Mať pri večeri syna opila, a keď spal, stiahla mu s ruky zlatú náramnicu. Chlapec sa zobudil, cítil, že je slabý, a hovoril, nech si s ním urobia, čo chcú. Šarkan zaviedol ho do hory a chlapec vzal so sebou psa, ktorého mu dala druhá princezna. Drakovi bolo chlapca ľúto, vyňal mu iba oči a doniesol materi srdce zo zajaca. Pes zaviedol chlapca k princezne. Veľmi plakala, lebo ho mala rada, a tu jej otec poradil, aby s ním chodila k studni a tam máčala jeho oči. Tak o nejaký čas nadobudol zraku.

Po svadbe išiel hrdina hľadať matku, pri Červenom mori stretol tohože pána, ktorý ho vzal do služby. Mal čistiť šable a riadiť v dvoch izbách. Keď pán s jeho matkou boli na prechádzke, hrdina našiel medzi šabľami svoju náramnicu. Drak so ženou sa vrátili, hrdina šarkana zabil a mať zatvoril do pivnice na dvadsať rokov, aby tam obhrýzala drakov. O dvadsať rokov sa ta vrátil, mať práve obhrýzala posledniu kosť, a ako ho zazrela, umrela.

Látka o nevernej, zradnej materi je rozobraná v poznámkach ku Kubínovmu Podkrkonošiu, str. 731 — 765, č. 229.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., str, 63 — 65, Db. č. 2.

1. Dobšinský VI., 62 — 74, má rozprávku „Dobrý Strelec“. Podali Samko Kramár z Turca, Janko Jaroslav Banšel z Novohradu a Janko S. Fábry v B. Štiavnici r. 1845. Prvej bola vytlačená v „Orle“ V., 1874, str. 66 — 70.

Úvodom sa rozpráva, ako sa traja bratia rozlúčili s otcom a materou a vybrali sa do sveta, keď sa najmladšiemu z nich v sne zjavil starec a dal mu do ruky písmo, ktoré svedčilo, že z neho niečo bude, ak sa len v svete nebude ničoho a nikoho báť, iba Pána Boha. Text Zábavníka Štiavnického, str. 69 — 74, „O jednej princezne“, ktorý podávame, má úvod celkom odchodný, prevzatý azda z kruhu látok o synoch, vyslaných do sveta po liek pre chorého otca, a Dobšinský ho na str. 63. v poznámke v krátkom výťahu podal. Sú tu ešte synovia s matkou. Prvá zastávka bratov v hostínci u Dobšinského nemá v Štiavnickom Zábavníku neskoršie významu. Rovnako sa v obidvoch rozpráva, ako išli hlbokými horami, ako v nich nocovali a ako sa medzi sebou dohodli, že každú noc bude jeden vartovať a opatrovať oheň, nesmie kričať, nech sa robí čokoľvek, a ráno nesmie bratom nič povedať.

Rovnako sa rozpráva, ako prvú noc najstarší premohol draka s troma hlavami, druhú noc prostrední draka so šiestimi hlavami a tretiu noc najmladší šarkana s dvanástimi hlavami. Zápasy hrdinov opisujú sa, pravda, odchodne. Keď najmladšiemu vyhasol oheň, hrdina pustil sa za ohňom, ktorý videl s vrchovca stromu (v rkp. jedle). Na ceste stretol noc a vzal ju so sebou. U Dobšinského je pridané, že noc chcela utiecť a že jej hrdina podstrelil nohu. Noc už potom ledva krívala a vliekla sa za ním ako tieňava. Podobne je pridané, že noc začala o chvíľku jajkať, že ide deň a zaženie ju. Hrdina podstrelil i dňovi nohu. Podľa rukopisu hrdina stretol deň a sputnal ho, u Dobšinského pripútal noc s jednej strany a deň s druhej strany o jeden strom. Obrom sa hrdina ohlásil u Dobšinského ako dobrý strelec, odstrelil dvanástemu obrovi pohár od úst i s kúskom nosa, v rukopise išiel k obrom prosto.

Rovnako sa dohodli o výprave na zámok, u Dobšinského je pridaný motív, v tejto látke hojne sa vyskytujúci, že zámok stráži čierny psík, ktorého má hrdina sostreliť. Scéna v zámku u Dobšinského je prehodená, ale je to dobre odôvodnené. Hrdina išiel vopred prezerať zámok, v spalni princezninej videl na zlatom stole pohár vína a nad zlatou posteľou zlatý meč. Osvojil si ho, keď sa napil vína. Len potom sa vrátil k otvoru, oklamal obrov a pobil ich. Ako spadla posledniemu hlava, v zámku ako by tisíc ľudí ožilo, porobil sa veľký krik, kto to víno vypil, kto zlatý meč odniesol. Hrdina chytro zmizol. Dobšinský v pozn. na str. 69 spomenul odchodný obsah Štiavnického Zábavníka, ktorý text menuje novohradským.

Návrat hrdinov k bratom a materi, ale najmä rozviazanie dňa i noci, opisuje vcelku shodne Dobšinský i rukopis. U Dobšinského nerozpráva sa, pravda, epizoda jeruzalemská. Epizoda v hostinci opisuje sa shodne v obidvoch textoch, iba že u Dobšinského hrdina nedotkol sa spiacej princezny a vzal si z jej spalne zlatý meč; svoje strelecké umenie musel ukázať ešte raz pred kráľom, sostrelil zlatú makovicu s vrcholca kráľovského zámku.^[154]

Podávame teraz text Zábavníka Štiavnického:

„Boli raz dvaja bohabojňí ľuďja, ktorí mali troch sinou, a ktorích velmo milovali, a sinovja svojich roďičou, a síce tak, žebi za ňich boli aj smrť podstúpili. Jedon ráz aľe im milovaní oťec do takej chorobi upadou, že ňebolo toho lekára, čuo bi mu bou spomuocť mohou, a na tohoto človeka, ktorí ňikdi ňikomu zle ňespraviu a aňi ňekceu urobiť, predca Boh takí velikí kríž dopusťiu. On ňeborák v tomto velkom kríži aňi sám zo sebou ňišt ňevedeu počjať a tak sa za dlhje časi trápiu a sužuvau. Potom keď už v tom kríži bou rok ztráviu, prisňilo sa mu, že on zaťjau ňeozdravje, dokjau jeho sinovja aj z jeho ženou sa do Jeruzalema modliť ňepuojdu, a to do jedního roka. Ti ale ako sinovja si milovali occa, tak jeho milá žena tím lepšje ho ľúbila. Keď bi boli mali tajsť, zpítali sa svojho milého occa, že ako jeho samiho tu nahajú, že on skape, lebo ho ňebude mať kdo opatruvať. Oťec povje: ,Ako sa vám páči, tak si urobťe, moje ďeťi.‘ ,A či ta buďeťe sám doma?‘ zpitujú sa ho. On povje: ,Už ako je, tak je, ač taiďeťe, musím sa zatjau horko ťažko pretrápiť.‘ Už sa potom len vibrali na cestu a nabrali si, čuo im bolo treba, odobrali sa od occa svojho a od druhich dobrich a milich susedou, išli, išli.

Zaveľa ňemohli priť k voljakimu domu, iba jedon ráz keď už asi jedon pol ďen išli, prídu k jednimu hosťíncu, ktorí hostínec kráľouskí bou; ťíto sa spitújú jedon druhiho, či ozaj majú isť tadnu či ňje. Matka prisvedčila, že áno, oňi vošli, pojedli si, čuo mali, a ňezadlho sa bavili, lebo ich napomenúla matka, žebi išli, vedjac, že majú ďaleko isť. Tito svoju matku počúvali, zobrali sa teda a išli ďalej.

Ak idú, tak idú, tak sa zhovárajú, až ňezaveľa prijdu do velkích bučín, kďe ani ftáča ani letáča ňebolo viďjeť preleťeť. Dlho idú zhovárajúci a besedujúci, až ráz už prichoďiu večer. ,No, čuo si už teraz počneme, ďeťi božje, ňikďe ňišt ňeviďíme, kďe bi sme mohli prenocuvať, len velkích a hustích huor hučaňja počujeme.‘ ,Už sme mi tu,‘ povje najstarší, ,ja si ináč ňevjem rozhutať, len takuo: Poďme, nahotujme si dreva, ktoruo nám dosť buďe čes noc, a potom ráno sa zase pohňeme a puojďeme z Bohom ďalej.‘ Na to šecja bratja pristáli, tak aj matka musela, lebo jináč si ňeveďeli spomuocť. Takí ale príkaz urobili, že ktorí buďe na varte čes noc, ňebuďe smjeť v noci kričať alebo povjedať ráno druhim bratom, čuo sa s ňim v noci ďjalo, lebo že o hlavu prijďe, a pod ktorím bi oheň zdochou, toho volki ňevolki zamorduvať musja.

Ako prišjou večer, uríďili, že najstarší buďe strážiť. Dobre. Ťito nakladú ohňa, a zhovárajúc sa vo vjedňe o príjdúcom dňi, si šecja políhali a najstarší brat si sadou k ohňu, meč k sebe položiu a sladko si drjemau.

Len ráz sliší, z velkim hrmotem, že iďe voljaki zver, obzrje sa a viďí, že to Drak zo 6-ima hlaváma fučjac iďe k ňemu. On sa velmo zďesiu. ,Čuo si teráz počňem? Buďem kričať? Aj to buďe zle. — Buďem čušať? Aj to buďe ňje dobre, lebo tak bolo uríďenuo, že ktorí prestúpi zákon, o život prijďe.‘ Tak si už jináč ňeveďeu spomuocť, len sa doňho chiťiť a s ňim sa borcuvať. Začali sa boriť. Drak začňe sičeť a oheň sipať, až pálilo, ale náš šuhaj smelo viťjahňe paloš: Šuch! a padli dve hlavi. Šuch! a zase dve. Šuch! a drak zdochou. Tak šťastlive mu sklesňiu dolu tich šesť hláv na tri ráz a jemu sa ništ ňestálo.

Ešťe chiťiu draka, odvljekou ho na stranu do húšťi, z hláv jazike poviťahuvau a skovau do kapsi. Potom pribehňe k ohňu, a tento skoro už bou zdochou, a na ňebi už už sa brježďilo. Tu chitro nakladje na oheň, rozfúka a zobudí svojich. ‚Stavajťe, už je deň!‘ Oňi stáli a matka sa zpíta: ‚No, ako sa ti vodilo, muoj sin?‘ ‚Dobre veru mňe,‘ on povjedau. Tedi sa zobrali šecja vospolok a išľi ďalej.

Zase prišli dvakráť do večích hutor. Ako idú, tak idú velkíma horáma, ňikďe ňišt ňeviďja, len strašnuo hučaňja. Keď už dlhí čas išli ťima horáma, prišjou večer a stredňimu bratovi bou rad pod predešlou vimjenkou vartovať. Ťito keď sa chílilo k večeru, nahotuvali si dreva a zhovjevali, kim sa zmrklo. Potom keď prišjou večer, nakládli si ohňa a obhrjevali sa pri ňom, políhali si, stredňí brat si sadňe k ohňu a drjema. Keď už prichoďila pounoc, len počuje, že z veľkím šušťaňim sa k ňim dáka potvora vlečje; on počúva, čo je to, ká jasná strela, len keď sa bližje prirúťiu k ňemu, viďí, že je Drak z 8-mima hlaváma a že sa mu na piske oheň sipe. On sa preďesiu na tom strašňe. Drak zmumlau a odau sa doňho z veľkou silou. Ten sa inak ňeveďeu retuvať, len doňho chiťiť a prevládať voljako. On sa chiťiu doňho (do draka], a bár tento tak prevladuvau šuhaja, už si to misleu, že tam musí skapať aj z jeho bratmi. On ale sa poobracau, viťjahou meč a zaťau mu do hláv, až na jedon sek hňeď mu 4 hlavi zpadli dolu. Ak drak doťjauto bou jedovatí, ešťe zatim, keď mu tje 4 hlavi zoťau, tak sa rozjedovau, že milého šuhaja len roztrhá a roztrhá. On, prauda, už málo vládi mau, ale si preca šeckú moc vinaložiu, a tak zaťjahou do drakouho hrdla, že mu hňeď tje ostatňje hlavi sfrkli dolu. Už tomuto oheň zhášau, ale on skoro založiu naň, draka odvljekou na bok za jedniho duba a tam viberau z tich hláv drakovich jazike. Keď ich vibrau, šecke odložiu do kapsi, že bi mu braťja ňezveďeli.

Ako svitalo, a že už dlho k dňu ňebolo, zbuďiu hore bratou a svoju matku. Tito povstávali, najedli sa a išli ďalej po svojich prácach.

Ako idú po cesťe zhovárajúci, spitujú sa jedon druhiho, či ozaj ešťe ďeľako leží Jeruzalem. ‚Boh vje,‘ povedja druhí, ‚len sa poberajme z božej pomoci!‘ A oňi sa ponáhľali hustima, zázračnima horáma, kďe aňi ňebo, aňi dajakiho človeka ňebolo viďjeť, aňi zvera, aňi ftáčka. Chuodzou ďeň prešjou, noc prichoďila, a najmladši brat sa velmu smúťiu a málo zhovárau. Zpituje sa ho teda matka: ‚Čuo že ťi je, sin muoj?‘ ‚Čuo že bi mi bolo, len to, že ňepríďeme do ňijakiho mesta alebo ďeďini, a musime v hore nocuvať.‘ Tak ich zase v hore noc zachváťila, a oňi zase tak urobili, išli nahotuvať dreva, nakládli ohňa, potom sa zhovárali pri ohňi a najmlatší brat mau čez noc vartuvať. Len ráz si potom políhali ostatní bratja aj z matkou, a vartáš si sadou k ohňu a rozmíšľau, či sa mu ozaj dačo ňestaňe čez noc. Ale ešťe si bou zabudou meč pririchtuvať, zau ho teda, položiu k sebe a drjemau.

Ráz prijďe k ňemu z velkím mumlom a dudlaňím jedon ozrutní drak z 12-ma hlaváma; mladík sa ukrutňe zďesiu a misleu si, čuo si on teraz počňe s tímto veľkim a čudnim drakom. Drak sa doňho chiťiu a počau sa s ňim biť, až ho tak prevladuvau, že si už šuhaj to misleu, že tam musí život straťiť. Dlhí čas sa s ňim borcuvau, že mu už aj oheň zhasínau. On draka preca navela prevládau a hlavi pozoťínau dolu a aj jazike vibrau von z nich. Keď mu už oheň zdohou, inak si ňeveďeu počjať, len vinť na jedno drevo a staďe páčiť, či daďe oheň ňevidno. To aj urobiu, išjou hore na jednu jedľu, pozerau a vidí, že sa tam v jednej jame svetlo blišťí. On zišjou dolu a išjou ta po rozume, kďe to mohlo asi biť. Ako iďe, stretňe Noc. ,Čuo si ti?‘ spíta sa ho. ,Ja som Noc.‘ ,No, keď si Noc, poď so mňou; a či ešťe zavela buďeš trvať?‘ ,Ňezavela, už buďe svitať.‘ ,Tak, no teda poď ešťeu so mňou.‘ Tak iďe ďalej aj z Nocou, len postretňe Ďen. ,Dobrí večer,‘ povje. ,Veď je už ďen,‘ povje tento, ,račej bi si povjedau, že dobrí ďen.‘ A spítau sa ho: ,Čuo si ti, nuž, čo že si?‘ ,Ja som Ďen.‘ ,No, keď si ďen, poď sem.‘ Ten ich aj z nocou zvjazau dovedna a priputau o jednoho duba. ,Tu buďete zaťjau, kim sa ja ňevráťim!‘ Povedau a ponáhlau sa k tomu ohňu, čuo s toho duba bou viďeu.

Ako tam prišjou, viďeu 12 živáňou pri ohňi seďjeť. Ti sa ho spitujú: ,Kďe si sa ti tu zau, veť sem žjadna duša ňepríjďe, okrem nás dvanástich.‘ On povje: ,Ja som prišjou k vám, že buďem s vami po zboji choďiť.‘ Oňi ho prijali, nachovali, napojili a povjedali mu: ,Či šaďe buďeš s nami chodiť?‘ ,Všaďe,‘ povedau. ,No, či vješ čuo, mi ťa teraz zprisaháme, že nám budeš verní.‘ Oňi ho zprisahali, a keď sa najedou, povjedali: ,Vješ čo? Vidíš tamto to svetlo? Kďe sa blišťí, to je jedon zámok princeznej a v ňom jesto velkuo bohatstvo. Mi sme sa už, pravda, dosť ta dobíjali, aľe keď sme sa ňemohli niako dostať za to, že ňjeto dverí, skaďe bi sme mohli iť tadnu, len jedon oblok, na ktorí smeťi vihazujú von, teda ti bi si sa ažda ta zpratau, lebo si ťenkí chlapík.‘ On na to privioliu. ,Poďme!‘ povje.

Išli, ako tam prišli, poťisli ho hore. On sa vďačňe drjapau a štastlive vinšou hore; povjedali mu, že aj oňi puojdu za ňim. Ako prvního tiskali, ešťe ho len za hlavu chiťiu, ťjahou hore, hlavu mu odšňapiu a kričau: ,Tiskajťe ma, lebo spadňem!‘ To sa rozumje, že keť hlavu ňemau, kričať ňemohou, ale to ten šuhaj kričau. Ako prvimu, tak aj druhímu, treťímu a to tak aj dvanástimu hlavu odsekou.

Keď to šecko odbaviu, pomisleu si: ,Už som teraz dobre, keď som ich ta potlkou.‘ Umiu si ruki zakrvavenje a išjou do izbi. Viďí, že fraicimerke spja, iďe do druhej, tam viďí služke spjace, iďe do treťej, tam najďe princeznú velmo uťešenú v posťeli spať, na stole jednu zlatú reťaz, ktorá jej bola, a holbičku vina. Táto princezná taká bola pekná, že sa mu ukrutňe zapáčila. On vínko vipiu, k princeznej si ľahou a zaspau. Po chvíli sa prebuďiu, z náručja princezkinho sa vivinúv, skočiu hore, opásau si meč, zchiťiu zo stola zlatú reťaz a tajšou preč. Zpusťiu sa tou istou obločňicou. Z tich, čuo tam boli v tom zámku, aňi sa jedna aňi druhá ňezobuďila. Ráz ako stanú hore slúžebnje a idú do kuchiňe, tam viďja 12 hlav a 11 ľuďí brez hláv. Tje sa zazračňe preděsili a išli princeznej dať na známosť; ako jej povjedali, aj ona sa velmo zľakla. A povje: ,Veď moja reťaz taj šla svetom aj druhje bohatstva!‘ Princezná sa ich zpituvala, že či ňišt ňepočúli v noci. Tje povedja, že ňje. Tak princezná smutna ostála, ňevedjac, kto bou pri ňej a kdo ju okradou.

Šuhaj ale, ako sa spusťiu dolu s tim oblokom, ponáhľau sa k tej taňi, kďe sa tí živáňi zdržjavali. Tam sa zase obživiu, zau ohňa a išjou naspak, kďe nocuvali jeho bratja aj matka. Ako išjou, prišjou tam, kďe bola noc z dňom zvjazaná. Tjeto mu povjedali, že zadlho sa tam meškau, abi ich rozviazau, že už dávno malo poluňja biť. Rozvjazau ich teda, Noc na pravú, Ďen na levú stranu zastrčiu a povjedau: ,Že bi sťe sa vjac ňikdi dovedna ňezišli.‘ Ten išjou staďe ponáhlajúci a tvrdo očekávájúci, kim ta ňeprišjou, kďe sa zdržjavali. Ako tam prišjou, založiu si ohňa, jazike z draka vibrau, oheň nakládou a svojich zohnau (zo sna). Ti povstávali a povjedali: ,Ej, bratku, či to bola ukrutňe dlhá noc.‘ On povje: ,A mňe azda dlkšja, ako vám.‘ Potom povstávali, najedli sa, zobrali a išli.

Išli, ač naveľa prijdu do Jeruzalema, do toho chirešniho a velkiho mesta. Nezavela sa spítali, že kďe je tu kostuol. Luďja ich naraďili a oňi išli doňho a modlili sa za ich mileho stareho a bedlivjeho occa. Keď sa už do roka tam boli modlili, tedi sa navrátili naspak po tej istej ceste, čuo tedi išli. Naspak idúci ňišt ňepočúli, aňi ňeviďeli okolo seba, lebo sa už drakou ňebáli, keď ich už ta boli potlkli, aňi zvera aňi človeka. Ešťe na cesťe boli, už počuli, že im je oťec lepšje. Títo sa velmej naraduvali a len čo skorej domou a domou sa ponáhlali.

Išli, išli, ako prichodili k tomu hosťíncu, čo tedi boli v ňom, keď išli do Jeruzalema, viďja peknú panenku s peknim chlapcom na rukách a počujú, že ich dakdo volá z toho hosťínca. Oňi aj kceli iť aj ňje, ale sa spítali matki, že či majú iť dnu, či ňje. Ona im povjedala: ,Poďme, keď ňišt ňebuďeme plaťiť.‘ Lebo tak bolo uríďenvo od krála, žebi každimu darmo dali šecko, čuo len buďe žjadať v tom hosťínci. Ako tak jeďja pri stole, len sa im čuduje o dušu hosťinskí do očí. Lebo mu bolo rozkázanvo, abi každiho zastaviu a dobre sa mu do očí prizreu, či ozaj neňi podobní tomu chlapcu, čo tá panenka na rukách držala. Hosťinskí pozerau vše na chlapca, vše na toho najmladšieho z tich troch, a že sa mu akurát takí viďeu na parsún ako chlapec, krčmár zavolau princeznú a povje: ‚Či viďja, paňi moja, toto musí jeho oťec biť!‘ I hosťom posjau dosť šeckiho dávali; ale potom ešťe tim vjac lepšje a lepšje posluhovali a ponúkali. Už sa ťíto tak boli napili a najedli, že mohou človek čuo kceu s ňima robiť. Hosťinskí len čušau, kim mohou, ale už potom naveľa povjedau, že kďe ustávali. Oni mu porozprávali, kďe boli, čuo boli.

Ako sa tam už boli dobre rozveselili, viťjahňe najstarší brat 6 jazikou z kapsi a povje: ,Či viďíťe, čo ja mám? Keď som ja bou na varťe, čuo som zabiu, a to sice draka z 6-tima hlaváma.‘ Ukázau potom aj sredňí svojich osem jazikou z draka. Naposledi aj najmladší brat staňe hore a povje: ‚Keď ste sa už vi zraďili a svoje ňeštaslivje prípadnosti virozprávali, tak už teraz aj ja buďem svoju noc viprávati, v ktorú som vás vartuvau. Viďťe teda, vi ste čak len, jedon šest, druhí osem jazikou ukázali, a ja vám ukážem z dvanáctich hláv jazike. Ešťe na tom dosťi ňjet, ako ste vy pospali šecja, ja som drjemau pri vatre a misleu šakovo; tak prišjou jedon Drak ko mňe a chiťiu sa do mňa a ja doňho. Ja som prevládau a hlavi zťau, a toto sa tje jazike s tich hláv.‘ Ďalej si viprávau svoje zlvo aj dobro voďeňja a robeňja, a ako bou v zámku pri princeznej. Tu zveďeli, že je to oťec toho chlapcou. Hneď teda poslali ku kráľovi list, že sa už najšou takí človek, ako je jej ďjovkin sin. Král hňeť poslau naspak písmo, a v tom liste to: že je on ňezaveľa tam v jeho hosťínci. Král prišjou ta, zau milého mlaďíka, svoju ďjovku aj z jich sinom a zavjezou jich do svojej rezidentii a to mu povjedau, že mu on dá jeho ceru a polkráloustvo na írek, pod takou vímjenkou, že budú žiť v dobrej svornosti spolu. Tito sa zobrali dovedna a išli bívať ta, kde tim dau jej oťec obivateľstvo a poukráloustvo. Oňi žili spolu.

Ráz ako seďja pri stole, povje mu žena: ‚Abi si ti ňebou, počuješ, ňikdi bi som ja ňebola tuto bívala, a vješ prečo? Ja som tam bola v tom zámku zavražďená, a tje drake, čuo si ti aj tvoji bratja pobili, boli moje, a ktorje ma tak chráňili ako kráľa vojsko.‘ Jeho roďičja ňezavela žili, lebo už boli obstarní, braťja ho navštevovali, on im dobre robiu, z čím mohou. Tito ľudja žili spolu (v) svornosťi, milovali sa doťjau, kim ňepomreli.“

3. Prvá verzia, ktorú uvádza Dobšinský, verzia, ktorú spracoval čiže „podal“ Samko Kramár z turčianskeho okolia, je v Prostonárodňom Zábavníku II., str. 351 — 358.

Obšírne sa opisuje život bratov, čiastočne ináč než v úprave Dobšinského, ako aj ich odchod z otcovského domu. O nejakej zastávke v hostínci na ceste text Kramárov nevie. Bratia vždy len po dve hodiny strážia, obidvaja starší bratia rýchle sa tej povinnosti striasli a odovzdali ju najmladšiemu. Zápas s draky celkom vystal, hneď sa rozpráva scéna s obry: hrdina zazrel obrov okolo ohňa, a ako najstarší dvíhal pohár k ústam, odstrelil mu pohár a ešte kúštik nosa. Tento motív prevzal Dobšinský do svojej úpravy. Obrovia sami vyhľadali bratov, odviedli najmladšieho, dobrého strelca, a naložili mu úlohu, opisovanú v tejto rozprávke: mal predovšetkým sostreliť psíka, ako to prevzal Dobšinský. Z pohára napil sa len vtedy, keď si na lístku vedľa neho položenom prečítal, že čím viac kto z toho pohára bude piť, tým bude mocnejší. Podrobne sa rozpráva, ako napokon dostal šabľu. Odchodne od druhých textov hrdina neutiekol zo zámku, keď obrov pobil. Keď posledniemu obrovi spadla hlava, princezna sa zobudila. To prevzal Dobšinský. Ale Kramár rozpráva, že princezna sa potom spytovala hrdinu, ako ta prišiel, a ďakovala mu, že ju vysvobodil. Napokon sa ešte rozpráva, ako sa princezna s hrdinom pobrala k svojim rodičom, ako jej nepoznávali, ako hrdina napredoval v službe kráľovskej a napokon sa s princeznou oženil. Druhých motívov, ktorými vyniká najmä verzia Zábavníka Štiavnického, tu nieto.

Je pozoruhodné, ako Dobšinský z rozličných troch verzií skombinoval novú rozprávku.

Podávame text z P. Zábavníka II.^[155] („O dobrom Gagrowi“):

„V jednom kraji, ktorý bov velmi pekný a úrodný, ale že bov tak úrodný, každý sa ta ťjahov so šetkov familiov, a potom tí, čo prišli ta bývat, utiskovali takých, ktorí tam zrození žili ač do smrti. V takomto kraji bov živ jeden chlap so svojou ženou, ktorí mali trich sinov, a tito sinovja, hoďas boli už odrastenejši a rozumnejší, ako malé deti, že si mohli už aj sami něco virobit, predca len u otca boli, a ta dost bjedni život travili. Otca to ale mrzelo, že nemá žádného bohactva a velké velmi vydavky na útrovy domácné; abi sa ňako núzi obrániv, uměniv si, že sinov pošle do světa poslúchat dobrích ludí, že dost majú na tom, keď k tomu privjedov, v čom sa, že sa už dost navidavau na nich a on že žjadnej pomoci takto od nich nemá. Sinovja to nechceli, co chcev otec, oni najradšej bi boli len doma pri materi chceli ostat. Ale otec ich bov trocha priprísnej nátury, co rozkázav a za dobré uznav, to sa už ráz muselo stát, co sám vedev, že to zle vipadne, tak preto aj na to len dotjerav, aby sa ti traja sinovja už sami starali o svoju živnost, lebo že je jemu to mnoho, a tak aby se von z domu vystěhovali.

Sinovja keď videli, že otec veru nežartuje, ale že to naozaj má být, teda povedali ocovi, že ako pvojdu a kde, keď nič nevedja robit. Lebo dvaja, ked boli pri otcovi, málo čo robili, len najmladší ten zo šindola kuše robiv hned ako chlapec, a učiv sa mjeriv do cjela, aby mohov byt dobrý Jager z něho, aby si aspon s tím něčo volakedy zarobiv. Keď takto otcovi šetko povypravali, a že ani žjadnej zbroji nemajú, ked by napriklad zbojníci na nich pripálili na ceste v horách, že by sa nemali čím brániť, teda že aby ím aspoň ňeco peňazí na cestu na útrovu a po jednej flintě a pištoli dav. Takto otcovi povedali dvaja starší, lebo to boli, ako vidno, trocha prisprostí; najmladší ale na šetko pristav, co starší bratja vraveli, a preto sa ani neohlásiv. Otec uznav to, že veru len tak bez šetkého na cestu sa vidat nemvožu, bez zbroje bez šetkého, tak, čo žjadali, jim dav, dav jim po jednej flintě a po jednej pištoli [v rukopise pretreté a napísané ceruzkou po jednej kuši], najmladšjemu ale jen pištol, lebo ten akusi starú flintu kděsi dostav darovat a strélav z něj a tak sa len vždy cvičiv; potom jim dav aj zo pár zlatých a povedav jim, že co im mvože dať, že jim dá, ale že co né, to že aby sami ani nežjadali od chudobného otca. Jich otec jim dobre chcev, lebo ten bov jeden opatrný a statočný člověk aj s jeho ženov.

Už na druhý deň mali z domu odíst, šetko mali, co jim na cestu bolo potrebnvo. Spali ostatnú noc doma a vtedy sa snívalo najmladšjemu sinovi, ktorý sa volav Janom, že on aj jeho bratja spav pod holým nebom a že prišjov akýsi člověk k němu, zobudiv ho zo sna, a dav mu penáz a písmo do ruky a povedav, že aby jen šade smelý bov, nikoho sa nebáv, iba Pána Boha. Na druhý den ráno, ako postávali, zali si flinty a pištole a odobrali sa od rodičov, dali na cestu, a otec ešte požehnaní vinšovav, a matka v slzách za nejmladším dobře že sa neutopila. Lúčili sa sinovja z domom bolestně, a predce višli z domu a neuvideli ho vjacej.

Tak oni idú, idú na cestě ako pocestní, cez celý den išli a vždy len cez pustatinu, a večer prišli do jednej hory, a ani tam ešte hostinca nebolo. Čo tu robit? Museli milí pocestní pod holým nebom spát a našli si mesto pod jedným hustým, ale dobre hustým dubom, aby stjahlo bi pršat, neumokli velmi, lebo dě že by sa mohli osušiť, neboli v dome pri peci, ale boli v dalekom kraji v hore husté. Ale najvjacej sa oni báli len zbojníkov v tejto hore, a to len ti starší bratja. Aby mohli ňako usnuť kolkotolko, ustanovili si, že sa budau vartovat; a ako šade starší že predok vede a že po staršom do mlyna, tedy nasledovně najstarší mav vartovat 2 hodiny, a za ten čas ostatni mali bezpečně odpočívat, lebo sa nazdávali, že keď je jeden na vartě, že sa ím už ništ nebezpečného nemvože stáť. Starší vartovav, a keď už dve hodiny boli, co stav na vartě, co on ani nevedev, lebo hodín nemali, ale zobudiv strednjeho, aby ten vartovav, a on že si už lahne. Ako rozkázav, tak sa aj stalo, a to na vlas. Stredný vartuje, nič nepočú, len tu i tam list zašuchotat, keď ho vetríčok pohnuv, a sova keď nekedy zahúkala, ostatně ale bolo v pokoji, lebo bola tmavá noc velmi. Tento ako myslev, že ten čas, ako on na vartě stojí, toľko činí, to jest za dve hodiny, zobudiv najmladšjeho, aby ten už stav a svojich bratov od nebezpečenstva oslobodiv. Tento Jano stav s chuti, lebo si už bov trochu odpočinuv, dokaľ títo vartovali, a potom nemohov ani pokojně spat pre bratov, od kterích sa báv, že ho skorej ako zbojníci oblúpja.

Tento stojí na vartě, a ti dvaja chrapajú v tuhom sně. Vindě raz na ten vysoký hustý dub, pod kterým jeho bratja spali, a obzerá sa na šetky strany širokého tohoto světa. Ako sa obzerá, raz vidí světlo v tej hore nedaleko seba, a okolo toho světla plno chlapstva, a ako spozorovav, boli to obri; ti na ražni pekli si celého vola, a preto bov aj oheň velký, lebo k takému hovadu treba ohňa, aby sa dobre upeklo. On sa len díva, ale sa ništ neprestrašiv, vždy sa držau vedla sna, kde mu bolo povedanvo, že by smělý bárskde vystúpiv. Ďalej ako len vždy ta pozerá, vidí, že tam ti obri pijú volakýsi nápoj, ale nje vodu. Ako jeden do úst pohár nesje, vtom tento Janko osmeliv sa, streliv, a co neurobiv, odstreliv od úst tomu obrovi ten pohárik, aj ešte kúštik nosa. Tito obrovja sa hned poschytavali a načúvali, odkal to mohov streliv, kdo to může byt, lebo znali, že tam žjadna duša nebýva, krome oni sami. Teda aby toho strelca vynašli, rozišli sa po šetkých stranách toj hory, aby ho len našli; tak veru prišli aj k tímto trim bratom, opýtali sa ich, či to oni strelali. Dvaja starší nevedeli, čo sa jich zpytuje, lebo oni spali a nepočuli ništ, ale mladý Jano ten i priznav, že to oni strelali. Tedy sa obri opýtali, ktorý je to tak dobrý Jager, a mladý Jano sa pochváliv, že je to on.

Tito obrovja milého Jána vzali sebou a dvůch nechali, aby išli, kde sa im páči. Dovjedli obri Jana k ohni a okázali mu, co to urobiv, ačpráve on vedev co, ale to zatajiv, že nevje. Ten s odstřeleným nosom ho hned chceu zaškrtit, ale to druhý nedovolili, ačpráve len k tomu sa už jen mav chystat — k smrti. Ale mu povedali: ,Vješ ty čvo, keď si taký dobrý Jager, budeš s námi chodit, lebo mi takých chlapcov potřebujeme. Vjeme tu na jeden zámok zakljatý, kde zlata je ako blata, ale nemvožeme pre jednoho malého černého psíčka, toho ty zastrelíš a pak mvožeš slobodne do zámku íst, a čo tam najdeš, oznámíš nám, a my potom tješ tam vnídeme a orabujeme šetko.‘ Tak sa aj stalo.

Janko išou do zámku cez jednu djeru, skrze ktorú ho títo obri dnuka do izieb vstrčili. Keď bov už v jednej izbe, tam našjov jeden stvol stát, jednu postel a v tej posteli ležela a spala jedna utešená panička. Na tom stole stav jeden pohár plný akýmsi nápojom či jedom, či čím, ale jed to nebov, ačpráve Janko sa nazdavav, že je to něco takého; teda sa ani nedotkov. Obzerav sa šadě, viděu nad tou posťelov, dě tá panička spala, jednu šablu na stene viseť, išjov k postěli k tej paničce, ale ta sa neprebudila, potom išjov zase k poháru a videv pri ňom jednu kartičku, na ktorej bolo napísanvo, že čo vjac bude volakdo z toho pohára piť, že tím bude mocnější. Janko, keď tu šablu viděl, zase velmi sa mu páčila, lebo zlatom bola vibíjaná, chcev hu on zosnať z klinčeka, ale na tolko sily nemav. Teda dobre probuvav on z toho pohára pít, a čo trocha odpiv, za každým razom išjov k posteli a probuvav tu šablu zosnat, ale predci nemohov eště. Naposledy vypiv on z toho pohára šetko do kvapky a potom išjov k šabli, taký bov potom mocný, že hu mezi dvoma prstami mohou držať.

Keď sa takým mocným cítiv, myslev si, čo on teraz má robit. Teda sa on len chcev pomstit nad obry, lebo ho tí len zmárniť chceli, keď ho poslali do tohoto zámku. Išjov on teda k tej djere, cez ktorú vnišjou do zámku, a zavolav tích obrov, aby šli, že nikoho nejest tám a peňazí že jesú hromady velké. Teda obri po jednom chceli dnuká ísť, ale Janko, keď obor volatorý nuž hlavu z djeri do izby vystrčiv, tov šablov hlavu odťal a chytil ostatnje tělo, vitjahov do izby, ako čoby už obor dnuka bov, zavolál aj druhých, aby aj tí do izby išli. Tito sa nedali núkať, išli tješ, ale co sa stalo s prvým, to sa stalo šetkým, co tam bolí ti obrja.

Co toto Jano robiv, to jest co tak zťínav tím obrom tie hlavy, v tom sa prebudila tá, čo spala na tej posteli, panička. Ako hu Janko uvidev, nezľakov sa ani najmenšje. Ona sa ho opitovala, že ako on ta prišjov; on jej rozpovedav šetko, ako čo bolo s ním, a ako do toho zámku prišjou, a ona mu aj šetko uznala, lebo videla tam hromadu hlav a těl obrovských, ktorých Janko postínal. Začala mu ďakovat táto panička Jankovi, lebo že hu on už vyslobodiv zo zakletja, velmi sa raduvala. Janko sa tješ radovav, že mohov takú paničku vyslobodit; ona mu povedala, čo a odkal je, že je jedného králova dcera, ale že keď išla na prechádzku, že hu zbojníci ukradli a sem do tohoto zámku zamurovali, kde mala do súdneho dna vždy len spať.

Boli oni títo dvaja dost dlho v tomto zámku, ale predci nechceli tak žiť od lidí oddjalení; tak táto panička chcela sebou vzáť Janka k jej otcovi. Janko ale nechcev ísť, že ako by on šjov, keď je on len sedljacky syn, a ona že keď je králova dcera. Ona ale ništ nedbala na to, a len chcela, aby Janko do domu otca išjou s ňou, že šak to ništ nerobí, vravela mu, že nech je čo chce, preto že ho jej otec velmi rád bude mať, ba že ho ani od seba nepustí do smrti. Pristav teda Janko, že pvojde; nabrali moc zlata a peňazí si vzali mnoho sebou a išli, už že pvojdu ako k otcovi, tomu královi. Ale na ceste ako boli, nuž panička čosi ochorela a Janko sám nemohov ísť. Teda museli na ceste pretrvať, dokal by neprišla trocha k sebe, a aby mohla íst, on hu opatrovav lepšje ešte, ako sám seba, lebo už tak boli ako jeden.

Po nečase prišli oni i do paloty královskej, kde ich ale varta ani pustit nechcela, proto že nemali žadnjeho písma a pritom boli neznámi, lebo nepoznala ani duša tu paničku, že by to královská dcera mohla byt. Ale na velké prosby predca pripustili ich ku královi a královnej, kterí práve vtedy obedovali. Ani otec ani matka nepoznala svoju dceru, ale divili sa šeci, čo by títo dvaja ludja u krála chceli. Ač naposledy povedala dcera, že je ona tá a tá, co hu ukradli na precházce, že bola v jednom zámku zaklätá, a že tento mladý člověk z toho zámku hu vyslobodil. Král dobře z kože nevyskočiv od radosti, že mvože svoju dceru pri svojom boku vidjeť, a matka se raduvala z toho [s] celým královským dvorom.

Myslev teraz král, ako by sa odmenit mav tomuto Jankovi, čo hu vyslobodiv, a zhovárali sa o tom s jeho ženou. Teda zavolali najprú dceru k sobě a povedali jej, čo mu majú dat za odplatu. Táto ale sa začervenala a povedala, že aby bov v ňákej službe pri královi, lebo že dě on žije, že ona tam žiť musí tjež s ním. Král privoliv, a bov sluha z tích prvých po královi; potom keď sa dobre spravovav, ešte povýšiv, že bov naposledy princom. A ked tuto hodnost občjahov, dcera prosila otca, aby sa im dovoliv zosobašiť, lebo že ho ona velmi miluje. Král nebov proti tomu, a tak zobrali sa této duše a žili potom pri královi dluho štastlive.“

4. Dodatkom podal Dobšinský na str. 74 — 6 výťah z verzie, ktorú zaznačil Janko S. Fábry v B. Štiavnici.

Jej úvod je odchodný: Synovia majú za tri noci strážiť mŕtvolu otcovu. Prichádzajú pre ňu draci, šesťhlavý, deväťhlavý a dvanásťhlavý, a hrdinovia ich pobijú. Rovnako zhasne tretiu noc oheň, zalial ho dážď, a najmladší šiel oheň hľadať. Na ceste stretne a sviaže čierneho pána — noc, červeného pána — zoru a napokon bieleho človeka — deň. Vyšiel na strom a zazrel ďalekú vatru ako hviezdičku. Vystrelil si z nej iskru, ktorá ho priviedla k veľkej vatre, kde dvanásti spali. Ako si chcel vziať ohňa, zobudili sa a kázali mu, ako dobrému strelcovi, sostreliť strážneho krahulca na zámku. Dobývanie zámku bolo ťažšie. Kdesi našli dieru, „do ktorej ako vopchal drúka, náhle ten bol posekaný, bo to tam samé britvy sekaly. Vyrúbal potom svojím mečom väčšú dieru, i britvy zosekal, a vníduc sám prvý, zrúbal dvanástich, vťahujúcich sa po jednom za ním tadnu.“

Zakliatej panny sa nedotkol, vzal si iba jej zlatú reťaz a zlatý prsteň. Po prsteni poznala ho potom v hostínci zakliata panna a doviedla k svojim rodičom.

5. Rozprávka, ktorá bola zapísaná do Prostonárodnieho Zábavníka I., str. 87 — 101,^[156] upravil do tlače značne Dobšinský a vydal ju v Prostonárodních slov. povestiach I., str. 40 — 59, pod nadpisom „Janko Hraško“ i poznačil, že ju „Podal Janko Kalinčiak zo Sv. Jána v Liptove hovorom tohože kraju“.

Rukopisný text Dobšinského zachoval sa v jeho pozostalosti, ktorú má p. Ján Čaják, učiteľ v Petrovci pri Novom Sade. Medzi týmto rukopisným textom a vytlačeným sú rozličné drobné odchýlky rečové, zriedka lexikálné, a vcelku možno povedať, že tento rukopisný text je bližší pôvodniemu textu Kalinčiakovmu. Napríklad: V tlači I., str. 48, čítame, že kováč začal „tovaryšou kliať“, v rukopise, shodne s textom Kalinčiakovým, je miesto toho „hrešiť“; na tejže stránke v tlači Janko nemohol „ztrpieť“, aby sa niekomu diala krivda, v rukopise miesto toho čítame „zniesť“; na str. 49 je pridané v tlači, že Janko zaplatil dlhy, „čo s kováčom a tovaryšmi napili“; v tlači na str. 50 volajú zbojníci: „A ktože si ty? Čože si ty?“ v rukopise je pridané, ako bolo v predlohe: „zavolali šeci“; v tlači: „A ti všetci do smiechu“, v rukopise shodne s predlohou: „Ale tu sa mu šeci začali smiať“. Čo nasleduje, je v tlači shodné s týmto rukopisom, v pôvodnej predlohe toho nieto. Na str. 53 v tlači: „droby vymývať“, v rukopise „kutle“; rovnako hneď zatým: „zau droby na plece“, v rukopise: „zau kutle“, rovnako ako u Kalinčiaka; k tomu je pridané: „išieu s nimi preč“, ako u Kalinčiaka, kdežto v tlači vystalo. Potom je ešte pridané: „Tak kričau, ako mu hrdlo dalo“, shodne s Kalinčiakom, v tlači to vystalo; na str. 55 v tlači: „jeden radiu tak“, v rukopise a jeho predlohe „vraveu“.

Rozličné gramatické odchýlky: V tlači stále „nič, zase, krpček“, v rukopise „ništ, zasa, krpčok“, v tlači „šetko“, v rukopise „všetko“; v tlači „zvŕtau“, v rukopise „zvŕcau“, v rukopise Kalinčiakovom „zrúcau“; v tlači str. 55 bol Janko vyvolený „za vodcu“, v rukopise i v jeho predlohe „za vudca“ (bohemizm).

Vlastnia rozprávka je rozprávaná len kuse. Pôvod hrdinov opisuje sa podobne ako v rozprávke č. 2 A b.

Bezdetná žena prosila Boha, aby jej dal dieťatko aspoň ako hrášok. Keď raz nariekala, kto odnesie mužovi obed, ohlásil sa za pecou synček Janko, malý ako hrášok, že on to urobí. Žena sa dívala, odkiaľ sa ozýval hlas, a „keď sa tak dobre poprizerala, nuž videla (v rukopise Prost. Zábavníka I. u Kalinčiaka „sa radúvala“), že ju Pán Boh vyslyšau“. V rukopisnej úprave Dobšinského a v tlači je pridané: „že je to ten ako hraštek (v rukopise hrach), jej spravodlivý synáček (v rukopise synček) — Janko Hraško.“

Matka uviazala mu na chrbát do plachtičky misu halušiek, „pod pazuchu zastrčila vidličky a ližičku“ (pridané v tlači), a hrniec s polievkou vzal sám do ruky. Preplával jarček, že si sadol do lyžičky ako do člnu a vidličkou vesloval. Potom narazil na hrudu, tak že hrniec rozbil a sám sa topil v polievke. Hneď však vytiahol vidličku, oprel sa na ňu ako na žrď a dočkal, až polievka odtiekla. Ale nemohol sa vyškriabať hore, urobil si teda z halušiek most, potom halušky posbieral a išiel ďalej. Konečne uvidel otca a volal naň. Otec sa veľmi divil, ale keď sa mu Janíček ukázal, vybozkával ho, ako keby ho chcel zadusiť. Málo bol však spokojný s obedom, polievky nebolo, halušky boly plné piesku a hliny, a tak otec už odpasoval remeň, že Janka vyplatí. Janko nečakal a odbehol k volom. Potom, keď sa otec zasa pribral orať, Janko sedel v uchu volovom a poháňal ho. Keď to videl pán, kúpil Hraška za sto dukátov. Zastrčil ho do vaku do škatule k dukátom, sadol na koňa a poberal sa domov. Hraško však prevŕtal dieru, ktorou dukáty vypadaly, a potom sám vyšiel; posbieral po ceste dukáty a ledva sa s nimi dovliekol domov. Prišli ho hľadať vojaci pánovi, matka ho rýchle prikryla pokrievkou v hrnci, a vojaci ho nenašli. Keď vyšiel, bol celý oparený (v rukopise je doložené „vlasy mu všetky obškvrkly a on veľmi smutný bou“, v tlači proti rukopisu: „no ale vraj dobrý pes sa vylíže, aj Janko skoro vychrámau sa z toho a ešte sa ako zahartuvau“).

Hraško išiel potom do sveta. Podobne ako v rozprávkach, shrnutých pod 2 A, zavalil cestu vŕškom a odvalil ho, až keď mu furmani sľúbili železa, koľko unesie. Odniesol všetko z dvanástich vozov a z toho si dal urobiť kyjak 999 centov ťažký. Bol u kováča dvadsaťštyri dni, 24 tovaryšov kulo kyjak, on za ten čas popíjal s kováčom a vystrájal s ním všelijaké kúsky. Išiel potom dlho horami, až si roztrhal krpce; sadol si pod hríb, že si ich spraví. Išiel tadiaľ práve človek a chcel si sadnúť priam na to miesto, kde bol Hraško. Volal naň, aby tam nesedal, že tam sú ľudia, človek však nikoho nevidel, sadol si, Hraško nastavil šidlo, že sa mu vrazilo do tela. Človek zajačal bolesťou a utiekol.

Tu látka o Palčekovi prechádza do látky o vyučenom strelcovi. Hraško išiel hlbšie do hôr, až prišiel k ohňu, kde si dvanásť zbojníkov pieklo celého vola. Robil si z nich žarty, každému vyrazil šuškou pohár pred nosom. Zbojníci ho darmo hľadali, až sa prihlásil sám. Prijali ho medzi seba, keď ich svojím kyjom presvedčil o svojej sile. Potom postavili ho na stráž, pribehol vlk a prehltol ho ako pes muchu (v rukopise: „Janko dosť kričau, že však mu nič neurobiu, ale vlk ho ľen zedou ako ništ“). Janko však si pomohol, rezal nožíkom vlka tak dlho, až ho doniesol nazpät na stráž a tam ho vykašľal.

Zbojníci potom uložili Jankovi majstrovský kus (ako v rozprávke o majstrovskom zlodejovi), aby jednému gazdovi v Trhanovej ukradol štyri voly. Vybral sa so štyrmi najlepšími chlapmi, vošli do maštale, ale tu začal robiť Hraško veľký huk. Pribehol gazda, zbojníci utiekli, Janko ho však chytil za prsia, zatriasol ním ako planou hruškou, odhodil do kúta a voly odviedol. Za ten čas nazbíjali zbojníci inde peňazí, delili sa s nimi, ale Hraška chceli oklamať. Poslali ho k potoku droby vymývať, ale Janko začal tam na ne biť palicou a kričal, že on nič neurobil, lež tamtí. Zbojníci sa zľakli, že to prišli vojaci, a dali sa na útek. Janko sobral peniaze a vrátil sa domov. Rodičov však našiel na doske, dal ich pochovať. Nad hrobom sa však prechýlil, spadol do neho, hruda ho pritlačila. Volal o pomoc, sľuboval hrobárovi darmo veľkú odmenu. Potom rozrezal hrudu nožíkom, vyskočil a hrobára za trest za živa pochoval.

Hraško oddal sa potom márnostiam svetským, a keď sa i toho nasýtil, vydal sa znova na zboj. Pridal sa k jedenástim zbojníkom, ktorým radil, aby si za vodcu vyvolili toho, čí kyjak najneskoršie dopadne. Jankov spadol až druhého dňa na poludnie a vrazil tak hlboko do zeme, že tri dni kopali, kým im koniec kyjaka vykukol, za ktorý ho potom Janko naraz vytiahol.

V tom kraji bol utešený zámok. Kráľ nebál sa zlodejov, lebo mal na dome kohúta, ktorý hneď zaspieval, keď sa zlodeji len na míľu k zámku priblížili. Zbojníci často sa pokúšali ten zámok ozbíjať, ale nadarmo. Kráľ to nechcel už trpieť a sľúbil svoju dcéru tomu, kto by zbojníkov pobil. Dozvedel sa o tom Hraško. Zbojníci chceli, aby ich Janko viedol na zámok. Desiati niesli jeho kyjak, jedenásty jeho samého vo vrecku. Keď sa priblížili k zámku na míľu a krok, vyhodil Janko kyjak, srazil kohúta, že ani nemukol. Janko potom vliezol kľúčovou dierkou do pivnice, otvoril oblok a zbojníci jeden za druhým ťahali sa dnu. Janko však každému odrezal hlavu, vyrezal im jazyky, mŕtve telá nechal v pivnici a odišiel.

Keď ráno prišiel kľučiar do pivnice a videl pobitých zbojníkov, prišiel mu na um kráľov sľub a prihlásil sa sám o princeznu, podobne ako kočiš v látke o drakobijcovi. Hraško pred svadbou dokázal jazykmi (ako drakobijca), že on zbojníkov pobil; kľučiar-klamár bol vyhnaný. Po svadbe dal sa Hraško na pokánie; keď mu kňaz dal rozhrešenie, pukla na ňom koža, ktorou bol stiahnutý, a tak sa vrátil domov ako pekný šuhaj, utešený ako ruža a vysoký ako jedľa.

O prvej časti tejto rozprávky, o látke o Palčekovi, srov. Povídky kladské I., 121, č. 62, Anm. K. H. M. Grimm I., 389, č. 45., o rozprávke o vyučenom strelcovi srovn. Pov. klad. I., 81, č. 43., Pov. opavské a hanácké, 122, č. 55, Anm. K. H. M. Grimm II., 503, č. 111. České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 56, č. I. D. a. Motív sputnania dňa i noci bol rozobraný v „Sborníku filogickom“ V., 62 a nasl. Zs. des Ver. f. V. K. XXVI, 313, XXVII, 68.

Osudy Palčekove boly samostatne opisované.

Rozprávku túto rozprával Mišo Modzoľa, 40-roční, rod. a obyv. v Senohradzi v stolici Hontianskej. Zapísal ju S. Czambel. Uvádzame z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej, ktorá je v Muzeu v Turčianskom Sv. Martine.

„Bou edom otec a mau šesť senou. Päť bolo zrastenech a šieste bou taky malej podobe a ťem sa zvau Piporu Janči. Tu raz išli hospodári na kosbu, tak aj ich otec išou kosiť trávu. Chlapca svojho Pipora Jančiho zau sebou a posadiu ho do tráve a poviedau mu: ‚Janči, tu sec zatiaľ, kým ja nepridem.‘ Čo sa stálo, prileťeu edom jastrab a zau Pipora J. do pazúrou a zaniesou ho mladem do hniezda. Tu zrazu sa vetor stáu a hniezdo zrútiu z mlademi jastrabej a P. J. zase spadou do tráve. Ide vom zasa, prišou g enemu jarčoku, po kerom voda tiekla. ‚Bože môj,‘ hútau si, ‚ako sa ja zťato oslobodím.‘ Tak len chodí že chodí, prišou tam jedon obor. ‚No, čo s tebou robiť, te si mi len pod edom zub, aľe ťa nahám, ažda naraste s tebä voľačo.‘ Zašikovau ho do jeho bejvania, tu boli zajaťi jeho piati bratia. ‚No, bratia móji, ako sa tu máte?‘ Potom tam boľi na nocľahu; čo jesť potrebovaľi, to ím dau ten obor, aľe Janči špekulovau, ako be sa zťade vyslobodit mohľi. Vyšou von čez kľúčovú dierku na dvere a pootvárau a bratou vypustiu a sa vyslobodiľi.

Zas oni išli. Ale on nevládou za nima. Išli čez jarok, ťí piatoria popreskakovaľi a na Piporu bratia nepomätali. Do těj vode von tode spadou. Prišla reba a ta ho prechltla, keru rebu chyťiu rebár. Ni za veľa prišou kúren od pána, kery bou v burku, že bude hostina. Tak rebár z rebou tajšou, kerú rebu von tam predau. Na to rychtovau kuchár, pekár koreto pripraviu a múku nanosiu, kvas robiu. Kuchár rebu na pole preťau na pečenia. Pipora Janči vyskočiu z rebe von, aľe ho nespozorovau nichto, lebo bou malej. Na to sa voľáko zamáchau do kuasu a zaváľou ho do koláča pekár a ťem koláč upiekli, aľe P. J. sa niš nestálo, len sa zohriau.

Ke to šetko bolo hotovô, pekár z kucharom priprávali na hostinu a prinášali na stvol. Kod tam bolo už pripravenô šetko, páni uš sedeli za stolom. Koláč zali, prekrojili, abe sa tam počastovali. P. J. z koláča vyskočiu. Tu veľkú radosť s neho maľi princezne v kráľouskom burku, ľebo bou vraj chlapec peknej. Veľkú radosť s neho mali. Von chodiu po dvore, po zahrade. Bou v velkej vážnosti, daľi mu aj kľúče, bou dvornikom, kľučiarom. Išou on raz po zahrade na špacir. Tu prilietou edom motéľ, kerý bou tak krásne ako zlato a srieblo. Toho on sťeu chytiti, lebo bou krásne. Zrázu motéľ proti nemu a schytiu ho do svojich pazúrou a vylietou s ním až po oblohu a zaniesou ho do deľakej krajine, do takej zas krásnej zahrade, z akej bou vyšou. Tam zas princezne sa prechádzale po zahrade. Veľkou radosťou P. J-iho jale a priviedle ho do burku.

Dávale mu jesť a piť, čo ľen na svete bolo, ale von ždy ľen banovau za jeho rodiskom. Hútau si, ako be sa on zťato mohou vysloboditi, aľe one ho ľen tešile, princezně, že aby sa ľen tam baviu s nimi. Aľe von že tam nebude. Tak sťeš nesťež edoráz sa odobrau od ních a vypravili ho na cestu veľmi dobre. Zašiľe mu jenu banknótku do košeľe na cestu. Potom chytili enu veveričku, na kerú ho posadile ako na koňa, a išou von po ceste. Prišou do enej hore, v kerej hore tá veverička sa sťela poihrati. Skácala z haluzi na haluz po strome, edoraz hu spozorovau edon jastrab. Ťen veveričku uchytiu a P. J. na haluz sa chytiu a zostáu visieti. Tu čo robiti, miseu sa spustiťi na zem. Ale si niš neublížiu, ľebo bou ľahkej a malej. Išou po ťej hore zasa ďalej. Príde k enej velkej vode, na kerej vode bou zasa rebár a mau na tej vode enu chalupu, čo bévau v nej. ‚No, môžeš tu so mňou bejvati, bude mi smeušie, aj tak malú kosť potrebuješ.‘ Aľe von ho prosiu, že be ho čez tú vodu preniesou, že mu dobre zaplatí. Aľe von mu tak poviedau, že zťaďe ho nemožno vysloboditi. Von sa opejtau, že prečo. ‚Preto, siam(?) môj, ľebo táto voda ňíma konca a kraja. Misíš len so mňou tu bývati.‘ Aľe von ždy len len húta a húta.

Zrazu prileteu jedon veľký ták, kerej ták sa menovau jarabín. Von sa len dívau na toho táka a pod kriela sa mu voľako zakutau. Ten ták potom vylietou a ľeteu s ňím ťem dem aj enu noc. Až na svitaňí zastau ták na jenom vŕšku. Ťem vŕšok bou v tom chotáre, zkäde ho motéľ vyniesou. Rozdívau sa, už bou dem, prišou do téj isťej zahrade. Ach, veľkú radosť s neho male princezne a vyprávau im, ako sa mu voďilo šade. Aľe on len za otcon a za braťí banovau. Potom na jeho žiadosť jeho bratou aj oca zali do toho burku a dali bratom, čo vládali, robiť, poľe, statok priahaci a šetko a otec bou s ním dvorníkom u kráľa. Potom on vybrau si myš za paripu a dau si spraviti edom sriebornej hintovík. A meš ho vozila na špacír.“

Pre rozličné tieto osudy Palčekove nemám z literatúry dokladov. Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm I., 389. č. 45.