ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Lampa (Zámka) a potom čarovný prsteň

Verzia, ktorú v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 45 — 47, zapísal Ján Anton Molitoris pod nadpisom „Rozprávka o Matetajovi“, pravdepodobne bola spracovaná podľa ľudovej knižky nemeckej s počiatku XVIII-ho storočia: Meletaon (J. L. Rost, † 1727), Tugendschule s. a 2, 497 „Das unschätzbare Schlosz in der afrikanischen Höhle Xaxa“, z ktorej výťah potom vytlačil Görres r. 1807 vo „Volksbücher“, str. 233 — 4, č. 39, potom Marbach vo „Volksbücher“ č. 25 a r. 1817 bola zapísaná i pre bratov Grimmov, (Srovn. Anmerk. K. H, Grimm II., 547 pozn.) Má ju i maďarská sbierka: Gaal György, Magyar Népmese-gyüjteménye — kiadták Kazinczy Gábor és Toldy Ferencz, III. (1860), str. 94, č. 36, sr. Lud. Katona v Zs. f. vergl. Liter. Gesch., N. F. I., 25.

V našich časoch bol v Europe zlostný čarodejník Matetaj. Raz čítal v svojej čarodejnej knihe, že v pustom meste v Afrike je „zámka“, ktorá mala moc, kto ju otvoril, že tomu prišli slúžiť zemskí duchovia. (Zrejmý hrubý germanizmus, ktorý svedčí o nemeckej predlohe tohto spracovania.) Matetaj zakrútil prsteň, ku ktorému „boli priviazaní“ vetrní duchovia, ale tí mu nemohli pomôcť dostať zámku, ktorá bola zatvorená v jaskyni Saxa, pretože zemskí duchovia sú mocnejší, než oni. Potom mu poradili, aby si zaopatril tureckého chlapca a ostatnie robil podľa knihy. Matetaj dal sa od nich doniesť do Konštantinapoľa. Tam si vybral zo zástupu chlapcov Lameta, vyžiadal si ho od jeho otca Achima a sľúbil mu služné denne po dukáte.

Potom Matetaj opatril Lametovi oblek, pochodil s ním celé mesto a po šestnástich dňoch vyšiel s ním na nových koňoch za mesto do poľa. Zašli do lesa, sluha za ním, sliezli s koní a oddýchli si. Čarodejník vytiahol svoju kúzelnú knižku, obrátil prsteň a zavolal troch vetrných duchov: jeden zaviedol koňa nazad majiteľovi, druhý ho so sluhom zaniesol do Afriky k jaskyni „Saxa“.

Keď boli pred jaskyňou, Matetaj nakládol ohňa, okolo neho urobil veľký „kráš“ a nasypal do neho nejakého prášku „ku kaďenju“. Potom čítal z knižky, ktorú vyňal z vrecka, až sa jaskyňa otvorila s veľkým treskom a vyšľahol z nej plameň. Matetaj vystúpil z toho „krážu“, dal Lametovi svoj prsteň a riekol mu, aby naň dával dobrý pozor, nikomu ho nedával a nikde neztratil. Nech vstúpi do jaskyne a nech ide, nedívajúc sa ani napravo, ani naľavo, ani sa nezastavujúc, stále tmou napred. Prejde cez tri izby, v ktorých bude množstvo klenotov, zlata, striebra, „šmuk“ a „pergál“. Potom príde do záhrady, smie si vziať ovocia do vreca, ale musí chytro ísť ďalej až k mramorovému stĺpu, na ktorom visí „zámka“ na perlovej šnúre. Tú nech vezme do kapsy a ponáhľa sa preč. Keby omeškal, jaskyňa sa zatvorí, a „ťeba tam do kameňov zamuruje, alebo len medzi ňe zavrzňe“.

Keď sa Lamet zdráhal, zatriasol ním kúzelník a pohrozil mu bitkou, ak nepôjde. Lamet uprosil svojho pána, aby ho nebil, a išiel. Všetko vykonal, ako pán rozkázal; vrecko si naplnil ovocím, taktiež zámku si položil pod klobúk a zavesil si ju na hrdlo perlovou šnúrou. Nazad idúc, zablúdil a jaskyňa sa zatvorila.

Keď Matetaj pred jaskyňou bedákal, že sa Lamet nevracia a že prišiel o svoj kúzelný prsteň, vyšľahol z jaskyne plameň, pochytil ho a na jednu míľu do veľkej „močariny“ zahodil. Keď prišiel k sebe, čítal zasa vo svojej knižke, ktorá „veľa čaroďejstva zdržovala v sebe“, ako by mohol vodných duchov k sebe zavolať. Vodní duchovia ho z Afriky preniesli do Európy pred jeho vlastní dom.

Achim veľmi nariekal za svojím synkom, keď ho darmo hľadal po Carihrade.

Keď Lamet v jaskyni prišiel k sebe, nenazdajky skrútil svoj prsteň, objavili sa vetrní duchovia, blahoželali mu k veľkému šťastiu, že si už podrobil i pozemských duchov, a odniesli ho na jeho žiadosť do Carihradu pred otcov dom. Lamet žil s otcom spokojne, pokiaľ im stačily peniaze. Potom povedal otcovi, aby otvoril zámku; podarilo sa mu to po dlhom namáhaní. Zjavil sa podzemný duch ako obor a pýtal sa mocným hlasom, čo si žiadajú. Lamet mu kázal, aby priniesol jesť. Duch priniesol mu na strieborných misách zvláštné jedlo a potom priniesol ešte „jeden pincetok z dvanactima fľašma z najlepším vínom naplňenje“. Dlhý čas žili z predaju misiek a pincetíka.

Z Lameta medzitým vyrástol pekný mladík, začal sa slušne obliekať a chodiť po cisárskej záhrade. Raz počul výstrel, znak, že sa všetci mužovia majú vzdialiť zo záhrady, pretože prichádzajú princezny. Lamet sa skryl do dutého stromu, aby videl krásné paničky. Práve pred jeho úkrytom zlomily sa nosítka s najstaršou princeznou, Bellastrou; ona padla do mdlôb. Lamet sa do nej zamiloval a umienil si, že ju musí dostať.

Zavolal si vetrového ducha, aby mu k princezne pomohol, ale duch mu odporúčal, aby sa obrátil na ducha podzemného. Len teraz Lamet zvedel, na čo je tá „zámka“ a prsteň, a pokladal sa za najbohatšieho a najšťastnejšieho človeka na svete. Dal sa od vetrného ducha zaniesť pred dom otcov.

Lamet poslal svojho otca, aby išiel prosiť sultána o ruku jeho dcéry s veľkými dary, ktoré si priniesol z africkej jaskyne. Princezna Bellastra bola sa zasľúbila so synom veľvezírovým a veľvezír naliehal, aby sa sobáš vykonal. Lamet dal od podzemného ducha uniesť jej ženícha do Damasku do „bopkovej hory“.

Minulo sa štvrť roka, ako zmizol prvý ženích princeznin, a tu ju pýtal syn veľkého admirála. I tohoto odniesol duch na ostrov Kairus do pomarančovej hory.

Nik nechcel teraz už viac pýtať princeznu. Minulo sa šesť mesiacov a Lamet poslal zas svojho otca k sultánovi s drahocennými darmi, s drahokamy z africkej jaskyne a s perlovou šnúrou. Na radu veľvezírovu žiadal sultán, aby mu opatril: šesť veľblúdov so zlatom, šesť so striebrom, šesť bielych otrokov, z ktorých každý aby priniesol hodvabné látky, a šesť čiernych otrokov, z ktorých každý ponesie na chrbte kôš naplnený klenotmi, ktoré mu práve poslal.

Keď sa to všetko stalo, musel Achim prísť do zámku a sultán mu dal princeznu. Lamet potom šťastne kraľoval.

Matetaj sa však dozvedel o osudoch Lametových a chystal sa do tureckej zeme. Lamet dal vystaviť nádherný zámok, v dvanástej komnate, vykladanej drahými kameňmi, uložil zámku.

Keď bol Lamet na poľovačke, ohlásil sa Matetaj správcovi ako maliar, že má vymaľovať celú rezidenciu sultánovu. Cisárovna mu po dlhom zdráhaní otvorila posledniu izbu, Matetaj sa zmocnil zámky, a hoci na krik Bellastrin stráže rozostavili a vráta zatvorili, zmizol s pomocou duchov. Lamet ho prenasledoval s vojskom. Nemohol ho však dohoniť. Išiel ho preto hľadať sám po svete. Prsteň mu všetko zaopatroval, až napokon došiel do dediny Matetajovej. Ten však dal zámku strážiť drakom, ktorí nikdy nezaspali.

Darmo vetroví duchovia Lametovi pomáhali. Ale keď Matetaj ochorel, zmocnil sa Lamet zámky čarodejníctvom jednej baby. Matetaja dal roztrhať na štyri kusy a rozhodiť na všetky strany sveta.

b) Lampa a ukradnutý palác (bez troch radcov)

1. Slovenská verzia v Codexe Revúckom C 47 — 50, pod nadpisom „O mníchovi“, ktorá bola prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka III., 402 — 406,^[531] nemá motívu o troch radcoch.

Mních sa dozvedel zo svojich kníh, že na jednom mieste je veľká skala; keby ta išiel so sedemročním chlapcom, otvorila by sa. Získal si pastierovho chlapca, keď mu sľúbil, že mu nachytá vtákov. Vábil ho hlbšie do hôr, až s ním zastal pred onou skalou. Dal mu prsteň; keď si ho chlapec skrútil na prste, skala sa na jeho žiadosť otvorila, ale sa za chlapcom hneď zavrela.

Chlapec prešiel popri „veľkej hromaďe zakljatich, ale ani ňemlknuv“. Keby bol prehovoril, bol by ich osvobodil. Neprevravel ani na zpiatočnej ceste. Bez prestania prechádzal sa nádhernými izbami, po zlatých lúkach atď. a čas sa mu tu míňal veľmi; prešlo mu tu sedem rokov ako sedem dní. Vzal si kamienky a starý lampáš pre otca. Potom si dal otvoriť prsteňom skalu.

Po dlhom blúdení vrátil sa k otcovi Kondášovi. Predával potom drahé kamene jednému židovi.

O nejaký čas pribral sa očistiť starý začadený lampáš. Ako sa ho dotkol, ozval sa hlas: „Čo rozkážete, najjasnejší kráľu?“ Zdesil sa a zahodil lampu do kúta. Keď sa mu po druhý raz lampa ozvala, pýtal sa, kde si má ženu hľadať. Lampa odpovedala, že má hľadať princeznu tam a tam a poslať mater, aby ju vypýtala.

Matka so zlatými kameňmi prišla ku kráľovi a kráľ sľúbil, že mu dcéru dá, ak prinesie ešte dvanásť takých kameňov. Stalo sa tak a syn sám mal si prísť pre nevestu. Lampa mu radí, aby sa obliekol do mosadzných šiat, sadol do mosadzného koča a vzal so sebou pluk vojska v mosadznom odení. Keď sa stretol s kráľom, povedal mu kráľ, aby si koč i odenie vojska postriebril. Potom stretol kráľa v pozlátených šatách a kráľ sa vrátil, uvidiac pastierika len v strieborných. Nakoniec lampa chlapcovi povedala, že sa má objaviť v zlatých šatách, a potom mu kráľ vydá dcéru. Princezna sa posadila do zlatého koča, a tak sa s ňou vrátil.

Zaviedol ju do svojej chalúpky a riekol jej: „Z tadeto mi budeš v hrnčoku jesť nosiť, keď buďem sviňe pasť“ a uložil ju do nejakej „všivavej posteli“. Rozkázal potom, aby sa miesto chalupy objavil krásny zámok, a tam spolu žili.

Mních premýšľal, ako by mohol lampu dostať, a umienil si, že bude nové lampy „čachrovať“ za staré. Hrdinova matka rada tiež vymenila starú lampu a chválila sa synovi, že jej mních ešte priplatil. Mních sa dotkol lampy a ona sa ho opýtala: „Čo rozkážete, falešný králi?“ Mních rozkázal, aby ten zámok visel nad čiernym morom na hodvábnej šnúre.

Hrdina vydal sa k svojmu svokrovi, či nie je pri ňom jeho žena, ale zle sa mu povodilo, kráľ ho vyhnal. Išiel ďalej do sveta, až počul v jednom meste o tom zámku; tu ho uvidela jeho žena, hrdina sa dal vyniesť pomocou prsteňa na zámok. Žena ho ukryla v peci. Sama dala si pripraviť kúpeľ, potom nahovorila i muža, aby sa okúpal, dala mu do kúpeľa opium, až zaspal. Potom odrezala lampu, dala ju mužovi; muž dal mnícha na štyri kusy rozsekať a hodiť do mora. Zámok si preniesli na staré miesto.

2. Táto verzia bola zapísaná i v Codexe div. auct. C, sv. 13., a Cod. div. auct. C, sv. 20., ako poznávame zo stručného výťahu, ktorý si zapísal do svojho soznamu rozprávok upravovateľ sbierky koncom štyridsiatych rokov:

„Divotvorná škatuľka. Chudobní sedljak mau mnoho ďeťí i sina, tohoto vzau stríc na orbu, do jami, která sa mu otvorila, hodiu, tam buu za 7 rokou, najšou Div. Škat., vymohou sa, doma si Grofskú dceru píta, horu zotňe, snosí, zámok vystavja. Žid mu škatuľku odnime, hľadá pri 3 Vetroch, skrze zveri(?) ju dostane, navráti sa. Cod. div, auct. C sväz 13. Cod. div. auctor. C. sv. 20, ‚o Mníchovi‘.“

3. Túto rozprávku do tlače pripravil P. Dobšinský v Slov. povestiach, str. 248 — 56 (n. vyd., 521 — 35), pod názvom „Čarodejná lampa“. Okrem rukopisnej verzie, ktorú zapísal dr. Gustáv Reusz z Gemera, spomínajú se ešte tri, ktoré napísali Jonathan Čipka z M. Hontu, Ed. Ličko zo Zvolena a Jozef Jančo zo Šariša.

Dobšinského úprava srovnáva sa s rukopisným textom takmer doslovne: okrem toho má však nejednu odchýlku:

Mních prišiel s chlapcom už pred skalu otvorenú, nedal mu teda prsteň, aby si skalu otvoril. Chlapec išiel vždy hlbšie a hlbšie, vábily ho krásné zlaté kamienky a kvety a nedbal alebo nepočul, že mních naň tri razy volal, až sa skala zatvorila. Tu sa mu minulo sedem rokov ako sedem hodín. Vzal si zlaté kamienky a starú lampu, ktorú zazrel na zhrdzavelom klinci. Keď sa vracal, bola všade tma, lampa zavadila o jeho kabanicu a ozval sa hlas: „Čo chceš, pane?“ On riekol, aby sa skala otvorila. Za ním sa zasa skala zaprela.

Potom rozpráva sa čiastočne shodne s rukopisom. Odchodné je to, že schudobnel, rozpomenul sa na starú lampu, utieral ju a pýtal si od nej takú kopu zlatých kameňov. S nimi poslal matku ku kráľovi. Zatým sa rozpráva celkom shodne s rukopisom, až naostatok rozkázal lampe, aby postavila zámok, „čo bude v povetrí na striebornej retiazke visieť“.

Mních vyčítal zo svojich kníh, že synček pastierov má čarodejnú lampu. Preobliekol sa za žida a chodil po meste, že staré veci skupuje a za nové „prečarúva“. Keď sa matka chválila, akú novú lampu dostala za starú, v tej chvíli našiel sa hrdina na smetisku.

Odchylne má zámok visieť nad čiernym morom na striebornej retiazke, zavesenej na zlatej retiazke.

Dobšinského text celkom inakšie rozpráva, ako hrdina našiel svoj zámok a ženu. Hrdina sa zastavil pri dvoch vetroch, ale až tretí — morský vietor — mu riekol, kde zámok visí a ako mních márne núti jeho ženu, aby si ho vzala, a poradil mu, ako sa ta dostane.

Do zámku sa dostal zasa inakšie, než opisuje rukopis. Našiel zlatú „obrúčku“, keď chytal paničku, ktorá na brehu morskom tancovala a skočila pred ním do studne. Tá obrúčka — ako mu sama rozpráva — odrazila sa od lampy, keď mních, ktorý ju mal na svojom hrdle, chcel sa napiť, a spadla do vody. Jej pomocou dostal sa hrdina do zámku. Tam vstúpil za učňa k mníchovmu záhradníkovi. Žena ho nepoznala, keď jej prvý raz priniesol ruží, ale až pri treťom raze. Potom rozpráva sa shodne s textom, ale nehovorí sa, že do kúpeľa primiešala opium.

Odkiaľ Dobšinský čerpal tie odchýlky, nemôžeme povedať, keď neznáme všetkých textov, ktoré on spomína.

4. Rukopisný text Jonathana Čipku je v Codexe Tisovskom B, str. 59 — 64, pod nadpisom „Lampa“. Toto rozprávanie je celkom samostatné a podávame ho vo vernom odpise:^[532]

„Veselo si zpievau čižmársky učeň Ondrej na trojnoze. Ostrím šidlom vrtau podošvu i priehlavok a zasmoľenimi rukami viťahovau dratvi, až to hvižďalo. Majster mu bou odišjou do jarmoku a do návratu jeho mau vihotoviť dva pári novích čižem. Majstrová, ňeprítomnosť svojho muža užiť chťejúc, navšťevovala po ďediňe paňi sestri i pani kmotri. Náš Ondrej tedí bou sám vo velikej múranici, v kterej krom dakoľko starích kopít v jednom kúte stáv velikí lipoví stuol, v druhom široká posteľ. Vtom kdosi na dvere zaklope a visokí červenovlasí muž vkročí do izbi. ,Zpieváš si, sin muoj, zpieváš? Ako bi si bou cíťiu, že ťa navštíví strík!‘ Chlapec sa díva zaražeňe po cuzincovi, kterí sa za stríka vidáva, ako bi ho zrakom prepáliť chceu, ale cuzinec rečje príveťive: ,Ďivno ťi to, Ondrejko? Ano, ja som tvoj strík, tvojho ňebožtíka otca vlastní brat; terás sa navracujem od tvojej maťeri, abi som, ťa sebou vzau. Ňenaroďiu si sa ti, abi si na trojnoze dratvi smoliu, z ťebe bude velikí pán, ak ma buďeš poslúchať.‘ A vtom vilúčiu chlapca na širokie plecá a išjou s ňím preč.

Pres hori doli, pres potoki, rieki i jezerá uťekau striguoň — kameň mu do očú — s ubohím čižmárskím učňom. Zraku jeho sa v okamžeňú zjavovali novie mestá i ďeďiny — a v okamžeňú zase mizeli; ponad krásné lúki i zahradi leťeu s ňím, až ho zloživ pri jednej velikej skale. ,Teraz nakladieš ohňa, Ondrejko,‘ preriekou k ňemu zadichčaní vedomec, ,buďemo si piecť pečeňu.‘ Ale ubohý chlapec, ňemajúc žiadňiho kresiva, zalomiu rukami a žalostňe plakau, ľebo veďeu, komu sa dostau do moci. ,No, nono, sin muoj,‘ potľapkau ho červenovlasák, ,veď ak ti ňevješ naklásť, nakladiem ja.‘ Potom sa trirás divotvorňe zvrťeu v povetrí, širokíma dlaňmi triráz pľasknúl, až zahučala veliká zápola, a v okamžeňú plapolau pred ňimi oheň. Tu viťiahou velikého hada, hoďiu ho do ohňa a po malej chvíli jedou chutňe, až mu po braďe ťekla z neho masť. Ondrej sa triasou ako osikoví list, keď s ňím tichí zahráva vietor, čekajúc v strachu ďalší svoj osud. ,Teraz zodvihňeš túto skalu, Ondrejko,‘ povedau zase vedomec a chlapca zaliali slzi velikie ako hrachi. ,Nonono!‘ potľapkau ho po chvíli, ,ak ti ňezodvihňeš, zodvihňem ja,‘ a v tom okamženú širokuo pleco opreu o velikú skalu, až sa s praskotom roztrhla. Široká tmavá ďiera tu stála pred ňimi, z hustej tmi zavievau strach a hrúza. ,Teraz puojďeš dnu, Ondrejko,‘ povedau striguoň a prísní zrak na chlapca upreu. ,Vezmeš si, čo sa ti bude páčiť, ale keď ťa buďem volať, musíš v tom okamžení von vinsť, síce zle s ťebou. Choď smelo, nič sa ťi ňestaňe, ak tak urobíš, ako ti kážem!‘ Chlapec bojazlive pozrel na červenovlasáka a vkročiu do tmavej dieri.

Jednu malú zákrutu prešiou a zajasala sa mu krásná lampa, která tu na prostrieď skalnatího sklepu visela. Po sťenách sa blišťali drahie kameňe, akie oko jeho ňikdi ňeviďelo. Na prostriedku stáu mramoroví stuol a na ňom ležalo ťisíc prsťeňou rozličnej krási i ceni. Uprostriedku mezi ňimi ležau najkrajší, tak že sa zdalo, ako bi panovau nad ostatňími. Ten sa nášmu Ondrejovi hňed zapáčiu, vzau ho tedi a strčil na prst. Jasnie sťeni usmievali sa naň a srdco jeho zatúžilo po blištiacich sa kameňoch. I začne dichťive brať, čo mu pod ruku prišlo, ale vtom zastriehňe hlas: ,Ondrejko, poď von!‘ a zas o chvíľku: ,Ondrejko, poď von!‘ Ešťe raz natiahňe ruku lakomí chlapec po drahích kameňoch — dierou zahučí treťí ráz striguoňa hlas: ,Ondrejko, poď von!‘ a ťažká skala hrozním treskotom padne na svojo predešluo mesto.

Trhňe sebou neposlušní chlapec a kosťami jeho zatrasie strach, ako bi ho smrť preskočila.^[533] I sníme krásnu lampu a kráčia tmavou dierou von, ale dieru stocentová zachlopila skala, striguoň zpustiu ťažkú zápolu, kterú dosial na plecu držau. Čo tu mau robiť? Pred ňím, za ňím, vpravo, vľavo tvrdá ňepohnutná skala. I zalomí rukami nešťastní vězeň a plače, až sa plač jeho od skaly ku skale odrážau, a jeskiňa ňepřetržeňe hučala. Plače, zalamuje rukami, až sa mu náhodou zkrútňe prsťeň, kterí bou pred chvílkou na prst položiu. ,Čo rozkážeš, paňe?‘ ozve sa v tom okamžeňú za ňím hlas. On sa obzrie a vidí šedivího starca, kterí sa zdau pokorňe čekať na jeho rozkaz. ,Ach, len kebi som z tej dieri višiou a k mojej maťeri mohou prísť,‘ zažalostí chlapec, — a duch, kterí sa mu v podobe starca zjaviu, v tom okamžeňú ťažkú zápolu zodvihňe a leťí s ňím pres hori, doli, pres potoki, rieki i jezera do domu matki jeho. Na prostrieď izbi ho pusťiu a zmizou.

Ondrej, ňepochopujúc, ako sa sem dostáu, bojazlive hľadí okolo sebe: sťeni, stuol, lavice, pec, dvere tie istie, kterie v dome matkinom; vtom ho objíme matka a vitrhňe z ňejistoti, v kterej posavád trvau. ,Ach, sin muoj, kde že si sa ti tu vzau?‘ hovorí chudobná vdova k svojmu sinovi, kterího už od troch rokou ňeviďela, a sin rozprává, čo sa s ňím robilo, až jim obidvom vlasi dúpkom stávali.

I povikladau drahie kameňe, kterie bou v jeskiňe nabrau, a izba sa zajasala, ako bi sto sviec v ňej horelo. Lampu, kterú ňepopustiu z ruki, ani vtedi, keď ľeťeu pres hori, doli, zahoďiu za pec ako vec ňepotrebnú.

,Ach, sin muoj,‘ povie jeden ráz matka, ,vezmem dakolko z tíchto lisknúcich sa kameňčokou a zaňesiem k nášmu kupcovi, aždaj nám dačo za ňe dá.‘ Sin prisvedčiu a matka s kameňmi odišla. O chvíľku sa matka navrátila a na lípovom stole sa kotúľalo sto krásňich dukátou, kterie jej dau kupec za kameňe. ,Sin muoj, sin muoj!‘ radosťou plakala vdova, ,toto všecko mi dali za tie kameňčoki a kázali mi doniesť i ostatňie. Ach, Bože muoj, na starosť si ma predca len požehnau!‘ V tom padla na kolená a vrúcňe sa modlila.

Od toho času sa dobre mali: kameň za kameňom sa predávau, až prišiou rad na lampu, která dosial za pecou ležala.

,Choďteže, matka, choďťe,‘ povie jedon raz Ondrej, ,vyšuchajte tú lampu, abi bola krajšia, viac nám dajú za ňu,‘ a matka vzala zaprášenú lampu a šla k potoku, abi ju viumívala, vičistila. Sotva sa prví ráz dotkla slameňím vechťom skla lampi, tu pred ňou stojí duch v podobe šedivého muža. ,Čo rozkážeš, paňi?‘ prerečie k ňej, a bojazlivá žena padňe v strachu na zem. Na šťestie sa dívau Ondrej von oblokom a viďeu, čo sa stálo. Pribehňe tedi k potoku, matku zodvihňe a duchovi káže priniesť nejlepšie jedlá na zlatích miskách. V okamženiu sa prikriu stuol v malom, ale čistom dome Ondreja a zlatie miski, naplnenie rozličními jedlami, padali naň ako z ňebe, až sa celuo okolie naplnilo príjemnou jich vuoňou.

Mau tedi dva nástroje, kterími rozkazovau duchom, ľebo lampu, ak náhľe zveďeu o jej moci, viacej nechceu predať.

O krátkí čas potom dau vihlásiť král, že sa jeho jeďiná kňažná puojďe kúpať do zeľeního hája, v kterom vivierala čistá studnička ako zrkadlo, abi sa tedi žjadon ňeopovážiu na ten čas do hája prísť, sice že pokutovaní buďe na živoťe. Nášmu Ondrejovi to zavrťelo mozgom; i pošuchruje lampu a poslužní duch zvolá: ,Čo rozkážeš, pane?‘ ,Chcem sa s ťebou poradiť,‘ odpovie tento, ,či bi som ňemohou hlaďeť na kňažnú v ten čas, keď sa ona kúpať bude.‘ ,Muožeš,‘ odpovie duch a zmizňe.

Jasnuo viľeťelo slnco zpoza hori, ulicami mesta dupajčili bujnie kone a hrkotali nádherňie koče. Náš Ondrej otvorí oblok a viďí, že kňažná iďe do kúpeľi. I pošuchruje lampu a duch sa zjaví. ,Zaňesieš ma do zeleňího hája na takuo mesto, z kterího bi som sa mohou ďívať na kúpajúcu sa kňažnú,‘ hovorí duchovi, a tento ho v okamžeňú zaňesie na ustanovenuo mesto.

Ešťe kňažná nebola prišla, keď náš Ondrej už seďeu pri čistej studňički, čekajúc na jej príchod. Vtom zarihocú koňe a zahrkocú koče, a krásná kňažná vistúpí z nádherňího voza, abi sa kúpala. Odstráňí sa služebňíctvo a v háju panuje tichosť ako v hrobe, ľen čerstvie ribki tu i tu pľasknú chvosťikamí na krištálovie vlnki kňažňinej kúpeli. Ondrej sotva díchau, hľadiac na spanilú jej postavu, srdco mu silňe trepotalo a mocňá hrud sa vlňila ako pobúrená rieka. Kňažná sa poobzerá do okola a načúva pozorňe, všecko ticho, ňevidno ani ducha, I zhoďí z hrdla drahí, zlatom višívaňí ručník a spaňiluo hrdlo sa zabelie ako novo napadlí sňeh. Rozpusťí prsa — dookola sa ešťe raz poobzerá, ako bi vizrieť chcela ukritího opovážľivca — a zhoďí ťelo krijúci šat. V sladkom vitržeňú sa ďívau Ondrej na spaňilí tvor ženskí a v srdcu jeho sa zbuďila láska k dcéri kráľovskej. Každou jeho žilou potriasala náruživosť, že sa sotva zdržau na tajnom mesťe. Čistie, strieborňie vlnki sa prituľovali k ňej, ako bi sa ucházali o prízeň spaňilej paňi, a ona jich príveťive brala do útlej ruki a mila bieluo ťelo.

Kňažná odišla v provodu služebníctva, odišiou i Ondrej v provodu poslužňího ducha, ale srdcom jeho lomcovala láska, tak že ňemau žiadňiho pokoja. Mislí a vzdichá. Propasť veliká leží mezi ňím a dcerou kráľovskou. — Ale láska ňikdi ňezúfá; i pozbiera ešťe ostatňie kameňe, kterie bou doniesou z jeskiňi, poklaďie na zlatie miski a pošle kráľovi darom. Kráľ sa poťeší nad bohatím darom a obďivuje krásu kameňou i krásu misuok a štedrího darca povolá k sebe na hostinu.

Ondrej žiadá od ducha zlatie šaty, zlatuo sedlo i uzdu a v okamžeňú to všecko má. Na bujnom koňu tedi cválá do kráľouskího dvora a celuo dvoranstvo sa diví kráse jeho. Slušňe pozdraví kráľouskú společnost, oko jeho hľadá spaňilí tvor. Na zlatom trúňe v nádherňích šatoch sedí kráska, jeďiná dcéra i ďeďička bohatího kráľa. Jasním okom meria krásňiho mláďenca, prejďe od hlavi až k peťe, od peti až k hlave, jasňie očí sa podkajú a plameňí zrak mláďenca raní srdco kňažňino. Stidlive zklopí oči a ňemá smelosti pozrieť do druhí ráz na Ondreja. — Hosťina odstála. Ondrej odišjou a v srdcu kňažninom búrí láska ako hromoví blisk.

Kňažňiňej príhovorkou mau Ondrej časťejší prístup do kráľouskího dvora a poslužní duch donášau šati, kterie zveličovali krásu jeho. I osmeliu sa jedon ráz požiadať o ruku kňazňinu a kráľ, kterí poznau citi svojej dceri, privoliu k tomu, jestli že Ondrej príďe v provodu sto silních jezdcou na kráľovskí dvor.

I rozšuchruje lampu a duch sa zjaví. ,Sto silních jezdcou mi vistanovíš do rána,‘ hovorí k nemu rozkazujúcim hlasom, ,kterí šeci budú mať strieborňie šati i šable a na koňoch strieborňie sedlá i uzdi, a pre mňa koňa najkrajšiho i najkrajšie šati.‘

Zajasá sa slnce na víchoďe a na dvore nášho Ondreja stojí sto silních jezdcou, ňetrpelive na príchod pána čekajúcich, mezi ňimi rihoce a dupoce bujní tátoš, zlatuo, drahími kameňmi vikladanuo sedlo sa bliští na ňom a na čele mu svieťi veľikí, v uzďe zapravení karbunkulus. I vilúči sa naň Ondrej, zem sa zatrasie pod kopitom konskím, a v okamžení stoja na kráľovskom dvore. Raduje sa srdco kráľovo, raduje sa i srdco kňažňino. Múdrí radcovia ale ňepokojňe vrťia hlavami, ukazujú na rovnosť jezdcou i na rovnosť koňou a najstarší z ňich takto prerekňe: ,Najjasňejší kráľu! Muž, kterímu zveriť chceš dceru svojú, vzbuďiu v srdcu mojom podozreňie, pozri na rovnosť jezdcou i na rovnosť koňou a rozváž, čo robíš.‘ Ale král, slávou svojho zaťa zaslepeňí, ňepočúva múdru radu, a zaľúbená kňažna padňe do náruči Ondrejovej.

Svaďba odstála. Ondrej, kterí dosial v královskom palácu bívau, pomisleu na dom a zahanbiu sa sám v sebe, že do takej chalupi povedie královskú dceru. I pošuchruje lampu, a poslužní duch zvolá: ,Čo rozkážeš, paňe?‘ ,Oproti kráľovskimu palácu vistavíš do rana kaštieľ,‘ odpovie Ondrej, ,akiho ňebolo ešťe na sveťe.‘

Slnco sa ukrije za západňie hori — a oproťi královskímu palácu rosťie kaštiel ako zo zemi, šírí sa, dlží sa, vizdvihuje sa, všecko hotovuo, ľen jedon oblok ešťe ňedorobeňí — v tom slnce viskočí, duchovia zmiznú, a nádherňí kašťiel, akiho ňebolo ešťe na sveťe, stojí naproťi kráľovskímu palácu. Ňedorobeňí oblok dorábajú murári a rezbári najchirešňejší v krajiňe, ale sú nie v stave urobiť ho tak, ako sú druhie obloki. Múdrí radcovia zasa vrťia ňepokojňe hlavami, ale zaslepeňí kráľ ňepozoruje nič.

I bívau Ondrej so svojou kráľovskou manželkou dlhí čas v nádhernom palácu a dvoranstvo zabudlo na rovnosť jezdcou í na ďivnuo vistavenie palácu.

Červenovlasák, kterí bou vlastňe počiatok šťesťie Ondrejouho, zveďeu o jeho sláve a v srdcu jeho sa vzbuďila závisť.“

Tu rozprávka prestáva a je nie dokončená.

5. Neskoršie dostal Dobšinský verziu z Nitrianskej stolice, ktorú zapísal v sošitku, ktorý je teraz v archíve muzea v Turčianskom Sv. Martine.^[534]

Rozprávka, nadpísaná „Lampáš“ začína rozprávať, ako žid, ktorý sa pre biedu chcel vešať, prišiel v hore ku skale, na ktorej našiel kľúč a ceduľku s nápisom, že sa tým kľúčom dá otvoriť skala a v nej že najde kúzelnú lampu: keď na ňu zaklope, vyskočia dvaja sluhovia a vyplnia každý rozkaz.

Žida prešly myšlienky samovražedlné, ale sám sa neodvažoval ísť do skaly, a myslel, že by ta mohol poslať súsedinho chlapca, ktorého volali Pecivalom, lebo, hoc mu bolo skoro dvadsať rokov, vždy sa váľal na peci a nič nerobil.

Pecivál našiel lampu na krásne zakvitlej lúke, náhlil sa s ňou nazad, ale na ceste prišiel na jednu jabloň, okúsil príjemne voňajúcich jabĺk a hneď zaspal. Minulo sa tak sedem rokov, kým sa Pecival prebudil. Žida dávno omrzelo čakať a chodiť ku skale, pustil sa do sveta s vecmi čachrovať a na lampu celkom zabudol.

Keď sa Pecival prebudil a skalu našiel zatvorenú, povedal slová, ktorými žid skalu otvoril. (To je reminiscencia z rozprávky o Ali Babovi a treba poznamenať, že sa v úvode o tom nerozpráva.) Keď prišiel domov, zas na peci vylihoval; mať sa ho pýtala, kde tých sedem rokov bol. Podivil sa jej otázke, myslel, že tam spal len jednu noc. Povaľoval sa stále, kým lampa nezhrdzavela. Raz ju vzal do ruky a začal soškrabovať hrdzu. Tu sa mu zjavili dvaja chlapi a pýtali sa, čo si žiada. Rozkázal im, aby nanosili dreva a potom aby ho poštiepali a narovnali. Tak začal s matkou kupčiť s drevom.

Keď si pár zlatých zarobil, už myslel, že je najväčším pánom na svete, a chcel i kráľovi rozkazovať. Poslal k nemu matku, aby mu dal svoju dcéru za ženu.

Kráľ naložil ženíchovi: 1. skopať lesnatý vrch, zasiať, požať, sviazať, odviezť do humna, vymlátiť a ráno priniesť kašu z toho obilia; 2. vystaviť zlatý zámok s mramorovými schody a diamantovými obloky a od toho zámku vystaviť mramorovú cestu so zlatými stromčeky; pri tej ceste nech sú zlaté priekopy so zlatými stromčeky, na ktorých musia spievať zlaté vtáčky.

Kráľ, keď to všetko Pecival vykonal, rozhodol sa, že mu dá svoju dcéru, ale chcel vopred vidieť toho „mršinského“ človeka. Dal zapriahnuť štyri najkrajšie kone do najkrajšieho kočiara a poslal pre pecúcha. Sluhovia našli pecúcha s lampou na peci. Chceli sa vrátiť, lebo si mysleli, že by princezna nechcela takého „ušípaného a neokruchaného“, ale podľa rozkazu čakali naň. Pecúch dal sa od svojich sluhov v mlieku vykúpať, do krásnych šiat obliecť a tak sa dal zaviezť do zámku. Princezna sa hneď do neho zamilovala, po krátkom čase bola svadba.

Na svadbu prišiel i onen židisko, ktorý počul o všetkých tých zázrakoch, a poznal v ženíchovi hneď známeho pecúcha. O nejaký čas prehovoril princeznu, že mu vymenila starú lampu, nad posteľou jej muža visiacu, za novú. Žid vonka zaškrabal na lampe, a keď sa mu zjavili dvaja chlapi, zprvu sa triasol od strachu, ale potom im rozkázal, aby zámok s princeznou a s ním zaniesli ta, kde „ani slnko nedosvieti ani veter nedofúka“.

Kráľ vypravil pecúcha so sluhmi a peniazmi hľadať ženu a zámok. Hrdina si umienil, že ju musí najsť, i keby si mal nohy po kolená zodrať. Šiel dlho, sluhovia ho už opustili, až prišiel do hlbokých hôr a k chalúpke. Tam bývala stará babička a tá mu rozprávala, ako žid uniesol princeznu so zámkom a ako ho princezna uprosila, že dal zámok preniesť do krajších krajín — k Červenému moru na sklené vrchy. Dala mu na cestu psa, mačku a myš, aby ich tam pri Červenom mori pustil do vody: psa, na neho mačku, na mačku myš, že mu prinesú lampu.

Ako prišly zvieratá na druhý breh, vyskočila myš na zem, mačka sa hnala za ňou a pes za mačkou. Myš vbehla do zámku, začala škrabať na dlážke. Žid sa zľakol a išiel sa podívať, čo sa robí, lebo dosiaľ tam nevidel ani vtáčika ani iného zvieraťa. Medzitým pes skočil do izby, chytil lampu do tlamy a utekal preč. Za ním mačka a myš a rovnakým spôsobom bez pohromy preplávali a pecúchovi lampu odovzdali. Pecúch rozkázal chlapom, aby zámok doniesli na staré miesto, žida roztrhali na štyri čiastky a rozvesili na štyri rohy zámku.

6. Verziu z Krakovian, v Nitrianskej stolici, zapísal V. Tille. Odtlačená je v Národopisnom Věstníku II., 234, č. 3.

Pastier pasie u strýca ovce, má psa, dostane od neho prsteň: keď ho skrúti, zjavia sa mu dvanásti mládenci a opýtajú sa ho, čo chce. Žiada si mať tučné ovce, potom kone a šaty a ide na vohľady k princezne. Potom dá vystaviť od strýcovho domu k palácu stĺpy na dvanásť krokov od seba, cestu kryje doskami a červeným súknom; na stĺpe spieva vždy jeden kanárik. Po svadbe ide na poľovačku, žid predáva žene tovar, ukradne prsteň, dá zámok preniesť do deväťdesiatej siedmej krajiny.

Pastier hľadá ženu, pomáhajú mu pes, mačka, myš. Prijdú k moru, pes prenesie mačku a myš; žid spí, prsteň má v hube, hubu zalepenú papierom. Myš rozožrala papier, vzala prsteň, plávali zasa, myši prsteň vypadol, ale ho našli. Pastier dal preniesť dom nazad, žida dal roztrhať štyrmi volmi.

Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 205 č. 85 c; 535 č. 116. Kubín, Podkrkonoší 706 č. 163 a 789 č. 291.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 256 č. 7 A a č. 1.

1. Prostonárodní Zábavník IV. (Levočský), str. 183 — 190 má rozprávku „O Haďíkovi“. Táže rozprávka je i v Codexe Revúckom C, str. 73 — 79, kde-tu s malými odchýlkami, ktoré uvádzame pod čiarou.

„Bola jedna chudobná vdovica a mala jedného maljeho sina Jaňíka. Jaňík choďiu do školi, velmi sa dobre správau ai učiu. V tom mesťe, ďe títo chudobní ľuďja bívali, bívau král. Jaňík malí, ako sa v škole odbaviu, ta šjeu každí ďen na královo smeťisko dačuo hľadať. Raz sa mu pošťesťilo groš najsť. S velkou radosťou k materi bežau a ukázau jej, s čím ho pán Boh požehnal. Matka zo sinom sa raďiľi, čuo majú s tím grošom robiť. Sin povjedau: ,Mamko, ja si ten groš od príhodi nahám, azdaj sa mi ešťe zíďe.‘ Zostalo tak.

Na druhí ďen pobrau sa Jaňík zas do školi, a keď už bou ňeďeľako ňej, počuje veľkí krik a zavíjaňja, akobi psíka; príďe blišje a tu viďí, ako chlapci jedneho maljeho psíka bijú. Jeho srdce zaboľelo nad tím ubohím zvjeratkom, takto k ňím rjekou: ,Chlapci, ňebiťe že toho maljeho psíčka, ňebiťe, račej vám dám krajcjar zaňho.‘ Chlapci odpovjedali: ,Nuž, daj a ber si ho!‘

Doňjesou Jaňík psíka domou, matka ho kljala:^[535] ,Ach, ti sprostuo djeťa, čuo že si to urobiu? Čím že ho budeš chovať? Veť sám ňemáš čuo jesť?‘ ,Ňeklajťe^[536] že ma, mamko, ňje, veť ja mu buďem po ulici suchje kuorki^[537] zbjerať, a tak ho budem chovať, muože nám biť ešťe na dobrej pomoci,‘ odpovedau Janík. A tak i bolo; Jaňík, ďe suchú kvoročku viďeu, každú zodvihou a odňjesou svojmu krajcjarovjemu psíkovi.

Oňedlho zase, keť išjeu do školi, počou krik; beží ta a tu zas vidí tích bezbožních chlapcou jednu mačičku biť. Jaňíkovi bolo ľúto toho zvjeratka, povjedau jím: ,Dajte mi to mača, dám vám krajcjar!‘ Chlapci na tom pristali. Jaňík si mačičku vzau domou. Doma ho neboráka zas len mať vikľjala^[538] a povjedala mu: ,Ak mi ešťe dačuo doňesješ, ta ťa viženjem z domu. Hľaďže ti, hľaď, čuo ti on tu ešťe nevistrája!‘^[539] Jaňík čušau, báu sa slovo prerjeknúť, abi sa mu to hneď teraz nezvjedlo, čuo mu matka^[540] sľubovala. Zvjeratká mau dve, ale krajcjar už len jeden.

Raz v neďeľu, keď šjeu z kostola, ďe sa pánu Bohu modľiu, napadou ta na tích šarvancou a ďívau sa ím zďeľaka, ako bili jedneho hadíka; prišjeu^[541] k ňím blišje a povedau:^[542] ,Chlapci, ňezabiťe to maluo háďa, dajte ho radčej mne!‘ ,Ei, tak,‘ odpovedali, ,keť nám dáš grajcjar.‘ Jaňíkovi sa už ňevelmi^[543] kcelo ten ostatní krajcjar vidať, aľe potom sa ľen odhodlau, ožeľeu ten peňjaz^[544] a dau ím ho,^[545] ale haďíka si vzau^[546] so sebou. ,Ako že tu teraz domou,‘ misleu si Jaňík, ,mať ma buďe biť; ach, ale poručena Bohu, ako bude, tak bude, len ja tajďem.‘ Vošjeu do chyže, matka ňebola dnuká, haďíka položiu pod ohňisko k druhím zvjeratkom a čakau matku. Už bou i na tej misli, že buďe cigáňiť, ale mu to nechcelo isť. Keť sa matka navráťila, rozpovjedau jej šetko tak, ako bolo. Ona sa i mrzela, aľe jej preca tak ako dobre bolo skrz to, že Janíček takuo dobruo srdce má. Ňehala stáť šetko tak.

Chovau Jaňík, chovau tje svoje zvjeratká, až raz haďík, keď už hodní bou, takto mu povjedau: ,Jaňík, sadňi si ti ľen na mňa, puojďeme mi k mojmu otcovi.‘ On sa ňedau velmi núkať, sadnú na haďíka a poď, ta šli horamí dolamí, pokjaľ neprišli na mesto. Kaďe šli, ďe len aki had bou, šetko vibehlo na cestu, a tak sa ako klaňali tomu mladjemu haďíkovi. Bou ten mladí haďík toho hada sin, čuo je šetkím hadom za kráľa. Na cesťe haďík takto rjekou k Jaňíkovi: ,Hľaďže, Jaňík, tí si mňa do smrťi visvoboďiu.^[547] Muoj otec ti za to bude dávať, čuo len žjadať budeš, ale ti nič inšje nechci, len jeho malí prsteň, ktorí tú moc má v sebe, že keď ho tri razi na palci skrútiš, hňeď dvanácti obrovja viskočja^[548] a zpítajú sa ťa: ,Čuo rozkážu, mladí pán?‘‘ Jaňík si to šetko^[549] zachovau.

Prišli k djere, ďe ten kráľ bívau, tu sa hneď velkuo sipeňja hadou stalo, radosť bola neslíchaná, že mladí princ domou sa vráťiu. Otec sina, sin oca sa zpitovau, ako sa má, čuo a ako mu bolo odtedi, ako sa ňeviďeli. ,Ňevelmi^[550] dobre,‘ povedau na ostatok^[551] otec, ,ja som za tebou banuvau.‘ ,Veď bi ste ma aňi neboli viďeli, kebi ňje tento statoční človek, ten ma odkúpiu od smrti,^[552] odslúžte sa mu za to, otec,‘ povjedau sin. ,Odslúžim,‘ odhovoriu starí, ,nech si berje šetko, čuo ľen viďí!‘

,Ja nechcem nič,‘ povjedau^[553] Jaňík, ,ľen ten váš malí prsteň, ak mi ho dáťe.‘ ,Ej, ten ťi ňedám, ale tu máš zlata, sriebra dosť, naber si!‘ hovoriu starí.

,Keď ňedáťe, zostaňťe s pánom Bohom,‘ a Jaňík sa ta odberau. ,Počkaj,‘ zavolau starí had, ,ti si ľen ďivní človek, no, tu máš ten prsťeň, merkuj si naň, užívaj ho opatrňe, naber si ešťe i z tíchto dukátou a choď!‘

Jaňík sa ponáhľau domou; na cesťe sprobuvau prsťen, skrútnú tri razi, viskočili obrovja a rjekli: ,Čo rozkážu, mladí pán?‘ ,Rozkazujem vám,‘ povje^[554] Jaňík, ,aby ste do mojej matkinej komory 6 bočjek múki, geľetu brindze donesli a na puojd 6 bokou slaňini zavesili.‘ Ako prišjeu do mesta, kúpiu jednu bochňičku bjeleho chleba,^[555] vstúpiu do chiže a tu viďí na posťeli matku od hladu omdljevať, mačičku, psa zdochíňať. ,Mamko moja, drahá,^[556] mamko, preberťe že sa mi, preberťe, doňjesou som jednu bochňičku bjeleho chlebíčka,^[557] mačičke, psíkovi tjež.‘ Šetko si z chuťi pozahrizuvalo a občerstvilo sa. ,Nuž, ďe že si ti choďilo, ďjeťa, bez muojho vedomja?‘ ohlásila sa matka. ,Odpusťe, mamko, bou som s haďíkom pri jeho otcovi ai tam som ho zaňehau.‘ ,Dobre si zpraviu,‘ odpovjedala ona.

Po ňedlhej chvíli prerjekou Jaňík: ,Mamko, mamko, ja som lační, mohli bi ste trochu halušiek navariť!‘ ,Ach! muoj sin drahí, ibák^[558] z popola, múki nemáme aňi za náprstok.‘ ,Ej, choďte že vi do tej komori hľadať, azdaj najďeťe.‘ ,Darmo tam dačo hľadať,^[559] de si nič ňepoložiu!!!‘ ,No no, ľen že choďťe azdaj nám dačuo pán Boh požehnau!‘

Na velkuo proseňja^[560] ľen šla do tej komori^[561] a ako sa zadivila, keď viďela 6 bočjek peknej múki, geľetu brindze. Nabrala i múki i brindze, zamjesila, navarila, pobrindzovila. ,Ale teraz,‘ rekla, ,už ňemáme masťi, s čím že jich pomasťíme?‘ ,Choďte na puojd, mamko,‘ hovorí Jaňík, ,azdaj tam kus slaňini najďeťe.‘ Už sa ňedala tak veľmi ponúkať, šla a našla slaňini dosť. Odrezala hodní kus, pokrájala, vipražila, omasťila haluški, najedli sa šeci a bolo jim velmi^[562] dobre.

Jaňík sa po kúse stau mládencom. ,Mamko,‘ rjekou raz, ,ja bi sa už i oženiu; má náš král jednu céru, choďťe mi ju za ženu vipítať!‘ ,Ach, sin muoj, čvo že mislíš,‘ povjedala matka. ,Len vi choďťe, azdaj buďe dačuo,‘ hovoriu ďalej Jaňík. Ako sprostá žena dala sa nahovoriť. Ta šla.

,Vinšuje vám muoj sin dobrí deň a dobruo zdravja a dau vám odkázať, že či bi sťe mu vašu cérku ňedali za ženu,‘ rekla ku královi. ,A kto sťe vi?‘ opítau sa král. ,A veru ja takto bívam, ľaťeže,^[563] v tom malom domčeku,‘ odpovjedala ona. Král sa smjau sám v sebe. ,No, dobre,‘ prehovoriu on. ,Pozdravťe vášho sina, že mu ju dám, ale tak, keď mi do rána takí palác dá vistaviť, ako muoj, inakšje hu^[564] ňedostaňe.‘

Prišla domou s dlhím nosom. ,Ti blázon,‘ hovorila k sinovi, ,veď ti ma to len višleš, a na bláznovstvo.‘^[565] ,Nuž, a čuo že?‘ ,Nuž to, že ťi ju dá, keď mu takí palác do rána vistavíš, ako je jeho.‘ ,Keď je len to, mamko!‘ zraduvau sa Jaňík, ,to je ešte nje tak ťažká vec.‘ Večer si ľahli spať. Janko skrútiu prsťeň, dvanásťi obrovja viskočili^[566] a povedali: ,Čo rozkážu, mladí pán?‘ ,To vám rozkazujem,‘ hovoriu on, ,abi sťe mi do rána takí palác naproti královho vistavili, ako je jeho, ba ešťe i krajší.‘ ,Staňe sa,‘ odpovedali a zmizli.

Janko bou za včasu na nohách. Pozreu, či palác stojí, viďeu, že je pekní, zobuďiu matku a poslau ku královi.

,Vinšuje vám muoj Janko dobrí deň a dobruo zdravja a dau vám odkázať, že palác už hotoví, abi sťe mu dali vašu céru za ženu,‘^[567] povjedala ona královi. Král sa podívau,^[568] už hotoví bou, ešťe krajší palác, ako jeho.^[569] ,Povecťe vášmu Jankovi,‘ vraveu, ,že mu ju ešťe ňedám, hime^[570] keď z tam toho skalnatjeho vrchu do rána jednu peknú vinicu zpraví, v ktorej hrozná už budú zrelje, a nech mi pošle jednu fľašu vína z toho hrozna na koštovaňia!‘

Vráťila sa domou, rozpovjedala, ako čuo, Janko skrúťiu prsteň, rozkázau, a na druhuo ráno, keď hore stáu, bolo šetko hotovuo.

Král koštuvau víno, barz sa mu páčilo, ale mu cérku ešťe predca ňechceu dať. ,Nuž, prečuo že mu ju už ňedáťe?‘ opítala sa ho matka. ,Ešťe misí,‘ odpovjedau král, ,od muojho palácu k jeho z bagaru^[571] jeden visjaci most zpraviť, okolo ňeho všelijakje stromi dať nasadiť, z ktorích jedňe budú kvitnuť, na druhích buďe ovocja dozrjevať a na treťích už buďe zreluo, abi si mohla moja ďjevka trhať, keď puojďe so sobáša; keď to zpraví, tak mu ju už ľen dám.‘

Jaňík i to vikonau a králová céra sa stala jeho ženou. Prujší deň po sobášu sa u kráľa hosťili a na druhí deň sa mali hostiť u Janka. Kráľ, keď pozreu ráno oblokom, začudovau sa, že na Jankovom palácu kochi nekúrja. ,Čuo že je toto?‘ misľeu v sebe, ,hosťja majú ta isť na obed, a tam ešťe aňi oheň nekladú.‘ Poslau svojho mláďenca, abi obzreu, ako to tam iďe. Ten s tím prišjeu nazpak, že sa tam na kuchini iba^[572] kus kaše varí pre psa a pre mačičku. V tom ale prijďe Janko a invituje šetkích na obed. Hosťja ňeveďeli, čuo je, ako je, tašli, cestou si trhali ovocinu, král trnúu, ľen ho tak zima sekala.^[573] Keď dochádzau obedu čas, Janko višjeu vonka, skrútou prsťeň, rozkázau obrom tje najlepšie jedlá na stuol doňjesť. Keď bolo šetko pekňe hotovuo, Janko zavjedou hostí do tej chiže, ďe bou obeď prichistaní. Bolo tam tích jedál! vína do vímislu sveta. Král sa ďiviu.

Svadba sa minula. Janko so ženou len žili, ako žili. Ona ňemala spočinku, pokjal neviskúmala, ďe má tú moc, a on, ako dobrí muž, šetko jej dúverňe povjedau.

Raz v ňeďelu volala ho, abi sa dau ískať; oň povoľiu a mezitím pekňe zaspau. Ona to použila, zťjahla prsťen z maljeho palca, na svoj položila, skrútla, obrovja viskočili a jej rozkaz, abi tento zámok nad čjerno more na zlatí vlas povesili, muža s matkou, s psom i mačkou tu nahali, v okamžení viplňili.

Keď sa Janko prebuďiu, bou pod holím ňebom, pozreu na malí palec, prsťen v pekle. ,No,‘ riekou k matke, ,už sme pod závozom.‘ ,A tak je to,‘ odpovedala ona, ,netreba visoko čjahať, s chudobnou by si bou štasťľiví.‘ ,Nerobí to, mamko, nič,‘ povedau^[574] na to, ,buďeme mi zas ľen tak chudobáriť, ako sme dosjal chudobárili,‘ a i v praude^[575] sa tak stalo.

,Skočili sme zo šafľa do šechtára.‘^[576] Ťažko bolo od dobrích jedlou odvikať, psíkovi a mačičke sa tjež ňedostávalo, ako predtím, šeci banuvali za tím prsteňom. Raz tak večer mačička so psíkom takto rekli^[577] k Jankovi: ,Mi tajďeme ten prsťen hľadať, či nás pustíš?‘ ,Veď vás pustím,‘ hovoriu on, ,ale vaše ustávanie buďe daromnuo.‘ Mačička a pes šli, putovali horami, dolami, každjeho sa zpituvali, či bi ňeveďeu o takom a takom zámku, šetko nadarmo. Až raz prišli ňevdojak k čjernemu moru a tu viďja zámok na zlatom vlase visjeť nad morom. Zaraduvali sa, ale ako tu k ňemu! Psík povjedau: ,Ja znám dobre plavať, sadňi si ti na mňa a tak puojďeme.‘ Ona pristala.

Plavali, zadlho plavali. Pred samím večerom, už slnce bolo zašlo, doplávali sa k zámku. Tu práve tedi vodu ťjahali, mačka so psíkom frišno^[578] vskočili do vedra a dali sa viťjahnúť hore. Psík zostau v kuchiňi skrití, mačka sa dostala do paňinej chiže.

Pani prsťeň na noc pod jazik kládla; mačka kumštovala, ako bi ho mohla dostať, pomočila chvosťík, preťjahla pres tabak, a keď šeci pospali,^[579] prevezla ho královnej popod nos, tej sa kíchlo, prsťeň vifrkou, mačka ho chiťila a poď, ušla do kuchiňe k psovi. Krik, ľárma bola^[580] po celom paláce. Ňemohli ho v noci najsť, nahali ti hľadačku na ráno. Ako sa počalo brježďiť, mačka so psom vošli do vedra, a keď slúžka ťjahala vodu, pekňe ich zpusťila dolu.

Na prosrjeď cesťe takto rjekou psík k mačičke: ,Daj že aj mňe ten prsťeň ňjesť, abi som i ja muohou povjedať, že som ho ňjesou.‘ ,Ej, ztratíš ho,‘ povjedala ona. Ňeprestau ju ale trápiť, kím mu ho ňedala.^[581] Ňeďeľako brehu čľup, spadnú prsťeň do mora; vaďila sa mačka naň, drjapala, bila, ako ľen mohla, vtom viskočila jedna ribka z mora, mačka ju chiťila a radosť nad radosti, tam bou prsťeň v ňej.

Šli ďalej svojou cestou. Psík zas len pítau mačičku, abi mu ho dala niesť. ,Veď,‘ povedá, ,tu sme už na suchej zemi, tu ho ňepustím do mora.‘ I dala mu ho.

Prišli k Jankovi s radosťou, mačička viskakuvala, pes čúľiu. ,No, ďe je prsťeň?‘ opítau sa Janko. ,Tu,‘ odpovedala mačka, ,daj ho, pse! Čuo že ti je, azdaj si ho veru ztratiu?‘ ,Veru,‘ odpovedau on. Drjapala, bila, ako leň mohla. ,Janko, zohňi jeden kliňec a privjaž mi ho na chvost, puojďem ho hľadať a ti, pes, so mnou, darebák“,^[582] hovorila mačička.

Pobrali sa nazad cestou. Mačička k psovi takto povjedala: ,Keď sa mi na ten klinček prsťeň zakrúťí, nuž povec,^[583] že je tu.‘ ,Dobre,‘ odpovje bucko.^[584] Mačka orala s klincom po chodníku, raz pes zkričí:^[585] ,Tu je!‘ A tu od radosti poskakujúc,^[586] vrátili sa domou. Janko mau zas prsťeň a s prsteňom šetko, ožeňiu sa druhý raz, aľe teraz mau už viacej rozumu,^[587] vzau si chudobnú, ale vernú žeňičku^[588] a tak žili a žijú až posjal, v pokoji v bázňi božej, ak ňepomreľi.“^[589]

2. Tento text bol odtlačený v Slovenských povestiach, vyd. A. H. Škultetym a P. Dobšinským, na str. 460 — 67 pod nadpisom „Had, mačíčka a psík“. Do nového vydania, ktoré spravil K. Salva, nebola táto rozprávka prevzatá. Je pri nej poznačené: „Sdelili: z Liptova Vážecká sbierka; Amalie Sirotková učitelová v Hájnikách pri Zvolene; Gustav Reuss a Karol Hrenčík z Gemeru a tento i rozpráva.“

Keď sme srovnali texty, presvedčili sme sa, že tu je nie sostavený text nový podľa niekoľkých zápisov, lež že je tu iba reprodukovaný text práve odtlačený, a to nepochybne podľa Codexu Revúckeho C, pričom boly vykonané len niektoré premeny, zväčša lexikálneho rázu; niektoré sme uviedli v poznámkach k prvej verzii.

3. Prv než v Codexe Revúckom C bola táto rozprávka spracovaná Jánom Franciscim-Rimavským v Codexe divers. auct. A, ako svedčí dátum jej zapísania „dňa 23. listopadu 1843“. Je tam na str. 15 — 21 pod č. 4. nadpísaná „Haďík“. Je to spracovanie miesty rozvlačné, ktoré prezrádza mocnejší knižný vliv, ale shoduje sa tak značne s obidvoma uvedenými texty, že právom môžeme predpokladať priamu ich závislosť na tomto najstaršom spracovaní; ešte väčšia je súvislosť i v jednotlivých frázach a výrazoch medzi textom Codexu Revúckeho C a týmto, než textom Zábavníka Levočského.

Na dôkaz tej súvislosti uvedieme tu iba niektoré výňatky. Ako rozvlačne Rimavský rozpráva, poznáme hneď z úvodu:

„V jeďnom mesťe, kďe král bívau, žila jedna chudobná dovica a tá dovica mala jedneho sina, Jaňíka. Bolo to jedno poťešeňje matkinuo, v jej bjeďe a chudobe s ňím sa najračej ťešila, s jehovim vichovávaňím sa najračej zabavovala, a keď viďela, že sa jejinje naučenja v mladej dušičke sinkovej ujímajú, až jej tak srdco skákalo od radosťi, ťískala ho, objímala a ňeveďela sa v ňom dosť naťešiť. Jaňík pomalički virostau, už mu šlo na 7. rok, už bi bou mohou aj do školi choďiť. Dala ho teda staroslivá matka do školi, lebo jej to na srdcu ležalo, abi jejin sin pri šetkej chudobe sprostí a suroví ňezostáu, ale abi bou statoční, pobožní a abi aspon čo veďeu; adaj si tim, mislela, do lepšjeho stavu pomuože.

Malí Jaňík choďiu každí deň pilno do školi, dobre sa učiu a statočňe sa spravovau, čím si učitelovú prajnosť a matkinú lásku tim vjacej získau. Choďiu on len choďiu do tej školi, a po škole a keď si svoje veci odbaviu, vše odbehou na královuo smeťisko, tam sa medzi smeťami prehrnau, misljac, že ho pán Boh dačim požehná. Misel jehová ho aňi ňesklamala. Ráz jako sa tak prehrná, sa mu medzi smeťami čosi zabliskňe, smeťi prehrňje a zhljadňe jedon groš: schiťí ho a uradovaní beží domou pochváliť sa maťeri, s čím ho p. Boh požehnau. Uradovaní sin sa s maťerou raďiu, čo má s ňím urobiť, ale sa mu ňič ňezďjalo, čo mu maťi raďila. ‚Ej, mamko moja,‘ povedau na ostatok, ‚ja si ten groš ňehám od príhodi, adaj sa mi dakedi dobre zíďe.‘ Matka pristála a on si groš skriu do vrecka.

Na druhí deň ráno pobrau Jaňík knižki, pošou do školi, a keď bou už ňeďaleko školi, počuje velkí krik a zavíjaňje, jakobi psíka…“

Keď Janík prvý rozkaz svojím prsteňom vyslovil, je pridané: „a že vikonajú to, čo ím rozkázau, pevňe veriu. Keď sa na jeho rozkaz zjavili, musja aj druhuo, čo ím rozkáže, viplňiť“. Mať synkovi dohovárala, aby nemyslel na kráľovu dcéru, „čože bi som ťi ja mala královú ďjevku ísť pítať — veť tá za ťeba ňepuojďe, inakší luďja ju už pítali a ňešla: jesto v mesťe dosť hodních ďjevčat, čo bi za ťeba raďi šli, z tích si viber dajednú“. Kráľ po tretí raz rozkázal, aby Janko z jeho paláca dal spraviť „z kože visjací most“.

Chovanie sa kráľovskej princezny k manželovi sa obšírne opisuje:

„Po svaďbe započau Janko s královskou cérou noví manželskí život. Žili dobre spolu, zvlášte ona bola k Jankovi velmi príveťivá a ukazovala sa, že ho Boh vje jako rada viďí. Ale sa ona len tak ukazovala, lebo bi bola rada sa dozveďeť, jakím spuosobom Janko tje zázraki porobiu. Kolko razí prišla k ňemu, hlaďila ho po tvári, usmjevala sa naňho, líškala sa mu, jako len mohla, a keď sa mu už tak hodňe nalíškala, spitovala sa ho na povod jehovích zázrakou. Ale jej Janko ňikdi ňevijaviu. Na ostatok ale, keď sa jej už sprosťiť ňemohou, vijaviu jej šetko dúverňe, misljac, že ona tú známosť ňenadužije, jako sa na dobrú ženu svečí. Ale sa náš Janko v svojej misli oklamau. Žena aj čerta prekabáťí.“

Oklamanému Jankovi matka povedala:

„‚Tak je to, hla, či som ťi nepovedala, že bi si tak visoko ňečjahau, veť sa to tje panskje ďeťi prefikanje. Mohou si si ti len sebe rovnú zjať, mohou si biť s ňou šťasní — a aj mňe bi lepšje bolo, aspoň bi som mala dobrú pomoc.‘ ,No, ňič to, mamko,‘ rjekou on na to, ,buďeme mi len zas tak chudobáriť, jako sme dosjal chudobárili, veť nás p. Boh len zachová.‘ A tak sa aj stálo.

Bou to skok! Zo šafla do žochtárika. Škoda toho dobrjeho života. Naviknutím na panšťinu, tažko bolo na ovsaní chlebík a kromple privikať. Ale čože mali robiť? Prsteň po pekloch, po ďjabloch, a s prsťeňom šetko.“

Zakľúčenie je v tejto verzii ináče štylizované: „Janko mau prsteň a s prsťenom šetko. Čo sa aj trochu bjedi natreu, teraz si na to mesto hodne vinahraďiu. O krátkí čas sa ožeňiu po druhí ráz, ale už vjacej po královskích cerách ňečjahau, lebo ho naučilo, jako je to s královskímí cerami sa zapoďjevať. Zau si ďjevča chudobnuo, ale statečnuo, a žiu s ňím dlho, dlho v radosti a spokojenosti.“

4. Iný text tejto rozprávky je zapísaný v Codexe Revúckom C, str. 53 — 56, pod nadpisom „O sinovi alebo hadovi, mačíčke a kutíkovi“. Tenže text bol prepísaný do Prostonárodnieho Zábavníka IV. (Levočského), str. 380 — 386. Výťah z neho zapísal si do svojho soznamu upravovateľ sbierky rozprávok na konci rokov štyridsiatych. Pozri Úvod I., str. 63.

Tento text, značne literárne upravený, liší sa niektorými zvláštnosťami, a preto ho tu ešte úplne podávame. Odchýlky prepisu Levočského uvádzame pod čiarou:

„Bola jedná^[590] chudobná mať, ktorá jedniho sina mala. Tento, duchom visoko sjahajícím naplňení, o princezku se pokusoval. Mislel všemožním zpuosobom, jak bi ju za ženu dostať mohou. Ale že sa mu z užívaních prostrjedkou k občjahnutí svojho cíla žjadon podariťi nechceu, umjeniu si o druhuo sa pokúsiť. Vibrau sa tedi na cestu, ‚Mamo!‘ prerekne sinok k materi, ‚aňi vy aňi já k čomusi prísť muožmo, skúsím já sveta, aždaj mi Buoh na pomoci buďe.‘ S plačom ho tedi na tú cestu vipravila a materinskuo požehnaňja mu dala.

Choďí, putuje dlúho ňeznámima kraji, až k jednimu grošu alebo tri^[591] grajcjarom prišjou. Za jedon z nich si kuťíka (šťeňja), za druhí mačíčku a za treťí hada kúpiu. Hada na chrbát vihoďiu, zo svojou majetnosťou pomálu sa domou navracovau. Príjďe domou, privítau si maťer a vichvalovau sa s ťim, čuo si nadobudnuu. Ale jeho maťer sa od hada zlakla a nahovárala si sinka, abi tú hnusnú potvoru dakďe do vody hoďiu a jú zmárniu. Dosť on vuoli maťeri svojej odporovau, ale nadarmo. Tak sa tedi vibrau zňivočiť hada.

‚Ti ma tedi len predca zmárňiť chceš,‘ povje had, ale pri hlubočině stáli, ‚ňje že tak, ňje, druhím dákim zpuosobom sa odo mně osloboď, ale ma ňeumuč.‘

Velmi ho lutovau sinok. Premišlovau, ak bi mu zpomuohou, a zase vuoli a žjadosťi materinskej odporovať ňechceu. Naposledi ho had nahovoriu, abi ho k roďine svojej doprovoďiu a roďičom oddal. ‚Tak to urobím a to dobre buďe,‘ pomislel si sinok.

Príjďe on, hada na chrbťe zakvačeňiho majúc, k ďjere, ktoráto roďičovskí bit hada bola. Vstúpi do ňej. On veličizním hadom tam bívajúcím oznámiu, že im sina doňjesou. Ťito sa zaradovali. Za prjaťelstvo a dobruo chovaňja sa naproťi jejich sinovi mu jedon zlatí prsteň darovali, na ktorom napísanuo stálo, ,že čosi človek zažjadze, šecko mať buďe, keď si ho na prstu skrutňe‘. On sa im za lásku poďekovau, s hadom sa poboskau a oďišjou preč.

Ak náhle sa k maťeri prinavráťiu, poslau jú ku královi, abi mu jeho dcéru za ženu vipítala. Ona mu z počjatku vzdorovala, ale potom ho len predca poslúchla. Príjďe na dvor, král a královna jú vismjali, potom aj vibili, že sa jedná žobráčka opovažuje dcéru krála za sina si pítať. Viplakaná prišla domou a ponosovala sa, že jú korbáčom trepali aj kožuch jej podrjapali. Sinok jú ale zase len nahovárau. Išla poznovu. ,Dobre,‘ povje král, ,dám jú, ale len pod tou víminkou, keď mojú horu cez jednú noc virúbe, a do rána zase narosňe, a zrelje hrozno na taňjeru ráno doňesje.‘

Virozprávala mu, čuo bi král od neho žjadau. Ráno ale hrozno už na miske bolo. Král i královná sa zaďivili, a vidúc ňeobičejního človeka pred sebou, slúbili mu ich princezku. Princezka ale žalostivá bola, lebo ona v cuzině frajera mala, ktorjeho úplňe milovala. Roďičovja jú ale prinútili k tomuto kroku.

Na pítačku a spolu aj na svatbu na cifrovanom koču prišjou, šecko sa zlatom skvelo, štiri paripi koč ťahali a strjeborňje podkovi mali. Ak sa boli naobedovali, požjadau krála, abi jeho príbitok obzreli. Medzitím skrutou prsteň a žjadau kaštjel, ktorí bi velmi krásní bou, železní dúfast mau, zlatje izbi a ďíle zlatima kliňcami vibiťje. Hnedki sa mu ustanoviu.

Král sa nad neobičejnim tímto bohactvom ďiviu, šecko obdivovau a šťestja svojej dcére prjau.

Ak v novom kaštjelu sa najlepši milkovali, ona krásou svojou a pretvarenou láskou ho tak okuzlila, že jej o prstenu a jeho moci šecko vivadlovau. I uspala ho a v spaňju prsteň ukradla. Vtom skrútňe prsteň princezka a žjadala, abi u svojho najmílejšiho v cuziňe sa stavila. Tak sa stalo.

Ráno sa sinok žobráčkin prebere a dost sa naďiviť ňemohou, že sa v blate ležať našjou. I zamrzela ho táto vec, lebo naráz zveďeu, že bi ho žena jeho bola sklamala. Prijďe ku královi, ponosovau sa mu a nevernost i klamstvo dcerino jeho na oči mu nadhazovau. Král sa rozhoršiu a slubovau, že aknáhle bi sa dcera jeho domou dopravila, jú k nemu odošle.

Ale princezka sa nenavracovala, zato synok na druhích prostrjedkou premišlovau, k prstenu prísť. V tom mu mačíčka i kuťík do umu padli, ktorí bi mu snad v starosťi jeho pomuocť mohli. Obráťiu sa k ňim v ťej naďeji, že sa na cestu viberú a prsteň mu donesú.

,Len nám dajte dač do našej tanisterki, puojdemo mi ten prsteň hledat,‘ povje psík. ,Mne že chebíka do tanisterki,‘ povje mačíčka, ,šak mi ten pusteň donesemo.‘

Putujú dlúho pustaťinami, až príjdú k velké voďe. Ňijak prejsť ňemohli. Raz sa zlatá ribka, ktorá paňička zakljatá bola, na vodu vihoďí a povje: ,Aha, to cte vi, čo ten zlatí pusten hledáce, acak bi ste jadi cez tú vodičku prejsť.‘ ,Ach! pjosímo vas, djoucicka,‘ povje mačíčka, ,kebi ste nás prenesla, nevjeme si jadi dac.‘ ,Dobje, dobje,‘ povje ribka, ,ve ja vás já decne pjenesem.‘ Prenesla tedi najprú psíka, potom ak s mačíčkou už pri kraju bola, chcela jú schiťiť aj zožrať, ale sa ona višmikla a mačíčka do vodi padla, ktorá ledvác že svoj život zachráňila.

,Dobje ti to,‘ povje višlá ribka na vodu, ,dze si se tak statocne umocila, vidzís, bec toho si aj mohla bic, to ti aje za mojú srjecnost nezaskoďí.‘ ,Ach! ti pjucha macícka,‘ povje na to kuťík, ,ci sa ti tak bojo odsjuhovať?‘ Na to jú psík ešťe hodňe viškoliu, a putovali ďalej.

Ak putujú, prijdú k peknjemu kašťjelu a obmíšlajú, ak bi sa mohli doňho dostáť. Mačíčka k psíkovi povje:

,Bjatjícku, ťi ma, aš sa zmkne, tu pocekás, a potom sa do pjinseskinej izbicki vkjadnes, a keď ťa zavolám, na dobjej pomoci budeš. Já medziťím po múricku sa hoje viskrabem a vipocúvám, kďe pjinseska ten pusten pojozí.‘

I tak sa stálo. Mačíčka sa múrom hore viškrjabala a na obloku šecko vipočúvala, ak sa princezka zo svojím miláčkom raďila, že si ten zlatí prsteň pod jazik schová. V pólnoci mačíčka oblokom a psíčok dvermi sa dnu vtárali, poťichu ustá princezki otvorili, psíčok pazúrikom prsteň vyňal, a mačíčka ho schiťila. Na to je papriki^[592] nasipali. Aknáhle sa princezka drhnúť počala, prebuďí sa princ aj šeci v zámku. Krik a zmatok povstau velkí. Počajú^[593] hosťou neočekávaních hledať, a ťi v príhodní čas sa odstránili.

Vráťili sa tedi naspak, a mačíčka prsteň v pisku nesúc k voďe prišli.

,Tu cte caz,‘ povje ribka, ,s pustenom sa vracujete,^[594] acak bi ste jadi cez vodičku pjest?‘

Prenesla tedi najprv psíčka, potom ak s mačíčkou pri kraju bola, vitrhňe jej prsteň z pištočku a v hlubočiňe zmizla. Ak narjekajú, tak narjékajú za prsťeňom, ale ribka sa veru plačom pohnúť ňedala. Naposledi psíčok žalostive počal horekovať:

,Ach! djevcicka dobja! sak som ťi já aj moj pán nic nepjevinili, aspoň sa nad nami zmiluj!‘

Ribka višla na vodu a oddala prsteň psíkovi. ,No, tu más ten pusten, odnec si ho pánovi.‘ A mačíčke povedala: ,Vicíz, ak je to za dobje se zlím odsjuhovat, to sú toho neodsjanitedlňje násjedki.‘ Potom sa spolu s ribkou poboskali a ďakovali jej.

Aknáhle sa mačíčka a psík s prsťeňom domou prinavrátili a pánovi svojmu prsteň odevzdali, zaradovau sa velmi.

Na prstu ho skrútňe a povje: ,Bohdaj si sa, princezko, naráz tu aj s kašťjelom ustanovila.‘ A ona mu hned pred očima stala. ,Nuž, ťi ňevernuo stvoro! Tak sa mi odplacuješ?‘ Ona sa vihovárala, ale naňičhodnost svojú len predca ňijak utajiť ňemohla. Žaloval on poznovu i královi, ktorí jú ňje len za tri ťižne do ťemnice vopchau, ale jú aj často bíjávau.

Túto potom od seba odstrčiu, ktorá hned zaťím aj zomrela, a vzau si jednu z chudobních roďičou, která mu verná, pracovitá a poslušná bola. Tak žili dlho šťastlive spolu. Matku svoju si k sebe vzau a opatrovau jú aj s mačíčkou a psíkom až do smrti.“

Táto verzia má niektoré, dosť pozoruhodné, zvláštnosti, najmä výprava mačky a psíka za prsteňom je svojrázne opísaná, a tak podobné scény s rybkou nemajú po mojom vedomí analogie v prehojných verziach tejto látky.

5. Inú verziu nachodíme pod názvom „Had, mačička, kutík“ v rukopisnej sbierke, označenej ako sv. XIV. — XV., str. 29 — 32, ktorá bola priviazaná k sbierke Povesti Amálie Sirotkovej. Zvláštné je, že sa v nej miesto nadľudských prác nakladajú roboty, známé z látky o majstrovskom zlodejovi; ešte zvláštnejší je pôvod zvierat, psíka a mačky, podobne vydobytie prsteňa z mora. Podávame celý text.^[595]

„Hrali sa ráz chlapci před kostelom na kolésko. Jedon bou chudobnej dovicín mezi níma; ako zarážajau, tu vidia jednyho hada liezt, chceli ho zabiť, ale tento dovijn ho nedav. Na druhý den šou do hory na dřevo, potkav ho jedon kompán. ,No,‘ povedá, ,či si ty ten, čo si ma od smrti včera oslobodiv?‘ On vraví, že ni, že ni. ,Ba, ja ťa dobre znám, pojď k mojmu otcovi, dostaneš odmenu.‘

On teda šou, kompan mu povědav, aby inšvo nepítav, len ten prsten, čo jeho otec má na prste; že mu ho nebude chcieť dať, ale aby ho len pítav. I tak mu ho nechcev dať, ale keď mu syn povedav: ,Ei, apo, ten ma od smrti odslobodiv a nás tento prsten nestojí mnoho,‘ dav mu ho. Tento kompan ho šov odprevadiť a povedav mu, že to taký prsten, keď ho na prste skrautne, 12 duchov přijde k nemu, a čo jim rozkáže, to urobia.

Domov prišov, hned probu urobiv, aby mu drahé kamene donesli, kázav, a hneď mu donesli. Potom posiela matku, aby to nesla královi a pítala mu dceru za ženu. Ona uchytila metlu, ale keď videla, že sa nežartuje, šla. Kráľ mu odpovedav, že áno, jestli mu tu a tau kobylu z chléva ukradne. On dav vartu, na zlaté retiazky ju pochytali a každý jú držav, kďe kdo mohov, za chvost, za hlavu atd. Tento v noci poslav tích duchov, ti vložili sud vína do jasel, a keď sa opili a zaspali, prišli k nim a vzali koňa, mesto ňeho položili trlicu a každymu povrieslo do ruky.

Ranno sadov na ňu a šou ku královi: ,No, pane, už je moja?‘ ,Ei, ešte je ni, jestli ale z této jabloni tich dvanáct jablk zlatých ukradneš, tak ju máš.‘ On na každé jablko dav jednyho chlapa, kerý to v prehrští držav. Tento ale v noci poslav duchov a prinesli.

Král mu ju ale ešte nechcev dať, kým zámok nevistaví zo samyho vosku a z lípy. On to v noci dav vistaviť vedle královho a na druhý den sa zosobášiv a v ňom bývav.

Jeho žena mala frajera, kteryho radšej videla, ako svojho muža. Ráz ho na to jakosi privedla, že si ten prsten dolu složiv; bola ho, myslím, opojila. On zaspav a ona vzala prsten, skrutla na prste, a keď ti 12 duchového [sic] sa ji zpítali, čo rozkáže, a ona, že aby ju zanesli i se zámkom mezi červené more a tohoto aby tu nehali, to jest muža. Tak sa stálo, on sa prebudí, vidí sa pod holým nebom a prstena nemav.

On sa teda zabrav do sveta hladať zámok a najskorej prišov k slncovej materi. Tá mu ale povedala, aby stade preč šov, lebo že, až slnco prijde, že ho upečje. ,Ei, veť že ma len skryťe!‘ Ona ho skryla a slnco prišlo; ona mu rozpovedala, čo ten člověk tu chce, že sa ho prišov zpítať, či nevidev dadě zámok z vosku. On mu povedav, že ni. ,Ale choď k mesiacu, ten i v noci svěťí, aždaj ho videv, a na ti tohoto psíka!‘

On prišov k mesjacu, nebov doma, len jeho mať; rozpovedav jej, že čo hladá. Nato prišov mesjac; zpíta sa ho, či nevidev taký a taký zámok. On, že sa mu zdá, že mezi červeným morem, ale že predca nezná dozajista, aby teda šov k větrovi, a dav mu mačku.

On prišou k vetrovej materi, tá mu povedala, že zamrzne, jestli jej syn větor prijde. On sa, teda na pec skryv. Vietor príšov, on sa ho zpitovau, a povědav, mu, že je veru tam mezi červeným morem, že už i v ňom bov, a že ten prsten nad kasňov visí v ládičke. Dav mu myš a s tím odíšov.

Prišov na breh, nemohou prejst, ale tieto zvieratá že oni veru přejdau. Na psíka sadla mačka a na mačku myš, a tak že přeplavia a donesou prstaň. Tie šli a štastne sa preplavili na druhý breh ku zámku. Psík hneď bežav na dvere a mačka na oblok škrabat a myš už nehladala dieru. Pustili jich do svetlice, psík sa naháňav z mačkau po chyži a myš vybehla na povalinu, odsekla tau ládičku s tím prstanem, to ale tí nevedeli, až ho i veru vynesla, a psík s mačkou sa tiež už von pítali. Princeza povie mužovi: ,Pust jich, veť oni přijdau, lebo kďe že by přejšli přes more.‘

Tieto zvieratá přišli k moru a začali sa hádať, kdo ponese prsten; myš že ona, ale psík, že on, lebo že jich neponese pres more; dali mu ho. Idau, plavia sa, tu ráz edná riba vytrčila hlavu, psík sa zlekov a pustí ládičku. Prišli na breh, pán sa jich zpítuje, či donesli, a ony rozpovedali, čo sa stálo. Tento šou hned k rybárovi, aby dav ryby zvolat, že jedna zedla ládičku s prstanom. Rybár začav pískať na píštelke a ryby sa scházaly; on sa jich zpitovav, ale tu sa každá dušila, že ona ni na jej dušu, ani ja som na moj dušu, až na ostatok šla jedna krivá, tá ho mala a hneď ho musela vydáviť zo sebe. Vzav ho na prst, zkrútiv a 12-tí prišli. On jím rozkázav, aby ten zámok i s ním na predošlé mesto odnesli a toho pána tu nahali. On potom živ štastne.“

6. Inú verziu zapísala Amália Sirotková v Povestiach r. 1858, na str. 23 — 35, pod nadpisom „O Hadovi, čo ho traja chlapi bili“. Podávame celý text^[596]

„V jednej osade bívala chudobná, velmi chudobná ženička, ktera len vlnu predávala. Táto mala jedniho chlapca, ktorí chodiu do školi. Keť prišla zo šichti domou, povje chlapec: ,Jaj, matka moja, už ani ňevidím od hladu, tak bi jsom jedou.‘ ,Veť bi aj já neodbehla, muoj sin,‘ povje matka, ,virobila jsom tjeto dva groše, ti choj za groš chleba kúpiť a já puojdem za groš masla kúpiť a uvarím rascovini.‘

Matka už poljevku mala hotovú, a chlapec nič domou nechoďiu; ako išiou s tím grošom po chljeb, vidí tam troch chlapcou, a tí jedního hada na cesťe bili. Zastau si pri nich a povje jím: ,Ale či vi máťe rozum, keť vi tak toho hada bijete.‘ ,Nuž, daj nám dačo, nebuďeme toho hada biť,‘ povedja tí dvaja. ,Veť nemám čvo, len tento groš, čvo ma matka poslala po chljeb.‘ ,Daj nám ten, tak ho nebudeme biť.‘ Chlapcovi bolo lúto nad tím hadom. ,No, tu máte, ale že ho vjac nebite!‘ Chlapci od hada odstúpili, a tento bez chleba domou sa navráti.

Tu matka na chlapca zkríkne: ,Ach, kdeže si, kde tak dluho, už ma dobre neroztrhne od zlosti; dajže ho skorej, daj, už bi jsom velmi jedla, dobre od hladu nezomrem.‘ ,Už sa len nehnevajte, matka moja, veť já chleba, ani groša nemám.‘ ,Nuž, a kde si poďeu ten groš?‘ Chlapec povje: ,Dau jsom trom chlapcom, čvo jedniho hada na ceste bili.‘ Matka skoro od hladu a od jedu plakala. ,No, veť ja to už vjac neurobím, len sa mi tak nehnevajte.‘ ,Teraz si už chlip tu razcovinu bez chleba.‘ Rascovinu vipili a lahli si zpať.

Na druhí ďeň matka šla zas do šichti a znove jú Pán Boh opatriu dvuma grošmi. Keť domou prišla, povje chlapcovi: ,No, chlapče, puojdeš po chljeb za groš, ale že mi ho zas tak nezmárni, lebo ťa vibijem.‘ ,Ej, horki že zmárnim,‘ povje chlapec, beží, uťeká s tím grošom, lebo veru bou ai on lační. A zas na to istuo mesto prišou, kde ti dvaja chlapci toho hada bili. ,Nuž, ale či vi máťe svedomja, chlapci, keť vi zas toho hada len bijete.‘ ,Hla, keť si nám málo dau, daj nám vjac, nebuďeme ho vjac mordovať.‘ ,Ale veť nemám len zas groš na chljeb.‘ ,Daj nám ten!‘ povedali chlapci. Dau jím zas len ten groš, lúto mu bolo toho hada a prosiu jich velmi, len abi ho vjac len nebili.

,No, ale ako ja len teraz domou prejdem,‘ rozmíšlau si, ,ale já len iďem, veť ma asnáť tá matka nevibije.‘ Prijďe domou, povje matki: ,Matka moja, já zas chleba nemám, ani groša.‘ ,Kdeže si zas podeu?‘ ,Dau jsom poznove tím chlapcom, čvo toho hada bili.‘ Matka uchitila palicu a chlapca dokonale vimasťila. ,Či ti mne takto budeš penjaze márniť pre tvojho hada?‘ Milí chlapec museu o hlaďe íst spať.

Na tretí deň prišla zas matka zo šichti, ale lačná velmi, pozrela na chlapca, víďela, že je od hladu šetok zmorení, prišlo jej velmi lúto. ,Však si velmi lační?‘ zpítala sa matka. ,Ej, veru lační,‘ povje chlapec. ,No, ešťe ti tento groš dám, chojže po ten chljeb, ale ak aj ten zmárniš, vjac sa mi na oči neukazuj!‘ Chlapec bežau, videu zas zdaleka tích chlapcou toho hada biť. ,Ai, či vi máte svedomja, či vás neboli srdce, zas toho hada bijete, a slúbili jste mi, že nikdi ho vjac mordovať nebudete.‘ ,Nuž, veru mi na tom pristať nemuožeme, čvo si nám dau, lebo sa na rovno nemuožeme rozdeliť; daj nám ešťe groš, abi sa nám na rovno dostalo, tak ho nikdi vjac nebudeme bit, čvo kedi sem na toto mesto prijdeš.‘ ,No, keť je tak, poručena pánu Bohu, tu máte ešťe ten tretí groš.‘ Hneď chlapci prestali hada biť, ujšli preč a had zmizou.

Tu si ale chlapec počne rozmišlať: ,Čvo že si já teraz počnem? Domou nepuojdem, matka bi ma zabila. Kde ma dve oči ponesú, puojďem širím svetom,‘ povje chlapec.

Iďe, iďe, ač prijďe do jednej delakéj hori a sadňe si na jeden peň a velmi plakau, jedno za matkou a druhuo od hladu, ač v tom plači a zadrjemau. Len sa mu snívalo, že starí žobráčik prišjou k nemu — vtom sa prebudiu a viďeu v praude pred sebou stát jedního staričkího žobráčika. ,Jaj, starí tatko, ako jsom sa vás zlakou,‘ povje chlapec hlasom tresúcim. ,Neboj sa, muoj sin, nič, já ti buďem na dobréj pomoci,‘ povje ten staričkí, „já jsom ten had, čvo ma tí chlapci traja bili, a ti si mna oslobodiu; však si lační.‘ ,Ej, veru lační, starí tatko.‘ Vitjahou žobrák z kapsi kus bjeliho chleba a podau mu a k tomu kus slanini. Milí šuhaj jedou ako vlk celím chvatom, to doma nikdá nemau.

Nuž ako sa najedou, naučiu toho chlapca peknú pesničku pobožnú nazpamäť a povje mu: ,Či viďíš tamto ten zámok? Puojdeš ta a budeš zpjevať tú pesničku; ak ti vinesú penjaze alebo chleba, poďakuj sa a povec, že si ti len prišjou pítať tú škatuľku, která nado dverma visí, a nedaj sa odpraviť, kím ti jú nedajú.‘ ,Ei, nuž akože, veť já tak urobím.‘

Ako ta prišjou, vizpievau pesničku; všeckím sa páčilo, ako zpjevau, poslala mu pani groš ai kus bjelího chleba. Poďakuvau sa a povje: ,Prosím ponížene, kebi mi ráčej tú škatulku dali, čuo nado dverma visí.‘ ,Ach, ba na čvo bi ti to bolo, netáraj, z tej sa nenaješ.‘ ,Na čvo bi mi bolo? Nemám kde penjaze zbjerať, vše si potratím, čvo mi kďe dajú.‘ Dost ho odháňali, odbíjali, ale tento sa odbiť nedau, ani sa jím nepohou z mesta. Ač naposledok polom povje jedna kišasonka, čvo mali doma: ,Ale, maminka, nach mu jú dajú tú škatulku, veť je už všecka zaprášená!‘ ,Nuž, len mu jú dajte!‘ povje pani, ,nech mi už ta ide z očí!‘

Tento viradovaní beží s milou škatulkou a žobrák ho už ledvi čeká. ,No, či hu nesješ?‘ zpitá sa žobrák. ,Ej, věru nesjem.‘ ,No, neboj sa nič, keť je len už škatulka tu.‘ Žobrák vzal škatuľku do ruki, zvrtou hu tri rázi a za každím zvrtnutím povedau: ,Sem, mí traja hariani, sem!‘ Len zrazu sa mu postavili traja hariani ako obrovja: ,Čvo rozkážeš, pane?‘ ,To rozkážem, abi jste tomuto šuhajovi pekního koňa, čuo len tak buďe viskakuvať, osedlaního ai s kantárom — potom peknje šati od hlavi do peti oblject. Tje šati si, muoj sin, oblec hneď na sebä!‘ Tak mu stáli, ako bi len naňho boli šitje. Už bou celí mládenec, lebo boli už štiri roke, ako bou v téj hore, a jemu sa viďelo ako len 4 dni. ,Teraz nám, traja hariani, prichistajte obed!‘ To bolo hned hotovuo; sadli ku stolu a mali skvostní obed. Opítali sa traja hariani, či už nebudú potrební. Že nje, odpovedau žobrák, ,keť vás potrebovať budeme, abi jste sa hnedki ustanovili. No teraz, muoj sin, puojdeš domou, škatulku si vezmeš a na ňu si tak daj pozor ako na tvoje dve oči!‘ Tento mládenec sa poďekovau, bozkau mu ruku, sadou na koňa, a rozišli sa.

Prišjou do téj osadi, zkaďe bou, uvjazau koňa; bolo už pred večerom, jeho matka prjadla vlnu a práve vtedi o ňom rozmíšlala, kde sa poďeu. Zaklepau na dvere a povje: ,Pán Boh daj dobrí večer!‘ Matka ho nepoznala, lebo za štiri roke virjastou hodní mládenec, a povedala mu: ,Ponížene vítam, velkomožní pán, kdeže sa tu vzali v takejto mizernej chalupe?‘ Sin sa jej hned do známosti nedau, keť viďeu, že ho nepoznala, povedau jej: ,Starká moja, či bi ste mi nedali u vás prenocovať?‘ ,Ach, vďačně bi som jim dala, ale pre nich nemám takéj posteli súcej.‘ ,No, veť ja hockďe prespím, ai na lavici, to je nič preto.‘ ,Ale jím veru ani večeru nemám dať.‘ ,Ej, veť si ja dám na večeru,‘ povje šuhaj, vihodí dvacatník na stuol, ,doneste masla, vajec a chleba a spraute mi praženicu.‘ Zakjal matka bežala, čvo treba bolo kupovať, išjou nás Janko poobzerať do komori, tak sa menovau, inšuo nenašjou, len za hrst múki, na tanjerku razci a malú ližicu soli, tak bola chudobná. Tu vitjahou škatulku a tri razi zvrtou: ,Sem, mí traja hariani, sem!‘ Hneď sa ustanovili a zvolali: ,Pane, čvo rozkážeš?‘ ,To rozkážem, abi táto komora bola všetká naplňená, čvo do ňej patrí.‘ To bolo hňed zaplňenvo, nemau sa kde pohnúť.

Ako jeho matka prišla domou, hneď začala praženicu robiť; šla do komori soli brať, len keť sa potkla a od laku zamdlela, čvo viďela v komore, slanini, múki, strovi, žita atd. a čvo len na svete. Janko matku vizerá a čudovau sa, že nechodí s tou praženicou; iďe pozrieť, len keť jú najďe na zemi ležať v komore, bežau po susedou, preberali jú — a kričau: ,Matka moja, matka moja, veť jsom já váš sin, kterí sa bou stratiu.‘ Ako hu prebrali, dau sa jej do známosti, ale ona ho nechcela poznať, pustila do plaču: ,Veť já už sina nemám.‘ ,Ak nechcete veriť, pozrite mi na znak, kterí mám od rodu na chrbťe.‘ Zhoďiu košeľu, a tak uverila matka. Ako sa tak obznalí, zavečerali si a rozprávau, ako choďiu, čvo choďiu, ako sa mu vodilo, a tak si lahli spať.

Na druhí den ráno, ako povstávali, povedau Janko svojej matki: ,Mamičko moja, vi už teraz váš oblek premenit musíte, ja vám krajšje šatí dám porobiť.‘ ,Ach, muoj sin, já len pri mojom starom običaji zostanem.‘ Ale sin na to nič nedbau, harianou zavolau a dau peknje šati svojej matki donjesť, chtorje si jeho matka hned musela obljecť. ,No, keť je tak, ale ja si predci moje šati na pamjatku schovám.‘ Pozbjerala všecke svoje starje habi a schovala do truhli. Vlnu vjac prjasť nesmela a vjac do šichti jú neposjelau, abi len doma obhajovala a hospodárila.

Janko každí den na svojom koníčku rajtovau, najvjac popri jednom kaštjeli, ktorí v tej dediňe bou, a v ňom jednu peknú dcéru mali. Tá sa vždi dívavala von oblokom, keť Janko rajtovau. On sa jej vždi pekne pokloniu, lebo sa do ňej velmo zalúbiu, ai ona doňho. Raz povje svojej matki Janko: ,Čvo vám já povjem, matka moja! Jesto tam v kaštjeli jedno peknuo djouča, mau bi ju vuolu za ženu pítať.‘ Matka sa len zasmjala, plecma stisla a povědala mu: ,To si ti ani do hlavi neber, to je panskuo djeťa, jedna jedinna dcéra, tu ti nedajú, buďe dedička toho kaštjela.‘ ,Ai, čo kaštjela, veť ja muožem mať inakší kaštjel,‘ povedau on, ,len mi chojťe, matka moja, pekňe sa oblečte a prosto povecťe, po čvo jste prišli.‘ ,No, veť ja len puojdem, urobím ti k voli, ale, ak ma tam viženú.‘ ,Ei, viženú, ňeviženú, no len probujte!‘

Matka sa pekne obljekla a s velkím obáváním šla. Keť prišla do kaštjela, dala sa oznámiť sluhom, že či sa muože s pani velkomožnou a i s kišasonkou zhovárať. Sluhovia jú šli opomenuť, že prosí tá šichníčka, čvo po šichte chodjeva, či sa muože s pani velkomožnou zhovárať. Treba jú poslať dnu. Prišla k panej, bozkala ruku, a povje pani k ňej: ,Čvo že bi ste radi?‘ ,Poslau má muoj sin, že dá prosiť poňížené, či bi nemohli jich kišasonku zaňho za manželku dať.‘ Tá pani sa tak nahňevala, že jú skoro von vistrčila, a dcéra sa začervenala a slzi jú zaljali, lebo bola do neho zalúbená velmi. ,No, len sa pakujte von, čvo bi já dala za vášho sina moju dcéru, kde on ani kaštjeľa, ani nič nemá.‘ Tato chudina zahanbenou tvárou odchádza preč, nemohla ani dvere najsť.

Prišla domou plačúc. ,Nikda sa ti na takje vecí napraviť nedám, muoj sin, tak mi povědali, že čvo bi oni dali za takiho odkundesa, čvo zhola nič nemá, ani kaštjela, ani ničeho nič.‘ ,A tá dcéra čvože vám povedala?‘ ,Bolo po jej tváre poznať, že bi ona privolila, lebo v očach jej hrali slzi, ako jej mamka povedala, že nje, a mňa vihnala von.‘ ,Aj nerobte si z toho, mamka moja, nič, ai za nama budú chodiť a prosiť, len bi jú ohceu.‘

Milí Janko vzau škatulku, zvrtou tri ráz a zavolau: ,Sem, sem, mi traja hariani!‘ Oni sa ustanovili a vraveli: ,Pane, čo rozkážeš?‘ ,To rozkážem, abi na tomto placi bou do rána postavení jedon velikí kaštjel z jednou velikou záhradou a v tom kaštjeli abi bolo všecko, čvo je potrebnvo, sipárňe zaplněnje, čelaď, aká je potrebná v dome, koní šest, čvo len tak budú skákať ako paripi, koče.‘

Ráno, keť sa Janko prebudil v svojom starom dvorku, pozreu na oblok, viďeu noví kaštjel hotoví, krásní zo záhradou a v ňom sa len tak hemžilo. ,No, matka moja, puojďeme do tohoto kaštjela bívať a tento starí predáme alebo njekomu darujeme.‘ ,Ach, nje tak, muoj sin, já len zostanem v tomto starom bívať, to k vuoli neurobím, a ti si choj do svojho noviho, bívaj si tam.‘ Keť sin odišiou od matki, poobljekala si zas to starvo rúcho, chtoruo mala, pri chudobe, a zas tak pradávala, ako predtím, len že jej Janko kost posjelau dobrí, hladi už nemrela ako predtím.

Milí Janko zas chodjevau okolo toho kaštjela na tom koni a kišasonka zas sa mu kláňavala, lebo bou velmi pekní a hrdo si chodjevau na tom koni, a vždi narjekavala pri obloku, hovorjac, že keď hu za toho nedajú, že za žjadného nepuojďe. ,Dobre,‘ povedali jej rodičja, ,keť si si tak vivolila, choj zaňho, ale keť sa ti zle buďe vodiť, nám sa vjac neprijď žalovať, lebo je to len takí čarodejník, čvo ces noc vje kaštjel vistavit, musí mať z dákima zlími duchi obcovanja.‘ Dcéra na to nič nedbala, len mu vždi okradomki, ako rodičja neveďeli, odkazovala, abi len ta prišiou. Ai tak sa stalo. Len keť raz prijafrí na svojom koniku, a hneď si milú dcéru od rodičou vipítau, dluho neokolkovau, a chtjac nechtjac milej dcére k voli urobili a privolili. Veselja robili velkvo, do tídna, z muzikou. Dobre žili, nič nerobili, sluhovja, čvo chceli, to robili, a len po kratochvílach chodili, trvalo za jedon rok. Jankova pani sa za štastnú pokladala, z ktorjeho štestja sa rodičja jej radovali, a do roka mali aj proroka.

Tento milí Janko mau kočiša velmi prešibaního, ktorí za ním merkoval, že mu tá škatulka to bohatstvo donášala. Mau hu vždi v jednom stolíku zamknutú. Raz na jednom bále boli, tam do pou noci sa zabavili. Janko sa dobre podnapiu, rozkurážiu a lahou si spať ai zo svojou paňou. Keť už dobre pospali, kočiš po tichu do izbi prišjou, vedeu, kďe škatulka bíva, stolík otvoriu a škatulku ukradou a ušjou, kďe ho dve oči njesli.

Ráno sa Janko zo sna prebudí, najšjou sa, kďe? hádajte — na holej pažiti. O kaštjeli ani slíchu, to bolo zmiznutvo, Janko nahí ako prst, kreme jeho paňej zostali šati na ňej, ktorje neboli od harianou, ale čo od nich bolo, všako zmizlo. Janko sa veľmi takí nahí hambiu, bežau skoro k svojej matki, abi mu dala z jeho starodávnich šjat oblject. ,Hla, muoj sin,‘ povje mu matka, ,dobre jsom já urobila, že som moje starje šati nepremenila, ai já bi jsom taká nahá zostala, ako ai ti.‘ Jankovi šaty chitro požičala, abi jeho nahotu prikrila. Jeho žena šla domou plačúci k roďičom ai z ďeťaťom; tí na mesto polutovanja jú skoro vibili. ,Hla, či jsme ti nepovedali, abi si neišla za takiho čarodejníka; lahko prišlo, lahko išlo.‘ ,Nak ma len príjmu na milosť,‘ prosila ich. „Ťeba ano ako dcéru príjmeme, ale jeho ani na oči viďjeť.‘

Janko sa tam ani neukázau, lebo sa velmi hambiu, ani nikomu nič nepovedau, len sa pozbjerau a šjou svetom. Išjou na to istvo mesto do tej hori, sadou si na ten peň, kde seďeu ako chlapec nekedi, a narjekau tam velmi. Vtom vidí zdaleka toho starího žobráka, sa tahau pomalički. ,No, muoj sin, či si si tak gazdovau, ako jsom ti nakladau, kdeže ti je škatulka?‘ zpíta sä žobrák. ,Já nevjem, kde sa mi poďela, len keť jsom zostau holí, nahí a všecko zmizlo.‘ ,Vidíš, keť si inšvo nerobiu, len po báloch a kratochvíloch chodiu; tvoj sluha inakšje si vje užiť a inakší má rozum ako ti, ten ti škatulku ukradou, keť si v noci zaspau.‘ Potom sa milímu Jankovi len oči otvorili. ,No, a kebi si veděu, kďe má dom,‘ povedá mu žobrák, ,za morom, tam si dau vistaviť harianom.‘

Potom ešťe Janko zaplakau: ,Jaj, beda mne, prebeda! Čvo že já už teraz budem robiť?‘ ,No, len sa ti už tak velmi netráp, budeme ešte probuvať naše štestja,‘ povedau žobrák. Vitjahou ten žobrák z kapsi jednu miš a povje jej: ,Ti, či vidíš tamto ten dom za morom? Preplávaš a poujďeš do toho domu; tam sa dnu vo dňe vkradni, tam na povali nad oblokom v izbe vidíš jednu škatulku visjet, vezmi jú a dones jú krásne sem, mi ťe tu dočkáme na tomto brehu.‘ Miš odišla, pekne preplávala cez more a práve tam prišla na mraku; trochu počkala, a ako si políhali spať, popod dvere sa prepchala, viškrabala sä po steňe a škatulku odhrizla. Vtom zo škatulkou sa dala do úťeku, ai pekne už bola takmer pri samom brehu, přes more ju v pisku njesla. Ako sa počala hore brehom drjapať, škatulka sa jej z pisku višmokla, spadla do mora až do spodku.

Ti dvaja ledva čekali, a to z dichtivostí, miš prišla zadichčaná, všecka mokrá. ,No, kde ti je škatulka?‘ opíta sa jej ten starí žobrák. ,Jaj, zle sa mi povodilo,‘ povje miš, ,škatulka mi odpadla do mora.‘ ,Ach, ti nešťastnica,‘ povje žobrák, a Janko začňe velmo zas plakať. ,No, len neplač,‘ povje žobrák, ,mám já jednu vidru v kapse, budeme ešte probuvať.‘ Vitjahou z kapsi vidru ai píštalku a povjedau jej: ,Ti vidra, pojďeš do mora a tam zapískáš na tejto píštalki. Tam sa všecke ribi okolo tebe zbehnú, a povješ jím, že ktorá má škatulku, abi ti jú prjam dala.‘ Vidra hned skočila do mora, zapískala na píštalke, a hneď sa všecke ribi okolo nej zbehli. ,Čvo si prišla?‘ opítala sa tá najvetšja riba, čvo je nad všeckíma ribámi. ,Poslau ma muoj pán, že má škatulku v mori, ktorá mu spadla, abi jste jú naskutku dali, ktorá jste jú najšli.‘ Ai hned jedna z tích ribou mala tú škatulku prežretú, musela jú vichrákať von a dali jú téj vidre.

Vidra všecka viraduvaná pribehla k brehu a dala štastlive žobrákovi do ruki. ,No, muoj sin, ešte ti jú ráz oddávam, tu oddávam, ale pod tou víminkou, abi si sobě múdrejšje s ňou počínau, ako predešle, abi si len na veki po kratochvíloch nechodiv, ale ai robiu. Ak si ju teraz odmárniš, už jú vjac nikdá nedostaneš, a čvo bi si sem sto ráz ešte prišjou, nikdi ma už tu vjac nenajdeš. Ale bi si šak už jedou?‘ ,Ej, veru už od hladu nevidím ništ.‘ Hned harianom rozkázali dobrí obed došikovať, pre Janka peknje šati ai koňa. Mezi tím sa dívali, ako ten dom za morom kočišou zmizou a pán kočiš zostal stát. Janko sa obljeka, handri zo seba zhodí, zaobeduje, bozká žobrákovi ruku a sä poďakuje a tak odíďe preč.

Milí Janko len tak ukradomki, potaťme prišjou do matkinej búdki podvečer na noc, která ešťe pri svojej chudobe vlnu prjadla, ako predtím. ,Pán Boh daj dobrí večer, matka moja,‘ zaklope Janko na dvere. ,Akože sa ti vodilo, kdeže si chodiu?‘ ,Nebojte sa nič, matka moja, škatulka je zas tuná.‘ ,Škatulka ako škatulka, ale jsom počula, že ti ženu nikdá nedajú ani z ďetaťom.‘ ,Ej, o tom potom, veť sä nahladíme.‘ Do rána si zas náš Janko rozkázau krásní kaštjel postaviť, len že nje tak nádherní, ako ten prví bou, ani tolko sluhou. Múdrejšje si počínau, škatulku na pentle na hrdle obesenú na holom ťele nosjevau, sluhom zahálať nedau, ba ai on, čvo mohou robiť, robiu.

Ako už tak šetko do porjadku donjesou, bežau si pre svoju ženu a pre djeťa k jej rodičom. Títo tak naňho skríkli a skoro ho von vihnali, že ani nedajú svoju dcéru sveta sinovi, že sa teraz len hambit musja. Janko jím ale ruke bozkávau a prosiu, že sa to už vjac nestane, že sobě múdre bude počínať. Jeho žena ho velmo rada viďela a prosila svojich rodičou, abi ju pustili ešte k ňemu, že sa už inakšje usilovať budú, ako pred tím. ,No, choď,‘ povedali jej rodičja, ,ale ak sa ti ešte cosi zlího staňe, nám na oči vjac neprijdi!‘

Janko si ženičku aj z ďeťaťom pojau, do kaštjela zavjedou, a od toho času sa chitili dokonále do gazdovanja, do práci, všecko si dokonále obhajovali, a tá bohatá škatulka, kím žiu, nikdá mu z jeho hrdla nezišla. Potom mali z obidvú strán rodičovja z ních radost a poťešenja, lebo si už potom tak z prác rukú nagazdovali, že vjac ani harianou nepotrebovali.“

V tejto verzii treba vidieť celkom novú rozprávku. Základní motív tejto látky, totiž motív o nevernej žene, ktorá ošudí hrdinu o jeho divotvorný predmet, celkom vystal. Jej miesto zaujal zradný sluha, ktorý neuniesol so zámkom pánovu ženu, lež i ju priviedol svojou zradou do rovnakej biedy ako svojho pána. Miesto troch zvierat, vykúpených od mučiteľov, zaujal iba had, ktorý podľa známej techniky rozprávkovej musel byť tri razy vykúpený. Preto sa znovavydobytie divotvorného predmetu ináče opisuje. Had zjavuje sa hrdinovi znova v postave ľudskej, posiela pre divotvorný predmet myš, a keď jej vypadol do mora, vydru, ktoré obidve zvieratá vytiahol zo svojej kapsy. Moralistická pointa verzie nasvedčuje tomu, že prešla cez nejaké knižné prostredie.

7. Verzia z Bošáckej doliny, odtlačená v Slov. Pohľadoch XVI., str. 219, č. 19 (rukopis Holubyho, str. 127 — 136, má i rozprávača: Janko Zamec — Geľo), rozpráva celkom obyčajnú rozprávku, avšak s niektorými svojráznymi črtami, pre ktoré zasluhuje istej pozornosti.

Najmladší synček, ktorý sa len doma na peci povaľoval a všetkým bol na posmech, cestou vyprosil si od chlapcov-pastierov hada, mačku a psa; hneď išiel so svojimi zvieratmi ďalej, až prišiel do krásnej doliny, obklopenej strmými skalami. Tu sa ohlásil had, že na blízku býva v podzemnej jaskyni kráľ hadov, že by sa mu rád zavďačil, a poradil mu, aby si za odmenu vyprosil staré hodiny, ktoré majú moc, že splnia každú žiadosť, keď sa pohladia. S nimi, ako i so psíkom a mačkou vrátil sa domov.

Doma pohostil celú rodinu a celé priateľstvo kráľovsky, vystavil si zámok skvostne zariadený a napokon poslal otca, aby mu vyžiadal ruku princezninu. Dal otca doviezť ku kráľovi v zlatom koči na štvorke. Otec vyslovil len prosbu, aby kráľ s princeznou ráčili jeho syna navštíviť. Janík dal cestu na tri míle rovno ako dlaň vydláždiť a okolo paláca nádhernú záhradu sriadiť. Kráľa a princeznu oslnila nevídaná nádhera i privolili hneď k svadbe.

Ale po čase poznala mladá pani, že je jej muž „predsa trošku prisprostý“, a dozvedela sa o jeho tajnosti. Ukradla mu v noci staré hodiny, vrátila sa k otcovi a odtiaľ sa vybrala k Červenému moru. Tam pohladila staré hodiny a zažiadala: „Nech sa spraví v prostriedku mora krásny zámok so všetkým, čo je ku skvostnému životu potrebné, a od tohoto brehu až do toho zámku most.“ Keď sa tak dostala do zámku, žiadala si, aby most zmizol.

Janík dozvedel sa o tom zámku od havranov, keď na brehu morskom ležal pod stromom a premýšľal, kde by princeznu a najmä staré hodiny mal hľadať. Princezna hneď poznala mačku, keď do zámku doplávala, a preto staré hodiny zamkla do drevenej truhly v pivnici. Mačka sa za ňou vtiahla, vyškriabala dieru do truhly, vytiahla hodiny, a keď sa druhý deň prišla princezna podívať do pivnice, vykĺzla dvermi. Keď už na chrbte psíkovom plávala, pozabudla sa, že drží hodiny v hube, odpovedala psíkovi, a hodiny spadly do mora. Na brehu chytila mačka veľkú rybu, a tá jej vyniesla hodiny z mora, aby zachránila svoj život. Sotva mal Janík hodiny, zvolal: „Hodinky moje milé! Nech je ten morský palác hneď rozváľaný a všetko, čo je v ňom, nech sa na veky potopí do najhlbšieho mora.“ Tak potrestal falošnú ženu.

8. Zo stolice Spišskej z Hnilca máme tri verzie tejto rozprávky. Sborník Muz. Slov. Spol. XVI., str. 93, č. 25 srovnáva sa dosť značne s verziou prvou.

Chlapec vykúpil od chlapcov hada, mačku a psíka za peniaze, ktoré bol dostal na školské potreby. Had doviedol ho k svojmu otcovi a poradil mu, aby si za odmenu vyžiadal prsteň, ktorý nosí na malíčku. Keď prsteň skrúti, zjavia sa mu traja obrovia a vykonajú, čo si zažiada. Priebeh deja je rovnaký, opakujú sa tieže scény pri návrate chlapcovom k matke, tie isté práce mu kráľ naložil, hoc v inom poriadku. Obšírne sa rozpráva, ako mladá pani vyzvedela tajnosť Jankovu. Janko prvý raz jej riekol, že jeho moc je „tam na verhu na dahu“, a ako sa ona hneď na strechu driapala; prsteň mu potom ukradla v noci, keď zaspal. Rovnako ako v tlačenom texte dostala mačka prsteň, ktorý si pani bola skryla vo svojich ústach: „… pomoćila hvostek, najšla peper ćerveni, vismikala si hvostek po pepru a tak išla ku perscenu. Prišla na poscel, dze Jankova žena spala s perscenom v ustoch, a precahla jej hvostek popot nos. Ona lapila kihac, až jej perscen vipadnul z ustoch.“ Zabudlo sa, že pes po druhý raz už na pevnine ztratil prsteň. Proti tlači pripomína ešte, že Janko potom rozkázal, aby sa ten zámok prepadol v mori. Odchýlky od tlačeného textu sú malé a môžeme so značnou pravdepodobnosťou predpokladať, že kostolník, ktorý vedel čítať, reprodukoval Štefanovi Mišíkovi text už vytlačený.

9. Iná verzia, vytlačená v Časopise Muz. Slov. Spol. XII., str. 53, „Pomsta Janíkova“, má odchýlny úvod.

Pes, mačka a had prišli raz k chlapcovi chudobnej ženy a žiadali ho, aby ich choval za dvanásť rokov a dvanásť mesiacov. Delil sa s nimi so všetkým, čo mu mať nosila zlo svojej služby u kráľa. Keď sa ten čas minul, doniesol had chlapca k svojmu otcovi, dvanásťhlavému, a chlapec dostal za odmenu zlatý prsteň. Ako prišiel domov, otočil prsteň, zjavilo sa hneď dvanásť „oriašov“ a vyplnilo jeho rozkaz: urobili zo starej chalúpky pekný zámok, okolo neho záhradu a chlapca obliekli do kráľovských šiat. Večer, keď sa matka vracala z práce, netrafila do svojej chalúpky a Janík ju musel do nej doviesť.

Zavolal potom kráľa na obed, ale on žiadal, aby najprv bola zlatá cesta so zlatými stĺpmi. Keď kráľ potom prišiel, „trápil“ toľko Janka, „že mu mušel povjejsc, z kadzi on to ma“. Sľúbil mu potom svoju dcéru. Dobre žili mladí manželia dlhý čas. Janík žene nehovoril, aký má prsteň, až keď ho dlho unúvala, predsa jej povedal. Mala velmi ďaleko milenca a ustavične premýšľala, ako by prsteň dostala.

Raz Janík zabudol prsteň na stole, ako šiel spať. Zazrela ho, chytro vzala a rozkázala obrom, aby sa Janík „na jednim verhu f starim klaštore najšol a moj frejer z dalekeho šveta že bi tu prišol“. Pes a mačka veľmi túžili po Janíkovi a premýšľali, ako by mohli dostať prsteň. Mačka zazrela prsteň na stole a chytro ho uchytila. Zamravčala pri dverách, slúžka jej otvorila a tak ju kopla, že jej prsteň vyletel. Bol tam pes, ten prsteň chytro chytil a utekali spolu s veľkou radosťou hľadať Janíka.

Prišli k veľkej vode. Mačka chytila rybu a pri tom jej vypadol prsteň. Vtom uvideli rybu, chytili ju a s ňou našli prsteň. Šli ďalej, až prišli ku kláštoru, v ktorom bol Janík. Mačka vydriapala sa na strechu, spustila sa komínom až k Janíčkovi. Ako Janík dostal prsteň, rozkázal, aby bol vo svojom dome a jeho žena so svojím milencom „že bi buli na kusi poterhane a po calim švece porozrucane“.

10. V tretej verzii z Hnilca v Sborníku Muz. Slov. Spol. XV., 130 č. 4, rástol chlapec Michal spolu so psom a s mačkou až do dvanásteho roku. „O dvanac roki prišol popot šporhertu s totej dziri, dze še drevo kladze, jeden preveliki hat.“ Ten vyzval chlapca: „Mihal, sin moj, šedaj na mne a dobre še mi trimaj, bo tam pujdzeme, dze ši ešći nihdaj nebul.“ Šli popod zem päť dní a päť nocí. Had mu povedal, že „ten, ćo je tam“, bude mu dávať zlato a striebro, ale aby vzal len prsteň.

A potom doniesol ho had zpät do jeho chudobného domku. Tu otočil Mihal prsteň, prišli traja „orijaše“, doniesli mu všetko zlato, striebro, diamanty a všelijaké poklady odtiaľ, kde boli; urobil si zámok krajší než kráľovský.

V úvode rozprávky rozpráva sa o pôvode hrdinovom: bol synom kráľa a záhradníkovej ženy, ktorú žiarlivá kráľovná chcela jedom odstrániť, ale otrávil sa záhradník-muž. Zato je i priebeh rozprávky inakší; miesto nevernej ženy-princezky vystupuje tu kráľovná, prenasledujúca nemanželského syna mužovho.

Ako v predošlej verzii upravil hrdina cestu od zámku k zámku i tu, ale inú: „… šumnu drahu zapuščanu olovom“. Na olovenej ceste poranilo sa vojsko kráľovo, tisíc koní a milion vojska, tak potom rozkázal obrom: „… Viburgujce mne tu drahu zo streblom.“ Potom pozval otca-kráľa s kráľovnou na hostinu. Kráľovná vzala mu prsteň, keď usnul, a rozkázala obrom: „Orijaše mojo, vešce lem krala Mihala a zbudujce veliki herešt za červene moro aš pot trecim kralom a tam ho odnesce.“

Mačka zmocnila sa potom rovnako prsteňa, lenže ho mala kráľovná na prste, a potom so psíkom — na jeho chrbte — prešli k väzeniu Mihalovmu.

Podobne vypadol mačke z tlamy prsteň uprostred mora, keď chcela povedať psíkovi, aký má hlad. Tak tiež našli prsteň ako v predošlej verzii. Mačka vyšla na strechu, zavolala Michala a riekla mu, aby nastavil klobúk a tak prsteň chytil. Michal rozkázal obrom, aby ho so psom a mačkou doniesli do zámku; s kráľom, jeho otcom, aby urobili, ako chcú, kráľovnú aby odniesli do „hereštu“, v ktorom bol sám. Ostatních vinníkov tiež potrestali.

Verzie tejto rozprávky snesené sú v Anmerk. K. H. M. Grimm II., 454.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 268 č. 7 A b.

1. Slovenské povesti, str. 541 — 547 (nov. vyd. str. 607 — 616), majú rozprávku „Pijan“ a podobne i Prostonárodní Zábavník IV. (Levoč.), 504 — 514. Látka splynula s látkou o nezdarnom synovi v č. 119, pozri toto.

2. Národopisný Věstník II., 286, č. 4 uvádza rozprávku „Voják a křesadlo“ z Krakovian (Nitrianska stol.).

Chudobný mladík hľadá službu, v jednej dedine najde starú babku, ona ho spustí do studne, aby jej priniesol škatuľku. Dolu je veľká krása, hrdina ide ďalej, prejde troma izbami, kde je mnoho peňazí a krásné piano. Keď baba chce škatuľku, vyhovára sa, že má boľavú ruku; potom hodí babu do jamy.

V meste bola „limitacija“ na hostinec vedľa hradu; hrdina ho kúpi. Za rok prišiel o všetko. Rozsvietil si kúsok sviečky, ktorú našiel v škatuli, ukáže sa chlapček ako rukavica a pýta sa, čo si žiada. Chce klavír z prvej izby, zhasne sviečku a klavír sa hneď objaví. Princezna počuje jeho hru, chce klavír; pošle komornú, hrdina po dlhšom váhaní klavír predá. Tak predá i druhý klavír. Po tretí raz príde si princezna sama, zamilujú sa, hrdina dá nosiť peniaze zo studne. Pri svadbe sviečka dohorí, vyskočí princ, princezna by ho mala rada, ale je neskoro. Spala s mužom i s princom a medzi nimi bol meč.

Pripojuje sa ešte variant: Sluha sviečky je „Malý Janko“. Pre prvý klavír príde slúžka, hrdina žiada, aby princezna s ním šla spať. Princezka pošle slúžku, hrdina položí medzi ňu a seba meč; nedotkne sa jej. To sa opakuje pri druhom klavíri. Janko upozorní, že chodí slúžka. Po tretí raz príde princezna sama, hrdina s ňou spí: ona sa cíti v druhom stave. Preto ho zatvoria na veľký vrch. Na jeho prosbu prinesú mu čarovnú škatuľku, Janko hneď príde a osvobodí ho. Kráľ chce s ním mať vojnu, Janko gule chytá a všetko pobije. Potom nastane smierenie, sviečku nechajú dohorieť a nakoniec je z Janka pekný mládenec.

Úvod i zakľúčenie variantu sú podobné, ako v niektorých verziách o Aladdinovej lampe, ako v nemeckých Grimm K. H. M. č. 116; Pröhle, K. V. M. č. 11; maďarské Gaal, Märchen der Magyaren I.; francúzske z Lotrinska, Cosquin č. 31, II. sv. str. 3, kde víla rozkazuje rekovi, aby sliezol do studne pre sviecu, a pod.

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 271 č. 7 A c.

Škultety-Dobšinský v „Slovenských povestiach“, 496 — 498 (n. vyd. 873 — 882), majú rozprávku „Rovnopekný pár“. Podal a rozpráva A. H. Škultety z M. Hontu.

Rozprávka má zvláštnu úvodnú formulku:

„Stalo sa. Keď sa nestalo, už sa ani nestane; lebo sa už prestaly robiť divy, aké sa za blahoslavenej pamäti Kaukoňkráľa robily.“

Kráľovským rodičom po dlhom prosení narodil sa syn. Keď dorástol, nedal sa ani nahováraním donútiť, aby sa oženil. Kráľ ho zatvoril do jednej izby a dal strážiť sluhovi. Predo dvermi izby bola hlboká studňa a v tej bývala striga. Chcela sa podívať, čo to v izbe svieti. Vletela do izby ako muška a zadivila sa nad krásou princovou. Keď potom po svete blúdila, postretla strigôňa, rozprávala mu o krásnom princovi, strigôň zas o krásnej princezne i dali sa do hádky, kto z nich je krajší. Aby sa presvedčili, odletel strigôň pre princeznu, priniesol a položil ju do postele k princovi.

Striga potom zavolala sudcu: dupla nohou, až sa celá zem zatriasla, otvorila sa jazerná priepasť a vystúpil najvyšší sudca z pekla. Všetci sa premenili na muchy, pekelný sudca urobil, že sa princ prebudil. Zamiloval sa do princezny a vymenil s ňou svoj prsteň. Teraz zas chceli, že princ usnul a princezna sa zobudila. I ona sa zamilovala do krásneho mladíka, chcela tiež vymeniť prsteň, ale videla, že sa to už stalo. Tu sudca rozhodol, že sú si rovní v kráse. Prepadol sa, strigôň s princeznou odletel a striga spustila sa do studne.

Keď sa princ ráno prebral, vypytoval sa, aká to dievka bola pri ňom, ale nik o ničom nevedel. Princ sa ťažko rozhneval na všetkých, napokon ochorel a musel si ľahnúť.

Princezna bola tiež jediné dieťa kráľovských rodičov, a ako princ, tiež nechcela počuť o vydaji; rovnako darmo sa opytovala na neznámeho princa a práve tak ochorela a uľahla. Syn starej slúžky šiel hľadať doktora, prišiel napokon do sedemdesiatej siedmej krajiny, kde ležal onen chorý princ, počul celú historiu o ňom i prihlásil sa za doktora. Uzdravil ho, keď mu rozprával o princezne, a za týždeň vybral sa s ním na cestu, lebo princezna mohla by za ten čas žiaľom umrieť. Došli ešte včas, princ porozprával sa s ňou osamote, princezna ho poznala a — bola zdravá.

V rozprávaní je ešte zvláštny nepotrebný motív: Keď princ sa vybral k princezne, dali mu ešte osobitného sluhu, ale princ a „doktor“ sprostili sa ho ľsťou, rozsekali jeho koňa, šaty, v ktorých odišli, zamazali krvou a tak dopočuli sa rodičia, že princa roztrhaly dravé zvery.

Rozprávky o takom tajnom prenášaní milenca alebo milenky sú dosť rozšírené, najmä v Oriente; Gibby, Forty Vezirs, 381 sl.; Hanauer, Folk-Lore of the Holy Land, 207; Kletke, Märchensaal, II., 187.

P. Dobšinský zapísal v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 489 — 495, rozprávku nadpísanú „Ukradenuo zrkadlo“, ktorá je, nakoľko viem, svojím priebehom ojedinelá.^[597]

Keď zakliata princezna je vysvobodená, ako sa jej ukáže jej ztratené zrkadlo, pripomína to hojné rozprávky, ako zlí duchovia sú zaháňaní zrkadlom. (Pozri moju rozpravu „Znamení života, předzvěsti smrti“ v Národop. Věstníku XII., str. 360 a nasl.)

Podávame celý text:

„Jeden král mau uťešeního sina. I on i královná sa chiba v ňom ťešili, lebo im bou jeďiní, a oňi už boli kus obstarní. A šeci podaní ho radi mali, obzvlášťe ale v tom mesťe, v ktorom bívali, lebo všaďe chudím pomáhau a ďe len mohou, dobre robiu.

Mau on už tak asi osemnácť rokou, a rodičovja sa počali starať, ak bi si miljeho sina statočňe mohli ožeňiť. Zavolali ho teda ku sebe a povedali mu, že sa oni už obstarní, abi sa oženiu, a sám že potom buďe krajinu spravovať. Mladí princ sa ešťe ženiť ňechceu, ale ho roďičovja len nahovorili, a on si sám ňevestu mau vibrať; ale sa jemu aňi jedna ňepáčila z tich, čuo ich poznau. Tak mu matka vibrala peknú a bohatú ňevestu, ale tá, keď už mali na sobáš ísť, v noci zomrela; tak druhá i tretja. Potom bohatje ňechceli za princa ísť, že bi zomreli; viberali teda z chudobních djevčat, ale každá pred samím sobášom v noci zomrela, a princ sa vonkoncom ňemohou ožeňiť.

Čuo mali robiť chudáci roďičovja? O sina sa chceli ešte, kím sa na žive, postarať. Obráťili sa teda k Bohu, keď už vo sveťe poťešenja nenašli, a choďili sa každí ďeň do zahradi ku jednej studánke pod jedon zelení strom modljevať. Ráz, ako sa tam modlja, príďe jedon vážni starčok ku ňim a spíta sa ich, čuo sa takí smutní a zármucení modlja, tak skrúšeňe, a to že každí ďen. ,Ako že bi sme sa mi ňemodlili,‘ odpovje královná, ,keď si mi sina ňemuožme ožeňiť.‘ A potom mu šeoko vyrozprávala, že ako sa im voďí. ,No, ja vám dám dobrú poradu,‘ ťešiu ich starčok, ,len ak sa princ pozvolí a buďe ma poslúchať; dajťe ho sem zavolať, lebo ja ta dnu ísť ňemuožem, ďe tolko ludí bíva.‘

Princ prišjou, a starčok počau zas: ,Viďíš, sin muoj, ťebe darmo v tomto mesťe ňevesťe hľadajú, a ťebe je dobrá žena treba; už je to tak usúďenuo, abi každá zomrela, lebo ti si aňi jednu z ňich ňemilovau, a ti si chceš ísť už oddávna ňevestu hľadať, ja to dobre vjem.‘

,Ej, veru si chcem, ale ňevjem, či bi ma pustili.‘ ,No, veť ťa pustiť už musja, lebo bez ženi ňebudeš, ale slúchajže, ja ťa len tak od rodičou vipítám a tak sa ťi šťastňe povedje, ak moju radu chceš počúvať.‘

Princ slúbiu a starčok vipravovau ďalej: ,Keď chceš ísť, teda počúvaj a pln, čuo ťi buďem radiť. Obleč sa do chudobních šjat, na cestu si ňič ňevezmeš, čuo ťi dobrí luďja dajú, z toho buďeš žiť. Tu máš toto zrkadlo a choď ku najkrajšej paňičke na sveťe, ukáž jej toto zrkadlo, čuo sa jej stratilo; jú odkleješ a vi sa zamilujeťe, a potom nazad príďeš. Naraz za mestom jednoho maličkjeho chlapíka stretneš v červenej čjapke, to je muoj sluha, toho o poradu zpítaj, keď ťi buďe treba, on ťa až tam dovedje, ďe máš ísť, a tam ti povje, čuo máš robiť; len si toto zrkadlo dobre schovaj a tajďi s bohom!‘

Starec zmizou, princ sa ňemohou za radu a zrkadlo aňi poďakovať. Roďičovja ho požehnali, on sa odobrau, a šeci plakali, keď bi im tak asi ten dobrí princ zahinúu. On sa obljekou do chudobních, ale pocťivích šjat, slza mu vipadla z oka, keď mesto zaňehávau, a on sa pusťiu do náramnjeho plaču, chiba ho ten maličkí sluha starečkou, čuo ho hňeď za mestom stretou a vzau, poťešiu; a slubovau mu, že si peknú ňevestu vihladá a vidobudňe.

Tak sa zabrali a šli široko ďaleko. Nesmeli chiba práve z toho žiť, čuo im dobrí luďja dali, častejši museli velikí hlad trpeť, tak že princ chockedi sa aňi pohnúť ňevládau, lebo im tak povedali luďja, že či nevlázú robiť, nač takí zdraví po žobraní chodja. Dakďe im len dali, ale aj to len kus chleba a princ na takuo ňebou naviknutí. Temer každí treťí den prišla búrka, hrmavica strašná a bliskanja. Oňi museli naveki pod holím ňebom čakať, kím len kus obláčka bolo na ňebi, a to síce museli okolo seba koleso spraviť, v ňom kľačať a modliť sa. Tak putovali už tri mesjace, a princovi sa ďalej ňechcelo, ale ho ten v tej červenej čjapočke len nahovárau, abi len išli ešťe ďalej.

Tak len tašli: večer prídu do jednej velikej hory, naraz sa strhla tma veliká, cestu straťili, zamračilo sa, počalo hrmeť, blískať, a hromi len tak po skalinách dunčali. Skoro urobili okolo seba zase koleso, klakli si a slúha sa počau modliť; ale princ počau naňho zle, že načuo ho do tejto pustej huori dovjedou, že jemu starí povedau, abi len po dobrích cestách chodili, a tak ďalej; človek v zúfalstve si naveki nájďe príčini na blížniho hrešiť. Chiba keď do najblišej skali hrom zarachoťiu, čuo sa naráz rozmelila, princ sa spamatovau a modliu sa i on. Tak to trvalo až do rána, ba ešte horšje a princ ledva že vidržau.

Rano sa slnječko na ňebi usmjevalo, princ kázau, abi ho nazad zjedou. Slúha mu slúbiu, ale ho len ďalej vjedou do hori, veďeu, že už skoro cjela svojho dojdú, lebo sa mu včera, keď ten hrom ku ňim udreu, čuo princa postrašiu, starčok v oblakoch ukjazau. Cesta bola čím ďalej horšja, princ ňevládau a vaďiu sa na slúhu, že ho včera takíma skalami ňevjedou. Čím sa princ večmi vaďiu, tím slúha strmšje uháňau a princ museu za ňím.

Mezitím prišli do jednej krásnej dolini, videli zámok ta ďalej, ale vokolo len samje hori, a princ sa zaradovau. Hňeď potom prišli do uťešenej zahradi, práve na polednje. Princ bou lační, ešče zdaleka zavoňali peknuo ovocia, a teraz sa ím o nos bilo, tolko ho v celej záhraďe viselo. Princ chceu jesť, lebo že už tri dňi ňejedou. ,Či ňevješ,‘ povje slúha, ,že nám starčok ňekjazau len z almužni žiť, a mi bi sme tuto kradli; keď bi si ti z toho ovocja jedou, mohli bi nás i zabiť.‘ Princ chceu len okoštovať, abi si smed uhasiu, ale mu slúha ňedau.

Tak sa kradli popod stromi, až prišli do jednoho starjeho, na poli sválanjeho domčoka, tam sa skrili, a slúha počau princovi vipravovať: ,No, vidíš, už sme tu, ďe sme mali biť; mnoho sme síce vistáli, ale sa to minulo, len či teraz sa buďeš spravuvať, ak treba. Tuto v tomto zámku bíva ta tvoja budúca ňevesta. Ona je od jednoho striguoňa za to, že ho ňechcela, zakljata. A síce každjeho mláďenca, ktorí sem príďe, či bi sama chcela či nje, musí zabiť. Tieto huori a tie skali sa jej mestá a ďeďini, ale zakljate. Ona sa velmi rada každuo ráno do jednoho zrkadla pozerala, to jej ten striguon ukradou a zakljal hu dotedi, kím jej dachto to zrkadlo ňedonesje a ona sa doňho nepozre. Ten starčok mu ukradou, ťebe ho dau, a ti si na to sem prišjou, abi si jej ukjazau.‘

Teraz sa prišla do záhradi prechádzať. Slúha mu kjazau za nú ísť pozerať mezi stromovja. ,A počúvaj, čuo buďe vraveť, tam sa vjac dovješ.‘ Princ šjeu potichu za princeskou, ledvác díchau, lebo, ak bi ho boli spozorovali, naraz bi tam bou museu zomrjeť. Tu i tu si chceu jablko od smadu otrhnúť, ale sa na jej krásu zadívau a dau pokoj. Ona sa s jej frajcimerkami precházala, shovárala sa s ňimi všeličo a princ načúvau. Mezi druhima vravela princeska: ,Ej, kedi že sa ten muoj starí navráťi (rozumela toho, čvo prince sem poslau), on ňeborák bou dobrím priaťelom, ešťe kím moji rodičovja žili, calej krajine a mňa od ích smrti naveki opatruje. Ach! a teraz azdaj (v tom jú slzi zaljali a princ to šecko viďeu) dakde za mňa zomreu, azdaj ho ten strigoň prjesočliví zabiu! Ešťe predvčerom mi oznámiu, že je ten princ, čuo ma má vislobodiť, nje ďaleko. Tej noci taká veliká búrka bola, čvo už strach len povedať, zase ten striguon toho mojho princa hladau, až ho našjeu, tak beda so mnou. Ale ja preci za toho ohavníka ňepuojďem, čvo mojich roďičov zabiu a mňa s krajinou prekliau. Ach, nemuožem ja zaňho ísť, kebi len skorej ten muoj princ prišjeu, abi ma vislobodiu.‘

A princ už i toto počúvau, čvo vravela, ňje abi ešťe aňi tam ňebou bívau, už chceu ku nej leťeť, jú obejmuť a povedať jej, že je to on, že jú on vislobodí, že jej zrkadlo donjesou, ale ho sluha zo zadku uchiťiu a ňepusťiu. Počalo sa kus mráčiť, princeska sa ňemohla tu von baviť, lebo keď sa mráčilo, išjeu tem striguon už ku nej, a abi jú bou na dvore viďeu, hňeď bi jú bou uchiťiu. Šla teda nazad do zámku.

Už bolo pred večjerkom, princ so slúhom tiež dnu vošli, ako putníci, že zablúdili. Tu jím naraz dali chižku a dobrú večeru; ale choci už dva dňi nič ňejedli, princ sa ňesmeu aňi k mise dotknúť, lebo to bolo šetko otrava. Po večeri jich do mekích postjel uložili. Slúha dávau princovi naučenie a dau i jedon prsťeň, ktorí si má na palcu obracať, abi ňezaspau. Princ si lahou do posťeli, ale on len pod posťel. Oj princovi sa aňi spať sprvu nechcelo, ba čo bi i bou chceu, ňebou bi usnuv. Ale okolo jedonáctej počau ho sen moriť, čvo tá princeska naňho poslala, on krúťiu prsten na palcu, ale prece len tolko že ňeusnúu.

O puolnoci príďe princeska s holou šablou a počňe ponad princa zavŕtať. On jej chceu zrkadlo pokjazať ale ňesmeu, choci bi ho hňeď bola zabila, chiba keď treťí raz nad ňeho príďe. Tak ho bou poučiu slúha. ,Ach,‘ odvráťila sa princeska, ,ak mi lúto tohoto krásneho mláďenca, ňezaslúžiu on takú smrť; ňevjem, čo ma k ňemu tak ťahá, ako kebi to on bou, čo ma má vislobodiť.‘ Princ už chceu povedať, že je to on, ale mu sluha zpopod posteli usta zapchau. ,Ach, ale nje je on,‘ vravela zase princeska, keď ta kliatba na nú prišla, ,on musí zhinúť, tak ako druhí, nje je on svatí, každí mláďenec na sveťe je len huncút a klamár.‘ Mezi takímato a ešťe horšíma lebo krajšíma rečmi (podla toho, ak kljatba na nú pricházala) hneď sa ku princovi blížila a chcela ho zabiť, hňeď ho zase ľutuvala. Až potom, keť sa tretí raz k ňemu priblížila a mala ho zabiť, ukjazau jej zrkadlo. (Srovn. č. 11 A. Je to vajíčko.)

Ráno sa pri ňom učesala. Ta kliatba s nej odpadla, huori sa na peknú krajinu premenili, a zo slúhu stau sa pekní mládenec, prjaťeľ princov. Teraz prišjeu ten dobrí starčok a povedau, že včera, keď tá velká búrka bola, strigúna toho na kraj sveta zahnau, ďe sa na kolomaz obráťiu; že včera, keď sa mračilo, a princeska dnu išla zo zahradi, že sa mali ňebáť, lebo že to už on išjeu, a že sa už len pobrať muožu, keď sa milujú.

,Ach, kebi len moji roďičovia tu boli!‘ povedau princ a rodičovia práve dvermi stupovali, starčok jich bou priviedou. Rodičovia teraz už požehnali tento noví párik, mladú princesku s princom. A tak žili šťastňe, mali krajini dve a podaní jich šeci radi viďeli.“

Tá istá rozprávka sa číta v rukopise s nadpisom „Sbierka Dopšinskýho“, str. 22 — 27^[598] temer úplne rovnako. Niet vcelku rozdielu v obsahu, ale v jednotlivých motívoch, a najmä je to iná samotná úprava štylistická, hoci z tohože pera, ale akiste pozdejšia. Už nadpis rozprávky je inakší: „O královicovi, čo si mladú hladau“. Začína sa:

„Bou raz kďesi za horamí, za dolamí jeden starí král a jedna stará královná. Títo mali jedneho jedinjeho sina, mladjeho, peknjeho kráľeviča. Královná ho len čo skorej chcela oženiť, a král tjež k tomu privoliu, lebo si misleu: ‚Ja som už starí človek, skoro buďe treba, aby dakdo inší krajinu spravovau, a keď sa mi sin ožení, buďem bez všetkej starosti.‘

Dobre ňedobre. Dali svojmu sinkovi po vuoli, že ktorúkolvek si v krajiňe za ženu viberje, tú mu vezmú. Viberau si on, viberau tje najkrajšje, najbohatšie paňički z celej krajiny, ale veru, ktorú by si on kolvek bou z ňích vibrau, každá, keď ňje skorej, nuž v tú noc pred sobášom zomrela. Královskí radci aj sám král prišli na tú mišljenku, že to azdaj preto sa tak deje, že mu je bohatá ňje súďená, abi si teda len chudobnú vibrau. Lež to veru i z chudobních i z mrzkých, ktorú by ten kráľevič len bou zamisleu vzjať, každá pred sobášom v tú noc do rána zomrela. Tu si zase misleli všetci, že mu je azdaj iba tá daná, ktorá si ho sama za muža vivolí, alebo ktorá sa mu dákou náhodou dostane. To všetko ňič ňeplaťilo. Či si ho sama zvolila dajedna, či to dajednu mu odhádli, každá len bola preč, naraz zomrela. Ňemohli ho teda, toho kráľoviča na žjaden spuosob rodičovja ožjeniť, bo už potom žjadna nedajbože za ňeho ísť, čo sa každá toho bála, že bi zomrela…“

Rozpráva sa potom rovnako, že starí chodili sa modliť „do zahradi pod jedne starje stromi ku jednej studňičke“, ale sa minul rok i dva roky „a ešťe všetko daromnejšje“. Tretí rok potom prišiel k ním starý šedivý človek „s jedním ohľadjelcom“, so zrkadielkom; ten ich potešil, že pozná ženu pre princa, ktorá mu je súdená, len aby ho počúval.

Dal potom princa zavolať a povedal mu: „Ľaďže, sin muoj! Vezmeš si ti tento prsťen a toto ohľadjelce, viberješ sa z domu preč na tento treťí rok, ako sa tvoji páňi roďičja tu za ťeba modlja. Ňič si ňevezmeš sebou, len tje hábi, čo budú ako običajňe na ťebe, aj tje naraz za mestom, ako prvjeho žobráka stretňeš, tomu to dáš a sám si oblečješ jeho šati. Potom sa zídeš s mojím sluhom a tvojím dobrím prjateľom, s jedním maličkím chlapíkom v červenej čjapočke. S tím teda puojďete spolu. A teraz mi na kolenoch prísahaj, že toho všade nasledovať buďeš a vo všetkom ho poslúchneš. On ťa už dobre zaveďje a povje ťi všaďe, čo máš robiť.“

Princ sa nestretol hneď za mestom s tým sluhom, ale sa mu on zjavil až vtedy, keď bol svoje šaty so žobrákom vymenil. Rozpráva sa: „Iďe, iďe sám ako palec, smutní, opusťení; aňi sa neobzerá okolo seba, čo sa tam ďeje, len či dákou cestičkou iďe, kím ňepríďe na šíro pole. Vtom sa počne mračiť a hrmeť zďaleka, len tak zem duňela. A už začalo aj na ňeho prškať, keď si opáči na šati. ,Hop!‘ povedá, ,veť mňe šati zmoknú, kdeže sa tu ukriť?‘ Už bi bou strán česti dakde pod stroma odskočiu, keď zazre na ceste jedneho otrhanjeho žobráka. Vtedi mu zišlo na um, že svoje šati musí ta dať a žobráckje si obljecť. To mu hňeď ňebárs bolo po vuoli, ale už len urobiu, bo si prísahu chceu zachovať. A keď sa do ňích obljekou, až sa sám pred sebou zahanbiu, takí bou otrhaní, umazaní.

Na skutku bi bou tje randi vandri žobrákovi navrátiu, krem toho mu jích len na silu zobljekou, ale tu kďe sa vezme, tu sa vezme ten jeho dobrí prjaťel a starjeho šedivcov verní sluha v červenej čjapočke. ,Máš ti šťestja, že si tak urobiu! Od dávna ťa čakám a ňemau som prístupu k ťebe, kím si tje královskje hábi ňezhoďiu. Či viďíš tamto tú búrku hroznú, tá iďe na nás, len poď, ukrijeme sa.‘ ,Kďeže sa tu, hrješni človek, v šírom poli ukriješ?‘ ,No, len poď strán cesti, buďe, ak buďe.‘ Hňeď si museli strán cesti na šírom pustom poli poklakať, kďe sluha spraviu do okola grjes, a tak sa modlili na tom mjeste, kím búra ňeprešla.“

Až keď sa rok blížil ku koncu, prišli „do jedních velikích huor, čo jim konca kraja vídať ňebolo. Blúďili po ňích už dve noci aj tri dňi o smeďe, o hlaďe, čo aňi len zhňilú plánočku ňenašli; na tú treťú noc prídu pod jedne ozrutnje skaliská. ,No, keď sa ces tjeto predrjapeme,‘ povje červenáčik, ,tak sme pri svojom.‘ ,Akože sa ťi ja tu predrjapem?‘ odpovje kráľevič, ,keď od hladu, od smedu ďalej ňemuožem.‘ Ani to dobre ňedopovjedau, už z čistjeho neba nad ňimí zahrmelo. Tu hňeď len grjes urobili a doň si poklakali a modlili sa. Mraki sa nahrnuli zo všetkích strán, len tak vrelo a dutnotalo nad ňimí v oblakoch, bleski sa križuvali po tích skaliskách. Ďježď sa ljau ako z vedra. To naších putnikov ochladilo, a smed si trocha tou vodou zahasili, ale veru náš králevič nemohou sa dočkať konca tej búrki. Ešťe žjadna tak dlho, ako táto, ňetrvala. Už bola pounoc a hromi vždi len horšje trjeskali a bleski jich dobre ňespálili. Tu zmoknutí, cestou, pľušťou premožení králevič už naskrze ňechceu tak na kolenách na tom lijavci trvať. Dosť ho ten dobrí sluha zadržjavau, na silu chceu skočiť pod jednu skalu, kďe ešťe nebolo premoklo — vtom zatrjeska hrom a odrazí takje kruchi z tej skali, ako domi. Všetko sa rozválalo okolo ňích, ale do grjesu ani jedna ňepadla. ,Viďíš, tam bi si ti bou bívau! Ale sa už ňeboj, do rána si pospíme.‘ Ani raz viacej ňezahrmelo, len sa pekňe ťicho vijasnjevalo a naši pútnici si mohli aj kus pospať, kím sa začalo rozbrježďovať.

Keď už bou bjeli dňík, zobuďiu ho sluha a dáko sa len prelámali pres tje skali. Tam sa jim ukázau naraz jeden uťešení kraj. Kráčali z tích skál dolu horou do dolini, tam prišli ku studňičkám, ku potuočkom, ku lúkam a naposledok ku jednemu peknjemu zámku do utešenej zahradi.“

Zatým sa rozpráva dosť shodne s prvým textom, ale dôležité je, že princ nepočúval reči princezninej. Čítame len, že ho jej zjav (natoľko zaujal, že „aňi smed, aňi hlad mu na pameť ňeprišjeu, iba už teraz, keď mu tá krása z očí zkapala“. Tu sebe vravel: „Ej, veru si ja jednu zhnilu slivku zodvihňem, veť tu už ňikoho njeto, čo bi ma viďeu, a ja som lační ako pes.“ Ale tu ho zachytil sluha. Poučil ho, že pôjdu na nocľah do zámku, že im tam dajú skvostnú večeru, a ako si má v noci počínať, aby ho princezna nezabila.

Obšírne sa opisuje, ako ich v zámku privítali a obsluhovali, akú skvostnú večeru pripravili i „dávali na stôl poljevki, zápravki, cestá, zelini, pečeni, a len ich núkali, abi jedli. Královič do každjeho jedla s ložkou, že sa už predsa raz dobrjeho naje, sluha ho za každím zatrímau: ,Ňejedz že, ňejedz, bo sa otráviš, počkaj času.‘ ,Ej, ešte bi mňa takje statočnje, porjadne osobi otrávili?‘ a na silu chceu jesť. Sluha ho len zadržjavau. ,Ale veť som hladoví ako vlk.‘ ,No, ver čo ako ňebudeš, počkaj, z toho ďevjateho jedla si zajeme.‘ Keď už prišlo to ďevjato jedlo na stuol, sluha nabrau královčíkovi i sebe trocha, a tak si zajedli i poďakovali sa za večeru.“

Scéna v spalni opisuje sa tiež obšírnejšie. Nové je, ako princezna o polnoci otvorila dvere, že zavial „spjaci vetrík po svetlici; abi teraz ňebou mau královič ten prsteň, istotňe bi bou zaspau, iba ho ten prsteň z drjemot prebrau, keď si ho na palci skrútnuv“. Keď jej napokon ukázal zrkadlo, „hňeď sa mu zasmjala i vipadnuv jej ten meč z ruki“. A tu sa ešte pripojuje: „Tu sa oňi zpoznali a tak sa uvítali poznovu, bo sa oňi dakedi za mladi znali, i rozpomenuli sa jeden na druhjeho. Ona bola susedovho králova zakljata dcéra, ktorú tak zakljau jeden striguoň, že ňechcela za ňeho ísť; a čo našich pocesních tak s timí hrmavicjami prenasledovau, to bou tjež ten istí, ale jich to vše pred jeho mocou ochránilo, že si do grjesu poklakali a tak sa modlili.“

Ráno, keď sa prechádzali záhradou, „zrazu zahrmí nad ňimí, ,Jaj!‘ povedá ona, ,už je po nás, striguoň v hrmavici iďe ku mňe.‘ Bo ju to každí rok choďiu trápiť, že či puojďe zaňho. ,Ňebojťe sa, ďeťi, ňebojťe sa!‘ ozve sa známi hlas za ňimí. Obzrú sa: tu prichádzajú jeho rodičovja, ten starec šeďíví aj s jedním pekním mladím človekom, bo to oňi prileťeli, keď zahrmelo v povetrí.“

Starec ich spojil a zanechal im všetko královstvo i s tým mladým svojím verným druhom, sluhom princovým. Všetci sa potom poznávali, „bo všeci dakedi spolu bívali, kím královičovna ňebola zakljata a jej roďičja žili. V zámku ňenašli vjacej, len samje ženskje, ale celá krajina jích tu uvítať prišla, a tak sa všeci spolu radovali a radujú sa i teraz, bo tam dobrje čaši ňikdaj vjac ňepominú. A ten královič mladí i tá královičovna panujú nad všetkimí krajinamí.“

Tento text Dobšinský znova upravil a vytlačil v „Slovenských povestiach str. 165 — 172 (n. vyd. 359 — 369), „O králevičovi, čo si mladú hľadal“. Odchýlky sú tu vcelku nie veľké, najmä to, že princ s krásavicou poznali sa už za mladi, a záverečná scéna, že starec v oblaku priniesol k nim rodičov, ako v druhom rukopisnom texte. Z úvodných motívov bolo by ešte spomenúť, že starec (nie sluha) dal princovi kúzelný prsteň.

Dobšinský II. str. 70 — 77, má verziu „Zakliaty zámok“. „Zo sbierky Janka Kráľa, jako Prešpurského žiaka.“

Úvod rozprávky prevzal Dobšinský, ako sa sám priznal, „z prostonár. Zábavníkov“. Úvod je z verzií, ako je rozprávka dlhá. Rozpravač začne deťom, keď ho príliš unúvajú, rozprávať: „Bol raz jeden oráč a vyoral jednu truhličku, v truhličke bol jeden zajačik a ten zajačik mal chvostík; pozriteže — aha, len takýto krátky!“ a zatíchne. Keď sa deti ozvú: „A potom? A ďalej?“ odpovie im: „Veď keby ten zajačik bol mal dlhší chvostík, nuž by aj rozprávka o ňom bola dlhšia.“ Ale deti neprestávajú prosiť, a tak rozpravač začne rozprávať vlastniu rozprávku. Také šteklivé rozprávky boly sa veľmi rozšírily od dávnych čias v rozmanitých obmenách. Najobyčajnejšia je akiste verzia, ktorú znala už Božena Němcová v Babičke: deti musia počkať, až ovečky prejdú cez mostík. Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 209.

Otec poslal do sveta svojich troch synov, z ktorých najstarší bol stolárom, druhý kováčom a najmladší nemal nijakého remesla. Obidvaja starší opustili najmladšieho, keď ho prv obrali na spaní. Najmladší chcel sa vrátiť domov, ale zablúdil a prišiel k chalupe, do ktorej vstúpiť zabránili mu dvaja zúriví psi. Boli to jeho bratia, ktorí tam k Ježibabe zablúdili a ktorých Ježibaba prútikom premenila na psov. Vošiel, Ježibaba ho pekne uvítala, podávala mu tanier polievky; ale on na radu staršieho brata nejedol s toho taniera. Potom ho chcela šibnúť svojím prútikom, ale on dával pozor, zachytil a vytrhol prút a šibol ju sám. Hneď sa premenila na mačku. On vymohol od nej, ako vrátiť bratom ľudskú podobu: udrel psov hrubším koncom tri razy, a hneď boli odkliati.

Nechal tam Ježibabu ako mačku a poberal sa s bratmi preč. Významný je tu motív, že hrdina odoprel jesť polievku u čarodejnice. Je to akiste zbytok starej viery, že človek padne do moci nadľudským bytnostiam, akonáhle u nich prijme niečo zjesť. Srovn. Hartland, The Science of Fairy Tales, 41; Podkrkonoší záp., 799.

Prišli k zakliatemu zámku, bratia od neho utiekli, a vošiel sám. Bolo pod zámkom celé mesto. Prešiel cez mesto, prišiel k bráne zámockej; tam stáli dvaja železní ozbrojenci, ale nehnuli sa. Brána sa otvorila. Prešiel cez všetky izby a potom si sadol. Bol tam už dlho, tu našiel v prvej izbe voskovú sviecu ako ruka hrubú a na dve siahy dlhú. Ako ju rozžal, prišli oní dvaja železní ozbrojenci a pýtali sa ho, čo bi si žiadal. Zľaknúc sa, zahasil sviecu a ozbrojenci odišli. Ale tu sa spamätal, rozžal znovu, ozbrojenci prišli, a počul, že sú zakliati, že ich život visí na tej svieci, a len čo ju rozžne, keby boli sto míľ ďaleko, prídu a vykonajú jeho vôľu. Nabral si potom zlata, peňazí a šiel hľadať šťastie.

Prišiel do mesta kráľovského, kde princezna za nikoho nechcela ísť. Hrdina si umienil, že ju dostane za ženu. Najal si dom pri kráľovskom paláci, dal si ozbrojencami priniesť zo zakliateho zámku strieborné husličky, potom zlaté a daroval oboje princezne. Tretí večer dal si priniesť husličky, drahými kameňami vykladané. Princezna pribehla sama k nemu pre ne, on jej ich dal.

Tu sa pobral ku kráľovi pýtať jeho dcéru, ale kráľ chcel, aby najprv vystanovil kráľovstvo, aby mu bol roveň. Zavolal si tedy zase svojich ozbrojencov, ale tí mu povedali, že jeho bude kráľovstvo zakliateho zámku. To sa odkľaje, keď dohorí tá svieca. Ale oni už mu len jednu službu budú môcť vykonať. Keď svieca do polovice dohorievala, prebudili sa v zakliatom zámku a v meste všetci kniežatá a prišli sa mu pokloniť. Keď bol už len kúsok, prišlo vojsko, aby počulo jeho rozkazy. A keď celá svieca zhorela, prišiel celý národ a vyvolil si ho za kráľa.

Po svadbe vybral sa do svojho odkliateho kráľovstva. V horách prepadli ich dvaja zbojníci. Hrdina si spomenul na ozbrojencov. Tí vrhli sa na zbojníkov, ale ich nemohli premôcť. Keď im strhali šaty, poznal v nich hrdina svojich bratov, oni jeho tiež a bolo po bitke. Keď potom pritiahli do kráľovstva, vítal víťaza-kráľa a kráľovnú všetek ľud.