ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Ker v záhrade

1. Codex Revúcky A, str. 40a — 42b, má rozprávku od S. O. v ratkovskom nárečí (Gemer) „Dlhý nos“. Jej text celý podávame:

„Mal jedon král jednoho jedinkyho syna, a ten nebúl doma, kot mu otec ochorel. Rás pri vojsku dostane list, aby se, ším najchytrejši mvaže, domó ponáhlel, ak chce otca ešte živiho videt. Syn od strachu ani nevidel, ka ide, len domó a domó, aby oca pri životu našol.

Už priletí domó, a otec na smrtedlné posteli zavolá syna k sebe: ‚Syn muaj, syn muaj, ja te nehám a ty sám zostaneš. Nemáš, kto by te opatril; sám se zpravuj! Svetu málo ver, lebo te oklame, a sebe na pozore maj. Králóstvo ti zostane, ale to lechko i skape; len ak ho budeš múdre rídit a zpravovat, tak bude tvoje. Poklad je to síce velký, ale ni dostatečný; dám ti k tomu ješte i pod studnó vo dvore veliké dedictvo, to si vezmi a múdre ho užívaj!‘ Ak to vyrjakól, ešte ho požehnal a ducha vypustil, tak telo zimnja zostálo.

Mladý král na pohreb šitky svojo bohatstva vynaložil, lebo trúfal pod studnu. Po pohrebe pokladnica prázná, peneze treba, a král búl dlžen. Navolá tody chlapó a káže pod studnó hlboko kopat. Ale tam sama tvrdá žabica bula a čekan len tak odskakoval a iskri dával. ‚No, len chlapi, do neho se!‘ volá král. Ale ti ani na pat nemohli. ‚Nože, schuti, no, dobre se vám zaplatí, veže se pochlapte!‘ volá druhý ráz. Ale zase bulo šitko namáhanja darobnja. — ‚No, len ešte rás do né!‘ zavolá tretý raz, ,a ak nenajdete, tak nahajte!‘

Povedal — a tašol do izby; pištol nabil a položil na stval. ‚To neztrpím,‘ pódá, ‚ja, reku, tam kelo zlata, a tu ništ, tak nedat, to je svinstvo.‘ Na to se pomodlil, zvel pištol a kcel už do sebe zpustit, ale se tu otvora dvere. ‚Túto ládišku smo našli,‘ zavolá robotník. ‚Šva za ládišku? Ukaž!‘ Nájomník ukazal a van zvel malú zo zpráchnivelých daštišok zbitú kasničku, nevidel na né ani plech, ani dverce. ‚Kde ste to dostáli?‘ ‚Zo žabici smo vysekali.‘ ‚No, ver mi to za poklad,‘ povja král a hodí jú na zem. Vtom se ona otvorí a ztammu velmi krásná bula. Z né vypadla jedná kartiška, král jú zchytí a čítá: ‚Kto totot mjašok potrese, kelo chce, telo dukátó se mu nasipe.‘ Dalé král ani nečítal, len mešec z ládišky vychytí a zašne na stval trast: a aj hned plný stval búl s dukátmi. Na to každymu robotníkovi za šapku dukátó natrasol.

V chyži potom delé sčítal na kártiške: ‚Kdo na té píštalke zapískne, kelo chce, telo vojska se mu nastavá; a kto si napokon tot opasok opáše, kde kce, tam bude.‘ Van si tja veci odložil a kcel, ak mu otec prikazal, múdre to užívat.

O pár rokó prišlo mu, na rozum, že by sa van mal oženit. Zpisknúl na píštelke a s velikými vojskom tašol ku susednímu královi v ohledy. Ak se zjevil ozbrojený pred králóským mestom, tamejší král v strachu, že ho neprítel nenadajne napadol, s poníženó prosbó vyšol a zpitoval se, že šva žadá. ‚Ništ, pane,‘ pódá ozbrojený král, ‚len som k tebe prišol v ohledy.‘ Hned se žalost v radost premenila, a obzlášte králová céra se usmjevala a v radosti ako kozička poskakovala. Hned prišliho krále volali do paloti a hostili, hrali, bubnovali.

Podvešer van netrebák chvastal se zo svojím meštokom pred svojó miló. Ona ale, ako su ženi chytrja ku klamu, podhodila druhý meštok a ten dukátový prekrila. Ráno se hned král domó odobral svatbu hotovil. — Doma kce vyplácet, meštok trese, šklbe, drape, háže, a ništ z nebo nekce vyljazt. Uchytí pištel, zpiskne, a vojsko pred ním zastane. ‚Šva kceš, pane?‘ ‚Pvajdemo zas do té krajiny.‘

Tak letel s vojskom a šva najskore búl pri residentii predešliho krále. Vybehnú ho vítat, ale se kus ostíchali, že šva se tak skoro vrátil. Van ale hned zavolá: ‚Mjašok mi tu dakto zvel, kto ho má? Sem s ním! Lebo hned jaj beda!‘ ‚Ano, pane, tu si si ho nahal,‘ povja céra králová, ‚pod len pozret, už ti je v zlaté ládiške zkritý. A mohol si se tak nebát, ve šva si u mne naháš, ako koby u tebe bulo, vjaš, že ti u mne nezkape.‘ Tak štebetala a hodne ho ošvábila, šmajchlovala se a len ak mohla, tak ho utíšit hledela.

Van trub, zas v ihračke, kot mu píštelku vytahli a vysmjavali, že chodí randy zbjarat. ‚Vara randy,‘ podá, ‚ale akja, ak chcem, hned vás šicích aj (s) celým mestom na prach a popel obrátím, ak do né zadúchnem, lebo se mi taká hrúza vojska nahrne, šva len strach. A šva ešte mám doma opasok, to je len daš. Kot si ho pripravím a povjam: Nech som tam a tam, narás zaletím, kde len kcem. Takja veci nemá nik na svete a tja vac stoja, ako jedno králóstvo.‘

Cére králové vac nebulo treba, ona v noci všetečnica aj tú kcela pištelku mat, ukradla jú a tak a pochválí se otcovi. Otec, ak videl jeho moc a vojsko v svojích rukách, aby se ho nemusel bát, a aby sám búl najmocnéší, poslal vojakó, aby ho na posteli povazali, a ráno ho dal z mesta skrz cigánó vyšibat. Tak ten, šva prvé v sláve dnu vcházel, terás pred metlami otrhaný, ošklbaný ako hvárník uteká!

Vela blúdil, deleko sa túlal, kým se domó pritackal. Len se vkradol, aksi vkradol do paloti, šeti premenil a zas ako král vystúpil. Ale ho za ztracenýma vecmi strašne mrzelo, i rás večer nevedel si v hneve rady, zchytí opasek a nepozorne na bedra priloží: ‚Nech som pri toho a toho králové cere!‘ pódá, ‚že jú zadusím, ak mi veci nevidá.‘ A hned bol u posteli té královné. Ona ležela, a svjaška pri né horela, za dvermi ale varta stála. Ak ho ona zazre, zkríkne, vyskočí a opasok mu odrapne. Tu varta priskoší, jeho ulapí a pred krále zavede. Král, ak pošúl žalobu, hned ho dal do najstrašlivejšé a najpevnéše temnici, že ho najtro ráno budú ztínat. ‚Ach, Bože sladký,‘ podá van, kot ho do temnice uvázeli, ‚naš som se ja dožil? Bodaj som vás nikdy nebúl videl, vy živáni, lotrove!‘ Potom se vezme do plašu, ak skúká, tak narjéká, naš van prišol.

Král ale v noci rozkazi po krajine rozoslal, aby se páni, šva len mvažú, ráno nahŕkli, že budú krále chyceniho stínat. Ráno, sotvy slnce svitalo, už se panstvo hrnúlo, na vozoch, na koňoch pred krále. Okolo devate král vinde na trůn a rozpovja, preš a zaš van toho dá pod katovú ruku. A kot tak bul odsúzeny, poslali pre neho do temnici. Temnica se otvorí, vojaci nu skoša a volajú ho von. Ale tu nik není, hledajú i z fakló, ale tu nik nito.

Lebo van, kot tak narjékal v zúfání, zvel skalu se zahlušit, a kot to nenašol, bil si hlavu o dvere. ‚Neblázni se, pane,‘ pódá strážný vojak, ‚ešte si ni zatracený. Ja som dakody ako vojak vo vašé krajine vela dobriho od tvojho otca obtrímal, zpomvažem ti tody aj ja, ak mvažem. Chot len bokom, tam najdeš jednú hodnú skalu von tršet zo steni, tú vytrhni a najdeš djaru von z temnici, kotrú ešte murár zpravil potajno, aby mohol uniknút, ak by ho tanu zatvorili. Tó djaró utekaj von!‘ Van z radosti skalu hledal, skalu našól a do djari skošil, ale král a páni s hanbó a posmechom se rozíst museli.

Tot pod zemó v té djare len se potánel sem a tam a i rád búl, že se od smrti vyslebodil, i strachoval se, že tu horšó azdaj smrtó skapat musí. Po vela motanú a v té tme še potánenú zazrel jednu djarku na svetlo. Zašne se z calé chuti drapat, a tu se mu lehko kamen vyvalil a van se pod nebo vyškrebal. Tu zašel Bohu dekovat, že ho aspoň pri životu zachoval. Vtom modlenu zadrjamal a odobral se do spiše.

Najtro se v šes prebudil, lebo mu v bruchu cigáni klince kovali. Tašol hned do hvari, daš hledat. Dlho, dlho se motal a krem dakelo podljasky ništ nevydlubal. Zas mu vajšlo do hlavy, že už na slebode od hladu musí zahynút. Ras vykročí na jedon kopec, a tu pred ním velká lúka, na né ovce a deleko na spodku stála dáká koliba. ‚Daj Boh štestja!‘ príde ku gazdovi, ‚nemáte daš na občerstvenja?‘ ‚Hnedky bude, mojo srdce, len se posadte!‘ Potom mu bašová donesla brinci, chleba, masla a mljaka a zpítala se, že kde tu býval. Že ona nikdy nepametá, aby z té hvari dakto búl k né prišol. Pán rozprável, ako se s nim stálo, a zostál u nich, kde šitkyho mal hojnost.

Zakal radost nad životom v nom trvala, pokojný búl: ale mu rás príde na rozum, šva se s ním stálo. Kde sa van podel? A tu mu zmútilo hlavu, zalehlo na srdce, a van padnúl do zúfana. Uchytí kepen a zajde na vršok jedné skali, skal dole se zdlúšil, aby už rás konec zvel.

Ale ho Pán Boh aj tu zachoval. Ztrhol se vetor a kepen s ním schytil, až deleko v povetrú do jedného háje zavljakol. V tom hájiku zastál na jednom fíkovom strome, kde plno zrelja figy viseli. Van zo pár odtrhne a chutne zahrizne, za tim ho smed zašne dusit, a van se nemvaže dole zkoritit, lebo mu nos, ako druk až po zem nahúknúl. ‚Jaj, Bože, švaže se mi to stálo? Za jedným zlým prídu deset horších. Už se na mne šicko neštestja zvalilo. Akože se dló ztrepem?‘ Nato nos vystrčil do neba a tak se konármi zospúštel. Na zemi, obzerá se za vodó, lebo mu už skoro pípec narjastol. To za ním hrkoce jaršok. ‚Chvala Bohu!‘ podá, ‚jesto voda, ale ako k né dostát, nos me nepustí.‘ Obzerá, hledá, najde, kde zo skali padá voda do jemi; tu hned nos zloží nad jemu, a dáksi bokom zachlipne pár kropky. ‚Bože sladký, to je dobrá voda,‘ pódá, ‚la la, už mi i nos zmenšel.‘ Najiste od té vody mu nos odpadnúl, a van se do chuti naťak z té prdlišky.

‚Toto bude dobrý ljak,‘ podá, ‚pre králó dvar, to mi azdaj sám Pán Boh dal, aby som se ztato mvahol vytahnút. No, len se ku práci!‘ Tak rozprável zo sebó a do klobúka natrhal vela fig a prišol domó pre sklenicu, aby do né té vody si nabral. Kot mal i vodu i figy, pítal od gazdiné jedon košarik, šva by do neho tja figy pekne pokládol, a bašovo šeti, aby se za žobráka mahol vidat. Gazdina mu šety dala a van v žobráckych šetoch s figami vybral se, kde? nikto nevja.

Kde se vezme, tu se vezme pred královó palotó starý žobrák. ‚Šva kcete, starý?‘ zavolá slúžka. ‚Figy predávám.‘ S tím heslom bežela slúžka ku králové a ta ju hned poslala pre ne, aj aby se zpítala, šva príde za ne. ‚Dvanác dukátó,‘ odkaže starý, ale aby mu hned vynesli. Služka peneze vynesla a milý starec — hybáj — von z mesta do sveta, aby ho nepopadli.

Ak ja, tak ja z chuti i královná i jéj céra. ‚La la, mamo!‘ pódá céra, ‚aký vám nos rostne.‘ ‚Ba tebe, moja duše, aký ti nabehnúl! Švaže se to robí? Ši to ni od tich fíg?‘ ‚Jaj, mamo, švaže to z nás bude? Mne je už až po zem!‘ Tak plakali, narjakali, až i otec prišol, doktoró dal volat, ale šitko bulo darmo! Ak rezali z nosó, zas vešja narjastli. Nuž tu len beda, strach a hanba. Jední to lutovali, druhý se radovali, a obzvlášt matičky a hrdja ženičky, že ni len na nich, ale i na královnú a na jéj pyšnú céru poškvrna, posmech a hanba prichaza. Kuchta ale, ak do peci ide pre lušivo, vytahne drúk a za ním slúžku. ‚Švaže ty tu robíš?‘ pódá, ‚deže si ten nos zvela? Aký ti je ako kval.‘ A to slúžka ukradnutú figu zhltla a za to nos akó brevno dostála.

Kde se vezme, tu se vezme dáký rechter, ši je doktor v meste. Šjarnja šeti a pališku v ruke. ‚Pán Boh pomáhaj, stará ženiško!‘ povje šez palánk do zahradky jedné staré babe, ‚švaže tu slýchat?‘ ‚Ach, švaže by bulo slýchat,, povja ona, ‚len zle a nedobre, šlovek se vám ani zasmat nesmja.‘ ‚Tuž preš?‘ ‚Tuž la tja ohudy králóskja tak dák zošpintaveli, že až strach, a kot se dakto zasmeje, hned ho vojaci uchyta, lebo se nazdajú, že se z toho vysmjavajú.‘ ‚A ši tim nosom nik nevja spomvact?‘ ‚Nik vara, už dost volali ,pánó, ale to šitko darmo.‘ ‚Ei, vara ja by tja vykuroval. Chojteže, stará matko, me ohlásit!‘ ‚Ale chojte, švaže byste vy vykurovali. Ve tu už doktori na zlatých hintóvoch prišli, a preci ništ nezpomohli, ni to vy.‘ Tu jé dal dukát do ruky, a ona z radosti ku králóske palote.

Ak tam okuna, ak se ošmjatá, zchyta ju vojaci: ‚Šva tu kceš, stará stryga?‘ ‚Ach, ve som ja ništ neurobila, prosím ponížene, len idem jednoho doktora ohlásit, šva šitko vja vykurovat.‘ To nadšul král a hned kazal jú dovjast. ‚Ach, prosím ponížene,‘ povja ona, ‚jich Milost, u mne taký a taký pán to a to povedal, že vyhojí, a mne sem poslal ohlásit. Ale to len taký chudobný.‘ ‚Choc aj mala nadeja,‘ povjá král, ‚ale preci zkúsit ho musimo, len ho privecte!‘

Privedú ta miliho doktora a dajú mu chorých do ruky. Van ale kazal najskor na próbu dat jednu figu dákýmu rabovi. To se stálo, a rabovi nos nabehol, ako osika. ‚Tento rab,‘ pódá doktor, ‚malo krvi má, a aj to je slabá a rjatká, netreba mu tody jú olevit.‘ Dal mu na to naráz kus vody a nos odletel.

Vezme terás slúžku do roboty. ‚Táto priostrú krv má, a tak, aby moja medicina mala moc, musí se oslabit. Sem korbáč!‘ Tu slúžku do košeli vyzljact a za tri dni, kelo len vládal, sekaj po chrbte. Potom za náprstok vody jé podal, a nos zkapal.

Chcela už králová céra se prez nosa ukazat, ale doktor, aby asnad nepošpatil, pre lepšú bezpečnost najskôr starú do kolesa. A aby ostrá krv ochladla, za 6 dni ťal, bil, sekal, až len kvaže pukala, a za každým slanó vodó namášel. Naostatok vody podal, a bula bez nosa.

Napokon príde céra. Aby mladú, ostrú, bystrú, ohnivú krv ochladil, zo šicke sili, ak len vládal, za devet dni po tušnom mesisku sekal, šibal, rezal, až dakody omdljavala, a za každým do konských štín zamošil. To bula bolesná kúra, a už ani nekcela se kurovat, lebo bolest velká, a k tomu pre nos ani po izbe skákat pred korbáši nemohla. Len matka ju tešila, a tá nádeja, že zas pekná bude, jé sili a trpelivosti dodávala.

V ostatný den, aby už konec kúri vyprosila, zašne doktorovi slubovat, že, ak ju vykuruje, i za neho pvajde, aj velkja poklady mu daruje. ‚Akja poklady?‘ ‚Velikja, pán doktor, akja azdaj nik na svete nemá.‘ Tu vinime ládišku zlatú a podá mešec, píštelku a opasok. ‚To su tja poklady, tot meščok na veky dukáti bude sipat až do súdniho dne. Ta píštelka, kelo kceš, vojakov vyvolá; a tot opasok, ak si ho opášeš, kde kceš, tam te zavede.‘

Pán doktor ale opáše si dobre opasok a mocne zaprecká, mjašok aj s píštelkó pozorne tadnu vloží a zašne vykladat: ‚Ja som tot král, kotriho si ty dala s metló vyhnat aj chcela obesit. Ja som tot žobrák, šva som vám figy predal. Ja som tot doktor, šva som te mohol naráz vykurovat, ale za pokutu ta bitka, to mušenja te nemohlo mentovat. Tja veci buli, sú aj budú mojo, a terás za tú tvoju špatnú nevernost poruším ti tot velký nos.“

Tento text prepísal v Codexe div. auct. A, str. 42 — 47, Janko Rimavský dňa 2. XII. 1843, pritom ho i spracoval, upravoval a miesty štylisticky rozhojňoval. Na pr.: keď kráľa mrzelo, že robotníci nemohli nič vykopať, „odišou od nich, zatvoriu sa do chiži a tam rozmišlau, čo buďe robiť, jesli ho náďeja zklame. Už bou šeličo namisleu, ale čím vjac misleu, tím sa večmje zasmucovau, lebo sa mu ždí živejšje a živejšje bjeda, ktorá ze zadlženja pojsť muože, pred oči predstavovala.“

Keď mal všetky kúzelné dary, je pridané: „umjeňiu si ich, jako mu oťec prikázau, múdro užívať. Aj tak ích skutočňe užívau a bolo mu velmi dobre. Ale mohlo aj biť, keď s meškom šetkjeho, čo si len srdco žjadalo, mau djostatok, a ňeprjaťel sa ho žjadon ňeopovážiu ňepokojiť, keď mu vojáci v bitke ňje že bi hinúli, ale zo zeme, sám p. Boh vje jak, virostali.“ Potom sa obšírne opisuje hostina u nevesty.

Niekedy naopak niečo vystalo, ako scéna, keď kráľ na tróne chce dať priviesť odsúdeného a keď ho nenašli vo väzení. Keď príde k bačovi, hneď, keď sa nasýtil, odchádza, a nerozpráva o svojich osudoch.

U Rimavského proste sa hovorí, že pri prameni „pár krapok uchlípau“. Vystala zas radosť druhých žien, že kráľovná bola tak pošpatená dlhým nosom. Baba neohlasuje kráľovi doktora zvláštnou rečou a nezadržujú ju vojaci, lež prosto ho priviedla, „královi oznámila, že sa tu nachádzja takí a takí človek“ atď. Na konci je ešte pridané: „V tom si pomisleu, abi bou vo svojom zámku a hňeď zkapau. Ten si tam dobre žije, a pišná, ňeverná princeska sa velkím nosom trápí.“

Tento text upravil do tlače A. H. Škultety v „Slovenských povestiach“, str. 397 — 405 (nov. vyd. 811 — 825), pod nadpisom „Dlhý nos“. V úvode sa spomína, že rozprávku „podali Ján Molitoris z V. Hontu, Sam. Ormis z Gemera a rozpráva A. H. Škultety“.

Upravovateľ držal sa textu v Codexe Revúckom, miesty ho slovne a štylisticky popremieňal a rozširoval, ako na pr, že princ bol „celý vytešený, a keď sa princeska okolo neho tak pekne fatinovala, od radosti to nevedel, kde mu hlava“. Keď sa kráľ vrátil s píšťaľkou, hostia sa mu smiali, že chodí „prstenky (v Cod. Rev. randy) predávať“. Keď kráľa uväznili, hovorí sa obrazne: „ten ptáčok v klietke neveselo spieval a len na jedno myslel, ako by sa mohol zo sveta sniesť“. Vysvobodenie a cesta z väzenia sa proste konštatujú. Scéna u pastiera je bližšia úprave Rimavského. Inde zas sa rozpráva stručnejšie, ako opisovanie domnelého doktora. Zakľúčenie rozprávky je z úpravy Rimavského.

2. Omnoho stručnejšie rozpráva tú istú látku Národní Zábavník na rok 1845, str. 21 — 24, v rozprávke „Bubenňík“ (povesť). Podávame text:

„Bou raz jeden král a ten mau jedno mesto. V tom mesťe boli tri bráni, a pri každej tej bráňe stau jeden vartáš; a jeden ten vartáš bou bubenňík. A prjaťelja boli tí vartáši, ale jeden o druhom ňič ňeveďeli. Raz k tomu bubenňíkovi prišjou čert a povje mu, abi bo pusťiu do mesta. ‚Hop, stoj! aňi kroka ďalej, lebo hňed zomrješ!‘ ‚No, veď sa len ňehňevajťe, pán voják, dám vám ja mešťok, čo keď ho potrjasjeťe, hňed dukát v ňom buďe.‘ ‚Hoj, to je dobre pre chudobnjeho chlapa, a najme vojáka. Hibaj do nútra!‘ A bubenňík dostau mešťok z dukátom.

Druhí raz prišjou čert k druhej bráňe, ale tu ho zas zastaviu vartáš. ‚Hop! aňi na krok, lebo ťa hňeď prepichňem.‘ ‚No, veď sa len tak ňehoršiťe, pán voják, dám vám takí kepeň, keď sa doňho zakrúťiťe, ňikto vás ňeuviďí.‘ ‚Hoj, to dobre buďe pre chudobnjeho chlapa, muože kďe chce potom ísť. Hibaj dnu!‘ a druhí vartáš dostau kepjenčok.

Prišjou čert aj k treťej bráňe, a tu vojak na varťe zle ňedobre naňho: ‚Hop, stoj! aňi len na krok, lebo ťa hňeď prepálim.‘ ‚No, len sa ňemrzťe hňeď, pán vojak, lebo vám ja dám takí širjak, keď s ňím raz zvrtňeťe, tri regementi vojska sa vám z ňeho vihŕčja.‘ ‚No, to je dobre pre samotnjeho vojaka, buďem muocť s kímkolvek vojnu vjesť. Tá ďi dnuká!‘ A treťí vartáš dostau širjak z vojskamí.

Na večjer, keď šetci po hromaďe boli, viprávali jeden druhjemu, čo ktorí dostau na svojej varťe. Ten prví vartáš — bubenňík — bol velkí figljar a šetkích chceu oklamať, a keď si polihali spať, on merkuvau, kam si svoje veci pokládli, a keď viďeu, že dobre spja, zau ím to a odišjou.

Išjou dlho, dlho, až prišjou do jednjeho mesta, a tam bola jedna princezna, ktorá velice hrať lúbila, ale iba na dukáti. ‚No,‘ mislí si, ‚zahrám si.‘ Šjou k ňej a hrau s ňou a dlho hrau a na veki po dukáťe viťahuvau. Tá sa ďíva, kďe berje tje dukáti. ‚Už hromadi mám, a len vždi viťahuje; mosím ja to mať!‘ Napojila miljeho bubenňíka a pozrje, kďe berje tolko tích dukátou — opáči mešjec a vidí, čo je zaň. ‚Ej, ti dobrí mi buďeš‘ a vzala mu ho a chudjaka bubenňíka vihoďila na hnoj.

Keď sa zobuďiu, zdvihou sa a hladá mešjec, ale ňikďe ňjeto mešťoka. ‚E! šak mám ešťe kepeň aj širjak.‘ Objekou, zakrúťiu sa do kepeňa a vešjou do izbi. Ňik ho ňeviďí, ale keď pri princeznej mešjec hladau, tá skrikla, on ujsť chceu, ale sa kdosi doňho udreu, kepeň mu schiťiu a celí bubenňík stáu tu v klepci. On chuďjak ňjelen že kepeň ztraťiu, ale ho tak ešťe i viprali, čo len uňjesť mohou.

Keď zas sám bou, poťešiu sa, že šak ešťe má širjak, a hňeď višjou na pole, pozvrtau kalapom, a vojaci odkjal pršja, len pršja, až aňi mesta ňemali na poli. V mesťe na turňach kričali, že ňeprjaťel iďje, a šetko sa už v mesťe trjaslo, iba princezna ňje, lež si sama žjadala vraveť s tím ňeprjaťelskím generálom. Aj višla k ňemu do tábora, a keď pri ňom bola, schitla mu klobúk z hlavi, vifljaskala ho ešťe, a regementi vojakou sa v klobúku potraťili.

Bubenňík ňič už ňemau a pusťiu sa teda svetom, že kam ho oči zaňesú. Prišjou dio jednej zahradi, ale celí vihladnutí, vismadnutí. Viďeu tam krásne hruški na strome, bou bi jedou; čo mau robiť, najedou sa ích, ale beda! tri rohi mu na raz narjastli. Viďeu ta ďalej studňu, bou bi piu, ale sa báu, misleu, že mu azdaj ešte vjac rohou, ale dač inšjeho ňeludskjeho narasťje, ale velice bou smadní. ‚A čo mi hňeď desať rohou aj s trema chvosti narasťje, ešťe sa aj napijem.‘ Ale keď tej vodi napiu, rohi sa mu ztraťili.

Ei zraduvau sa tomu, hňeď nabrau hrušjek aj vodi a šjou do mesta, kďe ta princezna bívala, predávať po dukáťe jednu hrušku. Aj princezna kúpila, lebo velice peknje boli, ale narjasli jej i komornej tri rohi. Potom sa bubenňík obljekou za lječnika a šjou k princeznej. Najprú komornej dau vodi pod tú víminkú, abi mu dala, čo kedi kďe pokradla, lebo že jej ňezpomuože. I princezna mu vráťila šetko, čo mu zala, ale on s tím uťjekou a rohi jej nahau.“

3. V novej úprave tejto rozprávky zo stolice Šarišskej (Czambel § 159, str. 313 — 320) splynula tato látka s látkou o neznámom víťazovi v bitke. Uvedená je pod č. 17 C str. 224.

V niektorých českých rozprávkach a iných (srovn. Kubín, Podkrkonoší, str. 48, 578 č. 22, Anmerk. K. H. M. Grimm I., 470 č. 54) boly kúzelné veci ukradnuté zbojníkom (lietacie sedlo, obrúsok, mešec peňazí, fľaštička, ozdravujúca toho, kto k nej privonia, a i.). Hrdina priletel do mesta k chorej princezne a uzdravil ju. Ona mu potom zmizne na sedle s obrusom. Potresce ju hruškami a jablkami. Potom jej odpustí a pomerí sa s ňou.

Čiastočne podobný úvod má verzia zo stolice Hontianskej, ktorú rozprával „Ján Valko, asi 65-ročný, rodom z Vyš. Sliača“ 19. októbra 1905. Rukopis je v pozostalosti S. Czambelovej.

I tu bola táto rozprávka spojená s látkou o neznámom víťazovi v bitke. Rozprávka vyznačuje sa niektorými celkom svojráznymi črtami, a preto ju celú podávame:

„Ďe sa stało, tam sa stało, v seďemděsiatej krajňe, ďe blcha ňedoskočiła a voš dokročiła, tam boł jeden chudobní čłovek v jednej doľiňe, pastjer. Pásoł kravi, veľmi psoťiľi, ňemohľi sa z toho vichovať. Povedał sín ocovi: ‚Oťec muoj dobrí, z tochto nám je ňič. Já vás iďem ňahať, ľebo si ňemam za čo ani dohanu kúpiť.‘

Tak sa od occa odobrał. Tašjeu do veľkích huor. Tam ho nocľah zašła. ‚Dě že ja puojďem teraz? Bojím sa, že ma zveri rozdrjapu.‘ Višjeu na jednu veľičiznú jedľu a tam na tej jedľe si spravił nocłach. Idú zbojňíci traja vedľa tej jedľe. Povedał jeden s ňích: ‚Kamaráťi mojí! prenocujme pod touto jedľou, bo je hustá, haluznatá.‘ Tak ostaľi a nakládľi si ohňa. Ako si ohňa nakládľi, povedau jeden s ňích: ‚Mojí kamaráťi, zišla bi sa nám večera!‘ Povje: ‚Máte datorí dačo?‘ Jeden povje: ‚Ja mám! Takí mešťek, ked ho strasjem, máťe peňazí dos’, akých chceťe.‘ ‚Čo mňe z tvojích peňazí,‘ povje druhí, ‚keď nám treba jesť?‘ ‚Ale,‘ povje druhí, ‚nebojťe sa, kamaráťi, ňič! Ja mám takú fajku, ked ’u stisňem, hňeď máme na stoľe, čo kceme.‘ Povje jeden s ňích: ‚Sťisňi ju, kamarát!‘ Hňeď ’u stísnuł, viskočí zemskí duch… ‚Čo kceťe kamaráťi?‘ ‚Tri husi pečenje, tri ľitre vína a jeden chľjeb.‘ Ked to zedľi a víno vipiľi, tak ešťe zavolal jeden kamarát s ňích: ‚Bolo to dobruo víno, ešťe raz tú fajku sťísňi, čo si vipijeme; budeme ľepšje spať.‘

Keď sa napiľi, povedaľi treťjemu kamarátovi: ‚Čo ti máš za vec, mi zme už svoje ukázaľi.‘ ‚Mám já jeden nuož. To je takí nuož, keď ho za obalok vopchám, ňik ma ňeviďí, a ked ho do blachu vopchám, zaraz sa sám blach otvorí. Ked už spať chceľi, pitaľi sa: ‚Dě si tjeto veci podějeme?‘ Jeden povje s kamarátou: ‚Daj tú fajku sem, do tohto meška ju zašťichňem. A nuož do jedľe bodnúť čo najviššje a mešťek zavesiť na ten nuož, abi to ňik ňevzau!‘ Ten na tej jedľi dobre počúvał: ‚Ach, Bože, zišla bi sa mi aspoň jedna vec z toho, takí som chudobní.‘ Ako zbojňíci pozaspávaľi, milí čeľadňik pomaľički s jedľe dolu šjeł, jednou rukou sa zadržau a druhou tje veci zau. A utekał horamí i s timí vecamí a pozerał, ďe bi dáko svetlo viďeu.

Viďeu jedno svetjelko maluo ďeľako ako hvjezdička. Ta sa len ťahau, ta uťekau. Bo sa veľmi báu. Čo ďalej bežał, to sa mu väčšje svetło videło, prišeł tam g jednemu domčeku maličkjemu. Tam jeden pustovňik bývau, v horách, čo žił iba na samích korjenkach. Čeľadňík volał pod obłokom, že bi tam mu dau nocuvať. Pustovňík zavolau naňho: ‚Povedz mi, či si dobruo, či si zluo. Ja ťi otvorim, ak si dobruo. Pomodľi sa mi pekňe pod obłokom!‘ Tak sa pekňe pomodľił, tak ho pusťiu do izbi. ‚Muoj sin, dě si sa tu zau?‘ pítał sa ho pustovňík, ‚v tíchto čírnich horách?‘ ‚Ja ňevjem cesti.‘ Opítau sa ho pustovňík: ‚Muoj sin, hadam bi si aj dačo zajeu? Ja bi ťi dau, aľe pozri, ja iba na tíchto korjenkach žijem.‘ ‚Ňebojťe sa ňič, muoj starí oťec!‘ povedał čeľadňík. Viťjahnuł fajku a sťisnuu. Hňeď viskočił zemskí duch. ‚Čo rozkážeš, pane?‘ ‚Jeden ľiter vína, jeden chľjeb a jednu hus.‘ Čeľadňík zavolau na pustovňíka: ‚Starí otec, ňech sa páči teraz večerať!‘ ‚Veru muoj sin, aj ja som voľakedi takuo užíval. Ja ňevjem, či už teraz buďem veďjeť takuo jesť.‘ Pribrał sa a navečerał sa s ňím.

Povje pustovňík takto: ‚Muoj drahí čeľadník! Ti mňe dáš tú fajku. Ja mám jeden klobúčik, keď ho ja tri razi na hlave skruťím a si tak pomislím, tak aj pädesjat regimentou do povetrja uchiťí.‘ ‚Zajtra ráno puojďeme ho skusiť,‘ čeľadňík povje. Pustovňík: ‚Tu ňeďeľako jest jeden hrubí dub, tak si od ňeho pädesjat krokou staňeš a vtedi si ten klobúčik tri razi skrúť na hlave a pomisľi si, že bi toho duba aj s koreňom vitrhło.‘ Tak urobił a skutečňe po dube iba jama ostala. Tak povje ten pustovňík: ‚Ja ťi dam tento klobúčik a ti mňe daj tú fajku. Ti s tím klobúčikom aj s timí dvumá vecmí druhími viživíš.‘ Čeľadňík: ‚Ňedám vám tú fajku, ale sťísňem ju a dám vám toľko nanosiť, čo vám buďe za seďem rokou trvať.‘ Pustovníkovi sa to nepáčiło, ľebo bi mu bolo ľepšje, kebi každi deň môhol frišnuo jesť. Aľe čeľadňík fajku ňedał, ľen mu dał šakovích vecí nanosiť na seďem rokou a klobúčik si vzał.

Prišjeu g jednému kráľovi. Tám sa pítał do słužbi. Zaľi ho za kuchtu trjeski nosiť. Počúvał a dobre sa držał. Raz sa opítał ten čeľadňík kuchárki, že čo je ích pán takí smutní. Že iďe do bitki s neprjateľom, aľe že je neprjateľou vjacej. ‚A ďeže sa to budú biť?‘ opítał sa ten čeľadňík. ‚Tam a tam, na tích łúkach.‘ Ked kráľ odišjeł do bitki, milí čeľadňík skočił si tam, dě spał, a vzał si fajočku do hrsti a stisnúł. ‚Čo rozkážeš, pane?‘ pítał sa zemskí duch. ‚Rozkážem meďenjeho koňa, meďenuo sedło i meďení sersán.‘

A šjeł do tej bitki. A vzał si šetko sebou i klobúčik. Iba si fajku ňezał. Ako prišjeł, ďe sa biľi, prišjeł gu kráľovi samjemu, opítał sa ho, či mu muože biť na pomoci. ‚Veru vďačňo bi prijał pomoc!‘ Tak si on hňeď položił nuož za obálok, abi ho ňik ňeviďeł a klobúčik na hłavu a postavił sa pred ňeprjateľa, čo ho tam ňik ňevideł. Tri razi skrutił klobúk na hłave a povedał: ‚Seďemdesjat regimentou ňeprjateľovích ňech do povetrja uchiťí!‘ Tak ňeprjaťeľa zbił, aľe aj samjeho ho poraňiľi. Tak mu jeho kráľ hodbabním ručňíkom sám zavjazał ruku. A na ručníku mał kráľ meno.

Spraviľi pokoj. Kráľ chceł toho svojho kuchtu domou pojať, že mu dá hosťinu spraviť a že mu dobre zaplaťí… Pekňe šjeł s ňím. Ked už boľi ňeďeľako burku, tedi si nuož vopchał za obalok a šmiknuł chiťro do dvora, kráľouskjeho a sťisnuł raz fajku: ‚Čo rozkážeš, najjasnejší princ?‘ už mu povedał tak. ‚Ňech tjeto šati so mňa skapú aj kuoň nech zmizňe!‘ A uon zas išjeł na svoje mesto. Ked prišjeł kráľ, uon už trjeski ňjesoł do kuchiňe… Kráľ boł smutní, že ňemohol s tím osłobodiťeľom buť.

Treťí deň milí kuchta zasúkał rukáve a doňjesol trjeski… Kuchárka flokla mu na ruku, videla kraľou ručňík s jeho menom, hňeď bežala gu kráľovi. ‚Čo im povjem, najjasňejší kráľ. Ked tento náš kuchta má vlasní ich ručňík na ruke…‘ Hňeď poslaľi dvoch preňho, abi šjeł hore. Pítał sa ho kráľ, dě ten ručňík zał. ‚To som našjeł‘, povedał. ‚Dám ti pokoj za dva dňi, potom ťa dám obesiť, ak mi ňepovješ praudu. Dobre si rozmisľi!‘

O dva dňi ho zavolał zasi: ‚No, a si si už rozmisľeł? Povedz, ďes ten ručník zał?‘ Zasi ľen povedał, že ho našjeł. ‚Ešťe ťi dám tri dňi pardón, potom už bude s tebou zľe.‘ Zasi o tri dňi ho zavolał: ‚Si si už rozmisľeł? Ďe si ho zał?‘ Zasi len povedał, že ho našieł. Ta s ňím šľi na šibeňicu. Tam mu už súd vičítaľi, že ho obesja. Ešťe raz zavolał kráľ naňho: ‚Povedz mi na ostatňej stupňi, ďes ten ručňík vzał?‘ Kuchta: ‚Šak mi ho sami uvjazaľi, na ruku.‘ ‚Vars to ti boł, pardon ťi je!‘ Do koča ho posadił a dał mu dobrí obed.

‚Sinok muoj, ak sa mi ňeukážeš vo dvore takí, akí si vtedi boł, na tom istom koňi a takích istích šatách, — i tak buďe s ťebou zľe.‘ Milí čeľadňík chitro odpovedał: ‚To ňebuďe trvať ani poł hoďini…‘ Raz skočił gu svojim vecjam, chitił fajku a sťisnuł, viskočił zemskí duch: ‚Čo rozkážeš, najjasňejší princ?‘ ‚Toho koňa i tje šati, čo som mał vtedi v tej bitke.‘ Hňeď to bolo hotovuo… Ked si raz viskočił na meďenjebo koňa a viskacuvał, tak viďeu kráľ oknom aj princka… Princka ukazovała prsteň złatí a ponúkala mu ho, že buďe jeho, ak si ho dostaňe. On viskočił tak, ako na posmechi, čo ho ňedostał, aľe potom ešte raz viskočił a jej prsteň zlatí strhnuł s prsta… Kráľ povedał: ‚Už vjem, že je on. Došikujťe ho hore!‘ povedał gu słuhom. Hneď robiľi svadbu.

Po svadbe sa ho jeho žena opítala, že v čom to má takú veľkú siłu. ‚Já mám jeden takí mešťek,‘ povedał, ‚ked buďem trjasť, akje povjem, takje peňjaze budú s ňeho padať. A mám jednu fajku, keď ju sťisňem, zemskí duch viskočí a čo chcem, to mi doňesje… A mám takí nuož, keď ho vopchám za obalok, ňeviďí ma ňik. A mám takí klobúk, ked ho skruťím tri razi na hlave, tedi vjetor pädesjat regimentou do povetrja uchití.‘ Žena: ‚Ej, teraz mi už budeme bohatí. Nože si tje veci dajako zasjaď, abi s ňích dačo ňeskapało.‘ ‚Veď ích zasjaď ti!‘ Nuž zasjaďili ích v jednej izbičke, dě spávaľi. Potom čo bolo? Raz sa ho opítała žena, že z akjeho je rodu, že ak sa mu rodičja chudobní, že ím peňazí zavezú… On už potom povedał: ‚Veru chudobní, ja som vera iba jedneho pastjera sin, ja som od ňeho utjekoł, ked som sa u ňeho ňemohoł aňi vichovať.‘ Povedała mu: ‚No, ti somár, ňemohoł si dávno povedať, boľi bizme ím peňazí zavezľi. To puojďeme zatrajšňí deň.‘

Princesa si pojała frajcimerku aj mládencou a šľi do tej istej ďedini. Napisaľi vopred o kvarťjeľ pre kráľa na jednu nocľah. Tak dostaľi jednu izbičku u farára. Povedała ona: ‚Choď proťi tomu tvojmu occovi, keď puojďe s timí kravamí, a ňech príďe ko mňe, ja ho obdarujem!‘ Proťi occovi šjeł. Oťec chudák ňemał si za čo dohánu kúpiť, tak pipasár cmúľał. Tak hrubo skričal naňho: ‚Či si ňemáťe za čo dohánu kúpiť! Hibajťe sem!‘ Pojał si ho za ruku gu kráľovnej. ‚Starí oťec,‘ povje kráľovná, ‚dajťe ten klobúk sem, či vám je ňje ďeraví.‘ ‚Akí je, takí je, ja inšjeho ňemám, to mi je i na svjatok i na ďelací deň.‘ ‚Dobre si ho, starí oťec, visúkajťe!‘ Tak mu nasipala plní dukátou. ‚A vjac kravi ňepasťe. A ženička vám žije?‘ Že žije. ‚Ňech príďe sem, že ju kráľovná volá.‘ Tá pribehła. ‚Stara matka, máťe dobrú zásťerku?‘ ‚Mám, akú mám, tá je i na svjatok i na ďelací deň.‘ ‚No, držtě si ju!‘ Tak jej sipe peňjaze, kim mohła v rukách držať. Ešťe sa aj opítała: ‚Stará mať, unesjetě vjac?‘ ‚Veru ňje, už vjacej ňeuňjesjem!‘ Tak tedi už prestaľi kravi pásť.

Jednu noc nocovaľi tam. Čo sa stalo večer, ked maľi večerať? Milá princka posjelała frajcimerku po opoj do apatjeki. Frajcimerka veďeła už, na čo to je, a ňechceła ísť. Tak sama princka šła. Ako večeraľi, na táňier vljała svojmu mužovi toho opoju. On ňeveďeł o tom ňič, že sa opije. Ľahľi si, keď sa pozobľjekaľi. Šati si pokládľi na stuoł a ľahľi si do posťeľe. Ked princ zaspał, poslała frajcimerku, abi kočiš zaprjahoł, že idú preč… Princka zała šati zo stoła i svoje i mužove a jeho ňahaľi spať a zavrela dobre a kľúč zahodiła.

Vuon sa prebuďił ráno, keď dvanás hoďín prešło. Paňej ňenašjeł pri sebe… Stał a šieł gu stołu. Tu ňeviďeł aňi šjat… Von ňemohoł vínť… Farár sa ďivił, že tak dlho spja, pozerał kľúčovou ďjerkou, čo to? Viďeu kráľa, že sa v gätách prechodí. Aľe ňevedeł, čo sa stało? Došikuvał slosjara, abi dvere otvorił. Dvere otvorił. ‚Čo ti tu robíš v tích gätách?‘ Chceł ho farár aj biť. Ten v tích gätách povedał farárovi: ‚Ja som ten kráľ, čo ma včera viďeľi, aľe že som z chudobnjeho rodu, žena ma ňahała a šetko zobrała, iba v gätách ma ňahała. Pán farár! Nech mi dajú dajakích starích nohavičjek!‘

Takí schudobňení prišjeł g roďičom svojim… Veľmi sa zaradovaľi, že ho ľen viďeľi ešťe! ‚Ej, muoj sin, ked si ľen prišjeł, už nám buďe dobre! Včera bol kráľ tu, veľmi nás obdaruval. Teraz si kúpime paňstvo…‘ On povedał: ‚Čo že mňe z vášho paňstva? Veď som to ja boł včera ten kráľ, čo sťe ma videľi. Žena ma tak obrjaďila, ňehala ma, že som s chudobnjeho rodu.‘ ‚Ňeboj sa, muoj sin, keď ťa ňahała, ako chce, veď ťi už buďe dobre tu.‘ ‚Ej, čože mňe z vaších peňazí. Ja mám štiri veci tam, kebi zme tje maľi, potom, bizme boľi bohatí iba!‘ ‚Čo ťa, muoj sin, do tích vecí…‘ Sin povedał: ‚Ja si tje misím dostať.‘ Tak sa vibrał ta.

Išjeł istou tou cestou, čo prú choďił. Prišjeł akurát k tomu pustovňíkovi na nocľah. Pustovňík sa ho opítał: ‚Dě si sa tu vzał?‘ On povedał, že prišjeł o tje šetkí veci. ‚Tak ťebe treba,‘ povedał pustovňík. ‚Viďíš. Hádam, bi si i zajeł?‘ ‚Veď mám peňazí dosť, aľe ňemám čo kúpiť.‘ ‚Kebi bola tá fajka tu, bol bi sa i ti najeu i ja. Ja ťi už ňemam čo dať. Už sa mi šetko minuło, čo si mi na tích seďem rokou ňehau.‘ Ráno, ked stau, opítał sa ho pustovňík: ‚Či bi si veľmi jeł?‘ ‚Veru bi hej.‘ ‚Víďíš heno tje hruški? Chodz si jednu otrhnúť, najedz sa hej.‘ Pustovňík šjeł si koreňe hľadať.

Kaďe z hruški odhriznuł a to prežreł, zaraz ježova koža na ňom narjastła, tak sa ňemohoł ani hnúť zpod hruški. Pustovňíka brat prišjeł opáčiť, ten boł ťjež pustovňík. Viďeł toho chudáka pod hruškou. ‚Muoj sin, čos to urobił?‘ ‚Starí oťec, boł bi veľmi jeł, ľen som si jednu hrušku otrhnuł a kúšťik som zeł, zaraz na mňe táto ježova koža narástła.‘ ‚Sinku muoj, pozriže, heno pri tom potôčku jest jabloň a jabĺčka sa na ňej, po samú zem visja. Ako môžeš, tak sa dotiahňi a otrhňi si jedno a kúšťik s ňeho zedz, hňeď si spomôžeš.‘ Kaďe kúšťik jabĺčka zeł, zaraz ježova koža s ňeho spadła. Boł veľmi rád. Odtrhnuł si štiri hruški a dve jabĺčka a šjeł do toho mesta, odkäľ mał ženu.

Hneď si vopred kúpił šefranícke šati a tak prišjeł do jedneho hosťínca. Pítal si od hostinského stoľca a jednu plachťičku. Išjeł pred kostoł, štiri hruški položił na stoľec. Kaďenáhľe ich položił, veľká vuoňa prišla do kostola od ňích. Luďja sa aňi ňemodľiľi, ľen pozeraľi, čo to voňja… Išľi z kostola von, ňemohoł žjaden tje hruški kúpiť, boli drahje. Šła princka aj s frajcimerkou, tá sa pítala: ‚Čo taká hruška koštuje?‘ ‚Každá dukát.‘ Ona štiri dukáti očíta, hruški vezňe domou do svojej izbički. Od ňích vuoňa veľká ostała… Princka sa aňi ňestačiła zobľjecť, ľen tje hruški chitro koštuvať. Tak koštuvała, hneď ježova koža na ňej narástla. Veľmi sa zahaňbiła, utekła do peci od haňbi. Prišla frajcimerka zasi do izbi. Videła hrušku načatú. ‚Eš, veruže ju iďem i ja koštuvať.‘ Ako ju koštuvała, i na ňej narástła ježova koža. Hibaj i tá do peci.

V peci našła princeznu. ‚Čo tu robja?‘ ‚Ľen som tje hruški koštuvała, ježova koža na mne narástła.‘ ‚Veď som i ja koštuvała, i na mňe narástła.‘ Povje frajcimerke: ‚Choď ích chitro odhoďiť preč, abi ích roďičja ňekoštuvaľi, abi i tí ňeprišľi do toho.‘ Šetko mesto prehľadaľi, ňemohľi najst ňigďe aňi princki aňi frajcimerki. Voľakomu zišlo na rozum do peci kuknúť. Tam ích našľi. ‚Čože vám je?‘ ‚Ježova koža je na mňe, čo som z jednej hruški koštuvala, haňbím sa vínsť.‘ Šetci doktorja, čo boľi v mesťe sa zišľi, že bi jej spomáhaľi, aľe jej ňemohľi spomôcť. Koža bola prirastená pri teľe. Písaľi po šetkích krajnách, že kebi sa takí doktor našjeł, kto bi princke spomôhol, že dostaňe poł kraľovanja.

Ten istí oklamaní jej muž mał peňazí dosť, urobił tak, kúpił si doktorskje šati a prišjeł nazpät do toho hostínca, opítal sa: ‚Čo novjeho?‘ ‚Veľmi je zľe v meste u kráľa. Princka má ježovu kožu na sebe, čo jednu hrušku koštuvala aj s frajcimerkou. Obe sa v tom. Šeci doktorja sa schádzajú a žiaden hej nemôže pomôcť.‘ Vuon povje: ‚Ja som takí doktor, čo bi umrel, eště ten umretí misí čo ľen tri slova so mňou stratiť.‘ Hostínskeho poslał ten doktor oznámiť do kráľovskjeho dvora, že u ňeho je takí doktor, čo aj umretjeho skrjesi, ňjeľen z ježovej kože vimôže… Hňeď sadľi do koča a poňho!

Ako šľi, viďeľi jedneho žebráka pri priekope, čo zomjerał… Postáł kráľ trocha tam, kím zomreł. Prišľi do toho hosťínca a vzaľi doktora sebou. Prišľi gu tomu umretjemu žobrákovi. Povedał kráľ: ‚Ked si ti takí doktor, skrješ tohto mrtvjeho, a uverím ťi, že si dobrí doktor.‘ ‚Ňech postoja, kím zíděm s koča.‘ Viňau jabĺčko, rozkrojił a potreł mu popod nos. Hňeď stał a opítał sa: ‚Čo rozkážete?‘ ‚Ľen spi, ako si spał.‘ Prídu domou gu kráľovi: ‚Ďe že je tá princka?‘ ‚V tejto izbičke.‘ Povedał kráľovi, že tam ňesmje ňik buť, iba doktor sam… Zavolá doktor najprú frajcimerku z peci. Ked višła z peci, opítał sa jej takto: ‚Moja ďjeuka, ňepovješ ňikomu, čo ja tebe dám?‘ ‚Ňech mi len spomôžu, ja ňepovjem ňikomu! Šetko im dám, moc peňazí, čo mam tu vislúženuo.‘ ‚Moja djeuka, ja ňechcem ňič od teba.‘ Tedy z tohto jabĺčka kúštik zedła a hňeď ježova koža s ňej spadła.

Milí doktor kceł ísť preč. Prišjeł kráľ, že prečo ňespomohoł princke. On povedał, že tej ňejďe spomôcť. ‚Dám ťi polovicu kraľovanja…‘ ‚Ňechcem ňič, mám dosť!‘ Potom ho naprosił, a opítał sa kráľa, či má korbáč. ‚Mám.‘ ‚No ňech ho doňesú sem. Aľe ňepotrebujem tu ňikoho…‘

Zavolał princku z peci, zaťał ju najprú korbáčom. ‚A mi to tak spomáhajú?‘ ‚Tak.‘ Opítał sa jej: ‚Vješ, kto ťa bije?‘ ‚Pán doktor.‘ ‚To ťa tvoj vłastni muž bije, že si mu pokradła jeho veci…‘ Povedala: ‚Tam sa ťi šetki, dě bívali zavesenje.‘ Šjeł si ích najprú vziať. Keď si ích vzał: ‚Vidíš, ti si si tak zaslúžiła, že ostaňeš v ježovej koži na večnosť.‘ A pošjel von… Aľe sa mu chitiła nôh rukamí a veľmi ho prosiła, že buďe dobrá, že bi jej ľen spomôhol. Doňjesol krucifix na stuol, tak ju prisahał seďem razi… a ľen potom jej dał kúštik jabĺka zesť. Koža s ňej spadła… Chiťiľi sa okolo hrdla a boskaľi sa. Iba potom bolo veseľja peknuo…

I ja som boł tam, jedoł a pił som. Boskał som kráľovnú, dał mi kráľ frčku, hňeď som sem odpadnuł.“

České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 281 č. 7 B a č. 4. Srv. Anmerk. K. H. M. Grimm I., 470, 479.

1. V Prostonárodňom Zábavníku I., str. 347 — 362, č. 18 zapísal P. Skalozub Jamriška z okolia Novohradu a Malo-Hontu úplnú verziu tejto rozprávky. Podávame celý text:^[599]

„Ďe bula, tam bula za šervenim morom, za drevenou skalou pri skľenanom vrchu v Kompit kráľovej krajiňi edna malá chudobna ďedinka, a v tej ďedinky bívau edon veľmi chudobní človek, kotor na to širom sveťe niš inšiho nemau, iba bjedu, hlad a veľje ďeťí. Šasto sa nebožjátka ďeti plaśom po peci a celej izbe váľaľi od hladu, a otcovi neborákovi srco pukalo od žjaľu nad ubohími ďeťmí a nad jich zlím položením. Nemaľi inšiho na tom sveťe iba to, švo otec z dětmi po hore dákje rvožgi nazbjerau a predau; s toho sa živiľi, oďjevali a bjedu, kotra zo šitkých bokou na nich šla, odháňali. Aľe pri tom šickom buľi prinaučení psotu s pleca na pleco i ďalej prekladať.

Tu aľe edoráz, ako tak chodiľi do tej hory, našli na ednom vysokom dube hňezdo a v ňom dakeľo vajec, kotrje hneď chlapci pobraľi do kapsi a doma jich ednímu kupcovi predaľi. Vtom aľe, ako mu kupec plaťiu za tje vajcja, chlapci jeho Jano a Maco (kupcovi) edno vajco uchytili a ušli s nim het. Vtom ale, ako dohadovali na ňom, śijo má byť, zahubilo sa, a mesto žltka edon kruch zlata z neho vypádou. To chlapci hned otcovi ukázaľi a kupec mu ešte dakeľo zlatých dodau a ešte mu rozkázau, žeby ľen nazbjerau tých vajec, že mu dobre zaplaťí. Sedlják uradovaní odišou domou.

Choďiu vuom do tej hory každý ďen zo svojimí chlapcí, a koď už nasbjerau za edon košjár, zas jich len tomu istimu kupcovi ňjesou predať, kotor mu veľje peňazí za ňe dau. A tak kupec veľmi zbohatnú a chudobní sa dobre mau; ale pri tom šitkom mu ešte naruśiu, že jestli muože, žeby mu toho ptáśka doňjesou, śvo tje vajcja ňesje, že mu ňi len jeho voly a dva koňe zo šitkým sersamom, ale i ťeľo zbožje dá, śvo si len na ňich odvezje, a koď nebude mať, aby si zas prišou, že mu zasi dá, śvo len buďe žjadať. Chudobní otěc z radostnou novinou odišou k svojej utrápenej rodiňe.

Na druhí ďen, ak svitlo, naráz poslau svojho najstaršiho syna, aby tašou toho ptáka chytiť, ale sa mu ňijak nepodarilo, a ako odišou prázdní, tak sa aj navrátiu, a v cele zo synou ani edon niśt ňemuohou vykonať. Až sa na sám pokuoň starý sám vybrau, ale vuom ňi ráno, ale vešer hneď, koď sa zmrklo, tašou do hory. Mesjašok pekňe svjeťiu a vuom si sádou pod toho duba, ďe mu bulo hňezdo a šekau, kym lepši zaspí. Ale i vuom neborák pracou umorení usnú, a už tak asi s pounoci stau hore a zo sna sa vydrjapau na toho duba (lebo bú mesašník = lunaticus), ptáškovi krydlá zvjazau a aj z hňezdom lou zňjesou, poľa duba položiu a vuom si zas tak sadnú, ako seďeu, a spau i ďaľej.

Zráň hneď, ako sa prebuďiu, naráz sa na duba vydrjapau, ale tam už aňi hnjezda aňi ptáška nebulo. Tu vuom ňeborák ňevedeu, śvo má od žjaľu robiť, choďiu, hladau hore dolu, ale ňikďe z nikým niśt nemuohou najsť, až sa lepši poobzerá okolo duba, a na jeho velkú radost tam zazreu ptaśka povjazaního a hňjezdo poľa ňeho položenuo. Z radosti ho uchytiu, odňjesou kupcovi a velikú odmenu dostau, kotrá mu bula sľúbená, a tak kupec velmi bohatim ostau a chudobní ślovek sa štasnym stau na tom sveťe.

Kupec tomu ftáškovi dau nad svoju posťel do chyži to hňjezdo položiť, a vuom tam ňjesou vajcja; s nim byvau aj sám ho naveky chovau a opatrovau.

Bulo to tak za edon hodný šas, že nikto niś nezvedeu. Tu ale edoráz práve na kraśun na den narození pána Krista kupec za vjacej ľežau v posteľi ako inokedy, a śudujúc sa na toho ptáka, tešiu sa v ňom. Ale ako vuom ňan hľadeu, zazreu mu veljakje literi pod ľavým krídlom. Tu vuom žjadostiví vedět, śvo to má znamenať, hneď chyťiu ptáka a viďeu napísanuo: ‚Kdo mojo srco zje, buďe králom, a kdo mojo lavuo krydlo, každú noc budě mať 10 dukátov v ednom mešťoku pod hlavou.‘ Koď tomu kupec porozumeu, chyba obljekou, zarezau, vypitvau a sám pekne ośisťiu toho ptáka.

Koď už to šitko bulo vykonanvo, kupec tadau svojej kuchárky, aby ho upražila, a prikázau jej, že koď ľen edon kušťik s neho skape, že ju hneď prestrelí. Koď jej už šitko porozkezovau, śvo a ak má spraviť, sám sa so ženou a z deťmí vybrau do kosťelu pánu Bohu pomodliť za velikuo dobroďenje, śvo mu proukázau.

Zima bula velmi tuhá. Kupcovi chlapci nemohľi vonkoncom dośkať koňec kázňi, ale ušli domou z kosťela a rovno do kuchyňi ku kuchárky vbehli a ednostaj hu trápiľi, žeby jim dala velaš jest, lebo že už velmi vilaśneli. Vtom ale, ako jim tam kuchárka velaš sháňala, mladý brat Maco vychiťiu z rajnici srco toho ptákovuo; tu sa aj Jano osmeľiu a ľavuo krydlo uchytiu a zeu.

Nato ale služby božje sa dokonaľi a ľud sa húfom vom hrnú z kostela. Tu sa aj kupec doma ustanoviu, a ak náhle prišjou, rovno bežau do kuchyňi pozret, śi sa už vypražiu jeho fták. Ale hned, ak ta prišou, zpozorovau, že chybí srco aj lavuo krydlo; hned narobiu plno kriku a hrjechu po dome, kuchárku zavolau, zaśau sa jej opitovať, kto bú v kuchyňi, aľe ta sa ľen na tych dvoch chlapcou odvolávala, že ty tu buli a že to len ty miseľi zesť. Kupec na to šitko nevelje dbau, uchyťiu pištol a zastreľiu ju. To chlapci Jano aj Maco šitko vypośuvali na dveroch, śvo a ak sa ďeje; i ty sa báľi o svoj život, zobraľi sa ukradomky a ušli svetom.

Uťekali nebožjátka, śvo jim len nohy staśili, aby jich veljak oťec nedohoňiu, až prišli pred samim zmrakom na ednú lúku. Tu starší naráz Macko: ‚Brat muoj, ja myslím, žeby zmo ďalej nešli stjáto, ľebo nevjem, kde bysmo zašli, a tuto ta prenocujemo z božej pomoci v tejto kope sena.‘ Mladší brat na to pristau, a hneď tašli, vyhrábali si ďjery do sena, poľihaľi si a o hlaďe usnúľi.

Zraň, koď sa pośali zore zapalovať, Jano už bú hor, ale videu, že sa mu bratovi dobre spí, dau mu pokoj, kym dokonále svitlo; potom ho zobudiu. Ale sa vuom tam ešte za hodní čas zberau a ešte v seňe charmau, prucľak, śvo si vešer bú zobljekou, sa mu velade v śeňe zatraťiu. Ale ako vuom tam hladá, príde i pod Janovu hlavú, odšmarí seno a viďí tam edon mješok. Otvorí ho, pozre a vidí, že su dukáti v nom; skriu ho a staršímu bratovi niš o tom nepovedau.

Išli dalej, idau, idau, až prišli do ednej ďěďini; velmi buľi laśní, tak len prosto do krśmi zatjahli a tam si rozkazovali cifrovaní obed. Tu už Jano sa zaśau staret, ak oňi to zaplatja, ale ho Maco ľen naveky kojiu: ‚Neboj sa, brat muoj, veď ja mám ešte dakeľó grajcjarou.‘ Naobedovaľi sa, zavolaľi hostinskyho a šici sa zaďivili, koď Macao za obed dukáti zaśau platiť. Zaplaťili a zasi šľi dalej do sveta.

Išli zavelje, tak že už Maco neveďeu, ďe má tje dukaty poďjevať, śvo pod Jankovou hlavou každú noc nacházau, vyjeviu mu vuom to edoráz a ukázau mu tje peňaze, a koď sa ho Jano spitovau, kďe jich zveu, odpovedau mu, že našou tam aj tam. Jano sa na tom velmi zaradovau a šli dalej zavelje, zavelje cez hory, vrchy dolini, až na sám pokuoň prišli do edniho mesta, kďe si naraz v ednom velkom traktíru izbu najali. A Jano tod sa uśiu malovat aj hrat a takú schopnosť mau k muziky, že sa za krátky śas nauśiu tak pekňe hrať, že mu bulo treba páru na svete pohladať. Ale Maco niš, tod hyba ležau celí ďen na obloku vyvalení, kúriu, śudovau sa na luď a počúvau, ako mu jeho brat Jano hrau.

Tu aľe edoráz, keď si tak vyhrávau a fürstova cera práve stiát išla na hintove a koď prišli pred tod trakťir, rozkázala kośišovi, abi zastau, a ona vyšla von z hintova a poslúchala za ednú chvilu tu peknú muziku. Potom si zas nuká sadla, kośiš pohnú koňe a hneď mezi ulicami zkapali, śvo Macovi velmi žjaľ bulo, že nemuohou zavjac na ňu hlaďeť.

Na druhy ďen naraz dau first Jana zavolat, śi by nemohou jeho ceru učiť hrať, že mu dobre buďe plaťiť, na śvo sa vuom velmi vďačne dav. A naraz ju vtodi ešte tod istý den zaśau uśiť, a firštovi sa velmi zapáśiu a velmi ho rád viďeu.

Vtom ale v druhej susedňej krajine umreu král, tak maľi druhyho na jeho mesto vyvolit. Pri voleňú ale taká bula obiśaj, že sa ľud zhromažďiu a korunu na dákych pán boh vje akych mašinách pustili do povetrje, a komu na hlavu spadla, tod bú kráľom tej krajiňi. To pośuľi i tyto dvaja braťje. I oňi sa vybrali śudovať a deľako si stali dost od koruni: Vtom pustili korunu, vyľeťela do vysoka, skrútila sa nad Macovou hlavou a prosto na jeho hlavu zletela. Nato sa ľud hňed zburiu, a ak Jana, tak i Maca dobre vylátalí a odprášili, že oňi takyho prašiuca nekcú mať za kráľa.

Na druhý ďen sa zas mala koruna púšťať a kráľa maľi korunovať, tu len zas Maca velmi mrzelo, tašou zas a vyvábiu aj staršího brata Jána, ale sa jim niśt lepší nepovedlo, ako pred dnom, ak ňi horši. — Kod aľe viďela rada, že už tomu istimu mlaďencovi dvaráz zljetla na hlavu koruna, to ustanovili, že ju ešte edoráz budú púštat, a choci na žobráka, choci na cikána spadňe, šitko edno, tod bude a tod mysí byt kráľom.

Prišou tretí ďen, Macovi ľen nedalo pokoja, a zas zaśau aj Jana vábiť, ale tod sa mu ňijak nekceu dať navraveť. ,Už ma dvarazi za ťebe hodne vybuchnátovali, na treťí ráz by som nerád dostau.‘ Ale Maco sa mu ňedau odhovoriť, tašou sám, a sotvje že korunu pusťili, už na Macovej hlave bula; tu luď naráz aj panstvo tej krajiňi ho obhrkľi, zaśali sa mu klaňať a ctit ho, ako len mohli; potom ho odvedli do kráľouskej paloty a tam ho za kráľa pokorunovali.

Kod to jeho brat Jano pośú, že je jeho brat Maco v tej krajini kráľom, tu sa vuom naráz vypakovau z toho hostinca k ednej dovici byvať, lebo by mu to bulo velje byvalo platiť, svoje šitky muzické nástroje si k ňej poodnášau.

Nocovau prvú noc u tej dovici; zráň kod stau hor a ona mu poprávala, naveky našla edon mesťok dukátou pod jeho hlavou. Ale mu ona o tom niš nepovedala, lebo sa ani nespitovau, ale jich len naveky na edno mesto odkladala a śudovala sa, śvo to muože byť za príśina. Trvalo to tak za dakeľo śasou. Až sa edoraz u firsta, kotor sa už bú teraz králom stau, bula velká hostina a velikvo množstvo šakových pánou sa to nazcházalo z celej krajini, a k tej hostine daľi aj toho instructora (Jana), kotor jeho ceru uśiu hrať, zavolať.

Pri obeďe, koď najlepši obedovaľi, kráľovská cera si matera svojú zmalovala a tod malí obrázok potom si materi ta dala. To šici obďivovali, ak ju mohla tak uťešeňe zmaľovať a tak dobre trafiť, až sa jej napokuon sám kráľ opítau: ,Ďjeuka moja, od kohože to máš, kdo že ťa to nauśiu tak pekne maľovať?‘ Tu ona ukázala na svojho instructora Jána: ,To je, otče drahý, tod majster a to ma vuom nauśiu.‘ Tu šici, ako by sa buli zrekli, iba polapaľi poháre a ednohlasne mu za zdravje pripíjaľi a vinšovaľi. Potom ešte na pokuon vuon sám s kráľovou cerou hraľi a tak hraľi, že šici, śvo ich len tam bulo, obdivovaľi a neveďeľi sa jich dosť naposlúchať.

Koď už bulo po šitkom, tak kráľ hneď zašau k Janovi: ,Ty od tohoto śasu zaslúžiš, žeby som ta synom mojim nazývau, a aj to zaslúžiš, žeby si naveky, naveky v mojom dome so mnou bývau, tak ako syn s otcom.‘ Jano sa poďakovau za lásku a za nehodního sa uznávau, ale si kráľ o tom aňi vraveť ňedau a museu mu prisľúbiť, že tam buďe naveky s ňím bývať. Hneď mu daľi izbu, kde buďe bývať.

Prenocovau prvú noc na novej hospoďe, dobre sa mu spalo, ale zráň, koď prišla frajcimerka vymetať a poprávať, našla pod hlavnicou edon mješok a v tom miešku bulo 10 dukátou. Ona to zvela, pomysľeľa si: ,Veď koď príďe domou, buďe si ho dovedívať.‘ Ale vuom ništ, ani sa nepítau, a to bulo za edon śas každý ďen. Frajcimerka neveďela, śvo si ma mysleť, spítala sa ednej Ježibaby, śvo v kráľouskom dvore bývala, že takto aj takto s tym mladým ślovekom, śvo to má znamenať. Ježibaba pośarila a hneď veďela, že tod misí mať velaś v sebe, tu hneď zašala zmýšlať, śvo a ak by ho bulo o to pripraviť, a hneď tašla k princezky, rozpovedala jej šitko, a ta pristála na to šitko, śvo Ježibaba raďila.

Stalo sa, že edoráz tašli na poľovaśku, kráľ, a aj tohoto Jana zavolali, tam sa hodne vychoďili a veśer velmi dokonaní prišli domou a Janovi aj velaś zľe bulo, daś ho boľelo. Tu vom hned, ak prišou, lahnú si na posťeľ a usnú. Ale asi okolo 10. hodini prišla k nemu Ježibaba a dala mu edon nápoj, že mu to mladá princezná posjela. Vuom sa zdráhau a niśt a niśt nekceu piť, ale na velkje prosby vypiu a hned usnú. Po chvíľi ale mu prišlo zle, Ježibaba už stála na poruzi, a zaśau vracať a aj to krídlo vydau, švo ešťe ako malí chlapec bú zeu. Ježibaba to krýdlo hneď umyla pekne a dala ho mladej princezke zest, a od tích šias už niśt ňemávau pod hlavou, ale to šitko mávala princezna. Prišlo ráno a vuom sa už lepší cíťiu a o malú chvilku celkom ozdraveu, ale pri tom šitkom ništ neveďeu, śvo sa s ňím predešlej noci ďjalo.

To ale, śvo Ježibaba podosjau s ňím vykonala, to jej ňebulo dosť, ale ona ešte viacej chcela a usilovala sa ho zmárniť. Tu veru edoráz v noci, koď v svojej izbe spau, Ježibaba ho vivedla vom, sadla na ohrablo a letela s ním ponad oblaky a na ednom ostrove ho pod enú jablon zložila; ak ho zložila, vuom zaspau a ona zas domou odľetela.

Ráno, koď sa prebuďiu, hyba spoďívau, ďe sa vuom tuto zveu. Stane hor, vidí nad sebou ednje velmi uťešenje jablká, hneď si z nich otrhou a zašau jesť. Ale ak náhle edno zeu, hneď mu takje rohy narosľi po samú zem, že ľedvje choďiu. Tu vuom neborák zaśne premýšľať, ako śvo, plakať, horekovať, kďe sa vuom tu zveu, ak sa vuom stjato vyslobodí. Pokuse sa prišmotlau k ednej hrušky, kotrá velmi peknje bula vyrostená a po celej tej sigoti voňala; tu si pomislí: ,Poruśená pánu Bohu, už ja len buďem s nej jesť, a śvo mi ešte edoráz takje rohy narostú, lebo inak umriem od hladu.‘ Ale na šitko poďivenje ak náhle zahrizou do prvej hrušky, rohy mu hneď odpadli.

Vtom ale, kym sa to dialo, celvo moro sa zaśalo bauriť a kypet, a vtom ohňivý šarkan vyskošiu pred nebo a zle zaśau naň natierať: ,Ak si sa ti opovážiu sem prisť, hneď ta tu zožerem.‘ Aľe vuom sa šakovak zaśau vyvrávat, že je vuom ni príšina, že vuom nevje, ako sem prišou. Šjarkan mu odpustiu a povedau mu, že ak sa ešťe edoráz sem ukáže, že ho hned zje; potom vytrhnú zo svojho krydla edno pjerco, podau mu ho a povedau mu: ,Pomysľi si, ďe kceš byť, a hneď tam buďeš.‘ Vuom uradovaný si len svojho krála a princeznú pomysleu a hneď tam bú.

Tu aľe prišla zasi noc, lahnú si, a kod sa prebuďiu, zas sa ľen na tom istom ostrove viďeu, kde sa mu šitko tak ďialo, ako prvý ráz, alebo ešťe horši.

Na tretí ráz sa mu zas tak stálo, že ho Ježibaba odvlekla. Vtody si už nabrau aj jablk aj hrušok s toho ostrova, aľe švo vystau od šarkana, to bú strach. A už ho kceu roztrhať, aľe mu len pokuse odpusťiu, a potom mu šitko porozprávau, śvo a ak sa s ňím ďialo od samiho pośjatku. Tu mu len vtody v ośoch svitlo, śvo sa s ním ďjalo, a zasi mu dau edno pjerco, a vuom si len pomysleu: ,Kďe buďem, tam buďem, noch som pri mojej dovici,‘ a hned sa u ňej staviu, kďe si zažiadau. Prenocovau u ňej a velmi sa zašudovala, kod mu ništ ňenašla pod hlavou. Tu mu hneď šitko vyjevila, že mu ona brala tje peňaze, a doňesla mu za ednú geľatku dukátou. ,Na,‘ povedá, ,sin muoj, vezmi si, to je tvoje.‘ Ale vuom jej polovicu darovau a druhú polovicu si zveu.

Práve v tod ďen bú veľiký svjatok a celá kráľouská família tašla kostalu. Vuom sa ale obliekou do šafranických šját a tašou pred kosťel tje jablká predávať. Celvo mesto sa tou peknou vuoňou naplňilo, a už ľud ledvie śekau, kody buďe konec službám božím, aby veďeu, śvo to tak uťešene vonja.

Služby božie sa dokonaľi a luď sa húfom vaľiu vom z kosťela. Princezká naráz k nemu priskośila a spitovala sa ho, śvo sa to za jablká; tu jim vuom odpovedau: ,Tie majú takú moc, že koď ślovek edno zje, 100zí buďe krajší, ale to hyba tak prospeje, kod sa donahu zoblešie, hlavu cez mreže na oblok vom vytrší o 9-tej hoďine veśer.‘ Tu princezka, aś práve bula velmi pekná, ale si predsi edno kúpila za 3000. Ježibaba tiež nekcela byť pľuhou, ta 2000, a frajcimerka 1000 zlatých, si pokúpili po ednom jablku a už ledvje šekali 9-tú hoďinu veśer. Koď 9 odbilo, tašla každá do svojej izby a buli šitky na ulicu pola edná druhej, pozobliekaľi sa, vystrśili hlavy vom oblokom cez mreže na uľicu, a švo len staśili, tak sladovaľi jest, ale ak ostatnuo prežreli, hned jim rohy takje až po samú zem nahúkli, tu hlavu ani nu ani von nemohli vytjahnúť.

Na druhý ďeň ráno, koď svitlo, ľuďe, śvo popod palác králouský precházalí, velmi jich šanovaľi a nad tym ďivom sa ukrutne poľakaľi. Koď to zveďeu kráľ, śvo sa porobilo, naráz svojich najmaudrejších doktorou dau zavolať, žeby jim spomáhali; zaśali jim rohy píliť, aľe śvo jich odpílili, hneď v tom okamžení ešte ráz takje jim narosľi. Dosť sa natrápili, namusiľi, aľe ni aby lepší buľi vykonaľi, aľe ešte šitko horší vypadalo. Kráľ si už ňeveďeu inak poradiť, dau po celej krajiňi rozhlásiť, že kďe by sa taký doktor našou, śvo by jim spomohou, že mu dá svojú ceru za ženu a pou kráľovstva a po smrti celvo.

To sa hneď rozňeslo, a ľen žiadon nešou, až na tretí ďeň zahrmí edon hyntou vo dvore a edon pán z ňeho vyšou a prosto ku kráľovi šou a povedau mu, že je vuom tod, kotor sa na to dá, že jeho ceru aj tje dve druhje od tych rohou ochrání, ale pod tou vyminkou, že sa mu žjadon duch nebuďe do jeho spuosobu, ak jich bude ljeśiť, stareť. Král na to velmi vdaśne na šitko pristau, a vuom naráz sa opítau, kde a v kotrej sa izbe zatvorenje. Kráľ ho hneď dau ta zašikovať, šitko poprezerau, śvo, ak, a poslau vom šitkých, śvo len tam buľi, a pristúpiu k ljeku.

Tašou najskvor ku kráľovej cére a najskuor si zložiu kepeň a potom z neho vynau tri remenje korbaśe, edon na edon, druhý na dva a tretí na tri konce. Zveu korbáš na edon konec a královú ceru dobre ubiu, a tau dotody, kym ľen za každým švihnutím krv ňevysíkla a chrbet ňebú dokrájaní. Potom zveu soľ a víní ocet, soľou posipau a octom poljau rozkrvavení chrbet, zakriu šatou a nahau tak. Potom zveu korbáš na dva konce a tašou ku frajcimerke a na sám pokuon zveu korbáš na tri konce a tašou k Ježibabe a aj tej tak neodpustiu, ako kráľovej cere. Koď to vykonau, odišou domou a to bula prvá kúra. Na druhý ďen zas ľen to istvo opakovau, a koď mau het odcházať, rozkázau, aby do každej izby ednú vaňu ťeplej vody postavili, koď príďe a takje aj takje zeľiní nuká nametali. Ako rozkázau, tak sa i vskutku stalo.

Na tretí den zasi prišou a najskuor každej takú kúru robiu, ako i predtím, aľe potom zasi od kráľovej cery zaśau, umiu pekne šitky rani a povedau jej: ,Teráz sa spovedaj, vrau tvoje šitky hrjechy, kotrje si spáchala na tom sveťe, lebo inačej ťa tak nahám.‘ Tu ona zašala šitko vadlovať a na to len nikdy nekcela prijst, že svojho instructrora rada videla a potom na Ježibabinuo nahovaranje predci privolila a takú ňeslušnosť mu urobila. Aľe ju vuom ešte naveky ďalej dopjerau, až mu aj to šitko vyvadlovala. Koď sa mu tak zo šitkyho vyspovedala, odkrojiu ednu tenku oblátku z ednej hrušky, a ak jej ju podauu do úst, hneď jej rohy spadľi, šitky rani sa zahojiľi a storázi krajšia bula ako predtím. Ak sa obrátila, hneď ho poznala, kdo je to tod doktor. Uložiu ju do posťeli, dau jej edon prášok a hneď usnúla, ale o malú chvilku jej prišlo zľe a vydala to lavuo krydlo a od toho śasu ňemala viac pod hlavou dukáti. Vuom zveu to krydlo, umiu pekne a zeu a od toho śasu každú noc ako predtím mau ďesať dukátou pod hlavou. Tak spraviu aj s timí druhymí, vyspovedau jich, umiu, dau kus hrušky a potom jich uložiu spať.

Na druhý ďen sa pekne preobliekou, tak že ho už aj král poznau, kdo je, zeu kus z tej hrušky a hned zas taký pekní bú, ako predtím; a potom tašou do kráľouskyho palácu. Tu bula velká radosť a hned sa šitkio k svadbe velikej richtovalo. Král dau zavolat kráľou z okolních krajin a ta prišou i toho Janou brat Maco, ale sa ty dvaja velmi taško edon druhýho poznali. A koď sa poznali, že sa bratia, a zveďeu Maco, že aj vuom tu buďe kráľom v tejto krajine, velmi sa zaradovau, že buďe mať brata vlastniho za suseda. Svadba bula veselá a náš Jano dostau pou královstva a po ocovej smrti celvo. Žijú aj kraľujú štasne, až nepomreli aľebo ak dáka pľjaga na nich neprišla, i podňes.“

2. Veľmi blízka je verzia, ktorá bola zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku III., 193 — 208, pod nadpisom „Rozprawka o dvoch bratoch Jankowi a Mackowi“. Odchyľuje sa v niektorých jednotlivostiach:

Keď chlapec chcel po druhý raz vyliezť na strom k hniezdu, spozoroval, že veľký had lezie dolu po strome, a kradol sa za ním až k vysokému stromu. Keď had vytrčil hlavu z diery, odrazil mu ju a v diere našiel množstvo tých vajec a predal ich kupcovi.

V meste najali si izbičku u vdovy. Starší brat bol už zbehlý v umení hudobnom a maliarskom a rozhodol sa, že sa bude vyučovať. Čarodejnica riadila izbu učiteľa princezkinho a nachádzala tam každé ráno miešok peňazí. Čarodejnica dala mu dáviaci nápoj a hovorila, že mu ho posiela princezna. Na osamotenom morskom ostrove, kam čarodejnica hrdinu zaniesla, zjavil sa drak z mora. Kúzelné jablká a hrušky našiel len na tretí deň. Od draka sa tiež dozvedel o osude svojom a bratovom.

3. Celkom rovnako rozpráva sa táto rozprávka ešte v Codexe divers. auctorum A, 78 — 80, pod nadpisom „Janko a Macko“. Srovnáva sa čiastočne s prvou verziou: kupec zastrelil kuchárku, hrdina hneď po prvý raz poznal kúzelnú moc jabĺk a hrušiek; čiastočne s druhou verziou. Odchylne od obidvoch sa rozpráva koniec: Po svadbe išli do záhrady na prechádzku. Tam stretol Janko cudzinca a hneď na seba zavolali: „Kde si sa tu vzal?“ Cudzinec vravel: „Ako sa mi opovažuješ tykať?“ Janko odpovedal: „Som z krajiny, kde si všetci tykajú.“ Tu sa poznali ako bratia a rozprávali si, čo zažili.

4. Iba úvod rozprávky je obšírne podaný v Prostonárodňom Zábavníku II., 327 — 329; shodne s predchádzajúcou verziou opisuje, ako had liezol do vtačieho hniezda pre vajcia, ako ho chlapec dostriehol, zabil a zmocnil sa vajec.

Zakľučuje sa predajom vajec.

5. Verzia v rukopise, nadpísanom „Rozličné rozprávky“, str. 5 — 11, je nie dokončená. Scéna o hadovi a o vajciach, ktoré z hniezda sniesol, je položená vopred. Treba spomenúť, že had mal korunu z perál. Had upozornil chlapca na vtáka. Rozprávanie je prerušené opisovaním rozčulenia kupcovho nad tým, že jeho synovia zjedli krýdlo a srdce vtákovo. Spracovateľ rozpráva veľmi obšírne a usiloval sa zachycovať rýdzu formu rozprávkovú:

„Ďe bolo, tam bolo, v hustích horách, ťemních dolinách, ešťe keď ten velkí vietor vial — bou ras edon statočný, ale velmi chudobní horár; djetki mu Pán Boh v hojnosti požehnau, ale miešok suchotu trpeu, ďeťi bolo ako na riečici dierok, ale chlebíka nebolo na stole vídať. Nuž čvo že si mau chudas počiat? Chodiu do hori, rúbau to drevo, ač tak z neho stekalo, drevo voziu do susednjeho, ľen že velmi vzďjaleného mesta, a čvo volačo málo dostau (lebo tedi dreva bolo dost), za to nakúpiu kadečo, že sa aspon raz šeci občerstvili.

Najstarší sin chudobnieho horárou už dorastau a bou šuhaj, smelí, bistrí ako jazdec. Chodievau do hori z otcom…

Raz pri rúbaní dreva ustau, hoďiu sa na trávu a pokojňe si odfúkou: pozrie na visokí, nad ním sa vípínajúci strom a hľa! na vrchovci viďeu hodnuo okrúhlo hňjezdo, a z toho hňjezda sa ťahau edon dlhí hrubí hadisko a na hlave mau perlovú korúnku a v ústach edno ptáčacuo vajce. Mladí šuhaj sa mu ľen prizerau, že ďe puojďe, a had sa ľen ťjahou potíšku dolu stromom, vše zastau a podívau sa úlisne na chudobnjeho horára a pod stromom ľežjaceho šuhaja. Tento ňebrau na žart, skočiu s trávi, a bežjac k otcovi, ukázau mu na strome to ukrutnuo hadisko s perlovou korunou na hlave a s ftačacím vajcom v ústach. Had sa skrúťiu zo stroma a ťahau sa po pažiti delako horou. Horár aj so sinom striehli, ďe puojďe, a išli šade zápeť za ňím. Naráz im pod ednim chorlavím stromom pred očima zmizou, obzerali sa, obchádzali okolo chorlavjeho stromu, aľe hada ňeviďeli. Iba keď sa zablišťí perlová korunka pri horárovích nohách, ten v strachu zdvihne sekeru, a ako bi strela zafunčala, tak pod okamžením odsekou hadovi hlavu a vzau ju hore.

Boli tí radi, že mali perlovú korunku, aľe jim na tom ňebolo dost, zavrtili oba sekerami a chorlaví strom ňezadlho ležau na zemi. Pod chorlavím stromom bolo plno na hrbu nanoseních vajec, a chudobní horár si pomisľeu, že sa mu aj tie zídu, nuž ich on ver pobrau do vrecka, travičkou poprekladau, abi sa ňerozbili, a tak šjou i za sinom naradovaní domou.

Ľedva sa k domčeku svojmu zbližuvau, už ďeťi, vilamujúc rukami, volali na otca, abi jim dau nječo jest. A horár jich poťešovau: ,Potrpťe ľen, ďjetki moje, veď zas puojďem do mesta, doňesiem vám niečo.‘ A djetki sa utíšili na dobrieho otca slovo.“

Predali perlovú korunku a vajcia kupcovi v meste, ktorý horárovi sľúbil mnoho bohatstva, ak mu donesie i toho vtáka. Veľmi obšírne, až rozvláčne sa rozpráva, ako chytali vtáka:

„Prišli pod visokí strom, na ktorom včera hada zazreli, tam bolo vo vrchovci i hňjezdo, a na hňjezde seďeu i ftáčik uťešení, že sa len tak slniečko odrážalo od jeho lisklavich pjer. Hňeď na prsti stali, a kebi sa boli mohli ľen tak prevjevat po povetrú, ako mátoha v tmavej noci, neboli bi ani na prstoch chodili, abi ľen ňejak toho ftáčika z hniezda ňesplašili. Dačvo si pošeptali, a horárou sin hibaj potichu na strom, ani halúsku ňepohou, a keď sa daktorá pohla, mikou sa za vlasi, že je tak ňešikouní a že sa nevje dobre na stromi drjapat. Dostau sa ač pod hňjezdo, a ftáčik len čušau: už sa načjahou, že dlaňou prichlopí, aľe sa ftáčik pobrau na krídla, a visoko vileťjac do povetria, stade sa dolu poďívau, čvo sa okolo stromu ďeje. Už bi sa azdaj bou dolu hoďiu mladí šuhaj, kebi otec ňebou zavolau naň, abi ľen skoro zišjou dolu, že sa ftáčik vráti, keď je takí prívetiví.

Odstranili sa tedi na bok a uťjahli sa pod hustie kri, abi jich ftáčik z visoka ňezazreu, ale abi si bezpečne sadou na hňjezdo. Bolo už poludňja, keď sa ftáčik zo svojich visostí, v ktorích sa znášau, spusťiu a sadou zas na hňjezdo. O maličkú chviľku sa zas driapau horárou sin hore gonárami, a už ľen kus chibelo, že ftáčika ňedolapiu, bo sa mu uš i pjer dotkou, ale ftáčik ten zas pobrau, a strepotajúc bistrími krídelkami, visoko viľeťeu do povetria. Mrzelo to horára, a ešťe viac mladjeho šuhaja, že ich ten ftáčik tak zavádza. A ako žebi nie? Aľe poručena Bohu, ačpráve už počínali zúfať, skrili sa oni zas a čakali, či sa vráti ftáčik na svoje hňjezdo.

Slňječko sa za storočnje ďalekje stromi uchilovalo, zori sa začervenali a pomali za nimi prikrádala sa i tmavá noc. Ftáčik sa zas spusťiu na svoje hňjezdo a spokojňe sa rozložiu. Horárou sin vzdichou k Bohu za pomoc, ako na tretí ras, iďe hore tím stromom potíšku: a keď už pod sámim samučičkím hňjezdom, zrazu napňe ruku, priklopí kalapom ftáčika a vikríkne na otca z radosti: ,Tu je, tu je!‘ Pravda, mu bolo bjeda zo stroma zisť, aľe on ňedbau, či ho dač uškrabňe lebo ňje, ľen on pekňe krásňe zňjesou ftáčika aj z hňiezdom dolu, a šli uradovaní, ledva že sa v koži zadržali a ňevileťeli kďesi do visoka.“

Kupec ich za vtáčika bohate obdaroval.

„Ako ftáčika dostau, hňed dau nad svojou posťelou dva klini do múru zabiť a na tje dva klini položiu hňjezdo s ftáčikom, ktorí si tam visedávau, viľahúvau a njesou každí ďen edno vajíčko.

Seďem rokou minulo, bolo v ňeďelu ráno, kupec si na svojej posťeli odfukuvau a rozmíšlau, čvo sa mu peknjeho nasňívalo a čvo si za zábavi v tento svatoční ďeň má vistrojiť. Ako tak leží, vistrje ftáčik na hniezďe sedjaci svoje lavuo kríďelko a čvo za ďiu! na lavom kríďelci má písmo, ktoruo bolo toto:

Kupec, keď toto prečítau, schiťiu nuož a ftáčika zarezau, zaňjesou do kuchini, položiu na panvičku a prikázau kuchárki, že, ač z toho ftáčika ľen melinka skape, že ju zmárni a zmárni všetko, čvo sa mu ľen živjeho pred oči postaví. Keď jej takto prísne naložiu, pobrau sa do kostola, vzau sebou i svojich chlapcou, šla s nimi i dobrá matka.

Bolo zima, že len tak uhli prašťali, a kupcoví dvaja sinkovia ňemohli ďalej zňjesť zimu, ale sa pobrali domou, a vbehli uzimení, nebostvá, do kuchine, abi sa pri ohníku čím skuor zohrjali. Ako sa tak zohrievajú, zazrie starší Matej na ohnisku v panvički pečenku. Ej, voňala pekňe, a to jich ľen tak pašmalo a domrzalo. Podrmňe Matej mladšieho Janíka a mihňe na panvičku, a Janík, lebo to bolo dobruo chlapča, ako kus chlebíka, bau sa pečenki dotknút. Ale Matej, chmat! do pečenki rukou a skoro vichitiu dva kusi z panvički, eden tadau Jankovi, a to bolo kriďelce, druhí kus sam zedou, a to bolo srdječko. Potom ako bi o ničom nič ňeveďeli, sa pobrali a šli hvizdajúc von z kuchini: aňi sama kuchárka nechápala, čo sa to tam ďjalo, ale si ľen seďela a klucla hlavou, podrjemujúc, lebo minulí večer bou sobotní.

Službi božje sa dokonávali, organ zahučau a potom zvon smútne zahuhlau na visokej túrni, a luďja sa pokojňe poberali domou, uspokojení vo vecách pobožních, s ktorími sa zaoberali. Iba kupec ľeťeu ňepokojne z kostola pravo do kuchini, pozrje na pečenku a hľa! dva kusi až chibuvali, dva kusi osúdne, tje, od ktorích kupec najvišší stupeň slávi svojej očakávau. Ako bi tisíc ohnivích strjel bolo zablisklo, tak zahoreli jeho oči vo vzťeku, a ako bi tisíc ťažkích hromou bolo zahrmelo, tak zaručau z celjeho hrdla na kuchárku, že jej ľen tak vlasi dupkom stávali od strachu. Sotva že stačila virject, že mladí páni boli v kuchini, už sa na zemi rozvalila ako široká pec a krú sa jej z hrdla valom zacedila.

Kupec rozsrdení ljetau po dome.“

Tu je rukopis zakľúčený.

6. Ešte iný text obsahuje rukopisná sbierka „Povesti oravské B“. Podávame text^[600]:

„Bol jeden chudobni gazda, chodil ludom drva rúbat do hori. Potom pošel do tej hori, vibehla zlatá kura. Chodil za ňou do večera. Prišel do domu, pítal od ženi večeru. Povedela mu žena: ,Za čo ti dám večeru, ked si nič drv ňenarubal.‘ Povedel jej, že už druhí den prinese drva.

Išel druhí den, lapil tú kuru. Povedel žene, žebi ju pod sítko priložila, že znesje zlato vajce. Znesla ta kura to vajce. Išla ho ta žena predat a muž jej kázal pítat za (to) dukát. Prišla domou, zas jej druhí den znesla druho. Kázal jej pítat druhí i za to. Dostala ai za treto. Ked ich hodne nanesla, nazberali moc penazí za té vajca. Povedel žene, že už ide na tich penazoch kupčit, i pošel.

Ked ten muž pošel, prišel ku tej žene jeden žid. Povedel jej, že bi tú kuru predala. Ona povedala, že ju ňepredá, že bi ju muž bil. ‚Len ti,‘ povedá, ‚predaj, dobre ti zaplatím.‘ Zjednali sa za osem tisíc zlatích a kázal jej tu kuru ten istí žid zarezat a že bi mu ju uvarila. Potom z tej kuri ukradli tej ženi chlapci jeden srdce, druhí pečjenku. Dala tomu židovi na tanjer. Videl ten žid, že nemá srdca ani pečjenki, dovedel sa jej, de sa to podelo, a ona povedela, že to museli ti chlapci pochitit. Dovedela matka: ‚Chlapci,‘ povedá, ‚vi ste to vzali?‘ Priznali sa ti chlapci, že to oni vzali. Kazal jej tich chlapcov zmárňit. Najal ten istí židák jedného jagra.

Pošjel ten jager s timi chlapci. Povedel, povedá: ‚Chlapci kebi ste vi vedeli, kde idete.‘ Povedá: ‚S vami.‘ ‚Vet,‘ povedá, ‚se mnou, ale vás idem zastrelit. Ale‘, povedá, ‚ne tak, zastrelím tohoto psíka a vam otnem té malé prsti.‘ I zastrelil toho psíka a tím chlapcom malé prsti uťal, i vzal i plucka i pečenku ai te prsti tomu židovi ukázal a tím chlapcom kázal íst svetom.

Pošli ti chlapci, trefili, kde krála korunovali. Na toho, čo tu pečjenku zel, padla koruna i zostál králom. Ten druhí odišjel svetom. Prišjel do jednej vdovički, pítal sa slúžit. ‚Jak sa‘, povedá, ‚budeš dobre držat, budeš mi kravičku opatrovat.‘ Prenocoval jednu noc u nej. Našla ráno dukáti pod ním a ňepovedela mu, rada si ho mala.

Bíval v tom meste král, mal jednu dceru, čo sa keel na ňu pripáčit, musel dát dukát. Povedel ten chlapec, povedá gazdinej: ‚Ja bi som sa išel pripáčit, kebi som mal dukát.‘ ‚Ja bi som ti dala, kebi si sa tam nebavil.‘ ‚Vet ja sa nebudem, gazdinka, bavit.‘ Pošel sa dívat. Prišel. ‚Jaká je,‘ povedá, ‚pekná, ale som sa ešče na ňu dobre ňepripáčil. Kebi ste mi ešče kceli dat jeden dukát.‘ Dala mu, pošjel sa na nu ešče ras pripáčit.

Potom zvedela ta králova dcera, že má ten chlapec zlato srdce v sebe. Dala sa mu opit, vivracal to srdce. Prišel do domu, prenocoval jednu noc, nebolo pod ňím už dukátou. Odpravila ho, povedá: ‚Pod tebou sa dukáti lahli a teras už nebolo ňič. Musel si dačo tam porobit?‘ ‚Dala mi‘, povedá, ‚pit, jest,‘

Potom (?) pošjel do hori, našjel tam hrušku. Urval s nej dve. Zel jednu, narasli mu rohi. Prišel ku slivce. Potom jednu zel, spadli mu rohi. Prišel ku barace (?), zel jednu, ostal somárom, vrátil sa ku tej slivce, ostal človekom.

Šel té hruški predávat. Išla tá králova dcéra do kostola, zavoňali. Poslala hajduka kupit ích. Zedla ích, narasli jej rohi a vtedi do obloka hladela, nemohla hlavi vinat. Potom hladat takého, čo bi jej spomohol. A ten prišel do krčmi. ‚Čo tu,‘ povedá, ‚slíchat v tomto meste?‘ ‚Ja,‘ povedá, ‚veru je tu zle. Kralovnej dcére rohi narasli. Kebi jej kcel dachto spomoct, dobre mu král zaplatí.‘ ‚Veru ja bi som jej,‘ povedá, ‚spomohol.‘ Potom zaras poslali ponho. Dovedel sa ho král: ‚Či jej ti,‘ povedá, ‚spomožeš?‘ ‚Spomožem,‘ povedá. Dal sa jej ten istí opit, vivracala to srdce. Dal jej zest baracku (?), ostala somárom. ‚No,‘ povedá, ‚ja musím ju do svojeho príbitku pojat, tam ju vilječim.‘

Pošjel potom s nou do inej krajini. Potrafil tam, kde ten jeho brat kraloval, tam vozil na tom somárovi skali a této bral naň, jako iňí na dvoch. A ten král mu povedel: ‚Neberže si tolko na to hovádko, lebo nemáš len to jedno, tolko ti dám jako ai tomu, čo na dvoch vozí.‘ ‚Nech,‘ povedá, ‚vozí, ked je somár. Ale bi si ti,‘ povedá, ‚nepočul, kdesik má král takú dcéru, čo dukát plaťa, kdo sa pripáči na ňu. Jak,‘ povedá, ‚kceš uvidet, hned tu bude.‘ ‚Jako?‘ povedá. ‚Veru,‘ povedá, ‚bude.‘ Dal tomu somárovi slivku zest, bola taká djevka jako predtím. Potom sa poznali, že sú brata. Ostal pri ňom a ten jeho brat vzal tu dcéru, čo tím somárom bola, za manželku, ai ten brat pri ňom ostal.“

Do našej látky bol tu zanesený iný motív, ktorý sa rozpráva v spojení s rozličnými látkami, že kto chce vidieť krásavicu, musí za to zaplatiť sto dukátov a i. Nachádzame ho v rozprávke z Bosny: Tordinac 7 č. 5; v Rusku: Zelenin, Perm. 491, č. 110; u Kabylov: Frobenius, Atlantis III., 335; v ruských verziach: Sokolovy 106, č. 60 a Smirnov, Sb. vrus. sk., 115 č. 12 platené loďami.

7. Rozprávku túto priniesly „Slovenské povesti“, 362 — 374 (n. vyd, 649 — 669), pod titulom „Janko a Macko“. „Podali: J. Gáber Lovinský z Novohradu, P. Jamriška a J. Rimavský z Malohontu, Gustáv Reuss z Gemera; porovnal A. H. Škultety.“

Prvá je v Prostonárodňom Zábavníku III., 193, Jamriškova verzia v Prostonárodňom Zábavníku I., 347, Rimavského v Codexe div. auct. A, 78.

Rozprávka začína sa úvodnou formulkou, podobne ako Jamriškova verzia: „Kde bola, tam bola, bola za červeným morom, za drevenou skalou, pri sklenom vrchu, v Kompit kráľovej krajine, jedna malá dedinka, a v tej dedinke býval jeden veľmi chudobný človek.“

Shodne s textom v Prostonárodňom Zábavníku III. rozpráva sa, ako sa našlo vajce v hniezde hadovom. Shodne s Prostonárodním Zábavníkom I. je, že najsamprv sa deti pokúšajú zmocniť vtáka; napokon otec pri mesačnom svite zo sna škriabal sa na dub, lebo bol „mesačník“, a vtáka chytil. Potom sa rozpráva shodne s Prostonárodním Zábavníkom III., rovnako s Jamriškovou verziou, ako si bratia v meste najali byt a ako sa Janko učil hudbe a maľbe; zatým sa rozpráva rovnako, ako čarodejnica odniesla Janka na ostrov v Červenom mori. Odtiaľ zas shodne s verziou v Prost. Zábavníku III., miestami doslovne. Shodne s Jamriškovou verziou: že si princezna kúpila jablko od Janka za 3000, Ježibaba za 2000 a slúžka za 1000, že doktor prišiel na koči. Potrestanie Ježibaby líči sa miernejšie; v originále Ježibabu zošľahal, „až jej krv potokom z chrbtu revala a kusi mesa padaľi. Potom zau eden drevení nvož, posipau Ježibabin chrbjet soľou a tak rozrajbau.“ Princezna bola druhá trestaná, v tlačenom spracovaní však poslednia a najmenej. Priznanie Ježibabino podáva sa v tlači omnoho jednoduchejšie.

V Novom i Starom Vlastenskom kalendári a Slov. Pozorníku na rok P. 1853, str. 48 — 56, bola vytlačená česká rozprávka Bož. Němcovej „Ptačí hlava a srdce“ (III., 120, č. 44.)

8. Slovenské Pohľady XIX., 428 — 37, majú rozprávku „Ptačá hlava a serco“. Nárečím spišským podal Ján Kovalčík.

Horár (orig. hajduk) zastrelil v hore krásneho vtáka, objavila sa pred ním žena a povedala mu, že je to vták šťastia: kto zje jeho hlavu, bude kráľom, a kto zje srdce, bude mať každý deň pod hlavou dukát. Horár rozkázal doma svojej žene, aby vtáka pripravila, ale aby sa ani kúsok neztratil, a odišiel zas do hory. Matka prikázala svojim synkom, Jankovi a Miškovi, aby dali pozor na vtáka na ražni. Vtákovi odpadla hlava i srdce vypadlo: Janko zedol hlavu, Miško srdce. Matka ich zle-nedobre vyhrešila a chlapci, obávajúc sa trestu, utiekli do lesa.

Prišli do dediny a našli nocľah u dobrých ľudí. Dievča našlo ráno pod hlavou, kde spali, tri dukáty; chlapci už odišli a nevedeli, akú veľkú odmenu sedliakovi nechali.

Na druhú noc prišli k bohatému zemänovi; láskave ich prijal. Spali na slame, slúžka zasa našla tri dukáty a dala ich pánovi. Pán čakal, že sa chlapci prihlásia o peniaze, ale sa nehlásili ani v nasledujúce dni. Zemän si umienil, že ich dá všetkému vyučiť a prijme za svojich.

Pán ich poslal do mesta učiť sa, chlapci tam pobudli, až vyrástli na mládencov. Sluha sbieral peniaze pre pána, ale chlapcom o tom ani slova nepovedal. Chlapci vracali sa pešo domov a nevedeli, aký poklad zemän pre nich nashromaždil. Na ceste potom oznámili písomne pánovi, že pôjdu do sveta — vzali si flinty — a že sa o rok vrátia.

Prišli napokon do mesta, v hostínci zvedeli, že kráľ, ktorý má jedinú dcéru, hľadá správcu pre svoju krajinu, Janko sa prihlásil, obstál dobre pri zkúške a prijali ho za prvého dvorana. Miško išiel ďalej do sveta.

Prišiel na noc k skúpej panej, jej vrátny našiel ráno v jeho posteli tri dukáty a doniesol ich svojej panej; tá prijala Miška za horára. Pani sa divila, že sa mladík o peniaze nehlási, a šla sa radiť k veštici, ktorá bola „na čertovim koleše vybita“, ale ináče dobrá žena. Veštica vysvetlila panej pôvod peňazí, pani sa nalakomila, veštica jej sľúbila, že v noci Miškovi vyberie srdce vtáka „šťastia“. Veštica prišla do zámku, dala panej srdce z obyčajného vtáčka, ktorého si priniesla so sebou. Pani vyhnala ráno, keď zjedla vtáčie srdce, Miška, o ktorom myslela, že nebude už mať pod hlavou dukátov, ale ona sama.

Miško prišiel do krásneho hája, keď tu zjedol ovocie, stal sa z neho osol. Zúfale praštil hlavou o strom, hlava bola ako z kameňa, strom sa zatriasol a spadlo druhé jabĺčko a to sa na neho usmievavo. Zohnul sa pre jabĺčko, zjedol ho a bol zasa človekom.

V noci sa mu snívalo, ako by k nemu prišla akási žena a vyjavila mu, že má v sebe vtáčie srdce a ráno pod hlavou tri dukáty. Ráno sobral dukáty, vzal niekoľko jabĺk s prvého stromu, preobliekol sa, začiernil si tvár a zaviazal si oko a šiel s ovocím do zámku. Tam ho lacno panej predal a odišiel. Pani premenila sa na oslicu, v úzkosti behala po dvore, až soskočila s múru a rozbila si hlavu. Vzdialená chudobná príbuzná zdedila celý majetok.

Tu pripojuje sa látka 24 B. Miško išiel ďalej do sveta, keď ustal, sadol si na akúsi lavičku machom obrastlú; tá sa pohla: bola to ryba. Miško ju očistil a hodil do vody. Potom išiel do služby ku kráľovi, kráľ si ho obľúbil; závistlivý dvoran tajne robil, ako by ho odstránil. Čo sa dialo potom, o tom v č. 24 B.

Keď sa Miško stal kráľom a oženil sa s princezkou, vyhľadal brata, ktorý sa za ten čas stal tiež kráľom. Potom vyhľadali starého zemäna, ktorý si myslel, že sa z nich stali márnotratníci, a naostatok vyhľadali starých rodičov a tu sa dozvedeli od otca, čo bolo príčinou ich šťastia.

9. Celkom sa odchyľuje rozprávka, ktorá je v Codexe Revúckom C, str. 65 — 67^[601], a bola odtiaľ prepísaná do Prostonárodného Zábavníka IV., 402 — 406, č. 36. „O dvoch bratoch“. Podávame úplný text:

„Buli ráz dva brata, jedon chudobní a druhí bohatí. Bohatí, že búl boháš, vela si o sebe mislel, pritom búl pišní i zlosní. Chudobní ale poradnejší, pet detí mal, jednu kurošku i dva peknja holuboški. Kuroška pod krídlami nápis mala takí, že kdo si ju dostane, zlatja vajca mu bude njaset. A holuboški mali nápis: „že kdo z nich srďjaško zjá, každí den sto dukátó dostaňe“. O tomto velkom štestjú chudobní ništ ňeveděl.

Ak si už vajce búli nazháneli, išla si gazdina ích bohatimu predač. „Ši nekúpite vajca?“ „Ej, ba vera nemáme, ukažte že ich, po šom že ích date?“ Ona išla do komori ich zprobovač, ši neodstáli. Ak bjalú škrupinu roztlkla, samí zlatí bjalok a žltok se je do miski vikotúlal. V tom si muža na stranu zavolala a poradili se, že na šljak té kuroški príst musa. Medzitim gazdiná vajca odkúpila a zaplatila dvarazi vac, ako bi bulo slušelo za ne dač.

Tak uradovaná chudobního bratova žena nazpak domó se vrátila a dobre se pošestovali. O krátki šeš príde boháš na skužki k svajmu bratovi, kde bi a akim spuasobom tú kurošku, šva zlatja vajca nese, vikoledovač mahól. Stúpí do izbi a uvidí nastrašenú kurošku, ak krídlama trepotala, tot nápis: „že kdo si jú dostaňe, zlatja vajca mu bude njésčt.“ To istja i u holuboškoch zmerkoval. Nepovedal ništ. Ak se búl navrátil, naraz mu skoší do reši: „Pán Boh vás pozdrav, pošul som, že máte kurošku, šva dobre vajca nese, aj peknja holuboški, ši bi ste ich nepredali, dobre bi som vám zaplatil.“ Z pošatku nechcel šicko svojo gazdovstvo predáč, ale potom, koť mu dvasto zlatích sluboval, velmi se zaradoval, že on za jednu kurku a dva holúbki tak vela penezí dostane. Nadto ešte boháš, ak videl, že svojho brata takímto nepravdivím zpuasobom o totot poklad priprava, abi si ďakim šinom svedomja ošistil, najmladšiho sina jeho k sebe zvel a po školach ho ušit dal.

Ráz se boháš zo svojo ženó na tom zpravili, že z tích holúbkó jedního zarežú, abi videli, šva z toho póstane, i se obohatič mahli. Holuba pešúsé kuchárke naložili, abi drobki v nom nahala a merkovala nanho, ako na dva jé oši. Ale chlapšok zo školi pricházajúc srdjaško vichitil a zjadol, o šom kuchárka ništ nevedela. Pri stole srdjaška nikde nebulo. Krik se strhnúl a na kuchárku najhorší, kotrá ale ništ nevivadlovala, lebo ani nemohla. Tu potom chlapšoka obraceli, tot vijevil. Boháš vzel sina a odvljákol ho k otcovi jeho, abi mu alebo náhradu dal za jeho zlošinstvo, alebo si ho zabil. Chudobní velmi zahorekoval, a poneváč ništ nemal, ta se vibral zo sinom, abi ho zarezal a jeho bratovi jezik i oši na ukazanja donjasól.

Ak idú pustatinami, zpítá se ho chlapšok: „Otec, šva že ste takí smutní?“ „Ach! akže bi som nebúl, keď te zabič mám.“ Ale otec zabil vo huare psíka, jezik virezal a oši vilúpil a do kapsi stršil. Jeho sin si ešte mali palec odtel a pripojil k jeziku i ošom, abi se jeho bašík o smrti jeho ešte vac presvedčil. Otec se vrátil nazpak a požehnanja sinovi dal na cestu. Ak sa zmrklo, lehnúl si pod dub, kde ráno pod hlavó sto dukátó našól. Zaradoval se im velmi i radoval se z takího štestja. Otec jeho mezitím se k jeho bratovi navrátil a ukazal znaki o smrti sina svojho.

Ak blúdi, tak blúdi v pustatinách, až raz do jedního mesta príde k Ježibabe, kotrá o šickom vedela. Ništ nedala na sebe znač. Pošúl on tu, že královná céra je velmi pekná, ale kdo bi s nó rozpráveč chcel, za každje slovo sto dukátó zaplatič musí. Dal se na to a dukáti len tak sypal. Princeska se šudovala, že skäd ich on má. Vimislela ona potom na karti se s nim hrač; aš prave ona vše len vihrávala, tomuto nikdy nescházelo. Už jé to napokon do oší vpadlo, že takíto šlovek s nó vitrímač maže, šua druhí nemuahli.

Poradila se s Ježibabó, kotrá mu vivadlovala, skäd on tja dukáti dostává. ,Už vi to vara inakšim spuasobom nedostanete, hiba koť vidávi, ho schitíte a zjate.‘ ,Akže bi se to dalo napravič, vet se vám budem chcet oddlúžit.‘ ,Ništ inšja, len vi tuho do chiži dajte zakúrič, a ket ho hlava rozbolí, na metanja mu dajte. Ak vimece, schicte ho i zecte!‘ Tak se to stálo, aj zedla ho.

Totot najmladší sin už vace od toho šesu dukáti z popod hlavi nesbjaral. Napotom tak schudobnel, že ani královné, u které doteraz búl bíval, zaplatič nemahól. Ona ho násilním zpuasobom vibic chcela. ,Ej, niže ni tak,‘ povja král, ,kot smo ho chudobním zrobili, aspon ho teraz chovajmo.‘ I stalo se tak. Dali mu izbišku a v té bíval, i chovali ho. On ak obzerá izbišku, vidí ednú mišecú djaru, kotrú vše vac a vac lúpal, až se do hlboké pivnici neprelúpal. Obzerá pivnicu a len jednú botu najde, na kotré napísano stálo: ,Kde chceš, tam budeš.‘ ,Ej, zíde se mi,‘ mislí si a vezmúl si jú sobó.

,Bože, kdeže?‘ mislí a botu obuje, ,no k šervenimu moru.‘ A hned tam búl. Obzerá, dívá se, až neuzrel hrozno šervenja i bjalja. Okoštuje šervenja, hiba kot se mu kamen velišizní na hrdlo obesil. Zjadol i z bjaliho, i kamen mu odpadnúl. ,Ej, to hrozno se mi zíde.‘ Vzel z neho a botu obul, zase do mesta prišól. Na chotáru sa preobljakól do sedläckích šat a u Ježibabe obsednúl. Táto ho nepoznala.

Vtom pošuje, že se ta istá prinšeska vidává, a všelijakja lakoti na svatbu zbjarajú. Ježibaba, ak takjá utešenja hrozno uvidela, radila mu, abi si pred kostel, kot pajdú na sobáš, s hroznom sednúl a predával, že mu vara dobre zaplata. Mladá nevesta, zo sobáša se vracujúc, uzrela hrozno, kotrja odkúpič si naráz zamislela. Zaplatili mu statošne. A že hrozno mač v takíto šes novina bula, odložili ak dákú neobišejnú vec pri svatbe na ostatok.

Ak už buli poobedovali, donesú šervenja hrozno na stval. Bjalja on nepredával. Šici se divili a každí s dichtivostó šekal, až príde nan porädok, abi ho užit muahol. Ak hostä okoštújajú, len se každímu velišizní kamen na hrdlo zakvaší. Zmatenja postálo. Jedon do druhího se bil a strachu a plašu dost bulo. Král rozkäzal predávaša hledati, ale se ten statošne odpakoval. Volajú chírešních doktoró, ale tí ništ zpomuact nemahli.

Ráz se zjeví jedon, kotrí sluboval, že ich vikuruje. Prosili ho, a to bul ten sin chudobního, šva hrozno búl predal. Sluboval mu král prinšezku, kot panstvo oslobodí. Totot si z bjalího hrozna do skleniški natlašil a rozkázal, abi každí ,piski‘ otvoril. Nacedil im z té vodiški, a kameni len tak hrkotali po zemi, šva odpadovali. Ale prinšeski zo šerveního dal a kamen je ešte veší narosnúl. Napokon sluboval, že i princku vikuruje, kot mu osobitnú izbu a dobrí korbaš nahotujú.

Privolili i k tomu. Zašikuje jú do izbi a povitínal hu tak hodne, že se až k oblakom chitala. Potom jé nacedil z bjaliho hrozna a uzdravila se.

Král, že jú tomuto búl slúbil, pri slove chcel ostač. Rozkazom todi královskím mu jú oddal a prvšího zaťa si odstránil. Ona se polepšila bula po tom korbašovanju. Svatbili se slavne, a to dlhí šes. Žili v láske a radosti.

Ráz prinšezka zpomla, že bi rada jeho rodišó videla. Vibrali se. Vzel botu na nohu a ju na chrbet: ,K rodišom!‘ zavolal a stavili se na dvore. ,Ši biste nás neprenocovali, dobrí lude?‘ zpitá se princ. ,Ach, takích pánó, ved mi ani nemámo kde, ale kot chcete na duore s nami spač, vdešne vás prímemo.‘ Potom se dal do známosti, že bi on jeho sinom a teraz králom bul. Otec se i s matkó velmi zaradovali. ,A bašík ši žije, ši je ešťe mrchaví?‘ ,Vara je on takí, ak bul.‘

Išól ho naštívit. A ani se neohlásil, len vpálil do izbi bašíka. Tot se na tom rozlobil a s hajdúci ho lapat dal, že ak se vara opovážil len tak bez oznámenja stupič do izbi. Ale princ ukäzal hvjazdu, a hajdúci ho nahali. Princ bašíka za jeho vístupki a zlost dal zmarnič. Otca si ale napomuahol, k sebe zvel a žili ešte dlhí šes v pokoji a radosťi.“

Motív, že sa králom stane ten, na čiu hlavu sletí koruna, opakuje sa v rozličných látkach: pozri č. 46, č. 63. Srovn. Národ. Sb. VI., 140 nasl.

V českých rozprávkach býva látka o čarovnom vtákovi i počiatkom ešte iných látok. Na Slovensku sme toho nenašli.

České verzie sniesol V. Tille, Böhmische Märchen I., 285 č. 7 B. Verzie tejto látky sú snesené v Anmerk. K. H. M. Grimm III., str. 3, č. 122.

10. Sem by sme mohli zadeliť humoristický pendant zo Slovenských Pohľadov XX., 91 — 2, č. 8, „Volba rychtárä“; podal Ilík z Ratkovej v Gemeri. V Ratkovej mali voliť nového rychtára, nemohli sa dohodnúť a ostali na tom, že rychtárom bude ten, na koho polezie voš, lebo je to zvieratko krotké a neskáče ako blcha. Marcik Pelech, ktorý mal vší na tucty, vďačne im prepustil jednu za dva groše, a voš volila rychtára. Podobne v rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 140.

„Keď Maríkovania volia richtára, chytia živú veš, položia ju na stôl, a kandidáti richtárstva si posedajú okolo stola a každý opre bradu o stôl; komu veš vylezie na bradu, ten je richtárom.“

Pod. Lorentz: Teksty pomorskíe str. 110 č. 156.

11. Zeliny, meniace tvárnosť ľudí, sú predmetom rozprávky, zapísanej v rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 133 — 134.

„Kdesi dvaja tovaryši, od 30 rokov verne sa pridŕžajúci jeden druhého, prišli do hory a pod stromom odpočívali. Jeden odšiel pod kríček, vytrhol jakúsi zelinu, požmolil ju v rukách, a tými rukamí pohládzal tvár toho druhého, ktorému sa hned tvár premenila v celistvú vypuklú mäsitú plochu, tak že mu očí, nos, ústa, uší pozarostaly, a málo chýbalo, že sa nezadusil. Na to sa rozbehol pre inú zelinku, požmolil si aj tou ruky a popohládzal kamaráta, ktorému sa tvár zase takou spravila, jakou bola prv.

Kamarát ho prosil, aby mu povedal, jako mohol taký zázrak a čím urobiť. Ten mu ale odpovedal: ,Vidíš, já som ti verný kamarát, že bych za teba aj život dal, ale to ti povedať nemôžem; lebo keby o tých zelinkách aj iní ľudia vedeli, narobili by mnoho nešťastia na svete.‘ I to mi Adamička rozprával a riekol: ,Ba, či je to len pravda, že sú také zeliny?‘“