ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Prostonár. Zábavníku II., str. 47 — 60, je pod č. 1. „Rozpráwka o Wyntalkowi“. Zapísal P. Skalozub Jamrisska. Pre tlač upravené a vytlačené v Slov. povestiach, str. 324 — 33 (n. vyd. 565 — 580) „Vintalko“. Podal a rozpráva Samko Jamriška z Malohontu.

Už starší upravovateľ sbierky povestí na konci 40-tych rokov chystal túto povesť do svojej sbierky i vypísal jej stručný obsah. Pozri Úvod, I., str. 58.

Starý kráľ poslal svojich troch synov do sveta, aby sa niečomu naučili a zkúsili svet. Dal každému jedného buríka, aby nemuseli peši chodiť. (V rukopise je poznamenané, že burík je veľmi chlpaté zviera.) Obidvaja starší synovia v krátkom čase strovili peniaze a vrátili sa s prázdnym mešcom domov, len najmladší, Vintalko, nedal sa im prehovoriť a šiel ďalej na svojom buríku. Na ceste prišiel, keď slnce sadalo za hory, k železnému mostu a k železnej hore. Sišiel pod most, aby si oddýchol. Ulovil v hore zajaca a najedol sa pod mostom. Po večeri prišlo mu na um, že by bratia mohli otcovi niečo o ňom „nacigániť“ (v rkp.) a otec by sa nad tým zarmútil. Napísal otcovi na kúsok papieru, aby jeho bratom neveril, strčil papier buríkovi do ucha a poslal ho k otcovi. Bratia už boli doma a navraveli otcovi, že Vintalka roztrhali vlci. Vtom pribehol burík, vysypal papier z ucha a kráľ rozhnevaný dal oboch starších synov zmárniť (v rukopise obesiť).

Vintalko pod mostom zaspal, o polnoci sa strhol hluk nad mostom; letel tu drak na tátošovi a preklínal ho, že sa nad mostom potkol po prvý raz po 70 rokoch, čo tu chodí. Nie je tu azda Vintalko kdesi ukrytý? Vintalko vyskočil a prihlásil sa. Pustili sa do bitky na budzogáne. Prvým úderom odťal Vintalko drakovi tri hlavy a potom šabľou začal stínať druhé. Keď bola už len jedna hlava, drak prosil, aby mu daroval život, a sľúbil mu pomoc. Vintalko poprikladal mu odťaté hlavy a tie sa hneď prirástly. Drak dal mu necht s palca pravej nohy; keď si pomyslí naň v nebezpečenstve, príde mu na pomoc sedemdesiat regimentov takých deväťhlavých drakov.

Druhý deň prišiel Vintalko k striebornému mostu a striebornej hore. Došlo na zápas s dvanásťhlavým drakom, ktorý chodil cez most už stosedemdesiat rokov. Premožený drak dal mu píštaľku: „Na ti,“ rečie, „túto píšťaľku; keď budeš v nejakom nebezpečenstve, len si pomysli na mňa a zapískaj na tejto píšťaľke: hneď ti príde na pomoc 70 regimentov drakov takých ako som ja, s dvanástimi hlavami.“ Tretí deň prišiel na noc k zlatému mostu a zlatej hore. Premohol draka s dvadsiatimištyrmi hlavami, ktorý tu chodil 270 rokov; dostal od neho tiež píšťaľku, ktorou môže zavolať na pomoc 100 regimentov dvadsaťšťyrhlavých drakov.

Vintalko prišiel potom na lúku, kde starý človek pásol stádo všelijakých zvierat: husí, kačiek, kráv, volov a i. Starec poznal vo Vintalkovi svojho vnuka. Pasie každý deň len do poludnia: v blízkom zámku žije kráľ, najmocnejší na svete, hoci je malý ako mravec, a menuje sa Grošokráľ alebo Čierny Mravec. Má matku, ktorá každé poludnie sem prichádza. „Jednu gambu zapne do zeme a druhú do neba“, a on musí jej celé stádo vohnať do huby. Vintalko dal sa starcom ta vohnať so stádom. Zavolal si na pomoc pluky deväťhlavých drakov a tí roztrhali „strigu“, že nebolo po nej „ani chýru, ani slychu“. Potom chcel sa dostať do zámku Grošokráľovho. Starec ho vystríhal, aby sa do kráľa nedával, lebo on má takú silu, že keď „raz svojím korbáčikom švihne, naskutku je všetko mrtvo“. Víťaz sa rozosmial, keď videl toho „skrčeného pluhavého mravca“, a neveril, že má takú moc a silu. Hodil do neho svoj budzogáň, ale netrafil ho. Hneď zavolal nechtom a píšťaľkami pluky všetkých drakov, ale Grošokráľ len švihol korbáčom a všetci ako muchy popadali na zem. Vintalko bol len omdletý, vrátil sa hneď ku starčekovi a ten mu dal čosi vypiť, po čom hneď ozdravel.

Na druhý deň pozval Grošokráľ Vintalka na zámok. Daroval mu život, ak ukradne pre neho istú paničku. Na radu starcovu dal si Vintalko Grašokráľovi urobiť koráb, akého ešte nebolo, a naplnil ho najkrajším tovarom; dal sa tiež vojskom cez more sprevádzať. Vylákal dievča na loď a ušiel s ním. Keď loď zastala pri brehu, zacnelo sa paničke, že by šla za Vintalka tisíc ráz, než za toho mravca raz. Grošokráľ poďakoval sa Vintalkovi a pýtal ho, aby denne bol pri mladej neveste, keď on pôjde na poľovačku, aby jej nebolo „otupno“. Nevesta vypytovala sa Grošokráľa, v čom záleží jeho sila, a to tak dlho, až jej to povedal: „Tam a tam,“ povedá, „na tej a na tej lúke, pod tým a tým vrchom, jesto jedna studňa, ktorá je všade dookola drahými kameňmi obkladená. Ja ta chodím každý od Boha deň na poludnie, a z tej studni mi vynde v ústrety jeden jeleň, ktorý mi nesie hoľbu vína a jeden ručník. Keď to víno vypijem, jednou stranou ručníka sa utrem: vládzem pol svetom; a keď sa i druhou stranou utriem: vládzem celým svetom.“ Vintalko vydal sa na to miesto, jeleň mu bežal v ústrety a ľudským hlasom ďakoval, že nemusí už tej čiernej potvore slúžiť. Vintalko utrel sa ním, dostal vládu nad svetom. Keď sa vrátil domov, išiel Grošokráľ práve s poľovačky, shodil ho s koňa, tak že sa hneď zabil.

2. Škultéty-Dobšinský, str. 557 — 570 (n. v. 670 — 690), majú rozprávku „Baláž“. „Podľa rozprávania Terezie Michalovičovej napísal A. H. Škultéty.“

Pastier mal štyri vyučené kozy, ktoré tancovaly podľa jeho píšťaľky. Princezne sa to páčilo, chcela kozy mať, ale pastier nechcel jej ich dať, ak si ho nevezme. Princezna súhlasila, ak pristane na to jej otec. Pastier poslal matku ku kráľovi, kráľ mu dcéru sľúbil, ak mu prinesie štyri veci: zlatú hviezdu, zlatý mesiac a slnce a zlatú muziku. Šuhaj sa vydal do sveta s jedným kamarátom. Prišli do domku, kde nikoho nebolo, len prestretý stôl a karty boly pripravené. Baláž karty zahodil, lebo treba ísť na draka. Nalial do pohára vína a kamarátovi povedal: „Hľadže, povedá, keď toto víno počne zovierať, vtedy už pôjde šarkan, a keď už bude ozaj vreť, už vtedy bude bitka stáť; vtedy už príď!“

Neďaleko bol most a tam strážil Baláž s valaškou v ruke. Po chvíli vyskočí trojhlavý šarkan na tátošovi so sokolom na pravom pleci. Ako sa k Balážovi priblížili, kôň zarehtal a sokol zakvílil. Zareval šarkan: ,Azda by tu nebol Baláž?‘ Ten sa hneď prihlásil, pustili sa do zápasu a Baláž odťal drakovi dve hlavy. Priletel havran: „,Kr, kr, hneď sa najem z Balážovej hlavy a nie zo šiarkanovej.‘ ,Ej, nie tak, havránku, nie,‘ zavolal mu Baláž, ,radšej choď môjho kamaráta zobudiť: viacej sa zo troch hláv naješ ako z jednej.‘ Havran zobudil Balážovho kamaráta a s jeho pomocou Baláž odsekol i tretiu hlavu a zpod jazyka vyňal zlatú hviezdu. Išli ďalej, premohli šesťhlavého draka pri druhom domku, deväťhlavého draka pri treťom domku; prvému vyňali zpod jazyka zlatý mesiac a druhému zlaté slnko.

Na ceste prišli potom do hory, do chalupy, kde býval starček, otec zabitých troch drakov. Ten bol ešte rád, že drakov zabili, lebo mu robili vždy len protiveň a napokon ho okradli o zlatú hviezdu, mesiac a slnce. Riekol Balážovi, že zlatú muziku má jeho žena a dcéra, ktoré od neho utiekly a bývajú na dvanásť míľ ďaleko. Dal im kone, ktoré ich ta zaniesli, a pušku, ktorou mal Baláž sostreliť muziku. Lebo na poludnie spí matka s dcérou a muzika im vyhráva nad domom. Keď muziku dostali, utiekli obaja ku starcovi do komory i s muzikou. Keď ženy, prenasledujúce ich, chcely k nim vniknúť, hodili na ne uzdy, ktoré našli v komore, a ženy sa hneď premenily na kobyly. Starec dal im tie kobyly, a keď na ne posadali, dal im po „žúpe“ slamy a riekol: „Kým tieto žúpy zhoria, hľaďte obehnúť celý svet, lebo len tak z nich budete mať dobré paripy.“ To sa jazdcom podarilo až po tretí raz. Starec ich ešte poučil, aby sa na ceste nikomu neklaňali.

Pripojená je látka vcelku táže ako hore č. 8. var. 10. Stretli na ceste starčeka s dlhou šedivou bradou, Loktibradu. Baláž zabudol na radu starcovu, poklonil sa Loktibrade, utŕžil za to od neho posmech; soskočil s koňa a chcel Loktibradu chytiť. Ten vyskočil na jeho koňa a riekol mu, že mu ho skôr nedá, až privedie dcéru toho a toho kráľa. Baláž s kamarátom vydali sa na novú výpravu. Cestou pridružili sa k nim: behúň, ostrovid, strelec, jedák, pijan, zmrzlý a „valibuk“, ktorý vyvracal stromy. Dostali sa ku kráľovi, ku ktorému ich Loktibrada poslal. Princezna nechcela Loktibradu, kráľ však naložil im úlohy: 1. závody v behu; 2. vynajsť jeden znak, ktorý pred rokmi s neba spadol a na veži sa zastavil, a dostať ho dolu; 3. zjesť chlieb, napečený pre dva pluky; 4. vypiť 300 sudov vína; 5. v železnej peci rozpálenej prenocovať; 6. najsť princeznu za deviatimi múrmi a múry rozbúrať. To všetko vykonal Baláž s pomocou kamarátov a kráľ musel mu dcéru vydať. (Srov. č. 12, str. 24, 72.) Keď princezna počula Loktibradu sa radovať, premenila sa na kačku a uletela, ale ostrovidný, strelec a behúň skoro ju dostali a priviedli. Tu Baláž chytil Loktibradu za bradu, strhol ho na zem a tam sa Loktibrada rozlial na kolomaž. Vrátili sa ku kráľovi, vystrojili svadbu princezny s kamarátom Balážovým. Baláž vydal sa so zlatou hviezdou, mesiacom, slncom a muzikou domov a dostal kráľovu dcéru za ženu.