ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Slovenských povestiach, str. 310 — 323 (n. vyd. str. 585), Štefan Daxner rozpráva povesť, nadpísanú „Otcov hrob“; znal dva jej texty, ktoré „podali z Malohontu P. Jamriška a Štefan Daxner“.

Traja synovia a tri dcéry majú podľa poslednej vôle otcovej na jeho hrobe po tri noci ho striedavo oplakávať. Ale išiel ta po všetky tri noci najmladší syn, a to prvú noc s najstaršou sestrou, druhú noc s prostredňou a tretiu s najmladšou. O polnoci priletel za prudkého víchru ohromný voz a uniesol sestry. Od otca dostal tretiu noc tri píšťaľky: medenú, striebornú a zlatú. Keď na ktorejkoľvek zapískne, zjaví sa mu taký tátoš s príslušným oblekom. Pri bratoch sa mu zle žilo; vytýkali mu, že zahubil sestry. Musel sa uspokojiť s tým, že mohol u nich prebývať ako popelvár.

V súsednej krajine ohlásila kráľovská princezna, že bude sedieť na vysokej bašte so zlatým jabĺčkom v ruke; kto k nej na koni vyskočí a jabĺčko jej vytrhne, stane sa jej manželom. Sišli sa v určený deň rytieri a princovia. Vydali sa ta i naši princovia a za nimi popelvár. Zapískal na medenej píšťaľke, zjavil sa mu tátoš i s oblekom. Obliekol sa do medených šiat a letel na zápasište. Keď dohonil bratov, „odtlačil“ im tátoš, ako si to hrdina žiadal, „ako pečať na liste na chrbte svoju podkovu“. Zo všetkých hrdinov iba popelvár vyletel k princezne, vyrval jej jablko a zmizol. Doma sa mu bratia posmievali, že nevidel najkrajšieho víťaza na svete, ale on im odvetil, že ho videl prv, než oni, a chcel, aby ukázali svoje chrbty, aký tam majú znak.

Keď víťaz zmizol, kráľ vyhlásil, že v istý deň znova sa bude zápasiť o princeznu, a kto jej zlatú hrušku vytrhne, bude jej manželom. Popelvár zahvízdal na striebornej píšťaľke, zjavil sa mu strieborný tátoš; obliekol si strieborné šaty a išiel. Tátoš bratov hneď dohonil a „poznačil ich hneď kopytom“. Zasa len popelvár vyskočil, vytrhol zlatú hrušku a zmizol. Posmievajúcim sa bratom riekol, aby ukázali, aké majú znaky na prsiach.

Po tretí raz dal kráľ postaviť vysoký trón, a kto princeznu na tróne sediacu pobozká, stane sa jej manželom. Popelvár zapískal na zlatej píšťaľke, zjavil sa mu zlatý tátoš a víťaz obliekol sa do zlatých šiat. Keď dostihli bratov, vytlačil im tátoš podkovy na čelá. Popelvár vyletel popod trón, pobozkal princeznu, ale v tej chvíli stará vedomkyňa zpoza chrbta princezny hodila mu na hlavu veniec, ktorý mal tú moc, „že ho žiaden živý duch okrem samej vedomkyne nemohol dolu sniať“. Doma popelvár márne si trhal veniec s hlavy, preto si hlavu úplne „zapopolil“, aby nebolo veniec vidieť. Keď sa bratia vrátili, odvetil im, aby ukázali, aké majú pečate na čelách.

Sluhovia kráľovi našli popelvára. Keď ho z kúta ťahali, vypadlo mu z rukáva zlaté jabĺčko a zlatá hruška, a na jeho hlave nahmatali dávno hľadaný veniec. Popelvár vyskočil, zahvízdal na zlatej píšťaľke, vyšvihol sa na zlatého tátoša a bol hneď pri svojej neveste.

Svadbou sa táto látka končieva. Ale slovenská verzia splynula s inou látkou, ako už ukazuje úvod, kde od hrobu otcovho akési nadľudské bytnosti tajomne unesú sestry. Viď hore 28, č. 5 A a, B, Podkrkonoší 580.

Mladá pani chcela poznať svojich švagrov, a tak vybrali sa mladí manželia na cestu i proti vôli otcovej. Otec poradil im, aby nič nijakému žobrákovi nedávali. Spravovali sa tou radou; ale už pri samom cieli svojej cesty videli v blate biedneho starého žobráka, ako naťahoval vyziablu svoju ruku. Žena neodolala a podala mu hrsť dukátov. Vtom chytil ju žobrák za ruku, vytrhol ju z koča a prepadol sa s ňou hlboko popod zem na druhý svet. Skočili za ňou kráľovič a sluhovia, ale zem sa už nad ňou bola zatvorila.

Kráľovič putoval a putoval, až už slnko s hviezdami za ním ostávalo. Napokon prišiel k diere, pustil sa do nej a prišiel na druhý svet. Tam videl domček a v ňom svetlo. V domku našiel svoju najstaršiu sestru, vydatú za trojhlavým drakom. Ten nevedel o zmiznutej žene, poslal ho k druhej sestre, vydatej za šesťhlavým drakom. Ani on nič nevedel a poslal ho k tretej sestre, vydatej za deväťhlavým drakom, ktorý vedel o jeho žene a bol mu na pomoci. Povedal mu, že bude ťažko ju dostať. „Tamto na tom vrchu býva jeden šiarkan; ty musíš k nemu, lebo tam je tvoja drahá! On teba síce roztrhá, ale sa neboj nič. Tu máš túto starú kobolu, a keď dôjdeš ta, povedz tvojej žene, aby kúsky tvojho tela do jednoho vreca posbierala a všetko na kobolu vyložila. Kobola príde ku mne nazpät a ja budem vedieť, čo mám robiť.“ Tak sa i stalo. Drak „kusy roztrhané na korite pekne poumýval, dovedna poskladal, pomastil a horúcou parou zadúchol po nich, A hľa! kráľovič storazy krajší ako pred tým vyskočil z korita na bystré nohy“.

Potom drak dal hrdinovi skalku, ktorá mala tú moc, že sa mohol premeniť, na čo chcel. Znova vydal sa k žene ako muška; žena má vyzvedieť, v čom záleží moc šarkanova. Žena sa dozvedela od šarkana, v čom je jeho sila: na lúke je studnička, na nej pláva biela hus; v tej husi je vajce a v tom je jeho sila. Kráľovič chytil hus, vybral vajce a vrátil sa k žene. Ako sa šarkan vracal, hodil mu vajce do čela; vajce rozpuklo sa na mnoho kúskov a tak rozpukla sa i hlava obludy. Podľa rady deväťhlavého draka nachytal jeho krvi do nádoby a pokropil tou krvou svojich švagrov-drakov. Najmladšieho deväťhlavého, potom prostrednieho a oboch premenil na krásnych mladíkov. Keď prišli k tretiemu švagrovi, vyzval ich, aby si naň sadli. Tam na druhom svete majú ho tiež pokropiť otcovou krvou, aby celkom zrušili jeho čary. Synovia boli otcom zakliati, že skôr ľudskej podoby nedostanú, kým sa neumyjú jeho krvou. Keď prišiel domov, počul, že bratia sa stále vadili a bili, až sa pobili. I odstúpil otcovské kráľovstvo švagrom a sestrám.

*

S touto verziou celkom sa srovnáva nová rozprávka, ktorú zapísal V. Tille podľa rozprávania jednej predavačky výšiviek z. Krakovian v stolici Nitrianskej v Národop. Věstníku II., 228 — 32, č. 1. „O tátoškovi“.

Zabudlo sa na motív, že hrdinu roztrhal 12-hlavý drak, keď chcel vysvobodiť svoju ženu. U Škuletyho-Dobšinského dostal „skalku“, ktorá ho obráti, na čo bude chcieť, tu „zelinku“, že možno bezpečne predpokladať, že rozprávačka znala túto rozprávku priamo alebo nepriamo z tlačenej sbierky.

Predlohou tohoto spracovania bola rozprávka „O jednom kráľovskom sinovi“, rozprávaná Št. Daxnerom v Codexe Tisovskom C, str. 17 — 33.

Vytlačený text liší sa najmä štylisticky,^[366] usilujúc sa o prostejšie a ľudovejšie podanie ľudovej rozprávky, a preto pretrel mnohé pasáže svojej predlohy, knižne strojené a umelým slovosledom sa vyznačujúce, ako na pr.: „Ticho bolo vúkol z vúkol, ako bíva okolo hrobu. Práve sa pounoc čjernima kridloma nad hlavou jeho vznášala, keď mu od chrbta zahučau strmí vietor.“ — „A keď zapadlo slnce, a začali vistupovat od víchodu tmi, začalo i srdco stredního brata strachom ovjevat.“ — „Medzí nádejou a strachom, medzi istotou a neistotou vistau on tam do pounocí. Ale keď začala osudna nočních duchou hodina z veži sa ozívat, zavjav strmí vjetor…“ — „S tím ako na úsvite sen, zmiznuv v teplom vetríku otec.“ — „Až druhím skokom už bov daleko na ceste domov vedúcej a v pár okamženoch zmiznúv z popred očí žasnúcich divakou, ako mizne z večera na nebu padajúca hvjezda.“ (Srov. str. 316 tlače.) „Hrubuo mrmlanja a praskot suchich po hore konárou oznamuje lovcovi, že sa medveď blíži, po podobnom mrmlanu akobi dalekiho hroma, po podobnom chrapčaňu suchich po hore konárou, poznav i náš kralevič, že prichazja do domu šjarkan. Ale dobrí lovec nebojí sa medveda lútího, ani kralevič sa nebav vzteku šjarkana.“ (Srov. str. 322 v tlači.)

Premenené, ba pretreté sú i iné veľmi pekné odstavce rukopisnej predlohy. Tak na pr. opis druhého dobytia zlatej hrušky: „I pár razi ešte zakročiv — tam bou, kde mnoho panstva za zlatou darme sa načahovalo hruškou. Ale nebolo sa treba načahovat našmu kralouskimu popelvarovi, lebo tátoš jednim skokom husto preletev ponad oblok, druhim skokom už bou za branou, utekajúc i s hruškou i s pánom naspet do domu, že nebolo počut huk jeho kopita na skale, že nebolo poznat šlak jeho podkovi na mekom piesku. Plni bov kralovskí palác vznešenima hosti, plnje boli všecki strani palacu chvalou nepoznaniho princa. I dvaja zlí bratja, nazpet idúc, rozprávali si o ňom a krasnima slovi, hladkimi jaziki chvalili jeho krasu. Príjdu tu domou a dávno už sedeu vichválení princ v kúte.“

Popri tom však vytlačený text jednako sa zväčša shoduje až doslovne s rukopisným.

Okrem toho najdú sa i niektoré iné odchýlky nielen formálneho rázu. Rukopisné spracovanie líči, že hrdina, hneď ako pocítil tri kúzelné píšťaľky v svojej ruke, zkúšal pravdivosť slov otcových, „sostupiv — z hrobu, bi zapískau na jednej píštelke, a skoro pominúla jeho nedúvera, lebo zlatí tátoš so zlatím oblekom pišnú otrjasau pred nim hrivu; visednúv si nan a ako na letjacom orlovi, tak dobre sa mu bolo nosit na skákajúcom tatošovi. Na usvite odeslav tatoša, skriv píštelki i stupav domou.“ Tento odstavec bol v tlačenom texte pretretý. Naopak bol v ňom pripojený (str. 312) odstavec o kráľovskej princezne, ktorá určila, za akého hrdinu sa vydá, pripojený zbytočne, lebo krátko po tom celkom to isté kuchta povedal hrdinovi. A rovnako vyhlásenie zápasu druhého a tretieho, kdežto rukopisný text líči na pr. prekotný ruch na zámku a len ústami kuchtovými ohlasuje zápasy.

2. Druhá verzia, podaná P. Jamriškom, je v Prostonár. Zábavníku Bratislavskom I., str. 299 — 306, pod titulom „Rozpráwka o ednom kráľowi“.^[367]

Podáva iba vlastniu látku. Má, pravda, i niektoré svoje zvláštnosti. Obaja bratia naozaj idú v noci na otcov hrob, ale utekajú ztadiaľ pred strašidelnými hrôzami. Najmladší dostal od otca: 1. „penálik na tri konce“: ak otvorí medený, bude mať medeného tátoša a medené šaty atď.; 2. palicu, ktorá na povel bije „na zápust“, tá zbila potom bratov hrdinových podobne, ako to v prvej verzii tátoš svojím kopytom ich poznačil; 3. mešec peňazí, ktorý sa nikdy nevyprázdnil. Zápasy o princeznu sú jednoduchšie v tom smysle, že princezna po tri razy sedí so zlatým jablkom na bašte. Kúzelný veniec opakuje sa i v tejto verzii.

„Dě bulo, tam bulo, v seďemďesjatej sjedmej krajiňe, za śerveným morom, za skleňaným vrchom, za drevenou skalou bývau edon starý kráľ, kotor už mau troch dospelých synou a šicí takí pěkní buľi, śvo jim páru bulo treba pohľadať. V tom ale starý kráľ ochoreu veľmi, a koď už viďeu, že už ňebuďe zavelje žiť a že sa smrťi hodina približuje, svojich troch synou k smrtedlnej posťeli dau došikovat, aby jim eśtě pokoňuo nauśeňje ocouskvo mohou dať. Synove prišli k otcovej postěli a starý kráľ sa jim takto ozvau: ,Ďeťi moje, muožeťe aj sami uznať, že sťe sa ma dosť za mojho žitje nakatovali a ňeposlušní buľi, aspon mi to spravťe k vuoli, o śvo vás teráz na mojej smrtedlnej posťeli prosiť buďem. Koď ja umrjem a už ma pochovajú, tak za tri noce chodiťe na muoj hrob vartovať, a síce najstarší prvú, mladší druhú a najmladší treťu noc. Teraz ťebe ako najstaršího syna a najmoudrejšího za kráľa vyzývam a celú krajinu ti oddávám pod tvoju moc a ochranu, opatruj ju tak, ako som ju ja opatrovau, kraľuj šťaslive!‘ Synove si pokľakali okolo neho, starý kráľ jich šicich požehnau, ozreu sa ešte edoraz po svojom palacu, ośi prevrátiu a umreu. Starýho kráľa pekňe pochovali do cmitera, a najstarší syn na otcovom městě zaśinau kraľovať.

Prišla prvá noc; najstarší syn sa vybrau na cmiter na hrob svojho oca, ako jim bú poruśiu. Príďe ta, sadňe si na hrob, ale vuom tam zavelja nemuohou obstáť pre veliký strach, kotor mu srco zaujau, lebo sa mu šakovuo pred ośi stavelo, šakovje mátohy a mlynskje kolesa sa mu nad hlavou krútili, tak že sa vom velmi naľakau a od strachu ušou domou. Aj druhý na druhý deň, koď šou oca na cmiter vartovať, sa eště veśmi ľaknú ako prvý, a aj tot ušou domou.

Prijďe tretí deň, nastau rad na najmladšího syna ísť do cmitera; veśer sa priblížiu, mladší sa zobrau a ani odvravanje starších bratou niś neosožílo a ňemohlo jeho voľu zlomiť, ľebo vuom jim na to šitko ľen to odpovedau: ,Oťec nám poruśiu, to musímo vyplniť, už ja na to ňevelje dbám, ak bude, tak bude, poruśena Bohu ja tajdem, dobrú noc vám.‘ Odišou, sadnú si na hrob otcou a zaśau velmi narjekať a horekovať, že je už celkom opustený, že ho bratje odbíjajú z domu po ocovej smrti, že nebudau takyho darmožrúta trpeť. Vtom ale nastala hodina a šakovje potvori, ritíri na bjelich konoch bez hláv ho zaśali trhať a vyhánať vom z cmitera, ale sa vuom ani nepohnú. Až napokuon sa veliký hřmot stau a vlapneňu (výraz nečitateľný) vystaupiu jeho oťec z hrobu. ,Vitaj, syn muoj verný, na mojom hrobe, hyba si ty hoďen, aby som ťa synom nazývau, ľebo si ľen ty pokoňú vuolu tvojho oca vyplňiu, a tak i to, śvo by ti buli mali dostát, i to ty dostaneš, a tých lotrou neposlušných na večnost zaklínám, aby sa jim nikdy dobre ňevodilo. Hodina pricházá, musímo sa rozlúśit, ale eśte kuor tu máš totot penalik na tri konce (t. j. na tri nože), kotor takú má moc, koď totod meďaní otvoríš, hned buďeš mať meďaního tatoša a meďanje šaty; koď otvoríš strjeborní, buďeš mať tatoša strjeborního a šaty strjebornje; a kod otvoríš zlatí, hneď buďeš mať i šaty i tatoša zlatího. — Tu máš, syn muoj, aj túto paľicu, kotrá takú má moc, koď jej povješ „funfuľi paľica“, tak buďe biť na zápust. Po tretuo a na pokoň ti dávám totod mješok s penazmí, z kotriho ti nikdy nevyndú peňaze. Teraz nach ťa pámboch požehná, aby si bú štasním na sveťe, budz zdrau!‘ Hrob sa otvoriu a starý kráľ sa tam prepádou. Najmladší brat prišou domou práve, koď sa zory zapaľovali. Hoc aj tí druhí braťje natjerali na ňeho, aby vadlovau, śvo viďeu a śvo pośu, aľe vuom niśt, śitko zatajiu a nekceu jim niśt povedať, ale po svojom obiśaju sadou si pod pec do popela a tam presedeu celje dni a noci.

V susednej krajini bývau edon kráľ, kotor mau najkrajšú ceru na celom svetě, šakoví ju pítali, ale ona ani za edniho nemala vuolu tajsť. Starý kráľ už na šakovje myšljenky pricházau, ako śvo má urobiť a za koho by ju mau vydať, až sa mu ona sama na pokoň ozvala: ,Hoi, moj drahý apo, veď je to veľmi ľachko.‘ ,Tuž ako myslíš, moja ďjevka?‘ ,Dajťe ednú baštu vystaviť a ja si stanem na ňu, a kdo ko mňe na koňu vyskośí, boská ma a zlatuo jablko, kotro buďem v ruky trímať, mi vezme, za toho vám vdaśně puojďem.‘

Bulo to i starimu kráľovi po vuoľi a hneď dau vedla poruśenje ednú vysokú baštu vystaviť a rozhlásiť po krajinách, aby sa ritírstvo zišlo na tod aj na tod deň, na tú aj na tú hoďinu, śvo sa i tymto dvom bratom do uší dostálo. Tu ty hneď zaśali koňe sedlat a do najkrásnějšich šjat sa obľjekať, zobraľi sa, popeľvara (najmlašího brata) dobre vyhrešili, šakovo vykonať narozkazovaľi, nabiľi a tašli het.

Kod už asi na pou cesťe buli, popelvár stau hor, poumývau sa pekně, otvoriu meďaní penaľik a hneď sa pred ňim stavív meďaní tátoš s meďanimi šatami; poobľjekau sa, sadnú na tátoša a leťeu ponad oblaky do druhej krajiňi. Kod už nad bratmi svojími ľeťeu a viďeu jich, ako si idú, velmi ho srcco zaboľelo, že ho naky bijú a ozývajú; nahnevau sa, skriknú na paľicu „funfuľi paľica, mojim bratom po 25 vytňi!“, palica zletěla na rozkaz pánou a bratou bezbožných dobře vylomila. — Po chvíli prišľi i do toho mesta k tej bášťi a už sa tam najcifrovanejší ritíri hore lou motaľi a obzírali ako bášti, a mezi ními aj popelvár. Jankovi dveje bratje skákali hor na báštu, ale niś, až na pokuon de sa ti vezme, tu sa ti vezme edon meďaní ritír aj s tatošom, šitko sa len tak ľigotalo na ňom, prešou za dakelo razí mezi paňí, až na edoraz skrútňe koňa a tak vám ľachko tahor vyskošiu, ako ňiś, strnú kalpak a velmi sa jej zapáśiu, boskau ju, uchytiu zlatuo jablśko z ruky a skapau.

Tu naráz dau kráľ rozhlásiť, aby hladaľi toho ritíra, ale ho nemohli nikde najst, lebo vom už bu doma v popele, koď jeho braťje prišli. Tu vám tí na ňeho zľe nedobre: ,Ty taký ai taký, popelvár hnusná tvár, kobi si bú videu edniho ritíra medaniho, ale ty len v tom popeľe sedíš, deň a noc, a nikďe sa nepohneš.‘ A vuom neboráśik len šitko trpeu a nepovedau jim niś.

Tu vera tod kráľ darmo hladau toho ritíra, kde je a kotor by muohou byt. Tu aj po druhý raz dau zasi zvolať šitkých pánou po okolních krajinách. Śvo i popelvárovi bratje zaśuli, pripraviľi sa a šli zasi šťesťje sprobovať a Jana zasi len doma nahali. Koď už na pou cesťe buli, pekňe sa poumývau, otvoriu strjeborní penál a hneď mau strjeborniho tatoša a aj strjebornje šaty. Koď jich dohoňiu, zas jim dau po 50 vytat a palica chytrá dobre jim pomasťila rebrá. Ak ta prišou, šici sa na ňeho zahľaděľi a vuom lem koňa skrutou, vyskośiu na vysokú bášťu, jablko jej uchytiu, boskau a zmiznú.

Zas len nikde nebulo ritíra pekního, a kráľ ešte edoráz dau zvolat ritírou zo susedných krajiň, tu vera aj popeľvárovi bratje nekceli v hambe ostáť, zas sa vychyťiľi šťesťje sprobovať. Ale popelvár Janko, koď už leban (temer) pri samej bašti buli, otvoriu zlatý penáľik a hneď zlatí tatoš sa pred neho zo zlatými šatami postaviu. Cez povetrje preleťeu a bratou už pri samej bašti dohoniu, ale jim ani tam nekceu odpustiť; zavolau na paľicu „funfuli paľica mojim bratom po 100“, a chytrá paľica jich do chuťi vylauzňila. Šitko sa len tak jasalo na ňom a ritíri sa šici zahlaďeli na ňeho, tu vuom ale nevelje figluvau, skrútnú koňa a vyskośiu hor, uchytiu jablśko zlatuo, boskau ju, ale kod už bou kceu skośiť, tak mu edna ježibaba, śvo pri nej stala, edon veňec na hlavu položila a tod mau takú moc, že ho žjadon duch nemuohou z hlavy lou sňijať, len ona. Tu vom len skoro kalpak na hlavu zaśapiu, zvrtou sa a skapau. A koď jeho bratje domou prišľi, už zas v popele sedeu; tu ty zle na neho zaśali sa vadiť, ale jim vuom lachko ústa zapchau: ,Tu veď sťe vy eště veśí mrokari odo mna, lebo mna aspoň nikdo nenabije, ale vás už chvala bohu po tri šichty statośně vymangľovali.‘ Tu ty ako koby buli zdreveněli, vjac ani slova nepovedaľi.

Starý kráľ dau všjaď toho ritíra z dom do domu hľadat, až na pokuon i k timto dvom bratom prišli kráľovi sluhovje a šicko premetali a dulovali, ale nemohli niś najst. Ale potom aj popeľvár Janka pripomňeli: ,Tu to mámó aj nášho tretího brata, ale tod beztoho nikďe nejde, deže by sa zveľi tri jablka aj tod venec.‘ Tu ale tyto maľi veľký príkaz každýho poprehladat, tak tuto zaśali v popele burtať a našli tri zlatje jablśka; prizreli sa mu na hlavu a tam bú aj tod venec, na kotor sa hneď priznali. Tu mojho popelvara, aký bú, takýho ho pred kráľa zašikovaľi a hneď bula veliká hosťina, svadba a vuom dostau, kym oťec žiu, pou kraľovstva a po jeho smrti celuo. Tak kraľovau a žiu štasne a muože byt, že aj dosjau žije a kraľuje, ak ňeumreu.“

*

Okrem obsahu tohoto textu je v rukopisnom sozname rozprávok, chystaných do tlače na konci rokov štyridsiatych, pripísané podľa Codexu Tisovského sv. 2. (pozri Úvod I., str. 57.): „Domou šjou bratou navštivit, po ceste almužnu dali žobrákovi, zchytiu ju. Tašjou ju hladat, natrafiu na švagrou, radu mu dali, ako Šarkana má zmárnit. Vajca z husy dostau, zabiu, ženu si osvobodiu.“ Akiste bol text tohoto rukopisu, nám neznámeho, týmito novými motívy rozšírený, ako sa to rozpráva i v tlačenom texte. V Codexe Tísovskom B však rozprávky nieto, azda bola na listoch, teraz vyrezaných.

3. Čiastočne, aspoň svojím úvodom, patrí sem rozprávka, ktorú slečna J. Sz — ová z Banskej Bystrice poslala B. Němcovej (II., str. 146., č. 52), „Jak pásl Janko kobylku“.

Najmladší syn Janko strážil za tri dni otcov hrob, keď obidvaja starší bratia nechceli. Nehovorí sa však, či sa tak stalo na želanie otcovo; potom sa zabudlo, že otec strážcu odmenil, ako vôbec celá nasledujúca látka, k tomu úvodu pripojená, je látka cudzia. Bratia rad-radom vstúpili do služby k starej babe a malí pásť jej kobylu. Zaviedli ju na pašu, priviazali o strom, ľahli si pod strom a zaspali. Kobylka zmizla a darmo ju sháňali, keď sa prebudili. Pri studničke videli starčeka, najstarší a po ňom prostrední mrzute odvrhli jeho prosbu, aby mu nabrali vody, a tak sa vrátili bez kobylky a baba im sťala hlavy. Iba najmladší, Janko, ktorému sa vodilo rovnako, starčekovi poslúžil a povďačný starček daroval mu píšťaľku, na ktorej keď zahvízdne, príde kobylka, čo by i bola na kraji sveta; okrem toho dostal od neho lieskovú palicu: keď ju zasadí do zeme a povie; „Palica, drndaj!“, vtedy zahučí a kobylka bude osvobodená. Keď to potom naozaj tak urobil, kobylka sa striasla a stala sa z nej krásna panna. Chalupa babina v tej chvíli i s babou zmizla. Krásna panna ďakovala Jankovi, že ju vysvobodil, zapáčila sa mu, doviedol si ju s radosťou domov a boli z nich šťastliví manželia.

4. V Codexe Revúckom A, str. 45a — 46a, rozpráva S. O(rmis) v ratkovskom nárečí rozprávku „Popelvár, hnusná tvár“, prislúchajúcu tiež do tejto skupiny.

Prvá jej čiastka je prevzatá odinakiaľ: trom synom bolo naložené strážiť ovsené pole. Najmladší ho dostrážil, chytil troch tátošov. Na nich vyskočí až k obloku paláca a strhne prsteň, jablko a šatku.

Na strane rukopisu je pripísaná poznámka: „Refer. Kežm. Zábav. p. 95.“, nachádzame tu teda odkaz na rukopis teraz neznámy. Potom je odkaz: „Siehe Nevdačnost Cod. I. Rev, p. 1.“ Text tento uvádzame pod č. 24 A b.

Správne je táto rozprávka charakterizovaná prípiskom na strane: „Aus zwei Stücken zusammen gesetzte“. Tento text podávame vo vernom odpise. Znova bol prepísaný do Prostonár. Zábavníka III., str. 113 — 118, č. 20. Odchýlky jeho sú zaznačené pod čiarou.

„Jedon otec mal troch synó, dost už narostených. Dva starší buli na veky vycifrovani, vyfinteni, až len tak hviždelo za nima; najmladší ale^[368] lenivý, zpozdilý, hnilý,^[369] na veky se po peci v popele válel, a preto ho druhí Popelvár, špatná^[370] tvár, volali.^[371]

Mal tot^[372] otec i na jednom poli^[373] ósa nasato,^[374] a tot oves každú^[375] noc dáká^[376] nevole zdlávila, zkonckovala, a gazda nemohol niak vyzvědet,^[377] ka to skaza se ta vláší. ,Ve ja te dostanem,‘ pódá,^[378]‚ ,kto si, šva si.‘ Zavolá synó a pošle jich ta^[379] na vartu.^[380] ,Jesli uvidíte dakoho,‘ podá,^[381] ,len ho^[382] ulapte,^[383] alebo hodne ho i vi dobre ubite, aby vac se^[384] nevlášil.‘^[385]

Ti dvaja^[386] starší se vyberali, ako^[387] do Trantarii, kyjak, psa, koně^[388] a celú bagážiu; mamička^[389] k tomu napekla kolášó, napražila pečenky a naciskala^[390] plnja cedidla, až len tak pukali. ,Zajezte si potom,‘ pódá, ,aby ste mi^[391] o hlade se^[392] nemordovali.‘^[393] K tomu si oni vína nabrali a tak k tomu ósu odišli.^[394] Popelvár ale^[395] špatná tvár zvel si kvarošky z chleba, lebo ho mat s lopató vybila^[396] z kuchyni. Tak van len stolenicu odinkne,^[397] suchja kvarošky^[398] do kapsišky, a hybáj na polo. Tu vyljazol na jednú polnú hrušku a kvarošky uhrízal, a kot ho smedilo, otrhnúl si plánošku a cical. — Jeho dva brata nakládli^[399] ohne, kone o kval^[400] ulapili a poputali; pečenu,^[401] koláše jedli,^[402] žrali,^[403] víno len tak cedili do sebe; čučkovi ni len mesa, ale i vína do kolaše dali a, ,Maj i ty radost s námi,‘ pódá, ,jez, kým žiješ,‘ pekně^[404] opojili psa. Oni rás hlavi nakrívili a^[405] do ósa popadali, a čučko se ku ním zvalil. Šva by si jich búl porezal, nezobudili se.^[406]

Pred pólnocó prileta tri kone, a jeden pravo ku hruške, zašne se odŕbat. Tu milý Popelvár šmik — na neho se šuchne, za kantár ulapí a dobre se tríme. Tuž tu tátoš do skoku, z brázdi na brázdu, z ósa do ósa, behal, ljatal, a kcel ho zmetat, ale se.^[407] Špatná tvár mocně trímala. Napokon kot už tátoš ustál a videl, že z toho ništ nebude.^[408] ,Dobre si se pochlapil,‘ pódá, ,vezmi zo mne tot kantár, a ak ten^[409] potreseš, šva len kceš, to máš.‘ Van^[410] tak urobil, kantár si zvěl a domó odišol.

Ráno oves búl pošlapaný a otec se^[411] mrzel, že ništ neuvartovali.^[412] ,Ši si ty daš nevidel?‘ zpítajú se Popelvára. ,Ach, švaže by ja videl,‘ pódá tak mumlavo dudrajúci, ,ve som ja spal.‘^[413]

Zas^[414] išli na druhú noc vartovat, ti starší nabrali kolášó, vína, pečeny, a Popelvár, hnusná tvár,^[415] suchých kvarošok. Ti jedli, pili, opili se; totot na hruške si uhrízal^[416] suchja kvarošky, kyslja plánošky.^[417] O pólnoci prileta dva tatoše, a jedon z nich^[418] prosto ku hruške se odŕbat.^[419] A Popelvár šuch — už mu búl na chrbte. Zas len z brázdy na brázdu,^[420] z ósa do ósa, ale van nepustil, kým mu^[421] tátoš nepódal:^[422] ,Pus me a vezmi si zo mne tot kantár, ak ním potreseš, šva kceš,^[423] to^[424] máš.‘ Popelvár kantárik zvel a skril.^[425]

Na tretú noc zas ich otec poslal, a ti starší, ako pred tím, nabrali si vela, potom jedli, pchali do sebe, ako zúziky do husi, až podrichmali.^[426] Popelvár, hnusná tvár, zas len suchja kvarošky, kyslja plánošky uhrizoval, a merkoval. Pred pólnocó priletí už len jedon tátoš a tajde se pod tú hrušku^[427] škrebat, a tu Popelvar z hrušky hop! na neho^[428] a na nom po óse,^[429] po brázde,^[430] kým mu^[431] kantár nedal a nepódal: ,Ak s ním potreseš, šva kceš, to maš.‘^[432] Kantárik si zvel a dobre odložil; bratja ráno ožrani domó prišli a otec dal oves na seno pokosit.

Rás,^[433] nevjam preš, vyšlo od krále, že jeho céru len^[434] tot^[435] dostane za ženu, kdo z jé obloka zlatý prsten na zlaté šnúre odtrhne. To se rozneslo, a Popelvárovi bratra se tjaž^[436] vyberali.^[437] ,Ši ty nepvajdeš, Popelvár?‘ zpítajú se ho.^[438] ,Ba vara pvajdem.‘^[439] Ti si osedlali kone, sami se vycifrili.^[440] Ale Špatná tvár pripraví si^[441] jednú^[442] velikú svinu, a sadne^[443] na nú, trgána^[444] se po ceste,^[445] že ide ten prsten odtrhnut, nuž^[446] tu brata aj s druhyma ludmi do smjachu. Ale van za humny potrese kantárik. ,Šva kcete, pane?‘ ,Ništ, len medenja šaty a medenýho kone.‘ Hned mu búl^[447] medený kvan a medenja šaty, pripravil se a letel do toho oniho.^[448]

Už pred palácom^[449] plno pánó stálo^[450] na konoch, každý kcel vyskošit, ale ništ nemohli. I Popelvárovi brata vyskakovali, ale^[451] darmo, prsten^[452] viset ostál.^[453] Rás^[454] priletí,^[455] ak^[456] v oblaku, jeden mladý na medenom koni, vyfrkne do povetra, zlatý prsten i zo šnúró vezme, na céru^[457] královu pokývá a preč^[458] svetom odletí. Tu se hned zpitovali, hledali,^[459] dopisovali, a preci nemohli medeního chlapíka dostát.

Vyšlo tody^[460] druhýrás, že kto [z] vyšího už^[461] obloka zlatja jabĺčko odtrhne. Zas^[462] se^[463] Popelvár až^[464] na záhumná na svini vynjasol s posmechom^[465] [po strane vložené: a potrese kantárik: ,Šva kcete, pane?‘ ,Strjabrniho kone a strjabrnja šaty.‘], ale brata vyplundrovaní pýšne išli. Zas plno pánó pripravených stálo, vyskakovalo, ale darmo.^[466] Až rás prihrné se, ako hrmevica, v strjabrných šatoch a na strjabrnom koni, že len tak lude^[467] dúpneli, vyšvihne až ku jeblšku, obzre se na céru královu a s jeblškom zkape. Zas^[468] hledali, zas^[469] se dopitovali^[470] na neho, ale nemohli najst.

Ešte napokon tretýrás vyhlásil král, že by se zišli, a kto z najvyššiho okna^[471] na residentii odtrhne zlatú šatku, že toho bude jeho céra.^[472] Tu se^[473] nahrnúlo, nastavelo^[474] páno,^[475] i Popelvárovi brata prirukovali, ale Popelvár, hnusná tvár, na svini hybaj pres mesto na posmech.^[476] Za mestom poträsol kantárik: ,Šva kcete, pane?‘ ,Ništ inšja, len zlatýho kone a zlatje šety.‘ Tak se obljakol do zlatých šät, až^[477] se len tak blištel,^[478] ništ slnce; sadne^[479] na zlatýho kone, a skokom pred palotu.^[480] Tu ani pomyslet, aby dakdo tak vysoko vyskočil. Ale se rás prirútí,^[481] ako v búrke, zlatý chlap na koni, vyletí ku šetke a svetom uteká za letom. Tuž tu král, že kde van kolvek bude, ,preci ho,‘ pódá, ‚misím najst,‘ a tak dá po šitkých dedinách, mestoch, po dome,^[482] po dvore,^[483] kuchyni,^[484] po pjecky,^[485] stodole,^[486] plevinci,^[487] a^[488] vša hledat.

Popelvár ale sedí doma v košeli a gatoch [prepísané ceruzkou: gatach] pri peci, má na hlave jedon vysoký klobúk, že tak vyzerá,^[489] ako starý rechtor.^[490] Do toho klobúka si skril šetku aj jeblko, a tot zlatý prsten mal v popeli zahrebaný, tak se s ním ihral.

Prišli královí vojaci i do toho domu a visitírovali synó. Prídú na Popelvára, ‚Ši si ty to nebúl, Hnusná tvár?‘ volajú nan. ‚Ach, azdaj na^[491] svini,‘ odpovja^[492] takým dudravým hlasom. ‚Ach, ve si ty za šuhaja,‘ pódá jedon z tých brató, ‚ve to klobúk do patálie pulky pást,‘^[493] povja a na posmech zodvihne mu klobúk. Tu^[494] vypadne^[495] jeblško,^[496] aj šetka, a van, ak si kce chytro^[497] zacisnút, vytrhne za prstom^[498] i zlatý prsten z popele. Páni to na rás poznali, ale se preci šica divali, že^[499] to z takýho neduha [opravené ceruzkou na: z také obludi] mohlo vystáť. Tak potom milýho Popelvára obrjadili, van si kantárik potrasol. ‚Šva kcete, pane?‘ ‚Zlatja šety a zlatýho kone!‘ Tak se pristrojil,^[500] pripravil,^[501] na paripu sednul a tajšol do paloty, kde ho vdešne prijeli, královú céru mu za muž dali, a van s nó posal^[502] žije, ak nezomreli.“

Tento text bol odtlačený Dobšinským v „Prostonárodních slovenských povestiach“ VII., str. 31 — 38, s poznámkou: „Vidiekohovorom Muráňskej doliny podal S. Ormis.“ Jeho podkladom bol akiste Codex Rev. A., str. 45a — 46a.

5. Sborník Matice Slovenskej (1870), I., str. 51 nasl., má rozprávku „Popelvár špatná tvár“, ktorú sostavil P. Dobšinský podľa verzií, zapísaných „Sam, Reiszom vo Zvolene, Samom Ormisom a P. Dobšinským v Gemeri, Ant. Kellnerom v Ľubtove, Ferd. Jesenským v Turci“.

Na jednej lúke rástol hodváb, ale každú noc bola lúka pošliapaná, že to „vyzeralo ako na holej dlani“. Dostrážil ju najmladší syn „popelvár“. Keď nachoval a napojil myšku, dozvedel sa, že o polnoci prijdú jej tátoše: medený, strieborný, zlatý. Popelvár chytil najmladšieho za úzdu. Potom mu kone hovorily, aby úzdy s nich postŕhal, a koho bude potrebovať, toho úzdou nech o zem udre.

Princezna dala „z jednej žŕdi na druhú pretiahnuť zlatú žinku a na ňu zlaté vajce vyvesiť“, a rozhlásila, kto vajce dostane na prvý skok, toho bude nevestou. Potom vyvesili ešte vyššie zlatý prsteň a naostatok zlatý veniec. Hrdina vyskočil a odtrhol všetky pomocou svojich koní a potom sa zasa skryl. Poslovia princeznini ho zasa našli. Pomocou myšky doviezli ho do paláca kráľovského na zlatom koči, ktorý ťahaly tie tri zlaté kone.

Podľa podania z Liptova popelvár sám sa dostavil pred princeznu, keď rozhlásila, aby si prišiel pre ňu onen šuhaj, ktorý jej vecí (1. zlatého jablka, 2. zlatej hrušky, 3. zlatej koruny diamantmi vykladanej) dosiahol. Poslovia ho teda nehľadali.

6. Odchylný úvod a zväčša inakší priebeh má verzia, vytlačená v Kollárových Zpievankách I., str. 13. nasl.: „Tátoš a bílá kněžna“ (z Liptovskej stol.).

Princezna rozhlásila, že sa vydá len pod podmienkou: na najvyššiu vežu postaví zástavu, meč a jablko na striebornom tanieri, kto tieto veci dostane a snesie dolu, ten bude jej manželom. Márne sa o to pokúšalo množstvo rytierov a pánov.

V jednom panskom dome boli štyria bratia: traja z nich pyšní a vysokého ducha, štvrtý chatrný, ktorého druhí pecúchom a popelvárom volali preto, že najviac pri ohnisku sedával. Ten mal Tátošíka, ktorý bol chudej postavy, ale kde bolo treba, v nádherného sa premeniť mohol. Koľko ráz ho potreboval, musel ísť pod istý most a tam ho trasením a štrkaním úzdy volať. Princeznu vydobyť pokúšali sa i tí traja bratia, ale bez výsledku. Popelvár potajomky sa zúčastnil tých závodov. Keď sa závod konal po tretí raz, na konci jeho vyletel na krásnom koni na vežu, zmocnil sa tých vecí a zmizol. Neustanovil sa ani, keď ho vyzvali; tak ho teda hľadali po celej zemi po domoch, kde by jablko bolo. Po dlhom hľadaní prišli i k ohnisku popelvárovmu, našli v popole jablko a odviedli hneď víťaza a ženícha ku kňažnej. Keď sa za neho kňažná vydala, vyzradil jej tajnosť s Tátošíkom a ona šla hneď k tomu mostu, osedlala Tátošíka, a sadnúc naň, skákala s ním jedným skokom na Matru, druhým na Fatru, tretím na Tatru.

7. Vo verzii Prešovského Zábavníka č. 12., z ktorej známe iba stručný výťah, ktorý si upravovateľ sbierky koncom štyridsiatych rokov zapísal do svojho soznamu (Úvod I., 59), rozpráva sa základný motív, skok do výšky, až na konci rozprávky.

„Šťastliví Lovec. Pri Čarodejnici slúžiu jeden Lovec, ten pod vrchom našjou kostol, v tom jednu na kameň zakljatú paňu, — modlením ju odkljau, s ňou sa ňemohou pre kúzla zísť, Čarodejnicu zmárniu, ju hladau, 3 mníchov dau pochovať, 3 Tátošou, medeního, strjeborního a zlatího, dovedli, on na zámok viskakuvau, ju dostau za manželku. Prešov. Záb. č. 12.“

8. Škultety-Dobšinský v Slovenských povestiach, 375, č. 39 (n. v. 153 — 160, č. 12), majú rozprávku „Sirota“ z Liptovskej stol. „Podal v sbierke Važeckej neznámy nám pospolitý človek.“

Sirota na cintoríne dal trom umrlcom za sebou zo svojho „posúšika“ a dostal od nich: 1. meč-samoseč; 2. husle, pri ktorých sa muselo tancovať; 3. kyj, okolo ktorého vyrástla tráva až po kolená. Išiel do služby k bačovi, v noci ležal medzi ovcami, hoci druhí pastieri spali v kolibe, zabil svojím mečom dvanásťhlavého draka; tiekla z neho krv, že by vo mlyne dva kamene utiahla. Ráno išiel s ovcami, vopchal kyjak do zeme, vyrástla tráva, ovce sa pásly a tancovaly, keď im hral. Prišiel k nemu starček a pýtal si chleba. Keď mu šuhaj dal, riekol mu, že kráľ bude dávať hostinu a vydávať dcéru, aby hrabal neďaleko pod dubom, vyskočí tátoš, ktorý má na sedle tri obleky: strieborný, zlatý a slniečkový. Ktorýkoľvek oblečie, takú bude mať tátoš srsť.

Kráľ dal vystaviť bránu, kto ju preskočí a vezme zlaté jablko z ruky jeho dcéry, dostane ju za ženu. Pastier po prvý i druhý raz zmizol, princezna sa rozchorela od žiaľu. Kráľ dal zavolať pastiera, lebo počul, ako krásne vie hrať na husliach. Ako pastierik začal hrať, princezna vyskočila z postele a tancovala, dobre sa nepotrhala. Po tretí raz dal kráľ za utekajúcim so zlatým jabĺčkom streliť a ranil ho do nohy. Šuhaj zaviazal si nohu ručníkom princezniným, na ktorom bolo vyšité meno a rok, „kedy sa to stalo“.

Princezna „zamdlievala“ za šuhajom, kráľ poslal opäť po pastiera. On nemal kedy sa preobliecť, prehodil si len kabanicu. Princezna si ho lepšie všimla, poznala svoj ručník a keď sa mu kabanica odhrnula, uvidela slniečkové šaty.

9. Stručný obsah tejto verzie zapísal upravovateľ sbierky rozprávok na konci štyridsiatych rokov do svojho soznamu, (Úvod I., 58.)

„Siruotki. Chlapčok sedeu pri cintoríne, trojmí mrtví jedno za druhím prišli k nemu, pítali o chljeb — ten dau. Za to obdržau šabľu, husle a kij. U baču ked slúžiu ako pohonič, v noci zabiu draka, a keď ovce pásou, jeden stareč, že mu dau chleba, ukázau mu tátoša — s tím o závod skákau. Princezka sa zalúbila, nemohla ho dostat, za ním strelit dala, nohu mu poranilo, on s jej šatkou, po ktorej ho poznala, keď hrávau na huslách, si zavjazau. — Cod. Važecki, sv. 4.“

10. Rovnaký úvod ako prvá verzia má rozprávka, zapísaná na Spiši v Granastove, Grzegorzewski, str. 133 — 140.

Otec sľuboval synom, že im dá výplatok až po smrti. Keď otec umrel, bratia najmladšieho vyhnali. Išiel si na hrob pre výplatok. Otec mu dal striebornú úzdu i remeň a povolal si ostatních na druhý deň. Ale tí nechceli ísť a poslali najmladšieho. Otec dal mu zlatú úzdu i remeň. Na tretí deň mu daroval diamantovú úzdu i s remeňom. Keď ho bratia vyhnali, prišiel do cisárskeho zámku, kde si stal do služby.

Tu sa pripojuje motív o chrastavom záhradníkovi: Princezna ochorela a ostala doma. Hrdina chodil na striebornom koňovi po záhrade a princezna sa na to dívala oblokom. Na druhú nedeľu chodil na zlatom koňovi. Princezna odvrhla potom troch ženíchov. Smiali sa jej, že si akiste chce vziať toho hlúpeho Neznajku, a ona prisvedčila. Cisár ich vyhnal a zatvoril do chlievka pre moriakov. Odvrhnutí ženísi vyhlásili cisárovi vojnu. Keď sa otec poberal okolo ich chlievka, hrdina chytal žaby v mláke, a on mu hrozil, že ho zastrelí. Hrdina pomohol cisárovi zvíťaziť, keď tak urobil po druhý raz, hovoril mu, že je z moriackeho chlievka, a cisár krútil hlavou, že vie o všetkých krajinách, ale takej nepozná. Po tretí raz dal si drobet odrezať prst, aby mal znak, a cisár mu ho zaviazal polovicou svojej hodvabnej šatky.

Cisárovna odniesla im obed, a keď otvorila dvere, zarazila ju žiara od úzdy a zazrela mužovu šatku. Keď cisár pribehol, hrdina ukazoval, ako svojimi úzdamí privolával koňa strieborného, zlatého a diamantového. Rodičia hneď vzali dcéru a zaťa do hradu.

Na konci je záverečná formula: „I ja tam buu, dali mi pic, jesc, do worka ma zaviazali, naduli pary. Worek puk a ja puk, i až sem prelecel tutaj.“

Verzie, rozprávajúce toto dobývanie princezny, sú sostavené v komentári Kubínových Kladských povídek I., 127; srovn. Podkrkonoší č. 283.

České verzie sostavil Tille, Böhmishe Märchen I., str. 48. č. 16 a č. 1.

1. Prostonárodní Zábavník IV. (Levočský), str. 191 — 193, má „Rozprávku o Pecuchovi“.

Jej úvod je vzatý z inej látky, z tejže, ako je hore (str. 233) uvedená z Codexu Revúckeho A, str. 45a — 46a. Najmladší princ s úspechom stráži hodvabnú lúku s pomocou myšky, ktorú nachoval. Od myšky mal hrdina i koňa strieborného, zlatého a zlatého s diamantovými gombíky, i také šaty a šable, a tak dostal strieborné jablko, zlatú hrušku a zlatú korunu s diamantmi, ktoré princezna vyložila na vysokém vrchu.

Podávame text vo vernom odpise:

„Bou jeden otec a ten mau troch sinou; dvoch starších velmi rád videu, ale najmladšího, ktorí sa vždy za pecou povaluvau, nenávideu. Mau ten otec jednu hodbabnú luku, a tu mu v noci vždy volačuo potlačilo. Nuž povedau svojmu najstaršjemu synovi: ,Muoj sin, puojdeš ty mne tu luku vartuvať, kto hu nám tolme tlačí.‘ A tak ho tedy hned v ten den vipraviu, dau mu kolačou, pečenák, vína a všeličoho inšjeho na jedenja.

Tento prijde na tu hodbabnú luku a počne si ujedať. Tu prijde jedna myšička a povje mu: ,Nože mi daj kuštek kolača, budem ti na dobrej pomoci vo dne i v noci.‘ Ale tento jej povje: ,Nuž, ale ho iďeš, ty potvora, hned ťa zadlávím,‘ a tak hu odohnau. Ona mu, keď odchádzala, povedala: ,No, počkaj, bude ti luka potlačená.‘ Nuž tento pozerau, pozerau, že si mau oči vyhladjeť, ale nič nemohou ani vidjeť ani počuť, a ráno predsa mu luka bola potlačená, lebo ta myšička mala takje kone, že ich žjaden nemohou vidjeť ani počuť chodiť, keď ta myšička chcela, a to boli zakljati králouski synovja, a tieto potlačili tomu tu luku. Prijde k otcovi a tento sa ho opita: ,No, synak, ako že je?4‘ ,Ej, veru zle, očičku, luka je potlačená ešte horšje, ako pred tim, a predsi som nikoho nevideu ani nepočuu.‘

,No, puojdeš ty, muoj sin,‘ povje mladšjemu, ,asnad ty budeš šťastnejší,‘ a i toho tak kolačmi, pečenkami opatriu. Prijde ku luke a počne si ujedať; vtom pribehla tá istá myšička a píta si od neho: ,Daj že mi kuštek kolača, budem ti na dobrej pomoci vo dne i v noci.‘ Ale tento tješ, ako starší brat, vyšpintau a chceu hu zabiť. Ale mu ona ušla a zastrojila sa: ,No, počkaj, bude ti luka potlačená.‘ I tento hľadeu, hľadeu, dobre si oči nevyhľadeu, a nič nemohou uvidjeť, a rano predsa bola luka potlačená. Otec sa ho opíta: ,No, ako že je, sinak?‘ ,Ej, veru zle, nikoho som nevideu, a luka je potlačená.‘

Tu povje otec k najmladšjemu: ,No, teraz ty puojdeš, ty pecuch, ale že dobre vartuj, lebo ak nje, zle bude s tebou,‘ tak mu povedau a dau mu iba kuštik ovsenjeho chleba a vody a s tim ho vypraviu. Ako ta prišjou, počau si ujedať, v tom pribehne k němu ta myšička a píta ho: ,Daj že mi kuštik chleba, budem ti na dobrej pomoci vo dne i v noci.‘ ,Ej, prečo že by som ti nedau, hocaj málo mám,‘ a dau jej polovicu. Tato mu ďakovala a povedala mu, že by len spau, že mu luka nebude potlačená, a aj to mu povedala, že kedykoľvek dačuo bude potrebovať, aby len k nej prišjou, že mu ona dá. Tento si lahou a pokojne spau, ráno luku videu, že mu je nič nje potlačená; potom šjou domou a povje: ,Ej, ja som dobre vartuvau, nik luku nepotlačiu.‘ Preto sa jeho starší bratja velmi hnevali a vždy ho prezívali pecuchom, popelvárom, ale si on z toho nič nerobiu. Preto on len za pecou sedavau.

Rás dala jedna princesna na velmi vysoký a strmý vrch strjebornuo jablko vyložiť a vyhlásiť, že kdo je to jablčko, na ráz čo vybehne, dolu snesje, že tomu pou královstva daruje. Tu tento popelvár išjou k tej myšičky a prosiu hu, aby mu dala jedneho koňa a aj strjebornje šaty. Nuž mu tato dala jednjeho v samom strjebre oblečenjeho kona, strjebornje šaty, šablu a jednu železnú truhličku, do ktorej by si to jablko, ket ho dostane, skriu. Tento vysadne na kona a v cvale pribehou ta pod ten vrch a na jeden dušek vybehou hore, stokne jablko na šablu a šmik do truhličky, potom sbehou dolu k tej myšičky, chytro sa prevljekou do svojich starých šiat a bežau domou, tak že, kým jeho bratja domou prišli, ktorí ho tješ boli pozerať, ale ho nepoznali, on už za pecou sedeu. Tu ho začnú prekárať a nazívať: ,Ty pecuch, ty popelvár, my sme videli mladýho pána, ako strjebornje jablko, ktoruo jedna princesna dala na jeden vrch vyložiť, znjesou, a ty si nič nevideu, povalovau si sa račej za pecou,‘ ale si on z toho nič nerobiu.

Na druhý den dala ta istá princesna vyložiť na ten istý vrch zlatú hrušku a povedala, že kdo tu hrušku odtjal dostane, čo na jeden dušek vybehne, že dostane celuo královstvuo. Tu tento pecuch zase len šjou k tej myšičky, a ta mu dala zlatje šaty, zlatú šablu a v samom zlatje oblečenjeho kona, a tu truhličku si tješ sebou vzau, vybehou na vrch, stokne hrušku na šablu, šmik do truhličky, a sbehou k tej myšički, prevljekou si šaty a utekau domou, tak že ho jeho bratja už za pecou našli, a zase ho tak prekárali, prezívali; on si z toho nič nerobiu.

Na tretí deň dala ta princesna zase zlatú, diamantmi vykladanú korunu na ten vrch vyložiť a slúbila tomu, kdo hu odtjal dostane, celou královstuo, a že si ho za muža vezme. Tu tento pecuch zas len išjou k tej myšičky a ta mu zase dala zlatje s diamantovými gombičkami šaty, takú tješ šabľu a koňa. On vybehou na ten vrch, stokou korunu na šabľu, šmik do truhličky, a zase bežau k myšički, tam sa do svojich šiat obljekou a bežau domou, tak že ho už jeho bratja za pecou našli. Tu ho zas len počali prezívať a prekárať, že oni videli dačuo a on nič; ale on na to nič nedbau.

O dakolko dní dala ta princesna vyhlásiť, že kdo tje tri veci má, žeby do jej palácu prišjou. Tu tento si vezme svoju truhličku s tími vecmi a šjou k myšičke; tato mu dala zlatý koč, v ktorom čtyrjadvadcať koní ako jeden bolo zaprahnutuo. Pride do palacu princesnej, tu šeci len naňho pozerali, lebo sa len tak ligotau od zlata a diamantou. V tom povje královná: ,Kdo má tje tri veci, ten dostane královstuo celuo, aj mňa za ženu.‘ Tu tento pecuch otvorí truhličku a najpru vyhodiu jablko, ktoruo práve do košíka princesky (lebo práve štrikuvala) padlo; potom vyhodiu hrušku a ta hej padla do ruky; ku koncu tu korunu, a ta padla akurátne na hlavu princesky.

Tak tento pecuch dostau princesku za ženu a stau sa kráľom. Jeho bratja ho iba teras poznali a chceli ho kolenačky odpítať za to, že ho tak prenasledovali, ale on im to nedovoliu a spraviu ich za najvetších generálou a otca za svojho radcu. Myšička mu vždy slúžila a tak žili, kým neumreli.“

2. Podobná verzia bola v Kežmarskom Zábavníku, ako poznávame zo stručného výťahu v sozname rozprávok, ktoré upravovateľ zapísal na konci rokov štyridsiatych. (Pozri Úvod I., str. 58.)

„Popelválek. Na hodbabné luce sa 3 pásavali Tátoše, jední bratja vartovali, 3-í pomocou Liški ich lapiu. Král vidávau svoji dcéru, o závod skákali, najmladší vihrau. Čert mu ju uchiťiu, on pre ňu na meďenom, strjebornom a naposledi zlatom Tátoši chodiu i obdržau. Kežm. Záb. p. 95.“

3. Z Liptova, z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej, je rozprávka „Pekný Peter“. Je složená zo dvoch látok. Úvod je prevzatý z lásky o chránencovi osudu (Pozri č. 31 B).

„V istom meste bývau jeden král a nedelako bývau aj jeden majerník. Královná nemala deti a žiada si, keby hej Pánboh dau aspon jedneho. Práve tak aj tá majerníčka nemala deti. Konečne ích Pánboh vyslyšau obe. Prichodiu čas k pôrodu. I prišli na noc k majerníkovi traja pocesní, a to bou Kristus Pán s apoštoly s Petrom a Pavlom, a prosili si hospodu u majerníka. Ten im ale odporuvau, že nebudú mať odpočinku, lebo že je žena chorá. Ale na vela pýtania ich len nehau.

Bolo to už neskoro v noci: ona nespala, ani pocesní. Vo svojich bôlach stenala a títo spať nemohli pre ňu. Tak povedau Peter Kristu Pánu: ‚Pane, smiluj sa nad tou ženou: rozviaž hu, neh sa netrápi, aby sme si aj my mohli troška odychnuť.‘ Nato ho poslal von: ‚Iď pozreť, čo je tam za čas.‘ Bolo velmi tma. Tak povedal Peter: ‚Je velmi tma.‘ Nato Pan Kristus: ‚Ešte hu nerozviažeme, lebo by dieťa bolo veľmi smutnuo.‘ Za chvílku zas len čušali, ale ona pokoj len nemala. Pýtal teraz Pavel: ‚Ah, pane, smiluj sa nad tou ženou a rozviaž ju, nech už má pokoj i ona i my!‘ Nato poslal i toho von: ‚Pozri, aký je teraz čas.‘ Boly zore zapálenie a vietor duu. Prišieu dnu a povedau: ‚Je vietor a zore sa zapálenie!‘ Načo Pán Kristus povedau: ‚Ešte hu nerozviažeme, lebo by bolo dieťa mrchavuo.‘ Tak zase len trošku počušali, ale dlho nemohli už strpeť a oba pýtali Krista Pána, Peter i Pavel: ‚Pane, Pane, rozviaž už tú ženu!‘ P. Kristus poslal obidvoch von. Bolo pekne, jasno, hviezdy sa kryť začaly nad ránom. Ale kým prišli dnu Peter a Pavel, už sa narodiu chlapec.

Potom už pocesní do rána len pobudli, ale ako sa rozvidnilo, zobrali sa, že idú preč. Majerník ich nechceu pustiť, ale že nevedeu, ako má toho hlavnieho pocesnieho volať, tak ho len volau, ako tí apoštolia: ‚Pane, Pane! Urob mi to po vóli: zostaň mi za krsnieho otca!‘ Pan Kr. odporuval, že je on pocesný, že on nemóže, že by si v meste hladau krsnieho otca, lebo že krstný otec má byť nápomocný dieťaťu a že on nebude mu mócť spomáhať, keď odýde preč. Ale preca ho len upýtau a Kr. P. ostau za krstnieho otca. Ale povedau: ‚No, ale krst nech bude priam!‘ Tak zobrali sa do kostola ku krstu. Prišli prú ako s králouským deťaťom, ktoré sa tiež v noci narodilo. Chceli najprú králouskuo krstiť a potom majerníkovo. Ale P. Kr. povedau: ‚My sme prú prišli, treba majerníkovo prú okrstiť.‘ Farár na to: či je prujšie majerníkovo ako královo? Tak sa P. Kr. nahnevau a prepustiu to králouskuo krstiť, ale povedau: ‚No, nech ho krstia, ale ono nebude žiť, ani kým príde domou.‘ I tak bolo: Kým prišli domou, dieťa mŕtvo. Majerníkovo priniesou z krstu Kristus Pán a dieťaťu dau meno Péter a nehau mu jeden klúč ‚do plienok‘. Majerník chceu na silu, aby P. Kr. u neho ešte ostau, ale on sa baviť nechceu, i odišieu preč.

A teraz poďme do králouskieho dvora. Král sa velmi zarmútiu, keď mu doniesli mŕtvo dieťa od krstu. Ani sa neopovážiu královnej o tom povedať, aby od velkieho žialu nepomrela. A dau sa spytovať, kto by mau takuo maluo dieťa. Tak mu poviedali: ‚Práve teraz aj majerníkovo krstili.‘ Hneď poslau k nemu a pýtau ho, aby mu ho prepustiu, že ho po králousky vychová. Ale majerník žiadosť kráľovu odopreu. Nato prišeu k nemu sám král a prosiu obidvoch, otca i matku, aby mu ho len prepustili, že dieťaťi dobre bude a že královná ho vychovávať bude ako svoje, lebo nebude vedieť, že je to nie jej vlastnuo. Na vela nemohli odolať tej žiadosti, tak mu ho len dali. Král sám vzau to dieťa a priniesou ho domou. Dau ho po králousky opatriť a predniesli ho královnej. Malieho Pétra majerníkouho volali napotom Hajnrich, lebo tak boli pokrstili králouskieho syna.

Malý Hajnrich našieu aj sestričku, chovanicu z priatelstva králouskieho za svoju vzatú, ktorú si královskí manželia vzali za svoju ešte vtedy, keď im Pánboh vlastnieho dieťaťa nepožehnau. Chovanica mala meno Tindirilóna a mala štyri roky.“

Po tomto úvode začína sa prvá látka:

„Král vždy srdce k nej lepšie obracau ako k Hajnrichovi. Tindirilóna bola hodná, už mala 19 rokou, keď Hajnrich mau 15. Mala vela vohlačou, čo pýtali za muž, ale ona nechcela ísť za žiadneho, len za toho, kto by hej žiadosť vyplniu. Na žiadosť dau jej teda král pred obloky jeden cklený vrch vyduť a vydau takýto rozkaz: ‚Kto na ten vrch vynde na koni, ten hu dostane za ženu, ale ten, kto na cklený vrch vynde, musí otel vziať tri veci: servít, pohár a prsteň s menom princeskiným.‘ Tak probovali princovia zo všetkých krajou, ktorý by vyšieu, ale nik to nemohou vykonať, aby tam s koňom mohou vynsť. Mnohí sa i poobrážali i do smrti zabili, ale takieho nebolo, kto by tam bou vyšieu.

Medzitým raz v noci Hajnrichovi ukázala sa jedna postava a povedala: ‚Čo sa ty nazdáš, že si ty královský syn? Ty si nie králouský syn, ale majerníka. Choď k nemu a povedz mu: ‚Pánboh daj dobrý deň, pán otec, pani matka, ako sa tu máte?‘ a zvieš, že si majerníkou syn, a pýtaj si to krížmo, čo si dostau od svojho krsnieho otca.‘ Keď sa precítiu, mysleu, či to môže buť v praude. Na ráno keď stau a keď šieu do školy, prišieu najprú k majerníkovi a pozdraviu sa: ‚Pánboh daj dobrý deň, pán otec a pani matka, ako sa tu máte?‘ Na to mu odpovedali: ‚Pánboh daj, Pánboh daj, môj syn!‘ ‚A či je to pravda, že som ja váš syn?‘ ‚Veru prauda!‘ ‚A ako sa to stať mohlo?‘ Tak mu rozpovedali o všetkom, ako sa to stalo. On si potom pýtau to krížmo od krsnieho otca. Majerníčka na to povedala: ‚Veru je prauda, choď že, ty starý, pohladať ho.‘ A i išieu. I priniesou jeden klúč.

I vyšli pozerať, do čoho by sa trafiu ten klúč, do ktorieho blachu. A našli jedno stavenia novuo, nevelkuo. Išli k nemu a práve ta sa hodiu ten klúč. Otvorili a čo našli tam? Jedneho krásneho tátoša, ktorý zaerdžal a prevraveu k Hajnrichovi: ‚Vitaj, pekný Péter, zabou si na mňa!‘ Hajnrich sa vyhovárau, že o tátošovi nevedeu, ale že ho už teraz navštívi. Na to koník povedau: ‚Čo tá tvoja sestra vykonáva? Práve ti je to nie sestra. Myslíš, že hej tam dakto vynde na ten vrch? Tam hej nik nevýnde. Iba ak ty budeš chcieť, tak my vyndeme.‘ Hajnrich privoliu k tomu, aby išli na ten cklený vrch.

Tak mu koník kázau vytiahnuť tam jednu truhličku, aby si vzau z nej šaty a aby sa do nich obliekou. On sa obliekou a sadnuu na tátoša a šli na ten vrch. Princeza ich videla, zďaleka kývala, že by nešli, lebo mala strach, že sa ten pekný šuhaj zabije, a volala že i bez toho pojde zaňho. Hajnrich nič nedbau, len šli. Keď došli pod vrch, okrútili sa dvarazy dookola a vyšieu na vrch. Pokloniu sa jej a servítok odobral. Ukloniu sa jej zase, okrútiu sa na samom vrchu a zmiznuu. Tam, kde koník bývau, zobliekou sa a prišieu domou tak, ako hockedy zo školy, ako by o ničom nevedeu. Princezna naradovaná rozpráviala, čo tam za krásny človek bou a z vyložených vecí jednu aj zvrchu odobrau a že iste ešte dva raz príde, aby aj tie dve ostatnie dve veci odobrau. Pýtala ho tedy, aby nešieu do školy, ale aby počkau a toho šuhaja si obzreu. Hajnrich sa vyhovárau, že nemôže zostať, lebo že by ho trestali v škole.

Na druhý deň zas sa vybrau Hajnrich na svojom tátošíkovi na cklený vrch, vzal pohár, ukloniu sa a zase zmiznuu. Keď sa domou vrátiu, sestra mu zas vyprávala o tom peknom šuhajovi a zas ho len nahovárala, aby nešieu v nasledujúci deň do školy, ale zostau doma, a obzreu si na tretí deň toho pekného šuhaja. Ale on sa zdráhau, ako pred tým, tak aj teraz. Jej to bolo nápadnuo, že sa tolko zdráhau, a keď sa mu dobre prizrela do očí, tak sa jej pozdalo, ako by to bou na tom koni sám Hajnrich bývau. I stala sa zvedavou. Pri večeri dala mu do jedla na uspania. Hajnrich aj zaspau. Zvedavá sestra prišla k nemu a zaškrabla ho na tvári špendlíkom, aby ho potom mohla poznať, ak by to skutočne on bou. Hajnrich dlho spau, a keď sa prebudiu, už nemau času pozerať na tvár a po sebe, ani koník ho v náhlosti na znak na tvári nenapomenul, a len tak sa vydau na cestu. Prišieu tedy aj tretí raz pod cklený vrch. Skrútiu sa dva razy a už bol na vrchu. Pokloniu sa, vzau prsteň a zase zmiznuu. T. sa dobre prizrela a poznala svojho brata. Bol prezradený. Keď sa H. vrátiu nazad, kde bývau koník, povedau mu tento: ‚Už nebude dobre s nami, lebo nás princezna poznala, lebo tá má z moci čarodejníckej. Teraz sa len vráť domou; uvidíme, ako bude.‘“

Potom nasleduje motív, ktorého verzie sú sostavené v Anmerk. K. H. M. Grimm III., 65 — 66:

„I prišieu domou, ona sa rozchorela, ležala v posteli. A vravela mu z pretvárenosti: ‚Už nevidíš, braček, toho krásneho chlapíka, lebo už ostatní raz tu bou a všetky vyložené veci zobral.‘ Prišieu dnuká aj otec a ona sa velmi žalovala, že je velmi chorá a že nevyzdravie, kým sa jej žiadosť nevyplní. I spýtal sa král, čo má za žiadosť. Načo odpovedala: ‚Žiadam si zesť srdce z najmilšieho koníka bratovho.‘ Král sa obrátiu k Hajnrichovi a aj sám ho pýtau, aby jej dovoliu z najmilšieho koníka srdce zesť. Hajnrich dal vypustiť všetky svoje kone, ktorie mau v kráľouskom dvore. Ona vyšla k obloku a pozerala a hneď zvolala: ‚Tu je nie ten jeho najmilší, ešte má jedneho skrytieho.‘ Ostro potom král naňho nastúpiu, že musí hneď vydať toho koňa, kde ho má, a vytiahou šablu a chceu ho rozrúbať, lebo ho beztak nerád videu. Rád-nerád išieu Hajnrich po svojho koníka. Prišikovau ho, královi sa velmi páčiu, a prosiu krála, aby mu dau ešte naostatok na ňom troška porajtovať. Ale princeska volala: ‚Nedovol, otec, lebo uletí preč.‘ ‚Ale veď je nie vták,‘ povedal král. ‚Dám vojsko okolo burku a kanóny vytiahnuť. Bolo by to, aby ostatní raz nedovolil sa mu ponosiť na takom peknom koníku.‘ I tak si Hajnrich sadnul i kráčal najprú malým krokom, ale potom púšťal sa tukšie a tukšie a princezna volala z obloka: ‚Uletí! Uletí!‘ Ale kráľ na to nedbal a Hajnrichovi nezakázal ďalej rajtovať. Zrazu zopiau sa kôň na nohy a poď vozvýš a pre(le)teu ponad múry ako na krielach.“

Zatým sa rozpráva látka, sostavená pod číslom 5, hore str. 28 a nsl.

„Leteli, leteli, až sa zastavili na jednej lúke. Na lúke zišieu Heinrich dolu zo svojho koníka a spýtau sa: ‚Ba, čo sa len teraz robí v tom králouskom burku?‘ Načo tátoš odpovedau: ‚Princezke od žiala sa srdce rozpučilo.‘

Na tej lúke našli dve studničky, v ktorých bola živá i mŕtva voda. Tátoš kázau nabrať z obidvoch studníc. Potom išli ďalej na druhú lúku a tam plno ludí ležalo po nej, ako by spali. Pýtau sa tu Pekný Péter, lebo teraz ho už len jeho pravým menom budeme volať, ktoruo dostau pri krste, ‚Čo tí ludia tak spia?‘ A na to odpovedau tátoš: ‚Potri živou vodou toho starého tam, ten ti povie.‘ I potreu toho staršieho a ten ožiu. Spýtau sa ho Péter: ‚Čo tu tak spíte?‘ ‚My sme tu v hotovosti, lebo naša královná Maďelóna každý rok má raz vojnu za štvrť roku. My jej slúžime.‘ Na to tátošík povedal svojmu pánovi: ‚Potri ho tou mŕtvou vodou, nech ďalej spí a posilňuje sa ku vojne.‘

Išli oni potom zase ďalej a prišli konečne ku burku královnej Maďelone. ‚Ja do burku nemôžem isť s tebou,‘ vraveu tátoš, ‚tu sa musíme rozlúčiť. Nehaj ma tu a ty pojdeš sám. Ale keď ti bude dobre, nězabudni na mňa, že by som ti nezišieu len vtedy na rozum, keď ti bude zle. Rozpoviem ti, ako sa máš držať. Keď príďeš do burku, do prvej izby, tam najdeš Maďelónu a na stole víno v pohároch. Keď prídeš tam, vypi pohár vína a sadni si. Ona ti povie: ‚Ej, čo to za grobian človek? Poď so mnou na páru šable.‘ Ty povedz, že si ty nesúci na to, ona ti povie potom: ‚Poď tedy na páru pištole,‘ ty povedz, že si ustatý z cesty, potom ťa bude volať na pasy, tak sa choď s ňou pasovať.‘ Tak sa rozlúčili.

Peter šieu sám ku burku, I prišieu aj do tej prujšej izby. Maďelóna tam sedela. Na stole bolo víno. On sa ani nepozdraviu, vypiu za pohár vína a sadnuu si. Ona do neho: ‚Ej, čo to tu za grobian človek? Poď so mnou na páru šable!‘ ‚Ja som na to nesúci,‘ odpovedau on. ‚Poď tedy na páru pištole!‘ ‚Ja som zunovaný človek,‘ odpovedal, ‚z cesty ustatý.‘ ‚Tak poď so mnou zapasy!‘ On šiel a pasovali sa. Dlho-dlho sa pasovali, ale ani ona jeho ani on ju nemohou odolať. I spýtala sa ho konečne: ‚Čo si ty za jeden?‘ ,Ja som Pekný Péter!‘ ‚A ty čo si za jedna?‘ ‚Ja som Pekná Maďelóna,‘ a dodala: ,Ty si môj a ja tvoja.‘ I tak potom už zobrali sa dovedna. Potom mu šetko v burku poukazovala. Po dvanástich izbách ho povodila, iba do trinástej mu zakázala isť. Pomaly prišieu čas, kde mala isť do vojny. Povedala mu tedy: ‚Ostaň doma, ja idem do vojny a vrátim sa o štvrť roka.‘ A odišla. Péter si chodiu po burku, všeliako tráviu čas a očakávau tie dni, keď sa mu žena vráti.

Raz prechodiu sa tiež po izbách i poćuje v tej trinástej izbe hlas: ‚Pusť ma, Pekný Péter, pusť ma!‘ On povedal: ‚Choď, veď ťa nedržím,‘ a otvoriu izbu. V tej trinástej izbe bolo tma a zase len volalo otel: ,Pusť, Péter, pusť ma!‘ On nevideu nikoho, ale chceu vedeť, kto je to, a preto sa pýtau: ‚Kto si, kde si?‘ I volá čosi: ‚Tu sem, len poď sem.‘ Išiel potom makajúc, až našiel v kláte zaštiepenú bradu. Zponad brady zase zavolalo: ‚Pusť ma, Péter, dám ti tri časti sveta a štvrtá bude moja.‘ Peter sa nad ním zlutovau a vypustiu ho von. Ale kto to bou? To bou starý diabol, v ktorom moc a silu mala Maďelóna. I ten zlý odišiel do vojny za Maďelónou a pojau hu sebou.

Prešieu rok, Maďelóna nechodila, Péter sa trápiu. A len teraz mu prišlo do rozumu, čo to urobiu, že trinástu izbu otvoriu a zákaz zrušiu. Šieu on smutný tátošíka hladať. Volau, volau, nemohou sa ho niako dovolať, keď mu nezišieu na rozum v dobrom, len v zlom. Konečne na velikuo volania preca sa ho dovolau. I povedau mu tátošík: ‚Nepočúvau si, Péter, Maďelónu.‘ ‚Ah, odpusť mi, ako by som hu dostať mohou?‘ nariekau Peter. ‚Inakšie hu nedostaneš,‘ radiu mu tátoš, ‚iba ak za more pojdeš k jednej strige za tri dni slúžiť. Ja ti odpúšťam, že si na mňa zabudou, a ťa tam zanesiem. Ale či to pretrpíš? Ona každému hlavu odtne, kto jej službu nevykoná.‘ I rozprávu mu, akú ona prácu dáva, zakliatieho koňa pásť.

Peter sa teda podobrau, sadnuu na tátošíka a šli. Ako šli po ceste, videu jedneho vtáčka v tŕni zamotaného, nemohou si rady dať a lutovau ho, že je ten vtáčik tak zamotaný, ako on sám. I zišieu dolu a pomohou mu otel. Vtáčik chceu mu zaďakovať, obletoval ho, vypustiu jedno pierko. ‚Vezmi si to pierko,‘ povedau tátošík, ‚to ti bude na dobrej pomoci.‘ Vzau a šli ďalej. Šli na kus ceste a tam boly včelience. Jedna včela vošla bola do cudzieho klátu a tam hu cudzie včely pichaly. On sa dívau na to, vymohou včelu z cudzieho kláta. Tá vyletela naradovaná a ako na vďaku vypustila mu krielko. On si i to zodvihou a zas odložiu. Išli ďalej k moru i našieu v blate vyhodenú rybu, ktorá nemohla dôjsť do vody. Vzau hu a pustiu do mora. Rybka zostala pri kraji vody a za vďaku pustila mu šupinu zo seba. I to si vzau. Šťasne prešli za more, tátošík ho nehau, lebo bolo blízko tej strigy, ku ktorej mau isť slúžiť.

Prišieu ku strige Péter a videu tam čudný dom: strecha zo samých hláu ludských. Nezlaknuu sa on nič; smele vošieu dnu. Striga ho privítala vlídne: ‚Vitaj, vitaj, Pekný Peter! Ej, budem ja mať dobrieho pastiera.‘ Na rano mu dala tedy tú robotu. Vyvedla jedneho koňa, nakŕmila ho žeravým uhlím a vybila ho železným kolom. I prikazovala mu, aby na paši spraviu sa vtáčkom a odleteu preč. Peknému Petrovi dala jeden posúšik a doňho dala na spania. Ako náhle Peter vyšieu s koňom na pastvisko a posúšik zeu, hneď zaspau. Keď sa prebudiu: koňa niet! Ulaknul sa velmi. A práve vtedy leteu tade ten vtáčik, ktorieho on vyslobodiu. I pýtau sa ho ten vtáčik: ‚Čo ti je, čo smútiš?‘ A on mu rozpovedau, v akom je položení. ‚Neboj sa ty nič,‘ odpovedau vtáčik ‚v tú minútu koňa dostaneš.‘ I tak sa stalo. Kŕdeľ vtákou s velkým škrekom prihnali mu vtáčka-koňa a vohnali mu ho do rúk. On ho vzau a začau ho nemilosrdne biť, pokiaľ sa ten kôň z neho nestau. Až na posledku vták prevraveu: ‚Oj, nebi ma, nebi, Peter, dos sa ma nabije tá stará striga.‘ Vták sa stau koníkom a Peter ho prívíedou. Striga si už nôž ostrila, že Peterovi hlavu odreže, a keď ho videla, že šikuje koňa, to hu velmi mrzelo. Ale ho len pekne oslovila: ,No, veď som ja vedela, že budem mať dobrého pastyera.‘

Na druhý deň vypravila ho s tým istým koňom. Na obed zas mu dala posúšik na uspania. A koňa zas vybila a kázala sa mu teraz spraviť včelou, že by sa skryl dakde až na dne úlu, že by ho Peter nenašiel. Peter vyšieu na pastvisko zase, nechcelo sa mu ani sadnúť, že by len nezaspal. Ale keď ustau, sadnuu preca a zedou posúšik a zaspau. Keď sa prebudiu, zas koňa nebolo. Plakau a bedákau. I prišla k nemu včela, ktorej bou na pomoci. ‚Čo ti je?‘ pýtala sa ho. A on jej celú svoju biedu vyrozpriavau. ‚Neboj sa ty nič,‘ potešila ho ona, ‚ja ti koňa dovediem.‘ I zmizla včela a o chvílu priniesly mu včely tú zakliatu jeho. Biu hu, pokial sa mu na koňa nepremenila. ,Ah, nebi ma, nebi, pekný Peter, lebo dos sa ma nabije tá striga,‘ tak ho bola pýtala, aby jej len pokoj dal. Peter vzal zase svojho koňa a domou si ho viedou, kde striga zas už nôž ostrila, že mu už vezne hlavu. Ale keď videla, že doviedou koňa, zas ho len peknými slovmi privítala: ,Ej, veru som nemala ešte takieho pastiera.‘

Na tretí deň vypravila ho zasa; dostal zas posúšik na zaspania. A koňa vyučila, aby sa spravil rybkou a aby sa skryu tak pod brucho velkej rybe v mori. Peter vyšieu zas na pastvisko a už ani by si nebou sadnul, čo sa báu, že zaspí, ale slnko pálilo a stau sa ospanlivý. K tomu zedou posúšik napravený a tuho zaspau. Keď sa zobudiu, už zas koňa nebolo. Zas bedákau a prišieu k moru, keď trafila sa k nemu tá rybka, ktorú bou z blata do mora nazad hodiu. Rozpovedau jej svoju biedu a tá ho hneď potešila, aby sa nič nebáu, že mu ona koňa prinavráti. I pošla a prihnaly ryby ku brehu tú pretvorenú a vyhodily ju von. Na suchej zemi hneď hu on chytiu a mlátiu hu velmi. ,Ej, nebi ma ty, nebi, pekný Peter, dos sa ma nabije tá striga. Už ty beztak budeš vyslobodený. Viem ja, prečo si ty prišieu. Nebi ma, nebi, rozpoviem ti, ako sa máš držať. Za svoju službu pýtaj si koňa. Keď ťa striga zašikuje do maštali, aby si si vybrau, ty sa poobzeraj po maštali, a kde vidíš dvere do zeme, tie otvor. Tam najdeš koňa, toho si pýtaj! On je, prauda, mrzký, ale to je len taká koja. Ona ťa bude od neho odhovárať, ale na to nedbaj, len si toho pýtaj. Ona ti ho dá na vela prosenia, ale potom pošle na teba vlkou. Neboj sa nič, tebe sa od nich nič nestane. Ako pojdeš otel, má v jednej maštali ouce, vezmi si z ních jednu a tú hodíš vlkom.‘

Prišli ku strige do domu. Ona bola velmi nahnevaná, keď ho videla vracať aj s koňom. Ale ho zas len pekne privítala na oko a pýtala sa, čo si žiada za službu. Potom zavolala ho vyberať si medzi kone a on len tie dvere pozerau. Videu ích, išieu k ním a otvoriu ích. Ako otvoriu, videu koníka. ,Tohoto koníka chcem, a žiadneho druhieho.‘ Ale ona ho odhovárala, že na čo by takieho mrzkieho takiemu hodnyemu človeku. Ale on ho len pýtau, kým mu ho nedala. Pojau si ho tedy, šieu popri tých oucach, vzau si jednu z ních. A to bolo dobre. Lebo striga mala zlosť, že jej toho koňa šikuje preč, vypustila naňho kŕdel vlkou, ktorie mala, aby ho roztrhaly. Hodiu medzi ne oucu, a kým sa na tej hostili, on ušieu. Keď prišieu k moru, osloviu ho koník: ,Pekný Peter, zíď zo mňa dolu!‘ On zišieu, kôň sa striasou, kožu zo seba zhodiu a z mrcha koňa stau sa krásny tátošík. A zavolau Peter na svojho prujšieho tátoša. I hneď mu prišieu. A tak šieu potom s obidvoma po svoju Madelónu.

Prišli pred zámok pekelný, kde bola Madelóna. Peter zaklopau na bránu a hneď vyšla Madelóna von. Vzau hu na druhého tátoša a obrátiu. Ale v tom okamžení starý diabol zbadau vec a za nimi sa dau. Silou mocou chce si nazpet vziať Madelónu a povedau Peterovi: ‚Či som ti nedau tri časti sveta a štvrtá je moja Madelóna.‘ Tie tri časti sveta boly tie tri štvrti roka, za ktoré mala pokoj Madelóna, tá štvrtá čast bola Madelóna, ktorá vojnu držala. Ale tátošíci boli silní, sobrali i diabla sebou i priniesli nazad do trinástej izby a ešte tukšie mu zaštiepili bradu ako mau. A v ňom zase Mad.“

Tu je text prerušený.

Verzie, v ktorých sa rozpráva o jazde ženíchov za princezkou na sklený alebo strieborný vrch, pozri v Kubínovi, Povídky Kladské I., str. 127, Anmerk. K. H. M. Grimm III., 111.

České verzie sostavil V. Tille v Böhmische Märchen I., str. 48, č. 1 C.

Eugen Vrahobor Šparnensis podal v Prostonárodňom Zábavníku V. (Štiavnickom), str. 33 — 38, rozprávku, nadpísanú „Rozprávka o Klimko Jankovi“.

Vlastnia látka, získanie princezny víťazom v závodoch, rozpráva sa celkom stručne, ale sa zato obšírne a dôkladne opisuje, ako si hrdina vyslúžil zázračného koňa od čarodejnice. Hrdinovi pomohol najsť ztratené kobyly akýsi, určitejšie neoznačený žobrák.

V rukopise bola k nadpisu pripojená poznámka: „Keine Hauptsage, nur Fragmente anderer Sagen“, nie celkom správna. Vydavatelia slovenských rozprávok ju vynechali. Ale bola vzatá do veľkej sbierky rozprávok, chystanej do tlače na konci rokov štyridsiatych. Pozri Úvod I., str. 54.

Pre úplnosť podávame ju vo vernom odpise:

„Bola jedna chudobná matka a tá mala jedneho sina, ktorí sa zvau Klimko Janko. Tento, kím bou menší, vždi pestvá robiu a všeljako sa cvičiu, abi bou mocňejší a smelší. Choďiu do hori, tam sa na stromi drjapau, stromi lámau a inšje huncútstva vystrájau. Mau už 20 rokou, keď mu matka zomrela. — Išjeu do sveta, lebo sa doma ňemau čomu ufať: bou chudobní, až luďja, čuo v tej ďeďiňe bívali, ho ňemohli vistáť, lebo ňikomu ňedau pokoj, s chlapcí sa vždi bíjavau a ňikoho sa ňebau.

Išjeu do sveta, s tím predsevzeťím, že buďe slúžiť. Dobre. — Príďe do jednej hori, kde ňič inšje ňebolo, iba drevo a v prosrjedku jeden ošarpaní domček. Vošjeu do tohoto domku. Tu našjeu jednu starú babu, pítau si od ňej noclahi, tá mu vďačňe dala. Večer jej porozprávau, kďe sa zabrau, kďe iďe a po čuo iďe. Táto mu povjedala, že ho ona ťješ do službi vezme, že ňebude ňič inšje robiť, iba tri kobili pásť. Plácu že túto bude mať: jeden hintov, dve peknje paripi^[503] a peňazí, koľko buďe chcjeť si nabrať. Janko privoliu.

Na druhí ďen ráno už išjeu tje kobili pásť, dala mu [do] kapsički jeden posúšek.^[504] Janko si sadňe na jednu kobilu a iďe do jednej dolini, tam ích pusťiu, abi sa pásli. On si sadou k jednej studničke a chceu sa vodi napiť. Ale v tje časi na šťesťje prišjeu ta jeden starí žobrák. ‚Pochválen pán náš Ježiš Kristus!‘ povie tento Jankovi, ktorí práve vtedi, chťjac piť, vodu pri ustách držau. ‚Na veki Amen, starí Otec, vítajte!‘ odpovje žobrákovi Janko. ‚Ach, starí Otec, vi sťe hádam lační, naťe kúštik tohto posúška a zajecťe si,‘ vraví ďalej Janko, koláč dávajúc žobrákovi. ‚Veru som už ai vihladou, ale povec mi, sin muoj, kto ti to dau tento posúšek, mňe sa vidí, že je to od tejto strigi, čo v tom domčeku bíva.‘ Janko povjedau, že mu to ona dala na poludňje, že jej on tri kobili pasje a že u ňej slúži.

Žobrák, toto slišjac, velmi sa zarmúťiu a hňed, ako Janko prestau hovoriť, toto mu rjekou: ‚Boh ťa chráň, milí sinak, z tohoto koláča jesť, lebo má poďivnú moc v sebe: toto je koláč síce veľmi sladkí, ale tá sladkosť každjeho, kto jú je, uspí. Ťebe len zato dala ten posúšek, abi si od ňeho tvrdo zaspau, a vtedi abi ušli tje tri kobili domou, lebo sa to jej tri ceri. Ti bi si kobili hladau, ale bi si ich ňikďje nemuohou nájsť, a vtedi bi ťa hňed zamordovala. Ale vješ čuo, ak ai budeš jesť z ňeho, zaspíš síce, a len pred večerom sa prebuďíš, kobili sa ti najprú do jednoho širokjeho prázneho duba, potom do jednej studňi a naposledi pod zem skovajú, tam ích len hladaj a merkuj na seba. Potom keď šťaslivě za tri dni vivartuješ tje kobili, buďe sa velmi hňevať, ňebuďe ťa chcjeť vjac trpjeť, buďe ti dávať peknje koňe, hintov, peňjaze, len abi si odišjeu od ňej, ale ti si nič inšje neber, len jednu prašivú kobilu, a pri ňej v maštali privjazanjeho kobiša,^[505] tješ chudjeho a prašivjeho.‘ Že mu ona to ňebude chcjeť dať, ale abi on len pevňe pri svojom stau, že mu naposledi precca len musí jeho žjadosť viplniť. O ostatnom že ho ten malí žrebec poučí, len abi merkuvau a šetko na vlas urobiu, čo mu káže. Ako toto povjedau žobrák, koláč mu naspeť dau a odobrovau sa od ňeho.

Janko išjeu pozrjeť svoje kobili, či sa mu daďe ňestraťili, a či sa mu pasú. Viďeu ich pri jednom jarku^[506] na jednej trávnatej lúce sa pásť. Prišjeu nazpet k tej studňičke, všeličo rozmíšlau, dosť sa odťahovau od jeďeňje, ale ho predca naposledi ten ňepriaťel hlad začau trápiť, tak že tento, odlomjac z toho posúška, jedou, a poňeváč mu dobre chutnau, celí mikou, tak ako bi ho bou spáliu. Dosť sa premáhau, abi nezaspau, ale ho naposledi len preca sen umoriu, zaspau chudák, a síce tak tvrdo, že čo bi si bou z ďela pri ňom strielau, ešťe bi sa bou ňeprebuďiu. Kobili viďjac, že Janko spí, skovali sa mu do jedného prázneho duba a tam čušali až do večera. Janko dlho a tvrdo spau, iba pred večerom, keď sa už tma čerňela, sa prebuďiu. Preberje sa, vitrje si oči a pozerá strápení, kďe sa jeho hovjadka poďeli. Hľadá, hľadá, ale ňeborák nič ňemohou nájsť. Iba mu raz príďe na misel, čo mu bou povjedau ten starí žobrák, že ich má v jednom práznom dube hladať. Išjeu tedi a choďiu po hore, uďjerau svojou hrubou palicou na stromi, že tak lepšje muohou poznať prázní strom, dlho sa túlau, ale kďe ňič tu ňič. Iba ťi raz viďí zďelaka jeden hrubí dub, iďe ta a čo tu nenájďe? Tri kobili boli v ňom okrčenje, a čo boli velmi sťisnutje, už sa skoro podusiť mali. Vezme Janko úzdu, položí im na hlavi a sadňe si na jednu. Chiťiu do ruki palicu, tak ich masťiu, že tjeto už tak viparenje boli, ako bi bou vrjacu vodu na ňe ljau. Uťekau, tu viďí ňezadlho bidlo svojej gazďinej. Príďe ta, odňíme z kobil úzdi a privjaže ich k válovu. Vkročí dnu, tu viďí ako oheň rozpálenú gazďinú. Táto nafúkaná beží s jednou lopatou do maštale a bije svoje na kobili obráťenje céri tak, že ím už skoro ľadvje polámala, hrešjac ich, že čo sa mu lepšje ňeskovali. Že ach jej toto ešťe raz urobja a ňeskovajú sa lepšje, zbije ich tak, že to ňikdá ňezabudnú. Janko si ľahou do sena a spau v ňom až do bjeleho dňa.

Na druhí ďen dá mu táto striga do kapsi zase jeden posúšek a vipraví ho, abi šjeu kobili pásť. Janko si sadňe na jednu a beží zase na to istuo mesto s ními na pašu. Odzubalí ích a pusťí na jednu lúku, abi sa pásli; on pak si zase ku tej studňičke sadou a premišlovau o všeljakích vecach. Príďe poludňje, tu sa ver ai jemu zachcelo jesť, ačkolvek dosť sa premáhau, abi ňejedou. Ale ľen precca, keď muselo biť, odlomiu si zo svojej merendi a jedou. I teraz sa tak chitro straťiu pred ňím ten koláč, ako bi bou sfúkou. Ale po dobrom chutnaňú jeďeňje ai spaňje mu lepšje chutnalo, zaspau a neprecíťiu iba pred samím večerom. Staňe hore, a poňeváč viďeu, že už hňeď tma a noc prikrije svet, chiťiu sa chitro k hladaňú kobíl, svojej peči svereních, lebo ích ňikďe okolo sočiť ňemuohou. Dlho hľadau, aľe daromňe, len raz sa precca zase rozpamatovau na to, čo mu ten starí žobrák rjekou. Hladau a pozerau všaďe dáku studňu, lebo tam podla virknuťje žobrákovho mali skovanje biť tje tri kobili. Na šťesťje ai našjeu jednu starú zarúcanú studňu a tu ai tje tri kvjetki, kobili, zazreu pokrčenje. Viťjahou ích s velkou ťažkosťou oťjal, a sadnúc na jednu z ňích, uťekau domou. Zase ích privjazau k válovu, dau ím žrať a vkročiu do izbi svojej gazďinej. Táto sa nazdala, že kobili ňedovjedou, a preto sa ho ai hňeď spítala, že či sa tu kobili. Janko prisvedčiu, že ano. Tu táto zase ako had rozpajeďená leťí s vidlámi do maštale a začne s ňou mlátiť svoje céri, vravjac ím, že čo sa mu dobre ňeskovali. Keď ích už dobre viobracala, zase ím prikázala, abi sa mu zajtrá dobre skovali, lebo ináčej že zle buďe s ňimi. Janko si zase lahou a spau do rána.

Keď sa naspau, chistau sa zase na pašu ísť so svojími kobilami. Zau si zase kapsu na plece, a seďjac na jednej, bežau zase na to istuo mjesto. Ako už ta prišjeu, pusťiu kobili, abi sa šli pásť, on pak si ku tej studničke sadou. Všeljakím zpuosobom si hladau čas ukráťiť, so všeličím sa zaoberau. Ale tu zase čert doňješou poludňje, i Jankovi už začau hlad klepkať a muziku vistrájať v bruchu. Chiťiu sa do chleba a tak ho unúvau, že o krátki čas už bolo po koláči. Ale čo mu toto zase ňenarobilo, uspalo ho, a tak dlho ho tlačilo spaňje, že on zase len v samí večer sa prebuďiu. Viďí tmu, tu staňe, ako bi ho bou dakto nastrašiu, a iďe hľadať svoje hovjádka. Dlho sa trápi, dlho sužuje, ale mu to ňíč ňespomuohlo. Len ňeskoršje mu zase prišlo do kotrbi, že mu ich ten žobrák na treťí raz pod zemou kázau hladať. Kde že ich tu bude pod zemou hladať? Kaďe že dnu vuojďe a ako? Ej, to to veru už boli ťaššje otázki. Ale preca i teraz mu Pán Boh pomohou. Viďeu na jednom mesťe pohíbanú a pokopanú zem. Vrtá do ňej, a tu ti zarechce jedna kobila, čo hu bou po hlave pacou. Viťjahňe ich, sadňe na ňe a uťeká tak, že sa iba vo duore zastaviu. Zase obrjaďiu kobili v maštali a iďe do izbi. Spítá sa ho ďichťivá stará striga, že či dovjedou kobili. On povjedau, že hej. Tu tá zase, popadnúc sekeru, ako sŕš beží do maštale a dusí svoje céri tak, že tjeto už bez sebe na zemi ležali. Keď tjeto už sekerou a bitkou nachovala, išla dnu, ňeveďjac od hňevu aňi sama o sebe. Hoďila sa na zem, lebo už boli zmarenje jej zámeri, Janko svíťaziu, a ona zahanbená a premožená zostala.

Janko si pítau plácu. Ona mu, chťjac ho iním zpuosobom zmárniť, ukázala peknje koňe, hintou, peňazí a velkje hŕbi zlata a pokladou, že bi si z toho, čo chceu, vibrau. Janko ale pametliví toho, čo mu žobrák povjedau, šetko toto jej ňehávau, len jednu prašivú, chudú, krivú a slepú kobilu a pri ňej stojácjeho ťjež takjeho žrebca si žjadajúc a pítajúc. Tato sa velmi zaďivila, a žačuduvala, keď počula, čo si Janko píta, preto mu ai velmi zňevazovala a zošklivovala túto kobilu a žrebca. ,Na čo že ti je to,‘ vraj, ,vidíš, že je to slepuo, krivuo, prašivuo, chuduo, veď ťa to aňi na dva kroki ňeuňesje, len si sadňi na tú kobilu, uviďíš, že aňi dobre ňemihňeš, už spadňe a kopitá vitrčí. Račej si tedi tjeto dva peknje a bistrje koňe vezmi, s tímto hintovom a s touto hŕbou peňazí. Ja ťi dobre chcem. Na, tu máš, ešťe ti prisipem. Veď ťa toto bohatším a slávnejším urobí. Vezmi si!‘ Janko, ačkoľvek mu stará striga dosť zňevazovala kobilu tú s prašivým žrebcom, precca sa ňedau nahovoriť a zvjesť k zaťú peňazí a tích koňí s hintovom. On si len pítau tú krivú kobilu so žrebcom, že čo mu aj prjam zdochňe, že on ňedbá. Že abi mu dala, ľebo že sa tak zhovorili pri začjatku službi jeho, abi si pítau, čuo chce, že mu ona to dá. Že si on teda píta tú malú vec a ňeplatnú, abi mu hu dala. Čaroďejňica, toto slišjac, tak sa zapálila, že od hňevu temer sa rozpukla. Ale čuo že mala robiť, keď slúbila. Musela mu volki ňevolki dať, čuo si žjadau, kobilu toťiž prašivú, s prašivím a krivím žrebcom. — ‚Dobre,‘ povje ona, ‚vezmi si, ale počkaj, ňeujdeš ti ešťe hňevu a pomsti mojej.‘ Janko na jej zastrájaňje nič ňedbau, ale bou velmi rád, že uš má kobilu ai so žrebcom.

Išjeu do maštale k svojím hovjadkom. Ako dnu vkročí, viďí kobilu takú krásnu, že sa temer celá maštaľ od ňej jasala. Podobňe aj žrebec tak strojní a pekní bou, že bi na toho bou ňikdi ňikto ňepovjedau, že bou prašiví a kriví. Janko sa temer zlakou od takého blesku a takej krási, už chceu nazpet ísť, ale tu sa mu prihovorí malí žrebček: ‚Ňeboj sa ňič, poď ko mňe, veď sme mi už tvoji. Poď, poučím ťa, ako máš na ďalej s nami zachoďiť. Lebo tá stará striga ešťe hladá tvoje ňešťesťje a chce ťa zkántriť. Ale sa ňič ňeboj, veď hu mi dáko ošuďíme a oklameme i teraz. Vješ, ti sa poňesješ tuto na mojej matke, buďeš uťekať, ako v povetrí; ak bi moja mať už ňevládala, sadňi si chitro na mňa a utekaj, ako nám nohi dajú. Ona nás buďe hoňiť a prenasledovať. Už nám buďe dakedi na svojich lopatách ai na petách, ale sa ti ňič ňestrachuj, ňeobzri sa na zadok, čo bi vari hromi bili. Lebo, ak sa obzreš, už sme tam, kďe loj kopú, potom kdo vje, či sa vjac visloboďíme z pazúrou tej starej vlčici. Potom príďeme do jednoho mesta, kďe budú ohlasovať, že kto najlepšie preskočí jednu prjekopu, že zostaňe králom, a jednu z pricezjen že dostaňe za manželku. Ti choď tjež preskakuvať, o mňa sa ňič ňeboj, ja preskočím, a ti dosjahňeš královstuo a jednu z královskích cér za ženu. No, ľen tak rob, ako som ťi povjedau, a uviďíš, že i sebe i mňa šťastného urobíš.‘ Janko, ako toto počuu, prisvedčiu, že šetko bude tak robiť, ako mu prikázau.

Na druhí ďeň Janko sa uš chistau na cestu, šjeu sa odobrať od bívalej svojej gazďinej, ale táto mu mjesto odpoveďi a požehnaňje len vihrožuvaňje a preklínaňje robila. Dlho sa s ňou aňi ňezapoďjevau, ale sadnúc si na svoju kobilu, i so žrebcom uťekau ako v povetrí. — Tu mu povje žrebec: ‚Už nás naháňa a za nami iďe ta striga, už nám je hňeď na petách, ale sa ňeobozri, lebo je hňeď po nás.‘ Janko sa ale zdržať ňemohou, obozre sa, tu ho stará striga už temer v hrsťi mala, ale žrebec mu chitro pošepou, abi si naňho presadou. Janko to urobí, uťekali, ako muohli. — Ďeľako ňehali za sebou starú čaroďejňicu, ktorá, viďjac, že ích uš ňemuože dohoňiť, od velkjeho hňevu a žjadosti pomsti na vrjacu sa rozljala kolomaš. Vidúc to žrebec, hňeď povjedau, že je uš dobre s ňimi, že sa už ňemajú čoho báť.

Uš aňi tak chitro ňešli, lebo ích ňik ňenaháňau, ale pomali išli, až prídu do jedneho mesta. Tu práve ohlašovali, že kto chce jednu prjekopu preskočiť, abi prišjeu do dvoru královskjeho, že ktorí hu najlepšie preskočí, že dostaňe pou kráľovstva a jednu princézku za ženu. Janko, ako toto počuu, hňeď išjeu do jedneho hosťínca, abi sa tam muohou usporjadať. Ale šati dáke krajšie ňemau. Čuo že tu mau robiť? Tu mu povje žrebec, že bi sa ňič ňetrápiu, že mu on to zaopatrí. A naozaj, ňebolo aňi peť minút, už šati peknje, zlatje mau prihotuvanje. Obljekou sa do ňich. A išjeu, seďjac na krásnom mladom žrebcovi, do sjeňe^[507] královskej. Tu sa šetko ďivilo, keď viďeli na takom krásnom koňíkovi tak bistrjeho mláďenca seďjeť. I princezna, ktorá z obloka pozerala, uprela jasnje svoje očička na švárneho Jaňíka, a zakoreňila sa v jej srcci láska k ňemu.

Prišjeu sluha královskí a povjedau menom královím, že kto chce, abi šjeu preskacovať tú prjekopu. Dosť riťírou bolo, dosť ich skákalo, ale aňi jeden tak ňemohou prešvihnúť ako náš Janko. Preskočiu hu tak, že sa šetci museli zaďiviť jeho vrtkosťi. Tu ho hňeď zavolau král, odovzdau mu pou královstva a dau mu céru svoju za manželku. Hňeď bola i svatba slávená, ktorá za 12 dňí trvala. A tak Janko, majúc pri sebe svojho dobrjeho žrebca, dlho žiu v najvetšom šťesťí a laskave milovau svoju ženu až do smrťi.“

Tento motív: princezku dostane, kto preskočí priekopu, zriedka sa rozpráva v strednej Europe; u Poliakov Ciszewski, Krakowiacy I., 180 č. 132. Známa je beloruská verzia v sbierke Federowského II., 44 č. 41. Možno spomenúť ešte irský variant: Kennedy, Legendary Fictions of the Irisch Celts, 194 nsl. Ale za to je veľmi hojne rozšírený u južných Slovanov: Kres V., 507; Valjavec, Program, str. 7. č. 1.; Nar. prip. v Soških plan. III., 18. nasl.; Strohal, Hrvat. nar. pripov. I. 103, II. 168; Tordinac, Hrvats. nar. pripov. 41; Blagajić, Hrvat. nar. pjesme i pripov. 107; Bosan. nar. pripov. redovn. omlad. bos. str. 126 = Mijatovics, Serbian Folk-Lore 256; Preindlsberger-Mrazović, Bosnische VM str. 119 sl.; Bosan. nar. pripov. redovn. omlad. bos. 23, č. 6 = Archiv f. slav. Phil. V. 21 = Köhler, Kl. Sehr. I. 433 = Mijatovics, Serbian Folk-Lore 248; Bos. Vila V. 249, VII. 268, XV. 128; Srbsko-dalmat. Magazin XXV. 91; Kojanov-Stefanović 31; Sbornik za nar. umotvor. XI. odd. 3 str. 147; Šapkarev 8, 22 č. 13, 125 č. 92; vôbec na Balkáne: Hahn, Griech.-alb. M. I. 309 č. 58 = Kretschmer, Neugriech. VM. 243, č. 56; Archív f, Litgesch. XII. 98, 122; Dozon, Contes alban. 112; Leskien, Balkan M. 238; Mitsotakis, Griech M. 82 sl.

Rozprávaná i na Kavkaze, viď Sbornik mater. Kavkaz. XXI. odd. 2, str. 242. Podobne XXXIV. odd. 3, str. 25, kde priekopu zastupuje rieka.

Úvodom sa veľmi široko rozpráva motív, ako hrdina upásol kone čarodejnicine, ktorý motív, pravda, rozpráva sa v rozličných verziach; viď Kubín, Podkrkonoší 54 č. 23, 266 č. 136, 478 č. 282.