ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slovenská verzia tejto rozprávky je v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 397 — 399, pod názvom „O šarkanovi“, a bola tam akiste prepísaná z Codexu Revúckeho C. (str. 51 — 52).^[6]

Nezdarilý syn chudobnej vdovy pustil sa širokým svetom, aby matku i seba od hladu zachránil. Na jednej lúčke prišiel k vlkovi, orlovi a mravcovi, ktorí sa hádali o korisť. Spravedlive ich podelil a za odmenu dostal od nich po zlatom prútiku, ktorým sa mohol premeniť na ich podobu.

Prišiel do kráľovského mesta, kde kráľ svoju dcéru vsadil do veže a dal ju strážiť starou babou, aby sa k nej nielen muž nepriblížil, ale aby ho ani zazrieť nemohla. Rád by ju uvidieť, a preto sa premenil na orla, vyletel hore a prekvapený zazrel jej krásu. Večer sa opäť premenil na orla, potom na mravca a škárou vliezol do komnaty. Tam sa zrobil na muža, princezná sa zľakla a urobila krik, ale ľudia, ktorí sa sbehli, nič nenašli, lebo sa zasa na mravca bol obrátil. Tak sa on i na druhý večer zjavil a „princezna už aňi ňekričala, aňi sa ňebála. O krátkí čas sa zkamaráťili. Dluho sa milkovali, až baba bola potrebná“.

Kráľ sa nad tým veľmi podesil a prinútil dcérinho milenca, aby si ju vzal, čo on vďačne vykonal. Raz išli navštíviť svojho švagra, ktorý bol kráľom v druhej krajine, „kde jedon šarkáň velkuo pustošenja na statku i luďí robiu“. Ako prechádzali cez jednu tmavú horu, zjavil sa zajac a zaviedol hrdinu ďaleko do hory. Súčasne sa i jeho žena vzdialila od sprievodu, a tu ju odvliekol šarkan so šiestimi hlavami do svojej jaskyne, ktorá sa hneď zatvorila.

Hrdina kázal skalu rozsekávať, ale to nič nepomohlo; poslal vojsko nazad a sám spravil sa na orla a poletoval nad jaskyňou. „Dlho nadarmo viskúmavau. Potom šak napokon uzre škárku, i hňed sa na mrauca obráti, i vleze do jeskiňi, kďe si ženu smutnú sedieť najďe. Ona sa mu zaradovala. Šarkan práve ten čas tajemnou dákou cestou bou višjou do krajín, kďe statok a ludí pustošiu. Shovorili sa tedi, abi ona jeho silu viskúmala.

Ak sa domou navráťiu, a povískala ho, premluvjá ho, abi len povedau, v čom jeho sila záleží, že túto skálu nikto rozbúrať ňemuože. On jej povedau potom: že on v sebe má zajaca, zajac v sebe holuba, holub v srdječku klúčik, ktorím sa hle tento zámok otvoriť dá.“

Hrdina vyšiel škárkou z jaskyne, vypýtal si od kráľa šabľu a jeho pohár, vyhľadal šarkana a odťal mu tri hlavy. Šarkan, „skrvavený, bez troch hláv, sa ponosovau svojej žeňe v skale zatvorenej. Tá vedela, že to jej vlastní muž mu k tomu dopomuohou.“

Na druhý deň rek odťal mu druhé tri hlavy, rozpáral mu nožom brucho, z ktorého vyskočil zajac. „Obráťí sa na vlka [prv sa rozprávalo, že sa môže meniť na ľva], i dolapiu ho. Ak ho zase bou rozpárau, vileťí holub. On sa na orla obráťiu, i dolapiu ho. Toho potom rozpárau a našjou v srdječku klúčik.

Prijďe nazpak ku skale a vleze na mrauca obrácení tou istou škárou, ktorou aj predtím dnu bou choďjevau. Otvorí zámok a skala sa rozpadla. Vezme si ženu, vráťi sa domou. Matku jeho dau zavolať, ktorá až do smrťi uňho prebívala. Mali zdarilje ďeťi a žijú šťastlive i teraz, keď nepomreli.“

2. Rozprávka, spracovaná B. Němcovou z neznámeho prameňa (I., str. 171 — 182, č. 26.) „O zakliatej sestre“ a odtiaľ prevzatá P. Dobšinským (VII., 73 — 83)^[7] rozpráva:

Jeden zemän rád chodieval na ryby a raz vytiahol dvakráť plnú sieť z jazera. „Ulakomil sa a chcel hodiť i po tretie.“ Ale vtom zadul vietor a pred zemänom stál ošklivý, čierny drak, ktorému musel sľúbiť svoju dcéru za ženu. Drak sa osvedčil, že si pre ňu príde o sedem týždňov, o sedem dní a o sedem hodín.

Smutný otec dal vystaviť pevnú vežu so železnými dvermi a deviatimi zámkami na nich a dcéru do nej ukryl.

Určený čas sa minul, zadul tuhý vietor, zámky na veží popadaly, dvere sa samy roztvorily a dcéra zmizla.

Jedinou radosťou zemänovou bol synček Štefan. Keď bol z neho šuhaj, čosi-kamsi vyduloval v matkinej truhle dievčenský oblek. Neprestal unúvať matku, kým mu len nepovedala, kam mu sestra skapala.

Števo sa vybral do sveta sestru hľadať; otec ho prepustil s dobrou radou, „aby sa vždy a všade statočne držal“, a mať mu dala krásny svetlý kameň, aby mu v noci svietil na cestu.

Dlho chodil, až prišiel na lúku, kde sa prali lev, chrt a havran o zdochlú ovcu. Podelil ich spravedlive: lev dostal mäso, chrt kosti a havran črevá. Za to mu dali lev a chrt po chlpe srsti a havran pierko, ktorými mohol nadobudnúť takých vlastností, ako maly zvery.

Dlho blúdil, až ukonaný prišiel k zámku, vystavenému z čierneho kamenia. Prešiel popod troje brán a všetky sa za ním zavrely. V zámku bolo pusto a ticho ako v hrobe. Sotva vyslovil želanie, že by jedol, už stála pred ním dobrá večera. Keď ho nadchodily driemoty, uvidel v kúte posteľ, vystlanú ani pre kráľa.

V noci sa mu marilo, ako by niečo pri ňom sedelo a vzdychalo. Druhú noc vzal si svoj svieťaci kameň za záhreň a nespal. Keď okolo polnoci počul to isté vzdychnutie, posvietil si kameňom a počudoval sa, keď videl pred sebou krásnu pannu, čierno oblečenú. Od nej sa dozvedel, že ju ukradol čierny drak a ta zaklial, pretože ju otec nechcel takej ohave za ženu dať. Podľa toho Štefan v nej poznal svoju sestru.

Sestra ho nahovárala, aby chytro utekal, bo vraj na ráno je tretí deň, čo drak odišiel, a priletí zas a roztrhá všetko, čo najde. Ale Števo neposlúchol, a preto ho sestra zaviedla do jedného obďalečného tmavého sklepa a tam mu kázala čušať, kým preňho nepríde.

Ráno sa drak vrátil a hneď zaňuchal človečinu. Ale ho sestra upokojila, a keď mu po obede ískala, spytovala sa ho, kedy on skape a či ona naveky tam zakliata ostane. „I zarehotal sa drak studeným smiechom“ a povedal panne, že on len vtedy skape, keď jeho najstarší brat, ktorého vraj nik nezabije. „A keď ho i zabije a cez poly pretrhne, vybehne z neho zajac, a keď i toho zajaca rozdriape, vyletí z neho holubica, a keď i tú holubicu roztrhne, vypadne z nej vajce; iba kto to vajce mne do čela hodí, ten ma zabije, a na to sa nepriam dakto narodil.“

Sestra povedala to bratovi, dala mu na cestu čútoru vína, ktoré dávalo sily za dvadsať chlapov, a koňa, ktorý ho zanesie k najstaršiemu bratovi. Keď kôň zabúšil jednou nohou, Štefan podľa rady sestrinej už pri ňom stál; keď zabúšil druhou, už sadal, a keď zahržal, už leteli ako vietor nad oblaky až do sedemdesiatehosiedmeho kraja. Tam sa s neho zošmykol a kôň zmizol.

Štefan spomenul si na dary oných zvierat, prehodil si srstku zo ľva a stal sa ľvom. Páslo tam dievča ovečky. Chcel zkúsiť, či je naozaj ľvom, a popošiel k nemu, ale dievča sa ho strašne naľakalo. Upokojil ho, dal mu svoju čútoru a prosil ho, aby mu z nej nalialo vína do hrdla, keby v bitke oslabieval. Zatým vyzval šarkana za pasy.

Dlho sa pasovali, až drak vravel, aby si oddýchli, lebo slabol od smädu. Ochladil sa vo Váhu a ľvovi nalialo dievčatko vína do hrdla. V tej chvíli len pocítil v sebe dvadsatorakú silu, a keď sa znova pustil za pasy, roztrhol šarkana na poly. Zo šarkana vybehol zajac, hrdina chytil ho v podobe chrta a roztrhol ho. Zo zajaca vyletela holubica rovno do oblakov. Štefan sa premenil na havrana, doletel za ňou a roztrhal ju na kusy. Tak sa zmocnil vajca a v tej chvíli stál pred ním havraní kôň a leteli ako vietor k čiernemu zámku. Na dvore tátošík veselo zahržal, drak sa prebudil, jedným skokom bol tiež na dvore, ale Števko mu hodil vajce do čela, a bolo po drakovi.

Tu sa čierny zakliaty zámok premenil na pekný biely, krajina kolom do kola sa zazelenala a všetko odrazu zkvitlo. Tí, čo boli zakliatí na zvery, ako kamene a pod., boli odkliati a i sestra mu vyšla v ústrety taká krásna a mladá, ako predtým bývala. Vysvobodený národ vyvolil si Štefana za kráľa.

Po hodoch doniesol ich kôň k rodičom. „To bol tátoš čierneho drakov, na ktorom pannu uniesol; ale že ho ona potom čistila a vetrom i ohňom napájala, za to odmenil sa jej potom a slúžil Števanovi i jej; bo tátoši radšej slúžia dobrým ako zlým.“ „Potom šli všetci do krajiny, kde Števan zvolený bol za kráľa; tam prebývali, tam si kraľovali — a kraľujú hádam až po dnes.“

Hrdina podelil zvieratá korisťou a nadobudol umenia premieňať sa na ich podoby. Tak vysvobodil dievča, unesené drakom.

Látka je rozobraná v knihe Kubín — Polívka: Lidové povídky z Podkrkonoší, záp. I., 550 — 561, č. 4. Srovn. Anmerkungen K. H. M. Grimm II, 22.

1. Najstaršia slovenská verzia je v zápise zo dňa 16. júna 1844 v Codexe Rev. C (str. 25 — 28) „Králov syn“^[8] a bola odtiaľ prepísaná do Prostonárodnieho Zábavnika IV., str. 223 — 233. Text podávame a odchýlky z P. Zábavníka v poznámkach.

„Ból rás jedon král a ten už bol šetko svoje království premarnil. Neveděl si rady dať, vybral sa tedy z domu, zo samé psoty, do hory, aby trocha okrjal a dačo si zabil na pečenku. Nevzal si len dvoch slúhov, čo mu jest nesli, a, ak by dačo zabil, donesli. Chodja po hore, dúrjá zvěri, a tu zprvu ňič, ale ta ďalej zpoza každiho krúha vyběhol zvěr, a král puf! zrazil ho, že sa ani nepohnúl. Radi boli, že sa jim tak štestilo, a len polovali, ak polovali, kým velikú kopu nenastrjélali. ,No, to nám dost bude,‘ povje pán, ,len by ste to vládali odvljéct.‘ Ako tak vraví, počuje tresk v hore, — obzre sa — a tu ozrutně veliký medvedisko sa ti valí chrasťou, kde kročil, tam sa prútja lámalo, a čo mumlal, šetko sa trjaslo. — ,Jaj, Bože! už sme tam! ten nás pobije!‘ šeci volali a chceli uťekat, — ale sa pán osmělí namjerí, a puf do meďvěda! Ale ho netrafil, a macko chlpatý sa nadúri, priskočí a chmatne za prsa milýho strelca: ,Tu si. Parom do teba! Či to tak strjelajú? Čože ty tu chodíš do mojé krajiny mojích poddaných zabíjat? Terás ťa ani čert nevyslobodí!‘ povje a strasje ho, že mu celú dušu do klbka strjasol. Král nalakaný ani slova nemohol; potom ale prerekne: ,Ach, vet nemám z čoho sa doma živit, nuž si musím pomáhať, ako vjem!‘ ,Nebude sa ti treba trápiť,‘ povje mědvěd, ,jestli mi dáš tvoju najstaršú céru za ženu.‘ ,Já ti dám, kelko len chceš zlata a strjébra.‘ Král zlakaný neveděl, čo nachytre povědat, bál sa smrti, a zlatu sa radoval; slúbil tedy, žeby si hu vzal. Spravili sa tedy, že o čtyry týdne si prijde pre ňú. Král sa vrátil z polovačky, a tu plnje komory zlata. Von nič nepovědal, zkadjal to, len zase jedl, pil, hodoval a o nič sa nestaral.

Príjdú čtyry týdne a otec smutný. Bolelo ho preca, že si djeťa predal. Už bol ostatný den, a tu priletí koč o šest koňoch, zastane u palácu pri bráně; vykúlá sa z něho černuo súkno — až do samé izby, kde mladá princezka s matkou seděla. Ani nezbadala, len keď hu zachytilo, a sotvy že zjajkla, už uletěl koč s ňou.

Otec zase žral, pil, šetko prehral, premárnil, že skoro na žobrácku palicu vyšjel. Tu začne myslet, ako by si zpomuohol. Do hory sa bál ist od macka, tajšol teda k mori ryby lapať. Sám bol sak do vody hádzal a zase vytjahol, ale prázno. Dluho sa mordoval, ale nič. Rás eště hlboko pustí, počká trocha, trhne mu, a on začne ťahat. Pritjahne k vrchu, a tu ryba vetšjá ako sak. Chcel hu na breh vyhodit, ale sa ona strjásla, že skoro sak z ruky vypustil; potom mu ale povje: ,Čo tu chceš v mori? Tu som já pán, nje ty! Či aj ty nu^[9] chceš?‘ — On ale sa zadivil, že ryba vraví, a potom vraví, že psotu trpí a nemuože si zpomuoct. ,Já ti zpomuožem,‘ povje ryba, ,ak mi tvojú strednú céru dáš za ženu. Daj hu, a já ti dám zlata, kolko len chceš.‘ Dobre, otec za zlato céru predal a spravili sa, že si o čtyry týdne prijde pre ňu. — Keď otec domou dojšol, už zlata, strjebra plnje komory. Zase len jedli, pili, dobre žili. Prejdú mezitím čtyry týdne, a otcovi bolo lúto. Ale znenazdanja zastane koč o šest paripách pred palácom, čjernuo sukno sa z ňeho vykúlá až do chyži, a strednú princezku zchytilo, že ani zjajknút nestačila, a ako by plesknul, koč bol už preč.

Navyknutý márník otec všetko premrhal a do chudoby upadnúl. Vybral sa zas do hory, ale nestrjelal vjác na zvěri, ale si vybral ptáky a začal sojky, divje holuby atď. zrážať. Rás doletí jedon velký divý havran: ,Ako sa ty opovážíš moje poddany^[10] zabíjať?‘ Král v strachu, lebo to bola ohava, ten havran. Ale tento zletne bližši, a keď mu strelec svoju psotu vyznal. ,Neboj sa, já ti zpomuožem,‘ povje havran, ,dám ti tolko zlata, že ho ani za sto rokov nevytrovíš,^[11] ak mi dáš tvojú najmladšú céru za ženu.‘ Otec zas len predal a slúbil ju o čtyry týdne. Domou prišjou, najšjol zlata, ako nikdy tak vela neviděl. Zas len jedli, pili, dobre žili, až o čtyry týdne zahrkne koč pred palácom, súkno sa vyhúkne až do izby a milú najmladšu princezku hybaj, do koča tak vrtko, že sa ani obzrjet nestačila. Koč odletěl a nikdy ňebolo o ňom vjac slýchat. Otec ale len potom začal banovat, čo urobil;^[12] rmútil sa, hněval sa, krútil hlavou, ale darmo, už pozdě! Namrzel sa na svoj život, zapluval na marnotratnost, na světskú radost a oddal se na pokání.

Mezitým asi o dva roky mala královna porodit, a tu, vedla obyčaji, dal král veštice zavolat, aby mu hádaly, či chlapec bude, či djouča, či šťastný, či nešťastný. Čarodejnice prišly, čarily, hádaly, jedná to, druhá to veštila, až naostatok na tom snesly, že ano, chlapec bude, že muože byť šťastný, ale věru že do dvanáctyho roku zkape a dadě sa stratí. Tak veštily. A splnilo sa, chlapec sa narodil, krásny ako ruža. Král sa těšil, že aspon jedno djeťa má, keď si dcéry už popredal. Medzitým chlapca velmo pozorně dal opatrovať, a keď dvanáctý rok prišjol, dal ho do jedné pevně murované chyži zavret, na obloky mreže spravit, aby von nemohol. Dal jednoho múdryho vychovávatela k němu, a k tomu vartu na dvere vojenskú, aby ani na krok nesměl z izby. Tak ti ho strážili, a ten chudák pred tým po slobodě běhal a terás tak zavrený musel byť; to sa mu nepáčilo. Začal sa na silu drjapať von, ale ho nepustili. Potom, aby sa mu skuor čas míňal, hračky mu dali, ale to nič neosožilo.

Pricházela^[13] k němu matka a tá ho tešila. ,Nuž mamko,‘ začne on, ,prečo že ma zavreli? Veť som já nič takyho neurobil!‘ ,Pravda, moj syn, pravda, že si nič zlyho nevykonal, ale my sme ta pre tvojú bezpečnost sem skovali. Vidíš, ty si mal tri sestry, a tvoj otec rás išjol do hory na polovačku, a tam ti ho medvěd napadnul a bol by ho zabil, aby mu nebol najstaršú céru za ženu zaslúbil. Tak ti len prišjol koč, a jedno sukno sa ti vyhrnúlo a milú sestru zchytilo. — Tak zase rás, keď bol ryby lapať, musel jednej velikej rybě strednú céru zaslúbit, aj tu tak zchytilo. Na tretí rás zas ho jeden havran napadnúl a tomu musel najmladšú ta dať, a aj tu tak odvljéklo. Eště táto šatka na hrdle, táto čjapka, čo máš, aj táto košela je jich práca, na každej máš meno, čo ti ony vyšily, to ti može byt na znak a na pamjatku. A keď si sa ty mal narodit, nuž ti veštili, že v dvanáctom roku zkapeš, a že nebudeme vedět, kde sa podješ. Nuž, sme ťa za to skovali, aby ťa dák to nezchytilo.‘ Tak ti matka synka uchlácholila. Ale von neból pokojnější, eště sa horši jedoval, že nemohol von. Dlúho bol zavrený a na věky si predstavoval tu horu. Pred oblokom viděl veliký breh a na ňom stromy velikje a pomezi ňe samje zvěry ljetat. ,Tam, vraj, musí mojá sestra byť. Já hu musím najst. Lala — a tam akuo hnjezdo velikuo, a tamto zas more ozrutnuo. Ej, ta ja musím ísť za mojima sestrami.‘ Tak si predstavoval, predkladal. Pripásal si paloš ku boku a svíjel, kelko svíjel s ním, ako by sa veděl sekat. Každý den to bola jeho robota.

Mezitím sa už rok končil, a otec rád bol, že sa mu syn neztratí. Eště len jeden den, a už je svobodný. Otec dal hostinu urobit, že keď rok vinde a syna na slobodu vypustí, aby sa mohli šeci spolu radovať. A v tom hotovení stál sa dáký krik na dvore, či sa bili sluhovia, či čo, dost na tom, že bol krik, a varta tata bežala, a s ňou i vychovávatel a chlapec s ním. Ako sa tam dívajú, rás sa obzrú, a — milýho chlapca nit! — ten umkol. Ukázala sa hora a v ňej peknje zvěri; — tu von, hybaj na záhumná do hory za zvěrinou a hnal sa, hnal sa za ňou i s jedním psíkom, čo mu verný bol,^[14] až do večera, že vjac domou nenatrafil. Doma ho hladali, behali za ním ako zvětrení, ale ani znak z něho. Otec sa vadil na vartášou, na učitela, a tichto mrzelo, učitel si dobre vlasy netrhal. A matka, tá ti eště len búrila, sem tam ljetala, ako bez hlavy, hned sa zas vadila na vartášou, hned na učitela, hned bežela po susedou, či ho neviděli, kam išol. Ale nikde nič nevyzvěděla; a my hu naháme tu bědovat a puojdeme za synom.

Už bol večer, začalo sa tmit, a on v samé číré hore. Čože mal robit? Myslel, že bude na zemi spať, ale mu prijde do rozumu, že by ho zvěri zožrať mohli: — vydrjápal sa tehdy na jedniho duba a tam si mezi konáre sednul; aby ale v spaňú dák nespadnúl, uvjázal sa šatkami o konár. — Tak sladko usnúl a spal, a čučko ho na spodku varoval.

Ráno, ak náhle slnce vycházelo, blisklo mu prvšímu do očí, a on se hned prebral. Obzre sa, kde je, a tu samá hora; lezje^[15] vyšje, či by dačo neuzrel. A tu sa mu ukjaže dělako jeden veliký skalnatý kopec a z něho sa kúrilo. ,Čo to asi muože byť?‘ povědal a zahodí v tú stranu klobúk, kde ten kopec bol, zíde dolu, potom ide za klobúkom v tú stranu. Ide, ide horami, dolami, starýma cestami, ale nič. Až rás sa najde pod jednou velikou skalou, vydrjápe sa na ňú, a tu eště vyšje skalisko trčí, vyleze aj na to, a čo ti nenajde, jeden veliký koch, čo sa len tak z něho kudlilo. Zvědavý bol, rad by bol kuknul, čo to tam asi muože byt; len sa ti vyškrjabe hore na vrch a kukne do toho kochu. Tu vidí jednu paňú pri ohnisku dačo pražit. Chcel by bol tanu, ale skadjal? Najlepši, skočil tanu, až sa len tak pahreba rozprskla, a pani dobre od strachu nezamdlela. ,Pre Pána Boha!‘ zkríkne, ,čože ty tu chceš?‘ povje. ,Já tak i tak,‘ odpovje on, ,já som královský syn, idem světom, za letom, svoje sestry hladať.‘ ,Akje sestry?‘ zpýtá sa ona. — ,Nuž, vidíš, mojmu otcovi sa tak a tak stálo, že musel céry zapredat dakýmusi mědvědovi, rybě aj havranovi. A já som z domu ujšol a za nima sa pustil, kde ma oči zanesú.‘ Na to sa ho ona začne dopytovat, kdo a jaký král je jeho otec, z kteréj krajiny. A keď jej šetko vyrozprávěl, ,La,‘ povje, ,eště túto šatku na hrdle mám na pamjátku od téj najstaršej.‘

Tu ona poznala, že to jej práca, a bozkala ho ako brata svojho; ale sa naráz aj starala, čo má s ním urobiť. ,Ty,‘ povje, ,ty si syn smrti, lebo muoj muž prijde hněvajúci domou, a ak ťa najde, hned ťa zožerje. Ach keby si len mohol zdakáď von.‘ ,Ale vet ma dakdě len skovaj.‘ Tu ho ona nachovala a pod ohnisko do jednej djery drevom zakládla. Ani sa ostatný rás eště pri zakladaňú nezohla, už počuje mrmlot. ,No, to muoj muž ide!‘ Na to sa dvere otvorja až do korjen, a vskočí dnu napajedený mědvědisko, srst mu nasršena stála a z okálou sa mu iskrilo, že až strach a hrůza. A za ním dva mědvediatka. Starý mumlal, až sa len tak trjaslo, a mladje za ním. Starý zastane naprostred chyži, vytrčí ňufák a voňá, kolko voňá, raz len zručí: ,Ženo, človečina smrdí, von hu, nach hu zjem!‘ — ,Ach, kdeže by sa ti tu vzal dáky člověk,‘ povje ona, ,to snad len že si napáchnúl ces den.‘ Chytro mu dala jest, čo bola prihotovila, a on i mladje hned na to sa poválali a pospali.

Ráno svitne, králov syn sa zobudí, obzre sa, kde je. A tu mesto pod ohniskom na žaboškrečinách najde sa na zlaté, mušelínové a zlatými čipkama obšité posteli. Obzre sa ďalej, a tu včerajšia skala palác utěšený, chudobná chatrč izba malovaná, obrazy, zrkadla zakrývaly celú stěnu. Stane hore, obleče sa, ide k obloku, pozerá, a tu plno sluhov, poddaných po dvore. ,Čo sa to stalo?‘ zpítá sa sám seba. ,Či sa mi len snívá? či to pravda?‘ — V tom vstúpí pán s paňou a s dvoma chlapci za ruky do chyži, vinšovali mu dobruo ráno, vítali sa a on sa aj radoval, aj vždy si neduvěřoval. Nemohol pochopit, ako sa z toho mědvěďa člověk a z toho ohniska taká ozdobená chyža stáť mohla. Až mu to napokon vysvětlili. ,Vidíš, my sme tu zakljati, a to, ako si nás včera viděl; len zakaždým, keď je mesjác plný, zostaneme zase ludja a potom zas len ako divokí.‘ — ,Hej, ja vás musím vyslobodit,‘ povje, ,len mi porazte,^[16] ako.‘ — ,Hm!‘ povje mědvěd, ,choď, hladaj, najdeš. Aby si ale mal pamjatku odo mňa, na, tu máš tu srst, keď budeš v zlom položeňú, len to pošúchaj, ja ti budem na pomoci!‘ — Povědal a dal mu s krku tri srsti. Ten sa tu trocha pobavil a potom světom štěstja hladať. Ak náhle vyšol z zámku, zámok sa hned zas v kopec obrátil, lebo mesjac už bol na schodě. A psík čakal za ten čas v hore, len tak od radosti krútil chvostíkom, keď pána zas viděl.^[17]

Králov syn ale chodil sem tam, po horách, po dolách, po starých výmolách, a nikde ani dušu nenajšol. Chodil už takměr mesjac, a eště nikde, nikoho, nič. Bolo mu smutno, len jeho psík ho zabával. Rás bol smadný^[18] a nemohol najst studničku. Spúšťal sa teda dole horou, žeby snad na dákú vodu natrafil. Rás sa ti mu len^[19] vystre pred očima veličiznuo^[20] more, a v prostredku trčí takuo dačo, ako veliký koch. Rád by bol zveděl, čo je to. Sadne si do dákjesi krúhy a plává, kolko plává, a psík skučí na břehu,^[21] až sa pán^[22] privezje k tomu kochu. Nakukne ta nu a vidí tam jednu paňú varit. ,Ej, akože by ja mohol tadnu?‘ povje a šuch! cupol dolu kochom. — ,Pre Boha!‘ zkríkne pani, ,čože sa to robí?‘ ,Já som, vraj, dnu prišol, neboj sa, veť ti já nič neurobím.‘ ,Nuž, kdože si ty? Zkade že si? Čo tu hladáš? Kdo ťa sem poslal, veď tu zahyneš!‘ ,Já som,‘ povje on, ,toho a toho králov syn, mal som tri sestry, a tje otec musel predat, jednú medvěďovi, druhú kaprovi^[23] a tretú havranovi za ženu, a já jich tajdem terás hladať. Už som u medvěďa bol, tak a tak sa mi vodilo, a terás hladám druhú, keby som mohol najst.‘ Ona ho ponúkla sadnút na lavičku, aby si oddýchnul, počastovala ho jedlom, aby sa občerstvil, a dala mu, čo len chcel pit, aby sa otúžil.^[24] Potom začne:^[25] ,Ale kerýho krála si ty syn?‘ — ,Toho a toho,‘ odpovje on a vyprával, ako je doma, čo a kdo u susedov býva. ,Ale mně sa to divnuo vidí,‘ povje ona, ,veť sme my doma žjadnýho brata nemali.‘ ,Ja věr je to tak,‘ povje on, ,já som sa o dva roky pozdějši narodil, ako vás ukradli,‘ a ukáže jej čjapku. ,To, vraj, mám na pamjátku od mojej strednej sestry.‘

Tu si ona hned poznala svojú prácu a od radosti plakala, že si brata vidí. Mezitým ale buch! na vrchu. ,Jaj, to muoj muž ide,‘ povje ona. A zase buch! plesk! čap! huk! len tak voda pljeskala sa o koch, větor dúl, z vody ako by veže do neba stávaly a zas padaly. ,Jaj,‘ povie ona, ,to je muoj muž, len kde ťa já skovám, kde, aby ťa ten nezmárnil.‘ Len chytro s ním pod ohnisko, kde bolo sucho, dobre ho zapravila, zakládla, žeby ho ani krtica nevyryla. Ledvy ostatnuo založila, už buch! že sa šetko trjáslo, dvere sa rozletja, a vrúti sa tadnu jedno veličiznuo rybisko a za ním dva mladje. ,Ženo, člověčina smrdí, von s ňou!‘ ,Ach, horky,‘ povje ona, ,kdeže by sa ti tu vzala dáká duša; na! račej si zajec!‘ Povědala a dala mu, čo pripravila, potom utichnulo a spali.

Ráno sa zobudí náš cestovník pod ohniskom. — Ale horky jeho pod ohniskom, na najkrájšej postěli v najcifrovanějšej izby spal, v měkkých pápěrových perinách. Dívá sa, čo je to? Stane hor, pozre von oblokom, a tu z kocha sa stál utěšený palác a z mora boli samje luky, pola, dědiny, města. Vtom vkročí jeho sestra s jedným pánom a dvoma chlapci, pozdraví ho a hned sa poznali. Včerajšia ryba premenila sa v pána a dva rybčata v dvúch pěkných chlapcov. Vyprávali mu, ako sú oni zakljati, ako, keď mesjác je plný, sa zase v pánov poobracajú. — ,Nuž, a či by vás nik nemohol vyslobodit.‘ ,Horky nje, ale kdo?‘ ,La, já vás vyslobodím, len mi pověcte, ako?‘ Pán odpovje: ,Choj, hladaj, najdeš. Tu ale na! tjeto tri šupiny, keď budeš v nebezpečenství, len jich šúchaj, já ti budem na pomoci.‘ — Tak mu odlupil z chrbta tri šupiny a dal mu jich. Králov syn sa trochu zabavil a potom sa odobral a tajšol hladať, čo mal najsť. Ako prešol do druhýho chotára, hned sa zámok v koch a lúky v more obrátily, lebo mesjác bol na schodě. Psík pána zas privítal na brehu a poskakoval od radosti.

Zas len blúdil sem i tam po horách, po dolách, po starých výmolách, ale nikde ani dušu nenajšol. Už bol skoro mesjác ku koncu, a eště nič. Rás podvečer prijde k jednomu velikýmu veličiznimu^[26] stromu. Pozre naň a vidí jedno velikuo hnjezdo. ,Ej, čože to bude?‘ povje a hybaj hore, začne sa drjapať, a psík skučí pod stromom. Keď sa vyškrabe ta hore, čo to vidí v tom hnjezdisku? Jedna paní sedí samotná. Ako sa zadiví, čo ti ho tam vidí. ,Nuž, kdeže ty ideš sem, bjedný človeče, veť tu zkapeš. Nikdy ty ztadjálto s tvojim životom neodídeš. Ak si rád tvojmu životu, utěkaj hned ztaděto, lebo ak muoj muž prijde domou, ten ťa zmarní.‘ ,Ej, ni tak, pani moja,‘ povie králov syn, ,ale mi pověcte račej, čo vy tu robíte, prečo nejdete mezi ludí.‘ — ,Ba, ty mi pověc, čo tu hladáš.‘ ,Čo já hladám, to je divná věc. Vidíte, já som toho a toho krála syn a mal som tri sestry, a tím sa tak a tak stálo, otec jich popredal mědvědovi, rybě aj dakýmu havranovi, a já ich terás idem vyslobodit. Medvěďa aj rybu som už najšol, ešte havrana mi treba najsť.‘ ,Nuž ale ako?‘ vraví ona, ,vet tam žjadního chlapca nemali, akože ty muožeš sestry hladať?‘ ,Dost na tom,‘ povje on, ,mne povědali, že pred dvoma rokmi, ako som sa já narodil, sestry vykapaly. A tu la mám od najmladšej túto košelu na pamjátku.‘ ,Ver je to ona,‘ povje, ,tu som já šila.‘ Hned poznala brata, bozkala a zpytovala sa, čo, ak sa majú doma. Potom sa začne strachovať, že ak jej muž prijde a ho tam najde, čo mu urobí. Potom ale vezme do hnjezda a zakryla ho kamžou. Ledva ho skovala, už počujú škrek v hore, priletí milý havran a s ním dva havrančeta, škrípeli, krkali, a starý zavolá: ,Ženo, človečina smrdí! von hu, nah hu zjem!‘ ,Ale horky,‘ povje ona, ,vet to len, čo si sa napáchol ces den.‘ Potom mu dala, čo mala jest, a on si sadnul na konár a utichnúl.

Ráno sa prebudí náš bludár, kdeže ale bol? Nje v hnjezde pod kamžou, ale v krásné, pápěrové periny, v chyži malované. Stane hore, pozre von na oblok, a tu zo stromu stál sa palác krásný, z hory povstály dědiny, města. Hned nu^[27] vstúpil pán s paňou aj s dvoma chlapci. Privítali sa a uznali za švagrov; potom jím vykladal, čo, ako sa mu vodilo. Oni mu vyprávali, ako sa zakljati. ,Nuž, a či by ste sa nemohli vyslobodiť?‘ ,My sami nje, ale keby nás druhý, to ano. Lenže to velmo ťažko.‘ ,Já puojdem,‘ povie on, ,len mi pověcte, čo, kde, ako mám hladať.‘ ,Nuž vidíš,‘ povje havran, ,tu nedaleko prijdeš k jednomu zámku, a tam bývá jedon veliký obor, toho musíš zmárnit. Ak sa ti poštestí, potom mu z vrecka klúče vezmi, otvor dvere, a tam zazreš jednu divú kačku, tu zabi a rozpár, najdeš v ňej jedno vajce, to na poly roztni, v tom bude jeden prsten; ten si na prst polož, a potom choj do samej ostatnej chyži, tam najdeš zakljatú princeznu na posteli ležat, a okolo nej 24 voskovje svjece horet. Tje svjece na jedno zafúknutja vyhas a potom choj ďalé, tam jesto jeden stuol mramorový, na ten udeř silně, ale musíš utrafit,^[28] na kterom rohu je zakljatuo, lebo ak nenatrafíš, nuž i ty zahyneš, i my na věčnost zakljati budeme. Ak by si ale prišol do nebezpečenstva, tu máš, na, vezmi si tjeto tri pera, ked ti zle, len jich šúchaj, já ti budem na pomoci.‘ Tak mal srst, šupiny aj pera. Terás sa len pustil světom zámok hladať, a jeho psík za ním.

Chodí, chodí, sem tam blúdí, starou horou, pustou cestou, a nikde nič. Rás sa ti mu ukjaže nad jednou dolinou jeden veliký zámok, na také ako dach strmé skale vystavený. ,Chvala Bohu!‘ povje, ,to je istě ten zámok, čo já hladám. Len sa s chuti, chvope!‘ — Sotvy to vyvravel, už vidí jednoho strašního obra pri zámku s kyjakom. Pes začne štěkat. A obor zbadá, že sa dakdo blíží. Naskutku cválá v tú stranu, kde psa počúl. ,Nuž, čože, ty mravec, tu hladáš?‘ zpítá sa obor. ,Prišol som teba zabit,‘ odpovje králov syn. ,Nuž ale ty? ty paskuda, čo si sa eště dobre nenacical, a už by sa ti do mňa chytal. No, vet ti já dám.‘ Povje a chce ho zavalit. Ale ho tu pes chmatne za nohu, a kým on psa odbíjal, za ten čas milý králov syn paloša sa chytí a zamjerí na milýho obra. A ako sa tento právě zohnúl, plesk, už bola hlava dolu. Drjék sa zpne a krv^[29] na pět sjáhov vysíkne, gágor zahrkotá, ruka sa zažene, ale zas oslabne, oslábne i celuo tělo a bacne na zem, až len tak treslo, ako by sa rúcalo. Hlava ale po boku sa na tri sjahy vyhazovala, kym z krvi ztěkla. Z těla krv potokom sa valila, a eště žilo, keď náš vítez^[30] čjahne do vrecka^[31] a kluče bere. V tom šprng!^[32] obzre sa, a to kačka už odletěla.

Tu mu prijde na rozum, čo zabudnúl. Len chytro vytrhne šablu a za ňou. Ale ta do hory, z hory do hory, že by hu ani strela nedohonila. Čože tu robiť? myslel. Len vytjahne tje věci, a šetky narás začně mrvit. Tu vyskočja medvědi a kačku z kruha zdúriá, priletia havrany a začnú hu nahánět, vyskakujú ryby, aby hu prehltly. Ale ona ušla na more, a keď hu havrani prenasledovali, vajco do more pustila. ,No, tam som,‘ zavolá on z brehu. ,Už som darmo sa trápil! Bodaj hrom zabil takú zábudlivú hlavu, či som si nevěděl zachovat. Já trup, já hlupák.^[33] No! kdože ti puojde za ňou do mora.‘ Tak sa hněvá, tak sa trapí, a tu vyskočí ryba z vody a vygrcne^[34] to vajco a vraví: ,Neboj sa, tu ho máš, len s chuti ďalej! Ale pozoruj, aby si nám horši nenarobil, jako je.‘

Von zdvihne vajce, položí ho na kamen a presekne šablou na dva rovnje^[35] čjastky, ako by odměral.^[36] A hned vypadol jeden zlatý prsten. Ten si chytro na ruku vložil, a hybaj ďalej. Vezme klúče, otvorí zámok, tajde z chyži do chyži, a tu šetko ho strašilo, ale von len smělo ďalej. Prijde k samej ostatnej, ale tu nemohol otvorit, hladá klúč mezi klúčmi, ale sa žjaden nehodil, len jedon taký maličký, že ho ledvác bolo vidno. Probuje, a hle, chyža sa otvorila. Von tadnu vkročí,^[37] ale ho zarazí blesk, dobre neoslepol. Cúfne, chce utekat, ale sa osmělí, a mrští čjapky^[38] na svěčky, že hned šetky vyhasly. Tu vidí na jednej posteli jednu princeznu ležat, ako zmeravenú, aj stuol mramorový a zažene sa, ale mu tu pripadne na um, že který asi muože byť zakljatý. Nevěděl čo. Chcel pri nohách, ale to nemuože byt, aby tu zakljali. Chcel pri hlave, ale na kerom boku. Na lavéj asnad len nje. Zaženje sa tedy na pravý a tresne tím prstenom, že sa hned celý stuol rozmelil.^[39] Tu pani^[40] vstane a ho privítá, ďakuje mu za vysvobozenja.^[41] Pěkná krásná^[42] bola, utěšená ako anjelik, červená ako ruža, bystrá ako srnka, milá ako holubička.^[43] Veznie jú pod pazuchu a idú von. Tu čo ti nevidja? Šetko preměneno, z mora sa stály luky a zahrady, a v prostredku palác, z hory^[44] krasnje háje, zo skalin velikje města, a v nich vela ludu.^[45] A na dvore ti zastanú^[46] hyntovy a na nich páni švagrja, Mědvěď, Ryba, a Havran i s ženami i s^[47] dětmi. Vítali sa, radovali, bozkávali,^[48] svojmu vysloboditelovi děkovali.^[49] Potom začne mědvěd:

,Toto šetko bolo jedno královstvo, ale toho obrová matka nás zakliala, jedneho do hory, druhýho do lesa, tretího do vody a našu sestru do kamena. Ale ty si nás terás^[50] vyslobodil, tvoje bude královstvo a my sme^[51] tvoji poddaní.‘ A tak sa stálo. Jemu sa zapáčila vysloboděná princezka a on jej. Radi sa mali. On povolal svojich rodičov a v jich prítomnosti aj s jich požehnaním zal si hu za ženu. A tak potom spolu kralovali aj kralujú, ak ešte dosjal nezomreli.“

2. S rozličnými odchýlkami rozpráva sa táto látka v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levočskom), str. 35 — 39, pod názvom „O troch zakliatych princoch“.

Kráľ zastrelil na poľovačke zajaca; vtom pribehol vlk a prinútil ho sľúbiť mu najstaršiu dcéru za ženu, že si pre ňu o štrnásť dní príde. Kráľ sa vrátil domov, nikomu nič nehovoril a na trinásty deň rozostavil stráž okolo dvora, aby vlka zastrelili. Pred obedom prihrmelo do dvora 12 hyntovov, z jedného vystúpil pekný princ a pýtal si kráľovu dcéru za ženu. Kráľ sa vyhováral, že ju sľúbil vlkovi, ale princ vravel: „Ej, čo by tam vlkovi, veť ju len azdár zvjeratu ňedáte, vlk sa môže zastreliť.“ A kráľ mu teda dcéru dal. Princ len prosil, aby ich nik neodprevádzal, že o niekoľko dní prídu.

Na druhý deň kráľ zastrelil v záhrade dva jastraby, ale priletel orol a prinútil ho sľúbiť mu druhú dcéru. Rovnako prišiel na štrnásty deň pekný mládenec so svadobníkmi na dvanástich kočoch a odviezol si nevestu.

Medzitým kráľ sa bol zadlžil, tak že ho s kráľovstva složili, a on potom ako chudobný človek utiahol sa do hory, kde si vystavil kolibu. Pred ňou bolo jazero, kde ryby chytal, a žena ich s dcérou nosila do mesta predávať.

Raz, ako chytal, vyšla veľká ryba a chcela od neho za to, že chytal jej poddaných, najmladšiu dcéru za ženu. Otec privolil a o štrnásť dní zastalo pred kolibou dvanásť hyntovov a odviezli dievča; nik s nimi nešiel. Po ich odchode našiel kráľ v svojom kráme mech s peniazmi, ponáhľal sa do mesta, zaplatil dlhy a stal sa opäť kráľom.

Po čase narodil sa mu chlapec. Keď mu bolo štrnásť rokov, prechodil sa po záhrade s dojkou a videl tam tri zarastené hrady. Spýtal sa dojky, čo je to. Keď mu nechcela povedať, vytrhol šabľu, že ju prekole. Vtedy mu vyjavila, že mal tri sestry, ktoré sa pred štrnástimi rokmi povydávaly, a nik nevie, kam. Bežal hneď k otcovi, od ktorého sa dozvedel, že je to pravda; i ohlásil, že pôjde sestry hľadať.

Vybral sa teda s vojskom, sám sedel v hyntove. Stretol ich vlk a potrhal všetko vojsko až po koč. Princ utiekol a prišiel do jaskyne k jednej žene — svojej najstaršej sestre. Skryla ho pod koryto, ale vlk, ktorý sa vrátil, všade hľadal človečinu, odkryl koryto a už ho uchvátil za nohu, ale vtom bilo dvanásť hodín, vlk sa obrátil na princa, jaskyňa na krásny zámok. Princ švagra radostne uvítal a hostil ho trinásť dní. V ostatní deň mu hovoril, aby odišiel, lebo že bude zasa vlkom a vtedy že by ho nepoznal. Dal mu zo seba srsť: keď bude potrebovať pomoci, nech ju len medzi rukami pošúľa, že hneď uňho bude, a poslal ho k svojmu mladšiemu bratovi-orlovi. Až pôjde, uvidí na vysokom strome klietku a v nej dva mladé jastraby, niekde blízko bude sestra. Dal mu i vojsko a ho odprevádzal. Pri rozlúčke nemohol mu povedať, ako by ich mohol vysvobodiť; že vraj to možno bude orol vedieť. O chvíľu všetko jeho vojsko obrátilo sa na zvieratá a ušlo do hory.

Podobne sa rozpráva ďalej: Sestra ho zahrabala do listia, orol mu vyhrabal už nohy, ale práve bilo dvanásť, orol sa premenil na princa, jastrabi na deti a z klietky bol zámok. I tam sa bavil trinásť dní, potom ho švagor odprevadil, dal mu vojsko, ale nemohol mu povedať, ako by ich vysvobodil. Vraj to bude vedieť tretí brat. Porozprával mu, kam ísť, že príde k jazeru, z ktorého vychádza dym; nech skočí do toho dymu a spadne komínom do švagrovej izby. S tým mu dal zo seba pierce s touže radou, ako vlk. Princ išiel, ale raz sa mu vojsko premenilo na vtákov v tú chvíľu, keď sa švagor obrátil na orla.

Princ urobil tak, ako mu orol poradil. Prišiel švagor-ryba, skákal, „kunšty“ vystrájal a potom sa premenil na princa, ryby na vojsko a chyža na zámok. Zabavil sa tam trinásť dní a švagor mu rozpovedal, ako by ich vysvobodil. Čert ich takto zaklial, pretože nedostal ich sestru za ženu. Tam a tam je vysoký, hladký strom, na konáre vo vrcholci je list, na tom liste kľúčik, ktorý treba dostať. Tým kľúčom nech otvorí skalu neďaleko stromu, ukáže sa mu šesť izieb. Prvá je „ako pitvor, v druhej taká zima, že tam človek hneď zamrzne, v tretej oheň, plameň, tak že ta nesmie nik vkročiť, lebo by sa upiekou; v štvrtej izbe sú hady najjedovatejšie, od ich úštipu museu by človek zomrieť; v piatej je už všetko ticho. V šiestej na posteli leží čert za dvermi, na prosriedku izby truhla, v nej sestra naša, pri ňej vojak stojí so šabľou a vše ju pichne: ‚Či budeš?‘ ‚Jaj, nebudem, nebudem,‘ ona povie.“ Keby povedala, že hej, boli by všetci vysvobodení. Na stene visí trúba, keď na ňu zatrúbi, všetkých vysvobodí.

Princ prišiel k stromu, vyšiel naň do polovice, ale spadol. Po druhý raz mal zasa spadnúť, ale zaťal do stromu nôž a stal si naň. Oddýchol si a liezol ďalej, až sa chytil konára. Vtom videl, ako dve svine chcú ten strom vyrútiť; v tej chvíli priletia dva jastraby a chcú mu vydriapať oči. Vyňal vlčiu srsť a orličie pierce, pomrvil ich a hodil na zem. Pribehol vlk a roztrhal svine, priletel orol a zaškrtil jastraby. Princ sišiel so stromu, otvoril skalu a prebehol cez všetky izby až do piatej. Tam si sadol do kúta, „jedon bok mu zamrzou, druhý zhoreu, hadi ho poštípali, ale on ako si šúcha rukou, ihňed ozdraveu.“

V šiestej uvidel trúbu, skočil na lavicu a bral ju; čert ho síce držal za nohu, ale hneď zmizol, keď princ zatrúbil. Zatrúbil po druhý raz, zmizol vojak, a po treťom zatrúbení skala ostala zámkom. Vyňal princeznu z truhly, vyviedol von, kde už stáli švagrovia s hyntovy. Švagrovia dali mu svoje kráľovstvá, ich sestru vzal si za ženu a potom šli k rodičom. Otec bol už starý, dal mu kráľovstvo, a tak mal štvoro.

3. Celkom temer rovnaká je verzia „O grófovi a jeho troch dcerách“ v XIV. sväzku, pripojenom k VIII. — X. sväzku Povestí Amálie Sirotkovej.

Odchýlky sú celkom malé, ako na pr. že princovi o osude jeho sestár rozpráva dojka, že ho švagrovia neodprevádzajú s vojskami, snímanie kľúča a vysvobodenie princezky v zakliatej skale je omnoho jednoduchejšie.

4. Túto rozprávku spracoval Janko Rimavský roku 1845 v svojej sbierke, str. 53 — 80, č. 5, pod titulom „Tri zakljate kňježatá“. [Odtlačená v Novom i Starom Vlastenskom kalendári na rok 1860, str. 53 — 80.] Mal predlohu odchodnú od obidvoch predchádzajúcich.

Obšírne a čisto literárne opisuje sa márnotratný život bohatého grófa; keď pomárnil všetko, musel sa s celou rodinou odsťahovať z mesta na svoj starý zámok a tam „chudochlapsky“ žiť. Poľovačka stala sa mu každodennou robotou. Raz zablúdil hlboko v hore a napokon zastrelil zajaca. Ale vtom sa naň vyrútilo ozrutné medvedisko (podobne ako v prvej verzii), a prinútilo ho, že mu sľúbil dcéru za ženu. Že vraj si pre ňu o sedem týždňov príde. Na deň svadby sišlo sa hojne panstva a ozbrojení porozostavili sa po múroch, k bráne, aby mohli medveďa zastreliť.

Pod večer zahučala v hore krásna muzika a do brány prihrmel rad pozlátených hyntovov s bujnými žrebci a z hyntova vyskočil mladý knieža, krásny ako ruža, a prosil grófa o najstaršiu dcéru. Gróf síce sa vyhováral na medveďa, ale mu ju dal. Za to mu knieža dal veľkú truhlu plnú peňazí.

Gróf vrátil sa do mesta a začal starý život, kým všetky peniaze nestrovil, a musel zasa na starý zámok.

Druhý motív je preinačený: gróf zastrelil jastraba, pretože jeho dcére vytrhol malé vtáčatko, s ktorým sa zabávala. Priletel orol, ktorému musel sľúbiť prostredniu dcéru. Gróf dal na ochranu proti nemu spraviť veľkú sieť a roztiahnuť ponad celý zámok. Od ženícha dostal dve „lády“ dukátov.

Ostatní dej rozpráva sa viac-menej rovnako; treba len uviesť, ako gróf chcel zabrániť prístup „rybisku“. Okolo zámku i dnu dal zapchať alebo zasypať všetky pramene a studničky.

Za peniaze, ktoré gróf dostal od ryby, vymenil si založené statky, a potom poriadne gazdoval. Narodil sa mu syn, z ktorého sa vykresal smelý a odvážny bojovník. Od starej pestúnky sa dozvedel o svojich sestrách a išiel ich hľadať.

Cesta k prvej sestre mala veľmi mnoho ťažkostí. Musel si šabľou kliesniť cestu cez húšťavu až na hranice, cez ktoré jeho husári nemohli ďalej. Poslal ich domov a sám išiel za sestrami. Najstaršiu našiel v jaskyni s dvoma medvieďatami. Skryla ho pod koryto, vrátil sa medveď a prehadzoval korytá, až prišiel k tomu, pod ktorým bol grófsky syn. Ale uderila dvanásta a on sa premenil na krásneho kniežaťa. Vybozkával švagra a vyrozprával mu, že ich zakliatie trvá dvanásť hodín, pod ktorými sa oni, na potvory obrátení, po svete túlajú. Dal mu chĺpok medveďacej srsti; keď ho v nebezpečenstve pomrví, hneď mu príde šesť medveďov na pomoc. Rozlúčili sa, hrdina sadol si na koč a šesť vetronohých koní letelo horami, dolami, až naraz pri jednom potôčku zastali. Pocestný sa i bez sosadnutia našiel na zemi, všetko sa premenilo na niekoľko myší a potkanov a škrupinu z vajca.

Dlho išiel, až prišiel k vysokému stromu, kde bola klietka ako dom. Volal, búchal, kým sa mu neozvala sestra a nevytiahla ho po povraze. Švagor-orol dal mu niekoľko orličích pier, ktorými by si mohol privolať šesť orlov, a dal ho odviezť v cifrovanom koči šiestimi žrebci na hranice panstva, kde sa kone premenily na vrabce a hyntov na škrupinu zo slepäčieho vajca.

Od najmladšieho švagra-ryby sa dozvedel, ako môže švagrov vysvobodiť: rovnako ako v predchádzajúcich verziách. Možno však uviesť, že čarodejník so sestrou švagrov leží až v trinástej izbe.

Do stromu, na ktorom bol zlatý kľúč, bilo šesť divých bujakov, že sa ako prútik sem a tam kolimbal. Hrdina pomrvil medveďaciu srsť a v tej chvíli šesť medveďov bujakov na márné kusy rozdriapalo. Na vrcholci priletel naň kŕdeľ divých husí a kačíc, ale ich šesť orlov rozdurilo a roztrhalo.

Keď prišiel s kľúčom ku skale, darmo hľadal vchod. Spomenul si na radu švagra-ryby, aby sa tým kľúčom dotkol skaly na ktoromkoľvek mieste, že sa hneď otvorí.

Vysvobodenie je celkom rovnaké. Keď zatrúbil, čarodejník sa rozlial na kolomaž; hrdina s vysvobodenou pannou odišiel k najmladšiemu švagrovi a tam sa sišli s druhými. U otca grófa oženil sa s vysvobodenou paničkou.

Text Rimavského spracovala Božena Němcová v rozprávke „O třech zakletých knížatech“ (sv. I., str. 250 — 274, č. 31). Svoju predlohu značne skrátila, ozaj na jej osoh. Odchýlky sú celkom malé. Niečo povytierala, ako prípravy orla a ryby. Zbytočne prekrstila zemänovho syna na Radovida. Ešte treba uviesť, že zbytočne vytrela záverečnú formulu, ktorou Rimavský pekne zakľúčil svoje rozprávanie.

5. Túto rozprávku pojal konečne P. Dobšinský do Prostonárodních slovenských povestí (VII., str. 38 — 55) pod názvom „Tri zakliate kniežatá“. Mal dve predlohy, ktoré mu podali S. Ormis z Muránskej doliny a K. Venich z Rimavy.

Medveď, orol a ryba prichádzajú si pre nevesty o štrnásť dní (ako v Proston. Záb. III.), kdežto u Rimavského o sedem týždňov, v kodexe Revúckom o štyri týždne, u Němcovej o sedem. Hrdina našiel na prechádzke v záhrade tri hrady zapustené, ako v Prostonár. Zábavníku III. Tajomstvo o sestrách zjavila mu vlastnia mať, ako v kodexe Revúckom C. Na koči a s vojskom prišiel do lesa, kde sa jeho otec stretol s medveďom. Medveď roztrhal jeho vojsko, princ utiekol a schoval sa v jaskyni, kde našiel najstaršiu sestru. Kým bol mesiac v svetle, švagrovia boli ľuďmi; keď bol „na schode“, boli zvieratami (v kodexe Revúckom C. pri splni mesiaca). Ako v kodexe Revúckom C. princ vyliezol na strom k hniezdu orliemu; opis stromu s kľúčikom a väzenia so sestrou zvieracích švagrov shoduje sa zväčša doslovne s verziou Prostonárodnieho Zábavníka III. Odchodné je, že sa čert zavše prebúdzal a princeznu bodal ostrým nožom. Tie výjavy sú prepracované podrobnejšie.

Látka táto je rozobraná: Kubín, Podkrkonoší str. 773, č. 281; Anmerkungen K. H. M. Grimm III., 424., č. 197.

České verzie sostavil V. Tille v Böhmische Märchen, I., str. 110, č. 3 Ba. Čiastočne srovnáva sa rozprávka Fr. Stráneckej, viď Tille, Böhm. Märchen, I., 112.

Túto rozprávku poznáme iba zo stručného výťahu, ktorý zapísal upravovateľ sbierky na konci rokov štyridsiatych do svojho soznamu:

„O Mocnárovi. Tri djovki zchitili Šarkaňja, král sa smútiu a povedau, ked sa mu chlapec narodí, že si musi Svetskiho mocnárovu dceru za ženu vzat. Tak sa stálo, šjou hladat Sv. Mocnára, 3 švagrou šárkanou našjou, prišjou k sv. Mocn., ten sa mau bit, ukázau mu potvoru, ale i dceru. Na polovačke ho mala Ježibaba zadrhnút, vrátiu sa domu, tu Ježibabu našjou, ta ho prenasledovala, jeho švagrovja ho šárkani bránili, ale i padli, až k svet. mocnar, prišjou — potvoru vipustiu a ta ju roztrhala. Kežm. Záb., p. 47.“ Pozri sv. I., str. 58.