ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Codex Revúcky C., str. 35 — 37, má rozprávku „O Majleně“.^[52] Látka je tu reprodukovaná veľmi neúplne.

V úvode len stručne sa spomína, že dvaja zablúdilí princovia pýtali od pustovníka jeho dve dcéry a o krátky čas si ich na kočoch odviezli. Obšírne sa opisuje výprava syna pustovníkovho. Na bojišti sa dozvedel o udatnej amazonke a skoro potom ju našiel v zlatom stáne; ale podľa jej slov museli sa rozlúčiť. Zadelený je potom motív druhý, ako hrdina osvobodí človeka v hada zakliateho tým, že za tri noci znášal muky. Inde obyčajne je tak osvobodené dievča; pozri č. 10 Aa, č. 32, č. 111 A. Celkom vystalo, ako drak uniesol nevestu hrdinovu.

Len potom sa opisujú nešťastné pokusy hrdinove vysvobodiť nevestu od draka. Onen had oživil rozsekaného reka.

Nasleduje zvyčajný motív. Hrdina si vyslúži Tátoša od Čarodejnice a tým vysvobodí nevestu a zabije draka.

Text podávame. Bol prepísaný do Prostonárodnieho Zábavníka III., 394 — 7. Ojedinelé odchýlky uvádzame v poznámkach.

„Bou jedon pustovňík, ktorí 2 utešenje dceri a jedniho sina mau. Prebívau on na velkej púšti, okolo ktorej velkje hori sa nalezali. Jedonráz zablúdja dvaja princové, ktorí o šeckom veďeli, sem na tú púšť. Prosili pútníka, abi ich prenocovau. Zapáčili sa im tje djovčatá, aj hnedki pútnika poprosili, abi im ich dau. Pristau na to. O krátkí čas príjdú princové na kočoch a odňjesli si domou svoje nevesti.

Sinovi sa doma už znechcelo. Vibrau sa sestri a švagrou hladať. Putuje dolinami, horami, až sa bolo zmrklo. Vidrjape sa na strom a viďí zdaleka lúku. Ide ta. Tu zazre mnoho mrtvích tjel, a len jedniho živiho, ktorí už tješ umjerau. ‚Čuo to tu za robota, že tolko pobitích?‘ zpítá sa ho. — ‚Ach! královná, ktorá tam v zlatom šjatru prebívá, nás pobila,‘ a vtom zomreu. Príde do šjatru a lehne si k nej. Královna, ktorá, velmi utešená, Majlena sa volala, sa prebuďí, a uzre ňeznámiho. Zapáčiu sa jej. ‚No, muoj milí,‘ povje ona, ‚já musím preč ist a ťebe tu nahať. Mi sa rozlúčiť musímo.‘ Tak i ona otišla, a on sám tam ostau.

Vibere sa dalej. Vidrjape sa na strom a uzre zase v horách jednú peknú lúku. Príjde ta, uzre jedniho velkiho hada, ktorí práve tam spal. Lehnuu si k ňemu. Had, ak sa prebudí, obkrútí sa mu okolo hrdla a povie: ‚Dotedi ma musíš vláčiť, kím ma do muojho zámku ňedonosíš^[53] a tam na stuol ňepoložíš. Já ti hlavou budem kívať, kterou cestou máš isť.‘

Prídu do zakljatiho zámku. Had ho prosiu, abi len tri noci tu prenocovau, že ho skrze to od kliatbi osloboďí. Slúbiu sa mu, že tak zrobí. Okolo 12. v noci prídú čertové a potrhali ho na kusi. Had ho poskladá a masťou namastí, že ožiu. Druhú noc už ňechceu prenocovať, pritom šeckom, že už po pás bou človekom. Ale sa len dau nahovoriť. Prijdú zase čertové a kosti mu na drobňje kusi i meso posekali. Zase ho had zkrísiu a on už po členki človekom bou. Tretú noc už ňijak ňechceu prenocovať. Potom predca len privoliu tje muki ostatňí ráz ešte znášat. Čertové zase prišli a na múku ho obrátili. Had ho ale namasťiu, a on ožiu. Stau sa celkom človekom a ďakovau mu i slúbiu mu, že kebi mu dakedi na pomoci mohou biť, abi to zrobiť neobmeškau. Povedau mu i to, že kde jeho milá Majléna prebívá. Viprovaďiu ho a ukázau mu cestu.^[54]

Putuje, kím do toho zámku ňeprišjou, kde Majléna bívala. Ona ho ukrívala, lebo mala muža šarkana. Potom jú nahovoriu, abi ušli. I stálo sa tak, práve v ten čas, keď šarkáň ňebou doma. Uťekajú, uťekajú horami, dolami.

Medziťim Šarkaňou Tátoš v stajňe začau dupkotať. Šarkáň príde, že čuo chce. ‚Ak že bi som ňedubkotau, keď ťi ženu ukradli.‘ ‚Či sa muožem ešte naobedovať?‘ ‚Muožeš bezpečňe,‘ povje Tátoš.

Po obeďe si vysadňe na Tátoša a hňed dohonili Majlénu. Šarkáň ulapiu jej milího a do zámku svojho nazpak odvljekou. ‚No, čuo si za smrť vibereš?‘ ‚Mňe šecko jedno, akúkolvek, len ťa prosím, do mecha ma zaši, mech vyhoď na mojho koňa, ktorí ňech ma odvleče, kďe chce.‘

Pomeliu^[55] ho šarkaň na múku, do mecha zašiu a na koňa vihoďiu. Kuoň blúďiu s ňim po horách, kim do zámku ňeprišjou toho, kďe jeho pán bou hada od kljatbi osvoboďiu. Tento vzau dolu mech, potreu masťou a on ožiu. Ďakovau mu, a ak si bou oddichnuu, popítau ho, abi mu k sestrám a švagrom cestu ukázau. Viprovoďiu ho a ukázau mu cestu.

Putuje, až príďe k zámku, kde jeho sestri i švagrovja prebívali. ‚Vitaj, vitaj, švagre! zle bolo s ťebou, no ale sa to napravilo. Nože si no, oddichňi u nás a občerstvi sa!‘ Sestri sa mu zaradovali a ďeťi svoje ukazovali i chválili stav svuoj.

‚Mi vjemo,‘ povedja jeho švagrove, ‚koho ťi hladáš. Ťi tvojú Majlenu inakšim zpuosobom ňeobtrímeš, hiba keď Tátoša vislúžíš, ktorí sa v šarkaňovom zámku pri jedňej Ježibabe nachádzja. To je brat toho šárkánovho. — Staň tedi tam do službi. Mi ťi daríváme píštalku, na ktorej keď zapískáš, hned sme ťi na pomoci.‘

Poďekovau sa im a vibrau sa slúžiť. Príďe do toho zámku k Ježibabe, kde i ten šárkáň s Majlenou bituvau. ‚Či bi sťe ma, ťeťko, do službi ňevzali?‘ ‚Ej, ba ša vdečňe. U mňa len tri dňi budeš služiť, a to sa ťi za rok rátať buďe.‘ Privoliu a pristau.

Ježibaba mala tri dceri, prevráteňje na tri kobule. Tjeto vihnau na pášu. Pusťili sen naň a skrili sa mu do mora. Hledá — ňikďe ňič. — Zapíská na píšťalki a švagrovja prišli. Hledajú, až kobule z mora ňedošikovali. Ježibaba ak ich uzre, velmi ich lomila.

Druhí deň tješ sen naňho pusťili a skrili sa do zápol. Zapíská do píšťalki, a švagrovja sa mu hned pred očima stavili. Dluho hladali i v moru i kde len ňje, až ich poza zápol vitjahli a švagrovi si oddali. Ježibaba ich ešťe raz tak drvila a nadhazovala na oči, že sa mu zapáčiť chcú.

Treťí ďen zase sen hlbokí naň pusťili. Premišlovali, kde sa skriť majú. Skrili sa do jedního čjerniho oblaka. Zapíská na píšťalki a švagrovja sa mu hned zjevili. Dlho, dlho hledajú, ale ich najsť ňemohli. Šecko moro, zapole, barini, hori, vrchi, djeri schoďili, ňikde ňič. Jedňimu raz napadňe, či sú ňje v tom oblaku. A lahko že sú tam, odpovědeli druhí. Lapili ich v oblaku tom čjernom a došikovali si švagrovi. Ježibaba ak ich zazre, vzala ohrable, metli a šecki nástroje, bila, drvila, rezala, sekala, že ťje od bolesťi len tak píšťali. ‚Ha! vi naňičhodňice, vi potvori hnusňje, zalječaťe sa mu už.‘ Dobila ich do krvi a ňedala im ňič jest.

Na štvrtí ďen si on Tátoša vipítá. ‚Ach, na čuože bi ten prašiví hačúr bou, viber si zo stajni ťje najkrajšia koňe.‘ Ale on len prašiviho hačúra chceu. Ona mu ho dať ňechcela. Viskočiu naň a ‚Ostaňte zdravá, teťko!‘ v povetrú zmiznúl.

Dost sa Ježibaba nakričala, odporovala, ale o ňom aňi chír už ňebou.

Príjďe do zámku k Majleňe, práve v takí čas, keď šarkáň ňebou doma. Tátoš šárkaňou počňe dupotať, že sa len tak zámok ozvávau. Šarkáň príďe i zpítá sa: ‚Čuo je?‘ ‚Sedaj, ženu ťi odvlekli.‘ ‚Či sa ešťe muožem naobedovať?‘ ‚Aňi len za okamžeňja sa baviť, sadaj!‘

Ak visadou, leťeli v povetrú. Už Majlénu doháňali, povje Majlenej frajerou Tátoš: ‚Ej, brat muoj, ňedoháňau že ma, veď som ti brat, ale zvrhňi šarkaňa a zabi ho!‘ Ňedau si to šárkaňou Tátoš dvarazi povjedať, ale vihoďiu, šárkáň odfrkou a Tátoš ho zabiu.

Tak sa šeci do zámku šarkaňovho navrátili, opanovali ho, švagrou i sestri i otca si na svadbu s Majlenou zavolau, hosťinu velkú dau, svadbovali sa a žili dlho pekňe v láske a pokore, ešte snad i teraz žijú, keď ňepomreli.“

2. Omnoho úplnejšia je rozprávka, ktorú spracovala B. Němcová podľa rozprávania starej ženy z Lehoty vo Zvolenskej „O slunečníku, měsíčníku, větrníku a krásné Ulianě a dvou Tátošíkách“ (I., 30 — 45, č. 4). Rozpráva najprv úvod látky o nadprirodzených švagroch.

Princ sám dal svoje sestry za neprítomnosti rodičov za ženy prvým, ktorí na okno zaklopali a sestry pýtali: za „slunečníka, měsíčníka a větrníka“. Kráľ bol spokojný, že im našiel mužov. Po čase išiel Janko sestry hľadať. Na ceste prišiel na lúky plné kostí, po tretí raz tiel ľudských, a dozvedel sa, že ich pobila mocná panna, krásna Uliana, pretože ju kráľovia chceli mať, ale nemohli jej premôcť. Janko sa dozvedel, že Uliana býva „za touto dolinou v marvaňovom zámku“. Keď ta vošiel, našiel meč, ktorý vyskakoval z pošvy, a zamenil ho za svoj. Stretol Ulianu, tým mečom ju premohol a oženil sa s ňou. Žili niekoľko dní šťastne, až keď Uliana musela odísť, odovzdala mu kľúče od všetkých izieb s príkazom, aby trinástej neotváral. Tam bol prikovaný troma obručami ohnivý šarkan. Janko mu na jeho prosbu doniesol tri čbány vína z poslednieho suda. Obruče pukly a drak uniesol jeho ženu.

Janko išiel hľadať pomoc najprv u švagra Slunečníka. Slunečník nevedel, kde je Uliana, a poslal ho k bratovi Měsíčníkoví, ktorý ho poslal k Větrníkovi. Švagor Janka kus cesty odprevádzal a stretli Větrníka, keď si išiel domov odpočinúť. Větrník vedel, že drak má Ulianu v svojom ohnivom zámku. Musí tam robiť ťažkú robotu, v horúcej vode prať bielizeň.

Větrník mu dal koňa, na ňom došiel k dračiemu zámku, pri studni (ako aj inde) prala Uliana vo vriacej vode. Vysadol s ňou na koňa a utekali. Tátoš hržaním a dupotom zobudil draka a vravel, že je Uliana preč; ale ho upokojoval: „Hodinu spi, hodinu dohán kúr a ešte sa ich straseme.“ Za chvíľku dohonil Janka, vzal mu Ulianu a Janko vrátil sa zarmútený k Větrníkovi.

Větrník mu radil, aby si opatril takého Tátoša, ako má drak. Brata drakovho Tátoša má bosorka za morom. Švagrovia dali mu po paličke: Slunečník zlatú, Měsíčník striebornú, Větrník „nadúchanú“. Ak bude potrebovať ich pomoci, nech vrazí paličku do zeme. Na krýdlach Větrníkových dostal sa o krátku chvíľku až pred dvor bosorkin.

Striga dala mu pásť tri kobyly. Po prvý raz mu zmizly, premenené na holuby, po druhý raz ako kačice vletely na jazero, po tretí raz premenily sa na vysoké, mocné smreky. Pomohli mu Větrník, keď ich víchrom srazil k zemi, Měsíčník, keď pustil na jazero bielu šatu a všetku vodu do nej vtiahol, a Slunečník, ktorý na ne pustil prudkú páľu, tak že ihličie popadalo, kôra popukala a ony samy sa zohly. Na radu Slunečníkovu Janko si vyžiadal za odmenu koníka, ktorý sa váľal na smetisku.

Čarodejnica však vopred mu rozkázala, aby podojil kobyly a v ich horúcom mlieku sa okúpal. Koník mu poradil, aby si ho zavolal na pomoc, a keď kôň pristúpil ku kadi, všetku horúčosť do seba vtiahol. Janko vyšiel z kúpeľa oveľa krajší, a tu bosorka chcela tiež sa stať krásnou, aby si ho mohla vziať za muža, skočila do kadi, kôň pustil zasa všetku horúčosť do mlieka, a preto skapala.

Janko okúpal v potoku koňa a očistil ho, shodil s neho pokrovec, „na nějž kury sedm roků špatily“, a stál pred ním Tátoš; očistil i pokrovec, ktorý bol celý zlatý, diamantmi vykladaný. Položil pokrovec na koňa, sadol naň a vysoko v povetrí letel až k ohnivému zámku pred Ulianu pri studni. Posadil ju k sebe na koňa a utekali.

„Šarkan (vari skôr Tátoš drakov) zaržál, až se to po ďvoře rozlehlo, nohou zabušil, až zem pod ním zaduněla.“ Spytoval sa svojho Tátoša, čo mu je. Tátoš odpovedal, že Janko uniesol krásnu Ulianu, a že ho musia doháňať, lebo má tátošíka, ktorý je rýchlejší od neho. Keď ich už doháňali, Jankov tátošík volal na koňa drakovho rovnako ako v predchádzajúcej verzii: „Nenaháňaj brat brata, Tátošík Tátošíka, otrep čorta (?) a puojď s nami.“ Tátoš striasol šarkana do priepasti, naňho sadla si Uliana a odišla domov.

V. Tille v komentári (str. XII. — XIV.) dokazoval, že Němcová síce počula rozprávať slovenskú verziu tejto rozprávky, ale napísala ju potom podľa svojej českej rozprávky; označoval ju za novú redakciu českej rozprávky, upravenú podľa rozprávania starej Lehotčianky. Súvislosť obidvoch rozprávok nedá sa odškriepiť, ale rozprávka súvisí naozaj značne s ľudovým podaním slovenským, ako ukazuje miestami dosť veľká shoda s predchádzajúcou slovenskou verziou, ktorá tiež pochádza zo Zvolenskej stolice.

3. V inej verzii, zapísanej v Codexe Revúckom A., str. 57. č. 20, a ztadiaľ prepísanej do Prostonárodnieho Zábavníka IV., str. 135 — 141, bola bájeslovná bytnosť netvorova zoslabená, zľudštená; bol to tu akýsi „ukrutný“ kráľ, hrdinkou za živa chytený. Splynula i tu látka o zvieracích švagroch, ktorí zaujali úlohu vďačných zvierat. Pravda, i tento bájeslovný motív je značne pokazený, miesto hrdinov v zvieracej podobe, ktorí sa oženili so sestrami rekovými, zaujali tu „čerti“, ktorí však nehrajú nijakej role, ako by sme od pekelníkov čakali. Ich úloha je obmedzená: oni len pomáhajú strážiť kone čarodejnicine a oživia ho, keď ho jeho odporca dohonil a na kusy rozsekal. Text rozprávky s nadpisom „Ťaško utracenje šťestja dohoniť“ podávame:

„Bola jedna princéska velmi krásná, ona povedala, že kdo jú chce za ženu mat, musí jú prevládat. Ihned prišól jeden král s vojskom a chcel nad tó princeskó svítezit, ale ona tješ svojo vojsko posberala a šla prvá do vojny a toho krála vlastnó rukó zabila. Prišli za tím ešte šiestý královja, čo jú prevládať chceli, ale ona jedno za druhým každýho vo vojne vlastnó rukó zabila. I osmý král prišól, čo jú chcel prevládať, ale ona se bars hnevala nanho, že ból ukrutný, ulapila ho za živa, a abi sa dlhší trápil, dala ho do jedné chyži na stenu na reťaze ulapit, a len mu telo jedla dala, čo práve vyžit mohól.

A tá princeska len do tedy mala tú moc, že všecko prevládala, dokjal se zo chlapom nezhovárala. A chlápó vystát nemohla.

Ráz prijde jeden pekný a poriadný šuhaj do toho paláca, kde princeska bývala, spíta se tam za princesku. ,Ach že, načo on sem prišól,‘ povedaly mu tje freizimerky, a že aby len k né neišól, že ona žjadnýho chlapa vystát nemóže, že ak k né pojde, že sa nikdy živý nevráti, a že by ho škoda bolo. Nedal se on odmluvit, ale šól k samé princesky.

Ako dnu prišól, princeska se vlídne k nemu mala, že ból porjadný, a potom se donho i zalúbila, a on do né ešte lepší. Zase šla bojovat a jemu do tedy, kým se vrátí, calý zámok zverila a klúče oddala.

Ako princeska odišla, on všetko v zámku chcel videt, vezmúl klúče a šól z chyži do chyži, až raz prišól i do té, v které ból ten král na té steny. Ten král ho prosil, aby se smiloval nad ním a aby mu dal jedno vedro vody, že mu bude na dobré pomoci. Princ si pomyslel, že prečo by mu nedal i zadarmo, a vzal ročku vody a sám mu podal a do tedy zatrímal, kým ju vypil. Ako jú ten král vypil, hned mu z rúk reťaze odpadly. Zase ho prosil, aby mu pre Boha ešte dal jedno vedro vody; zase mu dal. Ako tú vodu vypil, hned mu s nóh reťaze odpadly; prosil ho ešte i tretí ráz; ako mu dal, a ten král vypil, hned slobodný vyskočil z reťaz. Vtom prišla princeska, ten král jú chytil, lebo už vjac moci nemala, a bežal, ak vládal, do svojho zámku.

Princ smutný neznal, čo má od žjalu počnút, lebo videl, že je on príčina, že mu jeho najmilejšú ten ukrutný král ukradnúl. Zanechal palác princéskin a šól do domu. Doma mal tri sestry. Kým se doma bavil, prišól jeden na koči a pítal si z jeho sestrí jednu za ženu, že ak mu jú dá, že mu bude na dobré pomoci. On mu jú dal, vysednul s tó jeho ženó na koč, a šli pán Boh vje kde. A tó ból čert, čo jú pítal a odvjedól. O nedlúho prijde druhý a potom tretí pítat jeho sestry, oni mu slúbili, že mu budú na dobré pomoci, on jim ích dal, a oni mu odvedli jeho sestry pán Boh vje kde. I títo boli čerti.

Zanechal princ svoj dom a šól svetom jeho najmilejšú hledat. Ako se tak túlá po svete a plače, stretne se s jednó Ježibabó. Táto se ho spíta, že preč je taký smutný. On jé vyrozprável, čo se mu stálo. ,No,‘ povje Ježibaba, ,len poslúchaj na vlas mojú radu, ta jú dostaneš.‘ On jé prislúbil. ,Ta ty len choj tóto cestó a prídeš k jedné Ježibabe, tá Ježibaba má Tátošó, podnúkni sa jé do služby, ona te vezme a dá ti troch. Tátošó pást, ale že daj pozor na tje Tátoše a nezaspi pri pasenú, lebo ak zaspíš, ta ti ujdú a potom beda tebe. Keď ich za tri dni budeš pást, na štvrtý ti dá vyberať z nich, a ty si len toho vezmi, čo má tú lisaj na čele. Keď budeš mat Tátoša, choj do toho zámku, kde je tá princeska, princesku skoro uchyc a vysedni na Tátoša a bež, ak vládzeš, do domu, lebo i on má Tátoša, a ak te dolapí, naráz te zabije a na drobnje kusi poseká.‘

Princ tajšól k té Ježibabe; ak se jé podnúknul do služby, hned mu troch Tátošó dala pást a na calí den jedla, ale že ak mu tje Tátoše ujdú, že ho hned zmárni. On tajšól na jednú velkú lúku, kde ich mal pást, popúštel ich a oni se pásli. Ako se najedol, taký sen prišól nan, že musel lehnút a spat. Ako zaspal, Tátoše sa poobraceli na ptákó a pokryli se do hory. On se prebudí, vyzerá Tátošó, ale ich nikde vyzret nemohól, ubjedovaný od starosti pustil se do plaču.

Ako plače, leteli ponad jeho hlavu tri krkavce (a to boli tí čerti) a kričeli kr! kr! ,Aha,‘ povja jeden z krkavcó, ,to tam náš švagor lamentuje, poďme mu na pomoc!‘ Hned sleteli k princovi a spítali se ho, čo se mu stálo. On ím povedal, že mu Tátoše, čo ich pásol, ušli. ,Vet mi ti spomožemo,‘ a hned každý v druhú stranu letel hledat Tátošó.

Tých ptákó hnedky sdúrili, na kterje tje Tátošé poobracenje boli, a zohnali na tú lúku, a ako na lúku prišli, hned se na Tátošó poobraceli. Princ ich polapal a k Ježibabe zavjedól.

Nebars milo bolo Ježibabe, že ich dovjedól, a šla k Tátošom a bila ich, že preč sa dali polapať.

Na druhý i na tretí den vzal si na calý den jedlo, a ako Tátošó pásol a zajedol si, hned zaspal, Tátošé se mu na ptákó poobraceli a ujšli. A ako ích hledal a najst ich nemohol, pustil se do plaču. Vtom tri krkavci leteli mu nad hlavó, a to boli ti čerti, čo im bol dal jeho sestry za ženy. Sleteli k jejich švagrovi a spítali sa, čo mu treba. Ak im rozpovedal, povedali mu, že se Tátoše na ptákó poobraceli a ďaleko leteli; ale že ich oni dostanú. A išli ich hledat. O nedlúho prihnali tých ptákó, a ako na lúku prišli, hned se na Tátošó poobraceli. Princ ich polapal a zavjedol k Ježibabe. Ježibaba ich zase bila, že se mu polapat dali.

Na štvrtý den, čo pásol Tátošó, spíta se ho Ježibaba, že kterýho by chcel mat. Že by mu len dala toho s tó lisajó. Že aby si račej druhýho krajšího vybral, ale on len toho chcel, a na velo mu ho aj tá Ježibaba dala.

Ako mal Tátoša, vysednúl nanho a letel k jeho princesky. Ako tam prišól, zaradovali se obidvojmi, že se zase vidja. Princesky lúto bolo za ním, lebo znala, že jej muž ho dostane, keby utekali na jeho Tátošovi. Ale on dlúho nerozmýšlal, len chytil princesku, vysadil na svojho Tátoša a leteli v povetrú, ako len Tátoš vládal.

Ako ich zazrel král, vysednúl skoro na svojho Tátoša a letel za nimi. On mal lepšího Tátoša a dohonil princa. Princa hnedky zabil a na drobnje kúsky posekal a princesku s Tátošom vzal sebó do zámku.

Leteli tri krkavce a kričeli ponad rozsekanýho princa kr! kr! a jeden z ních povje k druhým: ,Tam je náš švagor posekaný, poďme mu na pomoc!‘ Ako k nemu sletli, zase se každý s druhó stranó rozbehnul, hledat zelinku, s keró by spomohli jejich švagrovi.

O nedlúho priletja a každý v pisku zelinku donjesól, kusy tela pekne višištili a každý kus na svoje mesto položili. A to poskladali a popotjerali s tó zelinkó, hned se mu všecko poprirostalo, tak že ani znaku nebolo, kde ból porubaný, a ráz ból krajší ako predtím. Ak se prebudil, povedal, že nač ho zobudili, že se mu tak dobre spalo. ,Vet by si ty ból spal, kebi ni my.‘

Potom im vyrozprável, ak se mu svodilo, a prosil ich o radu, ak by on mohól tú princesku za ženu dostat. Oni mu povedali: ,Choj ešte ráz k té Ježibabe, ona ti dá pet Tátošó pást, na štvrtý den dá ti viberat z ných, ale daj pozor na ných, nezaspi, aby ti neujšli, a toho si vyber, kterýho ti my radit budeme.‘

Ako se rozlúčil s jeho švagrý, prijde k Ježibabe, ona se ho spíta, že či by zase chcel jé Tátošé pást. Že by vera chcel. Dala mu na calý den jedla, a on vyvjedól Tátošó. Ak si zajedól, dost se on zdržoval, aby nezaspal, ale ho sen prevládal a on zaspal. Tátošé se obrátili na ptákó a uleteli. Prebudil se a hledal ich. Horekoval, že už musí zahynúť, a pustil se do plaču.

V tom nad hlavó zakrkali tri krkavce kr! kr! ,Aha, to náš švagor na té lúky beduje,‘ povje jeden druhým, ,poďme mu na pomoc!‘ On im povedal, že mu Tátošé, čo ich pásol, ušli. ,Veť ich my hned dovedeme, ale aby sme ti my teráz neboli prišli na pomoc, nikdy by si ty tje nebol dostál, bo se oni poobraceli na ptákó a ušli k červenýmu moru.‘ Zase se rozletli a onedlúho ich dovedú. Ak mu ich dovedli, povedali mu havrani, že ak mu ešče ráz ujdú, že ích nikdy ani oni vjac nedostanú, tak aby dal pozor na ne. Aby od té Ježibaby nič nejedol, ked ich bude pást, lebo že je to jedlo takje, od kterýho musí zaspať, a račej aby hladoval.

Ak havrani uleteli, polapal Tátošó a šól k Ježibabe, tá bila Tátošó, že se dali polapat, dobre ohreblo na ných nepolámala a oni zkazu nevzali.

Na druhý i na tretí den dala mu Ježibaba jedla na calý den, polapal Tátošó a odvjedól na lúku, ale ich z ruky nevypustil a jedla, čo mu Ježibaba dala, ani se nedotknúl, chocaj ak mu v bruchu škvrkalo; a Tátošó pekne privjedól do domu.

Na štvrtý den, čo pásól, takje mu vnuknutje dali tí čerti jeho švagrovja, aby si toho Tátoša vybral, čo má na predné levé nohe tjeto litery L. M. O. On poobzeral a najšól toho Tátoša. Ako si už vyberat mal, ukázal Ježibabe, kterýho chce; darmo ho ona premlúvala a druhýho radila, on len na svojom stál, a na velo mu ho i dala.

Ako dostál Tátoša, vysednúl nanho a letel k zámku, kde jeho milá bývala.

Ak že by se nebola princeska zaradovala, keď uzrela svojho najmilejšího, o ktorom se nazdala, že už umrel, a za ním jú vždy srdce bolelo, ale aj princ bol rád, že si svoju milú naštíviť mohol.

Princeska ho chcela odhováret, aby ta nešjól, ale tu se skryl, keď chce život zachovať. Ale jé on ani rozprávet nedal, len chytil milú pod pazuchu, vysednul na Tátoša a letel.

Ak ho vidí ten král, kerý mu ból ženu odnímúl, vysednul si na svojho Tátoša s tó lisajó na čele a bežal za ním. Dost král bil a pichal svojho Tátoša, ale Tátoš mu povedal: ‚Darmo me ty biješ, nedostaneš ty vjacé toho princa, lebo ja znám, akýho on Tátoša má, čo by som se já naráz pretrhnul, predce by som ho nedohonil, a len se vrác do zámku!‘ Král videl, že je nič z toho, aby ích on dohonil, vrátil se do domu.

Tak šťastlive priletel princ do domu, dal se s princeskó osobášit, a potom žili v radosti a žijú i do teráz, až nezomreli.“

4. V novej verzii zo Spišskej stolice v Sborníku Slov. Muz. Spol. XVII., str. 83 — 86, č. 36 pod názvom „Ukradená princezna“ (zaznačil Št. Mišík), sú hrdinovi na pomoci tiež nadprirodzení švagrovia, tu šarkani.

Kráľovi ukradol šarkan peknú dcéru. I vyzval svojho sluhu, aby ju išiel hľadať, že mu ju dá za ženu a pol kráľovstva. Na cestách sluha prišiel k domčeku, v ktorom bývala jeho prvá sestra, vydatá za trojhlavého draka. Sestra bála sa ho prenocovať, že by ho mohol drak zožrať. Naveľa skryla ho do pece. Šarkan, keď počul, že je to švagor, privítal ho a pohostil. Ale mu nemohol povedať o princezne, lebo panoval iba nad jednou čiastkou sveta, a poslal ho k bratovi, šesťhlavému drakovi, ktorý mal dve čiastky sveta. Dal mu pero, aby naňho „zaduhnul“, keď mu bude zle, že mu príde na pomoc, a posadil ho na psa, ktorý ho odniesol k jeho bratovi.

Za toho bola vydatá jeho druhá sestra, ktorá ho rovnako skryla. Švagor ho pohostil a tiež mu dal pero, a pes ho zaniesol k tretiemu bratovi, deväťhlavému drakovi, ktorý panoval nad troma časťami sveta. Od neho sa dozvedel, že ťažko dostane princeznu, lebo ju uniesol drak dvanásťhlavý. Poradil mu, aby vymenil svoj meč za živý meč, ktorý tam nad jej hlavou visí.

Hrdina, keď ta prišiel, urobil tak a potom ľahol si k princezne a zaspal. Ona sa zobudila, nechcela mu ublížiť, vyčistila mu šaty a prichystala raňajky. Dal sa k nej do služby, mal zametať jedenásť izieb, ale do dvanástej sa nedívať. Neodolal, nazrel a uvidel dvanásťhlavého draka na dvanástich reťaziach. Mal tam už byť len dva dni a zdochol by. Hrdina odviazal draka, keď mu sľúbil čiastku sveta, a drak uchvátil princeznu, vychádzajúcu z kostola.

Boly tam v maštali štyri kone, na jednom hrdina išiel hľadať princeznu, iný kôň — šarkanov — menom Čitajkroky, bežal drakovi oznámiť únos princeznin a hovoril mu, že môžu prv zjesť dvanásť chlebov a vypiť dve bočky vína a že ich ešte dohonia. Šarkan ich dohonil, uchvátil princeznu a hrdinovi daroval dva životy. Po druhý raz sa hrdina pokúsil uniesť princeznu, keď vychádzala z kostola, ale šarkan ho opäť dohonil a vystríhal ho, aby sa už o to nepokúšal. Po tretí raz ho šarkan roztrhal na kusy. Pribehly tri jeho sestry, živou masťou potrely kusy jeho tela a on ožil a bol ešte krajší. Na šiji, kde mu šarkan odrezal hlavu, mal zlatú retiazku. Prišli i jeho traja švagrovia a hovorili mu, že princeznu vysvobodí, keď bude slúžiť u Jendžibaby.

Pásol u nej tri kobyly; jedna zo sestár mu poradila, aby im sňal úzdy. Keď kobyly zmizly, zadúchal na jedno pero; prišiel drak a prihnal mu ich. Druhý deň prihnal ich druhý drak, tretí deň sohnal ich tretí šarkan a poradil mu, aby si od Jendžibaby vyžiadal za odmenu zdochnutého koňa, brata tátoša drakovho.

Potom uniesol princeznu, Čitajkroky zaklopal na dvere pánove a hovoril, že už nikdy nedohoní svojej panej. Už ich doháňali, Čitajkroky volal na svojho brata, aby dočkal; brat mu odpovedal, ak chce s ním hovoriť, aby si ľahol na zem. Keď si ľahol, rozlial sa i s drakom na kolomaž.

Hrdina doviedol princeznu ku kráľovi a oženil sa s ňou.

5. Czambel, § 118, str. 221 — 5, má verziu zo Spišskej stolice.

V jednej dedine boli traja bratia a mali tri sestry. Dvaja boli múdri, tretí, Janko, bol hlúpy. Janko varoval sestry, keď bratia išli do roboty. Prišli za sebou traja grófi a pýtali si sestry za ženy. Janko im ich dal, za čo ho bratia veľmi zbili a vyhnali. Prišiel k najstaršej sestre, ktorá ho skryla pred svojím mužom, dvanásťhlavým drakom. Šarkan prišiel a volal: „Phi, ženo, tu človeča duša śmerdzi.“ Keď sa sestra priznala, vravel: „Ked śi ti najstarši brat, podz von, porubem ce na drobné treski, ked śi ti stredňi, podz von, zośekam ce jak čatinu, ked śi ti najmlačči, podz von, švagričku, na obed!“ Pohostil Janka a hovoril mu, že má len tri hodiny svobodného času, bo ako navlečie na seba šarkanovu „skuru“, že by ho zabil. Dal mu srsť zo seba a poslal ho k svojmu bratovi orlovi, kráľovi nad všetkými vtáky. Ten uvítal Janka podobne, dal mu svoje pero a poslal ho k tretiemu bratovi, rybe. Od neho dostal šupinu a tátoša a dozvedel sa, že všetkých troch zaklial Luciper v lese, ktorý má mladú Terzipilonu za ženu. Keď ju vraj vysvobodi, i ich vysvobodí.

Janko zašiel do lesa a Terzipilonu uniesol. Luciperov tátoš v maštali zadurkal, pán pribehol a kôň mu zvestoval: „‚Mal śi peknu paňu, mac ju už vecej ňebudzeš.‘ ‚Koňu moj, dva korce oreškoch zhriźeme, dva ordovi vína vipijeme, dva fajki dohanu vikurime, dva hodzini pośpime, dohoňime jich.‘“ Doletel Luciper k Jankovi, vzal mu Terzipilonu a prepustil ho. Tak i po druhý raz, ale po tretí raz dal mu vybrať si smrť. Janko prosil, aby ho rozsekal, položil do mecha a prevesil cez koňa. Koľko ráz Luciper zaťal do srsti, pera alebo do šupiny, toľko ráz švagrov zabolelo. Už vedeli, že je s Jankom zle, a vybrali sa ho hľadať.

Orol ho našiel, posháňali živú i mŕtvu masť, vzkriesili ho a dali mu tátoša silnejšieho, než mal Luciper. Janko šťastne Terzipilonu a tým i švagrov vysvobodil a Luciper, keď videl, že ho nemôže dohoniť, povedal koňovi: „Koňu moj, vindzi na najviši verch a skoč se mnu, že me zabiješ i sam śe zabiješ, žebi śi ňebul zahaňbeni.“

6. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával Valent. Vrábel, narodený v Mankovciach; zapísal ju S. Czambel 17./V. 1903.

„Bou jedom otiec, mau šťiri ďeťi. Dve ďiuky, dvoch synou. Tye ďiuky sa maly vidávat. Ňesteu ich dat za ňikoho, až počí ňezomre oťic a matka. Poton keď zomreli tý dvá rodičie, prišou jedom mláďeňec k bratom. Mau šťiri hlavy a hovorí: „Či víte, čo son príšou k ván? Či by sťe mi dali za malženku s týchto vašich sestôr.‘ Hovorí najstarší brat, že móže it najstaršia zaňho. Aj si zau najstaršu ďiuku zo sebou. Poton zas prišou druhý brat, ten mau šesť hláu. Hovorí takto: „Či by sťe mi dali za malženku streňú sestru?‘ Najstarší brat hovorí, že móže it. Aj si hu zau na chrbát. Poton tý braťi sťeli toho najstaršiho biť, že ako sestry vidau.

Poton si zau koňa ten najstarší brat a išou sestry hladat. Prišou do jenyho zakliatyho zánku. A tan bola jena maštal. V tej maštali bola porcia sena, tri litre ousa, pre jenyho koňa živnosť. Prišla k ňemu zakliata ďiuka: ‚Vitaj, Janko, ďe si sa tunok zau? Son ťa dávno čakala. Ty beš mój a ja bem tvoja.‘ Poton mu dala holbu vína, tabák, fajku a poton sa traktovali spolu. Poton ona odyšla preč od ňeho. V noci prišli k ňemu tý zlí. Hoďili ho do ohňa. Prišla k ňemu tá zakliata frajerka. Zala z ohňa jeho kosti, pomazala ích a poton ožeu. Hovorí: ‚Ah, šak son tuho spau.‘ Ona mu tan hovorí: ‚Bou by si spau naveky, ale son ťa ja skriesila na tento svet; už si jenu noc prestáu za mňa, ešte buďeš mať druhú noc.‘ Na druhú noc hoďili ho tý zlí do oleja. Ona prišla k ňemu a dala mu ručník a s týn sa uzdraveu. Hovorí mu: ‚Janko, už si ma vysloboďeu.‘

Poton mu dala klúče od dvanástí izbí, ale od trinástej mu klúč nedala. Von sa na ton nahňevau. Že aká je to žena, keď zavrenú izbu má a volačo pred ňín skováva. Hovorí: ‚Janko, tak buďeme dobrí, ako sme aj boli.‘ Poton mu dala ten klúč od trinástej izby. V tej izbe bou jeden velký sud a ten sud mau tri obruče. A z toho suda kričí: ‚Janko, daj mi pohár vody, buďeš mat z tohto sveta tri čiastky.‘ Ako mu dau pohár vody, hneď jena obruč odskočila. Hovorí: ‚Daj mi Janko druhý pohár vody, buďeš mat z tohto sveta dve čiastky.‘ I tretí pohár vody mu podau. I tretia obruč odskočila. Z toho suda vyleťeu knoftivták. Jankova žena na druhý deň išla do kostola. A ten knoftivták mu v ceste ženu ukradou.

Janko čakau ženu domou, ale žena z kostola domou neprišla. Čakau hu až do večera. Na druhý deň sa Janko zobrau. Prišou k sestre najstaršej hu hladat. Sestra mu hovorí: ‚Vitaj, Janko, ďe si sa tunok zau?‘ ‚Sestra moja, hladán ťa. Ďe je švagor?‘ Hovorí sestra, že ho bolí hlava. Prišou k ňemu ten švagor, čo mau tye šťiri hlavy, a to bou malý drak. Hovoriu: ‚Vitaj, Janko, už ťa dávno čakám. Son sa beu s týn noftiftákom za sklenýn zánkon a za makovýn vrchon za tvoju malženku.‘ Hovorí: ‚Hybaj po tonto choňíku, prídeš k bratovi, ten má šesť hláu. Aj ten sa beu za sklenýn zánkon a za makovýn vrchon.‘ Zobrau sa Janko do cesty a nevráťeu sa domou, poči ženu nenajšou a sestry nevyslobodeu.“

České verzie sostavil Tille, Böhmische Märchen I, 101, č. 3. Geraubte Frau, A Der entsprungene Drache, a) Die Schwäger. Srovn. Kubín — Polívka: Podkrkonoší záp., 578., č. 23.

1. Rozprávka zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levočskom), str. 121 — 126, č. 19. „Povjedka o peknom Jankovi“, rozpráva:

Chudobní rodičia mali syna Janka a nemali ho čím zaodievať. Chodievaly k nim dievky na priadky a Janko uplietol si z tých „opluvkov“, čo dievky naodpľúvaly; celé šaty a išiel do sveta. Túlal sa po vrchoch, po dolinách, až naostatok prišiel k veľkému mravenisku. Tu sa posadil, lačný bol veľmi a pre ukrátenie času začal tie mravce biť a páliť. Vtom vyšiel kráľ mravcov so svojimi ministry, prosiac, aby ich nekazil, a dal mu za to píšťaľku a povedal mu: „Keď budeš v dákom ňešťestí, len na tejto píšťalke zapískaj, mi šetki príďeme ti na pomoc.“ Janko išiel ďalej a prišiel k jarku, v ktorom videl hodné ryby plávať. Začal ich lapať, ale ako ich naháňal, príde k nemu kráľ tých rýb a dal mu zasa píšťaľku s týmiže slovami.

Onedlho prišiel na salaš a tam ho vzali za honelníka; každé ráno nosil do panského dvora žinčicu. Zapáčil sa panej i vzala si ho za kočiša. Rád si on pískaval na píšťaľke, a keď raz tak pískal, počula ho pani a ešte „lepšie“ sa doňho zaľúbila a vzala si ho za muža. Tak sa radi videli, že jeden bez druhého ani kroka neurobil.

V tom kaštieli bolo dvanásť izieb, do dvanástej nesmel Janko vkročiť. Raz v nedeľu urobil sa chorým; pani šla sama do kostola a na nešťastie zabudla kľúče od dvanástej izby. Janko neodolal, otvoril izbu a uvidel tam v jednej vani draka, troma obručami pribitého. Chcel utiecť, ale drak zareval: „Stoj, Janko, ak ti je milý život, odbi jednu obruč so mňa.“ Janko odbil, a tak i druhú i tretiu a potvora zmizla. Zaprel izbu, položil kľúče na miesto a čakal paniu. Keď sa dlho nevracala, hľadal ju a od kostolníka sa dozvedel, ako prišla na kostolný prah, že sa voľakde podela, ako keby ju do povetria niekte uchytil.

„Tu ako keby hrom do Janka rafnú, hneď si pomysleu, že to isťe ten drák jeho paňú vzau,“ a išiel ju hľadať. Prišiel najprv k matke mesiacovej a pozdravil ju: „‚Pán Boh daj dobrý večer, stará mať!‘ ‚Pán Boh daj i tebe, moj syn, ale máš šťestja, že si ma pozvau starou materou, lebo by ťa bola zedla; ale okrem toho, keď príde muoj syn, nuž ťa zje.‘“ Na jeho prosby skryla ho pod koryto. Ráno, keď sa mesiac navrátil, kričal: „Človečina smrdí,“ nedal sa materou upokojiť a rozkázal Jankovi vyjsť zpod koryta. Keď sa dozvedel, prečo prišiel, poslal ho k bratovi slncovi, kde ho slncova mať práve tak privítala a pod koryto skryla. Slnce bolo ešte na dve míle a už kričalo: „Človečina smrdí,“ a volalo, aby mu ju mať dala, ináč že i ju zožerie. Mať ho ukázala a Janko rozprával, že hľadá svoju ženu, či by o nej nevedel. Slnce hovorilo, že ju videlo na poludnie, keď na jarku zlaté tanieriky umývala, čo ona každý deň robieva. „Ale ak hu chceš dostať, ukážem ti, kďe je, aby si potrafiu k ňej,“ a zaviedol ho k jednému oblôčku. „‚Či vidíš tamto?‘ ‚Veru vidím, to je ona,‘ povie Janko. ‚Na tom je nie dosť, ale ľaže misíš ísť slúžiť k jednej starej babe, chtorá odtjalto ňedelako býva, tam buďeš ľen dva koňe pásť za rok, a to sa obe kobyly, jedna sa má ožrebiť do roka, tedy si ty za službu nič inšje nepýtaj, len to hača, čo bude mať.“

Prvý deň čarodejnica poslala ho s kobylami na pašu a dala mu „vrecko maku, aby jej ho dobre zachovau, lebo že ak jeden bude chybeť, hneď ho zmárni a hlavu na dom položí, lebo mala z človečích hlav dom, takže už jedna chybela na štít. Kým odišieu s koňmi Janko, naučila tie kobyly, lebo to boly jej dieuky, že keď bude s ních zosadúvať, aby mu to vrecko roztrhly, že ho tak zmárni.“ Kobyly tak urobily, ale Janko vo veľkom žiali spomenul si na píšťalku, čo mu mravce daly, privolal ich a ony mu nasbieraly ešte viacej maku. Keď prišiel večer domov, stará ho pochválila. Na druhý deň ich naučila, aby sa mu skryly do vody. Janko zavolal píšťaľkou ryby, ktoré ich hneď z vody vyhnaly.

Na tretí deň maly kobyly nepozorovane zmiznúť domov. Poslúchly a Janko darmo pískal na mravcov a ryby; pod večer sadol si na kopček a plakal. Vtom príde k nemu líška a povie mu: „No, neboj sa, tje sa doma na dve vajcja zpravenje, pod hlavňicou, ty len choď domou a povec, že sa kone v maštali; ja mezi tím puojďem na puojd a buďem tam búchať, šetko na zem trepať, tá stará ťa buďe posjelať, aby si ma šjeu zduriť, ale ty ňechoď, povez, aby šla sama; keď vynďe von, vezmi tje vajcia, vyňes do maštaľe, udri chomútom na ňe, hňeď sa na koňe obráťa.“ Všetko sa tak stalo a v tej chvíli mladšia kobyla sa ožrebila. Janko si pýtal koníča, čarodejnica mu ho nechcela dať, ale naveľa mu ho dala, keď mu nohy obrezala a na tom mu upiekla „posúšik (postruheň, poškrobáč) na cestu“. Keď sa Janko odobral, vzal si hača do „tanistry“ a išiel. „Kcela sa mu jesť, vyňau posúšik a jeu, ako jeu, to hačjatko milosrdňe naň pozeralo, dau mu kúštik, keď zedlo, narástla mu jedna noha, dau mu druhý ráz, druhá, tretí raz, keď jeu, dau mu tjež kúštik, narástla mu tretja noha. Vtedy už za ním zkackalo; na štvrtom raze štvrtá, a už vtedy sa mohou na ňom njesť.“

Prišiel k svojej panej, ktorá prala, uchytil ju a utekal. Vtom začal drakov tátoš v maštali búchať, a keď šarkan k nemu prišiel, hovoril mu, že mu ukradli paniu. „Ešte muožeš jednu fajku dohanu vyfajčiť, vína holbu vypiť i vyspať sa dobre, ešte ich dohoníme.“ Naozaj šarkan Janka dohonil, keď už mal do dvora skočiť, a vzal mu paniu. „Janko sa nahňevá, obrátí sa a za ňím, vytrhňe hu drákovi a mik do dvora; drak ta ňemau prístupu, hneď sa na kolomaž rozljau; a Janko si vzau i jeho tátoša, to boli dvaja bratja, mau dvoch. Potom si rozprávali žjale, čo jeden pre druhjeho vytrpeli, a žili v svornosti dlho, i žijú posjaľ, ak ňeumreli.“

2. Verzia zo Zvolena, vytlačená v „Slov. povestiach“ A. H. Škultétyho a P. Dobšinského, str. 144 — 155, pod názvom „Chorý kráľ“ (nové vyd. str. 209 — 224) má zvláštny, z inej látky prevzatý úvod a nadpis rozprávky vzťahuje sa vcelku len na úvod a zakľúčenie.

„Za horami, za dolami, až hen za červeným morom“ býval jeden kráľ, ktorý bol od veľa rokov chorý a darmo hľadal lieku. V tých trapiech sa mu prisnilo, že k nemu prišiel staručičký človiečik a povedal mu: „Ty nezomrieš, kým dakdo na tú čerešnu vo tvojom dvore nevynde a z nej ti čerešne nezhodí; len keď tie zieš, potom umrieš.“ Kráľ dal vyhlásiť, že ten, kto tie čerešne shodí, môže si vybrať ktorúkoľvek z troch kráľovských dcér a dostane celé kráľovstvo.

Pokúšali sa o to kráľovskí synkovia, kniežatá a páni, ale každý spadol a zabil sa. Pomrely i jeho dcéry a kráľ len ležal.

Napokon sa na to podobral mladý šuhaj Janko, ktorý ušiel od hospodára, keď mu vlk zadlávil sedem oviec. Ohlásil sa u kráľa, ale kráľ ho nechcel na čerešňu pustiť. Naveľa svolil a Janko si pýtal na cestu tri páry oblečenia a troje pečenia chleba. Liezol na holú čerešňu bez vetví tak, že si zatínal vyššie a vyššie valašku a zakaždým sa hore pomykoval. Keď sa zvečerilo, valašku dobre zaťal, sadol si na ňu a tak prenocoval.

Keď už minul jeden mesiac, sletely dolu jeho šaty dodriapané a samá krv. Tak i druhý, i tretí mesiac, keď sa dostal do samučičkého vrchovca.

Ale čerešieň neshodil, lebo prišiel do druhého sveta a pred ním stál jeden veľký, utešený palác. Cez zlatú bránu dostal sa na široký dvor, na ktorom sa prechodila pekná Anička, pani toho paláca. Ako ju Janko zazrel, hneď zabudol na čerešne a dal sa jej do služby.

Prišla nedeľa a pani išla do kostola. Janko ostal doma, a keď nanosil dreva a všetko popratal, išiel pred bránu vyzerať. Tam stáli traja tátoši: olovený, strieborný a zlatý; olovený ho vyzval, aby na ňom išiel do kostola, sadol si ku panej, ale ako kňaz povie: amen, aby sa bral von, aby ho pani nezachytila. Janko si stal k tátošovi; tátoš sa striasol a hneď sa oba ligotali. V kostole Anička sa zapálila ako ruža a doma chodila celá zamyslená.

Na druhú nedeľu Janko išiel na striebornom tátošovi a na tretiu na zlatom. Keď pani stále za pekným mládencom vzdychala, Janko sa jej priznal, stal sa jej mužom a pánom v paláci a mal kľúče od všetkých svetlíc okrem od jednej.

Raz odišla Anička do záhrady a zabudla na stole kľúčik od onej izby. Janko ním otvoril svetlicu a uvidel v nej draka na reťazi priviazaného. Drak pýtal od neho vody, Janko mu doniesol tri razy vína; za prvé a druhé napitie mal u draka život, po treťom napití drak mu uniesol Aničku.

Pobral sa teda ju hľadať s pomocou tátošov, ktorých našiel na dvore paláca. Išiel najprv na olovenom a našiel ju pri studničke, kde chcela brať vody do krčiažkov. Vzal ju na tátoša a leteli domov. Tu sa krčiažky udrely dovedna, drak vyzrel z diery a zavolal: „Choď len, choď! mám času sa naobedovať, mám času sa v karty hrať, tvojich sto krokov a môj jeden.“ Už leteli do brány, keď drak na svojom tátošovi priskočil a len čo povedal: „Darúvam ti prvý živôt“ — už ich chmatol a Aničku do diery nazpät zavliekol.

Po druhý raz pokúšal sa Janko o to na striebornom tátošovi, a keď sa mu nepodarilo, na zlatom. Ale vtedy ho drak v samej bráne na drobné kúsky rozsekal.

Vtom prileteli traja havrani čierni ako žúžoľ — dcéry onoho chorého kráľa — poskladali jeho telo a v tej chvíli Janko stál pred nimi sedem ráz krajší než predtým. Janko im hovoril, že nepošle ich otcovi čerešieň, kým nedostane Aničku, a sestry mu poradily, aby šiel do služby k Ježibabe, pásol jej tri kobyly a za službu si pýtal prašivého koňa, ktorý stojí v kúte stajne, brata drakovho tátoša.

Janko išiel, kade mu ukázali cestu, a prišiel k domčeku, kde uvidel parkan z ľudských čriev a na každom kole hlavu, len jeden bol ešte prázdny. Pásol kobyly, a po prvý i druhý raz, keď mu zmizly, pomohol mu jeden pastier, ktorý mu poradil, aby tri razy udrel kantármi na kopec, pod ktorý sa skryly. Po tretí raz pomohla mu krívajúca líška za to, že ju nachoval a vínom napojil (podobne ako v predchádzajúcej verzii). Vyjavila mu, že ich Ježibaba na vajcia obrátila a sama ako kvočka na nich sedí. Kým líška starú naháňala, Janko vynosil vajcia na lúku a tam sa ony obrátily na kobyly.

Za službu vybral si prašivého koňa, ktorý mu zastal pri jednej mláke, hodil sa do nej a premenil sa na pekného tátoša. Janko letel k Aničke, ktorá práve načierala zo studničky vodu. Sadli oba na tátoša, krčiažky sa štrngly a drak rovnako myslel, že má času dosť. Ale jeho tátoš zvolal, aby len sadal, že nemá času obedovať. Keď už ich doháňali, zavolal Jankov tátoš na tamtoho: „Nenaháňaj brat brata, radšej zhoď draka dolu!“ Hneď bol drak dolu a na kolomaž sa rozlial. Anička si sadla na druhého tátoša a tak doleteli oba do paláca.

Uradovaný Janko bežal ku čerešni, natrhal čerešieň a hodil dolu; chorý kráľ, ako z nich pár zjedol, naskutku umrel. Janko so svojou Aničkou žili už v radosti a na tých tátošoch sa nosievali.

3. Iná rozprávka zo Spišskej stolice v „Sborníku Muz. Slov. Spol.“ XVII., str. 1 — 5, č. 26 „Tri kobyly“, začína po malom úvode, s látkou celkom nesúvisiacom, rozprávať podobne ako verzia v Slov. povestiach č. 15.

Bola jedna chudobná žena a mala chlapca Janka, jednu ovcu a jednu kozu. Raz pásol pri ceste a tancoval. Išiel okolo kráľ a pýtal sa ho: „Ta jak?“ On mu odpovedal: „Tak, jak i našemu kralovi.“ Kráľ sa ho pýtal, ako to. No vraj jemu slnko tak svieti, ako kráľovi. Kráľ mu dal dukát a chlapec doniesol ho mame, aby za ten krajciar kúpila strovy. Mať ho poslala, či dostane ešte, ale kráľ už neprišiel.

Mal ten kráľ jeden strom ukrutne vysoký, na ktorý nik nemohol vyliezť. I dal vyhlásiť, že dá svoju dcéru za ženu tomu, kto vylezie na strom a donesie mu ovocia. Ale nikto to nespravil. Janko odkázal po materi kráľovi, aby mu dal z kože troch byvolov ušiť tanistru a do tej tanistry aby dal sedem chlebov, sedem funtov slaniny a sedem párov železných krpcov. Kráľ sa rozosmial, dal mu všetko, čo pýtal, a chlapec liezol. Prešiel rok a chlapec shodil jedny zodraté krpce so stromu. Druhý rok shodil druhý pár krpcov a tak až za sedem rokov. V siedmom roku bol už hore a našiel tam tri čerešne a tri škatuľky. Čerešne dal do škatuliek a doniesol ich kráľovi, ale odmeny si nežiadal.

Pošiel slúžiť a išiel „hurami-lesami“, až prišiel k jednému kaštieľu, v ktorom bývala princezna. Vzala ho do služby, kázala mu riadiť dvanásť izieb, ale do trinástej nemal ani kuknúť.

Keď raz princezna odišla do kostola, Janko otvoril izbu a zazrel tam draka na šiestich reťaziach priviazaného. Podal drakovi na jeho prosbu šesť ráz vody, až mu všetky reťaze spadly. Ako princezna prišla domov, drak ju uchytil a uletel s ňou.

Chlapec pošiel ztamodtiaľ ďalej. Na ceste vyliečil osu, čo mala polámané krýdla, a potom líšku, ktorá mala polámané nohy. Obidve mu sľubily pomoc, ako si na ne spomenie.

Dal sa do služby k Jendžibabe a pásol jej tri kobyly. Osa mu pomohla sohnať zabehnuté kobylky, a tak i líška. Na tretí deň kázala mu Jendžibaba povyberať mak z popola. Ako odišla, jedna z tých kobýl prišla k nemu, odrazu mu povyberala mak z popola a poradila, aby vopchal hlavu do bočky, kde Jendžibaba mala zlato, že bude mať zlaté vlasy. Urobil tak a kobylka mu zaviazala handrou hlavu, aby ho Jendžibaba nevidela. Jendžibaba doniesla mu klobúk a trhala mu handru s hlavy, ale on si handru nechcel dať, že vraj ho hlava bolí. Jendžibaba myslela, že tie kobylky niečo s ním majú, a pobrala sa pre druhé Jendžibaby, aby ich zmárnily. Jedna z tých kobýl bola veľmi múdra a povedala mu, aby si na ňu sadol a utiekol. Utekali až ku kaštieľu, kde bola jeho princezna, u ktorej prv slúžil. Mal jej riadiť jednu izbu a variť, kým príde z kostola. Kobylka mu dala šabľu a kázala, aby šarkanovi, keď príde k obloku, odťal všetkých šesť hláv. Tak sa stalo. Keď princezna sa vrátila a videla, že je šarkan porúbaný, mala veľkú radosť.

Na druhý deň išla zasa do kostola a k obloku prišiel pekný kôň a volal na Janka, prečo i on nejde. Že vraj nemá šaty. Kôň doniesol mu šaty a zaniesol ho do kostola; ale mu prikázal, aby utekal domov pred všetkými, ako farár prežehná. Janko tak urobil tri razy. Po tretí raz princezna sadla si v kostole k nemu a dala mu na prst svoj prsteň. Janko zasa popredku ušiel, doma sa posobliekal, len prsteň na prste zabudol a letel do drevárne. Tam zaspal a princezna, keď sa vrátila a sháňala ho, našla ho tam a po prstene poznala a vzala si ho za muža.

3a. Z Liptova v pozostalosti S. Czambelovej. „Z úst Marky Rezník, rodáčky z Pribyliny, napísal v príbytku p. učiteľa Chalupku Sáma, kde ona slúžila, 18./VI. 1900 v Iľanovej.“

„Bou jeden král velmi chorý, radili mu že by jednu figu zeu z toho stromu, čo má v zahrade. Ale z tej figy nemohou dostat. Prišieu jeden chudobný, nuž mu povedau, že mu on dostane jednu figu z toho stromu. ‚Ale prosím, pane, nech mi dajú štyri páry hábou a jednu valašku do ruky.‘ Ako potom šieu hore na ten strom, zodrau troje háb a v štvrtých prišieu gu jednej královnej. A pýtau si od nej, žebi mu dala dáku službu. ‚Čo bi ti ja dala takjemu ofúranjemu?‘ Ale ho len vzala.

A mala tri páry koní a trinás izbou. Do šetkých dvanástich žebi šieu, iba do jednej nje. Ona raz šla do kostola a nehala mu varit. On šieu do maštale gu konom, nuž mu povedau jeden kuon, prosredný: ‚Či sa Hospodina nebojíš, ked nejdeš do kostola?‘ ‚Jaj, ked nemóžem, ked ma nehala pani varit.‘ ‚Ale prid sem a pacni ma po pravom boku, stanem sa medený aj ty a sadni si na mna. A ja ti nanosím dreva, vody a chytro ti navarím a pojdeme do kostola. Tvoja pani bude v prednej lavici a ty si sadneš gu nej.‘ A ked si sadou gu nej, nuž sa ho spitovala, že odkial je. Aj pán farár v kázni nehali a opytovali sa, odkial je. ‚Oni pán farár majú knižku pred sebou, nech tam pozerajú, nech sa o mna neopytujú.‘ Potom šli domou, prišla i pani a sa velmi smútila, že jej nepovedal, odkial je. ‚A čo im je, ich milost?‘ ‚Ah, ty ufúraný, čo ty mne spomôžeš. Bou v kostole jeden velmi krásny pán a nepovedal mi, odkial je.‘

Potom prišla druhá nedela. Zas ho nehala varit. A potom šiel zas do maštale a najstarši kuon mu povedau: ‚Pacni ma po pravom boku a stanem sa srieborným, aj ty sa staneš srieborným.‘ Potom šieu zasi do kostola a tá pani zas sa ho len velmi opytovala a plakala. Potom šieu domou a prišla tá pani tješ domou a velmi plakala a on sa hej opýtau, že čo hej je. ‚Ach, ty ofúranec, čo ty mne spomôžeš. Bou jeden krásny pán v kostole a nechceu mi povedať, kto je.‘

Potom prišla tretja nedela. Zas išieu do maštale. Potom mu povedau najmladči kuon: ‚Čo že si ty zas ostau doma?‘ ‚Jaj, ked mi pani nehala moc variť.‘ ‚Príd a pacni ma po pravom boku a staneme sa obidvaja zlatý. A ja ti navarím aj šetko porobím a pojdeme do kostola.‘ Potom šli a v kostole sadou si gu tej panej, zasi sa ho opytovala, odkiaľ je. ‚Maju knížku pred sebou, nech sa modlja.‘ Ked prišla domou, zase plakala. A on sa jej opýtau: ‚Čo im je, nech mi už len raz povedja, čo im?‘ Ako sa jej opytovau, nuž mu povedala: ‚Bou v kostole jeden pán zlatom oblečený a nechcel mi povedat odkial je.‘ On jej na to povedau: ‚Ved som to bou ja.‘ A ona mu povedala: ‚Ah, kdebi si ti takje háby vzau.‘ Potom višieu do maštale, pacnuu kona a stau sa medeným. A ona mu len potom uverila, keď potom stau aj srieborným aj zlatým. ‚Ah, odpust mi šetko, čo som ti zle vravela.‘ Potom sa dovedna pobrali. Dala mu šetko jej králoustvo.

Ked sa pobrali dovedna, povedau: ‚Ach, ved som už jej, a preto idem do tej trinástej izby.‘ A išieu do tej trinástej izby. A tam bola veliká käd a v tej kädi drák s troma hlavami. ‚Podaj mi jednu putnu vody a budem ti na dobrej pomoci. Ked si mi jednu podau, podaj mi aj druhú. Ked si mi tje dve podau, podaj mi ešte jednu, budem ti na dobrej pomoci.‘ Potom sa ten drák vyslobodiu a vzau mu ženu.

Potom on chodiu na tých konach, ale hu nemohol dostať. Raz volau hu, bola po vodu: ‚Pod, žena moja!‘ ‚Ved by nas ten drák oboch zmárniu.‘ Potom šieu nazpet a šieu si hladat službu. Prišieu gu jednej starej bosorke. A tá mu povedala: ‚Chod tam do služby do roka, tam sa ožrebí kobyla a to hačiatko si pýtaj. A nechod prú, kým ti ho nedajú.‘ A mala tá žena jednu diouku. On velmi plakau, že by mu len dala to hačiatko a potom tá dieuka povedala: ‚Ach, dajte mu ho len to hačiatko.‘ Potom ho vzau na chrbát a šieu s nym, a ked ho hodinu njesou, povedalo: ‚Obzri sa, či vidno ešte naš dom?‘ ‚Vidno ešte dach.‘ Potom mu povedalo, žebi ho ešte hodinu njesou. ‚Obzri sa!‘ ‚Ešte vidno, ale iba bilku.‘ Potom: ‚Ešte ma budeš pou hodiny njest.‘ Potom ho složiu, ked dom nebolo vidno. ‚No, obehni štyri razy okolo mna a si sadni na mna!‘ Potom si sadnuu nan. ‚Teraz už ideme tvoju ženu oslobodiť.‘

Ako prišli, zavolau ženu: ‚No, pod, žena moja, už nás nik nepremôže.‘ A ten drák mau kona o troch nohách. Ten drák dubasiu: ‚Už tí šli s tvojou ženou.‘ Drák chytro sadou na kona a kuon drákou kričau: ‚Čakajte nás!‘ ‚Zmárni draka, nuž ta počkáme.‘ A ten dráka zhodiu, zmárniu ho. A ti vedno žijú, ak nepomreli.“

3b. Iná ešte verzia tejto látky bola spojená s látkou 18 B č. 3 a je tam zaznačená.

3c. Složitejšia a dokonalejšia je verzia z Novohradskej stolice. Zapísal S. Czambel. Rozprával 4./XI. 1900 „Urda Jano Králik, 78-ročný, rod. a býva v Málinci“. Z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej v Muzeu v Turčianskom Sv. Martine.

„Ďe bolo, tü bolo, v sedemdesätej siedmej krajiňe v Anglickjej zemi virostlo drevo oceľovô, vrch dosahovau hen g ňebi. Kceu zveďeťi kráľ, akô ovocej jest na ton strome. Sľíbeu ednú eďinú ďieuku aj polovičku kráľoustva tomu, kto zvie, čo je na ton strome, aká ovocina. Dau to vibubnovaťi po šetkich vojákoch. Aľe sa ňenašjiu medzi vojáki kren edon čeľadník gondášó, Janko Gondášik. Priveďjénej bou pred kráľa. ‚Najjasnejši kráľ! Jäj sa na to dávan, jäj viňden na toho stroma, aľe čo potrebujen, nah mi to daďäj: dvacentovej bakanče.‘ Hňed kráľ rozkázau tej bakanče spraviťi a jeho hňed obúťi. Tak schiteu bante na sebäj a zaťínau do toho stromu; ednú bantu vitrhou a za druhú se chiťeu, tak šieu po ton strome hore za tri mesace aj za tri dňi, čo ňigďe ňevideu haluz. Už mu bolo zľe ló iťi, tak sa ľen ta hor poberau. Tak šieu zas za devät dní. Ukäzálo sa mu enno jaboko maličkuo ako enná hrs. Tak sa dobre ponáhľau.

A to bou na ton strome edon kaštieľ. Zlatej gang bou okolo kaštieľa. Kod prišieu k kašťieľu, tak sa chiteu a viskočeu na tot gang. V ton preti ňeho viskočela edná zlatá ďieuka: ‚Hop, Janko, jäj son tvojäj a te si môj.‘ Zabaveu sa tan za tri dňi. Po trech dňoch poviedau: ‚Hej, pani princezná, jäj nemôžen tü b?ťi, jáj misín vrch nájťi tomuto stromu.‘ ‚Hej, Janko, dobre ťi je tü, nejďi ďalej; čo ťi duša žáda, to šetko máš tü.‘ ‚To mňäj ňeuspokojí, jäj misín tajti tomuto stromu vrch hľedati.‘ ‚Ej, ňejdi, prosín ťa. Dos si zaslúžeu, kín si zo zeme hor viňišieu, ve' tü aňi táčik neviľetí.‘ Nemohla mu zbraňiti, ab? ňešó. Dala mu tricentovej bakanče na nohe a do taňistre mu nakládla na tri mesace chľeba, slaňine aj mäsa aj vodu do fľaške. Plačúci ho viprevádzala. Šieu po ton strome, zaťínau si ednú bantu a za druhú sa chitau. Tak šieu za tri mesace aj za devät dňí, že sa mu tej oceľovej bakanče strhale. A ešte preca nevideu dáku haluz na ton strome.

Ide ťi ide aj bosej tahor. Ak šieu za deväť dní aj za deväť nocí aj za deväť hodin, ač videu na ton strome voľačo ako edon maľičkí laskí orech, tak sa ponáhľau k ňemu. Aľe to nebou orech, aľe bou zámok, kterí zlatom bou prikretej, a zlatej gang okolo ňeho. Kod viňišieu k nemu, chiťeu sa za šťangu zlatü, viskočeu tahor na gang. V ton preťi neho viskočila ďieuka zlatá, chitela ho za väze: ‚Hop, Janko, te si môj a jäj tvojäj.‘ Zabaveu sa tan za tri dňi. Na tretí deň poviedau: ‚Hej, paňi princezná, jäj nemôžen tu b?ťi, jäj misín vrch nájti tomuto stromu.‘ ‚Hej, Janko, to nemôže b?ti, veľäj si spütovau, kím si hor viňišieu, už ten v?še ňeviňídeš, čô sa šetkí zoďerieš. Aľe kod ’e tak, vipravín ťa, ako príchódi.‘ Dala mu oceľovej bakanče, obuu sa. Na tri mesace mu dala poživü. Tak šieu za tri mesace aj za deväť dňí a ešte tomu stromu vrchovec ňeviďeu. Tak že tej bakanče šetke roztrhau. Kod spalle dolu na zen, naraz sa na dve mile zeme prepalle.

Ón iďe ďalej ta hor g vrchouci a pospiecha ta dobre, tahor sa škrabe. Už bou aj lačnej, lebo mu chlieb bou viňišieu, aj mäso, aj slanina, aj voda. Tak sa pre veľkí hlad usilovau tahor ako veverica. V ton sa mu ukäzau zámok ako edon mechúr. On sa poberau, až prišó pod tot zámok. Ač tej dva bole krásne, tot bou storazy krajší. Chiteu sa tan za vrch ďeske zlatej a viskočeu na gang. V ton vyskočí preti neho zlatá ďieuka: ‚Hop, Janko! Te si môj a jäj son tvojäj ač do smrti.‘ A tak prebüjvaľi v ton zánku. Ňič jim ňechíbälo, šetko bolo jesti aj piťi. Tak sa ón veseľeu aj zo ženó. V ton žena mu pošla ťarchavá a naroďela mu chlapca krásneho. Oná každü ňeďeľi do kosťela chodievala, ale o ton Janko ňevedeu. Aňi de oná chódi. On sa nazdávau, že chódi do záhrade, aľe ona naveky šla do kosťela.

Janko: ‚Aľe prečo mňäj mojäj žena nepustí do ednej komore, ved ažda ľen dačo tájneho ňéma tan?‘ Začau hľédaťi kľíče popod prahe. Našjiu edon kľíč, čo sa mu zhodiu do toho bľachu. Vnišieu do tej komore a tam bou sud na posred komore v deväťich obručäjch veľme okovánej. Janko pobúchau na suda, nazdau sa, že je v ňon víno, a z neho sa ozvau hlas: ‚Hej, Janko, daj že mi, pekňe ťa prosín, ľen žajďel vode, že sa napijen, ta son už vismälľiu.‘ ‚Oj, ved ti dán niľen edon, aľe ťi dán aj päť.‘ Tak mu kceu podati tü vodu, aľe mu ňemohou, ľebo to bou süd veľme okovánej. Zo suda zavolalo: ‚Janko, viľej na dno!‘ Viľau na dno, razon sa tri obrüče spukle ľóka. Prosí ho ešte: ‚Hej, Janko, pekňe ťa prosín, aj za tvojí ženu krásnű aj za tvojho chlapca: dáj že mi ešte žájďel.‘ Viľau mu ho na dno: hňed tri obrüče spŕchle. ‚Hej, Janko, prosín ťa za tvoje zdrávä aj za tvojej ženino zdrávä aj za tvojho ďitatinó zdrávä: Daj že mi ešte edon žajďel.‘ Viľau mu ho na dno: v ton tri obrüče roztrhňe sa, akobö strela udereła. V ton viskočeu za süda čert: ‚Hop, Janko, mau si ženu zlatü, už ňémaš ňič.‘ Kod viňišla zlatá paňi z kosťela, čert stau pred chrámon, uchiťeu jí aj s chlapcon.

Tak Janko v zánku ostáu san. Neveďeu si čo počäjti, kod mu na ťermín žena ňeprišla, plakau, za vlase sa klmau, už aňi väčme ňemohou plakaťi. V ton smütku chodiu po dvore. Tan sa mu ukazala edna malá konička, vňišieu do ňéj. Tan bou edon koník. ‚Hej, Janko! čo si urobeu? Že si tak svojí ženü zatrateu? A mojí pani.‘ ‚Hej, tájden jäj, koňík, tájden za ňó, koböch jäj mohó ta ló zíti.‘ ‚Hej, ve’ ťa jäj znesien na to mesto, de čert zvau tvojí paňi, kod z kosťela viňišla.‘ Tak si sádou nan a tot ho zňiesou pred tot kostieu. Kônik sa vráťeu a ón šieu po svete horámi doľinámi, sp?tüjíci, de bö jeho žena bola.

Prišieu g ennej starej žeňe, čo vo všetkon v svete vedela, čô sa stálo. ‚Dobrej večer, stará maťi! Či ste ňepočúli vo takej a vo takej zlatej paňi aj s chlapcon?‘ ‚Ej, počüla, tanto pri tej stunňi je živá a mŕtva voda. Na tú každű noc chódi. Na tű vodu chóďi o dvanáctej hoďiňe v noci aj s chlapcon. A nosí ji pre čertó. Ak sa kceš s ňó dovrávaťi, tak choj a o dvanáctej hodiňe, čerťi odýdu od stunňe, budeš maťi čas s ňó sa vidovrávaťi.‘ Tak tajšjiu k tej stunňi a dobre vizerau a čakau, kín čerťi odyšľi. O dvanáctej hodiňe prišla jeho žena aj s chlapcon na tü vodü. On skočeu k ňé a viiboskávau ji. ‚Ej, Janko! Bohdaj si sa ňebou naroďiu na svet. Kod si ma tak zavraždiu aj z mojin chlapcon.‘ ‚Hej, žena mojäj, op?taj že sa toho čerta, čib? ťa ešte dakto ta vislobodiu z tejto veľkej práce vodu nostiti.‘

V ton sa roztrhľi, oná tajšla k kňéžencon pekelnen a von ostáu tan. Na druhú noc oná sa začala čerta vizvedávaťi, že akobö jí mohou dakto vipomóci. ‚Ej, toho ňinto na tonto sveťe, čô b? tebäj vipomohou odo mňäj. Aľe kod chceš veďeťi, kto b?ťa vipomohou… Jesto na Červénom mori edon kašťjéľ a v ňom mojäj maťi bejva. Tá má ennú kobolű, čô každej ďen žriebä ožrebí. Chto takô žriebä dostaňe, tot tebäj ľahko vipomôže.‘ Kod prišla zlatá paňi k Jankovi čez pounoci, tak mu šetko vipoviedala.

Kod to Janko virozumeu, tajšieu na Červéno more na ostrou Primus. Prišjiu tan k tej maťeri čertovej: ‚Dobrej večer, stará maťi!‘ ‚Ej, človeče, de si sa tü zvau? Mán šťeristo aj devädesät devät hláu človečích, trpó buden maťi päťsto. No, kod si prišieu, budeš ma slúžiti za tri dňi.‘ Rano, kod stáľi, vyvela kone von z koňice zeľeznen ohrablon a ôn za ňimi na paši. Koňe zihrale, šle, käde vedele. Janko začau nariekaťi, že de sa mu kone podele. Mau ón ednú gondásku trűbu. Kod na ňé zatrübeu, hňed sa kone večer pri ňon pristavele. Schiťeu kiják a vohnau jich do konice. Ej, aľe stará baba uchitela ohnivô ohrablo a tak koňe počala biti. Rano zas vihnala mu seďendesät seďen zajací a šieu za temi zajací. Kod vinišle von zo dvoru, zajace skapale, že jich žádon duch ňeviďeu. Janko začau plakaťi, že bohdaj sa račéj na svet ňenaroďeu, ako má beti v takon trápeňí… Kod večer prišieu, uchiteu trűbu, začau trűbiti, zajace začale do dvoru skákaťi. Chitro bránu zatvoreu a zajace do konice vohnau. Stará mati viskočela von. ‚Hej, Janko, ňikda son takiho slűhű ňémala, ako si te, čo b? môj statok tak upásou. Ešte ma rano budeš slűžiti; ač mi ešte rano šetkí môj statok dobre napašeš a doženieš ho do dvoru, tak ťi dán, čo žádaš.‘

Rano vihnala mu sedendesät seden sŕn. Kod srne von viňišle, zmizle mu z óči, akobö jich ňikda ňik ňeviďeu. Janko tülau sa po horách, hľédau srne, ňikda jich ňemohó nájsti. Zišla mu na rozun stará trűba. Zatrűbiu na ňé večer, začale srne skákaťi do dvoru. Janko uchiteu kiják a strmo bránu zatvoreu. Srne poskákale do koňice, ľebo jich prau kijákon. Viskoči trpó stará maťi: ‚Hej Janko! Už ma väjc ňebuďeš slúžiťi, čo žádaš, to ťi dám.‘ ‚Hej, stará mati, máťe na tej lűki ennú kobolü, tá sa každej ďen ožrebí, tak mi dáte to žriebä, čo tá kobola uľähne.‘ ‚Načô žebo ti to bolo, tri dni si ma spravodľive slűžiu, jäj ťi kcen dobre zaplatiťi. Môžeš si viberati z mojich koňí, akýho kceš na svete.‘ ‚Ej, stará mati, jäj nemôžen medzi takej kone iťi, čo sa múdrejšej odo mňäj, čo si zo žriebäťa vichován, tot ma bude verňe slúžiti.‘ Oná sa mu prosí, žeb? si vibrau z jé koňí, aľe on ňekceu. ‚Hej, vraj, kod tak kceš: hrdlo utraťíš, ľebo kod sa tá kobola začne žrebiťi, tan prilieťäj havrane, tak z tej kobole budü to žriebä trhaťi.‘ ‚Ej, stará mati, jäj sa toho nebojín, to žriebä krásne došikujen aj obvarujen.‘

On tajšieu na lűku, prišieu k tej kobole a oná sa jus žrebäla. On schiťeu botoš a beu tej havrane. Ešte iba ednó kopetko sa ukazovalo, už havrane sa bele, kcele žriebaťimu nohu otrhnúťi, aľe Janko mau dobrej kiják, beu havrane po hlavách a tak sa uľahlo to žriebä. Janko stáu pri ňon, kín opschlo. Poton ho dau pod kobolu, nasalo sa mlieka od matera. V ton mu žriebä poviedalo: ‚Hej, Janko, ňeboj sa, už budeš mati tvoji pani zlatü.‘ Prišó na žriebaťi k starej čertovej materi, ona chiťela žriebä, akobö z radosti a všikovala ho do konice a dvere zatvorela. Poton už uchiťela nôž, na nohách mu žile poobrezávala a žriebä stieklo s krvi, za ennü misu krvi natieklo s neho. V ton stará baba: ‚Ej, slüha môj vernej, ňepusťin ťa prázneho, dán ťi aspoň kus chľeba.‘ Zväla tű misű s krvó a viľäla do múke, napékla mu chľeba. Kod Jankovi dávala žriebä, žriebä už ľedvou dejchalo. Janko začau plakaťi, že on tak darme slúžeu. Ešte mu kcela stará mati aj to? daťi koňa druhiho, že načô mu je to žriebä, že mu zdochňe, že či ho na chrbťe nositi bude? Aľe on sa ho ňespusťeu a zväu ho na chrbiet. Zišlo mu na rozun a odlomiu mu z toho chľeba, čo mu stará maťi z krvou napiékla. Vopchá do p?sku žriebati, prežrelo z tej krvi s tén chlebon, tak razon odželo, razon bolo občerstvéno. Kod to chľeba šetko zedlo, prišlo do sile, do takej, ako na prvom raze, kin kru s neho nesťiekla, ľebo sa mu šetká kru navráťela.

Tak žriebä poviedalo: ‚Sedaj na mňäj, gazda môj vernej! Už je tvojäj paňi aj s chlapcon.‘ Sádnu si nan a hnau k tej čertovej stunňi. Ak prišieu čez pounoci, jeho zlatá pani ide s kantámi (kupami) na vodu. Kante polúčala, kod svojho muža na žriebäťi videla. Chitro skočela aj s chlapcon na žriebä k mužovi a tak uťekaľi popod oblahu v ľuchťe. Aľe v ton Kantahiria v pekľe zrehala. Čert sa pejta: ‚Kantahíria, čo reháš, čo ťi? obrok máš!‘ ‚Ej, aľe zlatü paňi ňéman. Ušieu s ňó Janko Gondášik.‘ Čert sa pejtau: ‚Či môžen desať centó mäsa zesťi a desať okoví vína vipiti a s tó siló dohoniťi?‘ ‚Ej, nemôžeš, lebo tájde Janko s paňó na ton kóňikovi, čo má šesť nóhu.‘ Čert sa rozhnevau, na Kantuhíriu strmo skočiu, ostrohámí ji pichou, ľeban jí ňepreklau. Tá sa nahňevala, čerta zvrhla, čert spádou na zen a rozľäu sa. A Janko s paňó navráťeu sa do svojho zánku. A tan prebejvaju až podňes.“

Tento motív o drakovi, pribitom v zakázanej izbe a hrdinom vysvobodenom, je ešte v inej rozprávke „O Víťazkovi“ (B. Němcová I., str. 15 n. č. 3. a Dobšinský, P. slov. pov. V., str. 52 n.). O tejto rozprávke pohovoríme neskoršie na svojom mieste (pozri č. 7 A). Obmena toho motívu je na konci verzie v rozprávke o „Povďačnom nebohom“ (viď 33 A 6).

4. V iných verziách bola nevesta unesená drakom, ale ten nebol pribitý (priviazaný) v zakázanej izbe. Tak vo verzii, ktorá bola zapísaná v Codexe Revúckom C., str. 115 — 118,^[56] a ztadiaľ prepísaná do Prostonárodnieho Zábavníka IV., str. 245 — 253, „O husárovi“. Podávame text úplne, odchýlky prepisu pod čiarou.

„Bov jeden husár a von mal jednu frajerku. Tato bola velmo pekná, ale aj dobrá a všetko sama vykonala, nikdy sa jéj nelenilo, račej sama druhým poslúžila, nikdaj sa nevadila, a preto jú šecí radi mali. Chýr jé bol po dolině pre jéj krásu. Ale ona zo šeckých mládencov len svojho husára lúbila, a to tak, ako nikoho na svete.

Rás skape milá frajerečka,^[57] a nikde nemohli sa vyzvedět, kde je, čuo je. Husár hútal, že jú nekdo ukradol. Ta išol a tak světem jú hladat. Chodil, blúdil, nenajšol nič. Ráz príde k jedné veličižné hore. ‚Či tu nebolo slýchať o také a také paničke, tak krásné a milé?‘ ‚Veru bolo chyrovať,‘ odpověděli mu, — ‚ale to už dávno od toho času. Len rás priletí krásný koč a běhom do té hory, tam čakal jeden drak zo sedmí hlavámi. My zme^[58] sa šeci viděku^[59] báli, lebo on^[60] ručal, to sa huory trjásly, a čo sa pohýnal, to sa duby lámaly. Ak priletí koč, jedno krásno djovča začne v ňom narjékat, keď to dračisko zazrela: ‚Ach Bože, Bože, pomod mi, reta bude, reta bude.‘ — — — Ale mi zme^[61] sa báli len z domu vikročiť. Potom koč zahrkotal daleko do cizích krajín, a za šárkanom len tak prašťalo, a my zme^[62] zdaleka nárjek děvčata počuli.‘

To počuv husár, vybral sa do huory. Išiol, išiol pustíma horámi, staríma cestámi, až príde na jedno uhlísko, kde veliká kopa rjáštiny stála, a pod ňóu jedna napoli zhnilá liška. ‚Visloboď že ma, pane, vysloboď,‘ povedá, ‚vet sa ti dobre odslaužím.‘ Von sa smiloval nad ňóu a odhádzal prútinu. Tu liška friška vyskokne. ‚Vidíš,‘ povedá, ‚já som už tu dávno, ako rás taký huk, buch po huore bol, že se buky válely, odšesklo sa i tu^[63] z jedné jelši toto prútjé^[64] a mňa, ked som ako bez hlavy utekala, prikvačilo. Ale že si ma ty vyslobodil, chcem sa ti odslúžit. Keď budeš v nebezpečenství, len si na mňa pomysli!‘

Zas len išol, išol, najde jednoho havrana, čo prikváčený bol jedným bukovým konárom a z celého hrdla kvákal. ‚Čo sa ti stalo, havránku?‘ zpítá sa ho husár. ‚Ach, len ma pre Boha vysvoboď, dobre sa ti odslúžím.‘ — Von ho vďáčně vymuohol z klepca, a ket havran povyrozprável, ako ho v té burky zachytilo. ‚Ket si tak dobrý bol,‘ povedá, ‚že si mi zpomohol, ak prídeš do nebezpečenstva, len si na mňa pomysli!‘

Išol, zas išol, prišol na jednoho vrabca, čo celkom zaklepený ležal pod konáriky a listím a len skedy neskedy^[65] začiríkal. ‚Ach, ty bjednuo stvorenjé,‘ povedá, ‚čo sa ti stalo?‘ A vrabčok sa zaraduje: ‚Vysloboď že ma, pre Boha, vysloboď, vet sa ti dobre odslúžim.‘ — Husár listjá odhrnúl, a vrabec na ljesku vybrknúl^[66] a zavolal dolu: ‚Ty dobrý husárčok! ket budeš v zlóm položení, len si na mňa pomysli!‘ — Tak husárčok už měl troch chatrných husárčokóu. Nuž často chatrný prítel dobrý bývá.

Zas len ďalej sa zpúštal do hory, až napokon príde na jednú pustatinu, a tu jeden domčok zafrkaný, zabrýzganý stojí. — ‚Už čo je kolvek v ňom,‘ povjé husár, ‚preci pojdem do něho.‘ Príde tam, tu najde jednu starú Ježibabu. ‚Daj Boh štasťá, Ježibabo!‘ ‚Pámbodaj i tebe, synu moj! Čo tu hladáš?‘ ‚Moju frajerku; či sťe jú neviděli, že jú daký drak tadjálto vljekol?‘ ‚Ej, viděla som, syn mój, viděla, ale tú ťažko dostaneš, ta je v strašných rukách. Já mám jednoho syna, a to je taká obluda, má sedem hláv, ket sa nahňevá, všetko povála, a ked sa pohne, nuž sa zem pod ňím trase. Ten počúl o té tvoje frajérke a tak sám taíšol pre ňú. Na koči sa dal vjést, a ten koč tahali dva tátoše. A ako ženu dostal, aby som mu rozkazovat nemohla, hned mna chcel zabit, len ztelo, že som ušla, a tento starý chljevec^[67] najšla, kde si tuto kobylku opatrujem.‘ ‚Ale prosjm vás, stará matko,‘ začne husár, ‚či by ste mi dačo neporadili, ako by sa k němu dostal a ho zmárnil?‘ — ‚Syn muoj,‘ odpovje ona, ‚zmárniť ho nezmárníš, skuor von teba, ale keby si mal takuoho^[68] tátoša, čuo by ljetal ako jeho, tak by si hu mohol dostat.‘ Tu husár začne prosit pre Boha a pre všeckých^[69] svatých starú Ježibabu, aby mu takýho tátoša zaopatrila. ‚Veť já vám^[70] vdačně všetko poslúžim.‘ Ona mu slúbila toho tátoša v náhlosti: ‚Keť sa mi, vraj, tá kobylka ožrebí, tak ti dám to mladuo koňíča.‘ Ale potom jú mrzelo, že si sinovi svojmu chce škodit. A tu prišla na tú myšlenku, že račéj tohoto husára zmární, ako syna. Zavolá ho a tak pred večerom dá mu tu kobylu a povje: ‚Ty si pítal to žrjéba a já som ti ho slúbila, ale dar za dar a darmo nič, musíš mi i ty s dačom^[71] poslúžit, a síce tu kobylu ti dám do ochrany, napas hu, napój a prižeň hu do jedné z půlnoci; ak hu ale nedoženeš, alebo nenapaseš, nenapojíš, tak si na skutjku syn smrti.‘

Von kobulku vyhnav, pásou a pritom zaspau. Bije půlnoc a kobulka^[72] nito. Začne mu úzko býti, čo má počnút, bojí sa, že ho tá stará už zmární. Tu mu príde na um, čo mu liška povedala, keď hu vyslobodil. ‚Ach, liška, lištička!‘ zavolá, ‚retuj že ma, preboh, retuj!‘ A tu liška vybehne z chrasti: ‚Čo chceš, mój pane?‘ ‚Vraj kobylka mi ušla, pomož mi hu najít.“^[73] ‚No, nič to, len si ty sadni na mňa, prídeme k jednomu krdélu lišok, kerá buďe prvá, na tú zubadlo zahoď, tvoja je to kobyla.‘ A von si sadne na milú lišku a táto do skoku, do letu, hned prišla k jednemu velikýmu krdélu lišok, čo behaly a zavýjaly po lúkách. A von na prvú zubadlo zahodil, která sa hned na kobylu premenila, potom sa na ňu vyšvihnul,^[74] napójí — a hybaj domó! — Príde práve o jedné z půlnoci. ‚No, či je tu kobyla?‘ zaručí stará z koliba. ‚Tu.‘ — ‚Či to musí kauklír^[75] byť,‘ myslí si ona, ‚že mu neušla.‘ Potom ide do maštali a vadí sa s kobylú, že prečo mu neušla.

Na druhý den ho zas len s tou kobyló vypraví. ‚Ak hu vraj nenapaseš, nenapojéš, nepřiženeš do jedné z půlnoci, tak tá narás zmárním.‘ Ale si von z toho nič nerobil, kobylu pásol, a ket mu zas zmizla, hladal jú máličko a ket nic nenajšol, volal na havrana, aby mu zpomóhol. Havran pribehne. ‚Čo kceš, pane?‘ ‚Aby si mi zpomohol kobylu^[76] nájsť.‘ — ‚No ništ inšuo nevjém, len sadni na mna, a poďme, prídeme k vela havranom, ale kerý bude prostredňj, já prídem k ňemu, len zubadlo naň zahoz, to je tvoja kobyla.‘ — Dobre: Husár na havrana sadnul a kantár na pohotově držel. Ako priletjá ku tjem^[77] čjerním havranom, mrskne oboc na prostredňího, a hneď sa stala z něho kobyla. Tu z radosti s havrana skočí na kobylu a hybaj domó, napojenú, napasenú kobylu došikoval o jední z půlnoci. ‚Či tu kobyla?‘ zamumle ona, ked ho zbadala. ‚Tu!‘ Zas jú mrzelo, že mu tátoša slúbila, aby sinovi škodila, a že nič nemóže s ním vykonat, že sa mu šetko darí. Príde do maštali, začne bit kobylu. ‚Ty sviňa,‘ kričí, ,či sa mu nevjéš dobre skovat?‘ ‚Vet som sa já mu,‘ povje kobyla, ‚včera na lišku, dnes na havrana urobila, a von preca ma našol.‘ ‚Tak sa mu zajtra na inšuo prevrác, čo by ani nemyslel, a varuj sa, keby aj ta prišol, aby ťa nenajšol, lebo ťi kosti prelámem.‘

Na tretí večér zaškrečí stará Ježibaba: ‚Husár! na kobulu, napas, napój a priveď mi ju do jední z půlnoci; ak to neurobíš, naskutku ťa zmárním.‘ Husár kobulu pustil: ‚Pas sa, vraj,^[78] ak kceš, a ak kceš,^[79] zdochni, ty^[80] mršina!‘ Sám ale si ta išol lahnúť spať. Spal, spal, ani sa neprebral, nebo stará Ježibaba prišla, poslínila mu oči, aby mu zaškamravely, a že by tvrdo spal, tak dopustila tvrdý sen na něho, aby sa neprebral, až do rána. Ale príde ta jeden vrabec, hladá žitko okolo husára, až skočí mu na tvár, lebo tam viděl na vlasoch jeden oves. Tu sa husár prebere, a vrabec sa skoval do chrastí. Husár obzérá, čí je už dvanác, kde mu kobula, ale už hned mala bít jedna a kobulky nič. Tu von v strachu, už mu išlo pet, pet, na krivo boli gäjdy. Ket sa začne rozpomenút na vrabca: ‚Ach, keby mi ten, vraj,^[81] preboha^[82] zpomoct mohol!‘ Tu vrabec priskočí: ‚Čuo kceš, pane?‘ ‚Ach kobylu, kobylu! už hodina bije a tá eště v pekle! ach už mna zabijú!‘ ‚Neboj sa nič, pane! už sa kobyla sama napila, len sa hore na mna a ked prídeme mezi vrabce, z ostatního krdéla zachyc kantárom, to je tá kobyla. — Husár i z radosti i nezradosti vysednul na vrabca, lebo myslel, že vrabec slabý a času málo, ale len tašol kobylu chytat. Prídú na jednu stranu, kde vyortovanjé kri boli, a po strnisku vrabcé žitko ^[83] hladali. Ako tjéto zazrú toho druhého, pod husárom že letí, šetky zbrnkli do povetrjá, rozdělili sa na krdéle^[84] a utekali do huory; hasár ale čekal, a už zo samiho ostatního krdéla samího ostatního vrabca^[85] ketefikom zacapil a zachytil. ,Tu si, kmotra,‘ povje ,bodaj si zdochla! už mi neujdeš.‘ — Ak sa náhle vrabec na kobylu premenil, skočil na nú husár a hybaj najvetším krocom^[86] (galop^[87]) do domu. Práve jedna bila, ako kročil do dvora, a stará už na dveroch oblečená stála, mala daký žabítlač,^[88] čo^[89] ho kcela zarezať. ,Či si tu?‘ zpítá sa taká zadivená, že sa prebudil a prišol. ,Tu věr,‘ povje on.

Ráno sa kobyla ožrebila a mala malého tátošíka. Ježibaba si premýšlala, čo urobí, aby preci husár zahynúl, ked ne od néj, aspon^[90] od jéj syna. Ako sa rás nacicalo to malé žrjeba, zavolá husára a povje mu: ,Tu máš toho slíbeního^[91] tátoša, choj^[92] si pre milenku,‘ povedala a odešla.^[93] Von si mislel, či má takého malého prímuť,^[94] či nič, ale sa ten malý tátošík ohlásí: ,Neboj sa, ty husáréčku, nič, len probujme!‘ Tu husár sadnul na tátošíka, a ten hýbaj do povetrja. Kamsi čosi^[95] prišli ku jednomu velikýmu palácu, okolo nehož^[96] boly zahrady a kveťiny prekrásnje. Tá jeho frajerka právě tady^[97] nesla vodu na^[98] kvety poljévať. ,Daj Boh štjastiá, moja duša!‘ ,Pámodaj ai tebe. Vitaj, milý mój, kdeže si sa tu vzal?‘ ,Prišol som pre teba.‘^[99] ,Ach, já neštjastná! veť ťa tu zmárnja, utekaj, preboh, utekaj, kým mój neprídě.‘ Ale husár vela sa nedoptával,^[100] lebo aj jemu šakovak^[101] od strachu pred drakom dudy hraly, len uchmatne milú frajerku na koňa, a hybaj utěkali, beželi, letjeli, až sa len tak prášilo.

To zbadá drak v huoré,^[102] že dakdo s jeho paňú rozprává, prirútí sa domou a hladá, kelko hladá po domu;^[103] rás ket nič nenajde, príďe do maštali.^[104] ,Hor sa, tátošíku! pojdeme zbojňíka chytať; myslíš, či ho dohoňíme?‘ — ,Hajač! dohoníme aj pět rás, aj sa najéme, aj sa naspíme, aj dohoňíme ho.‘ Tu ale tátošíkovi^[105] len trochu ovsa nasypal, a teras^[106] hybaj za zbojňíkom. Ani sa drakovi rás nezjavlo,^[107] už viděli kupca z Trnavy, ako frajerku na koni mocně drží a koníka pohání.^[108] — ,Už si muoj!‘ zahučí drak z radosti. — ,Pusť ma na zem,‘ pošepne husárovi frajerka. Husár od strachu pustil frajerku, a ta sama skočila s koňa a husára pustila do světa.^[109] Jak náhle k néj drak priletěl, počala sa mu žalovať, že ju^[110] ten taký a taký chcel ukradnút. Ale drak sa vela nemrzel, uveril jéj. Zvel jú na tátošíka a dovjédol^[111] domó.

Ale^[112] husárovi nevypálilo po jeho vóli, pribehne ku staré Ježibabe namrzený. ,Cože^[113] mne vraj^[114] z takoho^[115] slepího mačata, čo nevláze ani utjekat, a keď beží, tak sa vleče jako slepý jašter. My sme sa dávno pohnuli, aj dosť zme chytro utěkali, a preci toho draka tátoš sa aj naobrokoval, aj napil, aj naspal, aj nás dohonil. Já som sa vela natrápil, za tri noci, keť som pásol kobylu a terás toto mám za službu dostať?‘ Tak sa hneval na nú, domlúval jej, pítal: ,Veť mu ešte^[116] aspoň cicat dajtě, nek trochu zmocnje.‘ — Ona, ked sa tak vadil na nú, len mu prislúbila, že ho pustí nadójčit.^[117] V noci a tak^[118] pustil tátošjátko^[119] ku kobyle, aby cicalo,^[120] a ráno ho zas vyvjedol, že pójde na ňom do palácu pre frajérku.^[121] Terás už bolo rás vatšuó a kráno.^[122] ,Či budeš vládať utekať tak, ako ten drakóu?‘^[123] ,Nevjem, vraj, len probujem!‘

Zas si sadol naňho, zas len letěli, letěli,^[124] ponad hory, ponad doly, až prišli k tomu palácu. Tu ona práve frajerky^[125] poljévala, ket sa jéj von poklonil: ,Bohdaj šťastja!‘ — ,Pamodaj i tebe! Vitaj! zas si vari pre mna prišol? Jaj, zas neujdeme, lebo drak už idě domó, len chytro pakuj sa preč, kím je ni tu.‘ Ale husár uchyťí frajerku,^[126] tátošika popchne^[127] do letu, a tak^[128] hybáj do povetrjá domó.^[129] Zas to zbadá drak, pribehne do maštali. ,Hor sa, tátoško^[130] mój! ukradli nám paňú, pojdeme za zbojníkom,^[131] čo myslíš, či ho dohoňíme?‘ ,Hajáj! aj sa najeme, aj naspíme, aj ho eště petrás dohoňíme.‘ Tak sa tátošík nachoval do chuti, potom sa drak naňho zavalí, a hýbaj do povetrjá^[132] za kradošom. — Ako plesknúl, tak chytro ťi ho dohoňili. ,Už si tu, ti kupec trnavský!‘ zavolá dračisko, a tu husár v strachu, že jich zabije, zas len frajerku pustil, a sám^[133] utěkal. Drak si ale^[134] djevča uchytil a z radosti sa vrátil domó. ,Neboj sa ti,‘ povjé ženě, ,neodnese teba nikdo, kým já mojho tátošíka mám, vet len ti ho^[135] aj na desať míľ prebehne.‘

Husár ale príde domóu namrzený. ,Vy ste^[136] mne to len nadali!‘ začne volať Ježibabě, ,že je toto tátošík, už sme my daleko boli, ked sa ten druhý tátoš^[137] pohnúl, a ani zme sa neobzreli, už nám bol na petách. To je hanba tak oklamat.‘ ,Tátoš je to,‘ dopovje stará baba, ,ale je ešte mladý, eště sa hodně nenacical.‘ — ,Tak mu dajtě cicať,^[138] kým nebudě mocnější, ako ten. Lebo to tak nemože byt.‘ Dobre. Stará Ježibaba,^[139] pustila konča^[140] ku kobyle, a toto, ako sa nacicalo, vinde už velký tátoš, vetší, viší, dlhší,^[141] krajší, mocnější, ako toho^[142] drakóv.

‚Terás sa vyšvihni, husárku!‘ povje Tátoš, ‚už nepojdeme nadarmo.‘ Zas si len sadol naň, a zas len leťěli ponad hory, ponad doly a ani neviděli,^[143] ako boli u palácu.^[144] Ona právě voňačku uvitú nésla do izby drakovi, keť ju uchyťí zozadku husár na koňa. ‚Hopsá, už si moja, nepuojdeš tanu!‘ začně utekat s ňou. Ona sa zlakla: ‚Čo je to?‘ zkrikla na retu od strachu. Ale husár jú len dobre posadil ku sebe, utěkal.^[145]

Počuje to drak, zaručí od jedu a priběhne do maštali. ‚Hor sa, tátošík!‘ zavolá, ‚zas nám paňú ukradli. Co myslíš, či ho dohoňíme?‘ — ‚Ei, veru ho už nedohoňíme, čuoby sme sa aj pretrhli, lebo je už triras mocnější odo mna.‘ ‚Lenže len probujme!‘ povjé drak. Hnedky sadne na ňeho a utěká, kolko utěká, ale tu ani chýr ani slych.^[146] Drak s tátošom do vysoka vyleťí,^[147] aby ho zazrel,^[148] a ako vidí,^[149] že je už skoro na hranici, že sa s frajerkou zhovárjá,^[150] zaručal od jedu a durně^[151] tátoša, aby chytro letěl, tento ale nevládal už, a preto zhodil draka a sám tjež spadnúl a zdochnul. Drak capne na zem, ako jeden vrch, a narás sa na kusy popukal.

V tom husár za hranicu prešol, aj starú Ježibabu preleťel, a ponad hory domóu s frajerkó utjekal. Ona ale tu mu káže zastat. ‚Na,‘ povjedá, ‚tuto voňačku, komu tu voňačku dám, toho budem. Dobre si prišol, lebo aby som tú voňačku tomu drakovi bola dala, jakživ by mňa nik nebol na světě vysvobodil.“^[152]

5. Niektoré spoločné motívy s týmito rozprávkami má verzia, ktorá bola zapísaná v Codexe divers. auct. C., 19, ako poznávame zo soznamu rozprávok, chystaných do tlače na konci rokov štyridsiatych.

„Aňička. Starí kral nemohou zomret, dokjal z jednej čerešni nedostau ovocja. Len jedon pastjerskí sin sa vidrjapau. Tam slúžiu, Aňička sa mu zapáčila, na olovenom, strjebornom, zlatom Tatoši do kostola chodiu, — Aňičke sa dau do známosti, žiu. — Draka vipustiu, ten mu Aničku ukradou, behau na tátošoch, život ztratiu. Tri havrani (kralovo dceri) ho poskladali, o čerešňe pítali, on slubiu im, keď dostane Aničku. Šjou služit, k Ježibabe, tri kobule pásou, vislúžiu Tátoša, visadou a donjesou Aničku — čerešně spustiu. Cod. div. auctor. C. 19.“

6. Neúplnú verziu zo Spiša má kniha Jána Grzegorzewského „Na Spiszu“, str. 77. Začína sa krátkou úvodnou formulou:

„Dzie sie stało, tam sie stało, f siedemdziesiątej siudmej krainie, za cerwoném morzem, za drewnianom skałom, dzie piasek hrabali a wodu wiazali“, bol jeden gróf, ktorý mal sedem zámkov. Svojmu jedinému synovi zakazoval do siedmeho chodiť, že by bol nešťastný, ale syn jednako ta šiel. Našiel tam pripravené tri poháre vína. Dva so ženou vypili, tretí nechali. Na stene visel už sedem rokov pribitý sedemhlavý „cerweniak (smok)“ a žiadal, aby mu z pohára dali piť. Ako z troch pohárov vypíl, osvobodil sa so všetkých troch klincov a uletel s jeho ženou so slovami: „ize — ci dam ftedy twojom žene, jak do toty boczki pełno skwirczkuw (łez) napłácys.“ Bol tu tedy celkom nevhodne pripojený motív z látky o nevernej sestre a matke.

Túto látku som rozobral v komentári Kubínovej sbierky z Podkrkonošia záp. 578 — 592, č. 23.

I v týchto verziách lezie hrdina kráľovi na jeho vysoký čerešňový strom, na ktorý nikto nemohol vyjsť. Podávam tu príbuzné verzie, lebo v tej úplnosti dosiaľ nikde neboly sostavené.

Podobne v maďarskej rozprávke zo stol. Hevešskej (Besenyőtelek) v sbierke Róna-Sklarek, str. 12. č. 2, kráľ nemohol najsť človeka, ktorý by sa bol mohol vyškriabať na vysokú čerešňu v jeho záhrade. Bolo na nej toľko tŕnia, že by každého popichalo do smrti. Naostatok sa prihlásil pastierik ošípaných, keď si zaopatril šesť párov šiat. Kráľ mu kázal, aby s vrchovca stromu shodil tri čerešne, z toho pozná, že je živý, ako i jeho dcéra, ktorá býva na tom vrchovci. Tŕne mu hneď roztrhaly šaty. Keď sa škriabal už týždeň, zaťal sekeru do stromu, sadol si na ňu a oddychoval na nej týždeň. Zasa liezol, zasa odpočíval týždeň, až sa dostal do vetví. Shodil kráľovi tri čerešne.

Potom sa škriabal ešte vyššie a dostal sa do nádherného zámku, v ktorom videl princeznu. Vstúpil k nej do služby; mal chovať v stajni tri kone a jej pripravovať jedlo. Princezna išla do kostola. Prvý tátoš mu riekol, aby sa obliekol do zlatých šiat, ktoré sú v jeho uchu, a išiel do kostola, ale aby išiel len do prvej lavice. Druhú nedeľu vybral sa v diamantových šatách a tiež nešiel ďalej, len do prvej lavice. Tretiu nedeľu vybral sa ta v strieborných šatách a rovnako tajne sa vytratil. Princezna si mládenca hneď zamilovala, a najdúc šaty, dozvedela sa od chlapca, že to bol on. Do dvanástej izby nesmel vstúpiť, ale nezdržal sa a vošiel. Bol tam drak, troma obručami prikovaný. Podal mu tri poháre vína, obruče odskočily a drak uniesol princeznu. Daromné boly jeho trojnásobné pokusy, ako v slovenskej verzii.

Oživenie jeho je iné. Hrdinovo telo bolo rozsekané na mieste, kde sa pásly husi. Pastieri našli, keď kládli oheň, srdce hrdinovo a hodili ho do ohňa. Keď sa pieklo, vyskočil odrazu z neho hrdina ešte krajší. Pobral sa, putoval cez sedemkráť sedem kráľovství, až prišiel ku starene, núkal sa jej do služby, a ona mu poradila, aby išiel slúžiť k inej starene, u ktorej má rok len tri dni. Tu strážil jej tri kone. Ostrážil ich pomocou vrabca, líšky a veverice, ktoré nasýtil. Rovnako sedela kvočka na troch vajciach, ale hrdina sám na radu líškinu vyplašil kvočku a vajcia rozsekal kantárom. Hrdina mal ešte tie tri kone okovať a vykonal to len pomocou onej ženy. Napokon dostal mizerné žriebä, ktoré červíky za sedem rokov na hnojisku obžieraly. Na ňom uniesol a osvobodil šťastne svoju ženu. Sú ešte drobné črty v maďarskej verzii, ktorých v slovenskej verzii niet.

Jest ešte iná maďarská verzia, a to zo zeme Sikulov (ib. 26 č. 3): Kráľ mal na svojom dvore vysoký strom, ktorého ovocie nepoznal, a sľuboval jednu zo svojich dcér tomu, kto by mu to ovocie ukázal. Napokon podarilo sa to Cigánčaťu. Keď sa už tri dni škriabal, prišiel k domku po boku, kde žila vetrova matka so svojím synom, po druhých troch dňoch do iného domku, kde býval mesiac so svojou matku, a naostatok po troch dňoch do domku, kde našiel matku slnca. Stúpal ešte vyššie, keď na večer siedmeho dňa dostal sa do neba. Tam vstúpil k víle Ilone za kočiša. Nasledujúci dej sa celkom odchyľuje.

V komentári tejto sbierky, str. 285, uvádzajú sa v krátučkých výťahoch ešte dve iné maďarské verzie.

Podobná je ešte verzia od slovensko-rusínskych osadníkov v obci Kocúra (stolica Báč-Bodrog) v Etnogr. Zbirnyku XXIX., 122 č. 14 I.

Hrdinom je chudobný študent. Kráľ sľúbil pol kráľovstva tomu, kto sa vyškriabe na vysoký strom, ktorý vyrástol až na druhý svet, a prinesie s neho nejaké znamenie. Na tom strome sú tri zámky a v každom po osobe. Škriabal sa rovnako, ako sa podáva v slovenskej verzii, za tri dni vyliezol do prvého zámku. Vyšla osoba, objala a bozkala ho. Zabavil sa tam tri dni. Potom liezol zasa šesť dní, až sa dostal k tretiemu, a napokon ešte deväť dní, a prijala ho ešte krajšia princezna. Mal opatrovať štyri kobyly a čistiť dvanásť izieb. Do kostola prišiel za ňou na medenej, striebornej a napokon na zlatej kobyle. Keď ostatní raz vyskočil na kobylu, chytila sa jej chvosta, takto priletela domov a poznala milenca. O niekoľko dní zašiel do dvanástej izby, dal sa napiť vína „človekovi“ tam prikovanému, to bol Čarni Šaš. Bol tam pribitý už sto rokov ešte otcom. Hrdina márne sa namáhal uniesť ženu na tých kobylách. Podarilo sa mu to na žriebäti, ktoré si vyslúžil u čarodejnice. Tela jeho nerozsekali.

Rumunská verzia zo Sedmohradska (Schullerus, 176, č. 85) rozpráva o hruške, ktorá vyrástla až do neba a za ním až do druhého sveta. Gróf sľuboval len plný voz dukátov, do ktorého boly zapriahnuté štyri voly. Vykonal to sviniar Vasili. Liezol rovno na strom, ani si neoddýchol. V nebi prišiel najprv k domku sv. Piatnice, potom sv. Soboty, napokon sv. Nedele, sestry slnca. Tu sa dozvedel, že vetvy hrušky sú na dvore Iliany Kostudany, tam o dvanástej hodine všetko spí do jednej. Išiel, natrhal zlatých hrušiek, ale neodolal krásavici, bozkával ju tak, že jej tvár očervenela. Minula sa hodina, a on nemohol už von, a hoci sa premenil na mravca, chytili ho; ale premenil sa zas na krásneho mládenca, zapáčil sa krásavici a slávili svadbu. Na jej koni potom doniesol grófovi hrušky — bohatú odmenu dal rodičom, — ale proti zákazu sosadol s koňa a kôň skapal. Potom sa rozpráva, ako sa hrdina dostal nazad ku krásavici. Na draka v zakázanej izbe sa zabudlo.

Čiastočne sa srovnáva ešte iná rumunská verzia (Ausland, 1857, str. 1028, č. 25).

V úvode začína sa legendou: ešte nepokrstený synček chudobnej ženy dostal od Ježiša za to, že ho pohostil, veveričku. Keď z chlapca narástol sedemnásťroční mládenec, kráľ rozhlásil, že má strom, ktorý siaha vrchovcom do oblakov, a kto mu prinesie list s vrchovca toho stromu, dostane princeznu za ženu a pol kráľovstva. Keď princezna uvidela mladíka, hodila mu zlaté jablko na znamenie, že ho má rada. Hrdina zaťal sekeru do stromu, chytil oboma rukama porisko a sekera ťahala ho pomaly hore sedem dní a sedem nocí, až sa dostal medzi konáre stromu. Tam zazrel domček sv. Stredy, ktorá ho nakŕmila a napojila. Na druhý večer dostal sa ku sv. Štvrtke (femin.!) a tretieho večera došiel ku sv. Piatnici. Tá mu povedala, že sa už nemusí dlho driapať, že príde k železným dverám, ktoré otvorí svojím kľúčom. Tam vstúpil do nádherného zámku, vyšla mu naproti veľmi pekná devuška a volala ho, aby u nej slúžil tri roky. V stajni boly tri kone, medený, strieborný a zlatý: precválal na nich celý svet a tým ich vysvobodil zo zakliaťa; boli z nich hodní princovia. Dievča sa už neukazovalo. Ešte neminuly tri roky, hrdina odtrhol tri listy a sostúpil pomocou svojej sekerky. Keď mal sláviť svadbu s princeznou, zjavilo sa oné dievča v koči na štvorke a kývalo mu. Oženil sa s ním a princeznu nechal. Ani tu niet epizody s drakom.

Taká povesť rozpráva sa ešte v Pomoranoch (Ul. Jahn VM. Pom. Rüg., 19, č. 3, Zaunert Deutsche VM. seit Grimm I., str. 1 č. 1).

Sviniarik zašiel hlbšie do hory a zastal pred nesmierne vysokým stromom, ktorého konáre ztrácaly sa v oblakoch. Hneď sa začal naň škriabať. Škriabal sa dlho, a len keď sa začalo stmievať, zastal pri dlhej vetvy, priviazal sa k nej, aby v spaní nesletel, a zaspal. Ráno sa namáhal ďalej, na poludnie dostal sa medzi haluzi, kde mu bolo ľahšie škriabať sa, a pod večer prišiel do dediny; tu sa nasýtil a vyspal. Na druhý deň ešte sa škriabal ďalej, až sa napokon octol na vrchovci, kde bol veľký zámok. Z okna dívala sa panna a mala radosť, že prišiel človek, ktorý by ju mohol potešiť v jej samote. Bola to princezna, začarovaná zlým čarodejníkom. Žili teraz a radovali sa spolu, len čosi mrzelo mladíka, že nesmel vojsť do jednej izby. Ale neodolal, otvoril izbu a uvidel v nej veľkého havrana, ktorý bol pribitý troma klinci na stenu. Vlial mu tri kvapky do zobáka a klince vypadly. Bol to čert, ktorý princeznu začaroval, a o krátky čas s ňou uletel. Pomocou vlka, medveďa a ľva dobre strážil tri čarodejnicine kone, vybral si jej bieleho jazdeckého koňa a na ňom osvobodil svoju ženu.

O takom strome rozpráva ešte nemecká povesť zo Sedmohradska (Haltrich, Deutsche Volksmärchen aus dem Sachsenlande, 3. vyd., str. 55, č. 15).

Pastiersky chlapec videl raz na poli krásny a veľký strom, na ňom stály vetvy ako priečky na rebríku. Stúpal hore už deväť dní, tu prišiel na široké pole, plné medených palácov, za ktorými bola hora medených stromov a na najvyššom strome sedel medený kohút, pod stromom bol prameň medenej vody, ale všetko bolo mŕtvé. Ale strom siahal ešte vyššie do oblakov. Postupoval zasa deväť dní a prišiel na pole, kde bolo všetko strieborné, a po nasledujúcich deviatich dňoch prišiel na pole zlaté. Najprv si namočil nohy v medenom prameni, potom ruky v striebornom, napokon hlavu v zlatom. Nasleduje látka o zlatovlasom a strapatom kuchárikovi.

Ešte inú verziu má nemecká sbierka Vernaleken-a Oesterr. KVM č. 30:

V dedine vyrástol strom tak rýchle, že o málo dní bol vysoký ako veža a o niekoľko týždňov sa jeho vrchovec ztrácal v oblakoch. Dopočula o ňom princezka a sľubovala veľkú odmenu tomu, kto by jej doniesol jeho ovocia. Mnohí sa hlásili, ale každý spadol na druhý alebo tretí deň. Naostatok sa prihlásil tretí hlúpy syn sedliacky, vyžiadal si dvanásť párov drevákov, živnosť a olovenú sekeru. Keď už liezol niekoľko dní, objavil v strome dieru, z ktorej svietilo svetlo. Privítala ho škaredá starena, ohlásila sa mu, že je Monda (pondelok), a hovorila mu, že musí prísť k všetkým dňom. Na druhý deň išiel ďalej a o niekoľko dní prišiel do inej diery, kde bola ešte škaredejšia starena Erida (utorok), ktorá keď ho pohostila, vystríhala ho, aby nezachádzal u Midwo (stredy), že je to škaredý chlap, ktorý nemôže vidieť ľudské mäso. Obišiel ho tedy, a v druhých dierach žily Pfinsta (štvrtok), Frida (piatok) a Samsta (sobota), všetky stareny, jedna od druhej škaredejšia. Keď Janko vyliezol ešte ďalej, nemal už drevákov, jeho sekera otupela, ale jednako sa nechcel vrátiť a liezol ešte vyššie. Napokon prišiel k múru, do ktorého strom zarástol. Uvidel dvercia, otvoril ich a vstúpil na veľkú lúku. Tam spadol omráčený, a keď sa prebral, videl mesto celé zo zlata, nad ktorým bolo také mocné svetlo, že ho jeho oči nemohly zniesť. Vedľa neho ležala jeho sekera, ale nemala dreveného poriska, lež zlaté. Na vrchovci stromu videl samé zlaté ovocie, na lúke poskakovaly zlaté zvieratká, všetko bolo zo zlata. Myslel, že je v nebi, a ostal tam. Iní rozprávajú, že sa Janko vrátil na zem a vyrozprával, čo tam všetko zažil a videl.

V tejto verzii zabudlo sa na všetky druhé motívy, pre túto látku význačné, unesenie paničky drakom, prikovaným v zakázanej izbe, a jej ťažké vysvobodenie. Je pozoruhodné, že tu ostaly zosobnené dni, ba tento motív je nad potrebu rozšírený.

Rozpráva sa i v Gorici (Gabršček, 364, č. 49: „Čudno drevo“):

Kráľ sľuboval svoju dcéru tomu, kto vylezie na vysoký strom a prinesie jeho ovocie. Prihlásil sa pán, ktorý si s pastierom zamenil šaty a obuv. Vzal si potravy na sedem dní. Na siedmy deň dostal sa do hradu, kde žily tri zakliate dievčatá. Na druhý deň škriabal sa ďalej, za štrnásť dní prišiel do hradu, kde bolo šesť dievčat, a o tri týždne našiel sa v hrade, v ktorom bolo deväť dievčat, z nich jedna zlatovlasá. Od dievčeniec dostal chlieb, ktorého keď si lizol, nasýtil sa. Na prvom hrade boly železné vráta, na druhom zlaté, na treťom z drahokamov a perál. Ale ešte nebol na samom vrchovci stromu, ta mal ešte celý mesiac. Tam boly zlaté plody, tri na pravej, dva na ľavej strane. Tie tri má ich nožničkami odstrihnúť, ale beda, ak odstrihne plody na ľavej strane: všetkých odnesie čert. Keď to dobre vykoná, nech sa hodí na zem. Tam ho bude očakávať ohromné množstvo sveta, ale nikomu nesmie povedať, čo videl, ani samému kráľovi. Na druhý deň nech počká pri hlavnej ceste. Poletia popri ňom v diamantových vozoch so zlatými koňmi, rýchlejšie než vtáci. Ak sa ich dotkne, osvobodí ich, ak nie, poženie ich čert do hradu, ktorý nemá ani oblokov, ani vrát. Ale nepodarilo sa mu, preto odovzdal kráľovi tie tri zlaté plody a išiel hľadať ten hrad. Keď darmo dva mesiace blúdil po svete, prišiel v tmavej hore k starému domku, kde mu otvorila starena, opisovaná ako Jaga-baba; bola to Lunina matka. Povedala mu, že minulo už 4000 rokov, čo nebola hodinu ďalej od domku, kde by mohla vedieť o takom hrade. Iste bude vedieť o ňom jej dcéra Luna, ktorá denne obchádza celý svet. Ale roztrhla by ho, keby ho tu našla. Starena ho ukryla a vypytovala sa Luny na ten hrad. Nevedela a poslala ho ďalej k sestre Slnci. Slnce poslalo ho k Vetrovi. Jeho dom hľadal tri týždne, našiel pohlavára vetrov. Na jeho písknutie priletely všetky vetry z celého sveta; o zámku vedel iba opozdený, ktorého bolela noha. Pohlavár vetrov doniesol ta hrdinu v škatuľke. Okrem osemnástich dievčat bol v ňom čert so svojou matkou. Na vrchu na hrade bola malá škára, tou vietor sa predral do zámku a tou škárou i čerta vytlačil a vonku ho celého rozdrtil, že po ňom neostalo ani prachu. Všetky dievčatá boly mŕtve okrem zlatovlasej, ktorá bola odsúdená, aby poslednia bola umorená a dívala sa na smrť ostatních. Napokon prinútil vietor čertovu matku vyzradiť, ako by sa mohly dievčatá oživiť. Vietor takto dievčence vzkriesil, uzdravil Zlatovlásku, už napolo mŕtvu, rozdrtil čertovu mater, rozprášil hrad, naložil všetkých do škatule a odniesol ich pred kráľovský palác. Hrdina sa oženil so Zlatovláskou.

Jest ešte srbská podobná rozprávka (Kojanov-Štefanović, Srpske nar. pripovietke 1871, str. 77, č. 10, Archiv f. slav. Phil. V., 32).

Cár našiel vo svojom krásnom sade medený strom, ktorý siahal vrchovcom až do oblakov. Sľuboval, že prepustí polovicu svojej ríše tomu, kto vymerá výšku a šírku jeho. Prihlásil sa mladík, ktorý mal čudnú sekeru. Keď sa za oblaky dostal do prvých vetví, našiel zámok, kde žila víla. Potom sa vyškriabal do strieborných vetví k striebornému zámku, kde striebrovlasá víla v strieborných šatách pripravovala obed. Naostatok sa dostal do zlatých vetví k zlatému zámku, kde bola zlatovlasá víla práve pri obede. Sľúbil jej, že donesie pozdrav sestrám, a keď natrhal zlatých plodov a listia, sišiel dolu, oddal pozdravy, natrhal si i strieborných, i medených plodov, prišiel k cárovi a vravel mu, čo všetko videl a počul. Ešte raz škriabal sa na strom, oženil sa so zlatovlasou devou, striebornú priviedol cárovi za ženu, tretia žila raz u jednej, raz u druhej.

Napokon jest ešte verzia z Horvatska z okolia Varaždína (Kres. IV., 160, č. 31, Archiv f. slav. Phil. V., 33).

Kráľ mal v svojej záhrade vysokú hrušku, ktorá nerodila. Mladík vyliezol najprv k medenému zámku, potom k striebornému, napokon k zlatému. V každom našiel dievča, ktoré ho pohostilo a dalo mu koňa, ktorý ho niesol vyšie, až zlatý kôň doniesol ho na vrchovec, kde odlomil konár i ovocie. Strom sa od toho zachvel a dievča za trest shodilo ho na zem. Spadol na hnojište, kde ho sluhovia vyhrabali a priviedli ku kráľovi. V jeho vrecku našli zlatý konár s ovocím, a tak dostal princeznu i pol kráľovstva.

Reinhold Köhler uviedol jedinú paralelu rumunskú z Ausland, 1857, a vydavateľ Drobných spisov jeho, Johannes Bolte, najvýtečnejší znalec ľudovej ústnej slovesnosti u Nemcov, nemohol nič uviesť (Kleinere Schriften I., 437 — 8). Čo tu na str. 412. uvádza sa o zlatých, strieborných a medených stromoch, nepatrí sem.

O takých stromoch rozpráva sa dosť v stredovekom písomníctve (srovn. V. Tille, Literární studie 39 — 40), povesti takéto súvisia s prehojnými legendami, rozšírenými po celom svete, zakladajúcimi sa väčšinou na starých povestiach o strome sveta, rajskom a i. (srovn. Veselovskij, Razyskanija v oblasti russkich duchovnych štichov IV., 59 — 67, VII., 231 — 2, XI — XVII., 353 — 6), ktoré siahajú ešte za dobu kresťanskú, je to akýsi kozmogonický mýtus, doložený už vo Vedách i v staroasýrskych pamiatkach (Izvestija otd. rus. jaz. XV., soš. 1., str. 109); známé sú povesti škandinávske o takom strome, Ygdrasill, ktoré sa rozrástly najskôr pod vlivom kresťanských legiend (srovn. Fr. v. d. Leyen, Das Märchen in den Göttersagen der Edda, str. 13). Ale podobné povesti vyskytujú sa ešte u primitívnych kmeňov na ostrovoch Tichého oceána (J. A. Macculloch, The Childhood of Fiction 435). Anglický učenec srovnáva tu ešte rozprávkové látky, v ktorých lezie človek na bôb a p., ktorý vysoko vyrástol, až do neba, a dostane rozličné nadprirodzené dary, ktoré sú v rozličných obmenách rozšírené po celej Europe; býva to i úvodom odlišných látok (srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm I., 147, 353, II., 511), i takreč. lživých rozprávok a i. Ale táto bylina nemá nič spoločného s magic tree, kúzelným stromom, rozoberanej látky.

1. Z Turčianskej stolice; rozprával Jozef Kubizna, krajčír, rodom z Necpál. Zapísal Samo Czambel 20. XI. 1900.

„Bou raz jeden veľmi mocný kráľ, torý panuvau nad sedemdesiatimi krajinámi a mau jednu krásnu céru, torá mala mnoho záletníkou. Aľe ona bola taká, že žiadneho nemohla vystáť. Raz prišiou jeden princ o jej ruku pýtať. Ona odpovedala, že sa vydávať nebude. Rodičia jej radiľi, aby sa ľen vydala zaňho. Aľe ona, že nie a nie. Matka vravela: ‚Diouka moja, už ti prichodí čas…,‘ aľe ona predci nekcela o ničom počuť. Razom v noci počuje kráľovná štrmot v dioukinej izbe. Pribehne dnuká k princéznej, aľe tej už nebolo tam, skapala… Už bola uchytená… Kráľ rozhlásiu po šetkej krajne, čo sa stalo, a prosiu, aby voľagdo princéznu vynašou, ale takého človeka nemohou dostať. Ač potom, keď dau vyhlásiť, že dá pou kráľoustva tomu, čo hu vynájde, hlásilo sa ích moc, ale nemohou ani jeden ani z tých kráľovu céru vynájsť. Tu razom príde jeden cestovný človek a sa opomenie u kráľa, že mu on céru vynájde, ak mu hu dá za ženu aj polovičku kráľoustva s ňou. Kráľ na to pristau a povedau, že mu aj princéznu dá aj polovičku kráľoustva.

Ďurko, ľebo ho tak volali, vybrau sa na cestu, a šiou horámi, dolámi. Spytuvau sa ľuďí, či by o tej a tej princéznej nevedeľi, aľe žiaden mu nemohou ništ povedať. Ač razom ako tak ide, príde do jedného malého domčeka, a koho tam našiou: jednu starenku. Tá ho pekne vítala: ‚Synku môj drahý, čo ty tuná robíš?‘ ‚Ach, stará mamka moja, som si prišiou sem voľáku službičku nájsť.‘ ‚Synku môj, čo ty máš u mňa hľadať akú-takú službu, veď si ja tu šetko sama obriadim.‘ ‚Ej, stará mamka moja, keby ste vy vedeli, o čo som ja prišiou? Prišiou som tunák, či neviete o tom, že de je diouka toho a toho krála, čo mu skapala. Keby ste mi o nej vedeľi voľačo povedať.‘ ‚Synku môj, počkaj, či ty o tom nevieš, že je môj syn kráľ vietor, nad vetrami čo panuje, počkaj chvíľočku, on príde domou, on ti to rozpovie.‘ Tuná milý král vetra prišiou, pekne privíta pocestného a tento mu vraveu, o čo prišiou. Král vetra odpovedau, že nič nevie o tej pricéznej: ‚Musíš sa zo slnco-kráľom zhovárať.‘ Cestovný odyšiou preč a išiou hľadať slnko-kráľa.

Chodiu horámi, dolámi, aľe ho nemohou nigde nájsť. Ač prišiou na jednu pustatinu a tam vidí jeden domček maličký. Proti nemu prišla jedna stará ženička: ‚Čo tu hľadáš, človeče?‘ ‚Čože by som tu mau hľadať? Kráľ vetra ma poslau sem k slnko-kráľovi.‘ ‚No, dobre, syn môj drahý. On ešte svieti; keď ustane, potom príde ko mne na nocľah. A vietorný kráľ ťiež príde. Spolu sa pozhováraju o tom, čo cez deň robiľi a videľi.‘

Ďurko čakau, ač odrazu keď slnko sadlo, vietor utíšiu, obidvaja kráľi sa zišľi v tom domčeku. Ďurka sa opýta slnco-kráľ: ‚Čože ty tu hľadáš?‘ Ďurko chytrý odpovie smeľe: ‚Prosím vás, páni mojí, či by ste nevedeľi o tej a o tej princéznej.‘ ‚Ba veru aj vieme,‘ odpovedau slnco-kráľ. ‚Preto som sem prišiou, že ty do každého kútika zasvietiš, tak budeš vedieť, de je tá princézna.‘ ‚No dobre, keď nás toľko podkušuješ, tak ti už ľen vyzradíme a dáme ti naučenia: Tá princézna je v jednom zakliatom zámku. Tam mnohí ľudia prišli už o živôt. Tak ťa prosíme, Ďurko, osloboď hu otiaľ, vezni si túto paličku. Ak si hu dáš horekoncom, to bude znamenať veľkú páľu slnečnú, t. j. slnce bude s nej veľmi páliť, a jestľi hu dáš dolukoncom: bude ti vietor-kráľ na pomoci a vypustí s nej veľký vietor. Synku môj drahý, choď a dobre sa drž. Tam de prídeš, je jedna striga, tá ťa vďačne príme do hospody ako sluhu. Ty jej budeš pásť dvanásť kobýl. Aľe daj si pozor, ľebo nešťasne obídeš. Tu máš túto paľicu, aby si si mohou v neštestí spomáhať.‘ Vietor a slnko potom zmizľi a Ďurko ostau sám.

Pobrau sa, že ide probovať hľadať ten zámok. Blúdiu horámi, dolámi, ač prišiou g jednému zámku. Jedna stará baba utekala mu v ústrety. ‚Ach, Ďurko, de si sa tuná zau?‘ ‚Ach, stará mamka moja, nuž čo že som prišiou? Službu si hľadám. Azda by ste o voľákej službičke vedeľi?‘ Stará odpovedala, že ho ona príme, ale pod tou podmienkou, jestľi jej dobre šťiri kone upasie. ‚Ano, mamička moja, na to som prišiou do služby, aby som vás počúvau.‘ ‚Jaj, synku môj, to tak ľahko nejde. Ak mne této šťiri kobyly neupasieš: prídeš o hlavu. Vidíš tamto tú bránu, tá je spravená z ľudských kostí, tých som šetkých pobila, čo mi té kobyly neupásľi.‘ Janko sa toho neľakou a povedau starej mamce, že jej verne bude slúžiť. Stariga ho dnuká zavolala a peknú posteľ mu postlala: ‚No, Ďurko môj! čo som ti povedala, to musíš plniť, ľebo inakšie prídeš o hlavu.‘

Ráno Ďurko, keď stau, bou predci zarmútený, že prišiou do takej služby. Aľe sa uspokojiu. Razom príde striga a povie Ďurkovi: ‚Tu máš té šťiri kobyly, té musíš pásť cez deň, té sa ťi ľahko pásť budú. Vidíš tuná dvanásť, té šetky budeš opatrovať, a túto trinástu, na tú máš túto bakuľu, tú budeš bíjať namesto obroku.‘ Táto trinásta kobyla bola tá stratená princézna. Milý Ďurko, keď to počuu, povedau: ‚No, počkajte, stará mamka, veď vám ja ích budem pekne pásť.‘ Keď si kobyly vonká vyviedou, stará striga mu dala kus pagáča do vrecka: ‚No, syn môj drahý, ľen sa usiluj tak, aby si mi šetky šťiri koníčky domou mohou dohnať.‘ Ďurko sa starej mamce pokloniu a jej povedau, že ích on šťasľive napasie. Striga ľen v sebe sa zasmiala: ‚Ešte mi jedna hlava chybuje na umrlčiu bránu doložiť, a to bude Ďurkova!‘

Milý Ďurko vyhnau koníčky pásť, pásly sa mu celý deň veselo, aľe keď prichodila šiesta hodina, koníčky sa mu rozpŕchly a cvalom začínaly zháňať. Ďurko sa pustiu do plaču. ‚Bože môj, Bože môj, veď ja to dobre viem, že prídem o hlavu.‘ Tu mu naraz napadne paľica od slnko-kráľa, obrátiu si hu horekoncom, ako mu slnko-kráľ kázau, a padla velikánska horúčosť, tak že šetky šťiri kone popadaly od horúčosti. Na to si Ďurko obráti paľicu druhým koncom; prišiou velikánsky víchor, taký veľký, že mu šetky šťiri kobyly do maštaľe zmietou. Ďurko uradostený ľahou si doma spať a zobudiu ač ráno, keď ho prišla striga zobudiť: ‚No, Ďurko, ako si napásou té šťiri kone?‘ ‚Dobre som ích napásou, veď sa tuná v maštaľi.‘ Striga sa na tom nahnevala: ‚No, počkaj, Ďurko, keď si mne ty té šťiri koníčky tak dobre upásou, dám ťi ťeraz osem namesto šťír.‘ Ďurko tak urobiu ako aj predošľe. Aj týchto osem upásou. Potom mu dala pásť šetkých dvanásť, ľen tú trinástu nehávala doma. Aľe on s pomocou palice aj tých dvanásť šťastlive upásou.

A tak Ďurko prišiou gu strige pre plácu; aľe striga mu odpovedala: ‚Rozkázala som ti biť tú trinástu kobylu na maštali, aľe ty si hu nebíjau, to ja dobre viem, prečo si nerobiu ako som ti kázala. Ťeraz prídeš o hlavu, to bude tvoja pláca.‘ Ďurko žalosne zaplakau a išiou do maštaľe, zastau si tam, de tá trinásta kobyla stála. Ako tak plače, kobyla mu povie: „Ďurko môj, neplač ništ, viem, že si ma prišiou vyslobodiť. Dívaj sa: Skoč do toho mlieka, čo je vo válove, a okúpaj sa. Podo mnou jest kantár; ten vezneš zpod mostiny, s tým mňa udreš a stanem sa tátošom.‘ Milý Ďurko sa vykúpau a hneď bou sto rázy krajší a mocnejší. Kantár zpod mostoviny vyňau, udreu s ním kobylu a z tej odrazu ostau krásny tátoš. ‚No, ťeraz chytro sedaj na mňa a poďme preč, aby nás striga nedohonila!‘ Ďurko nemeškau, vyskočiu na tátoša a hybaj v nohy. Odrazu mrákavy vidia za sebou. Tátoš sa obzre: ‚Pohybuj ma ľepšie, ľebo za nami ľetia šetky diouky strigine aj zo strigou po predku.‘ Ďurko s tátošíkom prišiou g jednej rieke, tu tátoš povedau: ‚Bodni ma skoro, aby som ľahšie preletela, lebo ak v okamžení nepreľeťíme cez rieku, de sa strigina moc končí, tak zme stratený obidvaja.‘

A šťaslive preľeteľi. Potom povie tátoš: ‚Daj mi ten kantár dolu a udri ma s ním dvarázy, uvidíš, čo so mňa bude!‘ Ďurko zosňau kantár, udreu kobylu dvarázy, čo sa stalo? Krásna princézna pred ním stála. Tak hu on oslobodiu, g rodičom doviedou, zau si hu za ženu a hádam, aj podnes spolu žijú.“

Na konci Czambel pripísal: „Meno hrdinovi som kázal dať ja. Aj v inej povesti od toho rozprávača. V inej povesti ‚Loktibradu‘ som tiež ja pomenoval.“

Srov. V. Tille, Böhmische Märchen I., str. 106., č. 3 A b č. 2), (Úvod a prvá časť sa celkom srovnáva. Pasenie čarodejníckych kobýl je opísané, pravda, ináč.)

Sborník slov. národních piesní… atď., vydaný Maticou Slovenskou, I, 55 — 62, má rozprávku „Zázračná studňa alebo Ružena a Maco-Ondrej“. (Povesť z Kysúc.) Podáva a rozpráva Štefan Rúčka.

„V sedemdesiatej siedmej krajine ešte za starého Vida“ žil kráľ so svojou utešenou jedinou dcérou. Zapáčila sa dvom súsedním kniežatám, ale ona si vyvolila mladšieho, ktorý viedol dobrý život. Druhý, ktorý viedol život roztopašný a bohaprázdny, sľuboval pomstu. Mladý párik žil šťastlive a dožili sa krásneho dievčatka. Keď dcérka Ružena dorástla, išiel raz otec na poľovačku, hoci ho žena, postrašená zlým snom, veľmi odhovárala. V hore stretol sa s bývalým sokom, pustili sa do súboja, zlopovestný princ ho poranil a zavliekol pod svoj zámok do tajnej a zázračnej studne, pokým ho nejaký Maco zpopod zeme nevyškriabe.

Doma ho žena s dcérou darmo čakaly. I vypravily sa ho hľadať, ale sa stretly s oným roztopašníkom, ktorý, preoblečený za poľovníka, im rozprával, že otec prenasledoval srnku, a keď mu skapala, zaklial a zapadol do zázračnej studne, kde sa s krásnymi dievčatami a nymfami zabáva. Keď sa obe ženy daly do plaču, priskočil k Ruženke, zaviazal jej oči a uniesol ju na koči, volajúc, keď matka nechcela zaňho ísť, že jej dcéra bude teraz jeho dcérou.

Mať si šla sťažovať k otcovi kráľovi. Kráľ rozhlásil po celej krajine veľkú odmenu: pol kráľovstva i Ruženu tomu, kto vraj jeho zaťa a vnučku v zázračnej studni najde.

Zvesť o tom doniesla sa k chudobnému otcovi dvoch driečnych šuhajov. I poslal ich šťastie zkúšať. Šuhajci, Matej a Ondro, kúpili si v meste medvediu kožu, mladší, Ondro, dal sa do nej zašiť a starším, Matejom, na retiazke po uliciach vodiť. Dostal meno Maco-Ondrej a starší odviedol ho do iného mesta a tam Maco svoje kunšty vystrájal, hajduchoval a tancoval odzemok. Zapáčilo sa to skrotené zviera jednému princovi a sľuboval zaň gajdošovi mešec dukátov. Keď mu ho Matej nechcel predať, teda pýtal, aby mu ho aspoň na štyri dni požičal, že sa mu hodí do jeho zázračnej studne. Matej, počujúc o zázračnej studni, hovoril, že sa musí poshovárať o tom s druhým bratom v hostínci. Zaviedol ta Ondreja, ktorý bol ochotný ta sa odvážiť. I pristali na návrh princov.

Princ dal gajdošovi na vyživenie a vzal si od neho medveďa na štyri dni. Potom vyšli z mesta a dali sa do hory, pričom si Maco-Ondrej pilno značil cestu. Cez veľké húštiny prišli na lúku, kde stál pustý zámok, pod ktorým bolo jazero, zrkadlila sa zázračná studňa, hlboká po pás a dlhá, široká dosť. Princ priviazal medveďa o jedľu za štranok, išiel k studni, siahol rukou do vody a „pod vodou kunštovne zapravenú a ukrytú, no tajnú pumpu zapumpuje, zatočí, voda sa rozčiapne a tajnými trúbami valí sa do potoka, a suché dno rybníka tohoto mramorom vydlážené ostane“.

Potom ho odviedol dvierkami do podzemnej tmavej jaskyne, kde bolo dvanásť podzemných izbičiek, a do každej viedly osobitné dvere. V prvej bývala Ružena, vnučka kráľova, „táto vodopanenka (nymfa)“, v druhej opodiaľ jej otec, v ostatních boli druhí väzňovia, „buďto na pomstvu, alebo k hriešnej zábave princovi tuna násilno zajatí, no zakliati v zázračnej tejto studni“.

Princ zaviedol medveďa k Ružene a zanechal jej vycvičené zviera na zábavu. Zapáčilo sa jej a celkom mu privykla. Tretiu noc sa jej snívalo, že k nej prišiel starček a hovoril: „Ruženo! Ruženo! Maco-medveď, s ktorým sa ty poihrávaš, neni medveďom, ale opravdivým človekom, a ten tebä aj otca tvôjho zo zázračnej studne tejto vyslobodí.“ I hnala sa na medveďa končitým nožom; Maco chcel von, ale keď mu otvorila dvere, videl, že pre vodu nemôže. Priznal sa jej a vyjavil, že ju prišiel osvobodiť. Ružena mu prezradila, že môže pritom vyhrať veľkú stávku, lebo kniežatá, grófi, baróni prichádzajú do toho zámku a stavajú na stôl princov, že najdú väzňov v studni zakliatych.

Ondrej prísahal jej vernosť a Ružena dala mu na znak lásky svoj drahý prsteň.

Na štvrtý deň princ odviedol medveďa gajdošovi. Obidvaja bratia išli do hostínca, kam sa prihrnuli gavalieri so všetkých strán a stavali sa, kto prvý najde Ruženu. Jeden shrnul peniaze so stola a išli. Ondro sa díval za nimi a šklbol poslednieho sluhu za kabát, aby povedal pánovi, žeby len hodne postavil, že ho iste na oné miesto zavedie. Princ mu dal nádherné šaty a hľadali tri dni okolo pustého zámku. Nikomu z gavalierov neprišlo na um hľadať, že by niečo bolo skryté pod vodou. Keď už princ sa radoval, že prehrali stávku, prihlásil sa Ondro, skočil do studne, našiel pod vodou pumpu, voda vytiekla a dno rybníka ostalo prázdné. Otvoril vpravené dvere, zaviedol všetkých do jaskyne, ohlásil sa u Ruženy ako jej osvoboditeľ a vysvobodil i jej otca, i druhých desať najkrajších dievčat. Psi tých pánov bez huckania oddali sa do toho zlostníka a na franforce ho roztrhali. Ondrej sa stal kráľovým zaťom a povolal k sebe svojich chudobných rodičov. I ostatnie dievčatá, zo studne vysvobodené, sa dobre povydávaly za druhých gavalierov.

Táto rozprávka súvisí nepochybne s nejakým rytierskym románkom a prenikla z ľudového čítania do ľudu.