ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Codex diversorum auctorum A, str. 69 — 74, č. 16, uvádza rozprávku, ktorú do tlače spracoval Ján Francisci Rimavský pod nadpisom „Čertovi zapísaný“.^[158] Podávame text:

„Bou ráz jeden hudobní človek na cesťe. Cesta mu dobre vipadla, a on sa s dobre naklaďením vozom domou poberau. Už bou ňeďaleko domu, roďinná ďeďinka se pred ňím už ošerjavala, a vipnutá nad ňou veža radosňe sa ho vítať pozdávala. Celí viťešení kráčau podla koňíkou, pomáli len s naloženou ťarchou uchádzajúcich, mimovoľne krúťjac nad ňími bičíkom, a dívajúc sa ta, skaďjal ho roďinná ďeďinka vítala. Vtom naráz kolesá až po hlavi do blata uvjaznú a koňe zastanú. ,No, len hije, koňíčki moje.‘ — Ale koňe aňi hnúť ňemohli. Opre sa plecom o leuč, nad koňmí pošibe, a ,hije!‘ vikrikňe, ale nedaj Bože z mesta pohnúť. — ,Kího čerta! to buďe pekná robota, jezli ja takto v širokom polu už ňeďaleko domu buďem museť a ňeveďeť sa aňi hnúť.‘ Zas sa zapreu, koňe pošíbau, tje sa zapreli a ťahali, dobre sa ňepretrhli, a voz sa, jako bi ho prikovau, aňi len ňepohňe. ‚No, ňič ňebuďe — račej počkám, jako bi si mau statki okaličiť. Adaj len dakdo príďe.‘ Sadou si pola cesti a omrzlí čakau, až sa mu dakdo natrafí.

Vtom kďe sa vezme, tu sa vezme jeden pán, vo visokom klobúku a do dlhjeho červenjeho plášťa od hlavi do pati zakrúťení, a takto ho osloví: ,Koho tu čakáš?‘ — ,Ach, dobrí človek, lebo ňevjem, čo sťe a čo ňje, čakám dáku pomoc. Voz mi do blata uvjazou, a ňemuožem ho aňi pohnúť.‘ — ,Čo mi dáš, keď ťi pomuožem?‘ — ,Ei, ňech som dobrím, sa vám dobre odslúžim.‘ — ,Či mi dáš to, o čom doma ňevješ?‘ — Pocesní za dobrú chvilu rozmíšlau, čo bi to mohlo biť, abi sa dák ňeprekábaťiu: ale ňič ňenašou, o čom bi ňebou veďeu. ,Šak ja jako gazda,‘ misleu si, ,musím veďeť o šetkom, a jezli je dáká maličkosť, ňech si ju má, trebars o ňej aňi ňevjem.‘ Napokuoň pristáu a slúbiu mu, len abi ho ratovau. ,No, dobre,‘ povedau pán, ,ale sa mi k tomu písemňe musíš zavjazať, a síce tvojou krvou.‘ Podau mu papjer, pjero, nožíkom malí prst narezau, — a pocesní písmo zo seba vidau. Vtom ňeznámi zau voz na plecá, zem sa zatrjasla, na suchuo viňjesou a v hrmavici: ,O ďesať rokou mi sem doňes, čo si slúbiu,‘ volajúc sa prepadou. — Teraz len svitlo pocesnjemu v hlave a začau tušiť, s kím mau šťasťje. Ňetrpelive a celí zňepokojení domou ponáhlau.

Plaskňe na dvore, a z dverí mu nad šťasním návratom naradovaná ženička s malím ďjeťatkom na rukách v ústreti vibehňe. ,Vítaj nám, vítaj, drahí mužíčok, či viďíš, s jakím sinkom nás Pán Boh požehnau?‘ Jako bi hrom bou doňho uďeriu, stáu pri voze, ňemohou aňi slova prehovoriť, a slzi ho zaljali. — ,Čo ťi je mužíčok? Neťešíš sa zo svojho návratu a z tohoto požehnaňja? Či viďíš, jak sa ňebožjatko na ťeba usmjevá?‘ — ,Pre Boha ťa prosím, žena, mlč, lebo sa mi srdco pukňe. Ach, Bože, Bože!‘ S tim sa odvráťiu preč, skloňiu hlavu na voz, a takí utrápení tam stau dlho, dlho. — Potom statok viprjahou, z voza poskladau a na novo sa smúťiu.

V takomto trápeňí a smutki žiu ustavičňe, a dopitajúcej sa žeňe po príčiňe toho trápeňja ňikdí ňič ňeodpovedau, len sa zavše rozžjalení preč odvráťiu. A keď sa na sinka, toho hodnjeho, miljeho sinka poďívau, ustavičňe ho slzi zaljali, a dlho, dlho sa ňemohou uspokojiť.

Malí Jaňík zo dňa na deň bou hodňejší a pomáli prichádzau k rokom, v ktorích bi bou mohou už aj do školi choďiť. Chudobní roďičovja, zlášťe starostlivá matka všemožňe sa pri svojej chudobe starala, abí jejin Jaňík bou hodní človek. Už v maličkosťi ho sama šeličomu viučovala, a keď čas prišou, dala ho do školi. Do školi choďiť bola največčja Jaňíková radosť. Dobre sa učiu, do školi pilno choďiu, statočňe sa správau, tak že ho šecci, aj spolužjaci, aj učiťel, velmi raďi viďeli, a druhí luďja jehovim roďičom až tak záviďeli. Keď zo školi šou, z kostolnej strechi zavše naň jeden čjerní fták volávau: ,Ti si muoj.‘ — A keď to deň po dňu opakovau, žalovau sa malí Jaňík roďičom aj učiťelovi. Matka si z toho mnoho ňerobila, oťec sa zasmúťiu, a učiťel mu kázau, ak ešťe ten fták ráz naňho zavolá, odpovedať mu: ,Ňje som tvoj.‘ — Jaňík tak urobiu, ale fták zakaždím jak volau, tak volau: ,Ti si muoj, ti si muoj!‘

Ďesjati rok sa už približuvau, a čím vjacej sa približuvau, tím sa oťec veččmje zasmucuvau. Ráz keď sa tak smúťiu, príďe k ňemu Jaňík a lútosťivím hlasom sa ho zpítá: ,Oťec, čože sa naveki tak smúťíťe? Ešťe sťe sa na mňa aňi veselím okom nepohljadli, a druhí roďičovja sa zo svojich ďjetok tak ťešia. Veť som vám bou naveki poslušní.‘ Oťec sa naňho dlho zaďívau a smutním hlasom po chvíli takto prehovoriu: ,Práve, že si ma, sin muoj, naveki poslúchau, že si statoční a hodní, práve sa preto smúťim, lebo mi je ťa lúto.‘ ,Prečože bi vám malo biť lúto?‘ — ,Ach, sin muoj, pre to, že ťa musím utraťiť. Už je čas, abi si zveďeu, povjem ťi teda, čo je vo veci. Keď som bou v cesťe, uvjazou mi voz do blata, že som ho hnúť ňemohou. V tom trápeňú prišou ko mňe jeden pán a ponúkou sa mi, že mi pomuože, jezli mu dám to, o čom doma ňevjem. Ja ňešťasní oťec ňepomisleu som, že tvojú matku s ťebou v náďeji zaňehau, a slúbiu som mu. Ňeznau som, kdo je: len, keď sa v hrmavici volajúc, abi to, čo som slúbiu, o ďesať rokou na to istuo mesto doňjesou, prepadou, len vtedi som zveďeu, že to bou čert. Ach, sin muoj, ja som ťa čertovi zapísau, a ďesať rokou už dňes zajtrá buďe.‘ — ,Nesmuťťe sa, oťec, ja sa toho ňebojím. Matka mi vše hovorjeva, že sa statočním luďom šaďe dobre voďí: ja sa buďem statočňe spravovat, dobre teda aj tam buďe.‘

Ďesjati rok sa už ku koncu blížiu. Oťec se medzi tím p. farára a každjeho, koho na blízku znau múdreho, raďiu, jako bi sinka z čertovej moci visloboďiu, leš na darmo, ňikdo mu aňi najmenšje povedať ňeveďeu. Ďesjatí rok bou už tu. Smutní roďičovja sa vibrali a vjedli si drahjeho sinka na ustanovenuo mesto, abi sa s ňím naveki rozlúčili. Už šli. Vtom pribehou k ňim jeden mňích a spitovau sa ích, kďe iďú a čo sú takí smutní. A keď mu oťec rozpovedau, čo a jako, podau chlapcovi jednú knižku do ruki hovorjac: ,Ňeboj sa ňič, sin muoj, len sa ňenalakaj, čo bi sa čokolvek predstavovalo, len v tejto kňižke čítaj a čítaj. Ňič sa ťi ňestaňe a z čertovej moci sa vimuožeš.‘

Prišli na mesto. Tu mňích jedno velkuo koleso so svaťenou krejdou na zemi urobiu, Jaňíka doňho postaviu, ešťe ráz napomenúu, abi sa ňeobzerau a ňeuťekau, čo bi čokolvek na sveťe naňho sa rúťilo, a len pilno v tej kňižke čítau, a s roďičmí a s druhími sprevádzajúcimi ích luďmi višou na jeden vršok, pozorujúc a čakajúc, čo sa buďe robiť.

Naráz sa šetko jako v noci zatmí, začňe sa na kríž kráž blískať a strašňe hrmeť. Hromí trjeskali jeden po druhom, zem sa zatrjasla, jako bi už súdní deň mau nastáť, a v ohňivom oblaku, v hroznej bliskavici prileťí mnostvo čertou. Zrovna na Jaňíka zamjerili. Leťja jako besní a z ďaleka pazúristje rukí naňho vistrú. Ach, beda ťi, ňevinnuo ďjeťa, beda tvojej ňevinnej dušičke, jezli ťa do tích pazúrou zdrapnú! Leš čert sa svatej veci dotknúť ňesmje. Pri svaťenom kolesu naráz, jako bi uťau, zastáli, poobzerali sa jeden po druhom, pazúre do pesťí pozaťínali, zubami zoškrípeli a v strašnom ručaňí sa prepadli. — Jaňík si pokojňe kňižku čítau a z mesta sa aňi ňepohou.

Po chvili biče pljaskajú, koňe zdupocú a hintovi jako vo vetru rovno na chlapca leťja, a za ňími sa medveďi, psi a šelijakje potvori valja. Pri svaťenom kolese šetko zastálo. Čert sa po svojích poobzerau, tí pochitali vidli a začalí do kolesa píchať. Jaňík sa nalakau, schiťiu sa, že zuťeká — a vtom na šťasťje prišlo mňíchovo napomenuťje na pameť — sadou si zas a čítau. Sotva si sadou, naráz to šetko prepadlo. — Kďe sa vezme, tu sa vezme pred chlapcovími roďičmí čert a kričí na ňích. ,Čo sťe vi za roďičja, či viďíťe, jaká sa voda na vašho sina valí, choťťe ho skoro osloboďiť, lebo ho zabere.‘ Ale sa roďičja na mňíchovo slovo aňi z mesta ňepohli. Voda, jak bi sa hori lámali, hučala a po skalinách pljaskala, ločkala a jako múr sa na chlapca valila, leš pri kolese sa zrazu prepadla a šetko uťíchlo. — Čert viďjac, že ňič porjaďiť ňemuože, occovi sa zahroziu, zručau, že sa hori lámali, a prepadou sa.

,Váš sin je visloboďeňí,‘ vážním hlasom prehovoriu mňích, ‚choťťe v pokoju domou a radujťe sa, lebo sa vám na novo naroďiu.‘ A s tím chitro, že sa mu dobre aňí poďakovať ňemohli, preč odišou.

Roďičovja bežali k vislobodzenjemu sinkovi, objímali ho, boskávali, a radosť bola bez konca a kraja. Naradovaní šli domou a urobili si hosťinku. Sozvali dobrích luďí, kolko len ích chudoba uhostiť mohla, a šecci boli veselí, jako ňikdi.

Jaňík choďiu ešťe za čas do školi a potom occovi okolo hospodárstva pomáhau. S časom dorjastou do mláďeňeckích rokou a bou z ňeho hodní šarvaňec. Ale sa mu ňezdalo, že ňebou ešťe ňikďe vo sveťe a žjadnej skúšenosťi si ňenazbjerau: prišou teda ráz k occovi a takto k ňemu prehovoriu: ,Ňič je to, keď človek skúšenosťí ňemá. Ja bi som rád svet skúsiť a šou bi, jezli mi dovolíťe, dakďe do službi. Adaj bi som aj dačo vislúžiu.‘ ,Ja som, sin muoj, ňje proťi tomu, keď tak chceš, pre mňa sa viber a choď vo meno Božje,‘ odpovjedau oťec. Na druhí deň matka upekla na cestu pekní chlebík, položila mu do kapsi pár ošťjepkou, a vipravili ho so svojím a Božím požehnaňím.

Choďiu dlho po horách, po doloch, skaďjal ešťe adaj živá duša ňikdi ňechoďila, a na človječka natrafiť ňemohou. Napokuoň prišou k jednemu starjemu, na visokom vrchu založenjemu zámku. Príďe na dvor, tam sa mu aňi živá duša ňeukáže, vňíďe do pitvora, aňi tam, vňíďe do izbi, tu najďe jednú starú ženičku. ,Ach, kďe že si sa tu zau, dobrí človek, kďe, veť tu aňi ftáčika aňi letáčka ňevídať?‘ spítala sa ho starká. ,Prišou som si, stará máťi, službu hladať. Či bi sťe mi dákú ňedali?‘ — ,Ver ťi ja, sin muoj, službu dať ňevjem. Ale počuj, len počuj, v tomto zámku sú tri zakljate princeski: jezli ích visloboďíš, buďeš šťasliví. Či sa vezmeš na to? Pravda, že mnoho buďeš museť podstúpiť, ale to šetko premuožeš, len sa ňelakaj a budz stálí.‘ ,Poručeno Bohu, trebars aj zahiňjem, adaj sa mi ích pošťasťí visloboďiť.‘ Starká ho hneď statočňe opatrila; dala mu dobrú večeru a do dobrej posťele uložila.

Na druhí deň ho zas dobre opatrila a večer do jednej velkej izbi zavjedla. Dala mu jednú velkú kňižku, abi z ňej ustavičňe čítau, a napomenúa ho, abi sa ňičoho, čo bi sa s ňím kolvek robilo, ňelakau, leš pokojňe trpeu; odišla a dvere zamkla.

Janko si sadou za stuol a čítau, až mu pot na čele stávau, ustavičňe až do dvanáctej. O dvanáctej sa zrazu celí zámok zatrasje, strašňe zhrmí, po sťenách sa ohňivje reťaze začnú rozťahuvať, dvere sa vivalja, a jeden velikí kocúr pred ňeho na stuol viskočí. Janko len čítau a aňi sa ňeobzreu. Tu ho začňe čosi zo šetkích strán pichať a rezať, schiťí ho, rozseká a do podkúrenej peci do ohňa rozsekanje kusi pomoce [vari: pomece]. — Zhoreu.

Ráno ešťe dobre aňi ňesvitlo, najstaršja princeska, už vislobodzená, bežala do tej chíže, prehrnala popel a k največčej svojej radosťi našla dakolko košťjalikou. Tje jakousi masťou pomasťila, s tím dvere zamkla a odišla preč.

Okolo poludňja Janko ožiu a bou ešťe krajší, jak pred tím. Zabúchá na dvere. Vislobodzená princeska pribehla, ďakovala mu velmje a prosila, abi ešťe aj druhje dve sestri visloboďíu, že si buďe muocť ktorúkolvek z ňích za ženu vibrať a pokladou, kolko sa mu len buďe páčiť. Janko sa ochotňe podvoliu a slúbiu, čo v jehovej moci buďe, šetko podstúpiť a pretrpjeť.

S večerom sa do velkej izbi odobrau; sadou za stuol a z velkej kňihi čítau a čítau, až mu pot na čele stávau. O dvanáctej sa zámok zrazu strasje, strašňe zhrmí, po sťenách sa ohňivje reťaze začnú rozťahuvať, dvere sa vivalja, a jeden velikí kocúr pred ňeho na stuol viskočí. On jako bi o ňičom ňeveďeu, len čítau ďalej. Tu ho začňe čosi zo šetkích strán píchať a rezať; rozseká ho na kusi, a rozsekanjeho do podkúrenej pecí, do ohňa pomece. — Poznovu zhoreu.

Ráno, sotváže svitlo, pribehla sredňja vislobodzená princeska, prehrnala popel, a najdúc dakolko košťjalikou, tje jakousi masťou pomasťila. S tím dvere zamkla a preč odišla.

Okolo poludňja Janko ožiu, kďe krajší, jak pred tím. Zabúchá na dvere. Sredňja princeska, krajšja od tamtej, pribehla, ďakovala mu, a abi ešťe aj treťú sestru visloboďíu, prosila, slubujúc mu tú istú, čo tamtá, odmenu. Janko sa ochotňe podvoliu a ku šetkjemu hotoví pokojňe večer očakávau.

Večer sa odobrau do velkej izbi, dvere dobre zamkou, za stuol si sadou a vo velkej kňižke čítau a čítau, až mu pot na čele stávau. — O dvanáctej sa celí zámok strasje, strašňe zhrmí, po sťenách sa začnú ohňivje reťaze rozťahuvať, dvere sa vivalja, a na stuol pred ňeho jeden velkí kocúr viskočí. Janko na to šetko ňič ňedbau, len ďalej čítau. Vtom ho začňe čosi zo šetkích strán pichať a rezať; rozseká ho na kusi, a rozsekanje kusi do podkúrenej peci do ohňa pomece. Po treťí ráz zhoreu.

Ráno, len svitať začalo, pribehla najmladšja, — a to bola najkrajšja — dlho prehrnala v popelu, kím jeden košťjalik našla, vjac najsť ňemohla, ten jakousi masťou pomasťila, dvere za sebou zamkla a odišla.

Okolo poludňja Janko ožiu, a bou zas krásňí, že mu na sveťe páru ňebolo. Zabúchá na dvere. Šetki tri vislobodzenje princeski pribehnú, ďakujú mu, jak len muožu, a najmladšja takto k ňemu prehovorí: ‚Počuj, statoční, krásní mláďeňec, ti si toľko pre mňa a pre sestri moje podstúpiu, za odmenu teda toho dávám sa ťi ja za ženu. Zostaň, jezli sa ťi páčí, tu s nami a buďeme si žiť šecci vedno šťastňe a v pokoju.‘

Janko toto šťasťje ňeočakávau, ale keď sa mu ráz pritrafilo, od seba ho ňeodstrčíu. Privoliu k šetkjemu a s vislobodzeními princeskami si na zámku žiu, jako s vlasními sestrami, dúverňe, spokojňe. — Šetkjeho, čo si len srcco zažjadalo, mau dosť až nazbit, leš chibuvala mu veččja spoločnosť ludská, a za roďičmí ustavičňe banuvau. Tá ustavičná samotnosť a zďjalenosť od luďí ho naostatok tak doomrzela, že si zo zámku čim skorej ujsť umjeňiu.

Ráz v noci, keď si princeski políhali a pospali, vikradou sa zťícha zo zámku, a poď! horamí, dolamí, zkaďjal prišou, kím len domou ňedošou.

Kdo bou račej, jako chudobní roďičovja, keď sa ím sin hodní a zdraví domou navráťiu. Ňeveďeli mu najsť aňi mesta a boli bi ho adaj aj na rukách ta nosili. ‚Kďe si choďiu? Jak sa ťi voďilo?‘ a so sto a sto druhími otázkami sa jedno druhjeho predbehuvali, nečakajúc aňi na odpoveďe, ku ktorím Janko pre samje spitovaňja aňi pristúpiť ňemohou. ‚Už mi len dajťe pokoj,‘ prehovoriu Janko napokuoň s lahkím usmechom radosťi, ‚ňech vám aspoň povjem, kďe som bou. Nuž, bou som vám ja v jednom zámku, v ktorom som ňikoho krem jednej starej maťeri ňenašou. Ta teda stará mať, keď som si od ňej službu pítau, ma prosila, že bi som tri zakljate princeski visloboďiu. Ja som sa vám na to dau a šetki tri šťasňe visloboďíu. Boli to ďjevki, jedná krajšja od druhej, ale najmladšja bola precca najkrajšja: a ta sa mi za ženu ponúkla. Už mau biť sobáš. Ale sa mňe tam v tej pustaťiňe naskrze ňepáčilo, prišou som teda domou.‘ ‚Dobre si urobiu, sin muoj, lebo sa nám už za ťebou cnelo,‘ — chitro mu matka reč prejala, ‚čo ťa tam po bohatstvoch. Ti si sa v chudobe naroďiu, v chudobe sme ťa vichovali, a v chudobe si buďeš veďeť spokojňe žiť. Na čo bi si sa tam za princeskami drjapau, v našej ďeďiňe jest veru dosť hodních ďjevčeňjec, s ktorími buďeš muocť biť šťasním.‘ Takto matka, a oťec zamislení mlčau a tak vizerau, jako bi bou ňespokojní bívau. Bez pochibi si misleu, že mohou račej tam zostáť a aj roďičom dobre urobiť; možno že si to misleu, ale ňič ňepovedau.

Janko bou doma, occovi okolo hospodárstva pomáhau a bou z ňeho celí gazda. Ale sa mu táto práca skoro zunovala, a pamiatka predešlích a náďeja budúcích časou ho silňe do zámku k vislobodzenej princeske ťjahala, tak že jej aňi odolať ňemohou. Prišou k occovi, pítajúc si dovoleňje preč odísť, a to mu oťec bez šetkjeho odporovaňja hneď aj dau, ba práve ho ponúkou, abi len šou.

Milí Janko teda zas len šou tími starími horámi, čo kedisi, na každom vrchu zámok vizerajúc. Ale sa mu šetko jaksi naopak biť zdalo, hori celkom inakšje, druhje vrchi, novje cesti, a o zámku aňi chíru aňi slíchu, jedním slovom poblúďiu a do zámku naskrze pohoďiť ňemohou. Túlau sa on po tích horách za dlhí čas, až naostatok prišeu k jednej ďjere, v ktorej bívau vetríčok. ‚Ei,‘ povedá, ‚vetríčok, vetríčok, či ňeznáš o tom a o tom zámku?‘ ‚Ei, ba vera znám,‘ odpovedau vetríčok, ‚práve sa ta zberám. Zajtrá buďe najmlašej princeske sobáš, musím jej teda tjeto črjevíčki ešťe dňes zaňjesť.‘ ‚Či bi si ňebou tak dobrí mňa zo sebou zjať?‘ ‚Čože bi som ťa ňezau? Len bi si za mnou bežať uvládau.‘ ‚Veť sa buďem usilovať.‘ ‚No, dobre,‘ prerjekou naostatok vetríčok, ‚ale abi si lepšje vládau, tu máš, zajec si kus,‘ a predložiu mu večeru. Keď sa navečerau, vichiťili sa a šli: vetríčok horámi šušťau, a Janko pod ňim v kepenčoku jakomsi zakrúťení bežau. So svetom prišli do zámku.

Vetrík sa chitro odbaviu a odišou, a Janko sa v zámku kďesi uťjahou, takže ho aňi ňespozoruvali.

Bou sobáš, na sobášu mnoho panstva a po sobáše velká hostina. Keď sa páňi takto hosťili, prišou Janko ku kuchárke, prosjac ju, abi prsteň, ktorí jej podávau, mladej ňevesťe odňjesla. Kuchárka odňjesla. Sotvaže princeska prsťeň zhljadla, hneď ho poznala, že je to ten, ktorí Jankovi, keď ju visloboďiu, bola dala, a uradovaná, že sa jejín milenkí navráťiu, hneď ho k sebe dala zavolať, a keď prišou, túto hádku hosťom zahádala: ‚Jakí klúč iďe lepšje do ďjeri, noví či starí?‘ Hosťja odpovedali: ‚Starí, lebo je len už vihlaďení.‘ ‚Tak viďíťe,‘ hovorila ďalej princeska, ‚tento tu šuhaj mňa aj moje sestri od zaklaťja visloboďiu, ja som sa mu za to za ženu slúbila, a práve sme sa už mali zosobášiť: — toto je muoj starí, toho si teda zadržím a novjeho preč posjelam.‘ Keď hosťja viďeli, že je to naozaj princeskina vuola, ňič ňepovedali oproti, leš pristáli a k novjemu sobášu hneď pripraví robili.

Bou noví sobáš a nová svaďba, kďe veččja a slávňejšja od predešlej, a po slávnej svaďbe začali novomanželja noví život, život šťasní a blahoslavení. Raďi sa viďeli, šetkjeho mali dosť, aj nazbit — čo sa ím teda inšje malo žjadať?

Princeska Janka vše prosjevala, abi sa jej za tri roki ňespítuvau, kďe choďí po obeďe, a tím meňej, abi za ňou pozerau, lebo že bi z toho zluo nasleduvať mohlo. Janko jej aj privoliu a za hodní čas slubu svojmu verním zostáu. Leš začala sa v ňom s časom zvedavosť zbudzuvať, zo dňa na deň rjasť, až naostatok pevnuo predsebazaťje a slub celkom podrila. Janko sa jedneho dňa, keď sa princeska odďjalila, za ňou ukrádau, ukrádau, a ukrádajúc sa prišou až ku dverom, do kerích ona vnišla, klúčovou ďjerkou dnu kukou, a viďeu svojú ženu sa kúpať, a tu viďeu, že je len do pása žena a od pása zázrak na zázrakí, ohavná riba. Sotváže ju ale zhljadou, zámok sa zatrjasou, zahrmelo, a milí Janko zostáu na peknej lúke samotní stáť, a zámok po čertoch po pekloch — sám p. Boh vje, kďe sa poďeu.

Aj mrzeu sa aj lúto mu bolo. Dlho sa okolo seba ďívau a naostatok sa vichiťiu svetom zámok aj ženu si hladať. Cesti žjadnej ňebolo — pustiu sa teda rovno horami, skaďjal ho len oči vjedli. Dlho blúďiu sem a tam, kím prišou k jednej ďjere. Z ďjeri blnkau oheň, a na posrjedku sa traja ľudja so hrozním krikom bili. ‚Ei,‘ povedá Janko, ‚ňebiťe že sa, dobrí luďja, ňebiťe, čo že máťe jeden proťi druhjemu?‘ ‚Dobre, že si prišou — buďeš nám succom,‘ vikrikli tí traja a naráz sa pusťili. — ‚Či viďíš, tento kepeň, táto palica a tento kalap; a ten kepeň je takí, že keď sa doňho dakdo zakrúťí, ňikdo ňeviďí, tá palica taká, že keď sa s ňou človek podopjera, za každím krokom o 20 krokou ďalej zakročí, a ten kalap takí, že keď si naň staňe, a pomislí si, abi dakde bou, naráz sa tam najďe. Teda ten kepeň, tá palica a ten kalap nám zostáu po occovi: teráz sa máme s timi vecmi poďeliť. Ale jakže sa poďelíme, keď každí chce šetko mať. Prosíme ťa, poďel nás ti.‘ Jankovi vjac ňebolo treba. ‚Jezli pristaňeťe,‘ povedá, ‚ja vás poďelím. Tje veci škoda jednú od druhej odtrhnúť, a krem toho ích každí šetki chce mať: vjeťe teda čo? Vinďiťe na tamto ten vrch, a kdo najskuor sem ko mňe dobehňe, ten buďe mať šetko. Či pristaňeťe?‘ ‚Pristaňeme, pristaňeme!‘ volali braťja a naráz sa pusťili hore vrchom. Medzitím Janko zau palicu, zakrúťiu sa do kepeňa, postaviu sa na klobúk — chitro si pomisleu, abi bou pri tom a pri tom zámku. Sotvaže si pomisleu, už bou pod zámkom.

Dlho choďiu okolo zámku, čo sa mu aňi živá duša ňeukázala. Napokuoň vibehla jedná frajcímerka, a keď ho zazrela, skoro bežala paňej oznámiť, že je pán pod zámkom. ‚Ale len ňetár, kďeže bi sa tu zau.‘ ‚Veť bi som aňi ňehovorila, kebi som ho ňebola viďela.‘ Královná veriť naskrze ňechcela. Poslala druhú, treťú, a keď každá s tím istím prišla, višla sama a vlasníma očima viďela svojho muža. Dobre ňezomrela od radosťi. Odvedla ho do zámku a ukázala mu sinka, ktorjeho jej p. Boh odtedi, čo sa rozlúčili, požehnau. Janko bou aj tomu velmi rád, takže od radosťi ňeveďeu čo robiť. — Potom si matku aj occa k sebe dovjedou, a žiu s ňimí a so ženou šťastňe a spokojňe, kím len ňepomreli.“

Verzie tejto látky boly sostavené v Anmerkungen K. H. M. Grimm II., str. 318, č. 92. Motív C: hrdina proti sľubu privolá svoju ženu k rodičom, je zamenený dvoma motívy: najprv hrdina odišiel zo zámku, že sa nudil, a dostal sa nazad k žene s pomocou vetríčkovou. K tomu je pripojená parabola o kľúči. (Srovn. Anmerkungen II., str. 59, 335, 348.) Potom mu zmizla žena, keď prestúpil jej zákaz a díval sa na ňu kľúčovou dierkou: tu sa prejavil vliv povesti o Meluzine (Kubín: Kladské povídky II., 25, 133, Podkrkonoší, 704 č. 152, 771 č. 247). Zatým našiel ženu pomocou zázračných vecí, o ktoré oklamal troch vadiacich sa bratov.

(Zápis diablovi a zázračné veci vadiacich sa bratov chýbajú).

1. Zo starších rozprávok mohla by sa tu uviesť táto rozprávka: „Čjerna Panna z Cklenjeho zamku“, známa iba zo stručného výťahu, ktorý zapísal upravovateľ sbierky na konci rokov štyridsiatych.

„12 královskích lovcou si volja kapitáňa, jeden študent trafí cíl a zostal lovcom, ťi závideli jeho šikovnost, počarili mu, Čjerná Panna sa mu ukázala, a on nabiu zverini. Na tanci nechceu s kralovími dcerami tancovat, na smrt bou odsudzen, on vijeviu Čjernú Pannu — hladau ju pri I., II. i III. obrovi, ten ho do suda zadebniu, pták ho ta odnjesou, čerti ho prenasledovali, muki pretrpeu — všeckích ludí osvoboďiu — žiu šťasňe! Prešov. Záb., číslo 10.“

2. Sem možno zadeliť zo Zemplínskej stolice verziu, zaznamenanú u Czambla „Slovenská reč“, str. 368 — 71, § 191.

Úvod je vzatý z látky o žabej princezne. (Anmerk. K. H. M. Grimm II., str. 30, č. 63.) Kráľ sľúbil svoju ríšu tomu zo svojich synov, ktorého strela najďalej dopadne. Strela najmladšieho šla veľmi ďaleko, „až žem párala“… „popod huru“. Kopali, až ju našli, a to už bolo na druhom kraji hory v druhom kráľovstve. Tam bol krásny zakliaty zámok. Prišiel ta princ s jedenástimi husármi. Tam bolo všetko veľmi pekné, i v stajniach, ale v zámku nikoho nebolo. Našli pripravený stôl s jedlom a pitím a spalňu. Naobedovali sa, zaolovrantovali si, poprechádzali sa, potom vyhľadali spalňu pre dvanásť osôb; jedna posteľ bola strieborná, do tej ľahol princ. Jeden z husárov nespal a videl, ako o jedenástej hodine prišlo ta čiernych „frajcimirok“ a princezna a každá si ľahla ku svojmu. Druhý deň vyrozprával husár, ktorý nespal, čo videl, a radil kráľovičovi, aby dával pozor. Keď v noci prišly dievky zasa, boly po pás biele. Kráľovič sa pohol, prestrašil tým dievky, že hneď odbehly. Ráno už neboly kone opatrené, sami nenašli pre seba jesť. Princ poslal desať husárov nazpät a šiel sám s verným husárom hľadať paničky.

Prišli do jedného kráľovstva, vstúpil do služieb kráľových a sluha mal lepšiu službu než kráľovič. Ten husár chválil krásu princezny kráľovskej, u ktorej slúžil, ale kráľovič mienil, že jeho milenka má spodok nôh krajší, než je tvár tej princezny. Husár to riekol princezne, tá dala princa zatvoriť a pohrozila, že bude obesený, ak za osem dní neukáže jeho milenka spodok svojej bosej nohy.

Keď už princ stál pod šibenicou, uvideli biele vojsko a biely kočiar so štyrmi bielymi koňmi. Krásavica priblížila sa až pod šibenicu, vyzula zlaté črievice, ukázala biely spodok svojej nôžky, i boli všetci presvedčení, že princ tvrdil pravdu, Krásna panička potom riekla princovi, že ju dostane, až zoderie jeden pár železných črievic,^[159] a zmizla. Princ hneď sa dal na cestu horami, dolami a starými cestami, až našiel železné črievice: a tie črievice boly tiež míľové. „Keď raz kročil, na míľu zeme naraz kročil.“

Dlho išiel, až sa črievice už trhaly, videl v noci svetlo a našiel sa na cintoríne. Okolo svetla bolo dvanásť sklenených rakví. Na jedenástej sedela vrana, na dvanástej havran. Princ sňal vrch rakvy, na ktorej sedel havran, našiel tam svoju milenku a ľahol si k nej.

Hneď sa všetko rozzvonilo, vojsko sa pohlo. Princezna sa prebrala, povedala mu, že ju vysvobodil, a vzala si ho za muža. Vrátili sa do osvobodeného zámku a krem toho dostal ešte zámok otcov.

Túto verziu citoval Helge Holmström, Studier över Svanjungfru — motivet, str. 56.

3. Czambel § 212, str. 412 — 425 z Ungskej stolice.

U Ňikdzevarošu bol chudobný človek Ňipoľekohobiva, ktorý mal sedem detí. Rozkázal svojej žene, aby deti zarezala a pripravila k jedlu. Najstarší syn Janko so sestrou Hanušou spasili sa útekom. Prišli až k Dakdzevarošu, Janko srazil kameňom jablko zo záhrady svojho strýca. Ten sa ich ujal, a keď vyrástli, dal Jankovi i Hanuši po sklepe. Strýc išiel nakúpiť tovaru do Maršalvaroša. Hanuši sa vodilo lepšie než bratovi; Janko prišiel a hrali sa v karty. Sestra vyhrala, peniaze mu však vrátila dva razy. Janko sa rozhneval, zaklial, aby ju čert vzal, a ten skutočne sestru uniesol.

Janko odišiel zo strachu pred strýcom do sveta. V meste sa dozvedel, že kráľ má horu, kde nikto nesmie, každý poľovník tam zahynie. Janko vstúpil ako poľovník do služieb kráľových, dal si upiecť peceň chleba a dve šunky, vzal si ešte súdočok vína a nôž a vydal sa do hory. Kráľ dal ho zaviezť na koči až k hore a vyprevadil vojskom. Kráľ mal zapísané v svojich knihách, čo zapísal ded jeho deda, že v tej hore je zlatý rybník a zlatá záhrada, v tej záhrade zlaté stromy a jeden zlatý dub; pri dube je veľké jazero a v tom jazere zlaté ruže.

Janko prišiel cestou až k jazeru a pod dubom si oddychoval a jedol. O jedenástej hodine priplávalo dvanásť kačiek, popremieňaly sa na panny; jedna bola princezna a menovala sa Makom višivaná. Ostatné boly jej komorné. Janko ju počastoval, princezna mu hovorila, že je dcérou kráľovskou a že je teraz čierna, pretože ju ukradli diabli. Prikázala mu, aby si od kráľa vyžiadal tri merice dukátov, šiel na muziku, nepýšil sa však, že má milenku. Janko rozkaz vyplnil. Pri muzike zjavil sa mu starý, šedivý horár, pýtal sa ho, prečo je taký smutný, či nemá milenky, kdežto on priviedol so sebou pätnásťročniu pannu. O jedenástej sa to všetko prepadlo.

Druhého dňa Janko išiel zasa do hory, vyžiadal si dva chleby, štyri šunky, trinásť nožov a pohárov a tri sudy vína. Prišiel k rybníku, odtrhol si zlatú ľaliu, priplávaly zasa zlaté kačky s chvostami už bielymi. Premenily sa zas na panny, Janko ich pohostil, princezna po kolená biela ho pobozkala a rozkázala mu, aby zas išiel na muziku. Vrátil sa ku kráľovi. Kráľovná mala dcéru Terezu, ošklivú, s veľkými ústami, zubatú a tú chcela vydať za Janka. Janko znova obstál pri muzike. Tretieho dňa pýtal si štyri chleby, šunky, vína, prišiel do zlatej záhrady, kačky priletely, panny boly biele po pás. Princezna ho prosila, aby sa neprezradil ani po tretí raz na muzike, ináče by musela v Hamadejovej posteli spať, v ktorej je dvadsaťštyri britiev, ktoré ju budú rezať, až z nej potečie krv, ako by vola zarezal.

Pri muzike prišiel k nemu starý horár, ktorému „compeľ z nosa virgau až po kolená“, mal pri sebe osemnásťročniu kišasonku, začal s ňou tancovať, až dosky pod nimi prašťaly. Janko neodpovedal ani jemu, ani dvanástim iným, ktorí prišli. Prišiel chromý s krásnou sedemnásťročňou kišasonkou, tá ťahala Janka do tanca, horári dorážali, aby povedal, kde má milenku, a Janko konečne podľahol. Odpovedal, že nie sú hodní stúpiť do jej šľapají, lebo má krajšiu pätu než kráľova dievka tvár.

Makom višivaná octla sa na Hamadejovej posteli a ešte sedem ráz viac bola zakliata, než prvej. Horári povedali kráľovi, ako Janko urazil jeho dcéru; kráľ kázal odviesť ho na šibenicu. Janko si vyprosil kňaza, vyspovedal sa a začal sa modliť tri razy otčenáš za svoju milenku. Prv než sa domodlil tretí otčenáš, blížila sa červená chmára s dažďom a vetrom; to bola jeho milenka s plukom čertov. Shodila kata, kráľovi ukázala svoju pätu, kráľ vidí jej nohu, až ho „zara zabila od veľikej krasoti, bo taka bula, až prekvitala“. Vynútila od kráľa, že Jankovi povolil svobodne odísť; ale milencovi povedala, že jej nedostane, dokiaľ sedem párov železných bačkôr nezoderie.

Janko ostal u kráľa rok, zavrhol Terezu a kráľovstvo a išiel hľadať svoju milenku. Blúdil horou sedem rokov, sedem mesiacov a sedem dní. Prišiel do vyhne, kde dvadsiatištyria tovarišia kuli voz. Majster sedel neďaleko a pri každom udretí kladiva vypil pohár vína. Pes zaštekal, keď sa Janko blížil, lebo po tridsaťpäť rokov nikto ta neprišiel. Kováč hostil Janka vínom, a keď zvedel, že hľadá princeznu Makom višivanú, hovoril mu, že keby bol vedel, že on zatratil ich princeznu ešte do väčšieho zakliatia, rozkuval by ho.

O sedem rokov prišiel ku kolárovi; počul od majstra, že k princezne je tak ďaleko, ako s neba na zem. Potom prišiel k mlynárovi v krajine, kde nebolo ani slnca, ani mesiaca. Tu zvedel, že je k princezne sedem rokov cez more s vriacou vodou, že keby ta spadol, ostaly by z neho len kosti. Janko ostal u mlynára ako tovariš. Videl „nochten-ptaka“ (vtáka-noha, gryfa), ktorý bol veľký ako vôl, priniesol „feršlog“ zrna a v ňom 3000 „kabľi“ pšenice a odnášal od mlynára múku pre princeznu. Janko dal sa zašiť do vreca s múkou, vykríkol však, keď už ho vták niesol dva dni. Nochtenptak „feršlog“ vypustil, „feršlog“ sa rozbil a Janko sa veľmi poudieral. Keď to princezna počula, pohrozila mlynárovi, že ho vyženie. Janko sa vrátil dokaličený do mlyna, po roku opakoval svoj pokus; zasa vykríkol po sedemdennej ceste a vták znova pustil „feršlog“. Janko spadol a dostal sa k domku, kde našiel svoju sestru, vydatú za čertom. Čert-švagor zaniesol ho na zámok princeznin a schoval ho pod Hamadejovu posteľ. Keď princezna Janka preklínala za svoje trápenie, čert mu poradil, aby si na ňu ľahol, až sa britvy zarežú do kostí. Princezna ho so seba svalila, sadla si a Janko na čertov rozkaz dal jej jednu po pysku, čím vysvobodil celé mesto i princeznu. Čert skapal.

V tejto pomoci čerta-švagra dá sa badať ohlas látky o zvieracích švagroch. Pozri č. 4 B.

Rovnako nemá sa hrdina chváliť krásou milenky v českých povestiach, ktoré sostavil V. Tille v Böhmische Märchen I., str. 127, č. 4 A c č. 1 (a I., str. 134., č. 4 A c č. 2). Je to motív, ktorý prichodí v stredovekej poezii západoeuropskej. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 327.

1. B. Němcová II., 102 — 113, č. 45, má rozprávku „Berona“ zo sbierky Reuszovej.

V kráľovskej záhrade rástol prekrásny strom; kráľ chcel vedieť, či rodí nejaké ovocie, a svolal preto mudrcov, záhradníkov a hadačov. Ale nemohli mu to povedať, až sa prikyvkal starý, na palicu opretý človek. Rozprával, že mu za jeho mladosti hovoril jeden starček, že tomu stromu v celom svete niet páru a že také ovocie rodí, akého ľudia ešte nevídali. „Pred polnocou sa pučí, po chvilke kvitňe, a zas po chvilke zlaté ovocia dozrieva. O polnoci ho dakto oberá — já neviem kto.“

Kráľ sa spytoval synov, či by strom nevartovali. Prvú noc strážil najstarší s kamarátmi. Zabávali sa veselo a pred polnocou videli, ako sa rozvíja kvet a o chvíľu sa objavujú malé ligotavé bobuľky, ktoré razom sa menily na zlaté jabĺčka. Princ hovoril, aby ešte chvíľku dočkali, kým dozrejú; ale o polnoci prihrmela strašná búrka, hrmavica a lejak, ako by sa svet mal prevrátiť, a keď sa búrka utíšila, o jablkách ani znaku.

Druhú noc vartoval prostrední syn. Keď sa pred samou polnocou hnali na jablká, zarazila ich „neobyčejná zima, až jim tváře opekaly; pod nohami měli klzký led, že za každým krokem na zem padali, — tma je zavalila, a zima je tak pronikala, dobre nezkrepeněli.“ Keď zima a tma pominula, jabĺčok už nebolo.

Tretiu noc išiel strážiť najmladší syn sám a krátil si chvíľu pískaním až do polnoci. Keď jablká vyrástly, priletela zlatá panička, v bielych šatách oblečená, a s ňou päťdesiat pekných dievčat. Kráľovský syn sa na ňu díval a nemohol s nej očú spustiť. Keď dievčatá sobraly jablká, zlatá panička prišla k princovi a vravela mu: „Ťažká vec to bola vykonať, čo si ty vykonal; tvoja píšťala vyzradila tvoje něvinné, dobré srdce, a len těbe som mohla ustúpiť. Počuj, doteraz já chodila zlaté jablká oberať, ale teraz prišiel rad na těba. Já som oberala o polnoci a ty ich buděš oberať na poludnie.“

Kráľovskému synovi sa oči ziskrily, duša mu ztrblietala. „A kto si ty a kdě bývaš?“ spytoval sa. „Beronou ma volajú, v čiernom meste bývam,“ vravela a zmizla.

Princ oberal pol roka denne zlaté jablká, ale potom išiel Beronu hľadať. Po dlhom cestovaní prišiel napokon so sluhom k jednému zámku, kde bývala Ježibaba, Beronina matka. Spýtal sa jej, či tam nechyrovať o Berone. „Ba veru chyrovať. Berona každý deň tu do mojej zahrady na poludnie chodí, a tam ju muožetě aj viděť, ak sa vám páči.“ Ježibaba cítila, že to bude vohľač, a nahovorila sluhu, aby, keď prvý raz zazrie Beronu, zapískal na píšťaľke, ktorú mu dala. Sluha tak spravil a princ hneď tuho zaspal a zobudil sa až vtedy, keď Berona odišla. Keď sa to opakovalo po tretí raz, Berona mu odkázala, aby sluhovi „klobúk o jedon kliněc nižej zavesil“, že ju len tak dostane. Princ myslel, že ho sluha klame, a sťal mu hlavu.

Potom išiel, kde ho oči viedly. Prišiel na jednu lúčku, kde sa traja čerti hádali o kepeň, ktorý robil neviditeľným, o papuče, prenášajúce podľa vôle, a korbáčik, ktorým keď kto plesne, hneď je tam, kde si zamyslí. Princ ich oklamal a dal sa doniesť do čierneho zámku; Berona sa zaradovala nad jeho príchodom. Vtom sa prihnali oklamaní čerti, princ im s poďakovaním vrátil ich veci a oženil sa s Beronou, ktorá ho urobila pánom nad celou krajinou.

Rukopisná predloha tej rozprávky je v Codexe Rev. C. č. 1. Toto rozprávanie je miestami preplnené literárnymi zvraty a v tlačenom spracovaní vcelku len získalo. Keď sa prvý syn vrátil, začal ho otec „examenovať: ako ten strom zakvitou? ako tje jablká rjastli? jako vyzerali? zkade ta bourka prišla? či dlho trvala? kdo ten strom obrau? či naozaj nemohli aspoň dakolko odtrhnaut, či ani jedno nezostalo? a tjem otázkam nebolo konca“. Keď tretiemu princovi Berona zmizla, „vzdychou zdlha: ‚Premilený anjel! či ťa už nikdy nemám vidjet?‘ a stál pak jako stlp. Nespustiu oči z toho mesta, kde mu z očí zmizla. Žal ho zajšou, že je sám, a zavše sa mu videlo, že sa mu eště usmjevá, že jej krasnje oči naňho hladja. Zdalo sa mu, že eště počuje jej libežný hlas, že eště hovorí s ním. Naposledy hlasně opakovau jej poslednje slova: ‚Beronou ma volajú, v čjernom mestě bývam‘, a to ho probudilo, sám k sobe prišou. Brježdiť sa začalo…“

Zakľúčenie rozprávky: „Naposledy šla sama. Postala pred ním, neverila očom, slzy ju od radosti zaljali a perly jej do zlatých očí padali. Krásny královský syn, krásou omámený a prevelikým štěstím ohromený, nevedeu, čuo ma počat. Trjasou sa ako osyka, srdce mu prudko bilo, duša mu láskou horela. ‚Sto okovaných bohou,‘ zarevú čerti jedným hlasom, až se zem zatrjasla. ‚Sem kepeň, aj papuče a korbáčik!‘ Král. syn se z myšljenok pretrhou a šecko troje odhodiu od seba. Čerti mrmlajúc pobrali svojo — a král. syn oslobozený od pekelných kunštou, v čistom a nevinom stave svoju Beronu objau. Berona hlavku oprela na jeho prse a jednou rukou objala, druhou po tvári hláskala a rekla: ‚Moje! moje na veky!‘ ‚Na veky,‘ odpovedau on a chutně jej červené ustička líbau. Dlho sa této štastnje duše tak těšily a cítily svoje nevypovedanuo blahoslavenstvuo.

Berona… mu oddala svoju krajinu, za krála ho vyhlásit a s ním sa zosobášit dala. Žila s ním dlho a pokojne a jejich láska sa neumenšila.“

2. Tá istá rozprávka bola spracovaná do tlače ešte v „Slovenských povestiach“, str. 222 — 229 (nové vyd. 439 — 51), „Berona“. „Podali Samuel Ormis z Gemera a Adolf Ghillany z Liptova. Vypracoval Janko Rimavský.“

Úvodná formulka, určenie krajiny, je pridané: „V sedemdesiatej a siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet daskami obitý, aby sa zem doňho nesypala, tam bol raz jeden kráľ.“ Kráľ mal krásny strom, ku ktorému každého vodil a spytoval sa, či nevie, aký je to strom. Dal svolať z celej krajiny záhradníkov, hádačov a múdrych ľudí, aby mu povedali, kedy a akým ovocím ten strom obrodí. Napokon mu povedal jeden skrčený starčok, čo počul ešte ako chlapčok od jedného starého otca, že ten strom každú noc o jedenástej hodine začne pučiť, o štvrť na dvanástu kvitnúť, o troch štvrtiach zlatým ovocím dozrievať a o dvanástej že ho niekto oberá.

Striehnuť tie jablká dal sa najstarší kráľov syn, a to sám, len si vzal hodne vína a pečienky. O jedenástej „strom puky vyháňa; bije štvrť, puky v krásny kvet sa rozvíjajú; bijú dve štvrte, kvet sa mení na malé lysklé bobuľky; bobuľky na vidomoči sa rozdúvajú a rastú, až sa o troch štvrtiach na krásne zlaté jablká premenia a jako slnce zalygotajú sa“. Ako kráľovič prikročil ku stromu, začalo sa strašne blýskať a hrmieť, kráľoviča ofúkol uspávajúci vietor, tak že hneď zaspal a prebudil sa až ráno.

Keď strážil prostrední kráľovič, strhla sa okolo stromu veľká zima, a i jeho uspávajúci vietor uspal. Najmladší syn, ktorého si doma nik ani dobre nepovážil, išiel vartovať so svojou píšťaľkou. O dvanástej sa urobí šust, priletelo dvanásť bielych holubov (sic!) a premenily sa na krásné paničky a medzi nimi najkrajšia ich kňažná. Kráľovič celý sa zadíval na nevídanú krásu. Krásné zlaté dievča pooberalo zlaté jablká a hovorilo k princovi tak, ako v predchádzajúcej verzii.

Potom sa rozpráva celkom rovnako, ako prišiel k Ježibabinmu domu a ako ho sluha uspal pískaním. Rozprávanie, ako sa s ním Berona lúčila, je rozšírené: Berona ho obsypala kvietím a zo zlatých očú vypadly jej perly. Nové je, že sa princovi zjavila vo sne a hovorila mu, ako ho sluha klame, a že ju prv nedostane, kým sa ho nestrasie. Princ stále sa nemohol odhodlať, až keď videl, že sluha stále viac a viac ho „za nosom vodí a galibu robí“, sťal mu hlavu. „Čierna krev z neho aj hnilá voda vytiekla a telo zem prehltla.“

Kráľovič rovnako oklamal čertov o huňu, krpce a korbáč. Ostatok je rozprávaný rovnako.

Text, podaný Ad. Ghillanym z Liptova, je zapísaný v Codexe Rev. C., str. 1 – 7, č. 1 a výťah z neho bol uvedený.

3. Text, podaný Sam. Ormisom z Gemera, je v Codexe Rev. C., str. 111 — 114 s titulom „Berona“. Rozpráva sa tu ten istý dej okrem niektorých drobných čŕt, značne knižným spôsobom. Priamou predlohou ten text byť nemohol a pre úplnosť ho celý tu odtláčame. Sam. Ormis pripojil naivný výklad, že Oberon Wielandov je tiež zo slovenského „oberať“.

„Bov ráz na světe jedon král a ten král mal jednú peknú, velikú zahradu. V této zahraďe na prostredku stál jeden veliký, vysoký a krásný strom, taký, že asnad na světe ani krajšého nemvož byť. Ten strom ale, bár od pameti světa tam stál, nikdy ovocja nenosil. Král neveděl toho příčinu, a preto dal zavolat hádačov, mudrcov a šetkých zahradníkov, aby vyzvedeli a vysvětlili, akvo ovocja a kedy by ten strom mal donjesť. Mudrci a zahradníci sa zišli, ale nič nemohli vypátrať, až naposledy jeden z nich najstarší otevre hlasu a počne: ‚Milí páni, jakové ovocé má přinjest tento strom, sotvy kdo mvož uhádnúť, lebo na světe nikde mezi ludmi ho nenajdeš, len tu. A tak inde ste neviďeli jeho ovocja: a tu také nenajdete. Ale já sám vyjevím, a co v mé mladosti ještě vloženo do tajemství ducha mého, to nyní v šedinách na světlo vykladám. V noci o jedenácté začne se pučit, o čtvrt na dvanáct vykvitne, do trích čtvrtí uzřeje, a o dvanácté ho dakdo obere, ale kdo? to nevjem.‘

Jaknáhle to král počúl, hned umínil to vypátrat. Mal von troch synoch, už v najlepšom věku (květu). Poslal a tak najstaršího, aby v zahradě nocoval a vartoval na to ovocja. Tu najstarší syn nabere si kamarátov a sluhov, aby nezaspal a aby mu bolo veselši. Príde jedenáct, tu už puky hnalo, po chvili sa květ rozvíjel a nezadlúho o pól dvanácté zazreli maličkje bobulky na stromě. Hleděli, dívali se, až rás vidja zlatje jablka se blištet po šeckých konároch. ‚To je krása,‘ povje králov syn, ‚poďme a odtrhnime na pokjažku.‘ — Ale tu, ak sa pohli ku stromu, narás zahrmí, nebo sa búří, lijavec sa sype ako z mecha, a tma zalahne, že ani sebe neviďeli. Tu od strachu dobře nepohynúli. Zbili sa do hromady a lehli si na zem. Po chvíli lijavec přestal, búrka utíchla, nebo sa vyjasnilo, mesjác, hvjezdy svjetily a oni zas len pozerali na strom. Ale strom prázon, ani stebky na nom, tak ho nejaká nevole obrala.

Ráno otec z radosťou čakal novinu, ale nebárs mu srdce skákalo, keď strach a hrůzu syna svojho uslyšel. Že ale zlaté jablčka viděli na stromě, to mu zvětšilo jeho dychtivost, a žjadal zvědeť, kdo jích oberá, kde sa podjevajú. Povje najskvor ve svojom dvoře, že kdo má smělosti tje jablká vartovat. Tu středný jeho syn se ohlásil: ‚Apo, já pvojdem!‘ ‚No, dobře, mvoj syn, len sa hor drž, a jaknáhle zazreš jablka, hned z nich natrhaj!‘

Syn na mraku vezme si daštník, vela kamarátov, a k tomu vína, pečenky. V zahradě pod stromom sa rozložili. Na stol jedla a nápoje a zúkol vúkol si oni posedali. Na to povstane králov syn a počne: ‚Aby sme tým jistěji dostali z oních zlatých jabĺk, já, aby, kdo prvý odtrhne, mal odplatu, tu kladem mvoj zlatý, předrahý prsten.‘ Na to povje druhý mladík, jednoho velmi bohatího pána syn: ‚Já ku tomu dokladám mvoj zlatý paloš, aby sme sa mali oč usilovať.‘ ‚I já dávám,‘ povje jistý tretí, ‚moj drahýma kamenmi vykladený čákó na odměnu tomu, kdo prvný jablká zlatje natrhá.‘

Jak si oni tak chuti, smělosti pri víně dodávajú, strom se pučil, kvitnúl aj jablká zlatjé donjesol. V tom sa oni obzrú: ‚Lala!‘ zavolajú, ‚už sú jablká zralje! Do nich sa!‘ Oni poskákajú a chcú utěkat na strom, ale zrázu ztrhne sa zima, mráz, srjen, až len tak opalovalo, a okolo stromu samý lad, tak že hned nosy porozbíjali, ak nastúpili. Na to sněh pršel a zatmilo se. Tí neboráci dobre od zimy nezkrepeneli, len tak drgotali zubami. Ale na štestja táto bjeda netrvala dlúho, kamsi čosi led zmiznúl aj zo zimou, a zase pekná jasná noc bola.

Ráno otca zase sladká naděja oklamala, lebo noc celú ku obloku chodil a obzeral, či už jablká mu nesú. A von ustavičné ticho od búrky v zahradě čúl, žjadnú zimu necítil. Ale ked vidí, že ti prázni idú, ba právě, že mali odgebnút od té neslíchané zimy, ‚To musí divná moc byť,‘ povje, ‚že tak v je svoje poklady chrániť; darmo naše namáhanja proti vóli pána.‘ Tak by král bol ustál od hledání pokladu a ból by to zanahal osudu, ale najmladší syn povje a ohlásí: ‚I já som, čo som, i já chcem volačo zkúsiť. A tak téjto noci já pvojdem strjéct, a čo hned zamrznem, preca ho vypátrať musím.‘ Otec ho za to pochválil, že tu odvážlivost chová u sebe, a z nevelkou nadějou ho vypravil do zahrady na noclah.

Tento mladík ból velmi pekný a počestný, i otec i matka i bratja i sestry ho rady mali, a z každým po bratrsky žil. Terás mu všeci štestja a pomoc nebeskú prjáli.

Jaknáhle se zmrklo, zvěl si píštelku, a v zahradě nedaleko toho znamenitýho stromu si zastal a prelíbezne pískal, až se hory doly ohlasovaly. Nebo jasnvo, mesjačík ho poslúchal, všecko umlklo, ani se lístky nehýbaly na stromách. Už udřelo jedonáct, už strom ochotně púčky vypúštal, už odbije čtvrť, a kvety se rozvijú, premilú vónu posjélajíce na píštal královskú. Šecek květ sa k němu obracal a na jeho nevinnosti a vznešenosti ducha i tjeto radost mať ukazovaly. Chvílka za chvílkou, čtvrt za čtvrtou sa míňala, a květ s níma utěkal, mesto seba jablčká nahávaje. Už zlatje jablčká dozřeli, a ten hvízdač na mesto toho, že by bol trhal, začal jim od radosti na chválu vyzpěvovať, a čím vjac na ně hladěl, tým sa mu krajšje viděly a páčily. Nezadlúho zastane na vrchu na stromě jedná utěšená pani, ako anjel z nebe, a s ňov 50 panenky krásne zpjevaly. Mladík sa na nú dívá a umlkne, neveděl, či je to pravda, či sa mu len snívá. Ale pani pooberala zlato a zíde k mladíkovi. ‚Tu máš, ty pěvče, tjeto poklady,‘ povje, ‚posavád som jich chodila já oberať, ale terás na teba rad prišol, ty jich musíš na poludnja ve dne oberať.‘ ‚Ale kdože si ty?‘ chytro sa jú zpítá. — ‚Ja som Berona z černiho mesta,‘ povje a na skutku zmizla. Tu z radosti pribehne k otcovi, donesé mu zlatje jablka a začne: ‚Apo, to Berona oberala tu ovocja a terás na mně zveřila, já jich mám na poludnja vo dne oberať.‘ Tu otec sa radoval, syna pochválil a poťapkal za ten čin.

Nepréjšlo ani pól roka, ako mladý syn začal smutný bývať a za Beronou chradnúť. Nič ho netešilo a len čím skvor do světa si žjadal. Prosil otca za povolenja, a otec, keď viděl, že mu len tak zpomvože, s požehnaním ho prepustil. Syn si ale nezvěl sebóu len jednoho slúhu; seba i tohoto ozbrojil, na cestu potravou opatril, a tak sa vydali na neznámú cestu.

Chodili, chodili, šeckýma krajami, prejšli celý svět, a preci o čjernom meste nič nepočúli, ani o krásné Berone. Rás už nemali nič, šeckých sa vytrovili a nemali len jednú šablu, i tú kceli ta dať. Ale ešte dostáli chuť a ponáhlali sa do jednoho zámku. Tu bývala jedná stará Ježibaba, kteréj céra bola Berona. ‚Či tu nechyrovať,‘ zpítá se jé mladý král, ‚o krásné Beroně a o čjernom mestě?‘ ‚Ba veru chyrovat, moje děti,‘ odpovje stará, ‚Berona sem chodí každvo poludnja do zahrady, a tu jú mvožte vidět.‘ Ona už veděla, že to budě vohleť, ale len tak nahala.

Pred poledným ale, keď išli do té zahrady, zavolá slúhu na bok a povje mu: ‚Ty, či to ten král, čo vyvartoval zlatú Beronu pri zlatých jablkách?‘ ‚Ten,‘ povje slúha. ‚No vraj,‘ stará, ‚vezmi túto píštalku, a keď ty prvý Beronu zazreš, zapiskni na ní, aby skvor bežal ku nej.‘ Na poludnja zazre sluha krásnú Beronu mezi stromámi, zapiskne chytro na píštalku, a tu pán zaspal, ani sa nepřebudil. Ona mile naň pozřela a odišla. Zobudí sa pán po chvíli a slúha vyprával, čo sa přihodilo. ‚Čo si ma nezobudil?‘ povje, ale už pozde bolo, nahali sa a tak na druhvo poludnja.

Na druhý den, ked sa Beronu čakať odberal do zahrady, podá Ježibaba slúhovi zas jednú píštalku potajmo, aby na né, ked Beronu uzre, zapísknúl. Slúha, ač veděl, čo má za moc a následok, preci, ked prekrásná Berona jeho nemvože byť, aby pánová nebola, zapisknúl. A pán zas len usnúl. Berona přišla aj odišla nadarmo. — Tak, hle, nenávist a závist naše štestja pokazí, a často v kom najvjác dúfáme, od toho najvetšú škodu neséme. — Pán přebudený sa mrzel i na seba i na slúhu, na seba, že zaspal, na slúhu, že ho nezobudil, a neveděl, že zlá duša i našú chrabrost znivočí.

Tretího dne zo všeckou pozornosťou a bedlivosťou čakal na poklad srdca svojho, a keď ho sen nútil, oči si potjeral. Ale darmo, čjerná Ježibaba dala píštalku, a neverný sluha zapisknúl, tak se oči pánové zažmúrily a sen na tvár donesly. Berona v celé libosti sa zjeví a príde k mladýmu královi, ve sni pohrúženému. ‚Ach, nevinná duša,‘ povje a slzy roniti počne, ‚tak hle překážky v cestu sa ti kladú, aby si blažen vo štestja nedosáhnúl!‘ Vtom natrhá kvjetja, fajalku, majerán, líliu a ruže, a obsype potěšenja srdca svojho. Ještě ráz zaplače a potom slúhovi povje: ‚Pověc tvojmu pánovi, aby si klobúk na nižší klinec zavesil, že tak mňa dostane.‘

Pán sa zobudí, a Berona nito. ‚Prečo si ma nezobudil?‘ povje bolestne slúhovi. ‚A kdeže se tjeto kveti zveli?‘ ‚Ve to ona na vás nasypala a s plačom povědala, žeby ste si klobúk na nižší klinec zavesili, že ju tak dostanete.‘ Tomu hned nerozuměl pán, ale si to pomáli vysvetlovať začal, ako? uvidíme.

Odišli od té Ježibaby a zpitovali sa do Čjerniho města. Rás ale v noci snívá sa královi mladýmu z Beronou: ‚Pokjál máš slúhu zo sebou, nedostaneš ma, ale mu hlavu otni, lebo je nakažený, a terás by ti von rozkazoval.‘ Von i chcel i nechcel to urobit, lebo s neprávosťou k radosti príst zajiste ni chvála a srdečná radost. Ale pomyslel si: ‚Tento je už nakažený, jináče by ma ból zobudil v zahradě; ale musí mať porozumenja zo starou babou.‘ I to sa mu ostýchal hlavu odťať, ale slúha začal ho za nosom vodiť a čím dále tým více mu bol na galibu, až rás, keď mu domlável, chcel ho zabiť. Tu pán sa bránil a huncútovi slúhovi hlavu odťal. Hned černá krv i zhnilá voda z něho vytekla, a telo zem přežřela. Tak hle ho Pán Boh od lotra oslobodil.

Išól, išól starima hórami, rúdnima cestami, príde na jednú lúčku, kde traja čerti sa o jeden kepen, jednje papuče a jeden korbáčik hádali. ‚Bohdaj štestja!‘ ‚Pamodaj i vám! Čože sa tak trháte?‘ zpítá sa jich. ‚Ach, vraj, toto nám otec nahal. Tento kepenčok je, keď sa do neho zákrutí, tak ho ani čert nevidí. Tjeto papuče, ked si na nohy vezme, tak ho do povetrja nesú.

A keď týmto korbáčikom plesne, tehdy, kde chce, tam bude. A tu každý chce mať i kepenčok i šetko.‘ ‚Ale, vy blázni,‘ povje von, ‚já vás rozdělím. Chojte vy len na tri vršky, a který prvý přibehne, dostane kepen, druhýmu dáme papuče a třetímu korbáč.‘ — Čertové přistáli a tašli po vrškoch. Ale se král chytro do kepena zakrúti, papuče na nohy a korbáčom plesk! ‚Nach som vraj v Čjernom mestě!‘ a hned sa tam pri bráne zastavil. A tu ho zazre jedná z tých panének, čo zpjevaly v zahradě z Beronou, keď von pískal a vartoval jablká, poznala ho a oznámi paněj, tá pošle i druhú, i treťú na výzvedy, až napokon sama ho išla pozřet, lebo sa jéj to velmi divně zdálo, že by von ta bol mohól príst. Tajde a tak plná zvědavosti a spolu i radosti ku bráně. Tu ho najistě poznala a od radosti plakala.

Ešte sa mu ani nepřihovořila, už bežjá traja čerti: ‚Daj nám kepen, papuče, korbáč!‘ a von to preč poházal a čerti si pochytali. Tak zas čistý od vecí djabelských viděl svojú lúbú Beronu, ona ho volá do paláca a von ju vezme pod pazuchu. Tak dvě duše, dávno po sebe túžíce, už spojené po tolko nesnázách v radosti do domu idú. Nezadlúho mu ona svoje panstva a královstvá poukazovala a potom jeho za krála a za svojho manžela si pojala.“

Vytlačený text srovnáva sa s rozprávkou, ktorá bola v Codexe div. auct. A., str. 7 — 12, zapísaná 11. novembra 1843 a ztadiaľ potom prepísaná do rukopisu str. 43 — 52.

Text tento veľmi a zväčša doslovne srovnáva sa s textom, rozprávaným od Janka Rimavského, inde s textom B. Němcovej. Od prvého sa v niečom liší: nespomína nijako uspávajúceho vetra, lež opisuje to rovnako ako text B. Němcovej. Shodne s týmto textom tiež sa sľubujú dary tomu, kto prvý odtrhne zlaté jablko, len tretí sľub je iný: „‚a ja muoj drahimi kameňmi vikladaní čakov,‘ povedau tretí.“ Tento rukopisný text pekne opisuje moc pískania tretieho brata, „až sa krásnuo pískaňje krásním tichím večerom tak rozljehalo a šetko to vuokol, aj lístočki na stromách tak počúvali, tak počúvali, že sa ani ňepohíbali“.

Ako u B. Němcovej, priletela krásna panna „s druhími paděsjatimi krásními djevčatí“. Jej dojem na princa neopisuje sa takými mocnými slovami: „Milí šuhaj ňeveďeu, či to bolo naozaj, či sa mu to šetko len tak zdalo; obzerau sa do okolo, či ešťe dakďe to krásnuo zlatuo ďjevča ňevidí. Tak bi bou rád, kebi sa ešťe ráz jedonácta bola vrátila. Stáu tam, jako bi hrom bou doňho uďeriu a aňi seba ňepoznau.“ Ostatok srovnáva sa temer úplne najmä s vytlačeným textom Rimavského. Odchýlky sú nepatrné. Tak sa hovorí výslovne: „Slúha sa včera z ňepovedomosti proti vernosti k pánovi prehrešiu, a dňeska zúmislne“, ale vlastní podnet nepovedal. V texte Němcovej sa vraví: „zalíbila se naničhodnému chlapu zlatá Berona; i bylo mu tedy vhod, že pán spí a on že na ni může hleděti“, shodne s Codexom Rev. C, kde je odchodne len „pluhakovi (chlapu)“. Ako v tlači Rimavského Berona zjavila sa princovi vo sne, hovorila k nemu potom ešte otvorenejšie a pridala: „Ale mu hlavu zotni a potom ma dostaňeš.“ A zatým: „Sotva že dopovedala, sa zo sna schiťiu a ňepokojňe sa sem tam prechádzau ňeveďjac, čo má urobiť: slúhu ľen tak ňič po ňič zabiť sa mu ňezdalo, a seba ťješ len tak ňič po ňič od jednjeho sluhu dať mučiť, sa mu ťješ primnoho uviďelo. Vec nahau pri starom.“

Potom sa rozpráva doslovne ako u Rimavského, len v zátvorke je poznačené: „musela mu tá Ježibaba dačo natrúbiť“. Papuče vynesú hrdinu do vzduchu, ako ich obuje, kdežto u Němcovej odnesú ho, kam len chce.

4. Úzko spriaznená je „Rozprávka o bohyni Heleně“ od Jána Antona Molitorisa v Prostonár. Zábavníku Štiavnickom, str. 213 — 214. Podávame text:

„Jedon král mau trich sinou a najmlatšího najračej viďeu. V záhrade mau jednu jabloň, na kterej zlatje jablká rjastľi; takí ale ňešťasní bou, že šetke jablká, kterje cez ďeň narjastľi, v noci ich voľakdo obtrhal a ukradov. Tu raz najstarší sin povje, že ich on pvojde aľe sám vartuvať. Sedev dlho pod tím stromom, až ráz okolo povnoci povjav tichí vetrík, on zaspav a jablká zo stroma zmizľi. Na druhú noc išjov ten srední vartuvať zlatje jablká, ale aj ten tak schoďiu.

Potom povjedau najmladší, že ich on pvojde vartuvať, otec ho aľe nekceu pustiť, ľebo že ešte nikdi ňebou na slnci pod hoľím ňebom. On sa aľe nedau aňi odhovoriť, aňi odstrašiť, aľe si zau jednu drevenau šabľu aj flintu a išjov toho zbojňíka strjehnuť. Okolo pounoci začau tichí vetrík fúkať, on aľe ňezaspau a o chvíľu prišla jedna bohiňa, ktorá sa volala Heľéna, v bjelom celá oblečená, a zlatje vlasi mala na hlave. Ako táto zazrela princa pod stromom, že ňespí, sadla si k ňemu na lavičku a zhovárala sa s ňím. Povedala mu to, že kebi do jej vlasti prišjov, že bi oní tam spoľu štasľiví boľi a dlho žiľi. Potom si položila hlavu, na ktorej mala jednu krásnu zlatú hvjezdu, do jeho lona a zadrjemala; princ hu boskau na tú hvjezdu a vitrhov jej na pamjatku z tích zlatích vlasou a to si skovau do ľajblíka. Ona sa vtom prebrala a jeho tam zanahala, ľen mu to ešťe povedala, abi hu prišjov voľakedi naštíviť. Kráľ sa velmo zaradovau, keť viďeu šetke jablká na strome, a tochto sina ešťe večmej ľúbiv. — Ňezadlho princ povedau svojmu otcovi, že on kce tú Heľénu isť našťíviť, a prosiv ho, abi mu ľen jedného služebníka na cestu dau. Nad tímto sa kráľ veľmo zarmúťiv, a ešťe večmej nad tím, keť ho ňemohov od tochto smutného a pre ňeho ňešťastného predsevzeťja odhovoriť. Princ sa nezadlho vibrau z jedním sluhom na cestu a choďiv sťaďe, kďe ho len dve oči vjedli.

Raz už v noci prišjov k jednímu domčeku a viďeu v ňom sedjeť jednu starú babu, kerá veľkú kňišku čítala. On prišjov tadnu a pítau sa od ňej hospodi, čo mu aj dala. Táto striga, keď si princ ľahov, jeho šabľu ňikdi ňenahala visjeť, ale tak na klince položila, že šabľa ležala na ňich, a vtedi princ najtukšje spau. V tom prišla k ňemu Heľéna a velmo plakala, keď ho aňi ona aňi princou sluha ňemohou zobuďiť; keť odchádzala, to povjedala sluhovi, abi povjedau princovi, že ona tam bola a že ho ňemohla zobudiť. Sluha ráno pánovi svojmu šetko porosprávau a prosiu ho, abi zťaďe preč išjou od tej strigi. On aľe rozkázau sluhovi tam zostať, a abi ho na druhú noc zobudiu, ak príde k ňemu tá bohiňa. Aľe títo ňemohľi aňi vtedi princa zobudiť, a Heľéna velmo narjekala. Princ sa na to nahňevau a povjedau, že ak ho v túto noc ňezobuďí, ak príďe Heľéna, že ho hňeť zabije. Ňemohľi ho aľe aňi vtedi zobuďiť, a princ svojho sluhu hňeť na poľi preťau, keť mu povjedau, že tá bohiňa už ostatňí ráz bola pri ňom.

On sa potom vibrau na cestu a už dávno chodiv okolo, keť sa na jednom visokom vrchu zo 4 černokňažňíki zišjou. On sa ich hňeť spítau, že kďe bíva Heľéna, aľe mu títo ňeveďeľi odpovjedať, ľen mu to povjedaľi, že ten, čuo za ňima iďe, že ten buďe veďjeť dozajista, kďe bíva, a ten mu aj ukázau hňeť to mesto velmo ďaľeko. On sa ta ponáhľau, a že bou bľísko pri tom meste, keť velmo unavení pod jedním orechom zaspau, a Heľéna hňeť preňho poslala slúžku. Tá ho aľe ňemohla zobudiť, až naveľa sama išla ta a jeho zobuďila. Keť ho ľen ešťe zobuďila, najšla mu vo vrecku tje zlatje z jej hlavi vlasi, ktorje jej pod tou jabloňou vitrhou, na to sa velmo nahňevala, a abi hu ňenáviďeu, hňeť aj jemu spravila na hlave zlatje vlasi. Zatímto držaľi svadbu, a tam bolo velmo veľa pánou, kterí sa raduvaľi a vinšuvaľi im šťasťja. S tímto sa rozišľi, a títo žiľi v svornosťi a v manželskej láski.“

Táto verzia má niektoré svoje zvláštnosti: spoločne s tlačeným textom Rimavského rozpráva, že vetrík uspal obidvoch starších bratov, ktorí strom strážili. Zvláštna je scéna medzi hrdinom a krásavicou, celkom odchodná od druhých textov: vlasy, vytrhnuté krásavici, spomínajú sa ešte na konci rozprávky, a tu sa zdá, že koniec je veľmi porušený. Celkom osobitným spôsobom uspáva hrdinu priamo striga; sluha nemôže rušiť striginu moc a hrdina ho vlastne celkom nezaslúžene usmrtí. Hrdina dostane sa k Helene nie pomocou divotvorných vecí, o ktoré bol oklamal vadiacich sa bratov, lež na radu akéhosi čarodejníka. I tento motív je veľmi pobledlý.

5. Celkom vo forme ľudovej knižky spracovaná bola táto rozprávka v Codexe Czabanianovom A. pod nadpisom „Divné sedlo“, str. 20 — 36.

Na rozdiel od predchádzajúcich verzií jabloň donášala ovocie za mnohé roky, a tak kráľ z nej „ukrutnú nevídanú a neslýchanú sumu peňazí a rozličných pokladních vecí každoročne dostával“. Kráľ mal troch synov, z ktorých najmladší, menom Loyzi (!), mal zlatú hviezdu na čele. Ako tí chlapci dorastali, pomaly tie zlaté jablká, keď dozrievaly, mizly. Kráľ vyzval synov, aby jabloň strážili. To sa podarilo až najmladšiemu. O polnoci priletelo na jabloň dvanásť kačičiek, ktoré trinásta prevyšovala krásou; a ona najkrajšia vravela druhým: „Tento princ, moje verné družky, ešče ani v materinom živote nebol počatý, který mi za manžela súdený byť má, který ma a vás má vyslobodiť, ale poneváč spí, nebantujme ani toho najmenšieho a potrvajme tu, zakál sa on nezobudí, lebo lúbila bych s ním hovoriť.“ Princ sa ohlásil a prosil paničku: „Stúp sem dolu ke mne, moja najmilejšia, a príčinu tú mně oznám!“ Sletely všetky dolu, urobily sa z nich pekné paničky a krásna princa, menom Florentina, zo Skleného zámku, „so zlatými vlasy, prenáramně krásná“…, od jej zlatých vlasov bola záhrada osvetlená, lebo „na každém diamantový gombíček visel“.

Povedala mu, že si boli súdení, a naložila mu, čo má podujať, ak ju chce dostať. „Toto ti nakladám, aby si tri dni, tri noci nezaspal, a pôjdeš do zelezného mesta, do istej zahrady, která omnoho krajšá je nežli táto, a budeš mňa pod istú jabloňú, k tejto podobnú, čo též zlatje jablká rodí, tvoje a moje šťastie probuvať a na môj príchod očakávať.“ Na cestu má si vybrať najspravedlivejších a najvernejších sluhov. V tej záhrade je veľmi krásny hostínec. Nech ta vojde, ale nech nedáva znať, čo chce, a niečo zlatých jabĺk nech vezme na ukážku so sebou. V tom hostínci nikoho niet, iba sluhovia, posluhujúci hostinskej, „ktorá o mnoho krajšá bude vyzirat jak já včul, ale poneváč je bosorka, ništ u nej zázračného nenie; která o všeckom bude vedet, čo ty tam vyhladávaš a čo chceš. Preto ona ťa bude napomínať, nahovárať, podlizuvať všelijako. Ale sa neopováž jej slúbit, že hu vezmeš, lebo v ten čas neščaslivý budeš, ona ťa zmárni a já neščasná nikdy sa z mojeho sklenného zámku nevyslobodím. Ale buď stály ve svých sluboch a vždy jej hovor, že sa nikdy neoženíš. A že mňa neznáš, ani si o mně nepočul, a že ty si len preto najvác prišol do téj zahrady ten krásny, zlatý strom vidieť, zdáliž je taký jako tvôj. Lebo ona všecko na to vynaloží, aby si mňa nemohol dostať, a bude sa usilovať lebo do spaňá položiť, aby si zaspal. Ale jako to hovorím, merkuj na seba a daj pilný pozor, aby si nezaspal, alebo aby si nebol očarovaný skrz falešných svých sluhov, preto merkuj a dobre sluhov svých sprisahaj, aby sa aj ti od tej bohyni nedali na ništ zlého navésť. Lebo jestli zaspíš, nade všecko treťú noc, tedy já som na veky ztratená. A na ten zámek, v kterom já prebývam, ani žáden pták tam nedoletí. Lebo tá bohyňa (bosorka), u kterej jsem já zaklnutá, je pani nad celú zború pekelnú. A tá v tom zeleznom meste je vlasná sestra mojej panej. Včul sa trapívam každý deň za dve hodiny v ohnivej peci, potom mám pokoj. Ale jestli ma ztratíš skrz neopatrnost tvoju, tedy budem (v) omnoho horúcej peci z mnohými mukami trápená za čtyry hodiny, a tak na veky by mi to trvalo. Ten ale zámek je tak vysoko, že ho ani neuvidieť a žádne stvorenie ta prinť nemôže.“

Princ sa zaprísahal, že to všetko prísne zachová, a sľub svoj i plnil, ale bohyňa získala jeho druhého sluhu, že princovi potrel čelo špongiou, ktorú od nej dostal, a tak princ po tri razy pod jabloňou zaspal a spal až do rána tak tvrdo, že o príchode svojej nevesty nič nevedel. Dopočul o tom od svojho verného mládenca, a preto rozsekal zradného sluhu na kusy a tiež bohyňu rozťal svojím ostrým mečom na poly. Na tátošovi, ktorého si bol vzal so sebou z domova, išiel ďalej hľadať sklenený zámok. Celé štyri roky darmo ho hľadal, všetky svoje zásoby a prostriedky strovil, i tátoša musel predať a chodil potom peši, „ale preca sa nespustil, ale vždy v krásnych šatách, jak na princa sluší, chodil“.

Napokon prišiel do mesta a zastal pri skliepku, v ktorom bola baba — veštica, ktorá ho sama oslovila a povedala mu, že vie, čo hľadá, „lúbil by si na sklenný zámek print“, a odhovárala ho od toho úmyslu, hoci mu vrch sám, už nie tak vzdialený, ukázala. Išiel však jednako, prišiel do tých vrchov a zablúdil v nich, ako mu veštica bola predpovedala. Odrazu tam počul veľký krik a videl, ako sa na rovine dvaja čerti bijú. Jeden z nich mu povedal: „Človeče, kdě si sa tu vzal? Poněvač my už na tomto míste sa víc jak petsto rokov bijeme, a ešte sme živého ducha tu ňevideli. Ale jestli nám ty dáš dobrú radu, my těba odtalto do tvojej krajiny prineseme a ešte aj hodně obdarujeme, lebo víme, že si zablúdil.“ Vyše päťsto rokov sa bili o veci, ktoré im bol dedo poručil. Bol to kepeň, ktorý robil neviditeľným toho, kto si ho obliekol, papuče a nohavice, ktoré keď niekto na seba natiahne, „čo by v pekle do tej najhorúcejšej peci vejšel, ne že by ho pálilo, alebo že by zhorel, ale mu ešče aj zima bude“, a napokon divné sedlo, ktoré má tú moc, „že keď na ne sadne a korbáčom pleskne a poví: ‚Divné sedlo hip! hop! tam nech som lebo tam!‘ v jednom okamžení sa tam octne, a nade všecko má tú moc, že na ten najvyšší sklenný zámok, kde ani pták nezaletí, sa dostane“.

Obvyklým spôsobom oklamal čertov a zaletel do záhrady skleneného zámku. Tam ho zazrela najprv jedna z Florentininých „fraucimeriek“, napokon prišla k nemu Florentina sama. „Tu, keď by bol Florentinu hneď uchytil a na to divné sedlo sadol, iste by bol jeho cíl skor ku koncu privedol a mohol ju mať bez všeckej galiby.“ Ale milenci zabavili sa tam pridlho, až sama „nešlechetnica zbadala, že v jej záhrade sa ten prežádaný Florentinin amant nacházá“, a poslala preňho. Bohyňa rozkázala, aby ho hodili do pece najväčšmi zakúrenej, v ktorej už ani čerti obstáť nemohli. I „vzal si milý princ Florentinu do náručá a prehovorí: ,Poď ze všech najmilejša moja, skús aj ty moc moju a uvidíš, že škaredým koncom ze sveta starú babu zhľadím‘… Ale ona plakala, hovorí: ,Duša moja, ani dým snáď z nás nebude.‘ A ide voľným krokom do ohnivej peci, do kterej ani ďábli nakuknúť od horúčosti nemohli, a kričí: ,Babo! jaks to dala zakúriť? Veď je tu zima!“ A pri tom začal sekať zubámi od zimy. Boly to papuče a boly to nohavice, keď jim ta ohnivá pec neuškodila. Potom vynšol ven z pece spolu aj ze svojú Florentinú…“

Potom mu bohyňa naložila ešte tri roboty, zvyčajné v takýchto rozprávkach.

„Po prvé: mám jeden velký kus vrchovatej hory, kterú za deň zrúbať mosíš, a ten vrch zrovnať, aby tam zahrada budúcňe mohla sa vysadit. A drevo každé osve jak na palivo, tak tlsté do sáh uložit, na krokvy hrády súce vybrat a na jednu hromadu poklásť a haluze porubat, do snopkóv pekne uložit, aby to od rána do večera hotové bolo. Tu máš túto sekeru

Po druhé: Hen ten vrch (ukázala naň, který ukrutně bol vysoký), ten pekňe zrovnat. Na tej rovine vystavíš potom zámek k tomuto podobný, a jeden rybník okolo neho spósobíš a ze všeckých farbí ryby aby sa v ňom nacházaly. A potom jeden rybník, aby až po samý vrch do jedného okna sahal, po kterém já potom pojdem sa podívat z nútra na tvoju robotu. Tu máš túto motyku. Od rána do večera nech je to všecko hotové.

Po tretie: Prileťí trinást holubíc, tak bílých jako sňah, a také budú všecky jako jedna. Keď si z tých holubíc poznáš, která bude Florentina, tedy ode mňa všecko, jak som predpovedala, obdržíš.“

Odchodne od iných verzií tejto látky postavil potom i hrdina sám „bohyni“ niektoré podmienky. „Aby si prv ňezaspala jako ja, alebo zakál ti ja ňerozkážem, lebo beda bude tebe tak, jak bolo tvojej sestre, jestli mój rozkaz nevyplníš. Za druhé: abys mojej najmilejšej v ničom nebránila, nech ona robí, čo sa jej lúbi, a nech mi dobrý obed, který mi ona navarí, ke mne, kde pracovať budem, prinese. Za tretie: abych ja včul s ňu mohol sa pokojne v samotnosti pozhovárať a potešiť za tolkie moje ustávaňí, čo som k vóli nej mal. Myslím, že som to zaslúžil.“ Bohyňa musela na to, čo i nerada, pristať.

Florentina povedala potom hrdinovi o prsteni, ktorý baba má v jednej škatuli, a že iba tým prsteňom mohol by vykonať, čo mu naložila. Potom mu poradila, ako sa má chovať k babe, ktorá ho bude chcieť od nevesty odhovárať, ju tupiť a haniť, a aby ju nepúšťal po rybníku hore do obloka, kým mu nedá prsteň s prostrednieho prsta, lebo ak sa ona dostane hore a zakrúti prsteňom, vyletí preč do oblakov a zámok spolu so všetkým jej „chotárom“ prepadne sa do pekelnej priepasti i s nimi. Naostatok mu prezradila, ako ju pozná medzi trinástimi holubicami; nech volí, až uvidí nad ňou letieť pierko a ona si bude „z nožičkú v uchu paprat“; zatým nech ju chytí a pevne drží, lebo všetci diabli budú mu ju z rúk trhať, a tri razy nech povie: ,Toto je ona‘, potom že sa stane zasa pannou.

Hrdina vošiel do izby, v ktorej bohyňa „celkom v hňeve zahružená na svojem truňe sedela“, a nedal jej nijako spať, až nemohla odolať a tvrdo zaspala. Tu Florentina vyhľadala škatuľu a našla v nej prsteň, ktorému kázala prvú úlohu miesto princa vykonať. Keď sa bohyňa večer zobudila a videla, že jej rozkaz je splnený, poznala, „že si už s princom ništ nezpomóže. Umínila si, že jeho od princi odváďat a seba samu za manželku obetuvat jemu buďe — a pri tom si myslela, že až sa jej nádej vyplní, omnoho vetšá královna, ňe len nad peklom, ale aj nad zemú a tak dál že buďe.“ Keď druhý deň večer „ten zámek, který ešče o jeden trakt vyšší bol, zazrela, preto ništ nemeškala, vzala svój prsteň, pekne pooblikaná, vycifruvaná prišla ku princi, který prám pri rybňíku na lavičke seďel“, a prosila ho, aby ju pustil do toho zámku. Keď vyšla už vysoko, zvolal na ňu: „Hej! babo! zabudol som sa trochu. Nepojdeš ty do zámku robotu moju skúmat, lebo si neňi hodná. Ale až mi ten prsteň, čo na prste máš, dáš, tedy áno, ináč zhoďím ťa z rebríka dolu.“ Naostatok mu bohyňa prsteň jednako shodila a „zešla potom dolu, keď už ze všeckej moci zbavena bola.“

Ale princ sám nemal z prsteňa nijakého osohu, lebo ho skoro ztratil. Naostatok vykonal šťastlive i posledniu úlohu, poznal Florentinu medzi holubičkami, a baba „od velkého hňevu a zufanlivosti od jedu sa rozpučila. A tak skončeňi vzala celá historia.“

Ztrata prsteňa naplnila Florentinu najväčšou zúfalosťou, lebo bolo súdené, „že len zaťal buďe stát ten zámek, dokád sa ten prsteň ňestratí, a potom na patnásty deň ze všeckým fundamentom aj ze všeckýma nábytkami sa do prepasti pekelnej prepadňe, jestli ho ďábli nájdu.“ Pomocou divného sedla vrátil sa princ s Florentinou k svojmu otcovi, keď práve minulo sedem rokov a sedem mesiacov odvtedy, ako odišiel z domova.

6. Sborník Muz. Slov. Spol. XVII., 81 — 3, č. 35. „Našiel, ktorú hľadal.“ Zo Spišskej stolice.

Kráľ mal v záhrade hrušku, ktorá vo dne kvitla a v noci rodila, ale ovocie v noci vždy skapalo. Darmo strážili obidvaja starší synovia, lebo bili myšku a hádzali po nej klobúkom, keď k nim prichádzala. Sluha myšku nachoval a ona mu radila, aby nezaspával, že priletí dvanásť zlatých kačíc, a dvanásta, najkrajšia, že príde k nemu. Po prvý raz a po druhý raz zaspal, panna ho darmo budila, ale ovocie nechala na strome. Tretiu noc zabával sa hraním na husliach a nezaspal; krásna panna dala sa s ním do reči. Kráľ, keď ich ráno videl, poslal Jendžibabu, ktorá odrezala paničke zlaté vlasy. Panička premenila sa na kačicu a hovorila Jankovi, že letí za Červené more a že ju nedostane, kým si nohy po kolená nezoderie.

Janko išiel ju hľadať. Prišiel k čertom, ktorí sa bili o kepeň, ktorý prenášal podľa želania, a o kyjak, ktorý obracal na kameň; i obrátil čertov na kameň a zaletel k svojej žene.

Tieto rozprávky prislúchajú do okruhu látky, ktorá je rozobraná v Anmerkungen K. H. M. Grimm II., 335, č. 93. Srovn. V. Tille, Böhm. Märchen I., str. 136 č. 4. Ba a č. 4 Bb č. 1 a č. 2 a Bc.