ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Etnogr. Zbirnyk III., 73 — 76, č. 30, má rozprávku zo stolice Zemplínskej.

Na konci jedného mesta žil jediný Rusín, menom Peter, so svojou matkou. Prišli k nemu na noc Ježiš so svätým Petrom a pýtali sa ho, prečo sa nežení. Odpovedal im, že mu nikto nedá svojej dcéry, keď je taký chudobný, a potom ani jedna je nie jeho viery. Ježiš sa ho potom opýtal, či vie čítať. Keď prisvedčil, dal mu Ježiš svoju knižku na ten jeden večer a riekol mu, aby išiel k studni, kam stále chodí pre vodu, modliť sa. Keď sa Peter modlil, vyšly k nemu tri dievčatá a pýtaly sa ho, čo by chcel. Peter volal ich do svojej chaty pred Ježiša, a ten im povedal, že chce toho mladíka oženiť, a tretiu sestru vydal za neho.

Po odchode Ježišovom rozšírila sa po meste zvesť, že sa Peter oženil, a povesť o kráse mladej ženy doniesla sa až ku kráľovi. „I zobrau sa car’ Pitrovu ženu pozyraty“ a chcel, aby Peter s ním ženu vymenil. Keď Peter sa zdráhal, kráľ chcel silou-mocou zmocniť sa jeho ženy. Nakladal preto Petrovi nadľudské práce: 1. „jiden verch iz ľisom“ cez noc porúbať, nasadiť vínnej révy a ráno priniesť víno; 2. vystaviť dom krajší nad kráľovský, od neho až pred kráľovskú chodbu strieborný most, vysadiť po meste a popri striebornom moste stromy so strieborným listím, a aby tam spievali strieborní vtáci. Všetko urobil Boh; ako práce boly vykonané, podrobnejšie sa nerozpráva.

Kráľ poslal sluhu po moste, ale sotva došiel do polovičky mosta, skamenel. Taktiež druhý sluha, až tretí sa dostal k Petrovi, lebo nešiel po moste, ale bokom. U Petra napil sa vody a kráľovi povedal, že nikdy takého jedla nejedol, ani takého vína nepil. Tu sa vybral sám kráľ a všetci sudcovia. Nemohol kráľ vziať Petrovi jeho ženy, ale ešte sa nevzdal, uložil mu ešte jednu preťažkú prácu: mal z hliny urobiť kravu, aby dala mlieka. Modlili sa k Bohu obidvaja, a Boh im radil, aby kráľovi povedali, nech tú kravu urobia tí, čo fajky robia. A tak zhotovili hrnčiari na rozkaz kráľovský kravu s veľkými rohy a s vemenom. Na druhé ráno prišiel Boh ku kráľovi na raňajky a riekol mu: „Vezmeš od Petra ženu, ale ak tá krava, ktorú dnes hrnčiari urobili, nedá mlieka, nesmieš brať vydatú ženu!“ Išli kravu dojiť, ale mlieka nenadojili a cecky polámali. Keď potom Boh Petrovu ženu zavolal, aby tú kravu podojila, dýchol a oživil kravu, a žena nadojila mlieka. Boh prvý sa napil, lebo mlieko bolo jeho. Kráľ nesmel si vziať Petrovu ženu.

Úvodný motív rozpráva sa zhusta i v iných látkach: Srov. Sprawozdania kom. język. V., 93; Gliński, Bajarz pol. IV., 35; Šein, Materialy II., 388, 222; Federowski, Lud białoruski II., 333; Dobrovolskij I., 671; Lětopis istor. filol. obšč. novoros. univ. III., 189; Trejland, Latyš. skazki, 166 č. 106; Sb. mater. kavkaz., sv. IX., odd. 2., str. 97 č. 5, sv. XLII. str. 119; Desparmet, Contes sur les Ogres II., 229 nasl.

2. Z Tekovskej stolice je verzia, ktorú rozprával Fruňi Jozef, nar. v Preseranoch v Nitrianskej stol.; „od 6. rokov veku býva vo Vrábľach“. Zapísal S. Czambel 14. mája 1903.

„Žeu jeden človek v jednej ďediňe velmo chudobný, v jednom domke odstránený aj zo svojou ženou. Nezadlho jej umreu muž a zostala jako dovica z jenním sinom petnásťročným. Pre chudobu ňemohli sa vychovávať. Tak sin odyšou do sveta slúžiť, abi matke na poživeňia volačo mohou vislúžiť. Išou mesiac po sveťe, po horach. Natrafeu v hore jennemu juhásovi. Juhás sa ho pýtau: ,Sinku, ďe chodíš?‘ ,Otiecko môj, chodím jak chudobný človek, hladám si službu.‘ ,Dobre, sin môj, že si prišou, akurát mám na teba potrebu; či mi budeš verný sluha?‘ ,Budem, otiecko môj.‘ ,No, dokedá si trúfaš, sin môj, zmluvu spraviť, dokedá si trúfaš u mňa ostať?‘ ,Za tri roky.‘ ,No, tri roky sa ťi budú rátať za tri nňi.‘ Tak ostau uňho slúžiť.

Išou prví deň ukázať mu gazda, ďe má ouce pásť v hore. Na tretí deň celý deň veselý si hvízdau a spievau v hore. Jederáz pred večerom, keď sa mau domou pohibuvať, ouce sa mu splašili, tak že o malú chvílku aňi jennu ňeviďeu pred sebou. Pusťeu sa do plaču. Lamentuje nad tým, ako prinďe domou. Jak choďí sem a tam po hore, na jederáz počuje ľudský hlas. Obzerá sa z boka na bok, do ho tak ohláseu. Vidí pod stromom ohavneho hada. Pýta sa ho had: ,Čo plačeš, Janko?‘ ,Jako by som ňeplakau, haďík, veď čil mám iť domou a ovečky mi šetky ujšli, čo ja čil robiť?‘ ,No, ňišto,‘ had odpovie. ,Veď jesli mi slúbíš, čo ťa buďem prosiť, tvoje ovečky raz tolko prinde.‘ Bojtárik hovorí: ,Veď ťi slúbim šetko.‘ ,Len toto ťa prosím, či ma vezňeš?‘ Odpovedau bojtár: ,Vezňem.‘ Tedy had spískou z nosom, zaraz ouce raz tolko boli pri ňom. Spytuje sa bojtár: ,Čo čil buďem s tyma ovečkámi robiť?‘ ,Jako je tvoje meno?‘ pýta sa had, ,Moje meno je Janko.‘ ,Ništ inšie, len tye ovečky si šetky predaj! Ale to ťa prosím, nezabunni na slúb, čo si slúbeu, prindz aj na treťí deň pod istým ko mňe!‘ S tým sa had skovau, Bojtár ide z ovečkámi domou, de už gazda juhás proci ňemu išou. Pýta sa ho: ,Ej, chlapče, chlapče, ty si dobrý bojtár, kolko máš oviec, ďes’ to zau?‘ ,Gazda, veď som ich ňeukradou, ale sa to moje. Zajtrá rano idzte do najblišeho mesta a predajťe ich. Polovic peňazí je vašich a polovic mojich.‘ Tak sa aj stalo. Ouce gazda predau, polovic peňazí si zadržau, polovic dau bojtárovi.

Minuli sa dva ’nňi, prišou treťí deň, na kerý mau Janko rozkaz od hada príť. Von bou (v) strachu, lebo neveďeu, čo had s ňím sťe. Osmeleu sa za to. Išou do hory, veselý bou celý ďeň. Pred samým večerom poberau sa domou zo svojima ovečkámi. Prišlo mu na rozum slúb hadou. Tak si misleu: ,Ej, veď tu už hada ňeňi.‘ Dobre, s tyma časy ešte mu aňi z rozumu nezišlo, ouce sa splašili, ňimo jenna mu ostala, kerú dostihou chytiť. Plače po hore zas. Tuto s tyma časy had sa mu zjaví zas: ,Janko, čo plačeš?‘ Odpovie bojtár: ,Ej, hadík, mau som radosť celý ďeň, čil som dostau žalosť. Lebo ovečky už ňemam.‘ Odpovie na tom had: ,Niš to, Janko, ňerobí, dáš mi slúb ten ešte raz, kerí si mi dau?‘ ,Dám, dám.‘ Na to had: ,Klakni, Janko, dole a zdvihňi prsty hore a prisahaj, že ma vezňeš.‘ Bojtár klakou na kolená a prísahu zložeu, že si hada vezňe. Tedy had spískou z nosom. Zaraz oviec tri rázy tolko pri ňom bolo. ,No, čil idz domou!‘ odpovie had. ,A zas si predaj aj tye ouce, jako si prvye predau. Ale na treťí deň pod istým sa mi tu ustanou, lebo jesli ňie, tak bude s tebou zle.‘ Na to bojtár odyšou domou z ouciami, ďe ho gazda juhás z radosťou prijau. Hovoriu mu: ,Ej, Janko, Janko, ty si len bojtár, ďe si zas tolkje ouce zau?‘ ,Gazda,‘ odpovie Janko, ,veď som ich neukradou, to sa ouce moje.‘ ,Čo buďem s ňima zas robiť?‘ ,Len to, jako aj s prušima: predať. Polovic peňazí mňe a polovíc vám.‘ Tak juhás na druhý ďeň ouce predau, polovic peňazí si ňehau a polovíc dau bojtárovi.

Minuli sa dva ’nňi. Prišou treťí ďeň, na kerí mau Janko rozkaz dostaviť sa k hadovi. Celý ďeň pásou po hore. Ale smutný. Ždy rozmýšlau na hadovi, že čo mu had urobí. Vráťeu sa druhou cestou z hory. Umieniu si po cesťe, že prísahu zlomí, kerú dau hadovi. Lebo si misleu, že je lepšie zlomiť prísahu, jako v tú hodinu umreť. Na tye slová ouce sa mu splašili a ujšli od ňeho jako vetor. ,No, čil už čo bude so mnou. Iďem rovno g mojej materi, ale či mňe to na dobrô vipanňe, lebo rozhňevám si gazdu, rozhňevám si aj hada, kerému som velký slúb spraveu. Och, Bože, daj mi radu!‘ Na to z druhého boku ohlásiu sa had: ,Janko, Janko, poď sem!‘ ,Keď sa ťa bojím.‘ ,Veď si sa ma nebáu po dva rázy a už na treťí ráz sa ma bojíš? Ňeboj sa, ani ňeujďeš, poď bližie ko mňe.‘ Na to sa Janko osmeleu, pristúpeu g hadovi. ,Janko, čo lamentuješ?‘ ,Jako by som nie, moje ovečky ňemam zas.‘ ,No, vieš, čos mi po dva rázy slúbeu?‘ ,Viem, viem, hadík. Dva rázy som ťi slúbeu, že ťa vezňem, ale čil sa bojím, lebo ty si velkí proci mňe a ty ma tu zo sveta zňeseš.‘ ,Ňeboj sa ňišt, Janko, ja taký malý ostaňem, jako jeden slimák. Zakrútiš ma do ručníka^[511] a dáš ma pod lavú pazuchu a budeš ma nosiť do mojej vôli. Ale to ti popred poviem, daj pozor na mňa, jako na dve oči; aj za to ťa ešte raz prosím, keď ma budeš pod pazuchou nosiť, niďe si nelahňi so mnou na duchnu, len na bárjakých gúňach líhaj.‘ Keď had svoje vypovedau, hovorí Jankovi: ,Počuu si šetky moje slová?‘ ,Počuu,‘ odpovie Janko. ,Teda klakňi a prisahaj, že šetko zadržíš, čo si slúbeu.‘ Janko klakou na kolená, tvrdú prísahu zložeu z hadom. Tedy had ostau tak malý jako slimák. Tak si bojtár slimáka zau a skrúťeu pod pazuchu.

Iďe po cesťe domou, ďe už jeho ouce, štiri rázy tolko ho čakali. Zahvízdau si vesele a pohou si ouce domou; už bolo aj pritma, lež gazda strachom proci ňemu išou, či sa mu volačo ňestalo. Stretňe ho, odďelaka kričí: ,Janko, Janko, kde si?‘ ,Tu som, gazda, tu som,‘ odpovie Janko. ,Ej, gazda, gazda, velice sa mi ovečky dobre pásly. Tak som sa za to domou ňepoberau.‘ ,Viďím, chlapče, viďím, že si bojtár dobrý, veď máš oviec mnoho viac.‘ Odpovie Janko: ,Veď sa to moje.‘ ,Čo budeme s ňima zas robiť?‘ pýtá sa juhás. ,Predáte ich a polovic peňazí si ňehajte a polovic mňe dáte.‘ Tak sa aj stalo. Na druhý deň začasu rano išou juhás do bližneho mesta, ouce predau, polovic si peňazí nehau a polovic dau bojtárovi. Prišli z bojtárom na rátu. Za šetky ouce, aj za plat triročný náš Janko dostau mnoho peňazí. Gazda juhás ho zdržuvau, abi ostau na mesťe ďalej slúžiť. Ale von nesťeu slúžiť, že von iďe domou g jeho chudobnej matke. Od gazdu sa odobrau a na cestu vibrau.

Aj šťaslive domou prišou jenneho večera. Zabúchau matke na okno: ,Otvor, milá matka!‘ Tá naraduvaná friško dvere otvorela, svojho syna objala a pýta sa ho: ,Ah, milý sin môj, ďe si choďeu do čilku?‘ ,Milá matka moja, v dobrom mesťe ždy. Jako sa vi máte dočilku?‘ ,Milí sin môj, ťažko, lebo aňi čil ňemám ti z čoho večeru spraviť.‘ ,Ňebojte sa, matka moja, veď som vám ja doniesou na pomoc peňazí.‘ Tedy matka hňeď zobrala sa do mesta a doniesla na požívenia, čo bolo potrebneho do domu. Keď sa navečerali, postlala postel sinovi, abi si lahou, lebo je ustatý. Ale sinovi prišou slúb na rozum, kerí slúbeu hadovi, že na peria ňelahňe. ,Len mi, mamka, postelťe pod pec. A bárjaké gúňe dajťe podo mňa!‘ Potom si lahou pod pec Janko a do velkého spánku padou.

Matka ňemohla spať od radosti, lebo si rozmíšlala, čo buďe robiť s tyma peniazma. S tyma časy prišlo jedenásť hodín, spraví sa žiara (v) izbe. Zo slimáka krásna panna ostala a salla si za stôl. Začala sa pekňe molliť, potom začala spievať. Po speve stala g Jankovi a začala velmo pri ňom plakať. Hovorí mu: ,Ej, Janko, Janko, zobudz sa aspom na dve slová, lebo jesli sa ňezobuďíš, zle mi urobíš.‘ To matka od pruku šetko videla z posteli, čo sa nútri robilo, ale sa bála ohlásiť. Ostalo celkom ticho. Čas rano matka stala a vypráva sinovi: ,Sin môj, jako si spau?‘ ,Velice dobre.‘ ,Ňiš si necíťiu pri sebe v noci?‘ ,Ništ.‘ ,Ej, čo som ja videla, sin môj: velice peknú pannu. Najprú sa mollila, potom pekňe spievala, išla k tebe, nad tebou plakala, prosila ťa, aby si stal len na dve slová, že keď nestaňeš, že jej zle urobíš.‘ Odpovie Janko: ,Dobre, matka moja, dobre, že ste mi povedali, šak ja v noci spať nebuďem, buďem čakať tú peknú pannu.‘ Tak sa aj stalo. Sin celý deň spau, v noci len ležau prezrok.^[512]

Keď prišla jedenásta hoďina, cíťeu von pod pazuchou, jako sa mu slimák ťahau. Rozsvieti sa izba, pekná panna sa mu v izbe zjavila. Díva sa po ňej, čo buďe ďalej robiť, vidí, začňe sa modliť, pekňe spievať. Keď po speve prišla k ňemu, boskala ho a hovorí mu: ,Ej, Janko, Janko, misli si na slúb, kerí si mi dau, lebo jesli sa čil nezobudíš, tak nešťaslivá buďem.‘ Na tú prosbu stau Janko hore a objau peknú pannu. Spýtau sa jej: ,Gdo si ty, čo si ty?‘ ,Ja som céra jenneho krála, kerá som bola od macochi zaklnutá, že ma ňigdo ňemohou vyslobodiť, len ty sám. Čo ty čil za to žiadaš?‘ hovorí ďieuka. Prišlo mu friško na rozum, aby išla zaňho. Ona hňeď mu slúbela. Klakla na kolená a prísahu s ňím spravila, že ho vona ňígdá neopusťí. O dva o tri roky že si ho zavede do vlasti otcovej.

Na blízko bolo jenno mesto, ďe bývau jeden král. Ten bou ešte slobodný a hladau si po krajiňe ženu, ale k vôli si najť ňemohou. Tu jederáz Jankova oddaňica išla do kostola. Ňeskoršie za ňou prišou ta aj král. Hňeď palla královi do očí a jej krásna persóna sa královi velice zalúbila. Král sa dobližovau k ňej, pýtau sa jej, zkade je, ale mu ona odpoveďi ňedala. Hňeď po skončení omši sa domou poberala. Prišou aj král do svojho domu a celý zamyslený preto, že tá panna jemu ruku dať nesťela. To mu bolo velice čunná vec. Išou aj na druhú nedelu král do kostola, zvedaví len na to, či tú pannu (v) kostole videť bude. Opraudive (v) stolici sedela, ďe si hňeď sadou k ňej a dávau jej ruku. Ale si ručníkom ruky zakryla. Podávau jej prsteň s prsta, ale aj ten ňeprijala. Ešte nebol aňi koniec omši, odobrala sa z kostola preč a tak si pomyslela, že radšej bude služby božie doma odpravovať, aby král na ňu lúbostnuo oko neopreu.

Prišou král z kostola smutný domou. Zavolá k sebe svojho mudrca. Hovorí mu svoj zármutok a prosil ho, aby mu dal radu: že von bou (v) kostole po dva rázy, peknú pannu viďeu dva rázy, k ňej sa prihovárau, ale ždy mu slovo odprela. ,No, ináč nie, paňe,‘ odpovie mudrc, ,vona ňemusí bývať ďelako, keď chodí do kostola.‘ Král: ,No, takú pannu som tu na blíze ešte nevideu.‘ Mudrc: ,Pane, máš dosť vojska, toho sa môžeš dozvedeť.‘ ,Ale jako?‘ ,Daj do každeho domu jenneho husára do celeho mesta a ďeďiny a daj narobiť podegrafy takje, jakús hu viďeu, a slúb tomu pekný dar, kerí hu najde.‘ Král tak aj urobeu. Dau vojsko do každého domu a bližej ďeďiny. Minuu jeden mesiac. Král sa o panňe ešte ňedozvedeu.

Jeden deň išou jeden husár na špacírku polla jenneho domu chudobneho, kerí bou celkom od ďeďiny odstránený. Tam oprauďive vojáka ňebolo na kvartieli. Husár pozrel do okna. Videu tam peknú pannu. Pozreu na podegraf, kerí dostau od krála. Husár viďeu, že sa mu akurát na podegraf šikla. Panna velmo sa nalakala, lebo už tedy počula, že sa král na ňu dozvedá. Povie Jankovi: ,Vieš, ty Janko môj, čo je vo veci?‘ ,Ňeviem, ale buďem veďeť, keď mi povieš, drahá duša.‘ ,Veď náš král na moje nešťastia sa do mňa zalúbeu; čo čil robiť, daj mi radu.‘ Odpovie Janko: ,Urob si po svojej vôli, až sťeš prísahu a slúb zlomiť.‘ Na to odpovie panna: ,To už nie. Raňňie vôlim zomreť, ale to už neurobím.‘ Tak boli nalakaný obidvá.

S tým husár odišou od okna. Z velkou radosťou išou pred krála, že vôn jeho žiadosť najšou. Král sa ho spytuje: ,Jak (v) velkom paláci?‘ ,(V) paláci takom, jak maštal.‘ S tým sa král zaraduvau, že jej radosť spôsobí, že hu vezňe ztade do paláca. S tým sa zobral král z jeho prievozom do domu chudobneho. Keď prišol núťer, viďeu ďieuku peknú, do kerej sa zalúbeu. Podáva ďieuke ruku, ďieuka mu aj tedy ruku podať nesťela. Hovorí král g ďieuke: ,Milostivá panna, z jakéhos ty rodu?‘ ,Ja som z rodu králouskeho.‘ Na to slovo sa královi srdco ohňom rozpálilo. Pristúpeu k ňej a hovorí jej: ,Ešťe ráz ťa prosím, milostivá panna, povedz ty mňe istú praudu; prečo ty odo mňa utekáš? Veď ťebe sťem spôsobiť radosť. Vezňem ťa za ženu do môjho paláca, budeš (v) zlate (v) strieble ležať, nie (v) špatnej chalupe.‘ Na to odpovie krásna panna s trasúcim hlasom: ,Najjasnejší král, odpusti mi slová, to už len ňeurobím, lebo dvoch mužou nesťem, mám už svojho, kerému som ja len samemu slúb dala, kerí slúb buďem až do smrťi držať.‘ Odpovie král: ,No, jesli nesťeš po dobrej vôle, mosíš i po zle.‘ S tyma slouma odišou král. Prišou domou, zavolau k sebe mudrca, aby mu dau radu, čo má spraviť, aby pannu dostau, lebo že nemôže bez príčiny tú ďieuku od oddanca zjať. Mudrc: Aby Jankovi takú hádku zahádau, jakú Janko neuhánňe, to bude zádrapka pannu mu ziať.

Keď cítila, že je už zle s ňou, hňeď jennu noc svojho oddanca Janka veľkej múdrosti a reči vo sne naučila, aby královi na jeho otázky vedeu odpovedať. Mudrc královi takto zahádau: ,Je jenna voda na dve hoďiny od králouskeho zámku, kerá sa menuje Toubou.^[513] Tá aby bola za deň zemou zavozená, vinicou vysadená a ten ďeň aby aj hrozno v ňej dozrelo a na druhý deň rano aby královi dva strapy hrozna z ňej doniesou, aj dva poháre vína.‘ Král na to odpovie mudrcovi: ‚Sluha môj, to si si dobre rozmisleu, veď to ten hlupák ňeurobí.‘ Dau hňeď zaráz zavolať Janka. Janko prišou na rozkaz (k) královi. Král povie: ‚Vieš ty, Janko, na čo som ťa dau došikuvať?‘ ‚Neviem.‘ ‚To som ťa dau došikuvať, že tedy buďe tvoja oddaňica tvojou ženou, keď ty mňe urobíš, čo ti ja rozkážem.‘ Vyviezou Janka k vode Toube, ukázau mu vodu: ‚Vidíš túto širokú vodu?‘ ‚Vidím.‘ ‚Tá voda mosí byť zajtrá zemou zavozená, vinicou visadená, rano abys mi doňiesou z nej dva strapy hrozna a dva poháre vína.‘ Na to král odišou od neho. Janko smutný domou išou.

Prišou domou, jeho oddanica sa ho pýtala, že na jakí rozkaz bou u krála. Odpovedau jej, že tedy bude oddanica jemu, Jankovi, ženou, keď von vodu Toubu zemou zavozí, vinicou vysadí a keď na druhý deň rano ztade dva strapy hrozna zrelje donese aj dva poháre vína. Na to vona odpovedala: ‚To sa šetko staňe.‘ Vinšla v noci pod holô nebe, tak sa molliť začala, čo jej až kruopale z nej padali. Tedy počula andelský hlas na potešenia, že sa to šetko staňe, čo král rozkázau. Išla čas rano k vode Toube a videla zarovnanô, vinicou visadenô, hrozno zrelô. Odtrhla dva strapky, dala do košíka a druhje dva chytila do pohárou, vytískala a (s) velkou radosťou sa pobrala domou. Jankovi povedala: ‚Hybaj, Janko, k královi a jeho žiadosť mu zaňes! A dá ťi už pokoj.‘ Hneď Janko zau a šetko královi zaňiesou. Ale král nie vďačne tento dar prijau. Pýta sa ho král: ‚Či je to z tej opraudivej viňici hrozno a víno?‘ ‚Je.‘ Vibrau sa král aj z mudrcom aj z Jankom viňicu ozreť. Bola opraudivá.

Na to si král z mudrcom pomisleli, že aj Janko je hodný mudrc. Král sa pýta mudrca: ‚Či ešte nevieš inšie takého, čo by ňevikonau, že bi mu tú oddaňicu ziať mohou?‘ ‚Ano, pane, zahádam mu ja ešte aj takô, čo ňevikoná.‘ ‚Rozpovedz mi, mudrc môj, zkrátka.‘ ‚Vidíš, pane, od nášho zámku pou hodiny cesty tú vysokú skalu? Tú mu dám rozrovnať. Tye vysokje drevá, čo sa na ňej, do siah porúba a šetko mosí zrovnať na peknú rovňinu. Jeden deň a jedna noc, — to sa musí šetko stať. Žito zasiať, zožať, omlátiť, do mlina dať, z tej múky koláče napiecť a královi na rozkaz rano z tých koláčou doniesť. To už len nevikoná.‘ S pomocou oddaňicí Janko aj ťen druhý rozkaz vikonau.

Na tretí ráz zavolau král Janka: ‚Janko, ja som ťa dau zas došikovať. Tú pannu nesťem ti nehať. Ale jesli mi ešťe toto treťô urobíš, už ťa bantovať ňebuďem. Ja buďem dávať ten a ten deň velkú hostinu a dám k sebe povolať šetkych zemevladárou. Aj ty budeš prítomný aj s tvojou oddaňicou a mosíš priviesť dvanásť apoštolou a trinásteho samého Boha.‘ Rozpovedau to Janko svojej oddaňici. Tá sa na to pusťila do plaču a povedala: ‚Šetko sa mohlo lahko stať, len toto si už netrúfam, lebo čo som ja proti Bohu — červik. Boh na moju prosbu sa neustanoví.‘ S tým vinšla von. Klakla na kolená a tak sa mollila, že krvavé krôpale z nej padali. Na jej mollitbu sa jej zjaviu andel a osloveu hu: ‚Staň hore, tvoja prosba je vislišaná pred Bohom, istotne sa dostaví na tú hostinu sám Boh aj dvanásť apoštolou. Ale povedz královi, istotne aby ich čakau, a abi zala dve zrnká vínne a dve zrnká žitné, aby z tých dvoch žitných zrnkou tolko múky dau namleť, aby petnásť persónou z pečiva mali do sýtosti a z tých dvoch vínnych zrnkou nápoja.‘ A v ten deň, keď hostina bude, rano nech zaňese královi tvoj oddanec tye zrnká.

Prišou ten deň. Zaniesou Janko tye zrnká. Král (z) zvedauosťou sa ho pýta: ‚Či si si už rozmysleu, čo som ti rozkázau?‘ Odpovie Janko: ‚Ano, paňe! Dostavím sa ja aj s mojou oddaňicou, aj sám Boh z dvanástima apoštolami.‘ ‚No, dobre, buďem vás čakať,‘ král odpovedau, Janko ešte povedau: ‚Pán král, budem prosiť, tu maju tyeto dve žitné zrnká, pre nás petnásť persón s tých dvoch zrnkou pečiva mosia prichystať do sýtosti,‘ a dau potom dve vínne zrnká a povedau, ‚z tých nám mosia prichystať nápoja do sýtosti.‘ Král sa na to posmešne zasmiau. Chyťeu dve žitné zrnká a hoďeu do úst, rozžuvau a vypluvau ích von: ‚Tu máš, Janko, veď vidíš, z dvoch zrnkou sa mi aňi kameň ňeopráši vo mliňe. Ja mám múky magazíny plnye.‘ Zas zau král tye dve zrnká vínne do ruky, rozpučeu ich v dlaňach: z dvoch zrnkou víno usklo mu na rukách. ‚No vidíš, Janko,‘ odpovedau král, ‚ďe to bude pre petnásť ludí, keď to moje ruky vypili. Len prindzte istotňe, ja vám dám piť víno storočie.‘ Janko odišou preč.

Na hostinu šeci zemevladári do dvora prišli, šeci zhromáždený boli, mimo jeden prenní stôl prázny čakau pre Boha, dvanásť apoštolou a pre Janka z jeho oddaňicou. Prišlo desať hodín. Čakaný hosťi do domu prišli, de ich šetkích privítali. Pred ňich prestierali, koláče dávali a víno do zlatých nádobou pred nich klálli. Ale šecci hosti sa dívali, zvedaví boli preto, že sa žiaden jedenia a trungu nedotkou. Naráz stau hore sám Boh a volá k sebe krála: ‚Keď si ty král a zemevladár, či si vikonau, čo som ti rozkázau? Či je toto pečivo z tých dvoch zrnkou, čo som ti poslau a toto víno či je z tých dvoch vínnych zrnkou, čo som ti poslau?‘ Král odpovie: ‚Paňe, ňeni.‘ Boh sa pýta: ‚A prečo ňeňi? Veď vidíš, ty si král, zemevladár, ty si rozkázau jennemu chudobnemu človekovi jeden deň a jennu noc Toubu zemou zavoziť, vinicou vysadiť, aby v ňej tú noc hrozno dozrelo a na tvojom stole aby bolo rano z tej vinici dva strapy hrozna a dva poháre vína. Von ti to vikonau. Ukázals mu skalu, kerá bola drevom zarastená, aby drevo zrúbau do siah a zem porovnau a do ňej žito zasiau. Deň a noc aby dozrelo, aby sa omlátilo a aby sa vo mline z toho žita múka namlela a rano koláče aby si z ňeho jedou. Bola to prauda, že ti to on bez semena vykonau?‘ Odpovedau král na tom, že prauda. ‚No vidíš, ty neverný človek. Ten ti spraveu šetko z ňičoho. Ja som tebe poslau semeno zo šetkeho, keď si ty môj rozkaz ňevikonau, prepanňi sa na sto siah do zemi!‘ Hňeď sa zem otvorila a král prepadou dole; nad ňím sa zem zavrela. Povie šetkym prítomným Boh a ukázal rukou na Janka: ‚Tu máte krála vášho…‘

S tým Boh skapau aj z dvanásti apoštolmi.

Keď videli, že je vôla Božia, doniesli korunu a Janka pokorunovali.

Janko jako král na druhý deň povolau si šetkych zemevladárou — na veselia.“