ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Codex divers. auctorum A, str. 49 — 52, má verziu, ktorú do tlače upravil Ján Francisci-Rimavský pod nadpisom „Najmladší brat vislobodí sestri aj bratou“.^[1] Text podávame:

„Medzi visokími horami v jednej krásnej doliňe ležalo ráz jedno mesťečko. Obivaťelja mesťečka tohoto boli velmi chudobní a bjední. Ňje síce preto, žebi asnad zem ňeúrodná bola bívala, alebo žebi ňeboli tak, jako sa svečí, pracovali, ňje — aj pracovali, aj zem bola úrodná, len že jej ku viživeňú velkjeho obivaťelstva velmi málo bolo. Ale trebárs tam taká bjeda bola, precca sa ňikdo ňedau aňi prehovoriť, čo bi mu Boh vje čo boli slubovali, aňi prinúťiť svojú roďinú zem opustiť — tak ju šecci raďi mali — a tím, rozumje sa, že bjedu len zvaččili.

Medzi druhími bívala v tom mesťečku aj jedná chudobná dovica so svojimi troma sinmi a so svojimi troma ďjevkami. Jesli kďe bola bjeda, jisťe bola v chudobnej dovicinom dome. Po ňebohom mužovi jej zostála dáka škvarka pola, a z toho sa aj oďjevať aj živiť a šetki druhje trovi viplácať, veť každí vje, jako to iďe v chudobnom dome, vje, že veru naveki dačo k plaťeňú jesto, — bolo vec ňemožná. Dvaja sinovja boli už na mesto, mohli sa oženiť, najmladšjeho, ktorí bou ešťe malí, k sebe zjať, a tak maťeri pomáhať; aj ďjevki boli už na vidaj, a že boli velmi peknje, mnoho ich už aj pítalo: ale matka sa aňi sinom poženiť, aňi ďjevkám povidávať ňedovolila. Dosť sa jej druhí luďja nahovorili a napredstavovali, ale ňedaj Bože, abi ích poslúchla, volila sa s ňími tak, jak boli, sa bjeďiť a chudobáriť, jako od seba preč pusťiť. Pán Boh vje, či ích tak rada viďela, či čo inšje zamíšlala.

Ráz prišou do nášho mesťečka jeden princ, a jako dnu vchádzau, zazreu z tich troch sestár najstaršú, jakousi prácou zaňepraznenú, zahlaďeu sa na ňu a naráz sa do ňej zalúbiu. Dlho ňerozmíšlau, šou dnu do domu a od matki si ju za ženu pítau. Ale matka o vídaju aňi počúť ňechcela. ‚Ale ňebuďťeže taká, nebuďťe,‘ povje princ, ‚veť máťe v dome ešťe dve, a vidať sa precca ráz musí. A či viďíte, vi sťe teráz chudobní, velmi sa, jako viďím, bjeďiť musíťe — ja som princ, mám velkje panstvá, a jesli céru vašú dáťe, veru vám šetkím pri mňe dobre buďe. Lenže si pomisliťe!‘ Matka si aj pomislela, a dač inšjeho, jako že céru ňedáť, precca vimisleť ňemohla.

‚No, keď ňedáte, zostaňťeže s Pánom Bohom,‘ povedau princ a odišou zrovna k richtárovi. ‚Richtár!‘ povedá, ta prídúc, ‚ja som si tej dovicinu ďjevku pítau za ženu, ale mi ju dať ňechcela: vi mi to teda vikonajťe, a jesli mi vikonáťe, spomuožem bjeďe celjeho mesta.‘ ‚Tak, duša moja, už odpusťťe, že vás inakšie ňepovolám, lebo ňeznám, kdo sťe a čo sťe,‘ hovoriu richtár, ‚adaj tje už aj z nášho mesťečka do najpredňejších domou ňepitali, bolo bi ím dobre bívalo šetkím, ale ňje, ňechce ích dať, a preto ja veru ňevjem, či aj za vás dačo vikonám, keď sťe sami ňič ňemohli: medzi tím sprobujem a predstavím jej, abi, keď seba ňje, aspon mesto mala pred očimá.‘ ‚No, len sa pousilujťe, veť sa aj vám buďem hlaďeť odslúžiť,‘ povedau naostatok princ a odišou.

Teraz richtár šetkích svojich dohromadi pozbjerau a šou k dovici, predstavovau jej najskuor šeličo, pekními ju slovmí prehovárau a naostatok vihrožovau a núťiť začau, ale sa dovica aňi pekními slovmí nahovoriť, aňi hrozbami prinúťiť ňedala.

O krátkí čas sa rozleťeli chíri, že dovicinje djevki sú najkrajšie na celom sveťe. Sotvá že sa o tom páňi doveďeli, začali k ňím choďiť jeden po druhom, páňi, grófi, princovja, královja zo šetkích strán sveta, pekní, bohatí, mocní, jakích si len srdco zažjadať muože: ale aňi jeden ňebou medzi ňimi, ktorjemu bi dovica dajednú zo svojich cjer bola dala.

Luďja na jejinú zatvrďilosť už začali reptať, jední jej šťesťje záviďeli, a druhí sa na ňu mrzeli, že aňi sebe, aňi druhim ňespomáhá, keď bi precca mohla a mala. Už ju aj preklínali: ‚Bohdaj jej tje ďjevki dáki šjarkan uchiťiu, keď ích ňechce vidať!‘ — Darmo kdo vraví, žebi preklínaňje ňemalo platnosť, a žebi to bou len hlas, ktorí do ňeba ňeiďe: lebo sa len ráz strhňe búrka, hrmavica, bliskavica, v búrke šjarkan prileťí a šetki tri schiťi. — Darmo tješ luďja hovorja, že je človeku, keď sa pomsťí, hneď lakšje, ňepravda; lebo tí bezbožní ľuďja, viďjac, čo sa stálo, začali ňešťasnú dovicu lutovať a aj plakať nad jejiním ňešťasťím. Dovica sa ale aňi tím velmi ňepomúťila. Keď druhí k ňej prišli a ju lutovali, ona k ňím takto hovorjevala: ‚Boh vje, čo robí, ale vi ňeznáťe, čo robíťe: najskuor žjadáťe, a keď sa vám po vuoli staňe, plačeťe a lutujeťe, že sa stálo. Hanbťe sa, pripravili sťe ma o tri céri — a čo máťe z toho? Ja bi som vám ťješ mohla šeličo vinšovať, ale sa na dač takjeho aj pomisliť hambím.‘

Tri céri boli pán Boh vje kďe, a dvaja starší sinovja vo sveťe slúžili. Na štasťje sa vrátili domou. Počujúc, čo sa ím so sestrami zvedlo, hneď si umjeňili ích ísť vihladať. Dosť sa ích matka usilovala prehovárať, že poručeno Bohu, keď je už ráz tak, abi ju aspoň oňi ňeopusťili, lebo že jisťe tam zahinú. Ale sa sinovja odhovoriť ňedali, a ráz sa najstarší vibrau.

Iďe, iďe dlho, len tu ráz, jako jednou velkou horou šou, šlup! do jednej ďjeri. Leťeu dlho, naostatok cupou na zem, obzrje sa a tu viďí noví svet pred sebou. Pozbjerá sa hore a chce do jedneho velkjeho kašťjela vísť. Vtom mu pribehňe najstaršja sestra v ústreti, a poznajúc ho, preč ho posjelá, lebo že tam zahiňje, keď jejin šjarkan so šjesťimi hlavami domou príďe. Ale sa on tím odstrašiť ňedau, len prosiu sestru, abi ho dakďe skrila. Sestra ho skrila pod korito.

Ňezadlho tresklo čosi na strechu — bou to drakou šesťcentoví bozogáň, ktorí zo šjesťich míl na znak príchodu zalúčiu. Po chvili doleťeu aj on a ešťe len bou pred dvermi, už kričau: ‚Žena, človečina smrďí, naráz mi ju vidaj, ňech ju zjem.‘ — Žena sa ňetajila, len ho prehovárala, že to jejín brat k ňej pre našťíveňje prišou, abi mu teda odpusťiu. ‚Keď je tak, len ho vipusť, kus si vedno zavečerjame, a po večeri sa sprobujeme za pasi. Sem tje haluški!‘ Žena doňjesla olovenje haluški. Šjarkan švagra ponúka, ale švagor sa ich aňi len ňedotkou. ‚No, keď ti ňechceš, zajem si ja,‘ povedau a jedou, až mu tak oči visedali. — Keď sa najedou, vivolau švagra na tok a chiťiu ho za pasi: ale sotvá že ho chiťiu, schrapšťali v ňom kosťi, a bolo po ňom.

Tak schoďiu aj sredňí.

Naostatok už pri opušťenej matke ňikdo ňebou, krem najmladšjeho, ktorí práve dorjastou. Za dvanác rokou sa s pece aňi ňepohou; strašňe mnoho a zázračnje veci jedou; remeň a košťjale boli jehove najmilšje jedlá. Matka sa s ňím trápila, len preňho robila, a precca ho dochovať ňemohla: naostatok celkom vistála a bez sili padla na postrjed izbi. Tu náš šuhaj prví ráz skočiu s pece, objau matku, poťešovau a slubovau, abi sa len ňetrápila, že on aj sestri aj bratou visloboďí aj ju opatrí. Čo bi bolo milšjeho pre matku bívalo, jako kebi jehovje slubi boli pravďivje; ale mu veriť ňechcela, lebo čo bou na sveťe, ňič ešťe dobrjeho ňevikonau. — Velmi ho zarmúťilo, že mu matka veriť ňechcela: skočiu a o krátki čas doňjesou pokrmu, strovi a šelijakích matke potrebních vecí, a dlho ňerozmíšlajúc, vichiťiu sa do sveta.

Jak iďe, tak iďe, až naráz počuje velkí krik; príďe ta a tu viďí dakolko vozou so zelezom naklaďeních, jak v blaťe uvjazli a hnúť sa ňemuožu. ‚Čo mi dáťe?‘ povedá, ‚keď vám z toho blata pomuožem, či mi dáťe tolko zeleza, čo uňjesjem?‘ ,Vďačňe,‘ odpovedali formaňi — ,len nám pomoz!‘ ,No, dobre ale si slovo držťe!‘ Vtom schiťí jeden voz na plecja a viňesje ho na suchuo, tak aj druhí aj treťí, až do pokoňjeho. Formaňi sa s otvorenimi ustami naň ďívali, a keď už šetki vozi vivláčiu, začali mu po jednom cente vikladať. Ale on s tím ňebou spokojní. ,To mi je málo,‘ povedá, poskladá šetko s vozou na hromadu, vezme na plecja, poďakuje sa a iďe ďalej. Chceu si dať zo šetkjeho toho zeleza bozogáň ukovať, a keď to žjadon kováč urobiť ňemohou, šou do hámra, a aj tam si ho len sám kovať museu.^[2]

Už bozogáň mau. Zau ho na plece a šou. Iďe horou, horou velkou, a jako tak iďe, naraz šlup do djeri. Dlho leťeu, a keď zo zeme viskočiu, pobrau sa do šjarkanovho kašťjela. Sestra mu višla v ústreti, poznala ho a ešťe zďaleka volala, abi len sa vráťiu, lebo, že až jejin šjarkan so šjestimi hlavámi domou príďe, musí zahinúť. ,Ej, čobi zahinúl,‘ povedau brat, ,veť to ňje len tak lahko dobrjeho chlapa zmárňiť. Pozrjem sa mu aj ja do očí, čo je za jedneho. Že sa mu moji braťja dali zmárňiť, zato mňa ňemusí. Ňeboj sa ňič, sestrička moja, ja vás z božej pomoci šetkích visloboďím.‘ S tím vošli do izbi, a jako vchádzali, treskou bozogáň na strechu. ,Jaj, to je už on, už je hiba na šesť míl,‘ vikríkla sestra; ale šuhaj sa ňevelmi lakou, višou na dvor, schiťiu bozogáň a zahoďiu ho trirazi tak ďaleko.^[3]

Ňezadlho prišou šjarkan a ešťe zpoza prahu zavolau: ,Žena, človečina smrďí, naraz mi ju vistanou!‘ Sestra sa trjasla a brat mu smelo zavolau: ,No len, švagre, poď dnu, prišou som vás obzrjeť, jako sa tu máťe.‘ — ,A! ti si to, švagre, no vitaj, vitaj,‘ privítau ho šjarkan. ,Žena, doňes nám kus halúšok, ňech si zajeme, a potom sa sprobujeme za pasi.‘ Žena doňjesla oloveních halúšok. ,No, švagre, jec, ja takjeto jedávam,‘ ponúkau šjarkan švagra, a švagor sa hneď do ních oddau a jedou, kím len dačo v miske viďeu; a keď zedou, že ešťe takje dobrje haluški v jehovom živoťe ňejedou, povedau. Šjarkanovi musela žena novích navariť.

A keď sa už aj ten najedou, višli na tok a chiťili sa za pasi. Milí šuhaj sťisou šjarkana tak, že hneď obelaseu, ťisou ešte lepšje, kosťi v ňom sprašťali. Tu začau šjarkan o život prosiť. ,Ei,‘ povedau švagor, ,najskuor mi musíš mojich bratou skrísiť a mojú sestru prepustiť slúbiť.‘ Šjarkan ňechceu, a švagor ho zas lepšje sťisou, že už len tak omdljevau. Naostatok, ňeviďjac druhej pomoci sestru mu prepusťiť slúbiu, aj zabitích bratou skrísiť. Pusťiu ho a on dve mrtvje ťelá vihrabau, jakousi masťou pomasťiu, a braťja naráz ožili. Tu ho zas chiťiu, kďe ňemilosrdňejšje, takže mu v rukách dušu vipusťiu. Hoďiu zabitú potvoru o zem, pojau bratou a ťešiu sa s ňimí aj so sestrou nad svojím vítastvom. — Keď sa kus poťešiu, šou ďalej k sredňej sestre, ktorá bola u dvanáchlavjeho šjarkana. Tento ho meďaními haluškami hosťiu, on si chutňe zajedou, dráka schiťiu, zabiu a sestru si visloboďiu.

Ešťe mau treťí najmladšú a najkrajšú vislobodiť; a tam mau najvjacej práce, lebo šjarkan, u ktorjeho bola, bou s dvacjaťimi štírmí hlavamí. Keď ta prišou, predložiu mu šjarkan zeleznje haluški: šuhaj sa najedou, aj šjarkan sa najedou, a keď sa najedli, polapili sa za pasi. Dlho sťískali, zunali sem aj tam na šetki strani — už len, kolko chibelo, že ho šjarkan ňeprevládou a ňezmárňiu, ale náš šuhaj vtom schiťiu bozogáň a šjarkana s ňím tak česou, že naraz dušu vipluvau. — ,No, už je hiba chvala Bohu!‘ zdichou si po vikonanej práci a kus aj oddíchou. Potom tašou s najmladšou sestrou k druhím sestrám aj bratom. Bolo tam radosťi! Sestri pripravili hosťinu, každjemu navarili, čo najračej jedou, rozumje sa, že najmladšjemu oloveních, meďanich aj zeleznich halúšok; ale na ňe už vjacej aňi pozrjeť ňemohou, sprobovau jesť, ňemohou: aňi od toho času ňič ňemohou jesť takjeho, čo druhí luďja ňejedli.

Vtom, jako sa tak hosťja, strašňe zahrmí, a šetko sa strasje, len najmladší vibehňe von, schiťí si bozogáň, ale ho aňi hnúť ňevládau. Šecci sa polakali, lebo sa viďeli biť bez obrani: ale sa aj poťešili, keď sa po tom tresku krásnje, oživnutje kraje, mestá a ďedini pred ňimi rozstreli, a keď troch krásňe poobljekaních luďí k sebe prichádzať viďeli. Boli to traja braťja, princovja. Laknuťje celkom pominúlo, keď viďeli a počúli prišlích princou najmladšjemu bratovi ďakovať a takto hovoriť: ,Ďakujeme ťi, že si nás visloboďiu; mi sme tvoji strícovja, boli sme aj s krajinami našimi zakljatí pre ukrutnuo naše panovaňje a pre našú ňesvornosť. Mi sme tí dráci, ktorích si ti pobiu, a tím, že si drákou pobiu, si nás od zaklatja visloboďiu. Zato sa ťi aj celej roďiňe odslúžíme.‘ Mnostvo ludstva sa tješ prihrnúlo a šeci mu ďakovali za vislobodzeňje.

Zatím sa pobrali k matke, ju v samoťe a zármutku poťešiť. Dobre od radosťi ňezomrela, keď si šetki ďeti zdravje a hodnje sa vracať viďela; objímala ích, boskávala a spitovala sa bez konca a kraju. Ti jej šetko porozprávali, čo a jako sa stálo, a šecci sa ťešili a radovali, že ím až tak srdcá skákali, a radovali sa a ťešili bez ustaňja. Ale najmladší brat sa dlho s ňimi ňeťešiu, oňedlho oňemocňeu a zomreu a ňehau sa len vislobodzeních aj s matkou sa ťešiť a radovať.“

Upravovateľ sbierky na konci štyridsiatych rokov zapísal do svojho soznamu: „O Duchovi. Dcera králova po smrti jeho za prvího pítáča sa vidala, prišjou Duch a vzau ju. Brat ju hladau, pustevníka ňeposlúchnu, k zlímu duchovi prišjou, ten ho na psa morskího zakljau. Druhí brat na mori ulapiu kasničku s prsťenom, otvoriu ho a Obor mu radu i prášok dau, zlího ducha posipau, ptáka na prsách zadrhou, osvobodiu brata, sestru i Ducha. Záb. Kežm., p. 39.“

1. V Prostonárodňom Zábavníku III., str. 426 — 29,^[4] je verzia „O vetrnom královi“, podaná Danielom Bodickým z Liptova. Brat dostal unesenú sestru, keď vykonal dve nadprirodzené práce: vybral mak pomocou mravcov a vylovil kľúčik z mora pomocou kačice. Sestru poznal pomocou včely. O tomto poznaní pozri Anm. K. H. M. Grimm II, 28. Srv. i nižšie č. 53. Text podávame:

„Bou jeden král a ten mau jednu uťešenú, preuťešenú céru a jedneho mocnjeho a smeljeho sina. Len raz sa bou šjeu s tou cérou, ktorú velmi rád viďeu, na koči voziť von z mesta. Keď už bou tam na poli, vjetor zafučí, a céra s koča zmizla. Král sa díva na šetki stráni, ale o céri aňi slichu. Dau jú hladať šaďe okolo, ale hu ňemohou žjaden najsť. Teras už dau si toho sina zavolať k sebe a prerečje k ňemu takto: ,Sin muoj drahí, vješ, že mi moja milá a dobrá céra skapala, dau som hu aj hladať, ale hu ňík ňenašjeu. Ešče si ti, kto hu muože najsť; preto tebe vravím a rozkazujem, abi si hu šjeu hladať a domou abi si mi bez ňej ňeprišjeu. Naber si peňazí, a šetko, čo ťi bude treba, koňa, flintu si tješ muožeš zjať.‘

Sin sa zaraduvau, keď počúu rozkaz, lebo sestru velmi rád viďeu, a oťec ho ňje velmi, pretože, ak ju najďe, oťec, keď hu tak rád má, buďe sa velmi ťešiť, a skrze ňu že potom aj jeho ako takjeho, ktorí hu našjeu, rád buďe viďjeť.

Keď si šetko nahotuvau, vibrau sa na cestu, aňi som (orig.) ňeveďeu či ďelakú, či blízkú. Už ďelako bou zašjeu, moc vrchou, moc dolin, z mnohích potuočkou koňička už napájau, a len šjeu. Slnce pálilo velmi, — tu vidí jeden ribník, ale dosť ďelako, pobodnú koňa a prišjeu k ňemu. Nuš tam plno kačjek; len tento namjeri do največej, ale ako mjeri, ta mu povje: ,Ňezastrelže ma, ňezastrel, veť ti ešťe ja muožem biť na dobrej pomoci.‘ Nuš tento dau pokoj, popchnúu koňa a šjeu ďalej.

Ako prišjeu ďalej, nuš tu viďí velkí kopeňec mravencou; len sa tak hemžili tje mrauce. Zíďe dolu s koňa, že to rozhádže, lebo vraj to muože ňebezpečnuo biť tak pri cesťe a muože si vraj dakto odichuvať v noci na tom kopci, nuš ho vraj poštipajú; takto si on misleu a prišieu k ňím. Ale ako uš chceu palicou rozhrnať, nuš ten največí, čo biť zdau králom ich obstatí od mravencou, povje: ,Zašanuj nás, mládi prince, veť mi ťi buďeme na dobrej pomoci.‘ Pomisleu: Ej, už mám dvojakú pomoc. ,No dobre, dám vám pokoj, veť bi rád aj veďjeť, akú vi mňe muožťe pomoc dať.‘

Sadnú na koňa a šjeu ďalej, ešte ďelako zašjeu, a ňič ňeviďeu okolo seba, žjadnu ďeďinú, žjadno mesto, ba aňi domček, šetko pustuo, ako čo bi tam ňik ňebívau, len zvieratá. Všeličo premíšlau, ako buďe sestru od toho krála pítať, keď ho najďe, ako puojďe domou uraduvaní s ňou atď., iba keď ťi tu vidí jeden strom, šetek obsadnutí včelami, a medzi ňimi královna največja. Princ zišjeu s koňa, a že im dačo urobí, ale keď prišjeu k ňím, povedala k ňemu královna: ,Vjem ja, ďe si sa vibrau, vjem, že si iďeš sestru hladať, k vetrnjemu královi, ale aj to viem, že ťi hu ňedá, kím ňevikonáš mnoho, čo on buďe žjadať. Nuš viďíš, ja hu dobre tú sestru poznám, preto, keď ťi dá ten král viberať z dvanástich rovních, len tú si viber, na ktorú ja sadňem, a to isťe tá buďe.‘

Nad tímto poučením zaraduvaní, ďakuvau hej za to, šjeu, visadnú na koňa a ponáhlau sa k vetrnjemu královi, lebo uš veďeu, že nemusí biť ďelako, keď už tolkje vrchi, hori, dolini prešjeu, keď uš tolko dňí na tej cesťe stráviu. O krátki čas viďi palác velmi visokí, pekňe vistavení. ,No,‘ pomisleu si, ,už som došjeu k ňemu, k tomu zloďejovi, ale teras bi len rád veďjeť, čo mňe ten dá za práce, ale len sa dnu do kaštjela.‘ Popchnúu koníka a hňed tam bou; teras ho ten ešťe len obďivuvau, čo doma viďeu svojho oca, to je nje proti tomu aňi polovica, aňi takí velkí, aňi takí pekní, aňi takí visokí.

Zaklope na dvere a vňiďe dnu, ta ňik; iďe z izbi do izbi, mnoho ích prešjeu, až naposledi preci len našjeu toho krála. Povje mu, čo prišjeu, porozpoveduvau mu šetko a s tou žjadosťou dokončiu, že poňevadž ju jeho oťec velmi rad viďí, abi mu hu vráťiu naspeť, že mu peňazí dá, kolko len buďe chtjeť. Ale král mu odpovje: ,Ňechcem ja vaše peňjaze, len keď ju ti chceš vislobodiť, musíš mi najpru dačo urobiť.‘ A vtedi dau na jednu vežu višikuvať vreco maku a potom z vrchu samjeho visipať. ,No,‘ vraj, ,ak mi toto do rána pozbjeraš, tak buďe tvoja sestra, ináčej ňje, tu potom ostaňe.‘

Princ to viďeu za ňemožnuo, preto dau pokoj, ale keď už bou večer, prišjeu k ňemu ten král mraucou a povje mu: ,Keď si sa, ti princ, nad nami smiluvau, mi ťi ťješ za to dačo dobrjeho urobíme. Mi sme prišli ten mak zbjerať, a ti ráno len choď ku královi a povec, že si pozbierau.‘ S tím mraucou král odišjeu. A princ potom si misleu: ,Preci sa to dobrje zvjeratká, ňikdi ja tje ňebuďem zabíjať.‘ Potom sa položiu na posťel a zaspau.

Ráno sa zobudí a iďe okolo veže pozrjeť, či ňenajďe dakďe mak, ale ten veru ňenašjeu, lebo šetko mrauce pozbierali, a hore vežou viňesli na sami vrcholec do vreca.

Šjeu ku královi a povedau, že uš urobiu, čo mu bolo súďenuo, kebi mu uš teras vidau sestru. ‚Já,‘ povje král, ‚ešťe si len jedno vikonau a druhuo ďeže je? Ak viňeš tie klúčiki z mora, nuš ťi hu potom dám.‘ A potom šli na breh mora a zahoďiu ích ďelako. ‚Nuš, akože ja toto viňem,‘ pomisleu si, ‚veť ja naspodok do mora ňemuožem isť.‘ A uš začau zúfať; vtedi príďe k ňemu kačkou královna a povje mu takto: ‚Mi sme ňezabudli to, že si nám živuot daruvau, preto sa ťi chceme odslúžiť, nuš sa ňestaraj, vispi sa, mi ťi ích doňesjeme k ťebe, a ti muožeš ích ukázať královi. Dobre sa maj, princ!‘ Takúto pomoc on ňečakau, ale sa mu veru dobře (orig.) zišla a terás uš viďeu, že sestru dostaňe. Položiu sa na odpočinuťja a zaspau.

Ráno uš našjeu klúčiki tje istje, čo hoďiu král vetrní do mora, v izbičke, ďe bívau, na stolíku; vzau a šjeu ku královi.

Keď uš prišjeu k ňemu, ten mu povje: ‚No, preci si sa pekňe zadržau a zaslúžiu si sestru; terás poď, viber si len, ak ňenatrafíš, ňemáš žjadnú.‘ A vovjedou ho do jednej izbi, v ktorej ešťe on ňikdi ňebou. Tam stálo dvanast paňičjek, rovních na šetko i na krásu, tak že princ ňeveďeu, ktorá je jeho sestra, ňeveďeu, ktorú ma povedať, abi dobře uhadnúu. Ale viďí v prosrjeďku jednej na prsjach královnu včjel a povje: ‚To je ona!‘

‚Uhádnúu si,‘ povje král, ‚a teras choď s Bohom k otcovi a pozdrau ho odo mňa. Ak ťi dačo treba, ja mám dosť šetkjeho, povec, a splňí sa ťi.‘

Terás uš objau sestru a hňed sa hotuvau domou. Raduvau sa velmi, ako aj sestra, a bola bi hňed, keď ho viďela, skrikla na brata, ale veďela, že bi navždi potom ostala u Vetrnjeho krála, a jej brat že bi šjeu bez ňej domou; preto teraz, keď ju natrafiu, velmi bola rada!

Hňed sa dali do cesti a ponáhlali sa velmi. Zastavili sa, prauda, u tích králou zvjerátkou, abi sa poďakuvali, ale hňed zase leťeli na koňi — až prišli domou k otcovi.

Oťec sa velmi zaraduvau a privítau ích velmi vlídňe, objau oboch, i céru, i sina, a potom žili si v radosťi.

Potom toho krála jeden sluha mau jednu kravičku, tá kravička zvoňec — už je tejto rozpravočki koňjec.“

Tento text bol do tlače spracovaný Jankom Bottom a vytlačený v Slovenských povestiach, str. 429 — 31 (nové vyd. 106 — 110).

Odchodné je, že v tlači syn ide sám zo svojej vôle hľadať sestru; v tlači, že keď prišiel k zámku, fúkal taký vietor, „že sa vo čtvernožky akosi po psote len mohol hore dostať.“ Úlohy, ktoré dostal od Vetrného kráľa, sú prehodené: najprv vyniesol pomocou kačky prsteň z mora (v rukopise kľúčiky), potom posbieral mak a naostatok, ako obyčajne, poznal sestru. Napokon hrdina neďakuje zvieratám za ich pomoc, ako v rukopise.

2. Sborník Muzeálnej Slov. Spoločnosti XVIII. str. 89 — 93, č. 54, má rozprávku „Andriš Rak“ zo Spišskej stolice.

Chudobná mať mala dvoch synov a dvanásťročnie dievča. Raz išli synovia orať a dievča malo im doniesť obed. Aby trafilo, bratia vyorali brázdu od domu až na roľu. Ale priletel šarkan, zaručal brázdu a druhú vytiahol do svojej jaskyne.^[5] Bratia išli sestru hľadať, našli ju, ale šarkan im obidvom odtrhol hlavy a položil na policu do komory.

Mať doma plakala a modlila sa k Bohu. Raz, keď polievala plátno, vošiel jej do šechtárika rak; želala si mať aspoň takého synka. Rak sa hneď ozval: „Mamo, ja budzem vaš. Dajce mi meno Andriš.“ Vzala ho domov a dala do školy; spravil sa z neho človek. Keď dorástol, dozvedel sa od matere o jej deťoch a sľúbil jej, že ich vynajde.

Zjedol plný kotol kaše, ktorej mu mať navarila, a bol taký mocný, že vytiahol malým palcom tri vozy so železom, ktoré zaviazly na hradskej, odniesol všetko železo a dal si z neho ukovať kyjak. Potom išiel hľadať bratov a sestru.

Prišiel k šarkanovej diere a našiel tam sestru; vystríhala ho pred drakom, ale Andriš ostal. Keď šarkan hodil svoj „bozigant“ domov, hrdina rútil mu ho nazad. Potom sa premenil na raka a skryl sa pod metlu. Šarkan nahnevaný otvoril dvere a volal: „Phuj, phuj, phuj, jak tu človećina smrdzi!“ Andriš sa ohlásil a šarkan kázal žene, aby doniesla olovený „kuhen“ (koláč) a drevený nôž a hovoril: „Fto skorej zje, budze s kuhnom po hlave trepať teho, chto nezje.“ Hrdina prehral, ale vydržal trepanie, a potom sa na humne pasovali.

Sestra dala bratovi napiť sa vína, čo malo moc za tisíc chlapov, a šarkanovi takého, čo ho do zeme pchalo. Andriš rútil po tretí raz šarkana po pás do zeme a mečom mu poodtínal jedenásť hláv. Keď mu drak vyjavil, kde sú hlavy a telá jeho bratov a kde je oživujúca masť, odťal mu i dvanástu. Bratia ožili a Andriš Rak viedol ich so sestrou k materi. V krčme sa bratia shovárali o najmladšom, ktorý sa premenil na raka a vypočul, že sa zaň hanbia a chcú ho zmárniť. Hľadali ho, volali ho — ale jeho nebolo. Ako sa už mali pohýnať, „ukazal še im jak ćlovek, zaplakal i podal im ruku: Budzce zdrave, bratove mojo, Pan Boh vas sprovadzaj aji mne: pozdrafce si matku,“ a išiel do sveta.

Nasleduje iná látka, pozri č. 2 A a, 6 [I., str. 286].

3. Czambel v §. 221., str. 442 — 3, uvádza verziu zo Spišskej stolice. Úvodom je formula: „Dze bulo, tam bulo v sedzemdzesatejszedmej krajine, dze sa voda sipala a piesok sa lal, mal kral dvoje dzeci velmi pekne.“ Vozily sa v záhrade na koči, odrazu zafúkal vietor a princezna zmizla. Brat ju išiel hľadať. Išiel ďaleko, už ho i vojsko opustilo a už jedol i trávu, až prišiel k moru, kde bola veľká kačka. Daroval jej život a tak i mravcom a včelám, za čo mu zvieratá sľúbily pomoc. Od nich sa dozvedel, že jeho sestru uniesol Veterný kráľ. Prišiel k peknému bielemu vrchu, na ktorom bol zámok. Proboval vyjsť, ale keď sa vydriapal do polovice, vietor ho srazil; napokon dostal sa hore, keď išiel po boku a o šabľu sa opieral. — Potom sa rozpráva celkom shodne s verziou predchádzajúcou, len je pridané, že Veterný kráľ núkal princovi peniaze, ale princ že nechcel nič než svoju sestru.

Táto latka je rozobraná a jej verzie snesené v Anmerkungen K. H. M. Grimm, I, 19, č. 62.