ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Codex Tisovský C, str, 47 — 54, má rozprávku, zapísanú dňa 15. novembra 1843. Stručný výťah tej verzie zapísal si upravovateľ sbierky rozprávok na konci štyridsiatych rokov do svojho soznamu (viď Úvod I., str. 97). Vytlačená je v Slovenských povestiach 29 — 37 (n. vyd. 67 — 79) pod nadpisom „Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovna“. Podal a rozpráva Štefan Marko Daxner. Bola tu značne spracovaná, najmä lexikálne a štylisticky miestami i motivácia deja preinačená. Tak hneď úvod:

„V jednom sedljackom domčoku sedela dobrá rodina vo vedne. Matka prjadla pod prípeckom. Otec hlavou na obidva ruki podopeti sedev za stolom a okolo neho dvaja hodní mladenci, sinovja to jeho. ‚Deti moje drahje,‘ povzdichne smutni otec, ‚ako sami povedáte, už vám len rok chibí, abiste dokončili, ale darme je, ja vám dať nemožem vjac, lebo som sa už do ostatniho grajcjara vitroviv, teraz musíte doma ostat a mne pri pluhu, pri kose, pri cepách, pri celom gazdovstve pomahat.‘ Tak virjeknúv otec svoj usudok nad sinmi.“

Podľa tlače odohrala sa tá scéna so synmi, ktorí sa navrátili na sviatky domov, keď sa pýtali otca, prečo je smutný.

Rozpráva sa potom rovnako, hoci slovami veľmi odlišnými, že synovia sa dali na vojnu, dosiahli v službe kráľovskej vysokých hodností, navraveli kráľovi o vysokom svojom kniežacom pôvode; po trinástich rokoch zatúžili po otcovi. Tomu sa narodil ešte synček Matej; keď otec ovdovel, schudobnel úplne, napokon oslepol a synček ho vodil po žobraní. Synovia obstarali otcovi spokojné živobytie a vzali na jeho prosbu so sebou i najmladšieho bračeka. Ale na ceste na kráľovský dvor sa znepokojili, že by Matej mohol vyzradiť ich sedliacky pôvod, a hodili ho dravým zverom na pospas.

Princezne Uliane, dcére kráľa, u ktorého obidvaja bratia slúžili, snívalo sa tri razy, aby išla do zverínca, že ju tam čaká veľké šťastie. Išla ta, uvidela Mateja, ako si odpočíva na medveďovi, a odviedla ho do paláca kráľovského. Princezna len s ním sa zamestnávala a hrávala, i tak obaja spolu vyrástli.

Raz mladší brat nasypal prášku do polievky, po ktorom Uliana i Matej zaspali, „ako by ich zarezal“. Potom ich „vyzlečených do jednej postele“ uložil a zavolal kráľa. Kráľ chcel ich skántriť, ale prosbami kráľovnej dal sa obmäkčiť a na člnku pustili ich na široké more, „ak sú vinné, zahynú, ak sú nevinné, Pán Boh jich ochráni“. Doplávali na ostrov zakliatej ríše. Matej vstúpil do zámku: „kelo v roku dnou, telo na nom oblokov; kelo v roku mesjacou, telo na nom mocnich brán; a kelko v roku sviatočních dňou, telko v nom velikich svetníc“. Prišiel napokon k dverám, na ktorých zlatými literami a belasým (modrým) plameňom bolo napísané: „Matej veľký kráľ a Uliana veľká kráľovná“. Napokon našiel vo veľkej izbe na diamantovom tróne staruškú kráľovnú. Tá vítala Mateja, vyjavila mu, že ju „eden striguon“ (v tlači „veštec“, ako v rukopise inou rukou bolo nadpísané) pre veľké jej hriechy s celou zemou zaklial, kým ju on nepríde vysvobodiť. Tristo rokov sedí tak nepohnute. „A teraz choď“, hovorí kráľovná, „pre tvoju Ulianu, lebo keď dvanásta udrie, musíš mi zoťať hlavu, lebo ak nie, tak nových tristo rokov budem tu s tebou čakať na nového Mateja.“ Miesto krvi vyletely z jej hrdla dva biele holuby.^[518] Mŕtvolu pochoval na žiadosť kráľovninu pod kráľovským oblokom, a keď ostatní kus zeme dohrabával, zatrepotaly nad ním holúbky a z celého mesta ozvaly sa ľudské hlasy: „Nech žije Matej kráľ a Uliana kráľovná!“

„Už pár šťastných rokou bolo preletelo nad okolitým ostrovom, nič nechybelo kráľovskému páru, len detinská láska tu i tu kalila ich úplnuo štestja. Strojila sa tedy veliká výprava, strojily sa bohatie lode, na kterie si s mnohým vojskom vysadli Matej a Uliana, aby išli svojích rodičou navštíviť.“ Keď sa blížili k otcovským brehom, rozkázal kráľ strieľať na nich ako na domnelých nepriateľov. „Ale biela šatka v ruke Uliany skoro utíšila strelbu.“ Keď kráľ poznal svoje deti, horko zaplakal, „lebo videv, že božská vůla inakší chcela, ako vuon súdiv“. Matej vyhľadal potom ešte svojho otca. „I rozpravau starí sedljak svojo prežitje dni, potom rozpravau dalej Matej, a čo on nedopovedau, to vijavili jeho dvaja bratja, kterí vo strachu na edon druhiho sa vivravali, na edon druhiho vadlovali, až všecki ich hrjechi a všecká nevinnost Matejová na lož vo svetlo nevišli.“ Dobrotivosť Matejova zachránila ich pred hnevom kráľovým. V tlači ešte nasleduje: „Matej s Ulianou, so staričkým otcom a so dvoma bratmi stúpili na lode a šťastne sa preplavali na odkliaty ostrov.“

1. Dobšinský v Prostonár. slovenských povestiach III., 14 — 22, má rozprávku „Najmladší z dvanástich“. „Podala Am. Sirotková r. Šidlaj v Hájnikach pri Zvolenskom Sliači.“

Tento text je v sbierke povestí, ktorá z pozostalosti P. Dobšinského prišla do archívu Muzea v Turčianskom Sv. Martine a označená je ako sv. VIII., na str. 1 — 7.

Srovnávájúc úpravu Dobšinského s predlohou, poznávame, že predloha bola pre tlač veľmi prerobená. Napríklad uvádzame niektoré výpisky z rukopisu. Úvod jej znie: „Jedon človek ženatý, a síce tak chudobní, ze sä ináčej živiť nemohou, led keť ríb nachitau, ai ženu, ai deti s tím živiu. Len ti tu jedon raz ide na ribi a rozprostre sjeť a viletí fták ohromní a povje: ,Najdeš, ale nezahub!‘, a viťjahou šest velikých vajec, na ladiku (loďku) jích položiu, a zanjesou domou a porozkladau tie vajcja. ,Len zavazať doma — radšéj si mohou dáku ribu chitit,‘ povje žena, ,abi si ai mňa, ai deti obživiu.‘ Zas on na druhí raz išjou…“ Podľa rukopisu vytiahol rybár a doniesol domov štyri razy po šesť vajec, z vajec vyskočilo 24 mládencov, ale v tlači sú zredukovaní na polovicu. Najmladší víťaz menuje sa Štemberg, v úprave Dobšinského nemá mena. Rukopisný text rozpráva o roztržke bratov, čo Dobšinský pretrel; nemalo to, pravda, významu pre nasledujúci dej, ktorý rozpráva len osudy najmladšieho brata. Čítame tu: Keď sa bratia zmocnili koní, šliapajúcich lúku, „všeci na tich konach šli ku královi a do boja. Najmladšího postaviu král za officíra, lebo, kde on bou, všade zvítezili. A Štemberg povje královi: ,Pane! daj ai mojím bratom tu hodnost, akú ja mám, budú sä lepšje usiluvať — tí ti všade zvíťazja.‘ — Dau ich za officjerou. Ale nechceli potom vjac počúvať brata, ušli od neho. Ten koník povje Štembergovi: ,No, už tvojích bratou njet vjac tu, ale sä ti neboj, vezmi si tento prútik a sadni si na mňa, až zaletíme ku ním — a keť tam prijďeme, s tímto prútikom tvojích bratov pošibaj a skameňejú sa.‘ On jích pošibau a stalo sa tak…“

To všetko Dobšinský do základu prerobil. Rozpráva, že kráľ bratov poslal do vojny so súsedním kráľom, ktorému bol odoprel svoju dcéru, a že ten kráľ akýmsi prútikom bratov na kameň obrátil okrem najmladšieho. Chcel ešte vtedy „kňahyňu“ za ženu, ale najmladší, keď sa zachránil, prišiel ešte pred ním. Rozhodla potom, že pôjde za toho, kto jej prinesie svadobné šaty, schované v truhlici na sklenom zámku. Podľa rukopisného textu riekla princezna rovno Štembergovi: „Já sä prú sobášiť nemuožem, kím mi šaty z toho zámku z tej krajiny nedošikuješ, tam sú v jednej truhlički.“ V rukopise rozpráva sa potom, že hrdina, kým došiel na zámok, odviazal psa (chrta), a ten mu sľúbil pomoc; u Dobšinského to urobil, keď prišiel na zámok. Po druhý raz musí „na bielom koni rajtovať“, u Dobšinského na sivom; farba tretieho koňa sa neudáva, u Dobšinského je biely. Obsahom sa potom úprava Dobšinského nič nelíši od rukopisnej predlohy, ale čo do formy je úplne prepracovaná.

Táto rozprávka srovnáva sa až na podiv s českou rozprávkou Boženy Němcovej „Šternberk“ (vyd. Tille II., str. 3, č. 13).

U Němcovej vybral sa rybár len tri razy a našiel po deväť vajec, kdežto v slovenskej verzii tlačenej vybral sa štyri razy a našiel po tri vajcia. V rukopise Am. Sirotkovej menuje sa najmladší Štemberg, ako i v rozprávaní u B. Němcovej „beloušek“ oslovil najmladšieho: „Šternberku!“ Zatým sa rozpráva zväčša to isté, čo u B. Němcovej, len oveľa obšírnejšie, pravda, tiež s rozličnými odchýlkami: Kľúč, pre ktorý sa hrdina potom vybral, bol podľa rozprávania B. Němcovej v zámku, ktorého vráta strážili spiaci štyria psi. Hrdina má ich všetkých naraz šľahnúť prútikom cez oči a tým ich obrátiť na kamene. Prostred dvora má ešte mocnejší lev kľúčik v svojej tlame, i toho týmže spôsobom obráti na kameň. U Dobšinského vytrhne hrdina kráľovi proti jeho vôli prútik, kdežto u B. Němcovej zmocnil sa hrdina toho prútika u čarodejnice, keď ho tým prútikom chcela pošibať. Kľúčik má u Dobšinského len medveď v pysku; ale nespal.

Nasledujúci dej sa rozpráva odchylne: Bratia hrdinovi v rozprávaní B. Němcovej nepadli vo vojne, lež boli kráľom na hrdinovu prosbu „k důstojnostem povýšeni“ a potom nahovorili kráľa, aby poslal Šternberka pre krásavicu, ktorej obraz v obrazárni kráľovej našli. Hrdina ju pomocou svojho koníka našiel a uniesol. U Dobšinského naopak bola krásavica dcérou kráľa, pri ktorom bratia slúžili, a ktorú odoprel dať súsedniemu kráľovi za ženu, prečo zkrsla medzi nimi vojna. Vo vojne však nepriateľský kráľ hrdinových bratov pošibal prútikom a skameneli, vlastnieho hrdinu len omráčil. Keď sa hrdina prebral, oznámil mu tátošík, čo sa robí. Sadol na koňa a prešiel k princezne, kde sa stretol s nepriateľským kráľom. V rozprávaní Am. Sirotkovej tie scény sa zas inakšie rozprávajú: bratia hrdinu opustili a Štemberg sám na radu koníkovu zaletel na ňom s prútikom k nim a pošibal ich tým skameňujúcim prútikom. U B. Němcovej hrdinovi bratia závideli mu jeho šťastie, vylákali brata na poľovačku a ztadiaľ sa on viac domov nevrátil, že sa vraj ztratil. Koník hrdinov doniesol hrdinu do lesa, princezna chytila slávika, na ktorého sa hrdina premenil, potom ho postriekala vodou, a tak opäť dostal svoju ľudskú podobu. Bratia dali sa na útek, hrdina ich dohonil na svojom koníkovi a pošibal ich čarodejným svojím prútikom. U Dobšinského vrátil sa hrdina na bojište, pošibal bratov prútikom, ktorý našiel pod sedlom tátošíkovým, bratia ožili a slúžili mu s ostatním vojskom, ktoré tiež ožilo.

Súvislosť slovenskej rozprávky s českou je nepopierateľná a veľmi sa podobá pravde, že Am. Sirotková, ktorá žila v Hájnikách pri Zvolenskom Sliači, kam chodievala Bož. Němcová, poznala jej českú rozprávku.

Viď V. Tille, Böhmische Märchen I., 173, č. 5. A b č. 2.

Úvodný motív rozpráva sa miesty v rozprávkach iných národov. Tak v Dolňom Rakúsku, Vernaleken K. H, M., 73 č. 15:

Poľovník našiel v hniezde na strome štyri ohromné vajcia a začul hlas, aby ich nehubil, že bude šťastný. Po čase našiel tamže osem vajec a na druhý deň ešte jedno. Uložil ich všetky za pecou. Minuly sa tri týždne, už na vajcia pozabudol, ale tu odrazu, keď čistil pušku, dačo puklo, a sotva sa spamätal, stálo pred ním trinásť chlapcov. Podľa ich vôle ohlásil kráľovi, že by mohli vstúpiť do jeho vojska, lebo kráľa mocne ohrožoval nepriateľ. Nasleduje verzia rozprávky o úkladoch závistlivých bratov.

Ešte ďaleko na východe sa rozpráva, ako žena zniesla 32 vajcia; muž, keď sa spýtal Budhu, dal pre ne urobiť 32 klietky, naplnil ich vlnou, tri razy denne hladkali vajcia rukou a na siedmy deň vyšlo z nich 32 chlapcov (Schiefner-Ralston, Tibetan Tales, 125).

Možno ešte srovnať indickú rozprávku, v ktorej bezdetný kráľ Brahmadatta v Benarese, zobudiac sa v svojom sade, uvidel na strome vtáčie hniezdo a pocítil hneď zvláštnu nežnosť. Z hniezda vzali vajcia troch rozličných vtákov a kráľ ich prijal za svoje deti. Z prvého a tretieho vyliahli sa samčekovia, z druhého samička. Samčekov kráľ urobil vojenskými náčelníkmi, samičku správcom pokladnice. Tí vtáci spravovali kráľove veci a po kráľovej smrtí chceli tretieho, menom Žambuko, vyvoliť za kráľa. On však napísal zákon na zlatej tabuli a odišiel do hory (Minajev, Indějskija skazki, Žurnal min. nar. prosv. sv. 183, str. 368).

Obyčajne sa rozpráva, že z takých nájdených vajec bezdetná žena vysedela mladíkov; tak vo verziach maloruských z gubernie Poltavskej (Čubinskij II., 36 č. 8), z gub. Volyňskej (Rokossowska, 33 č. 11). V bieloruskej rozprávke Glińského (II., 7) položila babka vajcia do záhrenia a zahrievala ich teplom svojich pŕs, až sa z dvanástich vajec ukázalo dvanásť chlapcov; to bolo najskôr podkladom básnického spracovania Dzieduszyckého (Zdziarski Pierwiastek ludowy, 500). V iných zápisoch, z gubernie Minskej (Šein II., 276 č. 133) babka vysedela sto vajec, inde sám muž sedel na 33 vajciach (ib. 75 č. 39), z Mogilevskej muž našiel v barine dvanásť kačacích vajec a žena vysedela z nich dvanásť chlapcov (Romanov III., 239 č. 39), v inej sobral muž 31 vajec a babka sedela na nich ako kvočka a za tri týždne vyliezlo z nich tiež toľko chlapcov (ib. VI., 286 č. 32).

V inej kúpil muž na rozkaz ženin v meste dvanásť vajec, manželia z nich vysedeli dvanásť mládencov; vo veľkoruskej rozprávke Afanasieva (I., 88 č. 60), ktorej presný pôvod sa nespomína, bezdetný muž posberal na radu jedného starca po dedine 41 vajec, posadil na ne kvočku a z nich vyliezlo 40 mocných a zdravých chlapcov a jeden slabučičký, chorľavý.

V novšom zápise zo Smolenskej gubernie (Smirnov, Sbornik velikorus. sk. 519 č. 184) muž našiel v hniezde desať vajec a rozkázal hneď žene, aby z nich vysedela deti. Podobne sa rozpráva ešte na Kavkaze vo Vladikavkazskom okrese (Sborník kavkaz. XV., str. 57): bezdetnému cárovi poradil jeden starček, aby sám išiel na jedno miesto, že tam najde kačacie hniezdo a v ňom dvanásť vajec; nech na nich cárica stále za dvanásť dní sedí, dvanásty deň bude mať dvanásť princov-cárevičov.

V rozprávke zo severnieho kúta Trenčianskej stolice (Materialy antropol.-archeol. I., 420) muž našiel v hore tridsať vajec a priniesol ich v košíku domov, žena ich dala vysedieť kvočke, že za kurence viac dostane než za vajcia, kvočka sedela na nich štyri týždne a vysedela tridsať malých chlapcov.

Iné sú rozprávky škandinávske, švédska i norská, kde sa z husieho vajca vykľul veľký silák (Stroebe I., 177 č. 1); v norskej verzii sedelo na ňom striedavo päť žien a vysedelo ozrutného žrúta a siláka (Asbjörnsen-Moe, Nord. H. V. M. II., 26, Stroebe II., 211, č. 37).

Podobné rozprávky o pôvode z vajca nachádzajú sa ešte mimo európskych krajín v južnej Afrike, u Basutov (Jacottet 259): dievča vzišlo z vajca pštrosieho; i na Madagaskare je zapísaná verzia: vajce, najdené v hore, bolo pečlive uložené do košíka a za niekoľko dní vyliezlo z neho krásné dievčatko. Renel I, 36.

U kmeňa Santalov v severozápadnej Indii bola zapísaná rozprávka, rozprávajúca, ako chlapec našiel vajce, dal si ho matke uvariť, ale ona zabudla, odložila ho na policu, z toho vajca vychádzalo dievča a riadilo, jedlo z ryže, pripravovanej pre chlapca, a opäť sa skrývalo do vajca. Prekvapil ju a žili potom spolu ako manželia (Bompas, Folklore of the Santal Parganas 111, č. 27).

Je patrné, že úvodný motív rozprávky B. Němcovej je široko známy, a možno dôvodne predpokladať, že česká rozprávateľka počula naozaj takú rozprávku rozprávať medzi ľudom.

2. Verzia z Oravskej stolice, ktorú rozprával Michal Blahutík vo Veľkej Vsi. Zapísal Samuel Czambel 1./VII. 1900.

„Bývau jeden chudobný rybár pri mori, živiu sa z lapaním rýb. Jeden deň, keď išieu lapať ryby, vyleteu jeden vták veliký zo šäšiny a zavolau na rybára: ,Nájdeš, ale nekaz!‘ Rybár šieu do šäšiny, našieu štyri vajcä velkje. Tje vzäu a do domu doňjesou a položiu ích na pec. Máličko rýb, ktorje nalapau, tje v ten deň zedli. Zasi v druhý deň išieu lapať ryby. Zasi ten vták s toho šäša vyleteu a tje istje slová zavolau: ,Nájdeš, ale nekaz!‘ Zase našieu rybár štyri vajcä. I v tretí deň, keď rybár šieu zase lapať ryby, zase ten vták z toho šäša vyleteu a volau: ,Nájdeš, ale nekaz!‘ v štvrtý deň ráno (= zajtrá) keď rybár frištikovau, puklo mu za pecou, kde tje vajcä stály; tedy ako puklo vajce, tak vyskočiu chlapec s neho, a tak jeden za druhým, až do dvanástich z každjeho vajcä. Keď chlapci boli už stáli okolo rybára, najmlačí povedau, žeby rybár šieu ku královi do mesta, žeby im poslau dvanástoro šät, lebo boli nahí. Rybár šieu ku královi a doňjesou šaty každjemu chlapcovi. Rástli chlapci, ako keby z vody ťahau, a keď sa poobliekali, išli rovno ku královi.

Keď prišli ku královi, král im dau robotu, jednu lúku pokosiť. Keď lúku skosili, seno uložili do kôp, tak im každú noc, kým robili na tej lúke, prišieu akýsi statok a to šetko seno po lúke porozhadzovau. Potom dau vartu najstarší brat, aby vartovali, chto hím tú robotu kazí. Nemohli dovartovať nič. Iba najmlačí brat, ten keď vartovau, dovartovau, že prišlo dvanásť čiernych koní, medzi nimí bou aj jeden biely. Ten biely koň povedau toho najmlačieho brata: ,Dlho som jä na tebä, môj pán, čakau.‘ A ten mu povedau, že ako ho on zná. Koník mu odpovedau, že on jeho dobre zná, ale že chto je, povedať nesmie. Na ráno seno poukladali braťä šeci; kone sä dostavily a každý brat si mau jedneho s nich pojať. Potom keď si povyberali šeci kone, najmlačiemu ten chudý belúš zostávau a tak aj preňho zostau. Seno keď už bolo hotovô v kopách, išli ku královi braťä, aby him za robotu zaplatiu. Král im za robotu vďačne zaplatiu, ba aj ešte každjeho s peňazmi obdarovau. Vrátili sä potom tý braťä ku rybárovi, peňaze mu dali, ktorje vyrobili, a potom sa s ním rozlúčili a povedali, že idú preč do sveta.

Išli krajnamí cudzimí, prišli do jedneho mesta, de ťjež bývau král. Ten král by sa bou rád ženiť, ale jeho oddanica pod akousik čärodejnou mocou u jednej strigy chovaná bola. Ten král sa pýtau toho najmlačieho brata, či by mu nešieu po tú jeho mladuchu. Ten mu odpovedau, že pôjde. I šieu. A prišieu ku tej strige. Striga mu hu ale nekcela ukazať, že jej niet doma, že išla do kúpela, tu na jazero že sa šla kúpať; ten najmlačí brat, keď išieu pre tú mladuchu na belúšovi, dau si dve zlatje topánky tam ešte doma ušiť. Keď prišieu k tomu kúpelu, princeska sa obúvala, ale nemala iba jednu topánku, tak sa ho spýtala, že odkeľ je a čo prichodí k nej. Von hej odpovedau, že je von kupec a že má drahje tovary a medzi inším tovarom aj zlatje topánky. Ona hích pýtala hneď ukazať i začala hích obúvať; tedy hu ten človek, ten kupec, lapiu okolo pása a belúš kôň k ním sa pritočiu, tú princezku kupec na toho koňa bieleho vysadiu, on k nej si seádou na toho belúša a belúš potom s nimi preč utekau, až prišli k tomu královi, čô ho poslau pre tú mladuchu.

Bou tam už zasi pár dní. Zasi ho král osloviu, že princezka nekce ísť zaňho, že nemá svadobných šat, že má truhlu zo šatamí u jednej čarodejnice skovanú. Zasi ten istý král prosiu toho najmlačieho brata, že či by mu nešieu ešte pre tú truhlu; ten mu povedau, že pôjde. Keď bou čas určený, vybrau sa na tom koníkovi bielom zasi po tú truhlu k tej čarodejnici. Keď prišieu tam, čärodejnica mu povedala, že mu ona prvej truhly nedá, kým nebude sa na troch koňoch nosiť. Tedy na druhý deň mu vyvedla z maštale tri kone; sadnuu si na jedneho koňa, ten lietau s ním ako pes po horách. Ten istý mladčí brat povedau tomu koňovi: ,Obráť sa na chrta!‘ a v tom okamžení z koňa bou chrt. Na druhjeho koňa keď sadou, skočiu ten s ním do vody. V okamžení povedau: ‚Obráť sa na rybu!‘ a tej strige doniesou potom tú rybu a hodiu hej hu k nohám. Na treťjeho koňa keď sadou, vyleteu s ním ež do povetra a v okamžení povedau: ‚Obráť sa na orla‘, i spádou s ním na zem. Orla chytiu za krídlo a hodiu strige k nohám. Striga by ho bola rada prútom šibnúť, aby skämeneu, ale ten mlady človek chytro sa zvrtnuu, z ruky jej prút vytrhnuu a tri razy s ním strigu šibnuu. V tom okamžení skamenela. Potom si truhlu vzäu a královi doniesou.

Ale od tej truhly klúča ešte nemali. Povedala princezná, že od tej truhly klúč ešte je dvanác razý ďalej u jednej strigy skovaný. Išieu sa najmlačí brat radiť belúša, čí má ísť po ten klúč, že ho král prosí, aby pre klúč išieu. Ten mu povedau, že aby šieu. Išli zasi spolu. Ale aby ten prút, ktorý čärodejnici prušej z ruky vytrhnuu, zo sebou vzau, lebo že mu ho bude treba. Keď mali prísť do zámku čärodejnice, na varte boli lvi tri a spali, tedy s tým prútom po tri razy šetkym lvom po očoch šľahnuu a v okamžení skämeneli. Prišla im čärodejnica oproti i tú tri razy šľahnuu, tá se ťiež skämenela. Potom tomu jednemu lvovi z pysku ten klúč zlatý od tej truhly zo sebou vzäu, a princezke doňjesou. Keď princezka klúčom truhlu otvorila, rozkázala, aby si na kolená kľakli pred ňou, ako král, ako najmlačí brat, že im hlavy obidvom zotne a chtorý prvej obživne, že si toho za mužä vezne. Král neoživnuu, ale toho najmlačieho brata si za muža vzäla, lebo si ho bola velmi zalúbila.

Žili spolu dlho v ten čas, ale keď spolu žili, tí braťä na svojho brata mali zlô oko, išli g jednej čärodejnici, žebi ho na dáku potvoru inšú premenila. Premenila ho na peknjeho vtáčika. A vtáčik z králouskjeho domu uleteu a princezka tak svojho muža ztratila. Šla sa radiť g belúšovi. Ten jej dau radu, žebi šla do hory a že tam bude spievať jeden pekný vtáčik, že sa hej dá aj lapiť, žebi ho lapila a žebi išla tam nedeľako jednej studničky, žebi tomu vláčkovi tri razy hlavu do tej vody votchala, tou vodou ho poľäla, že vidí, čo sa stane. Išla a tak urobila, ako jej belúš povedau. Lapila vtáčka, tri razy do vody votchala, v tom sa hej jej milý muž z vtáčka na človeka premeniu. Išli spolu, sadli si na belúša (lebo šla s ním), doňesli sa na ňom do zámku kráľouskýho.

Najmlačí brat sa spýtau jeden deň belúša, že chto ho to tak spotvoriu. Belúš mu odpovedau, že to jeho braťa mu urobili. Ten potom zasi sa spýtau, že de sa tý jeho braťa, lebo boli odišli preč otel z toho králoustva, a že či by ích mohou dohoniť a nájsť. Belúš mu odpovedau, že aby si seádou na neho a žebi si vzäu ten prút, čvo tej strige z ruky vytrhou. I seadnuu si na belúša a utekali: našli bratou, v jednej hore okolo ohňa sedeli šeci jedenástora. Najmlačí brat z belúša skočiu, prútikom čärodejným každjeho po chrbte šibnuu, šeci zkameneli, a prút hodiu do ohňa, na bratoch z toho prúta vyrástla jedna velká skala; a potom sadou na belúša a šli do domu.

V dome za pár dní keď bývau, prechodiu sa po záhradke a tam mu zišlo čosi na um, že ide si pozrieť belúša. Belúš, keď prišieu k nemu, osloviu pána svojho, žeby mu za to dobrodeňa hlavu zoťau, lebo že ak mu to neurobí, že misí sa ešte sto rokou trápiť a druhjeho takjeho visloboditela hľadať, čô mu hlavu zotne. Keď tie slová počuu najmlačí brat, zäu meč a belúšovi hlavu oťau. Z torej hlavy vyletela jedna biela holubicä, tri razy mu okolo hlavy obletela a preč odletela. Von zostau smutný, ale keď prišieu ku svojej žene, tá ho potešila, a žili šťasne.“